Koráb záchrany Záchrana dnešných dní. (65)

Nebezpečenstvo chamtivosti Zlá vlastnosť je chamtivosť. (64)

Veľkosť bláznovstva Príbeh akoby z dnešných dní. (64)

Len jedno je potrebné Ježiš je náš učiteľ. Mária si vybrala dobrú čiastku.(63)

Kvas pokrytectva Pokrytectvo je maskou identity. (63)

Milovať svojho blížneho Podstatou biblických vzťahov je láska. (62)

Viac ako len dobrý Samaritán Príbeh o dobrom Samaritánovi vyučuje. (62)

Ako získať večný život, Úvaha nad otázkou, ktorá je pre každého z nás životne dôležitá. (61)

Snaha ospravedlniť seba, Obstojí sebaospravedlňovanie pred spravodlivým Bohom? (61)

Podstata silnej viery Viera v evanjelium je podstatou našej spásy. (40)

Božia spravodlivosť Náš Boh je spravodlivý Boh (39)

Ježiš, pravý Mesiáš Ježiš Kristus z Nazareta je náš Spasiteľ, Boh a Pán. (38)

Stavba na pevných základoch Dobrá stavba potrebuje dobrý základ, (37)

Falošní proroci Zvod a klamstvo je charakteristikou porušeného sveta. (36)

Ako sa správať k ostatným Robme iným to, čo chceme, aby iní robili nám. (35)

Priestranná a tesná brána Pre vstup do večnosti sú len dve cesty a len dve brány. (34)

Verný, milujúci Otec Máme Otca, ktorý nás verne miluje. (33)

Proste a dostanete Zasľúbenie, ktorého sa treba pridŕžať. (33)

Psy a svine Nejde o zvieratá. Ide o niečo iné. (33)

Nesúďte Úvaha o vzťahu k iným. (32)

Slepý povedie slepého Podobenstvo o náboženských ľuďoch. (31)

Starosti života Nestarostiť sa o zajtrajší deň. (31)

Poklad v nebesiach Kde je náš poklad, tam je naše srdce. (29)

Sviecou tela je oko Sviecou tela je oko. A čo je sviecou duše? (29)

Ježiš: Syn Márie, Syn Boží Je vždy Bohom a stal sa aj človekom. (28)

Odpúšťať a prijať odpustenie Milosť odpúšťania. (27)

Cestovný lístok,

Rozhodujúca voľba

Matúš 6:25-32 a 34

Pri čítaní Kázne na hore, do ktorej tento text Písma patrí, je pre nás dôležité vždy mať na pamäti, komu bola kázeň v prvom rade určená. V modlitbe Pána je zase potrebné zdôrazniť fakt, že nie každý má právo volať (nazývať) Boha svojím Otcom.

       Všetci sme Božie stvorenia, ale nie každý z nás je pravým, ozajstným Božím dieťaťom. Písmo učí, že predtým, než by sme mohli nazvať Boha „Otcom“,musíme zažiť duchovné obrátenie. Niekedy sa to nazýva aj nové narodenie, prostredníctvom ktorého vstupujeme do nového duchovného vzťahu s Otcom.

       Pri čítaní vyššie citovanej pasáže Písma ste si možno všimli, ako Ježiš kladie dôraz na dôležitý rozdiel medzi veršami 31 a 32. Pán tam hovorí: „Nestarajte sa teda a nehovorte: Čo budeme jesť? alebo: Čo budeme piť? alebo: Čím sa zaodejeme? Lebo to všetko hľadajú pohania, a veď váš nebeský Otec vie, že to všetko potrebujete.“ Vidíme, ako Ježiš hovorí o dvoch kategóriách ľudí: tých, ktorí považujú Boha za svojho nebeského Otca, a tých, ktorí sú v Písme opísaní ako „pohania“. Skutočným (pravým) veriacim hovorí: Nemusíte sa trápiť a znepokojovať sa o tieto veci, pretože máte Otca v nebesiach, ktorý sa o vás stará. Trápením a znepokojovaním sa správate, ako keby ste boli pohania, ktorí nemajú milujúceho a starostlivého Otca v nebesiach. Pre nich je prirodzené znepokojovať a trápiť sa, pretože nemajú osobný vzťah s Bohom; nikdy sa znova duchovne nenarodili, nikdy sa neobrátili, takže sú bez kontaktu s Pánom.

       Nemali by sme teraz rozmýšľať o slove „pohan“ ako o slove vzťahujúcom sa len na primitívnych ľudí, ktorí veria v mnohých bohov alebo modly. Neuvažujme ani len o tých, ktorí si hovoria ateisti. Nie, pohania sú v tomto kontexte tí, ktorí nemajú žiaden osobný vzťah s Pánom, aj keď o sebe tvrdia, že sú zbožní.

       Aká je vlastne charakteristika týchto ľudí? Jednou zo zrejmých vlastností týchto ľudí je, že rozprávajú, zaujímajú a znepokojujú sa takmer výlučne pre také veci, ako sú potraviny, nápoje a oblečenie.Inými slovami, to sú ich horizonty a málokedy pozerajú a vidia za ich obzor. Stačí sa v novinovom stánku pozrieť na nejaký časopis a vidíme, že tieto slová stále platia aj v dnešnej dobe. Nie je pravdou, že väčšina ľudí sa skutočne zaujíma len o materiálne veci? Aj keď pripustíme,že mnohé z týchto vecí sú zaujímavé, užitočné a istým spôsobom nás určite uspokojujú, môžu mať pre našu dušu neblahé následky. Ale koľko ľudí si nájde čas na čítanie Biblie v snahe nájsť a pochopiť to, čo ich Boh chce naučiť prostredníctvom svojho Svätého slova?

       Toto je kontext, v ktorom k nám Pán Ježiš hovorí. Veriacim hovorí: Nebojte, nestrachujte sa o svoje telesné, materiálne potreby, pretože máte Otca v nebi, ktorý má o vás oveľa väčší záujem, než má o zvieratá a rastliny a napriek tomu zaopatruje ich potreby úžasne a pravidelne. Tak prečo by nemal zaopatrovať aj vás? Neveriacim Ježiš hovorí: Vidno, že ste pohania a nie ste praví kresťania podľa toho, ako sa mimovoľne ženiete za materiálnymi, hmotnými vecami, ako keby duchovné skutočnosti neexistovali. Aké drsné bude ale pre týchto ľudí prebudenie v deň posledného súdu, keď zistia, že všetky hmotné (materiálne) veci, ktorými sa obklopovali a o ktoré sa starali, boli úplne nedostatočné pre ich prípravu na večnosť.

       Nuž, zatiaľ sme hovorili len v negatívnom zmysle, ale teraz chceme stručne hovoriť o pozitívnej stránke Ježišovho učenia. V skutočnosti vo verši 33 (Matúš 6) nájdeme tieto slová: „Ale hľadajte najprv kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť, a to všetko (ostatné) vám bude pridané.“ Čo znamená hľadaťnajprv kráľovstvo Božie?

       Znamená to, že nebeským veciam musíme dať absolútnu prednosť; musíme chcieť, aby nad našimi životmi a životmi ostatných vládol jedine Pán. Ide o rovnaký princíp, aký nachádzame, keď skúmame modlitby Pána, kde čítame: „Príď kráľovstvo Tvoje, buď vôľa Tvoja.“ To znamená, že by sme si mali želať úplné odovzdanie, podriadeniesaPánovi v každom aspekte nášho života. Je to aj tvoja túžba, drahý čitateľ? Otázkou v tomto prípade nie je, či si to už dosiahol, pretože to nie je jednoduché. Ak ti ale táto túžba chýba, musíš sa vážne sám seba pýtať, či si vôbec kresťanom.

       Čo potom znamená hľadať Božiu spravodlivosť? Nuž, vysvetlenie je celkom jednoduché. Keď už Boh daroval človeku spasenie, jeho cieľom je, aby túto osobu privádzal každý deň k dokonalosti. Pán chce, aby sa jeho deti viac a viac podobali Kristovi v spôsobe, akým žijú svoje životy. Typickou črtou skutočného, pravého veriaceho je túžba byť viac a viac svätým, čistým, láskavým, ohľaduplným, viac verným, poctivým. Takže to, čo Ježiš hovorí, je, aby sme namiesto starostí a obáv o materiálne veci svoju pozornosť zamerali na nebo a na duchovné skutočnosti. Naším prianímmusí byť to, aby bol Boh, náš Kráľ, v našom živote a v živote druhých vyvýšený a poctený. Kresťan musí mať na pamäti, že jeho skutočným domovom je nebo a svoj život na tejto zemi by mal žiť vo svetle tejto skutočnosti. Čím sa myslí, že bude hľadať Božiu spravodlivosť, to jest žiť život, ktorým bude Krista viac velebiť a uctievať a sám túžiť po tom, aby bol jemu zo dňa na deň viac a viac podobný.

       Čo sa stane, keď bude človek najprv hľadať Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť? Zistí, že Boh bude rovnako zabezpečovať aj jeho dočasné, pozemské potreby. Nenabádame azda k tomu, aby sme si teraz ľahli a nechali všetko na Boha? Vôbec nie! Samotný akt hľadania jeho kráľovstva a jeho spravodlivosti naznačuje, že je človek zaneprázdnený činením Božej vôle. Rozmýšľajme o Pánovi Ježišovi. Nikto nehľadal Božie kráľovstvo viac ako on a nikto nežil spravodlivejší život ako on. Ale musíme tiež dodať, že nikto nežil rušnejší a zaneprázdnenejší život ako on.

       Možno o tom už viete, že ste doteraz žili pre materiálne veci tohto života a preto spadáte pod Ježišovu definíciu pohana. Aký zmysel má honba a starosť o materiálne veci v živote, ak Boha stále ignorujete, ignorujete jeho kráľovstvo a jeho spravodlivosť? Čo zo všetkého najviac potrebujete, je, aby ste boli v správnom vzťahu s Pánom. Musíte sa obrátiť k Bohu s priznaním, že ste sa príliš venovali materiálnym veciam tohto života a nie potrebám vašej duše. Nezaujímali ste sa o to, či ste Bohom poznaní, nestarali ste sa o to, aby ste sa mu podvolili, umožnili mu vládnuť vo vašom živote, radšej ste žili sami pre seba. Vo vašej situácii existuje len jedno riešenie; musíte prosiť Pána, aby vám odpustil všetky vaše hriechy a prevzal kontrolu nad vaším životom. Dobrou správou je, že Ježiš zomrel na kríži práve pre takých ľudí, ako ste vy. Poproste ho, aby vás zachránil práve teraz.

„Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde moľ a hrdza kazí, a kde sa zlodeji prekopávajú a kradnú; ale si zhromažďujte poklady v nebi, kde ani moľ, ani hrdza nekazí, a kde sa zlodeji neprekopávajú ani nekradnú; lebo kde je váš poklad, tam bude i vaše srdce.“

Matúš 6:19-21

Pozrime sa do najúžasnejšej a najkrajšej kázne, ktorá bola kedy kázaná – do slávnej „kázne na hore“. Kazateľom bol, samozrejme, Pán Ježiš Kristus a určená bola predovšetkým jeho učeníkom. Zástup ostatných ľudí však stál len o kúsok ďalej. Ako sme videli už aj pri iných príležitostiach, odkaz bol určený predovšetkým tým, ktorí majú blízky a osobný vzťah s Ježišom Kristom. Zároveň však aj tí, ktorí tento vzťah doteraz nemajú, môžu z neho načerpať úžitok.

       Pasáž, ktorú budeme rozoberať, je na zamyslenie a obzvlášť vhodná pre tých, ktorí žijú v konzumnej spoločnosti, akou je aj tá naša. Pasáž je o zhromažďovaní pokladov: kde by sme mali poklady zhromažďovať a kde by sme ich naopak zhromažďovať nemali. Za poklady môžu byť považované všetky veci, ktoré uchvacujú, okupujú našu myseľ a dávajú zmysel nášmu životu.

       Prvou otázkou, ktorú sa musíme pýtať sami seba, je: Čo sú naše poklady? Všetky veci, ktoré zaberajú, zamestnávajú našu myseľ a dávajú zmysel nášmu životu možno považovať za poklady. Ďalšia otázka súvisiaca s prvou: Aké sú naše skutočné hodnoty?

       Začnime teda s negatívnym vyhlásením. Ježiš povedal: „Nezhromažďujte si poklady na zemi“. Výraz „poklady na zemi“ alebo tiež „pozemské poklady“ nás núti premýšľať o peniazoch a majetku. Výraz tiež zahŕňa všetko, čo má pre nás jednotlivcov na tomto svete určitú hodnotu. Okrem majetku alebo vlastníctva niečoho sem môžeme zahrnúť zábavu a šport, prácu, dovolenku, voľnočasové aktivity, ale aj naše ambície. Tieto veci môžu byť samé osebe správne a v poriadku, všetko však záleží na dôraze a dôležitosti, ktoré im prisudzujeme.

       Ak v našom živote kladieme najväčší dôraz na tento materiálny svet, musíme prísť k záveru, že náš skutočný poklad zhromažďujeme v tomto živote, tu na zemi. Ježiš nám však hovorí: „Nerobte to!“

       Hneď nato nám vysvetľuje, čo sa stane s pokladmi na tejto zemi. Pozemské poklady môžu byť zničené, alebo nám ich niekto môže ukradnúť. Premýšľajme o drahých šatách. Čo sa s nimi stane, keď sa k nim raz dostanú mole? Mole do nich vyhryzú diery a šaty zostanú poškodené, a tým nepotrebné. V takom stave ich môžete rovno vyhodiť. A teraz sa zamyslime nad novučkým autom. Čo sa s ním stane po určitom čase, ak bude ponechané napospas poveternostným vplyvom? Začne hrdzavieť a rozpadať sa. Keď sa tak stane, jeho hodnota rýchlo klesne. Skončí na smetisku a stane sa odpadom.

       Nakoniec sa zamyslime nad zámkom plným pokladov. Čo sa stane s týmto vzácnym majetkom, ak sa k nemu dostanú zlodeji? Zaiste si ho vezmú so sebou. Dokonca ho možno prepašujú do cudziny a pravdepodobne nikdy nevrátia.

       Čo nás tu učí Pán Ježiš týmito tromi ilustráciami – obrazom molí, hrdze a zlodejov? Pripomína nám, že všetko na tomto svete je predurčené na zánik. Nič nemôže trvať večne. Dokonca aj keď niektorú vec z nášho majetku prežijeme, ani jednu z nich si nebudeme môcť zobrať so sebou, keď budeme opúšťať tento svet. Egyptskí faraóni bývali kedysi pochovávaní aj s predmetmi vybranými z majetku, ktorý vlastnili. Aké absurdné to však bolo! Načo sú nám pozemské veci, keď sme už raz mŕtvi? Tam, kam pôjdeme, si ich predsa nemôžeme vziať so sebou.

       To, čo som vám povedal o majetku, platí samozrejme aj pre všetky naše pozemské aktivity. Jedného dňa ich budeme musieť všetky zanechať. Ako povedal Jób: „Nahý som vyšiel zo života svojej matky a nahý sa ta navrátim“ (Jób 1:21).

       Takže, pozreli sme sa na Ježišove negatívne vyhlásenie: „Nezhromažďujte si poklady na zemi“. Teraz nadišiel čas, aby sme porozmýšľali nad jeho pozitívnym vyhlásením: „Ale si zhromažďujte poklady v nebi, kde ani moľ, ani hrdza nekazí, a kde sa zlodeji neprekopávajú ani nekradnú.“

       To, čo nám tu Pán Ježiš hovorí, je, že na rozdiel od zemských pokladov, ktoré sú dočasné, nebeské poklady sú trvalé, večné. Takže, čo znamená v praxi zhromažďovať poklady v nebi?

       Pasáž, ktorá nám môže v tomto pomôcť, sa nachádza v Pavlovom liste Kolosenským v tretej kapitole, kde sa píše: „A tak ak ste vstali z mŕtvych s Kristom, hľadajte veci, ktoré sú hore, kde sedí Kristus po pravici Boha; na to myslite, čo je hore, nie na to, čo je na zemi.“ (3:1-2). To neznamená, že by sme mali žiť s hlavou v oblakoch, zabudnúc na to, čo sa deje vo svete okolo nás. To vôbec nie! Znamená to, že nech robíme na tomto svete čokoľvek, mali by sme to robiť vo svetle večnosti. Všetko, čo robíme, by sme mali robiť tak, aby sme sa tým páčili Bohu, aby sme tým Boha potešili – a nielen pre uspokojenie samých seba. To znamená, že naše peniaze a majetok by mali byť použité na veci a potreby, ktoré sú naozaj dôležité. Nemali by sme plytvať ani hromadiť pozemské veci zo sebeckých dôvodov a nemali by sme vždy chcieť to najväčšie a najlepšie. Peniaze môžu byť napríklad použité na pomoc tým, ktorí trpia a potrebujú ich, na šírenie evanjelia v našej krajine, alebo aj kdekoľvek inde. Auto môže byť použité nielen pre naše vlastné pohodlie, ale napríklad aj na prepravu chorých alebo starších osôb. Predtým, než budeme o niečom rozhodovať, si musíme položiť otázky: Aké sú moje skutočné motívy? Je to skutočne to, čo Boh chce, aby som urobil? Ak si vyberiem práve túto cestu, bude to na jeho slávu a česť? Stručne povedané, všetko, čo vykonáme s myšlienkou/zámerom, aby sa On oslávil, je pokladom zhromaždeným v nebi.

       Teraz musíme byť veľmi opatrní. Nehovorím, že toto je spôsob, ako sa dostať do neba. Nechcem vzbudiť dojem, že keď zmeníme naše priority a budeme viesť menej sebecký spôsob života, Boh nás odmení tým, že nám ponúkne miesto v nebi. Nie, ako som už povedal predtým, kázeň na hore bola určená predovšetkým skutočným veriacim, ktorí už majú svoje miesto v nebi. Prišli k Bohu so svojimi hriechmi a beznádejou a prosili ho o milosť, aby sa nad nimi zľutoval. Vložili svoju dôveru v Ježiša Krista a on im za to dal večný život. Dal im dar zadarmo, len na základe toho, čo pre nich vykonal na kríži. To je jediná cesta, ako získať večný život a miesto v nebi zadarmo, ako dar. Ale len čo človek dostane dar spasenia a večného života a je v pravom vzťahu s Bohom, bude chcieť robiť Bohu radosť a začne zhromažďovať poklady v nebi.

       Ako som už povedal skôr, táto pasáž z Písma je na zamyslenie. Možno si niekto z čitateľov hovorí sám pre seba: „Aby som bol úprimný, všetky moje poklady sú pozemské, dočasné a po smrti budú bezcenné. Zanedbával som najdôležitejšiu vec v mojom živote a nie som pripravený stretnúť sa so svojím Stvoriteľom.“ Môj priateľ, ak máš vo svojom srdci túžbu zanechať za sebou všetko, čo potupuje a zneucťuje Boha a chceš byť ihneď s ním, vyzývam ťa k pokániu zo svojho hriechu. Pozývam ťa, aby si na svoju spásu a záchranu vložil svoju dôveru v Ježiša Krista. Iba vtedy, keď takto učiníš, môžeš začať zhromažďovať poklady v nebi, „kde moľ a hrdza nekazí, a kde sa zlodeji neprekopávajú a nekradnú. Lebo kde je tvoj poklad, tam bude tiež tvoje srdce“.

„Sviecou tela je oko. Keby teda bolo tvoje oko prosté, celé tvoje telo bude svetlé; ale keby bolo tvoje oko zlé, celé tvoje telo bude tmavé. Ak teda svetlo, ktoré je v tebe, je tmou, aká veľká bude sama tma?“

Matúš 6:22-23

Význam týchto Ježišových slov nemusí byť hneď zrejmý. Čo má na mysli, keď hovorí „Sviecou tela je oko“ a „svetlo, ktoré je v tebe, je tmou“? Očividne používa obrazný jazyk, aby vyjadril duchovnú pravdu. Preto sa najskôr vynasnažím vysvetliť, aký je doslovný význam týchto slov. Potom sa pokúsim vyvodiť duchovnú pravdu, ktorú chce Ježiš vyjadriť.

       V prvom rade, v akom kontexte môžeme tvrdiť, že sviecou tela je oko? Samozrejme nie v tom, že by oko bolo nejakým spôsobom zdrojom svetla. Skôr v tom, že keď svetlo dopadne do oka zvonka, tak dokážeme vidieť a vďaka videniu získavame informácie, ktoré potrebujeme, aby sme mohli konať. Tak napríklad, ak kráčame krajinou a zbadáme mláku, môžeme sa jej vyhnúť. Ak jeme a niekto nám podáva jedlo, vidíme ho, natiahneme ruku a vezmeme si ho. Alebo ak pracujeme v kancelárii a niekto nám dá dokument, môžeme ho prečítať a rozhodnúť sa, ako konať. Počas dňa mnohokrát, keď naše oči niečo uvidia, následne okamžite posielajú správu do mozgu, aby ostatné časti tela mohli vykonať primeranú činnosť. Takýmto spôsobom môžeme oči vnímať ako sviecu nášho tela.

       Ježiš ďalej pokračuje „…ale keby bolo tvoje oko zlé, celé tvoje telo bude tmavé.“ Inými slovami, ak si predstavíme, že sú naše oči choré, aký vplyv to bude mať na celé naše telo? Bude to znamenať, že oči sa už viac nebudú správať ako svieca, už viac nebudú posielať jasné správy do mozgu a iných častí tela, následkom čoho zostanú v tme. Už viac nebudú schopné reagovať na situácie, ako by mali, pretože nebudú vedieť, čo sa deje. Očná choroba určite obmedzí schopnosť viesť bežný život a mimovoľne môže priviesť do nebezpečných situácií.

       Ak je toto doslovný význam Ježišových slov, aké je potom duchovné ponaučenie, ktoré nám chce dať? Čo je okom duše, ducha človeka? Väčšina biblických komentátorov považuje za oko duše myseľ človeka.

       Pokúsme sa pochopiť spojitosť medzi fyzickým okom a ľudskou mysľou. Tak ako naše fyzické oči osvetľujú našu fyzickú existenciu a pomáhajú nám udržiavať kontakt s okolím, rovnako aj duchovné oko, myseľ, osvecuje náš vnútorný život, vedie nás morálne i duchovne a umožňuje nám mať vzťah s Bohom v nebesiach. V akom zmysle môže naše duchovné oko, naša myseľ, ochorieť? Ak uchopíme tento verš v kontexte, myslím, že nám to bude jasné. Ježiš práve hovoril o ľuďoch, ktorí si zhromažďujú poklady skôr na zemi ako v nebi. Takíto ľudia uvažujú v materiálnych hraniciach, myslia na veci tohto života a upriamujú na ne svoje srdcia. A tak Ježiš hovorí, že ak je vaša myseľ, vaša túžba zameraná iba na tento život a na veci pozemského života, potom je vaša myseľ chorá. Vaše videnie je hmlisté a skreslené, nevidíte veci v ich skutočných súvislostiach. Výsledkom bude, že svoj život budete žiť v tme alebo hmle.

       Kedy je oko duše (alebo teda myseľ) zdravé? Odpoveď na túto otázku opäť vyplýva z kontextu nášho verša. „Nezhromažďujte si poklady na zemi; ale si zhromažďujte poklady v nebi,“ hovorí Ježiš. Inými slovami, myseľ je zdravá vtedy, keď je zameraná na záležitosti neba, keď človek uprednostňuje a dáva na prvé miesto v rebríčku svojich hodnôt skutočnosti neba. Ak prvoradým záujmom vo vašom živote budú záležitosti večnosti a to, aby ste tešili Boha každým spôsobom, vtedy uvidíte veci v ich správnom pomere. Pochopíte, že záležitosti večnosti sú skutočne dôležité. Vo svetle večnosti nezáleží na tom, či sme alebo nie sme bohatí, alebo úspešní, alebo fyzicky zdraví v tomto živote. Nezdravé oko nefunguje; nemôže vidieť, o koľko je dôležitejšie, aby sme boli bohatí v nebeských veciach, ako mať hojnosť v tomto svete.

       A teraz stručne zhrniem niektoré myšlienky, o ktorých sme uvažovali. Ľudské oko je ako svieca tela; očami vidíme veci také, aké sú v skutočnosti a podľa toho konáme. Ak je však naše oko choré, všetko je skreslené a nemáme jasnú predstavu o tom, čo je okolo nás. Podobne je to aj s mysľou, ktorá je sviecou duše. Keď je naša myseľ zameraná na skutočnosti večnosti, vidíme veci jasne a veciam tohto sveta prisudzujeme ich skutočnú hodnotu.

       Ak sú naše mysle zamerané na veci tohto sveta a pozemského života, na všetko pozeráme skreslene. Namiesto toho, aby sme boli osvecovaní, sa naše duše nachádzajú v temnote a neuvedomujeme si duchovné skutočnosti.

       V tejto súvislosti si vypočujme poučenie apoštola Pavla, ktoré napísal kresťanom do zboru vo Filipách. „A ostatne, bratia, všetko, čo je pravdivé, čo je počestné, čo je spravodlivé, čo je mravne čisté, čo je ľúbe, čo je dobropovestné, ak je nejaká ctnosť a ak nejaká chvála, o tom premýšľajte.“ Spomenuté vlastnosti sú známkami zdravej mysle, pretože len takáto myseľ je zameraná na veci, ktoré potešujú a ctia Boha.

       Hoci slová, nad ktorými sme uvažovali, sú povzbudením pre skutočných veriacich, majú aj určité využitie u tých, ktorí ešte nie sú zmierení s Bohom. Priateľu, ktokoľvek si a čokoľvek si zažil vo svojom živote, ak nemáš správny vzťah s Bohom, tak potom musím povedať, že tvoje oči sú chronický choré. Tvoja myseľ je zatemnená, takže nie si schopný vnímať duchovné skutočnosti. Apoštol Pavol vyjadruje tento stav v liste do zboru v Efeze: „zatemnení v rozume súc odcudzení životu Božiemu pre nevedomosť, ktorá je v nich, pre zatvrdenie ich srdca“. Aký je teda liek na túto vážnu chorobu očí? Čo robiť, aby človek začal vidieť veci jasne a v správnom pomere?

       Všimnime si, ako Pavol spája dve veci – „zatemnení v rozume súc odcudzení životu Božiemu“. Je potrebné zmierenie. Potrebuješ hľadať Boha a prosiť ho, aby ťa vrátil naspäť k sebe. Toto sa stalo možným vďaka obeti Ježiša Krista na kríži. Skrze pokánie a vieru v Spasiteľa sa môžeš zmieriť s Bohom. Keď sa tak stane, choroba očí bude uzdravená a ty začneš vidieť veci v ich správnom pomere. Tvoje srdce bude zamerané na Krista, tvojho Spasiteľa. A nebo sa stane pre teba skutočným domovom a všetko, čo ponúka tento svet, sa stane oveľa menej dôležitým.

       Písmo Sväté hovorí o Ježišovi Kristovi ako o niekom, kto mal dve prirodzenosti, to znamená, že ten, kto bol a je vždy Bohom, sa stal aj človekom. Aj napriek tomu, že nikdy nebudeme schopní pochopiť, ako sa to udialo, môžeme odhaliť dôvod, prečo bolo nutné, aby bol Ježiš Bohom a zároveň človekom.

Potom v šiestom mesiaci bol poslaný anjel Gabriel od Boha do galilejského mesta, ktorému je meno Nazaret, k panne, zasnúbenej mužovi, ktorému bolo meno Jozef, z domu Dávidovho, a meno panny bolo Mária. A keď vošiel k nej anjel, povedal: Raduj sa, obdarená milosťou! Pán s tebou, ty požehnaná medzi ženami! A ona vidiac ho zľakla sa nad jeho rečou a rozmýšľala, aký to má byť pozdrav. Ale anjel jej povedal: Neboj sa, Mária, lebo si našla milosť u Boha a hľa, počneš v živote a porodíš syna a nazveš jeho meno Ježiš. Ten bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho. A Pán Boh mu dá trón Dávida, jeho otca, a bude kraľovať nad domom Jakobovým až na veky, a jeho kráľovstvu nebude konca.

Lukáš 1:26-33

Anjel Gabriel oznámil zvesť o narodení Jána Krstiteľa, ktorý sa mal stať zvestovateľom Ježiša Krista. Kňaz Zachariáš sa dozvedel, že jeho žena Alžbeta porodí toto dieťa. Všimli sme si, aký pochybovačný bol Zachariáš, pretože on a jeho manželka boli starí a Alžbeta bola neplodná.

      Prešlo šesť mesiacov a Gabriel je poslaný s inou zvesťou, ktorá sa, po ľudsky povedané, zdala ešte nepravdepodobnejšia. Mal ísť k mladej panne, aby jej povedal, že aj ona bude mať dieťa. Pravdaže, meno panny bolo Mária a bola v tom čase zasnúbená s tesárom Jozefom. Niet divu, že sa Mária zľakla tejto nečakanej návštevy a najmä pozdravu anjela: Raduj sa, obdarená milosťou! Pán s tebou. Mária dostala obrovskú výsadu: mala sa stať matkou dávno zasľúbeného a dlho očakávaného Mesiáša.

      Jej bezprostredná reakcia bola zmätočná; jednoducho nevedela, čo si má o slovách anjela myslieť. Potom jej Gabriel vysvetlil cieľ svojho zjavenia sa. Prečítajme si ešte raz prvú časť jeho zvesti: počneš v živote a porodíš syna a nazveš jeho meno Ježiš. V istom zmysle nie je v týchto slovách nič mimoriadne. Rovnako ako akákoľvek nastávajúca matka aj ona by otehotnela, porodila dieťa a dala by mu meno. Ako uvidíme, počatie bolo, samozrejme, zázračné, ale od momentu počatia cez nasledujúcich deväť mesiacov tehotenstva až po samotný pôrod nebolo v tomto procese nič výnimočné. Rovnakým procesom prechádza každá matka.

      Toto je veľmi dôležitý fakt, pretože je nevyhnutné, aby sme pochopili, že Ježiš bol človekom úplne. V skutočnosti iba niekto, kto bol plne človekom, mohol urobiť to, čo Ježiš urobil pre ľudstvo. Prečo je to tak? Preto, lebo jedine niekto, kto bol plne človekom, mohol priniesť spásu iným ľudským bytostiam. Bol to človek (Adam), ktorý upadol do hriechu, sú to ľudské bytosti, ktoré sú hriešne, a tak to musel byť človek, ktorý prišiel spasiť hriešnikov. Adam bol zástupcom celého ľudstva, keďže všetci sme jeho a Evinými potomkami. Ježiš sa mal stať zástupcom nového ľudského rodu – všetkých tých, ktorí sú spasení.

      A tak, aby mohol byť skutočným zástupcom tohto nového ľudského rodu, Ježiš musel byť človekom a musel prejsť všetkým, čím prechádzajú iné ľudské bytosti. Preto je medzi narodením a smrťou Ježiša Krista obdobie 33 rokov. (Ak sa o tomto chcete dozvedieť viac, odporúčam vám prečítať si druhú kapitolu Listu Židom v Novom zákone). Ježiš bol skutočným ľudským bábätkom a vyrástol, aby sa stal skutočným človekom, aby zažil všetko, čo zažívajú iní muži i ženy, až na jednu obrovskú výnimku: Jeho život bol bez hriechu! To je zásadný rozdiel medzi životom Adama a všetkých nás, ktorí z neho pochádzame, na jednej strane, a životom Ježiša Krista na druhej strane. Tam, kde Adam zlyhal, Ježiš uspel. Bol to dokonalý život Ježiša, ktorý mu poskytol potrebné osvedčenie, aby sa mohol stať Spasiteľom hriešnikov. Bol skutočnou ľudskou bytosťou v plnom zmysle slova, ale on jediný bol dokonalou ľudskou bytosťou.

      Prichádzame k druhému výroku anjel a: Ten bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho. Už len to, že Ježiš bol dokonalou ľudskou bytosťou, by ho dostatočne kvalifikovalo na veľkého človeka, ale On bol veľký aj v inom zmysle. Bol veľký, pretože bol Synom Najvyššieho. Inými slovami, mal jedinečný vzťah s Bohom; naozaj môžeme povedať, že výraz „Syn Najvyššieho“ má rovnaký význam ako najznámejší výraz „Syn Boží“, ktorý nachádzame vo verši 35.

       Nie je prekvapujúce, že Mária bola dosť zmätená týmto zjavením. Nepochybovala o tom, že to, čo jej povedal anjel, je pravdivé, ale nevedela pochopiť, ako môže mať dieťa, keď je panna, preto ho požiadala o vysvetlenie. Vysvetlenie je tajomné a myslím, že ho nikdy nedokážeme úplne pochopiť. Anjel povedal: Svätý Duch príde na teba, a moc Najvyššieho ti zatôni, a preto aj to splodené sväté bude sa volať Syn Boží. To znamená, že počatie tohto dieťaťa sa uskutoční zázračným konaním Svätého Ducha.

       Je životne dôležité, aby sme pochopili význam skutočnosti, že narodenie tohto dieťaťa je odlišné od narodenia akéhokoľvek iného dieťaťa. Bolo to absolútne nevyhnutné, pretože ak by bol Ježiš skutočným fyzickým synom Jozefa, zdedil by hriech Adama – inými slovami narodil by sa do tohto sveta s dedičným hriechom tak ako my. A to by ho prirodzene diskvalifikovalo, nemohol by sa stať Spasiteľom hriešnikov. A tak Pán Ježiš Kristus ako vtelený Boh mal čistú bezhriešnu podstatu a ako skutočný človek žil život bezhriešnej poslušnosti od začiatku až do konca. Ako dokonalý človek mohol Ježiš Kristus zastupovať iné ľudské bytosti a zaplatiť za ich hriechy. Ako Boh mal dokonalú, večnú podstatu, čo znamenalo, že bol schopný zabezpečiť večný život.

       Ak si myslíme, že toto zvláštne narodenie bola celkom nová myšlienka, prečítam vám slová, ktoré boli prorokované storočia predtým a ktoré nájdeme v siedmej kapitole knihy Izaiáš. Hľa, panna počne a porodí syna a nazve jeho meno Immanuel.

       Chápete, čo to znamená pre vás a pre mňa? Znamená to, že máme niekoho, kto je schopný úplne vyriešiť beznádejný problém hriechu. Hriech, to nie je len naše zlé správanie; náš hriech je súčasťou našej prirodzenosti, je súčasťou našej bytosti i všetkých ľudí na svete a dôsledkom nášho hriechu je smrť, odsúdenie a peklo. Ale v osobe Ježiša Krista Boh dal niekoho, kto prišiel zachrániť mužov a ženy od tohto údelu. Ježiš, táto požehnaná osoba, žil dokonalý ľudský život na mieste hriešnikov (medzi hriešnikmi), ako Boh však mohol zaistiť večný život. Pre koho to robí? Pre všetkých, ktorí v neho veria – a jedine v neho – na svoju spásu. Spásu človek nikdy nemôže dosiahnuť kvôli svojej hriešnej prirodzenosti a hriešnemu konaniu, ale bola dosiahnutá čistým a nepoškvrneným Synom Božím. Verte v Spasiteľa, verte v neho samotného, a budete naveky spasení.

„a odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom… Lebo ak odpustíte ľuďom ich poklesky, odpustí aj vám váš nebeský Otec; ale ak vy neodpustíte ľuďom ich pokleskov, neodpustí ani váš Otec vašich pokleskov“

(Matúš 6:12, 14-15).

V tomto článku sa chceme zamyslieť nad druhou polovicou verša Matúš 6:12 „… ako aj my odpúšťame svojim vinníkom“.Toto je jediná časť modlitby Pánovej, ktorú Pán Ježiš komentuje. Prečo je teda také dôležité, aby sme odpúšťali svojim vinníkom? Ježiš hovorí: „Lebo ak odpustíte ľuďom ich poklesky, odpustí aj vám váš nebeský Otec; ale ak vy neodpustíte ľuďom ich pokleskov, neodpustí ani váš Otec vašich pokleskov.“ Inými slovami, vyzerá to tak, že iba vtedy môžeme očakávať odpustenie od Boha, ak my sami odpustíme tým, ktorí zhrešia proti nám.

       Vo svete je celkom bežné, že ľudia prechovávajú voči blízkym nevraživosť po celé roky, dokonca aj po celé generácie. Som presvedčený, že sme sa už všetci stretli v správach s informáciou o tom, ako osoba z jedného klanu vykonala krvnú pomstu (vendetu) voči niekomu z nepriateľského klanu. Často sa takéto zločiny vykonávajú opakovane v štýle oko za oko, zub za zub, takže dokonca aj malé deti sa stávajú obeťami nenávisti súperiacich gangov. To je samozrejme extrémny príklad neochoty odpustiť, pretože v tomto prípade posudzujeme správanie zločincov. Avšak som si istý, že všetci poznáme, čo to znamená prechovávať voči niekomu zlobu, ktorá môže prerásť do postoja hlboko zakoreneného nepriateľstva.

       Musím zdôrazniť, že Ježišove slová sa tu vzťahujú na tých, ktorí sú skutoční veriaci, na tých, ktorí vstúpili do osobného vzťahu s Pánom skrze vieru v Ježiša Krista. Ak si skutočne veriaci, potom si musíš uvedomiť, že Boh berie veľmi vážne postoj neodpustenia zo strany jeho detí. Takýto postoj bude prekážkou v modlitbách a vytvorí bariéru medzi tebou a tvojím nebeským Otcom. Oberie ťa o radosť a vnútorný pokoj. Možno práve prechádzaš obdobím duchovnej prázdnoty, kedy je modlitba zápasom a zdá sa, že Boh je veľmi vzdialený. Samozrejme, tento stav možno vysvetliť množstvom dôvodov, ale z nich nemožno vylúčiť ten, že existuje niekto, kto sa proti tebe previnil a ty mu nie si ochotný odpustiť. To je niečo, čo treba dať do poriadku ihneď, aby sa nenarušil tvoj prístup k Otcovi v nebesiach.

       Musím však zdôrazniť, že ak niekto proti tebe zhrešil, ale nepreukazuje ochotu činiť pokánie a požiadať o odpustenie, tak prísne vzaté, takému človeku sa odpustiť ani nedá. Nemôžeš skutočne odpustiť niekomu, kto neuzná svoj hriech. Neznamená to však, že voči tomuto človeku máme prechovávať zlobu či nenávisť, alebo nepriateľský postoj, ale v každom prípade v srdci máme mať OCHOTU a TÚŽBU odpustiť mu. Prejavíš ju tak, že sa budeš k dotyčnému kvôli Kristovi ďalej správať láskavo a priateľsky a budeš sa modliť, aby Pán zmenil jeho srdce.

       Ak však neodpustíš niekomu, kto činil pokánie a požiadal ťa o odpustenie, potom sa môžeš nachádzať v naozaj vážnom stave. Vysvetlím prečo. Skutočný veriaci je niekto, kto vie, čo to znamená, že mu bolo odpustené. Je to niekto, kto spoznal skazenosť svojho srdca, pretože Duch Svätý mu to ukázal. Taký človek spoznal, že jeho život je oveľa horší, než si kedy predstavoval. Až do momentu, keď ho Duch začal usviedčať, videl svoje hriechy len tak, že sa porovnával – obvykle vo svoj prospech! – s inými ľuďmi. Ale potom prišiel Duch Svätý a ukázal mu, že to, na čom naozaj záleží, nie je to, aký je jeho život v porovnaní s inými ľuďmi, ale aký je jeho život v porovnaní s Božou dokonalou spravodlivosťou a svätosťou. A potom začal chápať a cítiť, že jeho stav je z ľudského hľadiska skutočne zúfalý.

       Uvedomil si, že hriech nebol prítomný iba v jeho skutkoch, ale aj v slovách; bol prítomný nielen v slovách, ale aj v myšlienkach. Skutočne, hriech bol nielen v jeho skutkoch, jeho slovách a jeho myšlienkach, ale v samotnom jeho srdci, v jeho prirodzenosti! Tam je koreň jeho problému, v skazenosti srdca. Áno, bol skrz na skrz hriešnik a nemal prostriedok, ako sa z tejto situácie dostať, ako sa napraviť. A predsa existovala cesta, ako napraviť svoj vzťah s Bohom, cesta spasenia, ktorá je mimo neho a nie z jeho ľudskej sily. Videl, že Pán Ježiš prišiel, aby zaplatil dlh – dlh nevyčísliteľných rozmerov – za všetkých, ktorí činia pokánie a veria v neho. Dokonalý Syn Boží zomrel na kríži, aby dal úplné odpustenie všetkým skutočne kajúcim sa hriešnikom. A keď sa hriešnik obrátil na Spasiteľa so zlomeným srdcom v jednoduchej viere, viere jedine v neho, zakúsil oslobodenie od obrovského bremena hriechu a viny. Stal sa z neho človek, ktorému bolo odpustené, človek s novým srdcom, novou prirodzenosťou. A teraz sa ťa spýtam, priateľ môj, ako môže človek, ktorý zažil také nádherné odpustenie všetkých hriechov, odmietnuť odpustiť inému človeku, akokoľvek by sa ten voči nemu previnil? Teraz už chápeš, prečo považujem za veľmi závažné, ak neodpustíme inému človeku? Vzbudzuje to pochybnosti, či ti bolo vôbec niekedy odpustené. Nabádam každého, kto sa v takomto stave nachádza, aby sa preskúmal, či je skutočný veriaci.

       Alebo snáď niekto len sám seba zavádza a predstavuje si, že je v správnom vzťahu s Bohom, zatiaľ čo v skutočnosti to nie je pravda? Možno nikdy neprosil Pána z hĺbky srdca, aby mu odpustil a dal novú prirodzenosť. Možno je stále vo svojich hriechoch a pod Božím hnevom. Jedným zo znakov, že to tak je, je skutočnosť, že existuje človek alebo možno osoby, ktorým nebol ochotný odpustiť. Ak je to tvoj prípad, choď teraz k Pánovi a popros ho, aby ti v Kristovi odpustil. Ak to urobíš čestne a úprimne, potom pre teba nebude ťažké odpustiť tým, ktorí sa voči tebe previnili. Len jeden pohľad na kríž ti pripomenie, ako veľa bolo práve tebe odpustené. Možno až teraz po prvý raz skutočne pochopíš slová, ktoré si zrejme už veľakrát opakoval: „a odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom“.

Ako by ste opísali užitočný a prospešný život? Každý z nás by mohol na túto otázku odpovedať podľa vlastného súboru hodnôt, ale v tomto zamyslení chceme pouvažovať, ako by Boh opísal takýto život.

A povedal toto podobenstvo: Niekto mal fík, zasadený vo svojej vinici. A prišiel hľadajúc na ňom ovocie, ale nenašiel. Vtedy povedal vinárovi: Hľa, toto už po tri roky prichádzam hľadajúc ovocie na tomto fíku a nenachádzam. Vytni ho; načo ešte i tú zem kazí! A on odpovedal a riekol mu: Pane, ponechaj ho ešte i tento rok, až ho okopem a pohnojím, či by na budúce nedoniesol ovocia; a keď nie, potom ho vytneš.

Lukáš 13:6-9

Zasadiť figovník vo vinici nebolo v Ježišových časoch vôbec nezvyčajné. Rastliny sa tešili veľkej pozornosti a získavali úžitok z rovnakých živín v pôde, z akých získaval aj vinič. Muž v podobenstve sa rozhodol zasadiť vinič, ale výsledok bol sklamaním. Tri roky po sebe chodieval k figovníku v nádeji, že nájde ovocie a pozorne ho prezeral, pretože figy bývajú ukryté pod bohatým lístím. Na jeho veľké sklamanie zakaždým, keď sa pozrel, nenašiel vôbec žiadne ovocie, a tak po troch rokoch majiteľ vinice veľmi rozumne požiadal vinára: „Vytni ho. Prečo by mal využívať pôdu.“ Veď naozaj,  nielenže zaberal miesto vo vinici, ale svojimi hlbokými koreňmi pripravoval vinič o vzácne živiny v pôde. Akokoľvek, na čo je dobrý figovník, ktorý nerodí figy?

       Ale vinár, ktorý sa staral o strom, sa zjavne zdráhal vyťať ho bez toho, aby sa naposledy snažil prinútiť ho priniesť úrodu. Požiadal teda majiteľa, aby dal figovníku poslednú šancu tak, že ho okope a pohnojí; týmto by stromu poskytol najvýhodnejšie možné podmienky na to, aby konečne zarodil ovocie. Ak by po všetkej tej práci strom stále neprinášal ovocie, potom by neexistovala žiadna alternatíva; figovník by musel byť vyrúbaný. To je zhrnutie podstaty obsahu podobenstva. Teraz sa pokúsime pochopiť učenie, ktoré ním chcel Ježiš odovzdať.

       Pri rôznych príležitostiach v Biblii nachádzame Izrael opisovaný ako figovník a Ježiš mal nepochybne na mysli tento národ, keď rozprával toto podobenstvo. Židia ako národ dostali mnohé privilégiá. Predovšetkým boli vyvolení ako zvláštny Boží ľud a Biblia zdôrazňuje skutočnosť, že toto vyvolenie nebolo založené na žiadnych konkrétnych vlastnostiach, ktoré by ho robili nadradeným voči iným národom. Boh sa potom osobitne staral o Židov, viedol ich stovky rokov, staral sa o to, aby boli uspokojené všetky ich fyzické a materiálne potreby, prejavoval svoju moc prostredníctvom mnohých zázrakov, posielal prorokov, aby ich učili jeho cestám a umožňoval im, aby porazili svojich nepriateľov. Žiadny iný národ nikdy nedostal toľko lásky, milosrdenstva, starostlivosti a pozornosti, a to všetko bolo nezaslúžené. A čo Boh od nich očakával ako odozvu? Očakával od nich, že rozpoznajú, akí sú mu zaviazaní, a prejavia mu vernosť tým, že budú dodržiavať jeho prikázania a uctievať ho celým srdcom. Toto bolo ovocie, ktoré od nich Pán očakával.

       Aká však bola skutočnosť? Zisťujeme, že Izraeliti sa pri mnohých príležitostiach obrátili chrbtom k Pánovi a uctievali bohov iných národov, pričom sa v rozpore s Božími zákonmi dopúšťali ohavných hriechov. Keď im Boh poslal svojich poslov (prorokov), tí boli zvyčajne ignorovaní, zle sa s nimi zaobchádzalo, alebo boli dokonca zabití. Často o nich hovoril ako o tvrdošijných ľuďoch, ktorí ho odmietali počúvať. Ak si prečítate záznamy o deťoch Izraela v Starom zákone, budete prekvapení, aký trpezlivý bol Boh voči svojmu vzbúreneckému národu.

       Ak môžeme identifikovať majiteľa figovníka ako Boha Otca, je logické, že vinára identifikujeme ako Pána Ježiša Krista. Všimnite si, že vinár nespochybnil právo majiteľa vyťať figovník; jednoducho ho prosil, aby tomu dal viac času. Ježišova služba medzi Židmi, ako je opísaná v evanjeliách, im poskytla úžasnú príležitosť znovu premýšľať, činiť pokánie a vrátiť sa k Bohu. Faktom je, že Kristova služba na zemi bola vykonávaná takmer výlučne medzi Židmi. Bolo to preto, lebo ako dobrý vinár im chcel dať každú príležitosť, aby sa obrátili späť k Bohu. Jeho samotná služba vyučovania a konania zázrakov spolu s bezúhonným životom boli výzvou, aby sa kajali a konečne priniesli ovocie vďačnosti a vernej služby svojmu Pánovi. Ale čo sa v skutočnosti stalo? Tieto slová, ktoré nachádzame v Jánovom evanjeliu, zhrňujú reakciu Židov na Ježiša: „Prišiel do svojho vlastného, a jeho vlastní ho neprijali!“(Ján 1:11– pozn. prekl.).

       Bola by to však chyba obmedziť aplikáciu tohto podobenstva len na Židov, pretože všetci patríme Bohu v tom zmysle, že je to on, kto dal život každému z nás. Pán má teda právo očakávať návratnosť investície, ktorú vložil do našich životov. Ale ako by sa mala prejaviť?

       V prvom rade by sme mu mali vyjadriť vďačnosť za to, že nám dal vzácny dar života tým, že žijeme na jeho slávu. Ďalej, dal nám naše telá. Mali by sme sa snažiť ctiť Boha tým, že svoje telá použijeme na to, aby sme mu verne slúžili a kráčali po jeho cestách. Dal nám aj našu myseľ. Svoju myseľ by sme mali zamerať na pozitívne veci, ktoré nachádzame vo Svätom Písme. Nájdeme napríklad toto nabádanie: „…všetko, čo je pravdivé, čo je počestné, čo je spravodlivé, čo je mravne čisté, čo je ľúbe, čo je dobropovestné, ak je nejaká cnosť a ak nejaká chvála, o tom premýšľajte“ (Filipenským 4:8 – pozn. prekl.). To tiež znamená, že by sme mali zdržiavať svoju myseľ od všetkých nečistých, závistlivých, pomstychtivých, pohŕdavých, pyšných a nečestných myšlienok. Aké ovocie prináša naša myseľ? A čo naše ústa? Hovoríme vždy slová, ktoré sú láskavé, povzbudzujúce, oceňujúce, láskyplné a úprimné, alebo niekedy odsudzujeme, hovoríme o ľuďoch zle, karháme a zľahčujeme ich? Figovník stvoril Boh, aby prinášal zdravé, nádherné ovocie. Pamätajte si, že v podobenstve prišiel majiteľ hľadať ovocie na jedenie, nielen sa naň pozerať. Aké ovocie prinášame pre Pána? Je mu náš život príjemný?

      Drahý priateľ, ak si nikdy alebo len zriedka premýšľal o tom, aké dôležité je páčiť sa Bohu, môžeš si byť istý, že on je nespokojný s tvojím životom. Pozri, rovnako ako je účelom figovníka prinášať ovocie, účelom ľudskej existencie je ctiť, oslavovať a tešiť Boha, dávať ho na prvé miesto a kráčať v poslušnosti podľa jeho vôle. Možno si musíš priznať, že tvoj doterajší život bol z Pánovho pohľadu neplodný. Ak áno, potom zúfalo potrebuješ Spasiteľa. Ako sme už videli, najväčším hriechom, ktorý Židia spáchali, bolo to, že odmietli Pána Ježiša napriek všetkému, čo vykonal medzi nimi. Niekto by mohol povedať: „Áno, ale neodmietol som Ježiša Krista“. Možno povieš, že ho obdivuješ, že ho uctievaš, dokonca, že ho miluješ. Ale si si istý? Cieľom jeho príchodu na zem bolo tú obrovskú priepasť, spôsobenú našimi hriechmi, premostiť tak, že za nás zomrel na kríži. Išiel si niekedy osobne k tomuto krížu s veľkým zármutkom a s úprimnou pokorou kvôli svojim hriechom a vložil si celý svoj život do rúk Spasiteľa? Ak si mu ešte nikdy neodovzdal svoj život, potom si ho v skutočnosti odmietol, hoci si urobil akékoľvek mnohé dobré veci. Ako som práve povedal, je to preto, že práve toto bol účel, pre ktorý prišiel na zem – spasiť hriešnikov. Nemôže to byť tak, že ti Boh dáva poslednú šancu, ako to urobil tomu figovníku? Drahý priateľ, choď k Spasiteľovi so zlomeným srdcom a požiadaj ho, aby ťa zachránil. Potom konečne budeš môcť vo svojom živote prinášať Bohu ovocie. Ináč budeš sťatý a vyhodený na večnosť

V tomto zamyslení nás Ježiš vracia späť v čase k udalosti, ktorá zmenila svet. Máme na mysli celosvetovú potopu. Všimnime si, že Pán Ježiš bol presvedčený o presnosti historických záznamov Starého zákona. Mnohí sa v našej dobe môžu zabávať na myšlienke, že Boh zničil zvieratá a ľudí tým, že pokryl svet vodou. Príbeh o tom, ako Boh nariadil Noemovi postaviť archu, aby mohol byť zachránený zostatok ľudstva spolu s rôznymi druhmi zvierat, považujú za zábavnú bájku pre deti. Tvrdia, že ak niekedy v histórii došlo k potope, čo sa týka rozsahu, bola len lokálna, a nie celosvetová. V skutočnosti však existuje dostatok dôkazov, ktoré potrdzujú realitu, teda skutočnosť celosvetovej potopy, no teraz sa tým nebudeme ďalej zaoberať. V každom prípade, ako sme si povedali, jedna vec je jasná: pre Pána Ježiša Krista to boli skutočné, reálne historické udalosti a spomína ich preto, aby nám všetkým dal dôležitú lekciu.

       No, v prvom rade, prečo Boh vôbec spôsobil túto potopu? Dramatickú odpoveď dáva prvá kniha Biblie, Kniha Genezis, kde čítame: „A Hospodin videl, že sa množí zlosť človeka na zemi a že všetko, čokoľvek vytvoria myšlienky jeho srdca, je len zlé po všetky dni. A Hospodin ľutoval, že učinil človeka na zemi, a mal bolesť vo svojom srdci. A Hospodin riekol: Zahladím človeka, ktorého som stvoril, z tváre zeme, zahladím všetko od človeka až do hoväda, až do zemeplazu a až do nebeského vtáka, lebo ľutujem, že som ich učinil. Ale Nóach našiel milosť v očiach Hospodinových.“ (1. Mojžišova 6:5-8) Potopa bola teda súdom, trestom, ktorý Boh uvalil na ľudstvo za všetko zlo, ktoré videl páchať svoje stvorenia a – všimnime si toto – pre všetko, čokoľvek vytvoria myšlienky jeho srdca (teda človeka). Áno, Boh nesúdi ľudí len na základe ich činov, ale rovnako aj na základe ich myšlienok a pohnútok –a samozrejme, keďže je zároveň spravodlivý a vševediaci, Jeho súdy sú vždy dokonalé.

       Ale čo presne chcel Ježiš zdôrazniť, keď hovoril o Noemovi? Chcel nám ukázať, že podmienky, ktoré existovali bezprostredne pred potopou, boli v podstate rovnaké ako podmienky, ktoré budú existovať vo svete a v čase, keď sa Ježiš na konci vekov vráti. Čo ale robili ľudia v dňoch Noeho? Konali rôzne veci – také, aké ľudia robia počas celých dejín vo všetkých krajinách na svete. Jedli, pili, ženili sa a vydávali až do dňa, kým Noe nevstúpil do korábu. Z týchto slov vyplýva, že to bolo naozaj všetko, čo robili. Žili z jedného dňa na druhý bez toho, aby prejavili akýkoľvek záujem o to, či sa to Bohu páči alebo nie.

       Navyše, pre svoje sprvávanie nemali žiadne ospravedlnenie. Vidíme, že, od chvíle, keď dal Boh Noemovi inštrukcie postaviť archu, až do dňa, keď boli práce dokončené, uplynulo 120 rokov. A počas všetkých tých rokov Noe varoval ľudí pred blížiacou sa katastrofou. V skutočnosti apoštol Peter vo svojom druhom liste opisuje Noacha ako „kazateľa spravodlivosti.“ Takže počas celých 120 rokov boli ľudia týmto zbožným mužom neustále varovaní a nabádaní, aby činili pokánie zo svojej skazenosti a bezbožnosti a obrátili sa k Bohu – zatiaľ čo sa pred ich očami stavala archa, ktorá predstavovala jediný spôsob úniku pred Božím súdom. No namiesto toho, aby sa znepokojovali a volali k Bohu, títo ľudia naďalej pokračovali v žití života tak, ako dovtedy – ignorujúc výzvy Noeho, tohto verného kazateľa.

       A toto je tragédia ľudskej povahy, priatelia; čím dlhšie sa súd odkladá, tým viac sa ľudia stávajú samoľúbymi, predstavujúc si, že všetko bude v poriadku a že budú môcť pokračovať v hrešení bez strachu z Božieho trestu. Muži a ženy sa stávajú čoraz tvrdšími a čoraz menej a menej inklinujúcimi venovať pozornosť varovaniam ohľadom dôsledkov ich správania. No Božie hrozby a varovania nie sú len prázdne slová a jeho meškania nie sú známkou toho, že sa už viac nezaujíma o naše hriechy. Boh je práveže trpezlivý a milosrdný, dávajúc mužom a ženám čas a príležitosti, ktoré si nikto z nás nezaslúži.

       Nakoniec však Bohu „dôjde trpezlivosť“ a súd musí prísť. Preto čítame: „Ľudia jedli, pili, ženili sa a vydávali až do dňa, keď Nóach vošiel do korábu; (potom) prišla potopa a zahubila všetkých.“ Rozsudok prišiel rýchlo a bez pochýb. A ako sme už uviedli, Ježiš chce, aby sme pochopili, že na konci časov sveta budú všetky veci, teda aj každodenný život ľudí, úplne rovnaké. Ľudia budú robiť tie isté veci, ktoré robili vtedy a robia aj doteraz – jesť, piť, ženiť sa atď. Teda žiť tak, ako keby jediným účelom ľudskej existencie bolo mať potešenie z materiálnych vecí.

       Takže celosvetová potopa, dôsledok súdu nad ľudstvom za ich hriechy a búrenie sa proti Bohu, je predstavená Pánom Ježišom ako obraz toho, čo sa stane na konci sveta. Masy ľudí bude žiť svoj bežný život, robiac bežné veci bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom mysleli na svoju zodpovednosť voči Bohu. Potom sa Ježiš zjaví na oblohe a všetci ľudia – živí aj mŕtvi – budú zavolaní do jeho prítomnosti, aby čelili súdu. To všetko sa stane náhle, bleskovo, no nikto nebude môcť tvrdiť, že vopred nedostal žiadne varovanie.

       V priebehu rokov mal Noe svojich nástupcov – po prvé, v podobe Bohom inšpirovaných prorokov – a jednou z ich hlavných úloh bolo varovať ľudí pred budúcim súdom. Následne aj sám Pán Ježiš počas svojej služby na zemi znovu a znovu pripomínal ľuďom, že v budúcnosti príde deň zúčtovania a že on sám bude tým sudcom. Zodpovednosť za odovzdanie tohto posolstva svetu prevzali Kristovi apoštoli a odvtedy sú kazatelia (a tiež bežní kresťania) podnecovaní varovať ľudí, že jedného dňa sa svet skončí a príde súd. Podľa Božieho slova sú bez ospravedlnenia dokonca aj tí, ktorí sa nikdy o takomto varovaní nedopočuli, pretože hlboko v každom človeku je zakorenené vnímanie, vedomie budúceho súdu. Môžeme sa to pokúsiť potlačiť a udusiť, potom sa tomu vysmiať, no v srdci vieme, že jedného dňa budeme súdení. Niet pre nás žiadneho úniku? Noemovi a jeho rodine sa podarilo uniknúť celosvetovej potope tým, že hľadali úkryt v korábe. Toto plavidlo ich udržalo v bezpečí, zatiaľ čo staroveký svet zahynul. 

       Nuž a neexistuje aj pre nás ekvivalent archy? Áno, existuje! Naším prostriedkom spasenia je Pán Ježiš Kristus. On je tá archa, ktorá zachráni pred Božím spravodlivým hnevom v deň súdu a bezpečne nás privedie do neba. Viete, Kristus znášal Boží hnev a súd za naše hriechy počas toho, ako visel na kríži. Bol odsúdený v mene iných, no prežil – alebo presnejšie – Boh ho vrátil k životu a teraz žije na veky vekov. K čomu nás Boh volá, aby sme to konali? Volá nás, aby sme rozpoznali svoj hriech, zo srdca činili pokánie a hľadali útočisko v Ježišovi Kristovi.

       Drahí priatelia, hľadali ste už útočisko v Spasiteľovi? Ak áno, potom nemáte dôvod báť sa Božieho súdu. Keď sa Ježiš vráti, budete naplnení radosťou a budete ho vítať ako svojho Spasiteľa, a nie ako svojho sudcu. Na druhej strane však, ak ste v ňom nikdy nehľadali útočisko, naliehavo vás vyzývam, aby ste tak urobili ihneď, činili pokánie a vložili dôveru v jeho dielo na kríži.

Lukáš 12:13-21

(citované podľa prekladu prof. Roháčka)

Ježiš práve kázal veľkému zástupu ľudí niektoré veľmi dôležité pravdy o súde, o realite neba a pekla, o dôsledkoch vyznania a zapretia Krista, o svedčení o ňom v časoch odporu. Zrazu prehovoril nejaký muž zo zástupu a povedal: „Učiteľu, povedz môjmu bratovi, aby si rozdelil so mnou dedičstvo!“ Dá sa predpokladať, že keď tento muž počúval Ježiša, zapôsobila na neho autorita, s akou hovoril. Keď sa rozhliadol okolo seba, videl, ako ľudia doslova visia na každom jeho slove. „Aké presvedčivé schopnosti má tento Ježiš!“ pomyslel si. „A hľa, aký je zanietený pre spravodlivosť! Určite je ideálnym človekom na to, aby sa porozprával s mojím bratom o našom dedičstve.“ Zdá sa, že brat toho muža si všetko zobral pre seba, takže mu zostalo len málo alebo nič. Zaiste, tento muž Ježiš, ktorý bol zanietený pre spravodlivosť, by mal súcit s jeho situáciou a pomohol by mu získať to, čo právom považoval za svoje. Cítil, že musí za každú cenu hovoriť s Ježišom, aj keby ho mal prerušiť v reči. A tak zvolal a predložil svoj prípad Pánovi.

       Ale Ježišova odpoveď vôbec nebola taká, akú očakával alebo v akú dúfal, že bude počuť. Pri priamom rozhovore s tým mužom – hoci sa nazdávam, že ho mohli počuť aj všetci ostatní – povedal: „Človeče, kto ma ustanovil za sudcu alebo za deliteľa nad vami?“ Nechápme teraz zle, čo tu Ježiš hovorí. Nehovorí, že by sme sa nemali starať o nespravodlivosti, ktoré znášame zo strany iných. Veď v Biblii, v Starom zákone Boh ustanovil systém spravodlivosti a ustanovil početné zákony pre svoj ľud, Židov, počnúc 10 prikázaniami. Keď sa nad tým zamyslíte, bolo by takmer nemožné prežiť v tomto svete, keby neexistovali súdy a súdny systém. Všetci by sme mali byť vďační Pánovi, že existujú, napriek všetkým ich nedostatkom.

       Ak je teda spravodlivosť pre Pána taká dôležitá, čo bolo zlé na tom, že tento muž sa odvolával na spravodlivosť v súvislosti s rozdelením rodinného dedičstva? Ježiš spomína dve veci. Po prvé, nebol ustanovený za sudcu na riešenie prípadov, ako je tento. Bola mu daná oveľa väčšia a slávnejšia úloha, totiž hľadať a zachraňovať stratených hriešnikov, privádzať mužov a ženy späť k Bohu. Potom, čo tomuto mužovi vysvetlil, že nie je jeho úlohou vyriešiť konflikt medzi ním a jeho bratom, oslovil zástup s varovaním: „Hľaďte a chráňte sa lakomstva! Lebo keď má niekto hojnosť, zato jeho život nie je z jeho majetku.“ Očividne (a tým sa dostávame  k druhému odôvodneniu Ježišovej odpovede) za prosbou tohto muža o spravodlivosť v otázke dedičstva bolo viac. Vo svetle Ježišových slov môžeme usúdiť, že nepotreboval zúfalo peniaze, ale viac mu záležalo na zbohatnutí. Inými slovami, bol motivovaný chamtivosťou. To ho viedlo k tomu, že prerušil Ježiša, keď učil o takých životne dôležitých otázkach, ako je nebo a peklo. Ten muž sa o tieto záležitosti nestaral, ale veľmi ho znepokojovalo dedičstvo – pravdepodobne to ovládalo jeho myšlienky, možno dokonca nemohol spávať v snahe vypracovať plán, ako sa dostať k týmto peniazom.

       Zaujímalo by ma, či sme vinní v rovnakej veci. Možno existuje problém (alebo viac ako jeden), v súvislosti s ktorým by sme chceli získať Kristovu podporu alebo pomoc. Možno sme aj my utrpeli nejakú nespravodlivosť. Je možné, že sme v podobnej situácii ako muž z našej pasáže – nezískali sme spravodlivý podiel dedičstva. Možno nám zamestnávateľ nezaplatil alebo nám dostatočne nezaplatil, alebo nám odmietol zaplatiť odvody. Alebo sa môže stať, že niekto vykonáva rovnakú prácu ako my, ale je platený viac. Možno sme sa uchádzali o prácu a dostal ju niekto, kto je menej kvalifikovaný, možno preto, že mal známosti. Možno sme sa stali obeťami podvodu alebo nám niekto dal sľub a nedodržal ho. Nech už je naša situácia akákoľvek, kto z nás nikdy nepocítil odpor voči niekomu, o kom si myslíme, že sa k nám správal zle alebo nespravodlivo?

       Ale predtým, ako sa odvoláme na Pána a požiadame ho, aby zasiahol, mali by sme preskúmať svoje srdcia, aby sme preverili svoje skutočné motívy. Začala táto osobná záležitosť, ktorá nás tak veľmi trápi, či je už finančná alebo iná, dominovať v našich myšlienkach do takej miery, že väčšie problémy života boli zatlačené do úzadia? Zaoberáme sa natoľko vyriešením tejto situácie, že otázky večnosti sú zabudnuté alebo sú pre nás menej dôležité? Sme takí pohltení nespravodlivosťou, ktorú sme utrpeli, že sme stratili zo zreteľa oveľa dôležitejšie skutočnosti budúceho súdu a toho, kde strávime večnosť (v nebi alebo v pekle)? Priatelia, nikto z nás nemá rád, keď sa s ním zaobchádza nespravodlivo, ale môžem vám zaručiť, že to pre vás nebude znamenať nič, keď budete v posledný deň stáť pred Božím súdom.

       Priatelia, musíme si ujasniť priority a najprv hľadať jeho kráľovstvo. Ježiš neprišiel na zem žiť a zomrieť preto, aby urovnal tieto drobné konflikty medzi ľuďmi, ale aby nás zmieril s Bohom! A keď hovoríme o motívoch, sme si istí, že nám ide len o nápravu krivdy? Nie je pravda, že až príliš často je v pozadí iný motív – chamtivosť alebo pýcha? Sme chudobní? Možno sme. Umierame od hladu? Pravdepodobne nie. Nie je to tak, že zvyčajne nie sme spokojní s tým, že máme dosť na živobytie, ale chceme stále viac? Ježiš v predchádzajúcich veršoch prisľúbil, že Otec uspokojí všetky potreby tých, ktorí mu dôverujú, rovnako ako uspokojuje potreby vrabcov na poliach. Prečo nie sme spokojní s tým, že máme dostatočné zdroje? Nie je to kvôli chamtivosti?

       Drahý priateľu, žiadaš si spravodlivosť pre seba? Potom vedz, že prichádza deň, keď sám Boh bude požadovať, aby bola vykonaná spravodlivosť, pretože je dokonalým Sudcom. V ten deň sa nebudeš obzerať okolo seba a obviňovať ostatných. Naopak, Boží reflektor bude nasmerovaný na teba, keď sa ti bude prehrávať celý tvoj život. Nebudeš sa mať kam skryť, pretože všetky tvoje hriešne myšlienky, slová a skutky vyjdú najavo. „Ale“ môžeš namietať, „nie je Boh milosrdný?“ Áno, je, a toto milosrdenstvo sa slávne prejavilo v Betleheme, kde sa Boh stal človekom, a na Golgote, kde bol Bohočlovek usmrtený za hriešnikov. To dáva do tieňa všetky nespravodlivosti, ktoré môžeme utrpieť. Ale práve tam na Golgote možno nájsť milosrdenstvo. Ježiš zomrel za všetku našu hriešnu chamtivosť a sebectvo. Ale toto milosrdenstvo musíš hľadať TERAZ, pretože po smrti bude príliš neskoro. Musíš ísť k Pánovi, činiť pokánie zo všetkých svojich hriechov a vložiť svoju vieru iba v Ježiša Krista.

       Môj priateľ, nepozeraj sa stále dookola na druhých a na krivdy, ktoré ti spôsobili. Radšej sa pozri na seba a na krivdy, ktoré si spáchal pred Bohom a mysli na súd, ktorý ťa čaká. Obráť sa k Bohu všetkého milosrdenstva, čiň pokánie a ver v Spasiteľa. Potom spoznáš plné odpustenie a budeš mať úžasnú istotu večného života v nebi.