Mali ste už niekedy blízkeho priateľa a hovorili ste o ňom niekomu špatné veci? Keď ste sa potom znova stretli, všimli ste si niečoho až umelého na vašom vzťahu? Neboli ste pred ním už ani tak otvorený ani tak úprimný.

Kvôli hriechu sa medzi vami vytvorila malá, ale nezanedbateľná vzdialenosť. Môžete byť zahanbený svojim chovaním, ale ak sa nerozhodnete činiť pokánie a nevyznáte mu svoje previnenie, začnete sa v skutočnosti toho, komu ste ublížili, strániť – keď nie spoločensky, tak aspoň očami a srdcom. Predtým ste sa mohli navzájom zdieľať hoci aj s celým svetom, teraz je ale všetko to vzájomné prelínanie vašich osobností, ten pocit „vášho domova“ v duši toho druhého preč. Ak nedôjde k pokániu, vzdialenosť medzi vami sa bude zväčšovať až do doby, kedy vlastne už bude po vzťahu. Hoci ani jeden z vás nemusí rozumieť tomu, prečo ste sa od seba vzdialili. Láska, ktorú ste medzi sebou mali, sa vytratila, pretože ste zhrešili a neurobili pokánie.

(Prevzatý text)

Umiestnené: 29. 9. 2024

Úvod

V dejinách ľudstva existuje veľa udalostí, ktoré podstatne ovplyvnili jeho históriu. Poznáme mnoho takých časových míľnikov po ktorých obraz sveta bol podstatne iný ako predtým. Jeden z nich je deň Letníc, 50 deň po zmŕtvychvstaní Ježiša Krista. „Letnice sú dňom otvorenia závete Ježiša Krista ako posledného Adama, narodeninami Cirkvi a dňom otvorenia Božieho kráľovstva v novozákonnom zmysle“ (E. Sauer, str. 44)¹⁾.

Od tohto dňa namiesto dovtedajšieho delenia ľudstva na dve časti vzniká delenie na tri časti. K Izraelu a národom sveta pristupuje ako „tretie pokolenie“ Cirkev. „Tak sa chovajte, aby ste neboli urážkou ani Židom ani Grékom ani cirkvi Božej“(1. Korintským 10:32). Od tej doby každý, kto nie je „kresťan“ v zmysle Nového zákona, je buď Žid alebo pohan. Štvrtá možnosť nie je!

Od toho dňa existuje vedľa strateného ľudstva ľudstvo zachránené, „ľud Boží“. Súčasná doba, posledné časy, je doba povolávania tohto Božieho ľudu prostredníctvom evanjelia. Tento Boží ľud, ktorý má byť získaný, Písmo v pôvodine nazýva „eklézia“ (pojem eklézia je vysvetlený v 2. časti). Je to Cirkev, ľud „zvolaný“ posolstvom evanjelia zo Židov a pohanov.

Založenie Cirkvi je dielom Kristovým. On, nie Cirkev, je ústredným bodom, z ktorého treba dejiny chápať a posudzovať. Ale napriek tomu dielo Kristovo pokračuje v Cirkvi. Plnosť Božieho tajomstva spasenia je odhaľované medzi jeho ľudom a prostredníctvom jeho ľudu. V jednom z Pavlových dopisov máme uvedené: „Mne najmenšiemu od všetkých svätých je daná tá milosť zvestovať pohanom nevystihnuteľné bohatstvo Kristovo a osvietiť všetkých, čo a aká je to správa tajomstva, skrytého od vekov v Bohu, ktorý stvoril všetko skrze Ježiša Krista, aby bola teraz skrze cirkev oznámená kniežatstvám a mocnostiam v ponebeských oblastiach prerozmanitá múdrosť Božia“ (Efezským 3:8-10).

Nový zákon odkrýva dôležitosť Cirkvi. Božia múdrosť sa zjavuje skrze Cirkev a mocnosti v ponebeských oblastiach sledujú Cirkev, aby sa dozvedeli o Božej múdrosti a Božom pláne zjavenom skrze ňu (Efezským 3:10). Cirkev hrá mimoriadne dôležitú úlohu pri poznávaní Božieho plánu a jeho uskutočňovaní, a preto musí byť venovaná patričná pozornosť jej základu, jej existencii, jej povahe, jej znakom, jej životu a usporiadaniu a jej zodpovednosti.

Cirkev je tým, čo si Boh získal krvou vlastného Syna, „A tak teda majte na seba pozor i na celé stádo, v ktorom vás ustanovil Svätý Duch za dozorcov, aby ste pásli cirkev Božiu, ktorú si dobyl vlastnou krvou“ (Skutky 20:28). Kristus ju miluje, živí a stará sa o ňu, „… Kristus miloval cirkev a vydal sám seba za ňu, aby ju posvätil očistiac ju kúpeľom vody, slovom, aby si ju postavil pred seba slávnu, cirkev, nemajúcu škvrny alebo vrásky alebo niečoho takého, ale aby bola svätá a bezvadná… nebolo nikdy nikoho, kto by bol nenávidel svojho tela, ale ho každý chová a opatruje ako aj Pán cirkev, lebo sme údmi jeho tela, z jeho mäsa a z jeho kostí“ (Efezským 5:25-30). Kristus Cirkev buduje a robí to tak skrze obdarovanie duchovnými darmi, „A on dal jedných za apoštolov, jedných za prorokov, jedných za evanjelistov, jedných za pastierov a za učiteľov na zdokonaľovanie svätých ku dielu služby, na budovanie tela Kristovho“ (Efezským 4:11). Užívanie duchovných darov nás tak spája s tým, čo Kristus činí dnes.

Cyklus článkov „Cirkev prvorodených  1. – 8. časť“ je spracovaný s použitím literatúry uvedenej za článkami.  

Zdroj

1. Erich Sauer: Triumf ukrižovaného, Alef , Ostrava 1996, str. 42 – 55.
2. Stanley M.Horton a kol.: Systematická teologie, Kresťanský život 2001, Albrechtice, str. 539 – 608.

Umiestnené: 9. decembera 2024

Pôvod (etymológia) a vysvetlenie slova „cirkev“

V tejto časti cyklu chceme porozumieť významu slova „cirkev“. Najlepší spôsob ako sa dopátrať významu akéhokoľvek slova, pojmu, výrazu alebo idiomatického zvratu, je pátrať v prostredí a na pôde, kde vznikol. Tak budeme postupovať aj v tomto článku. Pojem vznikol a sa ustálil v prostredí hebrejsky a grécky hovoriacich komunít. Pre výklad sa obrátime k zdrojom a učiteľom, ktorí sa tejto otázke venovali a­ oni nás do prostredia vzniku tohto slova zavedú. Citujeme ich za textom tejto časti.

Nedá sa s určitosťou zistiť, kto prvýkrát použil grécke slovo „ekklésia“ vo vzťahu k novozákonnému zhromaždeniu veriacich v Ježiša Krista. Na jednej strane ho Ježiš pôvodne použil už v Matúšovi 16:18 a 18:17 a na druhej strane Pavel používa slovo „ekklésia“ tak, že je možné výskyt tohto pojmu predpokladať už v skoršej dobe, už v dobe pred Pavlovym používaním, na označenie zhromaždenia prívržencov a nasledovníkov Ježiša Krista (Galatským 1:13, Filipským 3:6, 1. Korintským 15:9). Týmto slovom, ako ustáleným pomenovaním, sa začali „kresťanské spoločenstvá“  označovať v grécky hovoriacom prostredí už v apoštolskej dobe.

Zo Skutkov 6:1-9 je zrejmé, že v dobách pôvodnej jeruzalemskej cirkvi existovali helenistické (t. j. grécky hovoriace) synagógy, z ktorých mnohí návštevníci sa stali nasledovníkmi Krista (kristovci). „A v tých dňoch, keď sa množili učeníci, povstalo reptanie helenistov proti Hebrejom, že pri každodennej obsluhe venuje sa ich vdovám menej pozornosti“(Skutky 6:1).

Grécke slovo „ekklésia“ (transkribované do slovenčiny ako „eklézia“, ale používa sa  aj v tvare „eklésia“) má svoj pôvod v predpone „ek“ (vy-) a slovese „kaleo“ (volať). Napriek tomu však by nebolo namieste príliš zdôrazňovať, že sa táto odvodenina používala k označeniu tohto nového spoločenstva viery len preto, aby ho bolo možné označiť ako „Pánom vyvolené a evanjeliom vyvolané stádo“, čiže „vyvolané spoločenstvo“. Mohli by sme to síce tu a tam vnímať ako niečo mimoriadne vhodné a príjemné, ale pôvod (etymológia) a zmysel (definícia) slova nemusia byť nutne totožné. Je pravdou, že Cirkev sa skladá z ľudí, ktorých evanjelium „vyvolalo“ z hriechu, sveta a súdu. Táto skutočnosť však bola vyjadrená iným spôsobom, nie voľbou slova „eklézia“. Inak by totiž v Novom zákone muselo byť aspoň raz použité slovo „ekkaleo“, ktoré s tým súvisí. To sa však v Novom zákone nikde nevyskytuje, hoci by to na niektorých miestach bolo bývalo veľmi vhodné (1. Petrov 2:9, 1:15; Galatským 1:6; 2. Tesalonickým 2:14; Rímskym 8:28). Slovo „eklézia“ má tam skôr význam „Boží ľud“.

Ak súvisí slovo „cirkev“ so skupinou zhromaždených ľudí, mali by sme sa z rôzneho použitia tohto pojmu dozvedieť, aký je charakter či podstata tejto zhromaždenej skupiny, a aký je spoločný dôraz a dôvod, ktorý túto skupinu privádza dohromady.

 Slovo „eklézia“ označovalo v gréčtine spočiatku akékoľvek zhromaždenie ľudu (v tomto zmysle sa s ním stretávame aj v Skutkoch 19:32, 41 kde sa ako „eklézia“ označuje rozvášnený dav občanov, ktorý sa zhromaždil v Efeze, aby protestoval proti výsledkom Pavlovej služby). V slobodných štátoch Grécka boli slovom „eklézia“ označované aj zhromaždenia všetkých slobodných bezúhonných občanov oprávnených k hlasovaniu, ktorých zvolával herold z radov obyvateľstva. „Božia eklézia“ sa zhoduje s helénskou (gréckou) politickou „ekklésiou“ v štyroch bodoch, totiž v tom, že bola:

            1. Zvolaná (Filipským 3:14, 2. Timotejovi 1:9) heroldským posolstvom evanjelia („kázať“ = grécky „kerysein“– heroldovanie; porovnaj: „keryx“ = herold)

            2. Vyvolávaná zo sveta (Rímskym 11:7, 2. Petrov 1:10)

            3. Mala tri náležitosti:

                 občianske právo („naše občianstvo je v nebesiach“ Filipským 3:20),

             slobodu – do gréckej „eklézie“ neboli pripustení otroci. („… boli ste sluhami hriechu“ Rímskym 6:17; „Lebo vy ste nato povolaní, bratia, aby ste boli slobodní“ Galatským 5:13),

            bezúhonnosť – do gréckej „ekklésie“ nemal prístup žiadny zločinec, („osp-ravedlňovaní súc darmo jeho milosťou“ Rímskym 3:24),

            4. Jej účelom bolo zachovávanie poriadku v štátnych záležitostiach.

Nech sú tieto paralely akokoľvek vhodné, predsa však novozákonné slovo „eklézia“ nepochádza z gréckej štátnickej scény. Svoje korene má najskôr v Septuaginde. V gréckom Starom zákone (LXX, Septuaginda) je nazvaný „ekléziou“ celý izraelský národ (2. Mojžišova 16:2; Žalm 22:26; porovnaj Skutky 7:38). Obdobie pôsobenia Ježiša a jeho apoštolov, už poznalo hebrejské slovo „kahal“, t. j. grécke „eklézia“, ako biblické označenie pojmu „Boží ľud“ a teda nemuselo si ho ešte len vytvárať. Stačilo ho celkom jednoducho a prirodzene prevziať zo Septuagindy a aplikovať ho na novozákonný Boží ľud.

Slovo „eklézia“ sa vyskytuje v Septuaginde takmer tak často ako v Novom zákone. Samotné slovo sa preložiť nedá; Luter píše o „Gemeinde“ alebo o „zhromaždení“ – „Versammlung“ a vyhýba sa tak nie nemeckému slovu „Kirche“ (cirkev). Je úplne zbytočné prieť sa o „adekvátny preklad“. Ide len a len o vystihnutie správneho zmyslu (odsek citovaný podľa E. Sauera).

Keď sa gréckeho slova „eklézia“ používa v Novom zákone, nadobúda bohatších a plnších významových odtieňov, než má v základnom svetskom význame. Napr. ľudia sami (patriaci do eklézie), či už sú alebo nie sú zhromaždení, sú „eklézia“. Napriek tomu si však toto slovo v Novom zákone zachováva svoj základný význam, teda zhromaždenie, a nenadobúda predpokladaný očakávaný teologický význam vychádzajúci z rozdelenia slova „eklézia“ na dve časti, na „vy“ a „volať“, teda skupina tých, ktorí sú „vyvolaní“. Ak má byť toto slovo prekladané na základe etymológie, malo by sa prekladať ako tí, ktorí sú „zvolaní“ a nie „vyvolaní“ (Charles C. Ryrie, str. 454).

Izrael bol „ekklésiou“ už v Starom zákone. Slovo „eklézia“ vyskytujúce sa v gréckom Starom zákone (Septuaginde) je takmer vždy prekladom hebrejského slova „kahal“. Slovo „kahal“ je odvodené od slovesa „khl“ – „zhromažďovať sa“, resp. „zhromažďovať“. Slovo „eklézia“ síce označovalo kedysi celkom obecne akýkoľvek druh „zhromaždenia“, dostávalo však zvláštny obsah (zmysel) priradením k pojmu Jahve (Jehova), t. j. Boh Izraela. „Kahal Jahve“, „Božia eklézia“ sú pojmy označujúce Izrael ako povolaný, zvolaný, zhromaždený „Boží ľud“.

Kresťania si neprisvojili názov nejakého iného náboženského spoločenstva, ktorý bol vtedy k dispozícii, ale práve „eklézia“, ktorý patril starozákonnému spoločenstvu veriacich. „Koinon“, „syllogos“, „thiasos“, „synodos“ boli v prostredí mladého, pôvodného kresťanstva výrazy, ktorými už boli označované náboženské združenia („spolky“, „spoločenstvá“) tej doby. Žiadny z týchto názvov neprijali kresťania ako svoje hlavné označenie. Radšej použili slovo „eklézia“ prevzaté zo Starého zákona a tým pre nich bežné.

Hebrejský výraz s významom podobným ako „kahal“ je „`édá“ (pospolitosť, spoločnosť, združenie). Je zaujímavé si všimnúť, že výraz „eklézia“ sa v Septuaginde často používa ako ekvivalent pre „kahal“, ale nikdy nie pre „`édá“. Výraz „`édá“ sa veľmi často prekladá ako „synagógé“ (synagóga). Tak napríklad formuláciu „izraelská pospolitosť (obec)“ (2. Mojžišova 12:3) by sme mohli prekladať ako „izraelská synagóga“, keby sme sa mali riadiť znením Septuagindy.

Grécky výraz „synagógé“ a jeho hebrejský proťajšok „`édá“ má ako základný význam ľudí zhromaždených pospolu (vospolok). Keď výraz „synagóga“ počujeme dnes, obvykle sa nám vybaví predstava židovskej obce, židovskej pospolitosti, ktorá sa zišla k modlitbám a k počúvaniu čítania a výkladu Starého zákona, resp. vybaví sa nám predstava budovy, v ktorej sa židovská pospolitosť (obec) schádza za uvedeným účelom. Prví kresťania sa označeniu seba samých slovom „synagóga“ vyhýbali (okrem Jakuba [Jakub 2:2], ktorý tento výraz používa k označeniu veriacich zhromaždených k bohoslužbe možno preto, že väčšina jeho čitateľov boli kresťania zo Židov).

Bez ohľadu na to, či sa niekto obracia k bežným hebrejským výrazom „kahal“ a „`édá“ alebo k gréckym výrazom „synagógé“ a „ekklésia“, základný význam je (definícia): „Cirkev“ sa skladá z tých, ktorí boli povolaní (zvolaní) zo sveta, z hriechu a z odlúčenia od Boha a skrze výkupné dielo Kristovo zhromaždení ako spoločenstvo viery, ktoré sa podieľa na požehnaniach a úlohách služby Pánovi (Stanley M. Horton a kol., str. 541).

 Slovenský výraz „cirkev“ podobne ako príbuzné výrazy v iných jazykoch, napr. česky „církev“, nemecky „Kirche“, škótsky „kirk“, anglicky „church“, pochádzajú z gréckeho výrazu „kyriaké“ (Pánova; patriaca Pánovi). Tento výraz sa v Novom zákone vyskytuje iba dvakrát (1. Korintským 11:20 – v súvislosti s Večerou Pánovou a v Zjavení 1:10 – v súvislosti s dňom Pána). Postupom času nadobudol tento výraz ďalších významov. V prvotnom kresťanstve však bol významný, pretože sa stal označením miesta, kde sa „cirkev“ (čiže „eklézia“) zhromažďovala. Toto zhromaždište, aj jeho okolie, sa bez ohľadu na jeho normálne používanie považovalo za „sväté“ čiže patriace (prináležiace) Pánovi, pretože sa tam zhromažďoval Boží ľud, aby ho uctieval a slúžil mu.

Dnes sa výraz „cirkev“ používa rozmanite. Môže sa ním označovať miesto, ľudí, miestny zbor alebo denominácia (napr. „v mojej cirkvi sa vyučuje krst ponorením“, „v nedeľu chodíme do cirkvi“). V niektorých oblastiach sa môže vzťahovať na určité regionálne alebo celoštátne náboženské zoskupenie (napr. „Church of England“, „Cirkev na Slovensku“, „Cirkev v Žiline“ a pod.). Tento výraz sa najčastejšie používa pre označenie všetkých znovuzrodených veriacich bez ohľadu na zemepisné alebo kultúrne rozdiely (napr. „Cirkev Pána Ježiša Krista“). Nech je to ako chce, biblický význam slova „cirkev“ sa vzťahuje predovšetkým nie na inštitúcie ani na štruktúry či stavby, ale na ľudí, ktorí sú zmierení s Bohom skrze spásne Kristovo dielo a teraz patria jemu. V tomto cykle, ale aj v iných našich  článkoch, požívame pojem „cirkev“ v tomto význame, a aby sme toto zdôraznili (že ide o ľudí zmierených s Bohom), slovo „cirkev“ píšeme s veľkým písmenom „C“, teda „Cirkev“. Slovo „cirkev“ písané s malým písmenom „c“ používame v inom význame ako slovo „Cirkev“ písané veľkým písmenom „C“.

Konkrétnejšie: slovo „Cirkev“ používame na označenie tých, ktorí sú spasení z viery v evanjelium Ježiša Krista, sú jeho duchovným telom, či jeho Nevestou a patria Pánovi. Slovom „cirkev“ označujeme „cirkevné zhromaždenie“ v ktorom sa nachádzajú spasení ľudia patriaci Pánovi a spolu s nimi sú tam aj ľudia síce zbožní a vyznávajúci kresťanské náboženstvo, ale nie sú spasení, nepatria Pánovi. Podrobnejšie je téma „cirkev“ a „Cirkev“ vysvetlená v podkategórii na adrese kresťanské náboženstvo.

Zdroje

1. Erich Sauer: Triumf ukrižovaného, Alef , Ostrava 1996, str. 42 – 55.

2. Stanley M.Horton a kol.: Systematická teologie, Kresťanský život 2001, Albrechtice, str. 539 – 608.

3. Charles C. Ryrie: Základy teologie, Biblos 1994, str. 453 – 503.

4. James Montgomery Boice: Základy křesťanské víry, Návrat domů, Praha 1999, str. 463 – 539.

Umiestnené: 9. januára 2025

Doba vzniku Cirkvi a jej charakteristické znaky

V starozákonnej dobe Boh často povolával a zhromažďoval buď jednotlivcov alebo skupiny ľudí. Tak môžeme v Starom zákone čítať o povolaní Noeho a jeho rodiny, Abraháma, Izáka, Jakoba a nakoniec povolanie Izraela.

V Starom zákone si môžeme prečítať o vzniku nejakej „eklézie“, o zhromaždení tých, ktorí sú povolaní z doterajšieho vzťahu k svetu, aby sa stali zvláštnym Božím ľudom. Toto povolanie je sprevádzané zvláštnymi sľubmi a je spojené s vierou, službou, láskou a poslušnosťou na strane tých, ktorým je táto výzva určená.

Každý z týchto starozákonných motívov (príkladov) je nejakým spôsobom prítomný v pochopení Cirkvi, ale napriek tomu Cirkev má svoje charakteristické znaky, ktoré sa nedajú priamo vztiahnuť na starozákonné zhromaždenie a tieto ju preto vyčleňujú ako niečo nové.

Môžeme povedať, že Cirkev:

1. Je založená na Pánovi Ježišovi Kristovi

2. Za svoju existenciu vďačí Svätému Duchu

3. Má zahrňovať ľudí zo všetkých národov, ktorí sa v Božích očiach stávajú jedným novým ľudom.

Založená na Kristovi.

Prvá zmienka o Cirkvi v Novom zákone je v Matúš 16:13-21. V tejto časti sa nachádzajú dve dôležité myšlienky. Tou prvou je, že je tu dôraz na Petrovom vyznaní, ktoré sa sústredilo na osobu Krista, a nie na Petra samotného. Ježiš sa vyjadril, že toto poznanie sa Petrovi dostalo vďaka zvláštnemu zjaveniu. Učenie o pápežskom úrade je založené na tomto oddiele a v tomto učení sa tvrdí, že Kristus založil svoju Cirkev na Petrovi a jeho nástupcoch. V skutočnosti však gréčtina, z ktorej aj v tomto prípade musíme vychádzať a pridŕžať sa, obsahuje slovnú hračku, zakladajúcu sa na rozdiele medzi mužským a ženským rodom slova petros, ktoré znamená kameň alebo skalu. Grécky sa meno Peter povie „Petros“ a skala sa povie „petra“. Hoci je medzi týmito dvoma slovami zvuková podobnosť, význam je úplne iný. Petrovo meno (Petros, mužský rod) znamenalo „kameň“. Ale mohol to byť veľký aj malý kameň, dokonca aj malý kamienok (okruhliak, ploskáčik), ale podstatné pritom je to, že je to kameň vylomený (odlomený) z niečoho podstatne väčšieho.

Petra (ženský rod) znamenala bralo ako „kamenné podložie“, či veľká, nevylomená skala na ktorej sa dá postaviť budova. Takže daný oddiel v skutočnosti hovorí: „Ty si, Peter (Petros) malým úlomkom kameňa, ktorý je pevný (aspoň v tomto tvojom vyznaní je to tak), ale si len kamienok (ploskáčik), ktorým sa dá ľahko pohnúť. Ja som naopak živá a pevná skala vekov (kamenné bralo, kompaktné veľké kamenné podložie – teda petra) a na tomto pevnom a nepohnuteľnom základe, na ktorý ukazuje tvoje vyznanie, zbudujem svoju Cirkev“. A tu je teda povedané, že pravým základom Cirkvi musí byť len Ježiš. Peter sa nikde vo svojich neskorších novozákonných listoch ani slovom nezmienil o tom, že by on mal byť základom Cirkvi. Aj on, a aj iní novozákonní pisatelia hovoria o tom, že základom Cirkvi je Ježiš Kristus. „…nech vám je všetkým známe aj všetkému ľudu izraelskému, že menom Ježiša Krista, toho Nazaretského, ktorého ste vy ukrižovali, ktorého Boh vzkriesil z mŕtvych, tým tento tu stojí zdravý pred vami. To je ten kameň, opovrhnutý vami staviteľmi, ktorý sa stal hlavou uhla. A nieto v inom nikom spasenia, lebo ani nieto iného mena pod nebom, ktoré by bolo bývalo dané niekomu medzi ľuďmi, v ktorom by sme mali byť spasení“ (z kázne apoštola Petra, Skutky 4:10-12). „Lebo iný základ nemôže nikto položiť mimo toho, ktorý je položený, ktorým je Ježiš Kristus“ (1. Korintským 3:11). „…vybudovaní na základe apoštolov a prorokov, kde je uholným (základným) kameňom sám Ježiš Kristus“ (Efezským 2:20).

Druhým dôležitým bodom tejto prvej zmienky o Cirkvi v Novom zákone je dôraz na dielo Ježiša Krista. Peter poukázal na Kristovu osobu, keď o ňom vyznal, že on je „Kristus, Syn živého Boha“. Potom, čo Ježiš potvrdil správnosť tejto odpovede, ďalej povedal, že jeho prvotné dielo ako Mesiáša (Krista) bude dielo utrpenia a smrti. „Odvtedy začal Ježiš ukazovať svojim učeníkom, že musí odísť do Jeruzalema a mnoho vytrpieť od starších a od najvyšších kňazov a od zákonníkov a byť zabitý a na tretí deň vstať z mŕtvych“ (Matúš 16:21). Tomu Peter nerozumel, domnieval sa, že to nie je potrebné: „Vtedy si ho pojal Peter a začal mu dohovárať hovoriac: Milosrdne sebe, Pane; to sa ti nikdy nestane!“ (Matúš 16:22)

Takže prvou vecou, ktorú je treba o Cirkvi povedať je tá, že základom Cirkvi je osoba a dielo Pána Ježiša Krista. Cirkev je založená na Kristu. Zhromaždenie založené na akomkoľvek inom základe nie je Cirkev, nech sa nazýva akokoľvek a nech o sebe tvrdí, že Cirkvou je.

Zmocňovaná Svätým Duchom

Ďalším jedinečným charakteristickým rysom Cirkvi je to, že za svoj vznik vďačí Svätému Duchu, ktorým je tiež zmocňovaná. Cirkev nevznikla okamžite po smrti, zmŕtvychvstaním a nanebovstúpením Ježiša Krista, ale na Letnice, kedy Svätý Duch v moci zostúpil na učeníkov a spôsobil, že mnohí kladne reagovali na prvé kázanie o Ježišovi. Pán pripravil svojich učeníkov na tento príchod Svätého Ducha tým, že im prikázal, aby zostali v Jeruzaleme až do tejto chvíle. Potom mali ísť ďalej ako jeho svedkovia: „… ale prijmete moc Svätého Ducha, ktorý príde na vás, a budete mi svedkami i v Jeruzaleme i po celom Judsku i v Samárii a tak až do poslednej končiny zeme“ (Skutky 1:8).

Svätý Duch koná pre Cirkev vo všetkých dobách a na všetkých miestach tri veci:

        1. Predovšetkým, tak ako je to uvedené vo verši Skutky 1:8, zmocňuje Cirkev, aby počúvla Kristove príkazy a bola preto vo svojom poslaní účinná ­ a on im povedal, že majú byť jeho svedkami po celom svete, počínajúc Jeruzalemom.

          2. Ďalej Svätý Duch bol zoslaný, aby rozvíjal charakter Pána Ježiša Krista v jeho ľude. Máme sa mu stávať podobnými, ako nás neustále Svätý Duch premieňa ku Kristovmu obrazu: „No, my všetci odostretou tvárou vzhliadajúc sa v sláve Pánovej sťa v zrkadle meníme sa na ten istý obraz, od slávy v slávu, ako od Ducha Pánovho“ (2. Korintským 3:18).

           3. A nakoniec, pomocou Svätého Ducha je vzkriesený Kristus so svojim ľudom, aby ho v tejto dobe potešoval a viedol (Milne, str. 185).

Cirkev Ježiša Krista má byť duchovnou skutočnosťou, v ktorej sú zrejmé zjavné obdarovania Duchom Kristovým. To by malo platiť o organizovanej čiže viditeľnej cirkvi. Organizovaná „cirkev“ (cirkevné zhromaždenie) nie je však totožná s neviditeľnou Cirkvou a často sa jej nedarí preukazovať tieto charakteristické rysy Cirkvi. Napriek tomu by tieto znaky mali byť zrejmé všade, kde sa zhromažďujú skutoční veriaci v Kristovom mene; svet by mal mať možnosť pozorovať, že je na nich niečo duchovného a zvláštneho.

Zahrňuje všetkých znovuzrodených

Tretí charakteristický rys pravej Cirkvi je ten, že znovuzrodení ľudia všetkých kultúr sú privedení do jedného spoločenstva, kde všetky národné, etnické a iné bartery sú zborené, neexistujú. Kristova Cirkev, pozostávajúca zo skutočných veriacich v evanjelium a znova zrodených nie je obmedzená na nejaké miesto alebo národ. Ľudia teraz nemusia chodiť uctievať Otca ani do Jeruzalema, ani inde do chrámu. Všade tam, kde je na šírej zemi opravdivý znova zrodený, tam je zároveň skutočný chrám Hospodinov a tam je skutočné uctievanie Boha v duchu a v pravde. V dare Svätého Ducha všetkým veriacim a v spoločenstve Ducha, ktoré zahrňuje všetkých spasených a znova zrodených, je položený základ Cirkvi, ktorá už nie je obmedzená na jeden národ ako to bolo v období „pod zákonom“, ale je celosvetová a univerzálna.

Táto jednota národov v rámci cirkví je daná Cirkvi Bohom (Efezským 4:3), ale je to zároveň niečo, čoho musí byť dosahované v dejinnom kontexte. Cirkev musí totiž rozvíjať bratstvo, zmysel pre rodinnú jednotu medzi tými, ku ktorým sa šíri evanjelium. Nič nezruší rozdiely medzi národmi. Národy budú existovať aj naďalej a stále. A tiež, ak tomu dobre rozumieme, nič nezruší rôzne denominácie. Ale aj napriek tomu – aj napriek skutočnosti rôznych kmeňov, národov a denominácií – môže existovať skutočná a viditeľná jednota medzi tými, ktorí vyznávajú Pána Ježiša Krista ako svojho pastiera, ktorí kráčajú a smerujú k tomu istému domovu, ­ ktorí sú kristovci, čiže jeho nasledovníci.

Letnice – doba vzniku Cirkvi

Biblia označuje deň vzniku Cirkvi – deň Letníc – tak, ako je to uvedené v 2. kapitole Skutkov. V tomto dni povstala Cirkev a bola Svätým Duchom zmocnená k službe v moci. Lukáš nikdy nepoužíva výraz „eklézia“ v evanjeliu, ale 24 – krát ho používa v knihe Skutkov. To zrejme naznačuje, že Lukáš neuvažuje o existencii Cirkvi pred obdobím popisovanom v knihe Skutkov.

Cirkev je svojou povahou neoddeliteľne závislá na dokonalom a dokonanom pozemskom diele Ježiša Krista (na jeho smrti, vzkriesení a nanebovstúpení) a na príchode Svätého Ducha. Cirkev bez Svätého Ducha jednoducho neexistuje. (V tejto súvislosti odporúčam pozrieť zdroj 4. Kľúče nebeského kráľovstva).

Cirkev vznikla v Jeruzaleme na päťdesiaty deň po vzkriesení Ježiša Krista. Po tomto dni Letníc, kedy bol vyliaty Svätý Duch na zhromaždenie veriacich v Jeruzaleme, začala Cirkev mocne šíriť evanjelium, ako povedal vzkriesený Pán v Skutkoch 1:8. Od toho dňa Cirkev stále rastie a rozrastá sa po celom svete v moci Svätého Ducha a pod jeho vedením.

Zdroje

1. Erich Sauer: Triumf ukrižovaného, Alef , Ostrava 1996, str. 42 – 55

2. Stanley M.Horton a kol.: Systematická teologie, Kresťanský život 2001, Albrechtice, str. 539 – 608

3. Charles C. Ryrie: Základy teologie, Biblos 1994, str. 453 – 503

4. Drahoslav Vajda: Kľúče nebeského kráľovstva, MSEJK, Bratislava 2005, str. 6 – 8

5. Bruce Milne: Skúmanie pravdy, Návrat 1992, Praha, str. 214 – 227

6. Derek Prince: Základy viery, Kniha I (ďalšie údaje o publikácii nie sú uvedené)

Umiestnené. 9. januára 2025

Biblické výrazy (obrazy) vzťahujúce sa na Cirkev

Cirkev bola definovaná v predchádzajúcej časti, kde sme skúmali hlavné biblické výrazy „eklézia“ (skupina občanov zhromaždených za konkrétnym účelom) a „kyriaké“ (skupina patriaca, prináležiaca Pánovi). Cirkev má vysoké postavenie.

Povaha Cirkvi je však príliš široká, než aby ju obsiahlo niekoľko jednoduchých definícií. Biblia používa pre Cirkev rad metaforických (obrazných) popisov, z ktorých každý predstavuje odlišné hľadisko toho, čím Cirkev je a k akej činnosti je povolaná.

Cirkev má vysoké postavenie. Je „povolaná k sláve a cnosti“, má tie najvyššie zasľúbenia (2. Petrov 1:3-4). Práve v „terajšom“ veku sa zvestuje „nevystihnutelné“ bohatstvo Kristovo (Efezským 3:5, 8). Požehnania Cirkvi sú príliš „rozličné“, než aby ich bolo možné vyjadriť jedným jednoduchým výpočtom. Preto Svätý Duch používa tých najrozmanitejších obrazov a prirovnaní. Preskúmajme niektoré z nich.

Vykúpení z postavenia otrokov a hriechu do postavenia synov

„Vykúpení pre Boha krvou Kristovou“ (Zjavenie 5:9), „nie striebrom či zlatom“ (1. Petrov 1:18-19), ale „za cenu“ Jeho života (1. Korintským 6:20, 7:23), golgotskou „mzdou na vykúpenie“ (Matúš 20:28; 1. Timoteovi 2:6), vykúpení už nie sú „sami svoji“ (1. Korintským 6:19), ale sú „podrobení v službu“ Bohu (Rímskym 6:22) a Kristu (Rímskym 1:1; Efezským 6:6). Sú naveky jeho vlastníctvom, jeho nástrojmi, ktoré používa. Nesú znamenie neodcudziteľnosti – znamenie a pečať Svätého Ducha (Efezským 1:13, 4:30; 2. Korintským 1:22).

Boží spasiteľský zámer ide ešte ďalej. Tí, ktorí boli vyslobodení z otroctva hriechu, nie sú len Božími služobníkmi. Tí, ktorí sú zachránení pred skazou a hnevom nie sú len činiteľmi jeho vôle. Boh im dáva dospieť k účasti na ňom samom, dáva im podiel na jeho Božskej prirodzenosti (2. Petrov 1:4). Sú jeho deťmi (Rímskym 8:21; Ján 1:12), synmi (Rímskym 8:14), a dokonca nielen synmi, ale prvorodenými synmi (Židom 12:23).

            a) „Deti“, Božie deti. Deťmi a nič menším než deťmi Božími, označuje Písmo znovuzrodených, vykúpených. Povýšenie omilostených a ospravedlnených na deti nie je len nejakým formálnym „vyhlásením synovstva“, právnym menovaním do funkcie či akási adopcia, ale skutočným splodením (Jakub 1:18), skutočným zrodom, organickým narodením sa z Boha (Ján 3:3, 5; 1. Petrov 1:23; 2:2; 1. Jánov 1:23, 3:9). „Vidzte, akú lásku nám dal Otec – aby sme sa volali deťmi Božími, a sme nimi!“ (1. Jánov 3:1).

            b) „Synovia“. Ako synovia sú zároveň „dospelí“. Práve v tom spočíva rozdiel vzhľadom k starozákonným dobám. „Synovstvo“ bolo prednosťou už aj izraelského ľudu (Rímskym 9:4; 5. Mojžišova 14:1). Veď práve Izrael bol z pohľadu dejín zjavenia národov „prvorodený syn“ Boží (2. Mojžišova 4:22). Vtedy však bol (bolo) syn (synovstvo) v stave nedospelosti a ničím sa nelíšil (nelíšilo) od postavenia otrokov (Galatským 4:1). Preto teda vtedy Izrael stále ešte podliehal autorite „vychovávateľa“, „pestúna“, čiže Zákona: „takže zákon bol naším pestúnom, vedúcim nás ku Kristovi, aby sme boli ospravedlnení z viery“ (Galatským 3:24). „Ale odkedy prišla viera, nie sme viac pod pestúnom“ (Galatským 3:25). Tým, že Izraelita uveril, stál sa „dospelým“, nezávislým na „vychovávateľovi“, t. j. na Zákone (Galatským 4:1-5). A pretože teraz v Cirkvi už niet „žiadneho rozdielu“ medzi Židmi a pohanmi (Efezským 2:11-12, 3:6; Skutky 11:27), podieľajú sa na tejto slobode a synovstve aj veriaci z národov: „Lebo všetci sme synmi Božími skrze vieru v Kristu Ježišovi“ (Galatským 3:26).

(Poznámka: O Božom Otcovstve nás učí už Starý zákon (napr.: 5. Mojžišova 32:15, a iné), ale starozákonné synovstvo je založené na stvorení (Izaiáš 64:8; 5. Mojžišova 32:6-10) a národnom vyslobodení Izraela z Egypta (Izaiáš 63:16, a iné). Zatiaľ čo synovstvo novozákonné je založené na osobnom zrodení jednotlivca z Boha „A že ste synovia, poslal Boh Ducha svojho Syna do našich sŕdc, ktorý volá: Abba Otče!“ (Galatským 4:6, a iné)).

Vykúpení a ospravedlnení nie sú len „deťmi“ a „synmi“, ale sú naviac

            c) „prvorodenými synmi“. V prvorodenstve sa dovršuje synovské postavenie; ako „deti“ majú jeho život, ako „synovia“ majú jeho postavenie a dôstojnosť, ako „prvorodení“ majú jeho slávu.

 (Poznámka: Pojmy „detstvo“ a „synovstvo“ nie sú totožné, ale sa navzájom doplňujú).

Pri tomto všetkom však zostáva nekonečná vzdialenosť medzi pojmami „Syn – synovia“ a „prvorodeným (Rímskym 8:29; Kolosenským 1:15, 18) – prvorodenými“. On je jediným, vnútorne (svojou podstatou) Božím Synom Najvyššieho, zatiaľ čo oni sú mnohými pozemskými synmi nebeského Otca. On sám je „Jednorodený“ (Ján 1:14, 18, 3:16), „dedič všetkého“ (Židom 1:2), „ktorý je nado všetkým, Boh, požehnaný na veky“ (Rímskym 9:5), zatiaľ čo oni sú omilostení, vyslobodení od hriechu a biedy. A On sa predsa nehanbí nazývať ich svojimi „bratmi“; obaja totiž sú z Jedného, „Lebo ako posväcujúci, tak i posväcovaní, všetci sú z jedného, pre ktorú príčinu nehanbí sa volať ich bratmi, keď hovorí: Zvestovať budem tvoje meno svojim bratom“ Židom 2:11-12). (E. Sauer, str. 67).

Boží ľud

Zo Starého zákona vypožičané označenie Izraela (Boží ľud) je uplatnené v novozákonnej dobe na Cirkev, keď je prehlásené: „ako povedal Boh: Budem bývať v nich a prechádzať sa, a budem ich Bohom, a oni mi budú ľudom“ (2. Korintským 6:16, porovnaj Leviticus 26:12). V Písmach je Cirkev zobrazovaná ako Boží ľud. Práve tak, ako v Starom zákone Boh stvoril Izrael, aby mu bol ľudom, tak aj novozákonná Cirkev je Božie stvorenie, „ľud patriaci Bohu“ (1. Petrov 2:9, porovnaj 5. Mojžišovu 10:15; Hozeáš 1:10). Od počiatku Cirkvi a aj počas celej jej histórie je jasné, že všetko, čo sa deje s Cirkvou, spočíva v Božej iniciatíve a povolaní.

Ako Boží ľud je označovaná mnohými veľmi názornými výrazmi

Cirkev je „vyvolený“ korpus (súbor, zbor):

Boží ľud sa v Novom zákone nazýva „vyvolený“, pretože Boh si „vybral“ Cirkev, aby v tomto veku konala jeho dielo skrze Svätého Ducha, ktorý je aktívne činný pri posväcovaní a pripodobňovaní veriacich k obrazu Krista (Rímskym 8:28-29).

Boží ľud sa označuje ako „svätí Boží“:

Tým sa nehovorí, že kto je takto označený, dosiahol vyššieho duchovného stavu, alebo že jeho chovanie je možné označiť za dokonalé alebo „sväté“. (Početné označenie Cirkvi v Korinte ako „svätých Božích“ to dostatočne ukazuje.) Skôr sa tak opäť upozorňuje na skutočnosť, že Cirkev je Božie stvorenie a že z jeho Božského popudu sú veriaci „povolaní do stavu svätých“ (1. Korintským 1:2). Boží ľud býva často označovaný ako tí, ktorí sú „v Kristu“, čo naznačuje, že ide o príjemcov Kristovho diela zmierenia a že spolu zdieľajú výsady aj úlohy povolania byť „patriaci Pánovi (Kristovi, Bohu)“.

Boží ľud je označovaný ešte inak:

Všimnime si troch názvov: „veriaci“, „bratia“ a „učeníci“:

Označenie „veriaci“ pochádza z gréckeho slova pistoi („verní“). Toto označenie vyjadruje skutočnosť, že Boží ľud nielen prosto uveril, t .j. v určitom okamžiku v minulosti dospel k rozumovému súhlasu s Kristovým spásnym dielom, ale skôr to, že neustále žije v postoji viery, poslušnej dôvere a oddanosti svojmu Spasiteľovi. Túto skutočnosť ešte zvýrazňuje fakt, že výraz pistoi sa v Novom zákone normálne objavuje v prítomnom čase, ktorí vyjadruje prebiehajúci dej.

„Bratia“ (gr. adelfoi) je názov spoločný, ktorý sa vzťahuje na mužov aj na ženy a v Novom zákone sa často používa k vyjadreniu faktu, že kresťania sú povolaní milovať nielen Pána, ale aj jeden druhého (1. Jánov 3:16). Takáto vzájomná láska a pospolitosť je Božiemu ľudu vlastná a pomáha mu uvedomovať si, že bez ohľadu na individuálne povolanie alebo služobné úrady majú v prítomnosti Pána a v ňom rovnocenné postavenie (Matúš 23:8).

Výraz „učeníci“ (gr. mathétai) znamená tiež „žiaci“ alebo „študenti“. Byť študentom v biblických dobách obnášalo viac, než len počúvať a rozumovo vstrebávať informácie predkladané učiteľom. Vyjadrovalo to rovnako požiadavku, že učeník bude napodobňovať charakter a chovanie učiteľa. Boží ľud je skutočne povolaný byť takýmito učeníkmi svojho Majstra, Krista. Ako hovorí Ježiš: „Vtedy povedal Ježiš Židom, ktorí mu uverili: Keď vy zostanete v mojom slove, vpravde ste mojimi učeníkmi“ (Ján 8:31). Ježiš nepredkladá svojim učeníkom život nasledovania ako niečo ľahkého a okúzľujúceho (viď napr. Lukáš 14:26-33), avšak dáva najavo, že pre tých, ktorí ho túžia nasledovať, je táto skutočnosť podstatná. Pravé biblické učeníctvo vyžaduje ochotu zomrieť sebe a dať všetko Kristu. Kristus je Majster a my sme jeho žiaci (Matúš 23:8). Hovorí: „Vezmite moje jarmo na seba a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom, a nájdete odpočinutie svojim dušiam“ (Matúš 11:29).

Telo Kristovo

Veľmi názorným biblickým zobrazením Cirkvi je „Telo Kristovo“. Týmto označením sa zdôrazňuje jednota, ktorá je v Cirkvi nevyhnutná. „Lebo ako je telo jedno a má mnoho údov, a všetky tie údy toho jedného tela, hoci ich je mnoho, sú jedným telom, tak aj Kristus. Lebo i v jednom Duchu my všetci sme pokrstení v jedno telo, buď Židia buď Gréci buď sluhovia buď slobodní, a všetci sme napojení v jedného Ducha“ (1. Korintským 12:12-13). Preto majú údy Kristovho Tela dbať veľkej opatrnosti, „aby nebolo roztržky v tele, ale aby sa údy navzájom rovnako starali o seba“ (1. Korintským 12:25 a porovnaj Rímskym 12:5). Patriaci Pánovi môžu mať túto jednotu a vzájomnú opateru, lebo sú všetci jedným Duchom pokrstení v jedno telo.

Hoci v Tele Kristovom musí byť jednota, nebude protirečením, ak zdôrazníme skutočnosť, že ak má Telo Kristovo fungovať tak ako má, je nevyhnutná tiež rozmanitosť. „Lebo veď ani telo nie je len jedným údom, ale pozostáva z mnoho údov“ (1. Korintským 12:14) a ďalej „Lebo tak, ako máme v jednom tele mnohé údy, ale ako údy nemajú všetky toho istého úkonu…“ (Rímskym 12:4). Významnosť a krása tejto rozmanitosti sa zdôrazňuje od počiatku do konca 12. kapitoly 1. listu Korintským, obzvlášť v spojení s duchovnými darmi, ktoré sú pre službu Cirkvi nevyhnutné (pozri 1. Korintským 12:7-11, 12:27-33; porovnaj Rímskym 12:4-8). Boh neodlieva všetkých členov Cirkvi do rovnakej formy a nepovoláva ich do rovnakej služby, ani ich nevybavuje jedným a tým istým darom. Cirkev je sformovaná tak, že najúčinnejšie funguje, keď každá časť (alebo úd) účinne plní úlohu (či povolanie), pre ktorú bola utvorená, práve tak, ako je to v ľudskom tele.

Takto je v Tele Kristovom „jednota v rozmanitosti“. Inými slovami: Táto metafora obsahuje v sebe myšlienku vzájomnosti, myšlienku, že každý veriaci spolupracuje na zbudovaní ostatných veriacich a o toto zbudovanie usiluje. V tom môže byť napríklad obsiahnuté trpieť s tými, ktorí majú bolesť, alebo sa radovať s tými, ktorým sa dostalo cti (úcty) (1. Korintským 12:26), niesť bremeno brata alebo sestry v Pánovi (Galatským 6:2) alebo pomáhať k obnove tomu, kto padol do hriechu (Galatským 6:1). Existuje veľa ďalších spôsobov, ktorými Písmo poukazuje na túto vzájomnosť. Hlavná myšlienka tu je tá, že úd Tela Kristovho nemôže mať nejaký výlučný, individualistický vzťah s Pánom – každý „jedinec“ je vlastne nevyhnutnou zložkou spoločnej štruktúry Cirkvi.

Konečným hľadiskom, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou obrazu Tela Kristovho, je vzťah tohto Tela k svojej hlave, k Ježišovi Kristovi (Efezským 1:22-23, 5:23). Kristus ako hlava svojho Tela, je pre Cirkev ako zdrojom života, tak aj jeho výživou. Pokiaľ sú údy Tela Kristovho usporiadané pod Krista ako hlavy a fungujú ako si praje, Telo býva sýtené a živené a „rastie vzrastom Božím“ (Kolosenským 2:19).

Chrám Ducha

Ďalším veľmi názorným zobrazením Cirkvi je jej vyobrazenie ako „chrámu Svätého Ducha“. Pre pomenovanie stavebných častí tohto chrámu sa pri tom používa niekoľko označení, ktoré odpovedajú materiálnym častiam pozemskej stavby a ktoré sú pri pozemskej stavbe nutnosťou, lebo majú svoju špecifickú a nenahraditeľnú funkciu. Napr.: Každá stavba potrebuje pevný základ. Písmo jasne ukazuje, že základom Cirkvi je historická osoba a dielo Ježiša Krista: „Lebo iný základ nemôže nikto položiť mimo toho, ktorý je položený, ktorým je Ježiš Kristus“ (1. Korintským 3:11). Do základov tejto stavby Pán Ježiš Kristus zapojil a zahrnul aj apoštolov a prorokov (Efezským 2:20) tak, že si ich jedinečným spôsobom použil k založeniu a formovaniu tejto stavby, tohto chrámu, prostredníctvom učenia a praktík, ktorým ich sám predtým naučil a ktoré sú prostredníctvom Písma oznamované aj dnešným veriacim.

Uholný kameň

Ďalšou dôležitou súčasťou tejto obraznej budovy, ktorá úzko súvisí so základom, je uholný (základný) kameň. (Možno by sme dnes mali použiť označenie „základový kameň“, ktorý sa pri súčasných významnejších stavbách osadzuje pri zakladaní, začatí, otvorení, či založení stavby.) V novovekých stavbách je tento základný (uholný) kameň už len symbolický. V biblických dobách bol uholný kameň veľmi významný. Pomáhal riadiť správnu realizáciu stavby. Rozloženie stavby sa určovalo vzhľadom na tento uholný kameň. Kristus je popisovaný ako „uholný kameň“: „…kde je uholným kameňom sám Ježiš Kristus, v ktorom každé stavanie prístojne dovedna pojené rastie v svätý chrám…“ (Efezským 2:20-21; porovnaj 1. Petrov 2:6-7).

K uholnému kameňu sa pripájali normálne kamene potrebné k dokončeniu stavby. V 1. liste Petrovom v tejto úlohe sú zobrazení veriaci a sú popisovaní „ako živé kamene“ budované ako „duchovný dom vo sväté kňažstvo“ (1. Petrov 2:5). Výraz, ktorý je v tomto verši použitý, je lithos, je to bežný grécky termín pre kameň. Na rozdiel od iných známych synonymných výrazov: petros (voľný, vylomený kameň alebo malý kamienok, ploskáčik) a petra (bralo, pevná skala, na ktorej sa dá stavať; kamenné podložie) sa tieto „živé kamene“ (gr. lithoi zóntes) v uvedenej súvislosti ukazujú ako „opracované kamene“, totiž také, ktoré boli otesané a vytvarované hlavným staviteľom (t. j. Kristom), aby dobre do seba zapadali. Ako v 2. kapitole listu Efezským, tak aj 2. kapitole Petrovho listu sú slovesá, ktoré popisujú stavbu tohto chrámu obvykle v prítomnom čase a vyjadrujú tak súvislý dej. Možno by sme z toho mohli usudzovať aj na to, že kresťania sú, ako sa hovorí, „stále vo výstavbe“. Účelom týchto formulácií je samozrejme zdôrazniť, že posväcujúce dielo Svätého Ducha je pokračujúce priebežné pôsobenie, uskutočňované k dosiahnutiu Božích zámerov v živote veriacich. Títo sa vzájomne spájajú „v svätý chrám v Pánovi, v ktorom sa spoločne budujú v príbytok Boží v Duchu“ (Efezským 2:20-22).

Obraz chrámu Svätého Ducha poskytuje ďalšie uistenie, že Cirkev obýva Boží Duch a to buď individuálne, alebo kolektívne. Napríklad Korintským veriacim je položená otázka: „Či neviete, že ste chrámom Božím, a že Duch Boží prebýva vo vás?… chrám Boží je svätý, ktorým ste vy“ (1. Korintským 3:16-17). V tejto konkrétnej pasáži je Cirkev oslovená hromadne. Ale v 1. liste Korintským 6:19 je podobná otázka položená jednotlivým veriacim: „Alebo či neviete, že vaše telo je chrámom Svätého Ducha, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha,…?“ Výraz, ktorý je tu použitý pre chrám ako v 3. a 6. kapitole 1. listu Korintským a rovnako aj v podobnom oddiele v 2. liste Korintským 6:16 a ďalších, je naos. Naos na rozdiel od obecnejšieho výrazu hieron, ktorý sa vzťahuje na celý chrám vrátane jeho nádvoria, označuje jeho svätyňu, svätyňu svätých, kde Hospodin prejavuje zvláštnym spôsobom svoju prítomnosť. Tým je vlastne povedané, že Boží Duch nielen odovzdáva Cirkvi moc k službe (Skutky 1:8), ale tým, že prebýva vo vnútri veriacich, jej aj udeľuje svoj život. Dôsledkom toho, v istom reálnom zmysle, je, že vlastnosti, ktoré vyjadrujú povahu Ducha (napr. „ovocie Ducha“, Galatským 5:22-23), sa prejavujú v Cirkvi a potvrdzujú tak skutočnosť, že Cirkev zostáva v zhode s Duchom (Galatským 5:25).

Nevesta Kristova

Tento obraz má svoje korene v Starej zmluve, kde Boh hovorí o Izraelovi ako o neveste (Izaiáš 62:5; Jeremiáš 2:2). Izrael sa však ukázal ako neverný (Jeremiáš 3; Ezechiel 16). Táto metafora je prevzatá aj do Nového zákona a Ježiš poukazuje na seba ako na ženícha (Marek 2:18-20). Kristus stelesňuje Božiu manželskú lásku k Cirkvi, ktorá je zvrchovane vyjadrená v jeho sebaobetovaní sa pre ňu, takže Cirkev môže byť predstavená svojmu nebeskému ženíchovi ako „čistá, bez hriechu a poškvrnenia, slávna a bez pohanenia„, „aby si ju postavil pred seba slávnu, cirkev, nemajúcu škvrny alebo vrásky alebo niečoho takého, ale aby bola svätá a bezvadná“ (Efezským 5:27). A tak je to aj v Zjavení Jána: „Radujme sa a plesajme a vzdajme jemu chválu, lebo prišla svadba Baránkova, a jeho manželka sa prihotovila“ (Zjavenie 19:7).

Tento obraz vyjadruje a podtrhuje to, že Boží vzťah k jeho ľudu je vzťahom neobmedzenej lásky. Boh si nás spasil a povolal (2. Timoteovi 1:9), pretože po nás túži. Sme objektom jeho večnej lásky. Táto metafora nám tiež pripomína našu zodpovednosť, aby sme pri uctievaní nemysleli na nikoho iného než na Boha a uvedomili si relatívnosť obdivu a vernosti iným veciam, nemenej voči našim vlastným ambíciám a záujmom. Božia láska je tak hlboká, že nemôže tolerovať akýkoľvek iný objekt záujmu. Malo by nám to pripomínať a zostávať na mysli, aby Cirkev ako celok, a aj ako jednotlivci, bola a zostávala v čistote, nedopúšťala sa cudzoložstva a smilstva a to ako v duchovnom, tak aj telesnom slova zmysle.

Iné obrazy

Povedľa predchádzajúcich obrazov, uvedených vyššie (a v predchádzajúcich článkoch), nám pomáha rozširovať pohľad na povahu Cirkvi aj mnoho ďalších biblických metafor. Spodobňovanie Cirkvi ako kňažstva veriacich (1. Petrov 2:5, 9), stádo dobrého pastiera (Ján 10:1-18), ratolesti pravej révy (Ján 15:1-8) – to sú len príklady rozličných spôsobov, ktorými Písmo predstavuje uspôsobenie a význačné rysy jedinej pravej Cirkvi, ktorá, ako už vieme, sa skladá z vykúpených. Tieto biblické obrazy ilustrujú rôznym spôsobom povahu, identitu a účel Cirkvi, čo Ježiš krásne vyjadril vo svojej veľknažskej modlitbe:

„Ale neprosím len za týchto, ale aj za tých, ktorí majú skrze ich slovo uveriť vo mňa, aby boli všetci jedno, ako si ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal. A slávu, ktorú si mi dal, dal som ja im, aby boli jedno, ako sme my jedno, ja v nich a ty vo mne, aby boli dokonalí v jedno, aby svet vedel, že si ma ty poslal, a že si ich miloval ako si mňa miloval“

Ján 17:20-23

Zdroje

1. Erich Sauer: Triumf ukrižovaného, Alef , Ostrava 1996, str. 42 – 55.

2. Stanley M.Horton a kol.: Systematická teologie, Kresťanský život 2001, Albrechtice, str. 539 – 608.

3. Charles C. Ryrie: Základy teologie, Biblos 1994, str. 453 – 503.

4. Bruce Milne: Skúmanie pravdy, Návrat 1992, Praha, str. 214 – 227.

Umiestnené: 9. januára 2025

Charakter Cirkvi (miestna a všeobecná; viditeľná a neviditeľná)

Vedľa metafor, ktoré popisujú Cirkev a predkladá ich Písmo (telo, chrám, nevesta, atď.), sa používajú aj pojmy, ktorými charakter Cirkvi popisujú teológovia. Sú to pojmy: miestna a všeobecná a tiež viditeľná a neviditeľná. V tejto časti sú zachytené pohľady na cirkev ako na cirkevné zhromaždenie z pohľadu teológov a teologickej literatúry.

Nový zákon poukazuje na všeobecnú Cirkev (napr. Ježišovo prehlásenie v Matúšovi 16:18 „zbudujem svoju cirkev“, alebo verš v liste Efezským 5:25 „Kristus [si] zamiloval cirkev a sám sa za ňu obetoval“). Všeobecná Cirkev zahrňuje všetkých pravých veriacich, spasených, bez ohľadu na zemepisné, kultúrne alebo denominačné rozdiely. Sú to tí, ktorí zareagovali vierou a poslušnosťou Kristu a teraz sú „údmi Kristovým“ a teda sú tiež „údmi jeden druhého“ (Rímskym 12:5).

Výrazy „všeobecná“, „obecná“ či „univerzálna Cirkev“ sú v niektorých kruhoch považované za voľne zameniteľné s výrazmi ako „ekumenická cirkev“ alebo „katolícka cirkev“. Aj keď výrazy „ekumenická“ či „katolícka“ svojim prostým významom znamenajú jednoducho „všeobecná“, spôsob, akým tieto termíny boli a sú historicky používané, vnáša medzi ne podstatné rozdiely. Keď napríklad dnes niekto hovorí o „ekumenickej“ cirkvi, má obvykle na mysli akúsi organizáciu pozostávajúcu z niekoľkých denominácií, ktoré sa spojujú na základe spoločných článkov viery či praxe alebo oboch. Výraz „katolícka“ sa stal v podstate synonymom pre cirkev rímskokatolícku. Hoci aj v týchto cirkvách sa môžu nachádzať praví veriaci, bolo by chybou stotožňovať tieto pozemské združenia ako také, so všeobecným korpusom veriacich v zmysle spasených, či nových stvorení v Kristovi.

Ideálne by miestna cirkev mala byť replikou Cirkvi obecnej: to je, mala by sa skladať z ľudí najrôznejšieho pôvodu, rasy, národností, kultúry a rozdielnej spoločensko-hospodárskej úrovne, pritom z tých, ktorí sa znovuzrodili a ktorým je spoločná skutočnosť, že oddali svoj život panovaniu Ježiša Krista. Žiaľ, tieto duchovné ideály sa len zriedka uskutočňujú. Rovnako ako v raných dobách Nového zákona, majú pravdepodobne niektoré miestne kresťanské zhromaždenia vo svojom stáde neúprimné, ba aj falošné ovce. A tak napriek najlepším úmyslom miestna cirkev často nedosahuje charakter a povahu pravej všeobecnej Cirkvi.

Podobným spôsobom je Cirkev niekedy vnímaná ako viditeľná a neviditeľná. Toto rozlíšenie sa v kresťanskej literatúre objavuje veľmi zavčasu a často sa objavuje v spisoch reformátorov, ako boli Luter a Kalvín. Luterovi odporcovia obviňovali Lutera, že tvrdí, že existujú dve cirkvi (viditeľná a neviditeľná), že vo vnútri viditeľnej (eklézia) je neviditeľná (ecclesiola). Luterov zámer bol hovoriť o dvoch aspektoch jedinej Cirkvi Ježiša Krista. Tým sa jednoducho hovorí, že Cirkev je neviditeľná, pretože povahou je v podstate duchovná: veriaci sú neviditeľne pripojení ku Kristu Svätým Duchom, požehnanie spásy nie je rozpoznateľné prirodzeným okom a pod. Táto neviditeľná Cirkev však prijíma viditeľnú formu cez vonkajšiu organizáciu pozemskej cirkvi.

Cirkev sa viditeľne ukazuje prostredníctvom kresťanského svedectva a praktického jednania, prostredníctvom fyzickej služby veriacich a to hromadne alebo individuálne. Viditeľná cirkev by, ako miestna cirkev, mala byť menším vydaním Cirkvi neviditeľnej (alebo všeobecnej), ale, ako už bolo povedané, nie je tomu vždy tak. Niekto môže vyznávať vieru v Krista, ale napriek tomu ho môže nepoznať ako Spasiteľa. A aj napriek tomu, že sa zapojuje do cirkvi ako vonkajšej (zjavnej) inštitúcie, nemusí ešte skutočne patriť do Cirkvi neviditeľnej.

Miestna Cirkev niekedy znamená cirkev (zhromaždenie) v dome. Ako vidíme z niektorých miest Písma, v niektorých prípadoch išlo o presne vymedzené skupiny: Cirkvi v domoch. Išlo o ľudí, ktorí vyznávali, že prijali Krista za svojho Spasiteľa a stretávali sa po domoch (v domácnostiach). Tak je tomu v Rímskym 16:5; 1. Korintským 16:19; Koloským 4:15; Filoménovi 2. V niektorých prípadoch patrili k týmto miestnym cirkvám aj tí, ktorí svoje spasenie len vyznávali, ale v skutočnosti spasení neboli, napr. 1. Jánov 2:19. Aké boli styčné body medzi zhromaždenými v týchto miestnych cirkvách? Jednak zemepisné, jednak vyznanie viery v Krista, praktizovanie krstu a Pánovej večere, ako aj zodpovednosť za celú skupinu, napr. v učení, sociálnom zabezpečení a pod.

 Tieto cirkevné jednotky (Rímskym 16:5; 1. Korintským 16:19; Koloským 4:15; Filoménovi 2) sú tak miestne, ako to len z významu tohto slova môže byť. Cirkev v Korinte (1. Korintským 1:2) sa však musela skladať z niekoľkých cirkví po domoch. Napriek tomu to bola „miestna“ cirkev (nezapočítavali sa do nej ostatné cirkvi v Grécku, ako napr. cirkev v Tesalonike – 1. Tesalonickým 1:1).

Napriek tomu sa výraz „cirkev“ v jednotnom čísle používa k súbornému označeniu niekoľkých cirkví v určitej oblasti (Skutky 9:31). Tu „cirkev“ zahrňovala miestne zbory po celom Judsku, Galilei a Samárii. Keď apoštol Pavel pred svojim obrátením prenasledoval cirkev, neobmedzoval sa len na jednu miestnu cirkev: „Lebo ja som najmenší z apoštolov, ktorý nie som hoden volať sa apoštolom, pretože som prenasledoval cirkev Božiu“ (1. Korintským 15:9). Pojem „miestna cirkev“ teda môže zahrňovať skupinu veriacich schádzajúcu sa v určitom dome, niekoľko skupín v meste a aj väčší počet skupín v určitej oblasti. 1. Korintským 10:32 „Tak sa chovajte, aby ste neboli urážkou ani Židom ani Grékom ani cirkvi Božej“ však nemusí spadať ani do jednej z týchto kategórií. Nebyť kameňom úrazu (urážkou) v cirkvi Božej sa určite musí týkať viditeľných skupín, nie však všetkých a tiež nie všetkých v určitej oblasti. Musí sa však vzťahovať na všetky stránky viditeľnej cirkvi a na všetky zhromaždenia, s ktorými človek príde do styku.

Je zrejmé, že s bežným dvojakým rozdelením Cirkvi na všeobecnú (univerzálnu) a miestnu nevystačíme, lebo:

1. existuje všeobecná Cirkev, zahrňujúca všetkých veriacich,

2. existuje aj viditeľná cirkev – miestne cirkvi v rôznych oblastiach, predovšetkým tie, s ktorými sme oboznámení a

3. existuje miestny cirkevný zbor, konkrétne zhromaždenie, s ktorým predovšetkým udržujeme trvalý vzťah.

Každý skutočný veriaci (nové stvorenie v Kristovi) v skutočnosti patrí k Cirkvi vo všetkých týchto jej troch aspektoch (!) a 1. Korintským súvisí s ktoroukoľvek stránkou cirkvi, s ktorou je v tej ktorej chvíli v styku.

V priebehu histórie, v cirkvi sa prejavovala tendencia prechádzať z extrému do extrému. Niektorí tradiční veriaci, napríklad rímski katolíci, pravoslávni a anglikáni, kladú veľký dôraz na prvotnosť viditeľnosti Cirkvi. Iní minimalizujú a často vylučujú akúkoľvek formálnu organizáciu a štruktúru a usilujú o tú pravú, neviditeľnú Cirkev. Písmo sa rozhodne prednostne díva na duchovný stav jednotlivca a na jeho postavenie v neviditeľnej Cirkvi, ale nezanedbáva a ani neznižuje dôležitosť viditeľnej organizácie cirkvi. Treba sa nám vyhýbať postoju „buď – alebo“ a usilovať sa o to, aby obidve zložky boli pokiaľ je to možné totožné.

Cirkev, o ktorej hovoril Kristus, nie je organizáciou (hoci je svojim spôsobom organizovaná), ale skôr úplným spoločenstvom tých, ktorý majú Pána Ježiša Krista za svojho pastiera. Jednota teda nevyplýva zo skutočnosti, že všetky ovce sú prinútené stáť sa súčasťou jednej veľkej organizácie, ale z toho, že všetky počuli hlas Ježiša Krista a rozhodli sa ho nasledovať.

Nebolo by možné správne pochopiť pravú povahu a charakter Cirkvi (miestnej či obecnej, či viditeľnej alebo neviditeľnej), bez toho, aby sme uznali skutočnosť, že Cirkev bola od svojho vzniku zmocňovaná a smerovaná Svätým Duchom. Svätý Duch Cirkvi dodával silu a smer aj po uplynutí ranej doby cirkvi. V rozpore s názorom, ktorý je obľúbený v niektorých spoločenstvách, dary a prejavy Ducha neprestali s koncom apoštolskej doby, ale pokračovali a pokračujú cez stáročia aj po uplynutí počiatočného novozákonného obdobia a trvajú a sú prítomné aj v dnešnej dobe.

Keď prechádzame históriou cirkvi vidíme, že ako sa cirkev šírila, získavala právne postavenie a prijatie a stávala sa viac formálnou a inštitucionálnou. Jej účel a zmysel pre bezprostrednú závislosť na vedení a zmocnení Duchom postupne zanikal. Rôzne prebudenecké hnutia však poskytujú historické dôkazy, že prednostná a primárna úloha Svätého Ducha nebola celkom zabudnutá a že ju neignorovali všetci.

Cirkev dnešných dní nesmie nikdy stratiť zo zreteľa dôležitosť neustálej pozornosti a poslušnosti voči zvrchovanému konaniu Božieho Ducha. Jeho jednanie sa prejavuje nielen v neobvyklých prejavoch zázračnej moci, ale tiež v štandardnejšom a občas takmer nepozorovanom poskytovaní vedenia a podpory. Cirkev má zostávať vždy citlivá voči vedeniu Svätým Duchom a poddajná jeho jemnému vedeniu a smerovaniu.

Zdroje

1. Erich Sauer: Triumf ukrižovaného, Alef , Ostrava 1996, str. 42 – 55.

2. Stanley M.Horton a kol.: Systematická teologie, Kresťanský život 2001, Albrechtice, str. 539 – 608.

3. Charles C. Ryrie: Základy teologie, Biblos 1994, str. 453 – 503.

4. James Montgomery Boice: Základy křesťanské víry, Návrat domů, Praha 1999, str. 463 – 539.

5. Drahoslav Vajda: Kľúče nebeského kráľovstva, MSEJK, Bratislava 2005, str. 6 – 8.

6. Bruce Milne: Skúmanie pravdy, Návrat 1992, Praha, str. 214 – 227.

Umiestnené: 9.  januára 2025

Vzťahy Cirkvi určujúce jej charakteristické rysy a postavenie

Boh má s Cirkvou výnimočné zámery „a osvietiť všetkých, čo a aká je to správa tajomstva, skrytého od vekov v Bohu, ktorý stvoril všetko skrze Ježiša Krista, aby bola teraz skrze cirkev oznámená kniežatstvám a mocnostiam v ponebeských oblastiach prerozmanitá múdrosť Božia“ (Efezským 3:9). Aj keď sa zjavil aj iným skupinám ľudí, je jeho pôsobenie v Cirkvi odlišné. Pán povedal: „Zbudujem svoju Cirkev“, a práve to je dnes jeho zvláštnym dielom.

Kristove slová označujú konkrétne rysy Cirkvi:

a) touto činnosťou sa mal zaoberať až po svojom pozemskom živote,

b) nebola totožná s kráľovstvom, o ktorom tiež učil a

c) muselo to byť niečo odlišné od izraelskej pospolitosti.

Vzťah Cirkvi ku kráľovstvu

K nedorozumeniam často dochádza aj preto, lebo dostatočne nerozlišujeme medzi Cirkvou a Kráľovstvom. Ďalší spôsob ako pochopiť charakter Cirkvi je preskúmať jej vzťah k Božiemu kráľovstvu (grécky: basileia tú theú). Kráľovstvo bolo jedným z hlavných učení Ježiša Krista počas jeho pozemskej služby (napr. pozri Skutky 1:3 „…ktorým sa aj zjavoval živý po svojom utrpení mnohými dôkazmi ukazujúc sa im štyridsať dní a hovoriac s nimi o kráľovstve Božom“ a ďalšie v evanjeliách). Zatiaľ čo sa evanjeliá o Cirkvi zmieňujú len trikrát (a všetky tieto zmienky sú v 16. a 18. kapitole Matúšovho evanjelia), sú zároveň preplnené dôrazmi na Kráľovstvo.

Význam pojmu „kráľovstvo“. V slovníkoch je kráľovstvo definované ako organizované spoločenstvo (a myslí sa tam nejaká politická organizovanosť) a má vládcu, poddaných a oblasť (teritórium). Ak chceme definovať nejaké konkrétne kráľovstvo, musíme si položiť niekoľko otázok: Kto je vládcom? Kto sú poddaní? Kde sa toto kráľovstvo nachádza a v akom čase? Pomocou týchto otázok môžeme od seba odlíšiť jednotlivé kráľovstvá, s ktorými sa v Písme stretávame.

Univerzálne kráľovstvo

Písmo zjavuje Boha ako vládcu celého existujúceho sveta: „Tvoja je, ó, Hospodine, velebnosť i hrdinská moc i sláva i víťazstvo i veličenstvo, áno všetko na nebi i na zemi. Tvoje je, ó, Hospodine, kráľovstvo, a ty si vyvýšený všetkému za hlavu“ (1. Krónická 29:11); „Tvoje kráľovstvo je kráľovstvom všetkých vekov a tvoje panovanie nad jedným každým pokolením“ (Žalm 145:13). Ako vládca celého sveta Boh užíva právomoci nad národmi sveta, dosadzuje vládcov podľa svojho rozhodnutia a svet súdi: „…pred Hospodinom, lebo ide, lebo ide súdiť zem! Bude súdiť okruh sveta v spravodlivosti a národy vo svojej pravde“ (Žalm 96:13). Boh je vládcom tohto univerzálneho kráľovstva. Vládne nad všetkým, v každom čase a v celej večnosti. V zmysle svojho postavenia vo svete (veriaci aj po znovuzrodení zostávajú na tomto svete, nie sú ešte zo sveta vzatí) je Cirkev súčasťou tohto univerzálneho kráľovstva.

Výrazom „basileia“ („kráľovstvo“) sa obvykle vymedzuje vláda či ríša Božia, všetko zahrňujúca sféra jeho vplyvu:

V zmysle tohto ponímania sa rozlišuje medzi Kráľovstvom a Cirkvou. Je to užší pohľad na Božie kráľovstvo (alebo na: kráľovstvo Božie). Podľa tohto ponímania Kráľovstvo zahrňuje všetky nebeské bytosti (anjelov, ktorí nepadli) a vykúpených z ľudí (pred dobou Kristovou a po nej). Naproti tomu Cirkev podľa tohto postoja je špecifickejšia a pozostáva z tých, ktorí sa znovazrodili skrze Kristovo dielo zmierenia. Podľa tohto teda Božie kráľovstvo presahuje čas a je súbežné s vesmírom, kým ale Cirkev má konkrétny počiatočný bod a bude mať aj konkrétny bod zavŕšenia pri druhom príchode Krista. Z tohto pohľadu Kráľovstvo zahrňuje vykúpených všetkých vekov (starozákonných aj novozákonných svätých) a Cirkev zahrňuje tých, ktorí boli vykúpení počínajúc dokonaním Kristovho diela (jeho ukrižovania a zmŕtvychvstania). Podľa tohto pohľadu do kráľovstva Božieho sú ponímaní a zahrnutí len tí, ktorí vyznávajú Boha a uznávajú jeho vládu (na rozdiel od neveriacich ľudí, ktorí vedome odmietajú existenciu Boha a tým aj jeho zvrchovanú a suverénnu vládu aj keď v skutočnosti jeho vláde podliehajú, ako sa neskôr sami o tom presvedčia). Podľa tohto niekto môže byť súčasťou Božieho kráľovstva bez toho, aby bol súčasťou Cirkvi (napr. patriarchovia, Mojžiš, Dávid), ale kto je súčasťou Cirkvi, je zároveň aj súčasťou Kráľovstva. S tým, ako sa ku Kristu obracia viac a viac ľudí, ktorí sa stávajú súčasťou jeho Cirkvi, sa súčasne stávajú aj súčasťou Kráľovstva a Kráľovstvo sa šíri, rastie.

Tiež aj podľa iného názoru by sme medzi Kráľovstvo a Cirkev nemali klásť znamienko rovnosti. Kráľovstvo je skôr tvorcom Cirkvi a Cirkev nesie svedectvo o Kráľovstve. A naviac Cirkev je nástrojom a strážcom Kráľovstva a formou, ktorú Kráľovstvo, čiže vláda Božia, na seba berie na zemi ako konkrétny prejav zvrchovanej Božej vlády uprostred ľudstva.

Dávidovo (mesiášske) kráľovstvo

Ide o Dávidovo kráľovstvo v tom zmysle, že sľuby týkajúce sa tohto kráľovstva boli dané pri zmluve uzatvorenej s Dávidom: „… a dal som ti odpočinutia od všetkých tvojich nepriateľov. A k tomu ti oznamuje Hospodin, že on, Hospodin, učiní tebe dom. Keď sa vyplnia tvoje dni, a budeš ležať so svojimi otcami, postavím tvoje semeno po tebe, ktoré vyjde z tvojho života, a upevním jeho kráľovstvo. Ten vystaví môjmu menu dom, a ja postavím pevne trón jeho kráľovstva, takže bude stáť až na veky. Ja mu budem otcom, a on mi bude synom, ktorého, keby sa dopustil nejakej neprávosti, budem trestať ľudským prútom a údermi synov človeka. Ale moja milosť neuhne od neho, ako som urobil, aby uhla od Saula, ktorého som odstránil spred tvojej tvári. A nepodvrátiteľne stály bude tvoj dom a tvoje kráľovstvo až na veky pred tebou, a tvoj trón bude stáť pevne až na veky.– Podľa všetkých tých slov a podľa celého toho videnia, tak hovoril Nátan Dávidovi. Potom vošiel kráľ Dávid do stánu Božieho a posadil sa pred Hospodinom a povedal: Kto som ja, Pane, Hospodine, a kto je môj dom, že si ma doviedol až sem! A ešte i to bolo málo v tvojich očiach, Pane, Hospodine, takže si hovoril ešte aj o dome svojho služobníka do ďalekej budúcnosti, a to na spôsob človeka, Pane, Hospodine!“ (2. Samuelova 7:11-19). Mesiášske je toto kráľovstvo v tom zmysle, že mu bude vládnuť Mesiáš. Bude zrealizované pri druhom Kristovom príchode, kedy Kristus nastolí kráľovstvo a naplní zasľúbenia, ktoré boli dané Dávidovi. Stručne povedané, v tomto kráľovstve bude vládnuť Kristus po svojom druhom príchode po dobu 1000 rokov a bude vládnuť zemi a jej obyvateľom. V dobe, keď bude toto kráľovstvo nastolené, bude Cirkev už vzkriesená a v čele s Kristom bude vládnuť tisícročnému kráľovstvu.

Kráľovstvo v zmysle Koloským 1:13 „ktorý nás vytrhol z moci temnosti a premiestnil do kráľovstva Syna svojej lásky“.

Toto je kráľovstvo, do ktorého boli prenesení všetci veriaci a do ktorého sa vstupuje skrze znovuzrodenie. Vládcom v ňom je Kristus a vládne len veriacim. Tento vzťah je prítomnou skutočnosťou. S týmto kráľovstvom je pravá Cirkev, Telo Kristovo, totožná.

Vzťah Cirkvi a Izraela

Cirkev existuje nezávisle na Izraeli, aj keď jej vznik s Izraelom úzko súvisí. Nevznikla skôr, než na deň Letníc. V dobe Starého zákona teda Cirkev neexistovala.

Rozdiel medzi Izraelom a Cirkvou potvrdzuje rad faktov. Medzi prirodzeným Izraelom a Cirkvou je jasný rozdiel, z čoho vyplýva, že Cirkev nie je s Izraelom totožná: „Tak sa chovajte, aby ste neboli urážkou ani Židom ani Grékom ani cirkvi Božej“ (1. Korintským 10:32) a „A toto im bude odo mňa zmluva, keď odnímem ich hriechy. Tak podľa evanjelia sú nepriateľmi pre vás, ale podľa vyvolenia milovaní pre otcov“ (Rímskym 11:27-28). Keby bol Izrael to isté ako Cirkev, bolo by toto delenie zbytočné.

Vzťah Cirkvi k tomuto veku

Náš Pán v Matúšovi 16:18 povedal: „Zbudujem svoju cirkev“. Nepovedal, že by niečo, čo už existuje, doplnil, ale povedal, že učiní, založí niečo, čo do tej doby neexistovalo.

Až do doby vzkriesenia Krista nemohla mať Cirkev hlavu, ktorá by jej vládla. Cirkev nemohla existovať, dokiaľ neuplynul nejaký čas po Kristovom vzkriesení z mŕtvych: „a čo tá nesmierna veľkosť jeho moci, vzhľadom na nás veriacich podľa pôsobenia sily jeho vlády, ktorú spôsobil v Kristovi vzkriesiac ho z mŕtvych a posadiac po svojej pravici v ponebeských oblastiach“ (Efezským 1:19-20). Až po Kristovom na nebovstúpení mohla byť Cirkev fungujúca jednotka s duchovnými darmi využívanými k službe (Efezským 4:7-12).

Charakter jedného Tela nebol v starozákonnej dobe známi: „ktoré za iných pokolení nebolo oznámené ľudským synom, ako je teraz zjavené Duchom jeho svätým apoštolom a prorokom, že sú pohania spoludedičmi a spolutelom a spoluúčastníkmi jeho zasľúbenia v Kristu Ježišovi skrze evanjelium“ (Efezským 3:5-6) a naviac, toto bolo tajomstvo skryté od vekov, ale zjavené až teraz (Koloským 1:26). Dobu, kedy tajomstvo nebolo známe, vystriedala terajšia doba, kedy tajomstvo už je známe.

Už v Starom zákone bolo odhalené, že sa pohania budú podieľať na Božom pláne vykúpenia (Genezis 12:3 „a budú požehnané v tebe všetky čeľade zeme“ a tiež Izaiáš 42:6-7 „Ja Hospodin som ťa povolal v spravodlivosti a pojal som ťa za tvoju ruku, budem ťa ostríhať a dám ťa za zmluvu ľudu a za svetlo národom, aby si otvoril slepé oči a vyviedol väzňa z väzenia, zo žalára tých, ktorí sedia vo tme“), tak táto pravda nie je žiadnym tajomstvom. V Starom zákone však nebolo odhalené to, že vznikne jedno spoločné telo, ktorého budú účastníci ako Židia, tak aj pohania. V Starom zákone sa nikde nestretneme s myšlienkou Kristovho alebo akéhokoľvek tela, do ktorého by boli umiestnení tí, ktorí sú vykúpení. Slovo „telo“ je prvýkrát použité v 1. Korintským 12:12-15, ďalej v liste Rímskym 12:5 a v liste Efezským a Kolosenským. V liste Efezským 2:15-16 („zrušiac vo svojom tele nepriateľstvo, zákon prikázaní, záležajúci v rôznych nariadeniach, aby tých dvoje, Židov a pohanov, stvoril v sebe v jedného nového človeka činiac pokoj a aby zmieril obojich v jednom tele Bohu skrze kríž zabijúc na ňom nepriateľstvo“) je synonymom tohto jediného tela výraz „nový“ človek. Telo, pretože je novým človekom, nemôže byť pokračovaním alebo obnovením Izraela. Inými slovami nové telo nebolo známe v iných dobách, ale teraz je zjavené. Pretože Cirkev je Kristovým telom, ktoré bolo zjavené a začalo pôsobiť až v novozákonnej dobe, je Cirkev charakteristická práve pre túto dobu.

Vzťah Cirkvi ku Kristu Ježišovi

„Zbudujem“ (Matúš 16:18) je jasne čas budúci, teda „zbudujem“ je niečo, čo Kristus do tej doby neučinil. Cirkev začala fungovať až vtedy, keď o Letniciach zostúpil Svätý Duch. Pán Ježiš Kristus je zakladateľom Cirkvi. Ide o jeho Cirkev (Matúš 16:18) a On je jej základom (1. Korintským 3:11).

     1. Ako zakladateľ Cirkvi si Kristus vybral svojich učeníkov (apoštolov a prorokov), ktorí tiež v základoch stavby zaujímali svoje dôležité miesto (Efezským 2:20 „vybudovaní na základe apoštolov a prorokov, kde je uholným kameňom sám Ježiš Kristus“).

     2. Ako zakladateľ Cirkvi učil učeníkov veciam, ktoré mali vstúpiť do platnosti vtedy, keď Cirkev mala začať pôsobiť. Väčšina tohto rozhovoru je zaznamenaná v hornej miestnosti (Ján 13–17 kapitola). Rozhovor v hornej miestnosti je prvou zmienkou o tom, čo neskôr nachádzame v novozákonných epištolách. Medzi novými vecami, ktoré Kristus svojim učeníkom odhalil, je nové prikázanie (Ján 13:34), nová nádej na vytrhnutie Cirkvi (Ján 14:1-3), nový vzťah (vy vo mne a ja vo vás, verš 17) a nový základ pre modlitbu (Ján 16:24).    

     3. Ježiš Kristus – zakladateľ Cirkvi, sa tiež svojou smrťou a zmŕtvychvstaním stal uholným (základným) kameňom (Skutky 4:11; Efezským 2:20), získal Cirkev svojou krvou (Skutky 20:28), svojim zmŕtvychvstaním a nanebovstúpením sa stal hlavou Cirkvi (Efezským 1:20, 23) a ako jej hlava môže, okrem iného, dávať dary tým, ktorí patria k jeho telu (Efezským 4:8).

     4. Ako zakladateľ Cirkvi Kristus zoslal Svätého Ducha, ktorý Cirkev uviedol do aktívnej existencie (Skutky 2:33).

Vzťah Cirkvi k Svätému Duchu

Letnice sú počiatkom Cirkvi ako fungujúceho tela, pretože toho dňa bol vyliaty Svätý Duch. Pred svojim nanebovstúpením Pán svojim učeníkom sľúbil, že čoskoro budú pokrstení Svätým Duchom (Skutky 1:5). Hoci sa slovo „krst“ v 2. kapitole Skutkov popisujúcej udalosti Letníc nepoužíva, zo Skutkov 11:15-16 vyplýva, že ku krstu Duchom došlo po prvýkrát práve v deň Letníc. Pretože podľa 1. Korintským 12:13 Svätý Duch krstí (ponára) ľudí do Kristovho tela a pretože Kristovým telom je Cirkev (Efezským 1:22-23), začala Cirkev, telo, existovať, keď prví jednotlivci boli na Letnice pokrstení Svätým Duchom.

Na Letnice došlo ešte k niekoľkým ďalším udalostiam. Učeníci boli naplnení Duchom (Skutky 2:4), tritisíc ich bolo pokrstených vodou (ponorených, Skutky 2:41) a toho dňa začala pôsobiť viditeľná cirkev (Skutky 2:42-47).

Svätý Duch nielen krstí a pripája do tela Kristovho tých, ktorí uveria, ale vo veriacich aj prebýva (1. Korintským 6:19), prebýva aj v miestnych zboroch (Skutky 3:16) a Kristovom tele (Efezským 2:22). Svätý Duch dáva Cirkvi moc, zmocňuje ju, vedie ju, utešuje ju a dáva jej dary (Skutky 1:8, 9, 31; 1. Korintským 12:3). Svätý Duch je v pravom slova zmysle životom a silou Cirkvi. Cirkev bez Svätého Ducha jednoducho neexistuje.

Zdroje

1. Erich Sauer: Triumf ukrižovaného, Alef , Ostrava 1996, str. 42 – 55.

2. Stanley M.Horton a kol.: Systematická teologie, Kresťanský život 2001, Albrechtice, str. 539 – 608.

3. Charles C. Ryrie: Základy teologie, Biblos 1994, str. 453 – 503.

4. James Montgomery Boice: Základy křesťanské víry, Návrat domů, Praha 1999, str. 463 – 539.

5. Drahoslav Vajda: Kľúče nebeského kráľovstva, MSEJK, Bratislava 2005, str. 6 – 8.

6. Bruce Milne: Skúmanie pravdy, Návrat 1992, Praha, str. 214 – 227.

Umiestnené:  9. januára 2025

Účel Cirkvi

V súvislosti s povahou a charakterom Cirkvi je vhodné pripomenúť aj účel, pre ktorý bola Cirkev povolaná v existenciu. Zámer Pána nebol, aby Cirkev existovala samoúčelne, povedzme ako jedno spoločenské združenie podobne zmýšľajúcich členov. Naopak, Cirkev je spoločenstvo stvorené účelovo, je to spoločenstvo, ktoré Kristus stvoril pre svet. Kristus dal sám seba za Cirkev a potom ju zmocnil darom Svätého Ducha, aby mohla naplniť Boží plán a účel. Z celého poslania Cirkvi si všimnime štyri účely: hlásanie evanjelia, uctievanie, budovanie a sociálna zodpovednosť.

Hlásanie evanjelia

Ústredné miesto medzi Ježišovými poslednými pokynmi, ktoré dal učeníkom, skôr ako vystúpil do neba, zaberá jeho príkaz (nie návrh!) hlásať evanjelium svetu a vychovávať nových učeníkov (Matúš 28:19; Skutky 1:8). Kristus týchto evanjelistov neponechal na ich schopnosti alebo metódy. Poveril ich, aby išli pod jeho autoritou (Matúš 28:18) a v moci Svätého Ducha (Skutky 1:8). Usvedčovanie z hriechu bude konať Duch (Ján 16:8-11), učeníci majú hlásať evanjelium. Táto úloha je stále povinnou súčasťou poslania Cirkvi: Cirkev je povolaná byť spoločenstvom, ktoré hlása evanjelium. Veriaci by nemali strácať z pamäte, že sú zodpovední za oddanosť a vernosť v službe hlásania evanjelia.

Uctievanie

Cirkev je povolaná byť spoločenstvom, ktoré uctieva. Opravdivé uctievanie je charakterizované skutočnosťou, že Cirkev sústreďuje svoju pozornosť na Pána a nie na seba. A keď je uctievaný sám Boh, vtedy aj veriaci znova a znova prijímajú požehnanie a posilnenie. Vlastne každý aspekt života veriaceho by mala charakterizovať túžba vyvyšovať a oslavovať Pána.

Budovanie

Tretím účelom Cirkvi je byť budujúcim spoločenstvom. Pri hlásaní evanjelia sa Cirkev zameriava na svet, pri uctievaní sa Cirkev zameriava na Boha a pri budovaní sa Cirkev (oprávnene) zameriava na seba. Veriaci sú v Písme opakovane vyzývaní, aby sa budovali navzájom na zrelé spoločenstvo veriacich (napr. Efezským 4:12-16). Budovanie je možné docieliť mnohými praktickými spôsobmi: napr. vyučovanie a cvičenie druhých v Božích cestách a o Božích pravdách, čo je iste cenným prínosom do domácnosti viery (Matúš 28:20; Efezským 4:11-12). Pomoc tvrdohlavému bratovi či sestre zostať a ísť ďalej cestou viery, zdieľať sa s núdznymi, niesť navzájom svoje bremená, vytvárať príležitosti pre zdravé kresťanské obecenstvo a spoločenský kontakt, to všetko (a ďalšie iné) sú spôsoby, ako budovať Kristovo Telo.

Sociálna zodpovednosť

Cirkev je povolaná byť spoločenstvom so sociálnou angažovanosťou a zodpovednosťou. Toto povolanie, žiaľ, mnohí nedoceňujú alebo zanedbávajú. Zanedbávaním sociálnej angažovanosti však prehliadame biblické výzvy, aby Boží ľud plnil tieto záväzky. Ježišovu službu charakterizuje láskyplný súcit s trpiacimi a vydedencami tohto sveta (Matúš 25:31-46; Lukáš 10:25-37). Vyjadrovať Kristovu lásku hmatateľným spôsobom môže byť nesmierne dôležitým prostriedkom, ktorým bude Cirkev plniť svoje poslanie dané od Boha. Vo všetkom svojom poslaní alebo účele Cirkvi je nevyhnutné, aby motívy a metódy smerovali k tomu, aby sme robili všetko na Božiu slávu.

Zdroje

1. Erich Sauer: Triumf ukrižovaného, Alef , Ostrava 1996, str. 42 – 55.

2. Stanley M.Horton a kol.: Systematická teologie, Kresťanský život 2001, Albrechtice, str. 539 – 608.

3. Charles C. Ryrie: Základy teologie, Biblos 1994, str. 453 – 503.

4. James Montgomery Boice: Základy křesťanské víry, Návrat domů, Praha 1999, str. 463 – 539.

5. Bruce Milne: Skúmanie pravdy, Návrat 1992, Praha, str. 214 – 227.

Umiestnené: 9. januára 2025

Autorita Cirkvi a veriaceho

Keď sa Ježiš so svojimi učeníkmi nachádzal v okolí Cezaree Filipovej, opýtal sa svojich učeníkov, že čo hovoria ľudia o ňom ako o Synovi človeka? (Matúš 16:13) Apoštol Peter dostal od Boha zjavenie a odpovedal mu: „Ty si Kristus, Syn živého Boha!“ Peter vyznal, že Ježiš je Kristus, Boží Syn (verš 16). To bola pravda, na ktorej bola vybudovaná Cirkev.

Základná pravda o Cirkvi

Jej podstatné charakteristiky podľa slov Pána Ježiša sú:

1. Je postavená na Ježišovi, Synovi živého Boha

     O vzniku Cirkvi podrobnejšie píšeme v 2. časti tohto cyklu.

2. Ani brány pekla ju nepremôžu

Keď sa Ježiš v Matúšovi 16. kapitole prvýkrát zmienil o Cirkvi, hneď s tým aj oznámil, že nad týmto jeho spoločenstvom, ktoré bude zbudované na ňom, peklo nebude mať žiadnu moc. Brány pekla pred Cirkvou neobstoja.

V starozákonnej dobe „brány“ boli dôležitým miestom života občanov príslušnej lokality. Brány neposkytovali iba ochranu ohradenému mestu, ale boli miestom, kde sa rozhodovali o verejných záležitostiach a prijímali sa dôležité rozhodnutia (Príslovie 21:23). Dnes by sme mohli povedať, že boli miestom, kde zasadal parlament. Boli tiež miestom, kde sa uskutočňoval aj obchod. Významu slova „brány“ aj v dobe ranej cirkvi ľudia dobre rozumeli

Ovládať bránu, znamenalo vládnuť nad tým, čo sa za bránou nachádza, alebo čo brána reprezentuje. Jedno z požehnaní daných Abrahámovi bolo zasľúbenie, že jeho semeno sa zmocní brán jeho nepriateľov: „… a tvoje semeno zdedí bránu svojich nepriateľov“ (1. Mojžišova 22:17). Sme presvedčení, že toto zasľúbenie sa vzťahuje na semeno, ktorým je Ježiš Kristus a na to, čo hovorí o Cirkvi zbudovanej na ňom. Aj v požehnaní Rebeky sa hovorí o dedičstve brán nepriateľov – má ich trvale zdediť semeno, ktoré vzíde z nej (verš 24:60).

Zdediť bránu nepriateľa znamená zvíťaziť nad ním a vládnuť mu. Dnes máme získať alebo zdediť brány nepriateľov v duchovnej oblasti a to autoritou, ktorá je Cirkvi delegovaná (daná) v mene nášho Pána a Kráľa Ježiša Krista z Nazareta. My, ako Cirkev, máme ničiť „pekelné brány“ a šíriť po celom svete Božie kráľovstvo. Pod „pekelnými bránami“ môžeme rozumieť všetky sily, ktoré sú proti Kristovi a jeho kráľovstvu.

Pán Ježiš vo verši 16:19 Petrovi povedal, že mu dá kľúče nebeského kráľovstva. Všeobecne „kľúče“ predstavujú autoritu a moc, právo konať. Mať kľúče, znamená mať vládu a moc. Kľúče Peter dostal a použil ich. Otvoril nebeské kráľovstvo v Jeruzaleme a Judsku, v Samárii a pohanom v dome stotníka Kornélia. Boli to jednorázové kľúče a boli dané iba Petrovi. Viac v publikácii Kľúče nebeského kráľovstva.

3. Má moc zväzovať a rozväzovať

Zväzovanie a rozväzovanie je predmetom hojnej diskusie. Z významu samotných slov môžeme usudzovať, že zväzovať znamená obmedzovať moc a vládu, čiže znamená to obmedzovať sféru vplyvu toho, kto je zväzovaný.

Z hľadiska duchovného boja to pre Cirkev znamená, že v duchovnom boji je jej dané (delegované) v mene Ježiša obmedzovať vládu a moc všetkých zlých síl stojacich proti Kristovi, jeho kráľovstvu a Božím deťom. V tomto pohľade pri rozväzovaní ide o oslobodzovanie spútaných ľudí od všetkých zlých síl. Ide o rozviazanie spútaných Satanovou mocou a mocou jeho služobníkov démonov.

Vzhľadom na verše 18:15-20 v zväzovaní a rozväzovaní ide o riešenie duchovnej čistoty a disciplíny cirkevného zboru.

Autorita veriaceho

Cirkev je spoločenstvo, korpus. Je to Kristovo telo a ako telo sa skladá z jednotlivých veriacich, z jednotlivých údov. Celkový stav, duchovná sila, autorita konkrétneho zboru a jeho obraz navonok, sú dané duchovnou silou a čistotou jeho jednotlivých jedincov, jednotlivých údov. Cirkev (zbor)  sa buduje, duchovne rastie a dospieva do zrelosti navzájom cez jednotlivých členov. Nie je však ponechaná sama na seba. Je vyzbrojovaná duchovnými darmi, ktoré sú jej udeľované Bohom cez jednotlivcov patriacich do Cirkvi. Duchovným darov v zbore treba venovať náležitú pozornosť. Objavovať ich u jednotlivcov a rozvíjať. V tomto cykle sa však duchovným darom nevenujeme.

Umiestnené. 11. januára 2025

Buďte svätí, lebo ja som svätý, ale podľa toho Svätého, ktorý vás povolal, aj sami buďte svätí, v každom obcovaní. Pretože je napísané: Buďte svätí, lebo ja som svätý!.

(1. Petrov 1:15-16)

Na viacerých miestach je Boží ľud ako v Starej tak aj v Novej zmluve nazvaný: svätý, svätí. Pavlove listy často začínajú týmto oslovením. Píše sa v nich svätým. Ako o mnohých pojmoch, tak aj o svätosti sa veľmi často, a to nielen v sekulárnom svete, ale aj v samotnej cirkvi, uvažuje prevažne z ľudského hľadiska.

Môžeme sa stretnúť s postojom, že svätosť alebo spravodlivosť je niečo, čo sa dá klasifikovať známkou a vedome alebo nevedome prisudzujeme ľuďom okolo seba rôzny stupeň dosiahnutia tejto vlastnosti. Pričom toto známkovanie sa deje podľa toho, ako sa hodnotení vidia viac alebo menej dobrí v očiach tých, ktorí ich známkujú. V cirkvi môžeme počuť vyjadrenia o Božích služobníkoch ako o viac alebo menej svätých. K porozumeniu svätosti nedôjdeme cez etické pojmy ako dobrota alebo iné, aj keď dobrota a iné mravné vlastnosti so svätosťou súvisia. V tom najzákladnejšom zmysle slova pojem svätý nie je vôbec pojem etický. V biblickom zmysle svätý alebo svätec nie je človek, ktorý dosiahol určitej úrovne dobroty (ako si to väčšina ľudí myslí), ale skôr ten, ktorý bol Bohom oddelený, či vyčlenený zo sveta a povolaný pre úlohu podľa Božieho zámeru. Svätí sú tí, ktorí sú tí povolaní, ktorí tvoria Božiu cirkev, čiže patria k Božiemu ľudu vykúpenému krvou Božieho baránka Ježiša Krista.

V 2. Mojžišovej 40. kapitole vo verši 10 je Mojžišovi uložené, aby posvätil oltár a nádrž uprostred svätyne. Nie je tu však ani naznačené, že by sa tieto predmety stali nejakými inými čo sa týka ich podstaty, len to znamená, že mali byť oddelené k zvláštnemu používaniu, a len k tomuto používaniu a nie inému. Ježiš Kristus sa pred svojim ukrižovaním modlil: „A ja za nich posväcujem sám seba, aby aj oni boli posvätení v pravde“ (Ján 17:19). Tento verš neznamená, že by sa Ježiš išiel urobiť spravodlivejším – On spravodlivým bol. Význam je ten, že sa Ježiš Kristus oddelil, aby ľuďom svojou smrťou priniesol spasenie.

Použitý Biblický text v úvode tohoto článku nás vedie k tomu, že porozumenie toho kto je to svätý, na koho sa toto pomenovanie vzťahuje, čo to znamená byť svätým, vedie cez porozumenie Boha, pretože: Boh je Svätý Boh. Svätosť je charakteristickou vlastnosťou Boha; oddeľuje ho od jeho stvorenia.

Ilustratívne, názorne, môžeme Božiu svätosť pochopiť v pokynoch daných izraelskému ľudu pre stavbu stánku stretávania. Na jednej strane bol tento Hospodinov stánok postavený tak, aby zvýrazňoval a vyučoval tomu, že Boh je vždy vo svojom ľude prítomný – prebýva so svojim ľuďom. Ale táto svätyňa vyučovala aj tomu, že Boh je od svojho ľudu oddelený vzhľadom ku svojej svätosti a ich hriechu, a je preto k nemu možné sa priblížiť len spôsobom, ktorý určí On. Bolo nutnú, aby Boh svoj izraelský národ vyučoval svojej svätosti. Zmysel stánku stretávania bol aj ten, aby Boh ukázal, že hriešny človek jednoducho nemohol vojsť do prítomnosti svätého Boha, ako sa mu zachcelo. Rozumelo sa totiž, že Boh prebýva vo vnútri najskrytejšieho priestoru stánku, ktorý bol označený ako svätyňa svätých. Ľudia tam nemohli vstúpiť. Pohan mohol vstúpiť do ktoréhokoľvek svojho chrámu a modliť sa pred sochou pohanského boha alebo bohyne. Izraelita do svätyne svätých vstúpiť nemohol. V skutočnosti tam mohol vstúpiť len jeden človek: veľkňaz Izraela. A aj ten tam mohol vstúpiť len jedenkrát za rok a aj to až po tom, keď najprv obetoval za svoj hriech a za hriech Izraela na nádvorí stánku.

Okrem toho stánok stretávania bol rozdelený a tým oddelený oponami na jednotlivé časti. Tak bola opona medzi svätyňou svätých a časťou nazvanou svätyňa. Ďalšia opona oddeľovala svätyňu od nádvoria a ďalšia uzatvárala priestor nádvoria od priestoru tábora Izraelcov. Význam opôn bol ten, že Boh, aj keď sa rozhodol prebývať so svojim ľudom, bol od neho oddelený alebo mu ostával skrytý (zakrytý) a to vzhľadom k svojej svätosti a kvôli ich hriechu. K najužšiemu spoločenstvu mohlo dôjsť len vo svätyni svätých. Aby sa tam ale dalo vstúpiť, bolo treba prejsť troma oponami, z ktorých každá naznačovala hlboké oddelenie, priepasť medzi Bohom a ľudstvom: najprv to bola opona medzi vonkajším táborom a nádvorím; potom to bola opona zakrývajúca svätyňu a oddeľujúca svätyňu od nádvoria a nakoniec opona oddeľujúca svätyňu od svätyne svätých. Aby veľkňaz mohol vstúpiť do svätyne svätých, musel najprv priniesť obeť na bronzovom oltári a umyť sa v nádrži s vodou (to všetko na nádvorí) a prejsť cez svätyňu.

Čo by sa stalo, keby nejaký človek vstúpil do svätyne svätých, alebo keby nebol dodržaný stanovený postup vchádzania do Božej prítomnosti (do svätyne svätých)? Čakala by ho okamžitá záhuba, tak ako sa to niektorým, ktorý tam vošli, stalo. Božie rozhorčenie by vzplanulo voči tomu hriechu, ktorý by sa snažil votrieť do prítomnosti Božej svätosti. Ak porozumieme stánku stretávania a porozumieme Božej svätosti, začíname niečo chápať o ľudskej hriešnosti a nevyhnutnej Kristovej obeti na kríži.

Príklady z Písma (Jób, Izaiáš, Habakuk, Peter, Ján) nám hovoria, čo znamená stretnúť sa tvárou tvár s Božou svätosťou. Nie je to žiadna príjemná skúsenosť. Predstavuje nesmiernu hrôzu, pretože nesvätý nemôže prebývať spoločne so Svätým Bohom. Boh musí nesvätého zničiť, alebo očistiť jeho hriech. Keď toto platí o ľuďoch, ktorých si Boh vyvolil za svojich prorokov alebo svojich služobníkov a ktorých nazýva spravodlivými, o koľko viac je to platné pre tých, ktorí voči Bohu zaujímajú nepriateľský postoj. Takýto ľudia sa snažia utiecť od Boha, zľahčiť alebo poprieť jeho existenciu, aby nemuseli priznať svoju nedostatočnosť a hriešnosť pred Svätým Bohom.

Čo urobí človek hriešnik, keď je konfrontovaný so Svätým Bohom napr. skrze zvesť evanjelia alebo zjavenia Boha skrze rôzne situácie? Pôjde jednoducho ďalej svojou vlastnou cestou? Bude sa snažiť robiť tie najlepšie skutky aké len dokáže? Otočí sa k Bohu chrbtom? Keby nebolo tak, že Boh sám sa s kritickou situáciou hriešneho človeka rozhodol niečo urobiť, určite by nám neostávalo nič iného. Kresťanstvo však pre hriešnika má dobrú správu: Svätý Boh niečo urobil. Urobil to, čo bolo potrebné. Otvoril nám cestu do svojej prítomnosti prostredníctvom Pána Ježiša Krista, a v dôsledku toho sa nesvätý stáva svätým a je mu daná možnosť žiť so Svätým Bohom.

Stánok stretávania vyučoval, že medzi Bohom v jeho svätosti a ľuďmi v ich hriechu je veľká priepasť. Ukazoval ale tiež na spôsob, ako túto priepasť prekonať. Spôsob, ako k tomu v starozákonných dobách dochádzalo, bol symbolický. Uskutočňovalo sa to obetovaním zvierat, pri ktorom hriech ľudu (človeka) bol symbolicky prenesený na nevinnú obeť (zviera), ktorá potom zomrela namiesto obetujúceho. Preto sa požadovalo, aby veľkňaz vykonal obeť najprv za seba a potom za ľud a až potom v Deň zmierenia mohol vojsť do svätyne svätých – do Božej prítomnosti. Ale aj napriek tomu, že toto symbolické bolo dôležité a živé, hriech v skutočnosti smrť zvierat nezmývala. Pravé a jediné zmierenie poskytol jedine Ježiš Kristus, ktorý ako dokonalý Boží baránok zomrel namiesto hriešnikov. On je jednou a raz a navždy postačujúcou obeťou za hriech.

Ježiš Kristus plne postačuje. V tej chvíli, keď niesol náš hriech, a bol preto v dôsledku Božieho trestu oddelený od prítomnosti Otca, lebo bol odsúdený namiesto nás, Boh sám roztrhol chrámovú oponu (oponu pred svätyňou svätých) na polovicu od hora až dole. Tým dal najavo, že cesta do jeho prítomnosti, do svätyne svätých, je teraz otvorená všetkým, ktorí k nemu prídu s vierou v Krista, tak ako to On sám požaduje. Tí, ktorí takto k nemu prídu, sú pre Boha oddelení, svätí, skrze Ježiša Krista.

Pre tých, ktorí takto prišli do Božej prítomnosti a k poznaniu Svätého Boha, to potom ďalej znamená, že sa učia nenávidieť hriech a hriech nenávidia. Človek od svojej prirodzenosti nemá hriech v nenávisti, skôr opak je pravdou. Hriešnik vo svojej hriešnej prirodzenosti hriech ani za hriech nepovažuje. Človek obyčajne hriech miluje a nerád ho opúšťa. Tí, ktorí k nemu prišli, hriech nenávidia a Boh od nich požaduje a očakáva svätý život, t. j. život oddelený od hriechu. Očakáva to od tých, ktorí sú Kristovi nasledovníci.

Tí, ktorí prišli k poznaniu Svätého Boha skrze vieru v Ježiša Krista, učia sa milovať spravodlivosť, milujú ju a usilujú sa žiť v spravodlivosti. Nikto v tomto časnom spôsobe existencie nedokáže byť taký, akým je Svätý Boh, môže ale byť svätý v oblasti spravodlivého a bezúhonného chodenia pred ním.

V živote týchto ľudí je ešte jeden radostný moment: očakávajú deň, v ktorom Boha v jeho svätosti uvidia tvárou v tvár. Keby títo ľudia neboli ešte pred týmto dňom prišli k Bohu skrze vieru v Ježiša Krista, bol by to pre nich strašný deň. Znamenal by odhalenie ľudského hriechu a následný súd nad hriechom a trest za hriech, ktorým je druhá smrť ako večné odlúčenie od Boha. Pre tých, ktorí k nemu už prišli pred týmto dňom, bude to deň naplnenia nádeje a dňom dokončenia ich spasenia, lebo budú pripodobnení k Ježišovi Kristovi svojmu Pánovi. Budú ako On vo svätosti a aj v každom inom spôsobe.

Umiestnené dňa: 12. 12. 2024