Predslov 

Ľudia od nepamäti túžili poznať budúcnosť a to, čo ich čaká. Nielen jednotlivci, ale aj celé národy. Boh v celej histórii povoláva niektorých ľudí, skrze ktorých oznamuje aj budúce veci. Cyklus článkov „Proroci a proroctvá“ je venovaný Božím služobníkom prorokom – starozákonným i novozákonným –, ktorí sprostredkovávajú Božie slovo a jeho vôľu ľuďom a ich proroctvám (posolstvám), ktoré oznamujú.

Všeobecne o prorokoch

Povedané jednoducho: Prorok je človek, prostredníctvom ktorého Boh hovorí k ľuďom. Prorok prorokuje, či oznamuje posolstvo, ktoré mu uložil Boh. Proroka z človeka môže urobiť len Hospodin (2. Mojžišova 3:1-4:17, hlavne verš 16; Izaiáš 6; Jeremiáš 1:4-19; Ezechiel 1-3; Ozeáš 1:2; Ámos7:14-17 ; Jonáš 1:1). Len falošný prorok si osvojuje prorocký úrad z vlastnej vôle (Jeremiáš 14:14, 23:21). Hospodin svoje tajomstva a svoju radu zjavoval skrze svojich prorokov (Jeremiáš 23:22; Ámos3:7), ľudí, ktorých si k tomuto účelu vyvolil a povolal.

     Prorok prichádzal k ľuďom ako ten, kto bol povolaný k tomu, aby stál pred Hospodinom (1. Kráľovská 17:1; 18:1). Jeho služba má to dve stránky: 1. Sprostredkováva Božie slovo a jeho vôľu ľuďom a 2. Prednáša Bohu prosby ľudí a modlí (prihovára) sa za nich. V histórii viacerí proroci stáli pred kráľmi a vládcami, a tak zohrali dôležitú úlohu v živote kráľovstva a celého národa.

Boží proroci

Takmer každý Boží prorok vedel o chvíli svojho od Boha priameho povolania za proroka (2. Mojžišova 3:1-4:18; 1. Samuelova 3:1-15, 19-21; Izaiáš 6 a ďalší). Pomazanie Svätým Duchom je súčasťou povolania do prorockej služby (napr. Zachariáš 7:12 a 1. Petrov 1:10-11).

Proroci, hlavne tí starozákonní, majú nasledovné pomenovanie¹⁾

V pomenovaní proroka nachádzame zakomponovaný aj rozsah činnosti (agendu) jeho úradu a úradu proroka všeobecne.

1) Proroci sú „hovorcovia“, sú „Božími ústami“ (Jeremiáš 15:19). Ich vzťah k Bohu je podobný, akým bol vzťah Árona k Mojžišovi: „Áron, tvoj brat, bude tvojím prorokom“ (2. Mojžišova 7:1-2) „a bude tak, že on ti bude ústami a ty mu budeš Bohom“ (4:15-16). 

     Je to Svätý Duch, ktorý „nesie“ (pudí) prorokov (2. Petrov 1:21), vkladá im do úst svoje slová (5. Mojžišova 18:18; Jeremiáš 1:9), „hovorí skrze nich“ (2. Samuelova 23:2). Ich jazyk je potom ako „pero hbitého pisára“ (Žalm 45:2) a ich posolstvá sú „reči Božie“ (1. Petrov 4:11). Preto v Biblii čítame: „Tak hovorí Hospodin!“

2) Proroci sú „vidiaci“. Svoje proroctvá najprv videli a až potom ich mohli oznamovať (1. Kronická 29:29  Izaiáš 30:10). Preto sú tieto proroctva nazvané videním, hoci nie sú výhradne sprevádzané víziami (napr. Izaiáš 1:1). Formy prorockých videní sú rozličné:

     a) Vnem prostredníctvom vonkajšieho zmyslu, pričom prorok zostáva v tele – nie je to „vytrženie ducha“ (Zjavenie 1:10). Vidí a počuje prostredníctvom svojich fyzických zmyslov (4. Mojžišova 12:8):

     Mojžiš pri horiacom kry vidí a počuje (2. Mojžišova 3. kapitola); 

     Samuel počuje, ale nevidí (1. Samuelova 3);

     Daniel vidí, ale nepočuje (Daniel 5:25);

     Abrahám vidí i počuje (1. Mojžišova 18).

     b) Vnem prostredníctvom vnútorného zmyslu. Prorok je v stave „vytrženia ducha“ (Zjavenie 1:10). Navonok  má oči zavreté, do vnútra  však otvorené (4. Mojžišova 24:3, 15). „Vidí“ a „počuje“ vnútorne. Týmto vnútorným „videním“ prijíma zjavenie obrazu („víziou“), ku ktorému je však často potrebné slovné objasnenie (Ámos 7:7-9. 8:2; Zachariáš 1:8-9, 4:4-7; Daniel 7 kapitola, 8:15-16), ktorého sa mu dostáva „vnútorným“ počutím.

     c) Vnem prostredníctvom zintenzívnenia prirodzeného duševného života. V tomto prípade Boh zintenzívňuje sny a robí z nich prostredníkov svojho posolstva (napríklad v prípade faraóna, Nabuchodonozora, Jozefa), alebo vystupňuje mozgovú činnosť a pozdvihne reč do nadšeného tónu a výšky, ak to bolo napríklad v prípade Anny (1. Samuelova 2), Márie (Lukáš 1:46) a Zachariáša (Lukáš 1:67).

3) Proroci sú „strážni“. „Postavím sa na svoju stráž, stanem si na hradbu a budem vyzerať, aby som videl, čo mi bude hovoriť, a čo odpoviem na svoje karhanie. A Hospodin mi odpovedal a riekol…“ (Habakuk 2:1-2; tiež Izaiáš 21:8). Z vysokých miest (pozorovateľní) sa dívajú na prítomnosť. „A postavil som nad vami pozorujúcich strážnych…“ (Jeremiáš 6:17). Ako historickí ľudia hovoria historickým ľuďom – hovoria k svojim súčasníkom z postavenia v tom istom čase, ako sú oni. Preto ľud súčasne varujú i napomínajú: „Synu človeka, dal som ťa za strážcu domu Izraelovmu, aby si počujúc slovo z mojich úst napomenul ich odo mňa“ (Ezechiel 3:17). Sú svedomím všetkých, a ako takí aj ich stržni a pastieri  (Zachariáš 10:2-3,11:3, 16-17; Ezechiel 34:2).

     Ako strážni v prítomnom čase vidia tiež do budúcnosti a vidia súd a jeho naplnenie (Izauáš 21:5-12). „Počuj! Hlas tvojich strážnych! Pozdvihli svoj hlas, radostne prespevujú všetci spolu, lebo uvidia, zoka-voko, keď sa Hospodin navráti na Sion“ (Izaiáš 52:8, 62:6-7). Ako celok sú ľudu prorokmi, jeho svedomím, jeho očami, ušami a dozorcami či kontrolórmi.

4) Prorok je „Boží muž“ (1. Kráľov 13:1). Proroci sú zasvätenými osobnosťami Bohu ako „svätí muži“ (2. Petrov 1:21). Neposvätení proroci^A) sú výnimkou a nikdy nebývajú trvalými Božími služobníkmi. Boh žiada nielen ústa proroka, ale aj jeho srdce. Hospodin povedal: „V tých, ktorí pristupujú ku mne, budem posvätený, a pred tvárou všetkého ľudu budem oslávený“ (3. Mojžišova 10.3; Izaiáš 52:11).

     Toto pomenovanie vychádza z toho, ako proroka videl ľud. Prvýkrát sa toto pomenovanie objavuje v súvislosti s Mojžišom (5- Mojžišova 33:1) a používalo sa až do konca kráľovstva (napríklad 1. Samuelova 2:27; 1. Kráľov 13 atď.). Zo slov Sunemanky je možné usudzovať, že pomenovanie „Boží muž“ malo vyjadrovať rozdiel v postavení a charaktere proroka a ostatných ľudí: „A riekla svojmu mužovi: Hľa, prosím, viem, že je to muž Boží, svätý, ktorý to ustavične chodieva popri nás“ (2. Kráľov 4:9). Jej slová sa vzťahujú na proroka Elizea.

5) Proroci sú pomenovaní aj ako „jeho, tvoj alebo môj služobník“. Zdá sa, že ľudia neoslovoval prorokov „Boží služobník“, ale Boh prorokov často oslovoval slovami „môj služobník“ a v dôsledku toho sa používali aj ďalšie pomenovania ako „jeho“ a  „tvoj služobník“  (napr. 2. Kráľov 17:13, 23, 21:10, 24:2; Ezdráž 9:11; Jeremiáš 7:25), čo vyjadrovalo vzťah proroka k Bohu. Ako prvý, obdržal tento titul Mojžiš (Józua 1:1).

V závere tohto oddielu môžeme povedať, že:

Každý prorok je svojráznou osobnosťou. Je nositeľom „pečate svojej doby“ ako človek, rovnako tak, ako je nositeľom „pečate Boha (Jahveho)“ ako prorok.

     Každý z prorokov je svojim spôsobom Božími „ústami“, aj keď – povedané hudobnou rečou – tóny, ktoré  mu vychádzajú z úst, sú tu vyššie (Izaiáš 40-65), tu hlbšie  (Izaiáš 13-23). Rozličná je i farba a sila jednotlivých hlasov, ale ako zbor vytvárajú jednu nádhernú harmóniu jej jediného a jedinečného Skladateľa²⁾.

     Tak „za dávna mnoho ráz a mnohým spôsobom hovorieval Boh otcom v prorokoch…“ (Židom 1:1). Základný účel poslania a posolstva prorokov však bol vždy ten istý: Milujúca Božia svätosť a jej skonkretizovanie v tomto svete súdom a milosťou.

Falošní proroci

Povedľa skutočných Božích prorokov boli v Izraeli aj falošní proroci. Aj falošní proroci sa odvolávali na Hospodina. Ako ich rozpoznať? Príkladom sú proroci opísaní v 1. Kronickej 22 (Micheáš varoval pred porážkou, ale Siddekiáš sľuboval veľké víťazstvo). V Jeremiášovi 28 stoja vedľa seba Jeremiáš, ktorí  na sebe nosí jarmo symbolizujúce porobu a Chananiáš, syn Azúrov, ktorý mu jarmo sníme a poláme na znak oslobodenia. Ktorý z nich bol pravým Božím prorokom?

       A nasledovný prípad: V situácii, keď starý prorok z Bétela  volal späť Božieho muža (1. Kronická 13:18-22), bolo by možné rozpoznať, kedy hovorí pravdu a kedy klame? Otázka rozpoznania pravých a falošných prorokov je praktická a má veľmi dôležitý duchovný význam. V Starom zákone máme miesta, ktoré výslovne hovoria o falošných prorokoch:

     Takým je 5. Mojžišova 13:1 a 18:20-22. Kapitola 18 predkladá negatívny test: čo sa nesplnilo, nepovedal Hospodin. Tu sa nehovorí, že hlavným znakom pravého proroctva je jeho splnenie. Podľa 5. Mojžišovej testom falošnosti proroka nie je to čo sa splnilo, ale to, čo prorok vyhlasoval za slovo Hospodinovo a sa nesplnilo. To, čo vyriekne Hospodin sa vždy naplní, ale niekedy sa naplnia i slová falošných prorokov, aby Boh vyskúšal svoj ľud.

      V kapitole 13 a veršoch 1-5 sa píše, že: „Keby povstal v tvojom strede prorok alebo niekto taký, komu by sa sníval sen, a dal by ti nejaké znamenie alebo nejaký zázrak, a keby aj prišlo znamenie alebo zázrak, o ktorom by ti hovoril, a povedal by: Poďme za inými bohmi, ktorých si neznal, a slúžme im! Neposlúchneš na slová toho proroka alebo na slová toho, komu by sa sníval nejaký taký sen, lebo Hospodin, váš Boh, vás to skúša, aby zvedel, či milujete Hospodina, svojho Boha, celým svojím srdcom a celou svojou dušou. Hospodina, svojho Boha, budete nasledovať a jeho sa budete báť, jeho prikázania budete ostríhať a na jeho hlas budete počúvať; jemu budete slúžiť a jeho sa budete verne pridŕžať. A ten prorok alebo ten, komu by sa sníval taký sen, zomrie, pretože hovoril to, čím by vás odvrátil od Hospodina, vášho Boha, ktorý vás vyviedol z Egyptskej zeme“. Takto je to uvedené v celej tejto kapitole: Kto sa snaží odviesť ľud od Hospodina, ak keby sa naplnili sny alebo iné znamenia, je falošný prorok a musí zomrieť, aj keby to bol rodný brat. Falošný prorok odvracia ľudí od Hospodina.

     Čo sa týka 5. Mojžišova 13 a odpovede na otázku, kto je falošný prorok, ide o test vzhľadom na Božie zjavenie uvedené v 2. Mojžišovej. Falošný prorok hovorí ľuďom: „Poďme za inými bohmi, ktorých si neznal, a slúžme im!“ (5. Mojžišova 13:2 a ďalej) Takýto prorok ich vlastne zvádza k odpadnutiu od Hospodina, ktorý ich vyviedol z egyptskej krajiny (verše 5 a 10).

       V 2. Mojžišovej zapísaným Božím zjavením je stanovená norma, podľa ktorej môžeme posúdiť všetko ďalšie učenie a zjavenie starozákonnej doby. Proroci mohli tvrdiť, že hovoria v mene Hospodinovom, ale pokiaľ sú v rozpore zo zjavením, ktoré prišlo skrze Mojžiša (povieme: pokiaľ nie sú pod autoritou Mojžiša), jedná sa o falošného proroka. Pri týchto úvahách nezabudnime, že hovoríme o starozákonnej dobe, teda o dobe pred novozákonným zjavení (Židom 1:1).

     Podľa Jeremiáša falošný prorok je ten, ktorý žije nemorálne (Jeremiáš 23:10-14) a ani v druhých nebuduje barieru proti hriechu (verš 17). Pravý prorok sa snaží zastaviť vplyv a šírenie hriechu a volá ľudí ku svätosti (verš 22).

     Prorok Ezechiel v kapitolách 12 – 14 píše, že existujú proroci, ktorí sa riadia svojou vlastnou múdrosťou a nemajú slovo od Hospodina (13:2 a ďalej). Znakom týchto prorokov je ich zvesť: slovo o pokoji, krátkozraký optimizmus (13:1-16, verš 10!) a výroky, ktorým chýba morálny obsah – zarmucujú spravodlivých a povzbudzujú svojvoľníkov (verš 22). V protiklade týmto prorokom je prorok, ktorý poukazuje na ich hriešne srdce (14:4 a ďalšie). Pri starozákonných textoch treba byť opatrný pri štúdiu proroctiev o pokoji. Slovo o pokoji v niektorom okamžiku môže byť od Boha, avšak v každom prípade musí korešpondovať s duchom zjavenia daného v 2. Mojžišovej – tzn. pokoj môže prísť len vtedy, keď je naplnený Boží oprávnený nárok na poslušnosť a svätosť ľudu.³⁾ 

     Keď píšeme  o starozákonných prorokoch a proroctvách, musíme mať stále na pamäti,  že pravý prorok tej doby je Bohom poverený, aby Izraelu pripomenul požiadavky mojžišovskej zmluvy.

Poznámky (A) a zdroje (1-3)

A) Takým bol Balám (4. Mojžišova 2:17-18) a Saul (1. Samuelova 19:23); porovnaj: Kaifáš (Ján 11:51).

1) Erik Sauer,  Svtání spási sveta, str. 123-128

2) Zdroj 1) str. 128.

3) J. D. Douglas(vedúci redaktor), Nový biblický slovník, Návrat domů, Praha 2017; heslo: Proroctví, Proroci

Prechod na ďalší diel:  Proroctvá – všeobecná charakteristika 

Prechod na úvodnú stránku – Úvod

Prechod na články z priečinka  Posledné časy

Prechod na Najnovšie články na stránke

Umiestené: 21. augusta 2025 

Slovo deň má niekoľko významov. Jeden z nich je: deň ako jednotka času. Túto jednotku času v bežnom živote chápeme ako dobu, ktorá uplynie napr. od jedného východu Slnka po nasledujúci východ. Alebo od polnoci nášho času po nasledujúcu polnoc. V tomto ponímaní deň má dve stránky, resp. dve časti. V jednej časti takéhoto dňa je svetlo ­- a táto časť dňa nesie pomenovanie „deň“. V druhej časti takéhoto dňa je tma – a táto časť dňa nesie pomenovanie „noc“. Slovo deň v spojení s konkrétnym pomenovaním alebo dátumom môže znamenať aj jeden „konkrétny deň“, v ktorom dochádza alebo došlo, k významnej udalosti (napr. „prvý deň týždňa“, „deň víťazstva“ a pod.). 

V prenesenom zmysle slova deň v Písmach znamená aj určitú dlhšiu dobu, obdobie, ktoré je definované kontextom danej pasáže. Napr. slovo „deň“ označuje obdobie, ktoré nastalo po vzkriesení Ježiša Krista a veriaci v neho sú pomenovaní ako synovia svetla a synovia dňa  a sú volaní k tomu, aby chodili vo svetle a nekonali skutky tmy (Rímskym 13:12-14; 1. Tesalonickým 5:5,8). Podobne deň Pána, deň Syna človeka. A tiež deň Hospodinov, ktorý je hlavnou témou tohto článku.

Úvod

Čas a jeho rytmus stvoril Boh a starozákonné aj novozákonné písma sú plné svedectiev o tom, že všetky veci a udalosti v časopriestore, v ktorom žijeme, sú plne podriadené Božej zvrchovanej vôli a jeho  moci. Rovnako je to aj s časom. Žalmista hovorí: „V tvojej ruke sú moje časy…“ (Žalm 31:16; pozri tiež Žalm 90 – modlitbu Mojžišovu a Zjavenie 10:9).

To bola a je živá viera starozákonných veriacich. Okrem toho starozákonné písma vymedzujú niektoré dni ako dni v osobitnom zmysle patriace Hospodinovi. Platilo to nielen o siedmom dni týždňa (sabat, sobota), o dňoch Hospodinových slávností, ale aj o niektorých iných dňoch, ako ohlasoval napr. Nehemiáš 8:9 „Potom riekol Nehemiáš …všetkému ľudu: Tento deň je svätý Hospodinovi, vášmu Bohu, preto nesmúťte ani neplačte! Lebo plakal všetok ľud, keď počuli slová zákona“.

V oveľa väčšej miere „deň Hospodinov“ je ten deň Hospodinov, ktorý oznamovali a zjavovali starozákonní Boží proroci, a ktorý bol pre nich blízkym dňom očakávaných Hospodinových udalostí záchrany. Boli to proroctvá v eschatologickom zmysle. Hovorili o udalostiach, kru ktorým dôjde na konci časov, v dobe skonania sveta a nástupu Izraelu zasľúbeného kráľovstva – a to sú udalosti, ktoré sú ešte len aj pred nami.

Deň Hospodinov

Pôvod výrazu deň Hospodinov je v knihe proroka Ámosa 5:18. Ekvivalentom k nemu sú výrazy: „ten deň“, „onen deň“ „veľký deň“.

Deň Hospodinov v starozákonných proroctvách nie je jeden „bežný deň“, ale je to dlhšia doba. Je to obdobie katastrof, súdov, ale aj konečnej spásy Izraela. Prorok Joel hovorí: „… Lebo deň Hospodinov bude veľký a strašný veľmi, a kto ho znesie?!“ (Joel 2:11), a tak píšu aj ostatní proroci o tomto dni (Izaiáš 13:6 a 9; Ezechiel 13:5 a 30:3; Joel 1:15, 2:1, 11 a 31, 3:14; Ámos 5:18 a 20; Abdiáš 1:15; Sofoniáš 1:7 a 14; Malachiáš 4:5).

Deň Hospodinov je pomenovaný aj ako deň hnevu Hospodinovho: „… prv ako príde na vás páľa hnevu Hospodinovho, prv ako príde na vás deň hnevu Hospodinovho“  (Sofoniáš 2:2-3); „Nech sa trasú všetci obyvatelia zeme! Lebo prichádza deň Hospodinov, lebo je blízko, deň tmy a mrákavy, deň oblaku a hustého mraku…“ (Joel 2:1-2).

Je to deň veľký a strašný: „Blízko je deň Hospodinov, veľký, blízko a príde veľmi rýchle. Čujte, hlas dňa Hospodinovho! Horko tam bude kričať hrdina. Ten deň bude dňom prchkého hnevu, dňom úzkosti a súženia, dňom búrky a pustošenia, dňom tmy a hustého mraku, dňom oblaku a mrákavy, dňom trúby a surmy proti ohradeným mestám a proti vysokým uhlom. A zovriem človeka úzkosťou, a budú chodiť ako slepí, pretože hrešili proti Hospodinovi, a ich krv bude vyliata ako prach… ohňom jeho žiarlivosti bude strávená celá zem, pretože koniec, ale hrozný, učiní všetkým obyvateľom zeme.“ (Sofoniáš 1:14-18).

Izrael túžil po vyslobodení, po dni spasenia, po dni záchrany. Svoju nádej upieral do budúcnosti, k tomuto dňu Hospodinovmu. Táto skutočnosť sa odráža vo veršoch knihy proroka Ámosa a podľa verša 5:18 sa zdá, že prorok reaguje na túto nádej: „Beda tým, ktorí si žiadajú deň Hospodinov! Načo vám je deň Hospodinov? Lebo je tmou a nie svetlom.“  Prorok Ámos upozorňuje, že to bude „ťažký“ deň, deň tmy a nie svetla. Je to deň katastrof a súdov nad národmi a bezbožníkmi, ale nešťastia tohto dňa zasiahnu aj izraelský národ, ktorý sa vtedy pred Hospodinom hlboko pokorí. Predpovedaný deň Hospodinov bude potom pre pokorený izraelský národ znamenať záchranu, obnovu a konečnú spásu. Asi najpodrobnejšie a najrozsiahlejšie je tento deň vykreslený v Izaiášovi 2:6-22, 13. kapitole a v knihe Sofoniáša.

Izrael vedel, že on ako národ a aj ako jednotlivci, ale aj ostatné národy, sú v rukách Hospodina, o ktorom už dobre vedeli, že je to Boh, u ktorého je záchrana, spasenie, ktorý má záľubu v milosti, spravodlivosti a súde (Jeremiáš 9:24) a od ktorého sa za každých okolností dalo očakávať splnenie jeho sľubov, ale aj hrozieb (pozri napr. 5. Mojžišova kapitoly 5, 6, 7 a 8).

Napriek tomu, že Izrael bol vyvoleným národom a Boh sa k nemu správal láskavo a zhovievavo počas exodu, dobývania Kanaánu a za čias Dávida a Šalamúna, jeho ľud stále zlyhával v dvoch veciach: nectil si ho a neposlúchal. Izrael nadobudol presvedčenie, že vykonávanie náboženských rituálov je to jediné, o čo sa Boh zaujíma, a že mimo náboženských aktivít môžu robiť, čo sa im zachce – čo je vlastne pohanské chápanie božstva.

Boh svoj vyvolený izraelský národ prostredníctvom svojich prorokov volal k pokániu a späť k návratu k nemu. Vystihuje to aj Jeremiášovo proroctvo: „Vraj keby niektorý muž poslal preč svoju ženu, a keby odišla od neho a bola by ženou inému, či sa ešte navráti kedy k nej? Či by sa nepoškvrnila hrozne tá zem? A ty si smilnila s mnohými druhmi, ale navráť sa ku mne! hovorí Hospodin“ (Jeremiáš 3:1).

Boh ich za neposlušnosť a modlárstvo trestal prostredníctvom prírodných katastrof (sucho, neúroda) a okolitých bezbožných národov, ktoré prichádzali na nich. Spamätali sa však len dočasne a znova a znova upadali do modloslužby a neposlušnosti. Súdy, ktoré vtedy na nich prichádzali, boli ako trestajúci „mierny vánok“. Na konci časov sa však stane to, čo Izrael pokladal za nemysliteľné: izraelský národ bude takmer vyplienený. Toto im je oznámené prostredníctvom proroka Zachariáša „A stane sa po celej tejto zemi, hovorí Hospodin, že dve čiastky v nej budú vyplienené a zomrú, a tretia zostane ponechaná v nej. Ale aj tú tretiu uvediem do ohňa a prepálim ich, ako prepaľujú striebro, a skúsim ich, ako skúšajú zlato...“ (verše 13:8-9).

Deň Hospodinov bude obdobie katastrof a súdov – veľký a veľmi strašní (Joel 2:11), ale Izrael má zasľúbené, že v tejto dobe bude zachránený: „Oj, lebo je to veľký deň, ktorému nebolo podobného, a je to čas súženia Jakobovho! Ale bude zachránený z neho“ (Jeremiáš 30:7 a ďalšie). Pozostalý Izrael sa spamätá, pokorí sa pred Hospodinom, učiní pokánie, bude vzývať meno Hospodinovo a On ho prijme: „… Poviem: Je mojím ľudom, a on povie: Hospodin, môj Boh“ (Zachariáš 13:9). Bude to definitívna záchrana Izraela. Izrael už bude bývať bezpečne v zemi zasľúbenej Abrahámovi a v túžobne očakávanom večnom kráľovstve (Izaiáš 14:1 „Lebo Hospodin sa zľutuje nad Jakobom a zase si vyvolí Izraela a dá im, aby sa usadili na svojej zemi a odpočinuli si, a pohostín sa pripojí k nim, a pridružia sa k domu Jakobovmu“).

Dva aspekty proroctiev o dni Hospodinovom

Starozákonné proroctvá o Izraeli môžeme zjednodušene rozdeliť na tri skupiny. Do jednej patria proroctvá týkajúce sa aktuálnych udalostí tej doby. Sú to proroctvá, ktoré sa už naplnili, napríklad sedemdesiatročné  babylonské zajatie.

Do druhej skupiny môžeme zaradiť proroctvá o Izraelu zasľúbenom Mesiášovi. Pretože starozákonní proroci nemali zjavenie o Cirkvi Pána Ježiša Krista, v ich proroctvách splýva prvý a druhý príchod Ježiša Krista. Aj keď starozákonní proroci nemali poznanie o Cirkvi, z ich proroctiev však môžeme vyrozumieť, že v nich je zahrnutý všetok Boží ľud: vyvolený ostatok Izraela a Cirkev Ježiša Krista zo Židov i pohanov. Sú to proroctvá, v ktorých sa hovorí o novom srdci, novom duchu a Svätom Duchu (napríklad Ezechiel 36:26-27; Joel 2:28-29).

Do tretej patria proroctvá týkajúce sa poslednej doby a skonania sveta. Sú to proroctvá o dni Hospodinovom. Tieto sa vyznačujú tým, že majú dve stránky, dva aspekty. Z jednej stránky, ako uvádzame vyššie, oznamujú ťažkú dobu pre Izrael, ale aj pre národy sveta (Abdiáš 1:15  „Lebo je blízko deň Hospodinov, ktorý príde na všetky tie národy…“). Bude to doba katastrof a súdov, ktorá príde na všetkých bývajúcich na zemi. To je jeden aspekt týchto proroctiev. ^A)

Súčasne však v proroctvách tejto skupiny Božiemu ľudu, svätým Najvyšších (Daniel 7:25-27), je oznámené že v tejto zlej dobe bude zachránený (Jeremiáš 30:7; Joel 3:15-17; Abdiáš 1:17 a ďalšie). K záchrane dôjde z prebiehajúceho súženia. Záchrana Božieho ľudu v tejto dobe (z prebiehajúceho súženia) je druhá stránka, druhý aspekt týchto proroctiev o dni Hospodinovom. To bude „svetlá časť“ tohto „dňa“.

Okrem toho, že Boží ľud bude v tejto dobe zachránený, Hospodin, prostredníctvom svojich starozákonných prorokov oznamoval, že pre svoj ľud má pripravenú skvelú budúcnosť. Bude to budúcnosť, ktorá pre neho nastane po súde na konci časov (Joel 3:12-18; Izaiáš 14:1); po dobe nazvanej aj skonanie sveta (Matúš 24:3), po súde nad všetkými národmi v Údolí Josafát (Joel 3:2, 11-14, 20-21).

Zo starozákonných proroctiev sú pre nás dnes, ktorí žijeme poslednú dobu, najdôležitejšie proroctvá tejto tretej skupiny s ich ich druhým aspektom. Sú to teda proroctvá o dni Hospodinovom, ktoré hovoria o záchrane Božieho ľudu (svätých Najvyšších) z tohto dňa, z tejto doby, z prebiehajúceho veľkého, či Jakobovho súženia (Jeremiáš 30:7). Ak by sme si z nich mali zapamätať iba niektoré, tak by to mali byť aspoň vyššie spomenuté Joelove proroctvá, verš Jeremiáš 30:7 a 1. a 3. kapitola knihy proroka Sofoniáša.

Prečo tak akcentujeme starozákonné proroctvá o dni Hospodinovom?

Odpoveď je jednoduchá: Sú to proroctvá, ktoré sa ešte nenaplnili. Ich naplnenie je ešte len pred nami. Sú to proroctvá, ktoré sa týkajú nielen ostatku Izraela poslednej doby, ale aj novozmluvného ľudu, Cirkvi Ježiša Krista zo Židov i pohanov. Nesmieme prehliadnuť, že: 1. Boží ľud: ostatok Izraela i Cirkev sa budú – podľa týchto proroctiev –, v Jakonbovom súžení nachádza a 2. Boží ľud bude zachránený z tejto doby  –  bude zachránený z prebiehajúceho Jakobovho súženia –, nie pred Jakobovym súžením ani po ňom, ale z prostred neho! Toto je memento starozákonných proroctiev o dni Hospodinovom pre nás dnes.

Poznámky

A) To bude „tmavá časť“ tohto „dňa“.

B) To bude „svetlá časť“ tohto „dňa“.

Prechod na stránku Deň Pána

Prechod na článok Druhý príchod Pána Ježiša Krista

Prechod na cyklus článkov Vychvátenie Cirkvi 

Prechod na článok Boží hnev

Prechod na Najnovšie články na stránke

Prechod na úvodnú stránku – Úvod

Umiestnené: 5. januára 2026

Od Rechabeáma po Kýra Veľkého

Obdobie rozdeleného kráľovstva a babylonské zajatie

Po Šalamúnovej smrti (931 pred Kristom) sa  izraelský národ rozdelil. Vznikli dve kráľovstvá, ktoré sa bežne označujú ako „Severné“ a „Južné“.

Južné kráľovstvo bolo územne menšie ako Severné, s hlavným mestom Jeruzalem a vládlo v ňom Dávidovo potomstvo. Tvorili ho pokolenia Júdu a Benjamina. Tieto dve pokolenia vojensky podporovali Rechabeáma, Šalamúnovho syna, ktorý nastúpil na trón po Šalamúnovej smrti. Ostatných desať pokolení sa postavilo proti tvrdým opatreniam Šalamúna a jeho syna (1. kniha kráľov 12:21). Južné kráľovstvo dodržovalo vernosť Dávidovej dynastii. Trvalo do roku 586 pred Kristom, keď bol zbúraný chrám a zničený Jeruzalem.

Severné kráľovstvo tvorilo desať rebelujúcich pokolení. Za svojho kráľa si zvolili Jeroboáma. Jeho hlavým mestom boli striedavo rôzne mestá, naposledy ním bola Samária.¹⁾ Toto kráľovstvo trvalo do roku 722 pred Kristom.

V Biblii sa tieto dve kráľovstvá označujú aj ako „Izrael“ a „Júda“. Označenie „Izrael“ sa väčšinou používa len pre Severné kráľovstvo, zatiaľ čo „Júda“ označuje Južné kráľovstvo.  Meno Izrael bolo pôvodne dané Jakobovi (1. Mojžišova 32:22-32). Už za jeho života sa toto pomenovanie vzťahovalo na všetkých jeho synov (1. Mojžišova 44:7) a od tej doby sa všetkým Jakobovým potomkom hovorilo „Izraelci“. Od doby patriarchov až po vstup do Kanaánu sa pomenovaním „Izrael“ označoval všetok hebrejský národ. V tomto význame sa používalo aj počas Dávidovho a Šalamúnovho kraľovania. Meno Izrael treba interpretovať podľa kontextu.

Niekedy sa Severné kráľovstvo označuje menom „Efraim“, aj keď pôvodne bolo dané jednému z Jozefových synov (1. Mojžišova 41:52). Dôvodom pre toto pomenovanie je, že pokolenie Efraima pri rozdelení kráľovstva zohralo vedúce postavenie. Efraim zaujímal územie na sever od Júdu a Benjamina.

Datovanie udalostí (chronológia)

Podľa zdroja 2) str. 143 sme sa dostali do obdobia starozákonných dejín, ktoré sú pomerne presne datované. Svetská história vďaka archeologickým objavom (vykopávkam) poskytuje zoznamy mien vládcov (eponym^A)) a v nich je zachytený každý rok v asýrskej histórii od r. 891 po rok 648 pred Kristom. Tento záznam umožňuje uviesť dejiny Asýrie do súvisu s históriou Izraela, ako je zaznamenaná v Biblii. Dôležitým dokumentom pre datovanie histórie tohto obdobia je Ptolemaiov  kánon.^B)

Obdobie rozdeleného Šalamúnovho kráľovstva skončilo zbúraním Jeruzalema a tým aj zánikom Južného kráľovstva. Pre porozumenie histórie tohto obdobia sú dôležité tri údaje: v roku 931 pred Kristom  došlo k rozdeleniu Šalamúnovho kráľovstva, v roku 722 pád Samárie a zánik Severného kráľovstva a v roku 586 pád Jeruzalema a zbúranie chrámu a zánik Južného kráľovstva.

Biblický záznam rozdeleného kráľovstva

Hlavným zdrojom informácií obdobia rozdeleného kráľovstva je 1. kráľov 11:1 až 2. kráľov  25:30 a 2. kniha kroník 10:1-36:23. Doplňujúce informácie sa nachádzajú aj v ďalších knihách (Izaiáš, Jeremiáš a ďalší proroci).

Zdrojom podávajúcim súvislý historický záznam Severného kráľovstva je 1. kráľov 11:1 až 2. kráľov 25:30. V ňom sú zahrnuté aj súdobé udalosti Južného kráľovstva. Severné kráľovstvo končí v roku 722 pred Kristom a historický záznam pokračuje v 2. kráľov 18:1-25:30 opisom udalostí, ku ktorým došlo až do pádu Jeruzalema  v roku 586 pred Kristom v Južnom kráľovstve.

Paralelný záznam udalostí Južného kráľovstva od roku 931 do roku 586 pred Kristom je uvedený v 2. kroník 10:1-36:23 a končí odkazom na prepustenie z babylonského zajatia. Perzský kráľ Kýros Veľký vstúpil do mesta Babylon na jeseň v roku 539 pred Kristom a tam sa dal korunovať aj za kráľa Babylonska (Babylónie). Vydal dekrét (Kýrov edikt^C)), ktorým povolil návrat zajatých Izraelcov späť do ich vlasti a postaviť chrám svojmu Bohu: „Takto hovorí Cýrus, perzský kráľ: Hospodin, Boh nebies, mi dal všetky kráľovstvá zeme a on mi naložil, aby som mu vystavil dom v Jeruzaleme, ktorý je v Judsku. Preto kto je kde medzi vami zo všetkého jeho ľudu, Hospodin, jeho Boh, nech je s ním, a nech ide ta hore“ (2 Kronická 36:23). Kýrov edikt bol vydaný pravdepodobne v rokoch 538-537.

Severné kráľovstvo

Zakladateľom Severného kráľovstva bol Jeroboám I, ktorý za vlády Šalamúna bol v jeho službách ako vládny úradník. Keď si však vypočul Achiášovo proroctvo, že bude kráľom desiatich kmeňov, začal sa voči Šalamúnovi správať rebelantsky a ten sa ho v dôsledku toho snažil odstrániť. Jeroboám utiekol do Egypta, kde žil v azyle až do Šalamúnovej smrti.

Izrael, Severné kráľovstvo, sa nevzdalo modlárstva zavedeného Šalamúnom. Za modlárstvo a neposlušnosť  ho stihli Božie tresty.

Posledným vládcom Severného kráľovstva bol  Hošea (731 – 722 pred Kristom). Keď nastúpil na trón, nemal na výber akú politiku bude viesť, lebo bol vazalom asýrskeho kráľa Tilgat-pilnezera. V roku 725 pred Kristom vtrhla asýrska armáda pod vedením kráľa Šalmanazera V. na jeho územie a obľahla opevnené mestá v Samárii. Tri roky Hošea odolával útokom asýrskej armády, ale nakoniec sa v roku 722 pred Kristom vzdal.

To bol koniec Severného kráľovstva. Severné kráľovstvo prestalo existovať ako nezávislý izraelský národ a už nikdy viac ako nezávislé kráľovstvo nebolo obnovené. Izraelčania zo Severného kráľovstva boli odvedení do Asýrie do asýrskeho zajatia a umiestnení v mestách na médskom území. Na ich územie boli privedení presídlenci z iných oblastí. Severné kráľovstvo sa stalo asýrskou kolóniou (provinciou).

Južné kráľovstvo

História Južného kráľovstva bola podobná histórii Severného kráľovstva. Aj keď priamou príčinou rozpadu Šalamúnovho kráľovstva bola daňová politika jeho nástupcu – syna Rechabeáma, ktorý namiesto požiadavky znížiť dane urobil na radu  svojich mladších poradcov pravý opak. Boli tam aj iné príčiny, ktoré priviedli kráľovstvo k rozpadu. Bolo to napätie medzi pokolením Júdu a Efraima (pozri Sudcov 8:1-3, 12:1-6; 2. Samuelova 2:9, 19:42-43). Aj keď Dávid zjednotil izraelský národ do jedného správneho celku, bola tu nespokojnosť pre vysoké dane a práce, ktorými museli ostatné pokolenia prispievať do Jeruzalema. Šalamúnova smrť a zvýšenie daní Rechabeámom boli pre tieto pokolenia príležitosťou, aby sa proti Júdovi vzbúrili.

Ďalším faktorom, o ktorom Biblia jasne hovorí ako o primárnom, bolo Šalamúnovo odpadnutie od viery a modlárstvo (1. kniha kráľov 11:9-13). Kvôli Dávidovi k súdu za modlárstvo a k rozdeleniu došlo až po Šalamúnovej smrti.

Keď Rechabeám upevnil svoje kráľovstvo, on i jeho ľud opustili Hospodina (2. kniha kroník 12:1). Okrem intenzívneho modlárstva a egyptských vpádov dochádzalo aj k bojom medzi Severným a Južným kráľovstvom. Obdobie Rechabeámovej vlády bolo veľmi búrlivé a za jeho vlády toto kráľovstvo rýchle upadalo.

Južné kráľovstvo zaniklo za bezbožného kráľa Cedekiáša (2. kniha kroník 36:11-16) v roku 586 pred Kristom. V tomto roku nechal babylonský kráľ Nabuchodonozor spáliť chrám v Jeruzaleme. Spálil aj mesto a jeho hradby rozboril. Poklady chrámu, poklady kráľove a poklady kniežat vzal a odniesol do Babylona. Všetkých tých, ktorí zostali po meči, presťahoval do Babylona (36:16-21). Toto bola tretia vlna deportácie príslušníkov Južného kráľovstva.

Nasledujúcich približne 700 rokov bolo územie Izraela (Severného a Južného kráľovstva) postupne pod nadvládou Babylončanov, Médov a Peržanov, Grékov a nakoniec Rimanov. V dôsledku týchto udalostí žije všetkých dvanásť kmeňov Izraela, aj keď dnes už majú svoj vlastný štát, ešte stále v rozptýlení uprostred pohanských národov po celom svete.

Susedné kráľovstvá a ich vplyv

V priebehu obdobia existencie Severného a Južného kráľovstva (931 až 586 pred Kristom) sú pre pochopenie histórie izraelského národa veľmi dôležité vzťahy so susednými kráľovstvami. V dôsledku svojej strategickej polohy medzi Egyptom a Mezopotámiou, územím pomenovanom aj ako Úrodný polmesiac, sa obe kráľovstvá nemohli vyhnúť vplyvu okolitých národov, ktorých moc v tejto dobe veľmi vzrástla.

Sýrske kráľovstvo

Severné kráľovstvo susedilo s Aramejským kráľovstvom, ktoré je viacej známe pod pomenovaním  Sýria. Sýria bola na konci deviateho storočia pred Kristom najmocnejším kráľovstvom na území Kanaánu (Palestíny). Viedla vojenské výboje voči obom kráľovstvám (Severnému a Južnému). V susednom Asýrskom kráľovstve nastúpil na trón v roku 745 pred Kristom Tilgat-pilnezer III. a za jeho vlády (745 – 727 pred Kristom) bola Sýria podrobená Asýrii. Damašek bol dobytý v roku 732 pred Kristom. Pádom Damašku skončilo Sýrske kráľovstvo a jeho moc sa už nikdy neupevnila.

Asýrska ríša

V severovýchodnom cípe Úrodného polmesiaca sa pozdĺž riek Tigris a Eufrat a asi 320 km do šírky rozkladalo územie známe ako Asýria. Vzostup moci Asýrie sa podľa niektorých historikov datuje do devätnásteho storočia pred Kristom. Dôležitosť Asýrie v období rozdeleného kráľovstva je nesporne viditeľná podľa toho, že na vrchole svojej moci dostala pod svoj vplyv Sýriu, Izrael, Judsko a dokonca aj Egypt až po Téby. Počas doby asi dva a pol storočia mala značný vplyv v kanaánskej krajine (Palestíne).

Podľa análov Tilgat-pilnezer I. (1114 – 1076 pred Kristom) rozšíril moc svojho národa na západ k Stredozemnému moru a podrobil si slabšie národy v tejto oblasti. Počas nasledujúcich dvoch storočí asýrska moc ustupuje do pozadia, zatiaľ čo Izrael za Dávida a Šalamúna sa stáva dominujúcou mocnosťou v tejto oblasti.

Tilgat-pilnezer III. (745 – 727 pred Kristom) bol vynikajúcim bojovníkom, ktorý priviedol svoj národ k celému radu dobyvateľských úspechov. V Babylone, kde bol pomazaný za kráľa, bol známy ako Fúl (2. kráľov 15:19). Pri dobývaní začal rozdeľovať dobyté územia na  podmanené provincie, aby si tak upevnil moc nad dobytým územím. To robili dobyvatelia už aj predtým, ale on utláčal národy aj tým, že vymieňal veľké skupiny ľudí z dobytých území za zajatcov z nejakej inej odľahlej oblasti. Tým sa poistil proti povstaniam a rebéliám.

Počas vlády Ašurbanipala (asi 668 – 630 pred Kristom) dosiahla Asýrska ríša svojho vrcholného bohatstva a moci. Po smrti Ašurbanipala začalo Asýrske kráľovstvo, ktoré malo nesmierny vplyv na celú oblasť Úrodného polmesiaca, upadať. A z úpadku sa už nikdy nespamätalo. Asýrski vládcovia tohto obdobia neboli schopní odolávať vzrastajúcej moci kráľovstiev Médska a Babylonie. Ninive, ktoré bolo vtedy hlavným mestom Asýrie, padlo v roku 612 pred Kristom. Bitkou pri Chárane (609) a Karchemiši (606) zanikajú stopy po asýrskej nadvláde (Izaiáš 10:5-15). Judské kráľovstvo prežilo asýrske výboje a panovanie.

Babylonská ríša

626 – 539 pred Kristom

Babylonia bola asýrskou provinciou. Babylonskí vládcovia sa pokúšali získať samostatnosť, ale podarilo sa im to až po Ašurbanipalovej smrti. Vodcom v úsilí za babylonskú nezávislosť bol Nebopolasar. To sa mu aj podarilo a Nebopolasar bol 22. novembra roku 626 pred Kristom korunovaný za babylonského kráľa.

V roku 614 vznikla médsko-babylonská aliancia a v roku 612 Médovia a Babylončania spoločne zničili Ninive. Asýria sa spojila s Egyptom. Niekoľko rokov sústreďoval Nebopolasar svoje útoky na asýrske mestá ležiace na severovýchode a pri Eufrate sa vysporiadaval aj s egyptskou armádou, ktorá bojovala po boku Asýrčanov. V roku 609 obsadil Cháran. V ďalších rokoch sa Babylončania a Egypťania viackrát stretli v bojoch pri Eufrate. Babylončania a Egypťania viedli medzi sebou časté boje. Výboje týchto mocností sa dotýkali územia Samárie a Judska, ktoré ležalo uprostred nich.

Nabuchodonozor

605 – 562 pred Kristom

Na jar roku 605 poslal Nebopolasar svojho syna, korunného princa Nabuchodonozora, s babylonskou armádou do bojov proti asýrskej armáde na hornom Eufrate. Nabuchodonozor pripochodoval k mestu Karchemiš. Na pomoc Asýrčanom prišiel egyptský kráľ Necho. Na počiatku leta 605 boli Egypťania pri Karchemiši porazení. Nabuchodonozor prenasledoval egyptskú armádu a do augusta mal vo svojich rukách územie Sýrie a Palestíny a veľa koristi a zajatcov z dobytých a obsadených území.

15. augusta 605 pred Kristom Nebopolasar zomrel. Korunný princ Nabuchodonozor sa ihneď ponáhľal do Babylona. Armádu a zajatcov ponechal na dobytom území (v Palestíne). V deň svojho príchodu 6. septembra 605 bol korunovaný za babylonského kráľa. V Babylone rýchlo upevnil svoju moc a k svojej armáde v Palestíne sa vrátil už ako kráľ Babylonie.

Jehojakim, ktorý bol kráľom v Judsku a od roku 608 bol vazalom faraóna  Necha, kráľa Egypta, sa stal Nabuchodonozorovým poddaným. Poklady z jeruzalemského chrámu a prvá vlna zajatcov, medzi ktorých patrili Daniel a jeho priatelia, boli odvlečené do Babylona (Daniel 1:1-2) Nabuchodonozorom, ktorý bol už kráľom. Ako rok ich odvedenia do Babylona sa uvádza rok 605 pred Kristom. Podľa niektorých zdrojov k tomu došlo už v roku 606 pred Kristom.

Podľa všetkého Jehojakim v ďalších rokoch napriek Jeremiášovmu varovaniu prestal platiť Nabuchodonozorovi tribút.^D) Ten v siedmom roku svojho kraľovania v decembri 598 pred Kristom obsadil Jeruzalem, ktorý sa mu 15. marca 597 pred Kristom vzdal. Jehojakim zomrel 6. decembra 598. Po Jehojakimovi nastúpil na trón 6. decembra 598 jeho syn Jehojachin. Vládol tri mesiace a desať dní a po páde Jeruzalema v marci 597 bol spolu s ostatnými členmi kráľovskej rodiny a desaťtisícami popredných jeruzalemských občanov a zručnými remeselníkmi odvedený do Babylona. Ako bábkový vládca bol na trón dosadený Jehojachinov strýko Cedekiáš.

Cedekiáš po čase odmietol Nabuchodonozorovi poslušnosť. Keď sa Nabuchodonozor v roku 586 pred Kristom vracal z výpravy do Egypta, obkľúčil Jeruzalem a Judské kráľovstvo definitívne kapitulovalo a zaniklo. Ku konečnému pádu Jeruzalema tejto doby došlo 15. augusta 586 pred Kristom. Rozvaliny judského hlavného mesta zbaveného obyvateľov boli opustené. Tak sa za Nabuchodonozora skončila vláda Dávidovej dynastie v Judsku.

Nabuchodonozor, ktorý zdedil silné politicky zabezpečené kráľovstvo, venoval počas svojej vlády veľa úsilia výstavbe Babylona. V  kráse a vznešenosti bol Babylon najveľkolepejším mestom staroveku.

Judsko počas Nabuchodonozora

Babylonská nadvláda a zajatie

Judsko úspešne prežilo expanziu Asýrskej ríše. Rozhodujúcim faktorom trvalej existencie napoly nezávislého kráľovstva, v ktorom na Dávidov trón striedavo zasadali nemravní a spravodliví králi, boli zmluvy, diplomatické manévre, odboj a nadprirodzené Božie zásahy.  Od doby, keď Achaz zabezpečil Júdu zmluvou s Tilgat-pilnezerom III. o nezávislosti (udalosť sa datuje do roku 733 pred Kristom), prekonávalo toto malé kráľovstvo, ktoré bolo striedavo vazalom viacerých kráľov susedných kráľovstiev, jednu vnútornú krízu za druhou.

Počas tridsaťročnej vlády Joziáša vzrástli judské národné nádeje. Vládol v rokoch 640 – 609 pred Kristom, ale zdroj 1) ako pravdepodobné obdobie jeho vlády uvádza roky 638 – 608 pred Kristom, čo potom dobre korešponduje s rokom 605, ktorý bol rokom odvedenia prvých Judejcov do zajatia.

Joziáš sa obrátil k Hospodinovi, urobil náboženské reformy v Judskom kráľovstve. Odstránil modlárstvo v judskej zemi a vrátil ľud k uctievaniu Hospodina. Hospodin sa však už neodvrátil od pále svojho veľkého hnevu pre ohyzdné Manassesovo modlárstvo a povedal: „I Júdu odstránim spred svojej tvári, ako som odstránil Izraela, a zavrhnem toto mesto, ktoré som bol vyvolil, Jeruzalem, i dom, o ktorom som povedal: Moje meno tam bude“ (2. kráľov 23:27). Manasses kraľoval päťdesiatpäť rokov (v rokoch 696 – 642 pred Kristom) a za jeho vlády upadlo Južné kráľovstvo do najtemnejšieho modlárstva (2. kráľov 21:1-17; 2. kroník 33:1-20).

Joziáš sa zaplietol do bitky s egyptskou armádou pri Megide, ktorá pod vedením faraóna Necha išla na pomoc Asýrčanom v ich bojoch s Babylončanmi. Joziáš bol v tejto bitke ranený a na následky zranenia zomrel (2. kniha kráľov 23:29-30; 2. kroník 35:23-24). Ľud dosadil na trón v Jeruzaleme za kráľa Joacháza (2. kniha kroník 36:1-4). Ten vládol len tri mesiace. Keď Egypťania pri Megide porazili Júdu, Necho zosadil Joacháza ako judského kráľa z trónu, zajal ho a odviedol do Egypta, kde Joacház aj zomrel.

Necho ustanovil za kráľa v Judsku Joziášovho syna Eljakima a zmenil mu meno na Jehojakim. Jehojakim vládol v Judsku jedenásť rokov (608 – 598 pred Kr.). Jehojakim zomrel 6. decembra 598. Robil to, čo je zlé v očiach Hospodinových (2. kráľov 23:37). Podľa Knihy Daniel 1:1-3 v treťom roku jeho kraľovania babylonský kráľ Nabuchodonozor odviedol prvých Judejcov do zajatia.

Po Jehojakimovi kraľoval v Jeruzaleme tri mesiace a desať dní jeho syn Jehojachin (nastúpil na trón 6. decembra 598). Robil všetko to zlé, ako jeho otec (24:8). V treťom mesiaci jeho kraľovania prišiel Nabuchodonozor a odviedol ho do zajatia v Babylone (24:10-16). Kráľom v Jeruzaleme urobil jeho strýka Mattaniáša, pričom jeho meno zmenil na Cedekiáš (24:17). Písal sa rok 597 pred Kristom.

Cedekiáš  v Jeruzaleme kraľoval jedenásť rokov (597 – 586 pred Kristom) a robil všetko zlé, ako robil Jehojakim (24:19). V deviatom roku jeho kraľovania prišiel znova Nabuchodonozor so svojím vojskom a obľahol Jeruzalem. Mesto bolo obľahnuté až do jedenásteho roku kráľa Cedekiáša.

Podľa Písma boli hradby prelomené a mesto dobyté v štvrtom mesiaci tohto roka (25:4). Konečný pád Jeruzalema tejto doby sa uvádza 15. augusta 586 pred Kristom. Bolo to v roku, ktorý bol devätnástym rokom kraľovania Nabuchodonozora. Dom Hospodinov bol zničený, múry Jeruzalema rozborené a mesto spálené. Ľud, ktorý pozostal, bol presťahovaný do Babylona. V Judsku bolo ponechaných len niečo málo z chudobného ľudu (25:8-12). Tým skončila v Judsku vláda Dávidovej dynastie.

Územie Judského kráľovstva si na juhu prisvojili Edómci a na severe Samária, ktorá vtedy už bola babylonskou provinciou. Tak zaniklo Judské kráľovstvo.

Deportácia  Júdu a Benjamina

V tejto pasáži predložíme chronológiu deportácie občanov Judska (Južného kráľovstva) do Babylonského zajatia. Za oporné body datovania budeme považovať dátumy nasledovných udalostí:

1. Smrť kráľa Joziáša. Za rok jeho smrti sa považuje rok 608 pred Kristom.

2. Začiatok vlády  Jehojakima – na trón nastúpil podľa všetkého v druhej polovici roku 608 pred Kristom.

3. Korunovanie Nabuchodonozora za babylonského kráľa – 6. september 605 pred Kristom.

4. Pád Jeruzalema po Nabuchodonozorovom obliehaní – 15.  marec 597 pred Kristom.

5. Cedekiášova vzbura a definitívny pád starozákonného Jeruzalema a chrámu – 15. august 586 pred Kristom

K deportácii príslušníkov Judského kráľovstva (Júdu a Benjamina) do babylonského zajatia došlo najmenej v štyroch  vlnách:

1. vlna. Došlo k nej v roku 605 pred Kristom, keď po bitke pri Karchemiši Nabuchodonozor obsadil dobyté územia ešte ako korunný princ. Do zajatia sa vtedy dostali aj Judejci Daniel a jeho priatelia. Podľa zdroja 2) nechal po smrti svojho otca Nabuchodonozor armádu a zajatcov ešte v Palestíne. K svojej armáde sa vrátil po korunovácii a s armádou a zajatcami sa do Babylona vrátil už ako kráľ. Daniel a jeho priatelia boli zajatí v roku 605 počas tretieho roka kráľa Jehojakima a do Babylona deportovaní Nabuchodonozorom už ako babylonským kráľom (Daniel 1:1-2). Za kľúčový údaj považujeme verš Daniel 1:1, t. j., že k obliehaniu Jeruzalema došlo v treťom roku kráľa Jehojakima a mimobiblický údaj korunovania Nabuchodonozora (6. september 605 pred Kristom).

2. vlna. Došlo k nej v roku 597 pred Kristom po páde Jeruzalema za vlády kráľa Jehojachina.

3. vlna. Došlo k nej v roku 586 pred Kristom  po páde Jeruzalema za vlády kráľa Cedekiáša.

4. vlna. O tejto vlne je zmienka v Jeremiášovi  52:30. Došlo k nej počas dvadsiateho tretieho roka vlády Nabuchodonozora, t. j. v roku 582 pred Kristom.

Život v babylonskom exile

Roku 722 pred Kristom bolo 10 severných kmeňov Izraela odvlečených do asýrskeho zajatia (píše sa o tom v 17. kapitole 2. knihy kráľov). Babylonský kráľ Nabuchodonozor tak urobil v štyroch vlnách aj s kmeňom Júdu a Benjamina (píše sa o tom v 2. knihy kráľov 23:26-27, 24:1-4, 25:1-21). Počas vlády Nabuchodonozora sa stali Asýria a všetky jej provincie babylonskými provinciami.

Novým domovom Židov sa stala Babylonia. Zdá sa, že ústredím života židovskej populácie bolo okolie mesta Babylon. Postupne sa zajatcom dostávalo viac slobody a oni sa usadzovali po celej ríši. Spoločným znakom bola túžba po domove. Falošní proroci im predpovedali skorý návrat do vlasti. Jeremiáš však písal zajatcom listy, v ktorých im radil, aby si kupovali domy, sadili vinice a pripravili sa na sedemdesiat rokov v zajatí (Jeremiáš 29).

Keď po páde Jeruzalema v roku 586 upadli nádeje na skorý návrat, zajatci sa zmierili s dlhodobým zajatím, ako im radil Jeremiáš. Zapojili sa do pastierstva, poľnohospodárstva a obchodovania. V tej dobe sa v Babylonii hovorilo aramejsky. Zdá sa, že s tým Židia nemali problém. Z veršov Biblie môžeme dospieť k záveru, že sa so zajatcami zaobchádzalo vľúdne. Z Jeremiáša 29:2 a Ezechiela 8:1 vyplýva, že mali slobodu, aby sa schádzali za náboženskými účelmi. Zdá sa, že Ezechiel mal náboženskú slobodu, aby sa so zajatcami schádzal v širokom rozsahu. Mal svoj dom a so staršími mohol hovoriť slobodne o náboženských otázkach, keď sa s nimi stretával v ich domoch alebo za ním domov prichádzali oni.

Priaznivé zachádzanie so zajatcami môžeme vidieť aj na príbehu Daniela a jeho priateľov. Zachádzanie, ktorého sa dostalo Jehojachinovi a jeho synom v babylonskom zajatí, svedčí tiež o dobročinnom zaobchádzaní, ktoré sa niektorým židovským zajatcom dostávalo.

Jeruzalemskí zajatci, ktorí si boli vedomí svojho vyhnanstva, museli určite trpieť pocitom poníženia a úzkosti. Štyridsať rokov varoval Jeremiáš svojich spoluobčanov pred nevyhnutným trestom, a to, že Jeruzalem bude zničený tak, že sa pri pohľade na jeho trosky zhrozí každý okoloidúci (Jeremiáš 19:8). Napriek týmto varovaniam sa Židia spoliehali na to, že by Boh nedovolil, aby bol jeho chrám zničený. Daniel vo svojej modlitbe priznáva, že sa Jeruzalem vo svete stal príslovečným svojou pohanou (Daniel 9:16). Také utrpenie zajatci, ktorým ležal na srdci osud Izraela, znášali horšie ako fyzické ťažkosti života v exile.

Pokiaľ si babylonskí vládcovia udržiavali medzinárodnú nadvládu, Židia žili v exile v Babylonii. Po páde Jeruzalema v roku 586 pred Kristom sa územia oboch kráľovstiev stali provinciou  Babylonskej ríše. Mnoho Židov sa odsťahovalo do Egypta. Keď bol Babylon dobytý v roku 539 pred Kristom Médmi a Peržanmi, Židom sa dostalo privilégium znova sa ako národ vrátiť na svoje územie. Židovský národ sa však už netešil nezávislému postaveniu, aké mal v dobách Dávidovho a Šalamúnovho kráľovstva. Mnoho Židov sa na svoju rodnú zem už nevrátilo, zostali v rozptýlení. Územie bolo striedavo pod nadvládou iných národov, a to až do roku 1948, keď vznikol novodobý štát Izrael. Kráľovstvo izraelského národa už nebolo obnovené. Zároveň sa naplnilo aj prorocké slovo, že Izrael (Židia) už nikdy viac nebude rozdelený na dve kráľovstvá.

Obe zajatia, asýrske a babylonské, znamenali počiatok rozptyľovania izraelského ľudu medzi pohanské národy sveta. Nastalo to, čo im Boh oznamoval a pred čím ich tým aj varoval (pozri 3. Mojžišovu 26:14-39, hlavne verše 33, 44-46; 5. Mojžišovu 4:27, 28:64; Žalm 44:12; Jeremiáš 9:16, 13:24; Ezechiel 39:28; Zachariáš 7:14). V dobe stavania Babylonskej veže boli ľudia Bohu neposlušní, a preto ich Boh rozptýlil po celej tvári zeme (1. Mojžišova 11:8). Tak sa to udialo aj izraelskému ľudu. Začalo sa to očividným a veľkým asýrskym a babylonským zajatím. K rozptýleniu izraelského ľudu medzi národy sveta dochádzalo aj v ďalších obdobiach jeho histórie. Izraelský ľud aj v dnešnej dobe žije v rozptýlení uprostred pohanských národov po celej zemi. Príde však čas, keď budú Židia spomedzi pohanských národov navrátení do svojej zasľúbenej krajiny  – definitívne skončí rozptýlenie medzi pohanskými národmi.

Zdroje a poznámky

1) J. D. Douglas (vedúci editor) a kol., Nový biblický slovník, Návrat domů, Praha 2017,

        ISBN 978-80-7255-393-8, heslo: Chronologie Starého zákona

2) Samuel J. Schultz, Starý zákon mluví, Czech edition,  1991, Viena, Austria

A) eponymum -yma s. i eponym -u m. /gréc./ lingv. vlastné meno osoby, podľa ktorej sa pomenúva rodina (pokolenie), miesto, vec a pod. (napríklad Štúr a od neho pomenovania Štúrovci, Štúrovo)

B) Klaudios Ptolemaios bol významný grécky učenec. Žil v rokoch 70 – 161 po Kristovi pravdepodobne v egyptskej Alexandrii. Vytvoril kánon, v ktorom sú vymenovaní babylonskí a perzskí vládcovia od roku 747 až po rok 332 pred Kristom. Okrem toho sú v ňom menovaní aj grécki vládcovia Filip a Alexander, egyptskí ptolemaiovskí vládcovia a rímski vládcovia až do roku 160 po Kristovi. Ptolemaiove astronomické, zemepisné, historické a chronologické informácie sú pre súčasných historikov nesmierne dôležité.

C)  edikt -u, m. /lat./ 1. admin. verejná úradná vyhláška, úradné nariadenie (obyč. historické) 2. hist. v starom Ríme a vo feudálnom zriadení jedna z foriem výkonu cisárskej alebo kráľovskej moci

D) tribút -u, m. /lat./ 1. hist. feudálna daň 2. dávky uložené porazenému alebo podrobenému národu 3. admin. určitý poplatok, dávka, daň

Prechod na 3. diel

Prechod na obsah kategórie „Boží ľud“

Prechod na úvodnú stránku – Úvod

Prechod na Najnovšie články na stránke

Umiestnené 19. júla 2025

Od Kýra Veľkého (539 pred Kristom)

po narodenie Ježiša Krista (1 pred Kristom)

A. Médsko, Perzia a kráľ Kýros Veľký

Z kmeňov, ktoré sa usadili na iránskej planine, postupom času do popredia vystúpili Médovia a Peržania.

Za vlády Kýra Veľkého sa Perzia stala medzinárodnou mocnosťou. Kýros sa trónu zmocnil v roku 559 pred Kristom ako médsky vazal (Médsko vládlo Perzii). V tej dobe vládol v Médsku slabý kráľ a Babylonia bola ešte mocnosťou.

V počiatočnom období svojej vlády skonsolidoval Kýros perzské kmene. Potom uzavrel spojenectvo s Babyloniou proti Médsku. Médovia sa stali poddanými Perzie, ale ešte stále hrali dôležitú úlohu (pozri Ester 1:19 a Daniel 5:28 a ďalej).

Keď Kýros premohol Médov, rovnováha síl sa porušila a v nasledujúcich rokoch sa proti nemu vytvorila aliancia Lýdie (staroveký štát v Malej Ázii), Egypta a Babylonie. Došlo k bojom, z ktorých vyšiel víťazne Kýros so svojou armádou. Koncom októbra 539 vstúpil Kýros ako víťaz do mesta Babylon aj napriek tomu, že bolo považované za nedobytné. Kýros sa v ňom usadil ako kráľ. Ako kráľ aj Babylonie vydal edikt, asi v rokoch 538-537, o návrate zajatých Izraelcov späť do Jeruzaleme a o postavení chrám. V roku 530 pred Kristom bol v bitke za riekou Araxes západne od Kaspického mora smrteľne ranený a zomrel.

B. Danielove proroctvá

Danielove proroctvá o Izraeli

V dejinách spásy Božieho ľudu (zo Židov i pohanov), s ktorým bude Boh prebývať v novom Jeruzaleme, zohráva vyvolený zemský Boží ľud, národ Izrael, významnú a výnimočnú úlohu. Tento národ je zemským predobrazom skutočného Božieho ľudu. Preto je Boh tomuto ľudu verný a koná s ním podľa zasľúbení abrahámovskej zmluvy, teda podľa milosti. Presnejšie povedané, koná tak kvôli ostatku Izraela (v každom čase, v každej generácii má Boh v Izraeli zostatok podľa vyvolenia milosti – Rímskym 11:5). Čiže kvôli tým, ktorí sú synmi zasľúbenia (to znamená podľa vyvolenia milosti), koná Boh milostivo s celým Izraelom (ako národom, ako etnikom). Pretože Izrael je zároveň aj pod zákonom (Mojžišovým zákonom ako zmluvou skutkovej poslušnosti, ktorý bol pridaný pre prestúpenia ako pestún vedúci ku Kristovi), tak súčasťou Božieho konania s týmto národom je aj výchova a časné Božie súdy (tresty) za neveru a neposlušnosť. Toto Božie konanie s týmto národom mocne zjavuje a  oznamuje aj prorok Daniel.

Daniel sa nachádza v babylonskom zajatí. Dostáva videnia a známosť o Božích tajomstvách a osude Izraela vo vzťahu k okolitým pohanským kráľovstvám. Z Danielových videní a proroctiev vzhľadom na našu tému, ktorou je Stručná história izraelského národa, vyberáme a tu stručne spomenieme len dve veci: Dĺžka babylonského zajatia a Sedemdesiat „týždňov“ Božích rozhodnutí nad Izraelom.

a) Dĺžka babylonského zajatia

Bol to prorok Daniel, ktorý vyrozumel z kníh počet rokov, o ktorých sa bolo stalo slovo Hospodinovo k prorokovi Jeremiášovi o dĺžke trvania babylonského zajatia. Vyrozumel, že počet týchto rokov je sedemdesiat^A) (Daniel 9:2; Jeremiáš 25:11-12; 2. kroník 36:21). Obdobie zajatia začína rokom 605 (606 až 604 podľa rôznych zdrojov) a končí rokom 537 pred Kristom. Rok 605 pred Kristom zodpovedá odvedeniu prvej vlny zajatcov do Babylona vrátane Daniela a jeho troch priateľov. Rok 537 pred Kristom je rokom príchodu prvej vlny navrátivších sa do Judska (pod vedením Zerubábela a kňaza Józuu) na základe Kýrovho ediktu (výnosu).

Daniel porozumel, že obdobie zajatia sa chýli ku koncu, a modlil sa k Bohu za tri veci: za izraelský národ, za mesto Jeruzalem a za chrám (svätyňu). Všetky tri boli poškvrnené hriechom ľudu a všetky tri boli pod Božím hnevom a súdom. Vydanie Kýrovho ediktu, ktorý Kýros vydal v prvom roku svojho kraľovania v Babylone, pripadá najpravdepodobnejšie na rok 538 pred Kristom. Edikt sa týkal znova-postavenia chrámu v Jeruzaleme a návratu zajatých do zasľúbenej zeme, a tým legitímneho ukončenia sedemdesiatich rokov babylonského zajatia. V tomto datovaní je zaručene spoľahlivá iba dĺžka sedemdesiat rokov Izraelu (Židom, obyvateľom Judska, Južného kráľovstva) vymeraného Božieho súdu babylonského zajatia.

b) Sedemdesiat „týždňov“ Božích rozhodnutí o izraelskom národe

Kým Daniel ešte na modlitbe hovoril a vyznával hriechy svojho ľudu Izraela, priletel anjel Gabriel (verše 9:20-23), aby mu oznámil, že prišiel, aby ho urobil schopným rozumieť tajomstvám a videniu (verše 22-25). Oznámil mu: „Sedemdesiat týždňov je vymerané vzhľadom na tvoj ľud a na mesto tvojej svätosti, uzavrieť prestúpenie a zapečatiť hriech, pokryť neprávosť a priviesť spravodlivosť vekov, zapečatiť videnie i proroctvo proroka a pomazať svätyňu svätých“ (verš 24). „A vedz a rozumej, že odkedy vyjde slovo navrátiť Izraela a vystaviť Jeruzalem až po pomazaného vojvodu, bude sedem týždňov, a šesťdesiatdva týždňov a zase bude vystavená ulica i priekopa, a to sa bude diať v úzkosti časov“ (verš 25). Toto Danielovo proroctvo z deviatej kapitoly je kľúčové pre pochopenie posledných dní tohto veku.

Slovo „týždeň“^B) v Danielovom proroctve neznamená sedem dní bežného týždňa, ale znamená obdobie sedem rokov, čo sa niekedy označuje aj pojmom „týždeň-rok“ alebo aj „Danielov týždeň“. Sedem plus 62 týždeň-rokov je (69 x 7 =) 483 rokov. Máme indície, že roky, ktoré ohlasuje Daniel vo svojom proroctve, sú roky s dĺžkou trvania 360 dní,^C) pričom sa to netýka len posledného týždňa, ale všetkých sedemdesiatich. V prepočte na naše kalendárne roky (solárneho gregoriánskeho kalendára) sa 69 Danielových týždňov rovná 476 rokov (aj 25 dní, ak by sme chceli byť presní na jeden deň).

Šesťdesiaty deviaty týždeň končí ukrižovaním Spasiteľa, Krista („vyťatý pomazaný, a niet mu“ – Daniel 9:26), teda v roku 33 n. l. Od toho sa odvíja, že začiatkom obdobia 69 týždeň-rokov je rok 444 pred Kristom, čo by zodpovedalo návratu  poslednej vlny zajatých na základe Artaxerxovho ediktu.^D)

Šesťdesiaty deviaty týždeň Danielovho proroctva teda končí ukrižovaním Krista v roku 33 n. l. Ako je to s posledným, sedemdesiatym týždňom? Tento týždeň je opísaný takto: „… A mesto i svätyňu skazí ľud vojvodu, ktorý príde a jeho koniec bude ako záplava a vojna až do konca, určené pustošenia. A uzavrie pevnú zmluvu s mnohými za jeden týždeň a v polovici toho týždňa urobí to, že prestane bitná obeť aj obetný dar obilný, a na krídle ohavností ponesie sa pustošiteľ, a to až sa úplná záhuba a to, čo je určené, vyleje na pustošiteľa“ (Daniel 9:26-27). Čiastočne sa toto proroctvo vyplnilo pri zničení Jeruzalema a chrámu v roku 70 Rimanmi pod vedením Títa. Ale v tomto proroctve sú aj prvky, ktoré sa týkajú úplného konca časov, a teda majú súvis s druhým príchodom Krista.

Vieme to aj podľa toho, že verš 24 vysvetľuje, že 70 týždňov je určených na to, aby sa definitívne vyriešila otázka hriechu a spravodlivosti, čo je vyjadrené slovami „uzavrieť prestúpenie a zapečatiť hriech, pokryť neprávosť a priviesť spravodlivosť vekov“. Vieme, že to sa udeje až pri skonaní sveta za druhého Kristovho príchodu. Preto sa sedemdesiaty Danielov týždeň skončí až vtedy. A ak správne rozumieme tomu, že bude trvať sedem rokov, tak to znamená, že sa aj začne v súvislosti s udalosťami bezprostredne predchádzajúcimi druhému Kristovmu príchodu. To znamená, že od konca 69. „týždňa“ po začiatok 70. „týždňa“ je medzera, v ktorej sa časovo odohrávajú dejiny „ratolestí vštepených do dobrej pravej olivy“ (Rímskym kapitola 11). Žijeme v dobe tejto medzery.

Toto Danielovo proroctvo nás v datovaní prenieslo do datovania novozákonnej doby. Dobe medzi znovu-postavením chrámu a zavedením bohoslužby, obnovením mesta  Jeruzalem a jeho hradieb za doby Nehemiáša a narodením Ježiša Krista z Nazareta, Písmo venuje málo pozornosti. Je to obdobie prorockého ticha.

C. Od Kýra po znova-postavenie chrámu

Pod vedením vojvodu Šešbacara (Ezdráš 1:8, 5:14; Šešbacar je perzské meno; hebrejsky je to Zorobábel) vyšli (asi v roku 537 pred Kristom) prví presídlenci z babylonského zajatia s cieľom, aby podľa Kýrovho ediktu (z roku 538 pred Kristom) znovu postavili chrám v Jeruzaleme. Podľa Ezdráša 3:6 po príchode do Jeruzalema hneď začali s obetnou službou, hoci chrám ešte ani nezačali stavať. Podľa verša 8 chrám začali stavať v druhom roku po svojom návrate zo zajatia a príchode do Jeruzalema. Stavba bola viackrát prerušená. Podľa Ezdráša 6:15 (a zdrojov 1– 3) bola stavba ukončená a posvätená v roku 516 pred Kristom, čo bol šiesty rok kraľovania Peržana Dária (522 – 486 pred Kristom). Podľa verša 6:22 však pokračovala stavba (dostavba) chrámu ešte aj v ďalších rokoch na rozkaz Artaxerxa.

Peržan Artaxerxes kraľoval v rokoch 464 – 425 pred Kristom. Múry Jeruzalema boli znova vybudované a chrám bol definitívne dokončený až za Nehemiáša (Nehemiáš 13:11-14). Nehemiáš prišiel do Jeruzalema v roku 444 pred Kristom. Za najpravdepodobnejší rok uvedenia bohoslužby sa v zdroji 1 uvádza rok 433 pred Kristom. Až týmto rokom, alebo rokom posvätenia múrov Jeruzalema (čo bolo asi o dva roky skôr), môžeme považovať stavbu chrámu za ukončenú.

Šalamúnov chrám bol zbúraný v roku 586 pred Kristom. Po vydaní Kýrovho ediktu a návrate Židov pod vedením vojvodu Šešbacara (Zerubábela) bol v Jeruzaleme za kňaza Jozuu po sedemdesiatich rokoch od zbúrania prvého chrámu znova postavený chrám, druhý chrám, ktorý je pomenovaný aj po Zerubábelovi (Zerubábelov chrám). Tento chrám existoval v rokoch 516 pred Kristom až 70 po Kristovi. Jeruzalemskému chrámu sa v dňoch života a služby Ježiša Krista hovorilo aj Herodesov chrám. Pôvodnú Zerubábelovu stavbu totiž kráľ Herodes veľkolepo prestaval. Hoci príprava na prestavbu začala už asi v roku 19 pred Kristom, hrubá stavba bola dokončená asi v roku 4 pred Kristom a celá  prestavba bola dokončená až v roku 64 po Kristovi.

V niektorých zdrojoch sa uvádza, že v roku 19 pred Kristom začala stavba Herodesovho chrámu. V skutočnosti však išlo o rozsiahlu prestavbu Zerubábelovho chrámu a Chrámového návršia. Tento prestavaný druhý chrám bol zbúraný rímskym vojskom v 70. roku po Kristovi. Zostala z neho časť vonkajších hradieb, ktorú poznáme pod pomenovaním Múr nárekov. V dnešných dňoch v Jeruzaleme chrám nestojí.

Chronológia obnovy

Väčšina súčasných biblistov datuje udalosti obnovy Izraela v systéme nášho letopočtu nasledovne (uvedené roky sú roky pred Kristom):

539                       pád Babylona (Daniel 5:30)

539–538               prvý rok vlády Kýra v Babylone, Kýrov edikt (Ezdráš 1:1-4)

537                        Zorobábel a prvá vlna návratu (Ezdráš kapitoly 1-6)

537                        postavenie oltára (Ezdráš 3:1-3)

536                        začiatok výstavby chrámu (Ezdráš 3:8)

536–530                protivenstvo voči obnove za Kýra (Ezdráš 4:1-5)

530–520             pozastavenie výstavby chrámu (Ezdráš 4:24), z toho 530–522 za     Kambysesa a Smerdisa, 522–520 za Dária Veľkého

520                        pokračovanie v prerušenej výstavbe chrámu (Ezdráš 5:2)

520                        udalosti z knihy proroka Haggea (Haggeus 1. kapitola)

516                        chrám dokončený (Ezdráš 6:15)

483–471               udalosti z knihy Ester, kráľ Ahasvér je Xerxes I. Veľký (485–465);

457                        Ezdráš a druhá vlna návratu (Ezdráš kapitoly 7-10) za kráľa Artaxerxa

(Artaxerxes I. Longimanus)

445–444             20. rok kráľa Artaxerxa (Artaxerxes I. Longimanus), mesiac kislev (Nehemiáš 1:1)

444                     20. rok kráľa Artaxerxa (Artaxerxes I. Longimanus), mesiac nísan (Nehemiáš 2:1),  Nehemiáš pred kráľom

444                        Nehemiáš a tretia vlna návratu (Nehemiáš 2:11)

444                        hradby Jeruzalema dokončené za 52 dní (Nehemiáš 6:15), mesiac elúl

444–432                Nehemiáš spravuje Judeu 12 rokov ako vojvoda (Nehemiáš 5:14)

432                       Nehemiáš nejaký čas späť u kráľa Artaxerxa (Nehemiáš 13:6) a následne sa vracia do Jeruzalema (Nehemiáš 13:7-31)   

D. Od Nehemiáša po narodenie Ježiša Krista

(Od Artaxerxa I. po Heroda Veľkého)

Knihami Ezdráš, Nehemiáš a Ester sa v Písme končí viac-menej súvislé rozprávanie o historických udalostiach, ktoré sa udiali so starozákonným národom Izrael. V dobe Zerubábela, Ezdráša a Nehemiáša bol znova postavený chrám, mesto Jeruzalem a jeho hradby. Knihou Nehemiáš a približne rokom 430 pred Kristom končí opis starozákonnej doby. V tomto čase končí aj kniha posledného proroka Starého zákona, proroka Malachiáša. V Malachiášovi 3:1 sa nachádza odkaz na Jána Krstiteľa, čím je preklenuté približne 430-ročné obdobie bez prorockej služby v Izraeli. Z tohto obdobia nemáme o udalostiach v Izraeli v Písme podrobnejší záznam. Výnimkou je len prorocké slovo v knihe Daniel v kapitolách 8 a 11.  

Hoci sa návratom Židov z babylonského vyhnanstva obnovila národná identita, spoločenský a náboženský život, Izrael už viac nenadobudol samostatnosť a autoritu Dávidovho a Šalamúnovho kráľovstva. Existoval pod nadvládou susedných mocností. V tejto nadvláde sa vystriedali Perzská (Médsko-Perzská) ríša, po nej Grécka ríša (Macedónsko-Grécka) s následníckymi menšími ríšami (ovládanými dynastiami Ptolemaiovcov a Seleukovcov) a nakoniec Rímska ríša.  

Po páde Novobabylonskej ríše v roku 539 pred Kristom sa zajatci vracali späť do Judska. Zdá sa, že Peržania zachovali usporiadanie izraelskej krajiny zavedené za nadvlády Babylonie. Judsko spravoval vládca (miestodržiteľ) ustanovený perzským kráľom (Daniel 9:1). Je zrejmé, že Peržania zaručili Judsku náboženskú slobodu a určitú mieru samosprávy. O vzťahoch medzi perzskými vládcami a Izraelcami z tohto obdobia nie sú v Písme podrobnejšie záznamy. Keď sa Perzskej ríše (ríše Achajmenovcov obdobia 550-330 pred Kristom) zmocnil Alexander Veľký okolo roku 330 pred Kristom, Židia sa jednoducho stali poddanými novej ríše.  

Alexander Veľký náhle zomrel v Babylone v roku 323 pred Kristom. Jeho smrťou sa Grécka ríša v nasledujúcich dvadsiatich rokoch rozpadla na štyri menšie nástupnícke ríše, v ktorých sa satrapmi (správcami, vládcami a neskôr kráľmi) stali Alexandrovi velitelia vojska a jeho druhovia. Tieto nástupnícke ríše boli označované aj ako diadochie, kráľovstvá diadochov^E) (Daniel 11:4).

Alexandrova ríša tak pripadla jeho najbližším priateľom a spolubojovníkom. Vznikli nasledovné štyri nástupnícke ríše, diadochie:

1. Seleukova ríša Sýrsko-Babylonská^F) („kráľ severu“, Daniel 11:6-7, 11);

2. Ptolemaiova ríša v Egypte^G) („kráľ juhu“, Daniel 11:5 9 11);

3. Kassandrova ríša, čo bola pôvodná starogrécka krajina Macedónsko-Grécka^H);

4. Lysimachova ríša^CH) (Trácia; v súčasnosti je Trácia časťou južného Bulharska, severovýchodného Grécka a európskej časti Turecka). Tieto ríše postupne dobyli alebo ovládli a k svetovláde sa tým dostali Rimania.

Roku 312 pred Kristom sa Izrael dostáva pod nadvládu gréckych ptolemaiovských kráľov vládnucich v Egypte (v Ptolemaiovej ríši). V roku 198 pred Kristom si Izrael podmanili sýrski Seleukovci. Od roku 175 sa vládcom v Sýrii stal seleukovský kráľ Antiochus Epifanes (*215 – †161 pred Kristom), syn seleukovského kráľa Antiocha III. Veľkého. Vládol po smrti svojho otca od roku 175 až do svojej smrti v roku 161. V roku 167 postavil najvyššiemu gréckemu pohanskému bohu Zeusovi oltár v židovskom jeruzalemskom chráme. Taktiež tam na oltári obetoval sviňu. Tým znesvätil jeruzalemský chrám. Tento čin je z Písma známy ako ohavnosť spustošenia (Daniel 11:31). Rozumieme tomu tak, že toto proroctvo v 11. kapitole Daniela sa jednak sčiastky už vyplnilo (historicky, predobrazne), avšak týka sa najmä konca časov, teda má eschatologický rozmer.

Ako reakcia na znesvätenie chrámu došlo v roku 166 pred Kristom k povstaniu Makabejcov. Viedol ho Júda Makabejský a pod jeho vedením bol Jeruzalem v roku 164 dobytý, chrám očistený a znova posvätený. Túto udalosť si Židia každoročne pripomínajú na sviatok Chanuka (Ján 10:22).^I)

Opis udalostí okolo Makabejského povstania sa nachádza v deuterokánonickej Prvej knihe Makabejcov (nie je súčasťou Tanachu ani protestantských prekladov Písma). Domnievame sa, že na povstanie Makabejcov by sa mohlo vzťahovať proroctvo v Daniel 11:32: „No, ľudia znajúci svojho Boha, sa zmocnia a vykonajú hrdinstvo.“ Podobne ako v proroctve Daniel 11:31 by však išlo o predobrazné historické naplnenie tohto proroctva, pričom konečné naplnenie by sa malo udiať v posledných časoch.

Nástup Rímskej ríše

Postupne sa k moci dostávali Rimania. So železnou tvrdosťou si Rimania vybojovali svetovládu. V roku 146 pred Kristom si Rimania najprv podmanili Grécko (pôvodné územie Grécka, nie celú ríšu Alexandra Veľkého). Ovládnutie Stredomoria Rimanmi zavŕšil sám grécky kráľ Attalos III.,^J) vládca Pergamonu (územie na dnešnom západnom pobreží Turecka), ktorý roku 133 pred Kristom odkázal svoju krajinu vo svojom závete Rímu. Avšak prelom k úplnej svetovláde sa Rimanom podaril až v roku 31 pred Kristom, keď Július Octaviánus, prvý rímsky cisár s prímením Augustus (stručne: cisár Augustus; Lukáš 2:1), porazil v roku 31 pred Kristom v bitke pri Actiu Ptolemaiovskú ríšu, toho času už poslednú existujúcu nástupnícku ríšu Alexandra Veľkého, poslednú diadochiu.  Antonius a jeho manželka Kleopatra^G), posledná ptolemaiovská kráľovná Egypta, spáchali samovraždu počas Octaviánovej invázie do Egypta. Egypt sa stal rímskou provinciou.

Rímsky vojvodca Pompeius^K) v roku 63 pred Kristom dobyl a obsadil Jeruzalem. Odvtedy na území Izraela, ale aj celom území Palestíny vládli Rímom určení panovníci. Z nich najznámejšou v Izraeli bola dynastia Herodesovcov a menovite Herodes Veľký. Za vládcu v Izraeli bol ustanovený Rímom. Na jeruzalemský trón zasadol asi v roku 35 pred Kristom a vystriedal dynastiu Makabejcov (Hasmoneovcov). Viac o Herodesovi Veľkom a jeho dynastii píšeme v ďalšom diely tejto série.   

Poznámky (A –L)

A) To, že Izrael bol vydaný do zajatia v Babylone, bolo Božím trestom za ich bezbožnosť a páchanie hriechov, súčasťou ktorých bolo aj nedodržiavanie „sobotného roku“, úpustu (prepustenia, vyhlásenia slobody) každý siedmy rok podľa Mojžišovho zákona (2. kroník 36:21; Jeremiáš 34:12-22). Izrael porušoval toto prikázanie 490 rokov, teda nedodržal sobotný rok 70-krát. Dĺžku deportácie (zajatia v Babylone) preto stanovil Boh na 70 rokov. A následne aj dĺžka trvania obdobia, v ktorom sa s Izraelom budú diať skutočnosti podľa Božích výnosov, ako to zjavil archanjel Gabriel a prorocky oznámil Daniel, je 70 týždeň-rokov, čiže 70-krát 7 rokov (490 rokov).

B) Hebrejské slovo na tomto mieste znamená „obdobie siedmich“, čo môže byť sedem dní, sedem týždňov či sedem rokov.

C) Rok, ktorý používa Daniel vo svojom proroctve, má 12 mesiacov po 30 dní, teda má 360 dní. Nazvime takýto rok pracovne „staroveký“ alebo „prorocký“ rok. Danielov „prorocký“ rok je zhruba o 5 dní kratší ako kalendárny rok podľa solárneho (gregoriánskeho) kalendára, aký používame my dnes aj na datovanie udalostí pred Kristom (pred naším letopočtom). V Danielovom prorockom roku je 1260 dní 42 mesiacov, čo je tri a pol roka (polovica Danielovho týždňa), pozri Daniel 7:25, 12:7; Zjavenie 11:2-3, 12:6, 12:14, 13:5.

D) Začiatok sedemdesiatich Danielových týždňov je definovaný udalosťou „odkedy vyjde slovo navrátiť Izraela a vystaviť Jeruzalem“. Existuje viacero kráľovských výnosov (príkazov, ediktov, dekrétov), ktoré sa týkajú návratu Židov zo zajatia. Spomeňme aspoň tri: Kýrov edikt (z roku 538 pred Kristom) týkajúci sa znovuvybudovania chrámu (2. kroník 36:22-23; Ezdráš 1:1-2, 6:3 v kontexte 5:17-6:11), Artaxerxov edikt (z roku 457 pred Kristom) týkajúci sa Ezdrášovho návratu za účelom konania bohoslužby (Ezdráš 7:11-27) a Artaxerxov edikt (z roku 444 pred Kristom) týkajúci sa znovuvybudovania Jeruzalema (Nehemiáš 2:5-8). Spomeňme ešte aj Dáriov edikt (Ezdráš 6:1-15).

E) diadochia, všeobecne znamená zastupovanie jedného prvku (veci) nižším prvkom toho istého charakteru (podstaty). V geológii sa týmto pojmom označuje zastupovanie jedného iónu druhým v mriežke minerálu.

       Diadochovia (jedn. číslo diadoch) boli nástupníci Alexandra Veľkého, ktorí si medzi sebou v rokoch 322-301 pred Kristom počas tzv. vojen diadochov rozdelili Alexandrovu (Grécku, Grécko-Macedónsku) ríšu. Boli to predošlí Alexandrovi spoločníci, dôstojníci či generáli, ktorí po smrti Alexandra dostali na starosť jednotlivé provincie. Pôvodne mali pôsobiť len ako správcovia (satrapovia) území, ktoré mal zdediť Alexandrov syn Alexander IV. Aigos. Ale pretože bol ešte len dieťaťom a spoluvládca Filip III. Arrhidaios nebol dostatočne silnou osobnosťou, aby ríšu udržal pohromade, diadochovia sa zmenili na suverénnych vládcov, ktorí medzi sebou začali bojovať o moc. Tí, ktorí dokázali uhájiť svoje územie, poprípade ho rozšíriť, prijali titul kráľa, založili nástupnícke kráľovstvá a vlastné dynastie. 

F) Seleukovci boli dynastiou macedónskeho pôvodu, ktorá ovládala od roku 312 pred Kristom ázijskú časť ríše Alexandra Veľkého. Zakladateľom dynastie bol Seleukos I. Nikator (*358 – †281 pred Kristom). Bol to macedónsky dôstojník Alexandra Veľkého a vedúca osobnosť diadochov.  

       Najväčšia rozloha seleukovskej ríše spadá do druhej polovice 3. storočia pred Kristom. Vtedy zahrňovala oblasti od Malej Ázie (od dnešného Turecka), cez Sýriu, Mezopotámiu, iránske kraje až k povodiu rieky Indus v Indii. Časom od nej odpadávali východné územia, ktoré postupne dobýjali Partovia. Okolo roku 100 pred Kristom sa táto bývalá mohutná ríša scvrkla len na územie dnešnej Sýrie (Iturea). K úplnému zániku seleukovskej ríše došlo v roku 64 pred Kristom, keď sa Sýria (Seleukova ríša) stala rímskou provinciou. Rímske vojská viedol Pompeius.

G) Ptolemaiovci boli kráľovská dynastia, ktorá vládla Egyptu v rokoch 305-31 pred Kristom. Egyptu v tomto období vládli grécki vládcovia a hovorilo sa o ňom ako o helenistickom (gréckom) Egypte. Ich meno je odvodené od Gréka Ptolemaia, jedného z generálov Alexandra Veľkého, ktorý po Alexandrovej smrti bol vymenovaný za správcu (satrapu) Egypta.

       V roku 305 pred Kristom sa vyhlásil za kráľa Ptolemaia I. (neskôr známeho pod prímením Sotér – Spasiteľ). Všetci mužskí panovníci tejto dynastie prijímali meno Ptolemaios. Kráľovné zvyčajne dostávali mená Kleopatra, Arsinoé alebo Berenika. Najznámejšia z nich bola Kleopatra VII., ktorá bola poslednou ptolemaiovskou kráľovnou. V roku 31 pred Kristom po víťaznom vpáde rímskeho vojska vedeného Octaviánom Augustom do Egypta spáchala samovraždu. Seleukovská ríša tým v tomto roku zanikla a Egypt sa stal rímskou provinciou.

H)  Kassander (*358 – †297 pred Kristom)

Bol jeden z diadochov, ktorí bojovali o Alexandrovu ríšu po jeho smrti v roku 323 pred Kristom. Kassander sa neskôr chopil moci tým, že dal zavraždiť Alexandrovho syna a dediča Alexandra IV.  Bol vládcom starogréckeho kráľovstva od roku  305 do roku 297 pred Kristom.

CH) Lysimachos (*360 – †281 pred Kristom)

Počas Alexandrových ťažení v Perzii bol v roku 328 pred Kristom jedným z jeho bezprostredných osobných strážcov. Lysimachos údajne premohol leva holými rukami a následne sa stal jedným z Alexandrových obľúbencov. Po Alexandrovej smrti v roku 323 pred Kristom sa stal v roku 306 pred Kristom vládcom Trácie. Niektoré mince vydané počas Lysimachovho vládnutia mali na jednej strane jeho podobu a na druhej strane podobu leva.

I) Význam slova chanuka je zasvätenie alebo vysvätenie. Udalosť pomenovaná týmto slovom je tiež nazývaná ako Sviatoksvetiel. Pripomína dobu znova zasvätenia druhého židovského chrámu (v roku 165 pred Kristom), ktoré nastalo po jeho znesvätení Antiochom Epifanom v roku 167.

       Sviatok pripomína zázrak, ktorý sa vtedy stal. V chráme bola nájdená iba jedna kanvička oleja a olej, ktorý obsahovala, postačoval na svietenie iba na jeden deň. Svetlo však horelo celých predpísaných osemdní. Počas tejto doby stihli vylisovať nový olej a zároveň ho aj posvätiť.

        Sviatok trvá osem dní a jeho začiatok je datovaný na 25. deň mesiaca kislev, ktorého začiatok podľa gregoriánskeho kalendára spadá do obdobia medzi 3. novembrom a 4. decembrom. Každý rok začiatok oslavy Chanuky pripadá na iný deň. V tomto roku (v roku 2024) to bude 25. december.

J) Attalos I. (*269 – †197 pred Kristom)

Iným menom Sotér, čo znamená Spasiteľ. Bol vládca a neskôr kráľ Pergamonu v rokoch 241 – 197 pred Kristom.

       Attalos III. Filométor (gr. Filométor = Milujúci matku; *171 – †133 pred Kristom) bol posledný pergamský kráľ (od 138 pred Kristom). Bol vnuk Attala I. a priateľ Rimanov. V testamente odkázal všetok svoj majetok Rimanom, ktorí to pochopili doslovne, a po jeho smrti sa Pergamská ríša a postupne i celá Malá Ázia, stali rímskou provinciou.

K) Gnaeus Pompeius Magnus (*106 – †48 pred Kristom)

Známy ako Pompeius alebo Pompeius Veľký bol generál a štátnik Rímskej republiky. Zohral významnú úlohu pri premene Ríma z republiky na cisárstvo. Na začiatku svojej kariéry bol prívržencom a chránencom rímskeho generála a diktátora Sullu. Neskôr sa stal politickým spojencom a napokon nepriateľom Júlia Cézara. Bol trikrát zvolený za konzula (v rokoch 70, 55 a 52 pred Kristom).

       Pompeius, člen senátorskej šľachty, sa ešte v mladosti vydal na vojenskú dráhu. Pompeiove skoré vojenské úspechy mu vyniesli prívlastok Magnus – Veľký, podľa jeho chlapčenského hrdinu Alexandra Veľkého. V rokoch 60 pred Kristom sa v dobe tzv. neskorej rímskej republiky^L) spojil s Krassom a Cézarom do neformálneho politického spojenectva známeho ako prvý triumvirát. Po smrti Krassa (53 pred Kristom) prešiel do politickej frakcie známej ako optimáti – konzervatívnej frakcie rímskeho senátu. Pompeius a Cézar potom začali súperiť o vedenie celého rímskeho štátu, čo nakoniec viedlo k občianskej vojne. Pompeius bol porazený v bitke pri Farsale v roku 48 pred Kristom a hľadal útočisko v ptolemaiovskom Egypte, kde ho zavraždili dvorania Ptolemaia XIII.

L) Neskorá rímska republika je označenie obdobia dejín starovekého Ríma. Ide o poslednú fázu Rímskej republiky, o obdobie krízy republiky a častých občianskych vojen (132 – 31 pred Kristom). Po skončení štátneho zriadenia formy republika nasleduje štátne zriadenie formy cisárstvo. Prvým cisárom sa stal obľúbený vnuk Júlia Cezára Július Octaviánus Augustus (stručne: cisár Augustus; Lukáš 2:1).

Zdroje:

1) J. D. Douglas (vedúci editor) a kol., Nový biblický slovník, Návrat domů, Praha 2017, heslo: Chronologie Starého zákona; ISBN 978-80-7255-393-8

2) Samuel J. Schultz, Starý zákon mluví, Czech edition,  1991, Viena, Austria

3) Joachim Langhammer, Čo bude s týmto svetom?, MSEJK, Bratislava 1997, ISBN 80-88891-09-4

Prechod na 4. diel

Prechod na obsah kategórie „Boží ľud“

Prechod na úvodnú stránku – Úvod

Prechod na Najnovšie články na stránke

Umiestnené: 21. júla 2025 

Od narodenia Ježiša z Nazareta (1 pred Kristom),

po koniec 1. stočia (100 po Kristovi)

A. Datovanie novozákonnej doby 1. storočia

V tomto diely sa v stručnosti pozrime na udalosti novozákonnej éry – obdobia života Pána Ježiša a jeho apoštolov. Je to obdobie 1. storočia n.l. (po Kristovi).

Datovanie predovšetkým počiatku tejto doby sa v jednotlivých zdrojoch značne líši. Preto sme sa rozhodli, že jednotlivým udalostiam priradíme najhodnovernejšie dátumy, ku ktorým sme dospeli na základe preskúmania údajov nám dostupných zdrojov. Preskúmali sme tieto zdroje, ale ako s celkom, teda so všetkým, čo sa v nich v súvislosti s datovaním počiatkov novozákonnej doby uvádza, sa s nimi nedokážeme stotožniť. Sú v nich pasáže a výklady, ktoré nie sú v zhode s učením Písma. Preto sme sa rozhodli v tomto oddiele neuvádzať odkazy na jednotlivé zdroje a ani sme ich nezaradili do zoznamu literatúry za článok, aby sme čitateľa odkazom na príslušný zdroj neuviedli do omylu a na cestu bludu. Preto prosíme čitateľa o pochopenie tohto postupu. Tento postoj vysvetlíme na konkrétnom príklade:  

Ide, napríklad, o situáciu, keď z východu prišli traja mudrci (králi), aby sa poklonili Ježišovi, práve narodenému kráľovi Židov. Do Jeruzalema a následne do Betlehema ich priviedla hviezda, ktorá išla pred nimi. Z Matúšovho evanjelia je zrejmé, že hviezda, ktorá ich viedla, bola nadprirodzený úkaz. V rôznych zdrojoch sa však datovanie tejto udalosti, a tým aj následných udalostí, deje s odvolaním sa na astronomické údaje o konjunkcii planét Jupitera a Saturna v súhvezdí Rýb. V iných sa táto udalosť dáva do súvisu s Halleyho kométou. Oba tieto spôsoby datovania Ježišovho narodenia a interpretácia príbehu Betlehemskej hviezdy sú očividný nezmysel a evidentná snaha nadprirodzený Boží zásah vysvetliť vedecky ako prirodzený jav. A aj ďalšie iné veci alebo tvrdenia, s ktorými sa nemôžeme stotožniť (výklad Danielovho a Joelovho  proroctva a iné).

To, o čo sa s istotou opierame, je poznanie, že náš letopočet (n. l.), čiže systém Anno Domini počítania času, ktorý zostavil mních Dionysius Exiguus v 6. storočí po Kristovi, je správny.

Pre datovanie udalostí počiatku tohto obdobia je dôležitá chronológia života Ježiša Krista. Ide predovšetkým  o tri udalosti: jeho narodenie, začiatok a koniec jeho služby.

Historické pozadie Ježišovho života a služby

Keď sa Ježiš narodil, bola Palestína už od roku 63 pred Kristom pod rímskou nadvládou. Vládli jej Rímom určení panovníci, z ktorých najznámejší bol Herodes Veľký. Kráľom bol menovaný v decembri roku 38 pred Kristom, ale vlády v Jeruzaleme sa ujal až v auguste roka 35 pred Kristom a kraľoval až do svojej smrti. Zomrel  tesne pred Veľkou nocou okolo 20. marca roku 1 po Kristovi vo veku asi 70 rokov. Po jeho smrti došlo k rozdeleniu územia tohto kráľovstva podľa jeho vôle (testamentu) medzi jeho troch synov.

Herodes Archelaos (23 pred Kristom – 16 po Kristovi), pripadlo mu Judsko a Samária. Bol tam tetrarchom (1 po Kristovi – 10 po Kristovi). V desiatom roku jeho zlej vlády bol zosadený a cisár sa rozhodol pre priamu správu tejto oblasti. Dosadil namiesto Archelaosa rímskeho prokurátora, ktorý bol priamo podriadený vládcovi provincie Sýrie. V dobe Ježišovej služby bol týmto prokurátorom Poncius Pilát (v rokoch 26 až 36 po Kristovi).

Herodes Antipas (20 pred  Kristom –  39 alebo 40 po Kristovi). Bol tetrarcha Galilee a Peree. Zastával svoj úrad počas celej Ježišovej služby. Vládol v rokoch 1 po Kristovi až 39 po Kristovi, keď bol zosadený cisárom Caligulom a poslaný do vyhnanstva. Nechal popraviť Jána Krstiteľa a stretol sa s Ježišom pred jeho smrťou.

Herodes Filip (asi 26? pred Kristom – 34? po Kristovi). Po otcovej smrti mu pripadla vláda nad severnou časťou kráľovstva (územie severovýchodne od Galilejského jazera, Iturea, Golanské výšiny, Trachonitis). Keďže jeho manželstvo bolo bezdetné, po jeho smrti boli jeho územia pripojené k provincii Sýria pod správou Herodesa Agrippu I. (po krátkom prerušení priamo rímskou vládou bol judským kráľom až do svojej smrti – kraľoval v rokoch 41–44 po Kristovi). Herodes Agrippa I. (bol vnuk Herodesa Veľkého) dal popraviť Jakuba a uväznil Petra (Skutky 12. kapitola).

Herodes Veľký sa preslávil mnohými veľkolepými stavbami, z ktorých najznámejšia je prestavba druhého jeruzalemského (Zerubábelovho) chrámu. Prestavba niesla pomenovanie Herodesov chrám. Tento chrám zničili v roku 70 po Kristovi Rimania počas potláčania židovského povstania. Dodnes sa z neho zachovala časť západnej časti vonkajšej hradby, ktorá pôvodne obklopovala Chrámovú horu. Nesie pomenovanie Múr nárekov.

Chronológia Ježišovho života a služby

a) Ježišovo narodenie

Ježiš sa narodil pred smrťou židovského kráľa Herodesa Veľkého (Matúš 2:1, 13-15; Lukáš 1:5). Narodil sa 25. decembra roku 1 pred Kristom. V tomto roku prebiehalo podľa nariadenia cisára Augusta v celej rímskej ríši sčítanie ľudu, čo je spoľahlivo doložené archívnym materiálom. K sčítaniu došlo vtedy, keď bol Cyrenius vládcom nad Sýriou (Lukáš 2:1-2). V našom letopočte neexistuje rok nula. Ježiš v roku 1 po Kristovi mal teda jeden rok.

Tu uvedieme, prečo sa počiatok letopočtu nekladie presne do dňa narodenia Ježiša Krista. Je to tým, že od čias Júliusa Cézara (od roku 45 pred Kristom) všetky úpravy kalendára začínajú prvým dňom prvého mesiaca nasledujúceho roka. Dionysius Exiguus, mních, ktorý v 6. storočí zostavil náš letopočet (n.l.), túto skutočnosť zrejme rešpektoval, takže 1. január roku 1 je prvým dňom nášho letopočtu (lat., AD, Anno Domoni, roku Pána), pričom Ježiš sa narodil 25. decembra roku -1 ( 25. decembra v 1. roku pred Kristom).

Ďalšia poznámka sa týka toho, že deň narodenia Ježiša Krista (25. december) nemá nič spoločné s „kultom Slnka v deň zimného slnovratu“, ako tvrdia niektorí kritici a oponenti tohto dátumu Ježišovho dňa narodenia. K stanoveniu dátumu dňa narodenia sa dospelo rozborom evanjelií a starobylých spisov prvých storočí, do čoho patria aj (alebo hlavne) Starožitnosti Jozefa Flávia. Zaviesť tento deň ako kult Slnka bola aktivita cisára Aureliana až v roku 274 po Kristovi.

b) Začiatok Ježišovej služby

Podľa Lukáša a Jána

Ježiš verejne vystúpil až potom, ako začal pôsobiť Ján Krstiteľ. Ten začal službu v 15. roku vlády rímskeho cisára Tibéria. Tibérius sa stal cisárom v deň smrti cisára Augusta, čo sa stalo 19. augusta roku 14 po Kristovi a pätnásty rok jeho vlády začal 19. augusta roku 28 a trval do 19. augusta roku 29. Nevieme presne, kedy Ján začal kázať na púšti, ale bolo to ešte pred 19. augustom roku 29.

Medzi Ježišovým narodením a začiatkom jeho služby leží doba „asi tridsať rokov“ (Lukáš 3:23). Ježiš dosiahol vek 30 rokov 24. decembra roku 30 a jeho verejná služba sa počíta od vodného krstu v rieke Jordán, ktorý vykonal Ján. Ku krstu došlo, ako uvádzajú zdroje, 8. decembra roku 30, teda sa podľa Lukáša dá povedať, že už mal „asi 30 rokov“. Po Ježišovom krste nasledovalo obdobie, ktoré zahrňovalo 40 dní pobytu na púšti, povolanie niektorých učeníkov, svadbu v Galilejskej Káne a krátky pobyt v Kafarnaume (Ján 1:35-49, 2:11-12). Po týchto udalostiach Ježiš počas prvého roka svojej verejnej služby šiel do Jeruzalema sláviť prvú Paschu (Veľkú noc, Ján 2:13) vo svojej službe, ktorá pripadla na 26. marec roku 31 po Kristovi.

c) Koniec Ježišovej služby

Ježiš bol ukrižovaný v dobe pôsobenia judského prokurátora Poncia Piláta, teda určite v niektorom roku v rozmedzí rokov 26–36 po Kristovi. Podľa Jánovho evanjelia Ježiš počas svojej služby mal v Jeruzaleme účasť na troch sviatkoch Paschy. Počas tretej bol ukrižovaný.

Boli to nasledovné Paschy:

Prvá: 26. marca 31 po Kristovi

Druhá: 14. marca 32 po Kristovi

Tretia: 3. apríla (piatok) 33 po Kristovi

Zhrnutie

Dôležitými medzníkmi v živote Ježiša Krista z Nazareta sú:

a) Ježiš sa narodil 25. decembra roku 1 pred Kristom.

b) Verejne začal slúžiť po krste začiatkom decembra roku 30. Mal približne tridsať rokov.

c) Bol ukrižovaný v piatok 3. apríla roku 33 po Kristovi. O dĺžke jeho služby, ktorá trvala asi tri až tri a pol roka, sa usudzuje podľa účasti na troch slávnostiach Veľkej noci.

Chronológia apoštolského obdobia

Apoštolské obdobie začína dňom Letníc, dňom vyliatia Svätého Ducha na asi 120 učeníkov Ježiša Krista zhromaždených v Jeruzaleme. Je pravdepodobné, že udalosti v ranom období vzniku Cirkvi postupovali veľmi rýchle. Ako zdroj datovania a chronológie pre väčšinu historikov slúži Kniha skutkov doplnená údajmi z epištol (apoštolských listov) a zo židovských i svetských prameňov. Podľa údajov z týchto zdrojov je možné načrtnúť datovanie a chronológiu tohto obdobia. Robí sa tak hlavne cez údaje o pôsobení apoštola Pavla: Pavlovo obrátenie, návštevy Jeruzalema, misijné cesty, jeho uväznenie a smrť.

Zo svetských dejín za najistejší dátum tejto doby (s presnosťou jedného roka) je považované obdobie funkcie prokonzula Acháje, ktorú vykonával Gallion (Skutky 18:12). Jeho vláda sa kladie do rokov 51–52 po Kristovi.

Keby bol Gallion do úradu dosadený len krátko pred udalosťou zo Skutkov 18:12, potom by Pavlov pobyt v Korinte mohol spadať do doby medzi jeseň roka 50 a jar 52. To súhlasí s nedávnym príchodom Žida Akvilu a jeho ženy Priscilly z Itálie,  ktorý sa datuje do roku 50.

Ďalšie udalosti tejto doby, ktoré sa považujú za spoľahlivo datované:

Smrť Herodesa Agrippu I. (Skutky 12:20-23) na jar v roku 44 po Kristovi.

Hlad za cisára Klaudia (Skutky 11:28) v rokoch 44–48 po Kristovi.

Vypovedanie Židov z Ríma za cisára Klaudia (Skutky 18:2) v roku 49 po Kristovi.

Úradovanie prokonzula Galliona (Skutky 18:12) – roky 51–52 po Kristovi.

Úradovanie prokonzula Felixa (Skutky 23:26, 24:27) – roky 52–60 po Kristovi.

Úradovanie prokonzula Festa (Skutky 24:27) – roky 60–62 po Kristovi.

Datovanie a chronológia služby apoštola Pavla

Pavol sa obrátil po Štefanovej smrti asi v roku 34. Po svojom obrátení strávil tri roky v oblasti Damašku (Galatským 1:18). Potom navštívil Jeruzalem a zdržal sa tam 15 dní. Potom odtiaľ odišiel do Tarzu. V Tarze a Cilícii kázal asi 5 rokov a potom ho Barnabáš priviedol do Antiochie. Druhýkrát po svojom obrátení navštívil Jeruzalem po 14 rokoch (koniec roka 46 a začiatok 47, keď s Barnabášom priniesli z Antiochie do Jeruzalema finančnú podporu).

Pavol a Barnabáš zaniesli zbierku do Jeruzalema a vrátili sa späť. Po návrate v tomto istom roku odišli z Antiochie na prvú misijnú cestu (začiatkom roka 47). Kázali na Cypre a v mestách južnej Galácie. Potom sa vrátili do Antiochie. Koniec prvej cesty sa datuje na koniec roka 48. Pavol s Barnabášom sa v roku 49 zúčastnili apoštolského rokovania (koncilu) v Jeruzaleme (Skutky 15).

Druhá misijná cesta začala krátko po skončení koncilu v Jeruzaleme ešte v roku 49. Do Korintu Pavol prišiel na jeseň v roku 50 a opustil ho na jar 52. Počiatok úradovania prokonzula Galliona (roky 51–52 po Kristovi) určuje pomerne presne dobu pobytu Pavla v Korinte. Pavol kázal v Korinte celkovo jeden rok a šesť mesiacov (Skutky 18:11). Po udalosti s Gallionom (verš 12) Pavol pobudol v Korinte ešte mnoho dní (verš 18) a potom cez Kenchrey odišiel do Efezu a späť do Antiochie (verše 19-22). Tým sa asi koncom roka 52 alebo začiatkom roka 53 skončila druhá Pavlova misijná cesta.

Tretia misijná cesta (tzv. egejské obdobie) je datovaná do rokov 53–58. Začala v Antiochii v roku 53 a skončila v Jeruzaleme, kam sa Pavol navrátil na jar v roku 58. V Jeruzaleme bol zatknutý a odvedený do Cézarey, kde za prokonzula Felixa bol dva roky väznený v domácom väzení (v rokoch 58–60). Dvojročné Pavlovo väzenie v Cézarei skončilo za úradovania prokonzula Festa, Felixovho nástupcu. Počas jeho  úradovania bol Pavol deportovaný do Ríma. Z Cézarey odišli loďou na jeseň roku 60. Na mori stroskotali a zimu strávili na Malte. Do Ríma prišli na jar alebo v lete roku 61. Ďalšie dva roky Pavol strávil v domácom väzení v Ríme a „kázal kráľovstvo Božie a učil o Pánu Ježišu Kristovi úplne smelo a bez prekážky“ (Skutky 28:31). Týmto konštatovaním a rokom 63 končí Kniha skutkov.

Pavol s najväčšou pravdepodobnosťou bol z väzenia prepustený v roku 63. Po prepustení sa znova horlivo pustil do práce na budovaní cirkvi a upevňovaní zborov. Po nejakej dobe bol opäť uväznený a čakala ho smrť. Pavol zomrel asi v roku 67 počas vlády cisára Nera (vládol v rokoch 54-68 po Kristovi). Traduje sa, že bol popravený. Nevie sa však s istotou, aký bol jeho koniec.

Popavlovské obdobie

Počas apoštolského obdobia sa bohoslužobný život v Jeruzaleme sústreďoval okolo tzv. Herodesovho chrámu. Herodes prestaval druhý jeruzalemský chrám (Zerubábelov) a chrámové návršie. Napriek tomu, že podstatná prestavba chrámu bola dokončená o desať rokov od začiatku prestavby (asi v roku 4 pred Kristom), práce na dokončení pokračovali až do roku 64 po Kristovi. Do tohto už obnoveného chrámu priniesli Jozef s Máriou Ježiša na ôsmy deň po jeho narodení.

Chrám bol zničený v roku 70 po Kristovi rímskym vojskom pod velením Tita Vespaziána, ktorý bol potom v rokoch 79–81 po Kristovi  rímskym cisárom. Mnohých Židov zajali a ako vojnovú korisť odviedli do Ríma. Titus Caesar Vespasianus zomrel prirodzenou smrťou a po ňom vládu v Ríme prevzal jeho mladší brat Domicián.

Cisár Domicián vládol v rokoch 81–96. Počas jeho vlády bol apoštol Ján vo vyhnanstve na ostrove Patmos. Ján zomrel prirodzenou smrťou počas vlády cisára Trajána. Za najpravdepodobnejší dátum jeho smrti sa považuje rok 100 po Kristovi. Smrťou apoštola Jána skončilo apoštolské obdobie.

Nie je k dispozícii ani jedno dielo, ktoré by písomnou formou podávalo históriu Cirkvi od záveru a ukončenia Knihy skutkov do konca prvého storočia. O udalostiach tejto doby máme informácie z jednotlivých kníh novozákonného kánonu a z poznámok v dielach tzv. raných cirkevných otcov. Určenie dátumu a miesta vzniku novozákonných kníh z tejto doby je veľmi problematické, takže je takmer nemožné zostaviť chronologicky správny a presný obraz tejto doby a celého apoštolského obdobia.

Dôležitým medzníkom v Izraeli v poapoštolskom období bolo protirímske povstanie, ku ktorému došlo pod vedením falošného proroka Bar Kochbu v rokoch 132–135 po Kristovi. Rímske vojská na rozkaz cisára Hadriána povstanie kruto potlačili, zničili mesto Jeruzalem a židovské obyvateľstvo rozptýlili. Obe udalosti, zničenie chrámu v roku 70 a potlačenie povstania Bar Kochbu, znamenali definitívne a konečné rozptýlenie židovského obyvateľstva medzi národy sveta.

Ovocie Pavlových misijných ciest

Príchodom do Jeruzalema z  tretej cesty sa skončila najaktívnejšia časť Pavlovej činnosti medzi pohanmi. Pavlova misia medzi pohanmi trvala približne desať rokov. K tomu treba prirátať štyri roky väzenia – dva roky v Cézarei a dva roky v Ríme. Za toto obdobie Pavol vybojoval pre uverivších evanjeliu z pohanov a Židov slobodu od jarma zákonníctva. Vybudoval pevnú reťaz kresťanských zborov od Sýrskej Antiochie až do Macedónska, Acháje a Ilýrie. Vychoval celý rad svojich spolupracovníkov a nasledovníkov, ako boli Lukáš, Timotej, Sílas, Aristarchos, Titus a iní, ktorí boli schopní pokračovať v diele na Božej roli.

Napísal štrnásť epištol, ktoré sú základným dielom v otázkach kresťanskej viery a učenia. Svojimi kázňami položil základ biblického učenia a apologetiky. Napriek prekážkam zo strany nepriateľov v moci Svätého Ducha ukotvil a upevnil Cirkev z pohanov a Židov na pevnom základe Božej milosti.

Záverom o datovaní a chronológii

Ako môžeme porozumieť už i z toho, čo uvádzame v tomto článku, presné (absolútne) datovanie a chronológia udalostí je pre nedostatok sekulárnych a nepresnosť existujúcich zdrojov prakticky nemožná. Čím ďalej do minulosti, tým je nepresnosť datovania na základe sekulárnych zdrojov väčšia a väčšia. Ani Písmo (Biblia) neposkytuje datovanie celej chronológie dejín ľudstva. Niektoré úseky histórie (časové sekvencie) sú biblicky datované spoľahlivo na základe chrono-rodokmeňov (chronogenealógie). Obdobie od stvorenia sveta po patriarchov je datované s presnosťou jedného roka v systéme letopočtu Anno Mundi. Prevod datovania tohto obdobia do systému nášho letopočtu (pred Kristom, pred n. l.) je sprostredkovaný udalosťou, ktorú je možné spoľahlivo datovať aj historicky na základe sekulárnych záznamov. Pre biblických veriacich je pritom povzbudzujúce, že mnohé archeologické a archívne nálezy dokumentujú udalosti tak, ako sú zaznamenané v Biblii.

To, že často nepoznáme presný dátum jednotlivých udalostí v absolútnom zmysle, ich presné umiestnenie na číselnej časovej osi, aj keď by sme si to tak želali, nás nemusí trápiť. Oveľa dôležitejšie ako poznanie dátumu je poznanie a prijatie obsahu biblickej udalosti a zvesti toho, čo táto udalosť pre život jednotlivca znamená. Som presvedčený, že toto je primárny zámer Božieho zjavenia v Biblii tak, ako ho dal zapísať Svätý Duch.

B. Izrael v dobe prvého príchodu Krista

Proroctvá starozákonných prorokov

Starozákonní proroci Izraela a prostredníctvom nich aj celý Izrael poznali, že oni ako národ a aj ako jednotlivci, ale aj ostatné národy, sú v rukách Hospodina. Už dobre vedeli, že je to Boh, v ktorom je záchrana, spasenie, ktorý má záľubu v milosti, spravodlivosti a súde (Jeremiáš 9:24). Je to Boh, od ktorého sa za každých okolností dalo očakávať splnenie jeho sľubov, ale aj varovaní a hrozieb (pozri napr. 5. Mojžišovu kapitoly 5-8, ale najmä 28-30). Izrael ako národ vo svojej histórii prechádzal rôznymi obdobiami súžení, katastrof a súdov. Dialo sa im to za ich neposlušnosť a nevieru. Často sa ocitali pod nadvládou a útlakom okolitých národov. Izrael túžil po vyslobodení, po dni spasenia, po dni záchrany. Skrze prorokov mu bolo oznámené, že príde čas jeho konečnej spásy – Boh im pošle záchranu v osobe muža, svojho služobníka, vyvoleného Mesiáša.

Zostatok Izraela

Izrael ako národ je neposlušný, je tvrdej šije, avšak v každom pokolení (generácii) izraelského národa v každej dobe existujú takí, ktorí veria (majú abrahámovskú vieru alebo po príchode Mesiáša vieru v Krista). Ostatní neveria, sú Bohu neverní a vo svojich srdciach zatvrdení. Tých veriacich v každom čase Božie slovo nazýva „zostatkom Izraela“. Slovo „zostatok“ alebo „ostatok“ označuje tú časť nejakého celku, ktorá ostala, zvýšila, pozostala či prežila. Výraz „ostatok“ však starozákonné texty používajú najmä a špecificky v súvislosti s proroctvami o spáse izraelského národa (napríklad Izaiáš 10:20-22, Jeremiáš 31:7, Zachariáš 8:11-13). Podrobnejšie o ostatku Izraela píšeme v zdroji.¹⁾

Izrael je „Božím ľudom“ v dvojakom zmysle. Celý etnický Izrael ako národ sú „zvláštnym telesným potomstvom Abraháma“. V tomto zmysle sú celé etnikum „vyvoleným Božím národom“ a Boh s nimi ako s jediným národom spomedzi všetkých národov sveta koná ako s Božím ľudom. Izrael (ako etnikum, ako národ) v starozákonnej dobe reprezentuje na zemi Boží ľud. Je to tak aj vtedy, keď sú verní a poslúchajú, je to tak aj vtedy, keď sú neverní, neposlúchajú, voči Bohu sa búria. Je to tak pre zasľúbenia dané Abrahámovi z dôvodu, že ako celé etnikum sú „zvláštnym telesným potomstvom Abraháma“. V tomto národe sú v každej generácii (v každom čase) takí, ktorí sú Bohu verní a poslušní, pričom ich vernosť a poslušnosť pramení z (abrahámovskej) viery, a sú takí, ktorí Boha neposlúchajú, sú mu neverní, pretože majú tvrdé (neobrezané) srdce a tvrdú šiju. Reptajú a voči Bohu sa búria, či už z času na čas, alebo neustále. Ich nevera a neposlušnosť pramení z toho, že nemajú (abrahámovskú) vieru, Bohu neveria. S týmito nevernými Boh nikdy nekoná ako s „pravým Božím ľudom“. Týchto Boh trestá časnými trestami a aj smrťou, za čím nasleduje konečný Boží súd a večné zatratenie (pozri príklad tých pobitých na púšti). Je to zrejmé a očividné v čase putovania z Egypta do zasľúbenej zeme aj v čase prebývania v zasľúbenej zemi v období sudcov, aj v období kráľov a aj v období obnovy po návrate z babylonského vyhnanstva. O izraelskom národe to platí aj v čase príchodu a zemskej služby Pána Ježiša Krista.

Božím ľudom v tom pravom zmysle slova sú len tí z izraelského národa, ktorí sú veriaci, verní a poslušní, čiže „deti Abrahámove podľa viery“, „synovia (a dcéry) zasľúbenia“. Toto je tá časť Izraela, ktorú Písmo často nazýva „ostatok Izraela“. To sú tí, ktorí sú „podľa vyvolenia milosti“. K nim, do koreňa olivy (to je Abrahám), sú vštepené neprirodzené (bez izraelského etnického pôvodu) ratolesti (vetvy), čiže uverivší z pohanov, deti Abrahámove podľa viery, avšak z pohanov. Pravý Boží ľud teda tvoria všetky Abrahámove deti podľa viery.

Z tohto dôvodu musíme byť veľmi pozorní a obozretní, čo sa týka starozákonných proroctiev o Izraeli (Jakobovi), a musíme rozlišovať, či a ako sa týkajú etnického Izraela, či a ako sa týkajú ostatku Izraela a či a ako sa týkajú Cirkvi.

Proroctvá o zasľúbenom Mesiášovi

Starozákonné proroctvá o Izraelu zasľúbenom Mesiášovi sa týkajú rôznych skutočností a aspektov jeho príchodu. Niektoré sa naplnili pri prvom príchode. Niektoré sa pri prvom príchode nenaplnili a naplnia sa až pri druhom príchode.  

Medzi skutočnosti a aspekty prvého príchodu patrí proroctvo o Mesiášovi prichádzajúcom na Sion, resp. prichádzajúcom do Jeruzalema ako Kráľ jazdiaci na osľati: „Plesaj veľmi, dcéra Siona, pokrikuj radostne, dcéra Jeruzalema! Hľa, tvoj kráľ príde k tebe, spravodlivý je a plný spasenia, chudobný a jazdiaci na oslovi, na osľati, žrebcovi oslíc“  (Zachariáš 9:9, pozri aj 2:10-11). Ďalšími sú proroctvá o trpiacom Mesiášovi (Izaiáš 53. kapitola) a proroctvo o dieťati narodenom z panny: „Hľa, panna počne a porodí syna a nazve jeho meno Immanuel“  (Izaiáš 7:14; Matúš 1:22-23).

Medzi skutočnosti a aspekty druhého príchodu patrí aj to, že Mesiáš príde do Jeruzalema a zhromaždí rozptýlený zostatok izraelského národa – hovoria starozákonné i novozákonné proroctvá (napr. Izaiáš 43:5; Ezechiel 11:17, 20:34, 26:25, 39:28!; Matúš 24:29-31, čo sú proroctvá v eschatologickom význame).

Zo všetkých proroctiev týkajúcich sa zasľúbeného Mesiáša sa v ďalšom texte venujeme len jeho príchodu do Jeruzalem jazdiac na osľati a proroctvu o trpiacom Mesiášovi.

Aj keď proroctvá hovorili, že zasľúbený Mesiáš bude trpieť (pozri Izaiáš kapitolu 53), pre izraelský národ to bolo ťažko predstaviteľné. Ich predstava o Mesiášovi-Kráľovi mala iný rozmer ako to, že by Mesiáš mal trpieť a dokonca aj zomrieť. To bolo nepredstaviteľné aj pre jeho učeníkov, ktorí chodili s ním. Keď im Pán hovoril o svojom prichádzajúcom utrpení a smrti v Jeruzaleme (Matúš 16:21), apoštol Peter sa proti tomu kategoricky ohradil: „Vtedy si ho pojal Peter a začal mu dohovárať hovoriac: Milosrdne sebe, Pane; to sa ti nikdy nestane!“ (verš 22)

Zasľúbený Mesiáš prišiel

V plnosti časov poslal Boh svojho Syna, aby zachránil to, čo bolo zahynulo (Matúš 18:11). Ježiš Kristus z Nazareta, cez starozákonných prorokov zasľúbený Mesiáš, prišiel, aby v Jeruzaleme podľa starozákonných Písiem uskutočnil dielo vykúpenia (pozri napr. Izaiáš 49:5-6). Už zo starozákonných proroctiev bolo zrejmé, že spása sa nebude týkať len Izraela, ale aj pohanov: „… a riekol: To je primálo, aby si mi bol služobníkom pozdvihnúť pokolenia Jakobove a navrátiť chránených z Izraela; ale som ťa dal za svetlo pohanom, aby si bol mojím spasením až po koniec zeme“ (Izaiáš 49:6).

Narodil sa z panny menom Mária v Judskom Betleheme za dní kráľa Herodesa (Matúš 2:1). Z toho, čo bolo povedané skrze prorokov, ho poznáme aj pod pomenovaním Ježiš Kristus z Nazareta alebo Nazarejský (Matúš 2:23 a tam uvedené odkazy). Svoju verejnú službu začal, keď mal asi tridsať rokov (Lukáš 3:23). V Jeruzaleme bol ukrižovaný vo svojich tridsiatich troch rokoch, v roku 33 po Kristovi.

V dobe až po Letnice tvorili ľudstvo z Božieho pohľadu dve skupiny ľudí: Židia a pohanské národy.

Naplnenie starozákonného proroctva o príchode Mesiáša

Mesiáš (Kráľ) jazdiaci na osľati

Nemali by sme prehliadať, že Zachariášovo proroctvo (9:9) o príchode Mesiáša, Kráľa Izraela, do Jeruzalema, jazdiac na osľati, sa už počas prvého príchodu Ježiša Krista na zem naplnilo. Píše sa o tom vo všetkých štyroch evanjeliách (Matúš 21:1-11; Marek 11:1-10; Lukáš 19:28-38; Ján 12:12-13).

Na konci svojej pozemskej služby išiel Ježiš Kristus na sviatok Paschy do Jeruzalema. Svojim učeníkom povedal: „… ideme hore do Jeruzalema, a Syn človeka bude vydaný najvyšším kňazom a zákonníkom, a odsúdia ho na smrť a vydajú ho pohanom“ (Marek 10:33). Tak mu to bolo určené, lebo nie je možné, aby prorok zahynul inde než v Jeruzaleme (Lukáš 13:32-33). Udalosti okolo jeho príchodu do Jeruzalema odcitujeme podľa evanjelia Marka, ale tak je to aj v ostatných evanjeliách.

(1) A keď sa blížili k Jeruzalemu, k Betfáge a Betánii pri Olivovom vrchu, poslal dvoch zo svojich učeníkov (2)  a povedal im: Iďte do mestečka, ktoré je tu pred vami, a hneď, keď budete vchádzať do neho, nájdete osľa priviazané, na ktorom ešte nikto z ľudí nesedel; odviažte ho a priveďte. (3)  A keby vám niekto povedal, čo to robíte, povedzte, že ho Pán potrebuje a že ho zase hneď sem pošle. (4)  A odišli a našli osľa uviazané vonku pri dverách, na ceste, vedúcej popri tom dome, a odväzovali ho. (5)  A niektorí z tých, ktorí tam stáli, im hovorili: Čo to robíte, že odväzujete osľa? (6)  A oni im povedali tak, ako im prikázal Ježiš, a nechali ich. (7)  A tak doviedli osľa k Ježišovi a hodili naň svoje rúcha, a sadol si naň. (8)  A mnohí stlali svoje rúcha na cestu, a iní sekali letorasty so stromov a stlali na cestu. (9)  A tí, ktorí išli pred ním a za ním, kričali a hovorili: Hosanna! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom! (10)  Požehnané kráľovstvo nášho otca Dávida, ktoré prichádza v mene Pánovom! Hosanna na výsostiach!

Podľa Matúša 21. kapitola:

(8)  A väčšina zástupu prestierali svoje rúcha na cestu, a zase iní sekali letorasty so stromov a stlali na cestu, (9)  a zástupy, ktoré išli pred ním, a ktoré išli za ním, kričali a hovorili: Hosanna v Synovi Dávidovom! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom! Hosanna na výsostiach!

Podľa Lukáša 19. kapitola:

(37)  … začalo celé to množstvo učeníkov radujúc sa chváliť Boha veľkým hlasom za všetky divy, ktoré videli, (38)  a hovorili: Požehnaný Kráľ, ktorý prichádza v mene Pánovom! Pokoj na nebi a sláva na výsostiach!

Podľa Jána 12. kapitola:

(13) … nabrali palmových letorastov a vyšli proti nemu a volali: Hosanna, požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom, Kráľ Izraelov!

Časť izraelského národa prijala Ježiša Krista z Nazareta ako zasľúbeného Mesiáša a Kráľa, prichádzajúceho jazdiac na osľati. Pri jeho ostatnom príchode do Jeruzalema ho videli prichádzať jazdiac na osľati, a vtedy ho prijali a vyhlásili za Kráľa. Naplnili sa tým starozákonné proroctvá o Izraelu zasľúbenom Mesiášovi a Kráľovi. Ježiš Kristus prijal ich oslavovanie a uctievanie ho ako Kráľa Izraela a Mesiáša. Všimnime si, že Ježiš týchto ľudí a ich vyhlasovanie ho za Kráľa neodmietol na rozdiel od tých, ktorý ho chceli vyhlásiť za kráľa po udalosti, keď urobil zázrak nasýtenia veľkého zástupu z piatich chlebov a dvoch rýb (Ján 6:14-15). Týchto odmietol, lebo to by nebolo podľa proroctva a Božieho plánu – vtedy nejazdil na osľati a neprichádzal do Jeruzalema.

Bola to však len čiastka národa, ktorá Ježiša Krista z Nazareta prijala ako Mesiáša a Kráľa jazdiaceho na osľati. Bol to vyvolený zostatok Izraela tej doby (Rímskym 11:5) – doby medzi narodením Mesiáša z panny a jeho ukrižovaním v Jeruzaleme.

Nie tak vodcovia národa, najvyšší kňazi, farizeji a zákonníci. Tí sa rozhorčovali a hnevali. Ježiš ich však napomenul. „A Ježiš vošiel do chrámu Božieho… A pristúpili k nemu slepí a chromí v chráme, a uzdravil ich. Ale keď videli najvyšší kňazi a zákonníci tie prepodivné veci, ktoré činil, a deti, že kričia v chráme a hovoria: Hosanna v Synovi Dávidovom! hnevali sa a povedali mu: Čuješ, čo títo hovoria? A Ježiš im povedal: Áno. Či ste nikdy nečítali, že z úst nemluvniat a tých, ktorí požívajú prsia, pripravil si si chválu?“ (Matúš 21:12,14-16) Nakoniec vydali stanovisko a oficiálne vyhlásili: „… Nechceme, aby tento kraľoval nad nami,“ (Matúš 27:22; Marek 15:12-15; Lukáš 19:14; pozri aj Ján 18:37, 19:14-15) a rukami pohanov, prostredníctvom Piláta a rímskych vojakov, ho ukrižovali.

Proroctvo Krista o ostatku Izraela

Starozákonné proroctvo o príchode Mesiáša jazdiaceho na osľati sa naplnilo. Národ Izrael ako celok však prichádzajúceho Mesiáša a Kráľa neprijal. Keď Ježiš vchádzal do Jeruzalema, zaplakal nad týmto mestom, tým aj nad celým Izraelom, a vyslovil nové proroctvo o ostatku Izraela:

(37) Jeruzaleme, Jeruzaleme, ty, ktorý vraždíš prorokov a kameňuješ tých, ktorí sú kedy poslaní k tebe, koľko ráz som chcel zhromaždiť tvoje deti, tak ako sliepka zhromažďuje svoje kuriatka pod svoje krídla, ale nechceli ste! (38)  Hľa, zanecháva sa vám váš dom pustý! (39)  Lebo vám hovorím, že ma už odteraz nikdy neuvidíte, až poviete: Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom! (Matúš 23:37-39).

V týchto veršoch tým, ktorí ho neprijali (odmietli) povedal: „že ma už odteraz nikdy neuvidíte, až poviete: Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom!“ To je dôvod, prečo sa po vzkriesení ukazoval len tým, ktorí ho prijali, svojim učeníkom, svojej Cirkvi a nikomu inému.

Pán Ježiš sa znova vráti na túto zem a príde do Jeruzalema. Príde však až vtedy, až Izrael povie: „Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom!“ (Matúš 23:37-39) Nepríde na osľati – toto sa už naplnilo. Apoštol Ján v zjavení videl Pána Ježiša, Kráľa kráľov a Pána pánov, prichádzať jazdiac na bielom koni (Zjavenie 19:11), teda už nie na osľati, ale na bielom koni. Pri jeho druhom fyzickom príchode ho budú predchádzať a sprevádzať mocné znamenia a uvidí ho každý obyvateľ na tejto zemi: „Lebo ako vychádza blesk od východu a ukazuje sa až na západ, tak bude aj príchod Syna človeka… “ (Matúš 24:27-30).

Izrael zavrhol svojho Mesiáša. Božie spasiteľné konanie s týmto národom však neskončilo. Tak oznamuje aj Izaiáš 54:4-10. Príde čas, keď Izrael spozná svojho Mesiáša a prijme ho. Bude to za druhého príchodu Pána Ježiša Krista.  

Trpiaci a ukrižovaný Mesiáš

Trpiaci a usmrtený Mesiáš v starozákonných proroctvách je najobšírnejšie predstavený prorokom Izaiášom. Píše o ňom vo viacerých  kapitolách, najvýstižnejšie asi v kapitole 53.

Pán Ježiš sa na začiatku svojej služby predstavil v Nazarete slovami proroka Izaiáša 61. „A podaná mu bola kniha proroka Izaiáša, a otvoriac knihu našiel miesto, kde bolo napísané: Duch Pánov je nado mnou, a preto ma pomazal zvestovať chudobným evanjelium, poslal ma uzdravovať skrúšených srdcom, vyhlásiť zajatcom prepustenie a slepým návrat zraku, zlomených poslať na slobodu a vyhlásiť rok Pánov príjemný“ (citované podľa Lukáša 4:17-18). Prišiel ako zasľúbený Pán a Kráľ, ako Syn Dávidov. Robil zázraky a divy, aké nikto iný urobiť nemohol. Vodcovia Izraela však o ňom vyhlásili, že: „Tento nevyháňa démonov, iba Belzebúbom, kniežaťom nad démonami“ (Matúš 12:24). Pán Ježiš po tejto udalosti začal svojim učeníkom kázať, že „musí odísť do Jeruzalema a mnoho vytrpieť od starších a od najvyšších kňazov a od zákonníkov a byť zabitý a na tretí deň vstať z mŕtvych“ (Matúš 16:21).

O jeho prvom príchode, službe, ukrižovaní, vstaní z mŕtvych a na nebo vstúpení sa podrobne píše vo všetkých štyroch evanjeliách. Božie deti o tom všetkom dobre vedia, lebo to je predmetom viery ich spasenia a obsahom živej nádeje na jeho druhý príchod.

C. Od ukrižovania po koniec 1. storočia n.l.

Ježiš Kristus vstal z mŕtvych na tretím deň po ukrižovaní: „bol pochovaný a že v tretí deň vstal z mŕtvych podľa písem“ (Lukáš 24:1-3; 1. Korintským 15:4). Ukázal sa svojim učeníkom idúcich do Emaus (Lukás 24:13-15) a potom tým zhromaždeným jedenástim a tým, ktorí boli s nimi (verš 33).   Potom počas štyridsiatich dní svojim apoštolom, ktorým  sa aj zjavoval živý po svojom utrpení mnohými dôkazmi ukazujúc sa im štyridsať dní a hovoriac s nimi o kráľovstve Božom (Skutky 1:3).

Potom, keď už bol dal skrze Svätého Ducha prikázania apoštolom, ktorých si vyvolil, bol vzatý hore do neba (verš 1:2). Počas tých štyridsiatich dní vyučoval iba svojich apoštolov (nie všetkých učeníkov) a aj toto učenie, ktoré im teraz odovzdal, je apoštolským učením, na základe je vybudovaná jeho Cirkev, ktorej základom je sám Pán Ježiš Kristus (Efazským 2:19-22).

Od ukrižovania po Bar Kochbu

 Po ukrižovaní Ježiša Krista postihli Izrael veľké nešťastia. Chrám bol zbúraný, Jeruzalem zničený a ľud rozptýlený. Toto sa udialo v dvoch etapách.

V 70. roku pod vedením rímskeho vojvodcu Títa Vespaziána bol spálený a zbúraný chrám. Mnohých Židov zajali a ako vojnovú korisť odviedli do Ríma.

V rokoch 132 – 135 po Kristovi došlo v Izraeli pod vedením falošného proroka Bar Kochbu k protirímskemu povstaniu. Rímske vojská na rozkaz cisára povstanie kruto potlačili, zničili mesto Jeruzalem a židovské obyvateľstvo rozptýlili. Podrobnejšie o tejto udalosti píšeme v nasledujúcej časti. Obe tieto udalosti znamenali definitívne, konečné rozptýlenie židovského obyvateľstva medzi pohanské národy sveta.

D. Izrael a ľudstvo pred a po Letniciach

Doba prvého príchodu Božieho Syna, Ježiša Krista, sa skončila jeho vzatím na nebo (Skutky 1:9). Na Letnice bol vyliaty Svätý Duch. V Jeruzaleme vtedy vznikla Cirkev, Kristova nevesta, telo Kristovo, a po celom svete sa začalo zvestovať evanjelium milosti Ježiša Krista.

Pred Letnicami tvorili ľudstvo dve skupiny ľudí. Prvú skupinu tvorili Židia a druhú pohania (v novozákonných písmach nazývaní aj „Gréci“). Po Letniciach sú tu už tri skupiny: Židia (ktorí neuverili v Mesiáša), Gréci a cirkev Božia –  „Tak sa chovajte, aby ste neboli urážkou ani Židom ani Grékom ani cirkvi Božej“ (1. Korintským 10:32).

a) Židia

Ako uvádzame v predchádzajúcich dieloch série, Boh si pre svoje zámery s ľudstvom spomedzi všetkých národov vyvolil izraelský národ. Konal s ním zvláštnym spôsobom. Cez starozákonných prorokov im zasľúbil Mesiáša, ktorý k nim príde ako ich Kráľ a Pán. Židia všetkých iných menovali slovami ako: neveriaci, pohania, neobrezaní alebo Gréci – všetky tieto pojmy sú synonymá na označenie „nežidov“ (tých, ktorí nemajú židovský etnický pôvod).

Avšak nie všetci Židia boli aj skutočnými, pravými Židmi v duchovnom zmysle (Rímskym 2:28-29). Nie všetci boli veriacimi v Boha, poslúchajúcimi a podriaďujúcimi sa Božej vôli. Tak to bolo do príchodu Božieho Syna v tele na túto zem, tak to bolo aj počas jeho prvého príchodu a tak to bude aj do času, keď Mesiáš, Ježiš Kristus z Nazareta, príde do Izraela znova. Boh však v každom čase mal v Izraeli  časť národa – zostatok z Izraela –, ktorý mu bol verný a poslušný (Rímskym 11:5).

Ako píšeme vyššie [v pasáži Mesiáš (Kráľ) jazdiaci na osľati], časť izraelského národa pri prvom príchode do Jeruzalema prijala Ježiša Krista z Nazareta, jazdiaceho na osľati, ako svojho Mesiáša a Kráľa. Došlo k tomu ešte pred jeho ukrižovaním, teda ešte pred jeho vstaním z mŕtvych a pred Letnicami. Bol to vyvolený ostatok Izraela na spasenie tej doby.

b) Gréci (pohania)

Títo nemali žiadne poznanie pravého Boha – Boha  Izraela. Okrem Židov do Letníc na svete boli len pohania, ktorí uctievali svoje nepravé rozmanité božstvá. Boh do Golgoty, do ukrižovania Ježiša Krista, resp. do vyliatia Svätého Ducha na Letnice, nechal pohanské národy ísť ich vlastnou cestou. Od Letníc sa obrátil aj k pohanským národom a aj im sa skrze evanjelium zvestuje spasenie z milosti skrze vieru (Skutky 11:17-18, 14:16, 17:30).

c) Cirkev Božia

Po nanebovstúpení Ježiša Krista, presnejšie na Letnice vznikla v Jeruzaleme Cirkev Božia, Cirkev Ježiša Krista, ako to bol Kristus zasľúbil: „… zbudujem svoju cirkev, a nepremôžu jej ani brány ríše smrti“ (Matúš 16:18). Je to zvláštny ľud, ktorý nebol a ani nie je samostatným národom. Pochádza zo Židov i pohanov, ktorí sú skrze vieru v evanjelium Ježiša Krista z Nazareta Svätým Duchom sformovaní v jeden celok, jeden ľud, Boží ľud (Efezských 2:11-22).

Medzi Letnicami a prvým vzkriesením

Prítomná doba, v ktorej sa práve nachádzame, v ktorej žijeme a v ktorej žijú všetky národy sveta, je doba medzi Letnicamia začiatkom posledného, sedemdesiateho Danielovho týždeň-roka (Daniel 9:24), resp. začiatkom celosvetovej Antikristovej ríše. Doba sedemdesiateho Danielovho týždeň-roka je doba, v ktorej dôjde k vytúženému druhému príchodu Pána Ježiša Krista,  k prvému vzkrieseniu mŕtvych a vychváteniu zo zeme živých patriacich Pánovi a iným udalostiam.

Zostatok  Izraela vyvoleného na spasenie v dobe medzi Letnicami a prvým vzkriesením tvoria Židia, ktorí uverili alebo ešte uveria, že ukrižovaný, zomrelý, pochovaný, zmŕtvychvstalý a na nebo vzatý Ježiš Kristus z Nazareta je Izraelu zasľúbený trpiaci Mesiáš (Izaiáš 54. kapitola; Matúš 16:21).

Okrem nich sú v izraelskom národe neposlušní, bezbožní, neveriaci (ateistickí) Židia a časť, ktorá Mesiáša ešte len očakáva.

Izrael po prvom vzkriesení

Podľa Písma (2.Tesalonickým 2:1-4, Matúš 24:21-22 a knihy Zjavenia) k prvému vzkrieseniu z mŕtvych a zo zeme vychváteniu živých patriacich Pánovi dôjde v druhej polovici posledného Danielovho týždeň-roka. Podrobne o tomto píšeme v cykle článkov, ktoré sa nachádzajú na adrese „Vychvátenie Cirkvi“. Po udalosti vychvátenia Cirkvi na zemi zostanú len bezbožní ľudia zo všetkých národov zeme, bezbožní, neveriaci Židia a ostatok Izraela očakávajúci príchod Mesiáša.

Tí, ktorí veria, že im zasľúbený Mesiáš ešte len príde a sna jeho príchod sa  pripravujú. Podľa správ z Izraela sa pripravujú kňazi na svoju kňazskú službu, šijú kňazské odevy a žijú v nádeji, že v Jeruzaleme dôjde aj k postaveniu chrámu Bohu Izraelovmu.

Zdroje

1) J. D. Douglas (vedúci editor) a kol., Nový biblický slovník, Návrat domů, Praha 2017,

    heslo: Chronologie Starého zákona; ISBN 978-80-7255-393-8

2) Samuel J. Schultz, Starý zákon mluví, Czech edition,  1991, Viena, Austria

Prechod na 5. diel

Prechod na obsah kategórie „Boží ľud“

Prechod na úvodnú stránku – Úvod

Prechod na Najnovšie články na stránke

Umiestnené: 21. júla 2025

Od povstania Bar Kochbu (135 po Kristovi),

po vznik štátu Izrael v roku 1948

Izrael v dobe po roku 135 po Kristovi

Úvod

Biblické záznamy o histórii Izraela, Cirkvi a skonania sveta končia listami cirkevným zborom, apoštolom Jánom vo vyhnanstve na ostrove Patmos a opisom videní, ktoré tam dostal – končia knihou Zjavenia. Smrť apoštola Jána sa datuje do roku 100 po Kristovi – Ján zomrel prirodzenou smrťou. Tento rok je považovaný za koniec apoštolskej doby. O ďalšej zemskej histórii Izraela sa dozvedáme už len z mimobiblických záznamov a zdrojov. Tak je to aj v dnešných dňoch, v ktorých sme priamo svedkami a súčasníkmi udalostí, ktoré sa dejú v Izraeli a s Izraelom na medzinárodnej scéne.  Datovanie udalostí robíme  v systéme „nášho letopočtu“ (n.l.) čiže „po  Kristovi“.

O „budúcej histórii“ Izraela, Cirkvi a všetkých pozostávajúcich národov sveta – vlastne „histórii poslednej doby (konca časov)“– môžeme povedať, že pred nami sú dni, v ktorých dôjde k naplneniu ostávajúcich starozákonných a novozákonných proroctiev a videní. Slovo, ktoré Boh povedal skrze svojich prorokov, sa naplní. Jeremiášovi povedal: „… bdejem nad svojím slovom, aby som ho vykonal“ (Jeremiáš 1:12). Sú to proroctvá a videnia hlavne o veľkom či Jakobovom súžení; Antikristovi a jeho celosvetovej ríši; prvom vzkriesení mŕtvych; druhom príchode Pána Ježiša Krista a jeho tisícročnom kráľovstve; súdom pred veľkým bielym trónom; novej zemi, novom nebi a novom Jeruzaleme.

Izrael v rozptýlení

Od ukrižovania po Bar Kochbu

Po ukrižovaní Krista postihli Izrael veľké nešťastia. Chrám bol zbúraný, Jeruzalem zničený a ľud rozptýlený. Toto sa udialo v dvoch etapách.

V 70. roku pod vedením rímskeho vojvodcu Títa Vespaziána bol spálený a zbúraný chrám. Mnohých Židov zajali a ako vojnovú korisť odviedli do Ríma.

V rokoch 132 – 135 došlo v Izraeli pod vedením falošného proroka Bar Kochbu k protirímskemu povstaniu. Rímske vojská na rozkaz cisára Hadriána^A) povstanie kruto potlačili, zničili mesto Jeruzalem a židovské obyvateľstvo rozptýlili. Obe tieto udalosti znamenali definitívne, konečné rozptýlenie židovského obyvateľstva medzi pohanské národy sveta.

Od Bar Kochbu po rok 1948

Z hľadiska počiatku novozmluvnej doby boli významnými medzníkmi v histórii Izraela roky 30-33, 70 a 135. Od roku 135 až do roku 1948 izraelský národ (Židia) nemal vlastnú krajinu (domovinu), v modernom ponímaní vlastný štát. Jeho „dom bol pustý“. Územie štátu Izrael (územie Palestíny) bolo striedavo pod vládou (mandátnou správou, jurisdikciou) Rimanov (roky 63 pred Kristom až 326 po Kristovi), Byzantíncov (326 – 614), Peržanov (614 – 638), Arabov (638 – 1099), križiakov (1099 – 1291), Egypťanov (1291 – 1517), Turkov (1517 – 1917) a Angličanov (1917 – 1948). Významnými udalosťami v novodobej histórii izraelského národa sú: sionistický kongres, Balfourova deklarácia a založenie štátu Izrael.

Sionistický kongres

V dňoch 29. – 31. augusta 1897 sa vo švajčiarskom meste Bazilej konal I. sionistický kongres. Theodor Herzl, židovský právnik z Rakúska,  vyzval na ňom Židov celého sveta, aby sa vrátili na Sion.

Avšak nebolo to také jednoduché. Židia sa nemohli len tak ľahko vrátiť na svoje pôvodné územie do zasľúbenej krajiny, lebo tá sa nachádzala pod tureckou nadvládou ako súčasťou Osmanskej ríše. Osmanská ríša bola vtedy silnou veľmocou. Židia však porozumeli výzve a napriek tomu prichádzali, aj keď spočiatku to bolo len 1 000 až 2 000 navrátilcov ročne. Ich počet postupne narastal. Herzl vyvíjal intenzívnu diplomatickú činnosť pre návrat Židov na Sion.

Theodor Herzl zomrel v roku 1904 vo veku 44 rokov úplne prepracovaný. Avšak Židia sa navracali do zasľúbenej krajiny. Hospodin začal týmto zhromažďovať svoj ľud.

Balfourova deklarácia

Zúrila 1. svetová vojna. Písal sa rok 1917. V tomto období došlo k ďalšiemu dôležitému rozhodnutiu.

V Anglicku žil v tejto dobe ruský Žid menom Chaim Weizmann. Ako doktor chémie vyrobil z obilia acetón, látku, ktorá sa dala použiť na výrobu vysoko explozívnej trhaviny. Jeho vynález prispel k vojenským úspechom Anglicka – Anglicko patrilo k víťazom 1. svetovej vojny. Anglická vláda chcela Dr. Weizmanna odmeniť za jeho zásluhy a opýtala sa ho, čo by si želal. Mal len jedno želanie: požiadal vládu, aby urobila niečo, aby sa Židia mohli vrátiť do svojej zasľúbenej krajiny na územie Palestíny. Angličania s tým súhlasili, lebo Palestína pre nich predstavovala strategický priestor – mala sa stať mostom ku kolóniám v Indii a východnej Ázii.

Za čias lorda Jamesa Arthura Balfoura, ministra zahraničných vecí Veľkej Británie, bolo 2. novembra 1917 vydané vyhlásenie, ktoré do dejín vošlo ako Balfourova deklarácia. Touto deklaráciou bola Židom zaručená v ich starej vlasti Izraeli (Palestíne) národná domovina.

Angličania oslobodili Palestínu od Turkov a 9. decembra 1917 vstúpili ako víťazi do Jeruzalema. O dva dni generál Allenby v Jeruzaleme verejne prečítal Balfourovu deklaráciu. Židom bola otvorená a na dosah ruky cesta k vlastnému štátu.

Anglicko dostalo od vtedajšej Spoločnosti národov Palestínu pod mandátnu správu. Tá trvala 31 rokov. Prvý anglický vysoký komisár bol Žid lord Samuel Herbert. Aj on vyzval všetkých Židov k návratu do Palestíny. Odvtedy sa Židia hromadne vracali na územie svojej pôvodnej vlasti.

Hospodin, Boh Izraela (Jahve), nielen zhromažďuje svoj ľud, ale ho opäť v tejto krajine aj rozmnožuje, ako to zasľúbil cez svojich starozákonných prorokov (Ezechiel 36:37-38).

Založenie štátu Izrael

Počas vlády Adolfa Hitlera bol židovský národ kruto prenasledovaný a zabíjaný. Šesť miliónov Židov dal Hitler v Európe brutálne zlikvidovať. Možnosť utvorenia samostatného židovského štátu sa po 2. svetovej vojne javila doslova ako nevyhnutnosť. Židia, ktorí prežili holokaust, naliehali na jeho vznik spoločne so sionistickým hnutím. Zdalo sa byť zjavné, že jedine vlastný štát im môže zabezpečiť potrebnú ochranu a bezpečnosť.

Cesta k vlastnému štátu a samostatnosti nebola jednoduchá, ale došlo k tomu a 14. mája 1948 bol v Mestskom múzeu v Tel Avive vyhlásený samostatný Izraelský štát. Vyhlásenie o nezávislosti prečítal Dávid Ben Gurion. Týmto dňom, podľa židovského kalendára to bol deň 5. ijara 5708, sa Izraelský štát stal skutočnosťou. Pre krajinu bol nakoniec zvolený oficiálny hebrejský názov Eretz Izrael. Toto pomenovanie nie je geografické, ale skôr poukazuje na vlasť (územie) detí Izraela (Jakoba) v zmysle veršov Józua 11:23. Židia mali opäť svoju vlastnú krajinu, svoju vlastnú domovinu, ako im to Hospodin zasľúbil: „A budete bývať v zemi, ktorú som dal vašim otcom…“ (Ezechiel 36:28).

Prvé kroky Izraela

Prvou krajinou na svete, ktorá uznala Izrael de jure, bol Sovietsky zväz. Moskva a Tel Aviv preto nadviazali diplomatické styky už 17. mája 1948. Izrael napriek všetkým akútnym problémom, ktoré ho sužovali, bol rok po svojom „zrodení“ prijatý do OSN. Stalo sa tak počas rokovania Valného zhromaždenia 11. mája 1949. OSN akceptovala Izrael ako svojho 59. člena.

Návrat Židov z babylonského zajatia späť do zasľúbenej krajiny, stavba chrámu v Jeruzaleme a obnova štátnosti sa uskutočnili podľa proroctiev a z rozkazu Boha Izraelovho a z rozkazu perzskýchkráľov: „A tak stavali starší Židov, a darilo sa im podľa proroctva proroka Haggea a Zachariáša, syna Iddovho. A teda stavali a dokončili z rozkazu Boha Izraelovho a z rozkazu Cýra (Kýra Veľkého), Dária a Artaxerxa, perzského kráľa“ (Ezdráš 6:14). Tak aj vznik štátu Izrael v roku 1948 a novodobé formovanie izraelskej štátnosti sa udialo a deje podľa proroctiev z vôle Boha prostredníctvom svetských autorít a mocností.

Radosť z uskutočnenia odvekého sna už na druhý deň (15. mája 1948) vystriedala nutnosť brániť svoje územie. Prvá zo série arabsko-izraelských vojen – vojna o nezávislosť ‒ vypukla priam v rekordne krátkom čase. Do boja proti Izraelu sa vydali egyptskí, libanonskí, jordánski, sýrski a irackí vojaci.

Hneď po vyhlásení samostatného Izraelského štátu Ben Gurionom, o niekoľko hodín, päť arabských štátov svojimi skvele vyzbrojenými armádami napadlo novozaložený štát Izrael. Ale táto vojna netrvala dlho. O desať mesiacov neskôr si 600 000 Židov vybojovalo víťazstvo. Na podnet OSN musela byť uzavretá zmluva o prímerí, ktorú podpísali na ostrove Rodos.

Izrael v tejto oslobodzovacej vojne vydobyl viac územia, ako mu chceli priznať. Izrael si v tomto zápase nemohol udržať staré mesto Jeruzalem, ktoré sa stalo na 19 rokov rozdeleným mestom. Východná časť Jeruzalema bola k Izraelu pripojená až po šesťdňovej vojne v roku 1967.

Ale ani po podpísaní zmluvy na ostrove Rodos nezavládol mier. Izrael musel aj v ďalších rokoch čeliť vojenským hrozbám a útokom zo strany susedných arabských štátov. V roku 1956 to bola tzv. Suezská kríza. V roku 1967 šesťdňová vojna. Vojna Jom Kipur v roku 1973. V roku 1982 musel Izrael zasiahnuť proti teroristom v Libanone. Teroristické prepady a ostreľovanie trvá až do dnešných dní.

Zvláštnu pozornosť si zasluhuje šesťdňová vojna. Trvala od 5. do 10. júna 1967. V týchto dňoch dobyl Izrael Sinaj, Judsko, Samáriu, pásmo Gazy a Golanské výšiny. Významným dňom pre Jeruzalem bol 7. jún. Za 55 hodín dobyli izraelskí vojaci biblické staré mesto Jeruzalem. Aby ušetrili kresťanské kostoly a arabské mešity, nenasadili ťažké zbrane. Stálo to ale životy a zranenia izraelských vojakov. Cieľ bol však dosiahnutý. Po približne 1 900 rokoch patrilo teraz izraelskému národu zase celé, nerozdelené mesto Jeruzalem s chrámovým vrchom a Múrom nárekov.

Hospodin dal svojmu národu víťazstvo vo všetkých vojnách, ktoré boli rozpútané zo strany jeho susedov. Dostali späť svoju biblickú krajinu od Dána po Beršebu, od Stredozemného mora po Jordán vrátane Jeruzalema. Nedá sa nevidieť, že Boh opäť koná uprostred svojho ľudu. Roky 1897, 1917, 1948 a 1967 sú významnými medzníkmi v dejinách spasenia a v histórii Izraela. Sú významnými rokmi v opätovnom formovaní izraelského národa a štátu. Zhromažďovanie Židov do zasľúbenej krajiny postupuje neustále aj v dnešných dňoch. Podľa proroctiev opäť príde na túto zem Izraelu zasľúbený Mesiáš a náš Pán a Kráľ, Spasiteľ Ježiš Kristus. Príde tak, ako odišiel (Skutky 1:10-11; Zachariáš 14:4). Príde do Izraela a do Jeruzalema. To je biblický dôvod, prečo štát Izrael so svojím starobylým sídlom Jeruzalem nezaniknú. Tu končí naša stručná história izraelského národa.

Palestína ako územie a štát

V prvej časti tejto série sme upozornili, že je potrebné rozlišovať Palestínu ako zemepisné územie a Palestínu ako štát (presnejšie: ako obývanú autonómnu oblasť). Tam sme opísali zemepis a históriu vzniku a pomenovania územia s názvom Palestína.

Na území Palestíny (na území súčasného štátu Izrael) koexistujú dva národy, ktoré sústreďujú na seba celosvetovú pozornosť – Izraelčania a Palestínčania. V pásme Gazy a na Západnom brehu Jordánu získali Palestínčania určitú územnú samosprávu. Dodnes prebiehajú medzinárodné rokovania o vzniku Palestínskeho štátu.

Palestínsky štát vyhlásil v Alžírsku 15. novembra 1988 Jásir Arafat, vodca Organizácie za oslobodenie Palestíny. Za svoje hlavné mesto považuje Jeruzalem. Viac ako 135 členských krajín OSN uznáva Palestínu ako nezávislý štát, ale Izrael a mnohé ďalšie krajiny vrátane Spojených štátov stále považujú toto územie Palestíny za súčasť Izraela.

V ďalších rokoch nasledoval celý rad medzinárodných konferencií a rezolúcií s cieľom ustanovenia štátu Palestína a usporiadania územia a vzťahov medzi štátom Izrael a Palestínčanmi. Táto otázka nie je uzavretá, čoho sme svedkami aj v dnešných dňoch.

Poznámka na záver celej série

Cieľom tejto série piatich článkov o datovaní dôležitých biblických udalostí v histórii Izraela bolo poskytnúť čitateľovi pomôcku v tom, ako sa zorientovať v chronológii týchto udalostí. Jednotlivé dátumy, ktoré sme v tomto datovaní použili, netreba považovať za neomylné. Čísla rokov sa podľa rôznych zdrojov môžu líšiť v závislosti od použitej metódy skúmania Písma, mimobiblických zdrojov a spôsobu výpočtu a niekedy aj výkladového prístupu. Zväčša sa líšia o niekoľko rokov. Rozdiely v datovaní môžu byť spôsobené tým, ako sa jednotlivé metódy výpočtu vysporiadali s používaním rôznych lunisolárnych kalendárov jednotlivými národmi a v jednotlivých etapách dejín týchto národov, ako aj narábaním s prestupnými rokmi (s cieľom synchronizácie lunárneho kalendára so solárnym rokom) či nástupníckymi rokmi panovníkov. Napríklad iný bol babylonský kalendár, iný židovský kalendár pred babylonským zajatím, iný po zajatí. Iný bol židovský civilný kalendár a iný náboženský kalendár. Aj datovanie narodenia Pána Ježiša sa môže podľa rôznych líšiť o niekoľko rokov (od roku 6 po 1 pred Kristom), tiež datovanie jeho ukrižovania (od 30 po 33 n. l.) v závislosti od historického skúmania a spôsobu výpočtu.

Naším cieľom nebolo predložiť absolútne datovanie udalostí s presnosťou jedného roka. Išlo nám o orientačnú historickú chronologickú predstavu o čase a následnosti jednotlivých biblických udalostí. Rozdiely v rôznych prístupoch datovania a o niečo sa líšiace čísla rokov pri tom všetkom nemajú dopad na porozumenie evanjelia a cesty spásy, porozumenie dejinám spásy ani žiadne doktrinálne dopady na vieru v Spasiteľa, ukrižovaného a vzkrieseného Krista. Domnievame sa však, že poznanie toho, ako sa dejiny spásy odvíjali v behu histórie (aj keď len s určitou obmedzenou presnosťou), môže byť pre čitateľa budujúce a povzbudením v jeho viere.

Zdroje (1-3) a poznámky (A)

1) J. D. Douglas (vedúci editor) a kol., Nový biblický slovník, Návrat domů, Praha 2017,

        ISBN 978-80-7255-393-8

       a) heslo: Chronologie Starého zákona

       b) heslo:  Chrám

2) Samuel J. Schultz, Starý zákon mluví, Czech edition,  1991, Viena, Austria

3) Joachim Langhammer, Čo bude s týmto svetom?, MSEJK, Bratislava 1997, ISBN 80-88891-09-4

A)Hadrián alebo (po latinsky) Hadrianus, celým menom Publius Aelius Traianus Hadrianus. V rokoch 117 až 138 rímsky cisár z Nervovsko-antoninovskej dynastie.

Prechod na obsah kategórie „Boží ľud“

Prechod na úvodnú stránku – Úvod

Prechod na Najnovšie články na stránke

Umiestnené: 22. júla 2025

… a tak bude celý Izrael spasený (Rímskym 11:26)

V sérii týchto článkov sa zaujímame o spásu izraelského národa, ako ju Boh realizuje v dejinách ľudstva a ako súvisí spása pohanských národov so spásou Izraela. Čo presne znamená, že celý Izrael bude spasený? Kedy sa to stane? Ako s tým súvisí zatvrdenie izraelského národa? V predchádzajúcich častiach tohto cyklu (Izrael v dejinách spásy 1. – 6. časť) sme dospeli k poznaniu, a tak sme aj uviedli, že podľa Písma je potrebné rozlišovať Izrael ako národ, ako etnikum, a Izrael ako tú časť tohto etnika, ktorá je vierou spasená a predstavuje zostatok vyvolený k spáse. V ďalších častiach cyklu sa venujeme práve tejto téme – sústreďujeme sa v nich na spasenie zostatku Izraela. Najprv si však urobme stručné zhrnutie, čo sme na túto tému doteraz spoznali a v predchádzajúcich častiach uviedli.

Pokračovanie článku na adrese:

http://casopis.solas.sk/vyucovanie/izrael-v-dejinach-spasy-7-cast

Zrod protestantskej reformácie

Predslov k téme „Protestantská reformácia“

Reformácia (z lat. obnovenie, pretvorenie) hnutie, ktoré začalo v 16. storočí, a prakticky pokračuje aj v dnešných dňoch, ako snaha vrátiť cirkev k jej koreňom 1. storočia nášho letopočtu. V historickom pohľade ide o proces smerujúci k náprave chýb, ktoré vznikli v rámci rímskokatolíckej cirkvi a jej vplyvu na politický a kultúrny život vtedajšej Strednej a Západnej Európy – a dnes už prakticky na národy celého sveta.  Cieľom reformátorov bol a stále zostáva, priviesť kresťanskú vieru k biblickým pravdám ako norme života cirkvi.

Reformácia je kritikou náboženského formalizmu, kultúrnych, politických nánosov sveta a vplyvu pohanských náboženstiev, ktoré sa v predchádzajúcich storočiach dostali do cirkvi. Zameriava sa na momentálny úpadok cirkvi, ale aj na dlhodobé chyby, ktoré vznikali už v začiatkoch stredoveku.

Snahy o nápravu cirkvi vznikali aj pred 16. storočí. Krátko o nich napíšeme.

Predreformácia

Hoci sa pokusy o nápravu cirkvi vyskytli už pred rokom 1517 tieto trvalo neovplyvnili ani teológiu ani nemali zásadný vplyv na politické usporiadanie Európy. V prostredí celkovej skazenosti vtedajšej cirkvi a jej odklonu od Písma, však ešte v plnosti neuchopili evanjelium spasenia z milosti a Písmo ako jedinú autoritu pre spásu a zbožný život. Preto ich snahy ešte nevyústili do radikálnych zmien a obnovy cirkvi do jej pôvodného stavu z obdobia 1. storočia. Predreformátori neboli úspešní aj preto, lebo ich myšlienky nemali podporu zo strany škôl či univerzít. V prípade reformácie takáto podpora nechýbala. Už prvé reformačné tézy mali silné akademické zázemie, svoju vážnosť medzi vzdelancami a popularitu aj v širokom občianstve.

Kníhtlač a reformácia

Kritickým pozitívnym faktorom reformačného hnutia bolo zdokonalenie kníhtlače. Mechanické rozmnožovanie písaného textu poznali už Číňania, ktorí už v 8. storočí tlačili z dosák. Podľa starého spôsobu sa dala jedna strana textu tlačiť len z jednoliatej kovovej matrice, ktorej vytváranie bolo zdĺhavé a nákladné. V Európe objavil a zdokonalil kníhtlač Johan Gutenberg v roku 1450¹⁾. Kníhtlač sa už v prvých desaťročiach od svojho vzniku šírila rýchlym tempom do západnej Európy a severného Talianska, teda tam, kde boli výborne prosperujúce hospodárske pomery obchodných a univerzitných miest. Novou kníhtlačou sa reformačné spisy mohli šíriť v krátkom čase a vo veľkých množstvách. Tlačená kniha bola oveľa  lacnejšia ako kniha, ktorá, ako dovtedy, vznikala ručným opisom. Tlačená kniha sa rýchlo dostávala medzi všetky vrstvy obyvateľstva. 

Zrod reformácie

Podľa tradície, dňa 31. októbra 1517 rímskokatolícky mních Martin Luther pribil na dvere chrámu vo Wittenbergu (Nemecko) 95 téz. Tézy kritizovali odpustky a v podstate sa dotýkali všetkých kritických bodov, o ktoré sa neskôr počas celej reformácie zápasilo – a vlastne zápasí až dodnes. Tento deň bol začiatkom hnutia usilujúceho sa o návrat k autorite Biblie a k učeniu, že hriešnik je pred Bohom ospravedlnený jedine z viery.

Význam reformácie pre kresťanstvo ťažko doceniť. Napriek tomu, že  zo zemského pohľadu bola súčasťou širokého európskeho politického a kultúrneho pohybu, nemôžeme nevidieť v nej Boží zásah do dejín cirkvi, ktorú reformátori princípom sola scriptúra (jedine Písmo) vrátili naspäť k autorite apoštolov a prorokov a prostredníctvom princípu sola fide (jedine vierou) k prijímaniu celého spasenia jedine z Božej ruky. A podobne aj ďalšie tri sola.

Skutočnosť, že nie celá cirkev poslúchla výzvu k návratu, ale namiesto toho sa začalo neslávne delenie a trieštenie cirkvi, a tiež aj fakt, že ani reformačná časť cirkvi princípy sola neuskutočnila dôsledne, nič neuberá na jase svetla evanjelia, ktoré reformácia opäť naplno rozsvietila.^A)

Niet pochýb o tom, že Martin Luther sa narodil do sveta, v ktorom sa prejavovali snahy a pôsobili sily už pred ním a pripravili cestu pre úlohu, ktorú on mal zohrať. To však nič neuberá na jeho zásluhách. Dejiny nie sú jednoduchým súčtom vplyvov predchádzajúcich udalostí. Okrem historických faktov je v dejinách rovnako významná aj úloha osobností. Myšlienky môžu visieť vo vzduchu a problémy čakať na riešenie, ale tým ešte nič nové nevzniká. Tieto dve veci: historickú skutočnosť doby a úlohu osobnosti Martina Luthera musíme mať na pamäti, keď rozmýšľame o zdrojoch protestantskej reformácie. Je zrejmé, že úloha človeka v dejinách nikdy nie je absolútne  nezávislá a jeho tvorivá činnosť a schopnosť absolútne samostatná. Tak aj dielo Martina Luthera – a iných reformátorov – na reforme cirkvi, bolo v konečnom dôsledku dielom nášho zvrchovaného Boha.

Princípy protestantskej reformácie sú vyjadrené v piatich tézach známych ako reformačné sola. To je odkaz reformácie aj do dnešných dní. Päť reformačných sola je odkaz, ktorý je stále spoločný a rovnaký pre všetkých, ktorí majú živú vieru v Ježiša Krista. Hlásime sa k odkazu, ktorý je zhrnutý v piatich reformačným „sola“, ktorými sú:

• jedine Písmo (sola scriptura)
• jedine Kristus (solus Christus)
• jedine milosťou (sola gratia)
• jedine vierou (sola fide)
• jedine Bohu patrí sláva (soli Deo gloria)

Je to pravda, ktorá je spoločným základom viery všetkých nasledovníkov Pána Ježiša Krista v pravom zmysle tohto slova (kristovcov), Božích detí, spasených a vykúpených bez ohľadu na to, v ktorom spoločenstve či denominácii sa stretávajú k chvále a uctievaniu Stvoriteľa vesmíru, Pána všetkého, Boha Biblie, Boha Abraháma, Izáka a Jakoba, Boha a Otca nášho Pána Ježiša Krista.

Takto sme sa viacerí identifikovali v roku 2008 v prvom čísle časopisu Solas. Na tomto prehlásení, rovnako ako aj na mojej identite sa za tie roky u mňa nič nezmenilo. Stále som kristocentrický, som kristovc a v otázkach viery a spasenia sa stále a v plnosti hlásim k menovaným piatim protestantským reformačným sola.

Protestantské sola sú značky, semafory, ktoré nás vedú po úzkej ceste. Vedú nás do konečnej destinácie nášho pobytu vo večnosti, vedú nás do nového Jeruzalema. Ak sa ich pridŕžame, z tejto cesty nezídeme, neodbočíme. V tom je ich dôležitosť aj pre cirkev dnešných dní. Preto im venujeme pozornosť aj na stránkach Slova viery.

V článkoch venovaných tejto téme sa budeme venovať histórii protestantskej reformácii, jej osobnostiam a odkazu.

Zdroj a poznámka

1)  Článok o ňom je na adrese Johann Gutenberg 

A) Rímsky katolicizmus reformačné hnutie považuje za vzburu protestantov proti univerzálnej cirkvi a svetský historici za revolučné hnutie.

Prechod na články kategórie Náš Boh

Prechod na články s témou protestantská reformácia

Prechod na úvodnú stránku – Úvod

Prechod na Najnovšie články na stránke

Umiestené: apríl 2025 

Doplnené: 31. augusta 2025

Historický pohľad

Cirkev, spoločenstvo veriacich v evanjelium Pána Ježiša Krista, vznikla na Letnice v Jeruzaleme v roku, v ktorom bol Ježiš Kristus ukrižovaný, vzkriesený z mŕtvych, vzatý na nebo a posadil sa po pravici svojho Otca. Došlo k tomu približne pred 2000 rokmi. Konkrétny dátum jej zrodu je deň, v ktorom bol vyliaty Svätý Duch, ktorý zostúpil z neba a naplnil asi 120 očakávajúcich učeníkov v Jeruzaleme, zdržujúcich sa vo vrchnej dvorane (Skutky 1:4, 1:13, 2:1-4).

Od tohto dňa Cirkev Kristova rástla a neustále rastie aj v týchto dňoch. Vo svojej histórii prešla mnohými útrapami, omylmi, ale aj víťazstvami. V celých jej dejinách nachádzame lásku, vernosť a zachovávajúcu moc jej Pána. Raná cirkev doby apoštolov zotrvávala v jednote ako učenia, tak aj praxe. Od samého svojho počiatku však musela čeliť mnohým prenasledovaniam zo strany Židov a štátnej moci a mnohým nebiblickým učeniam. Prvým z nich bol judaizmus a neskôr gnostické učenie, ktoré vzniklo zmiešaním pohanských filozofických smerov a biblickej viery.

V histórii cirkvi boli dve dôležité a významné udalosti. Prvou, ktorú len spomenieme, bolo rozdelenie cirkvi v roku 1054 (11. storočie). Vtedy došlo k rozdeleniu cirkvi na dve samostatné časti (inštitúcie): na cirkev západnú, ktorá mala stredisko v Ríme, a na cirkev východnú, ktorá mala stredisko najprv v Carihrade (Istanbul, Turecko) a neskôr v Rusku. Tak je to až dodnes. Západnú cirkev dnes poznáme pod pomenovaním rímsko-katolícka cirkev a východná nesie názov pravoslávna cirkev.

V 15. až 16. storočí prišlo v západnej (rímsko-katolíckej) cirkvi k ďalšiemu rozdeleniu, ktoré bolo oveľa hlbšie a prinieslo ďaleko väčšie zmeny, než keď sa v 11. storočí od rímskej cirkvi oddelila pravoslávna cirkev. Toto nové rozdelenie vzniklo ako dôsledok reformačného hnutia dnes známeho ako protestantská reformácia.^A a)-c).

Úpadok a rozvrat v cirkvi

Rímsko-katolícka cirkev 15. a 16. storočia bola v dôsledku prispôsobovania sa pohanskému svetu v stave hlbokého úpadku a rozvratu. Prijímala pohanské názory a zvyky a nerozpoznala, že sa tým radikálne odchýlila od Božieho slova. Jej odklony od Písma boli dôsledkom hlavne troch vecí: vznikom pápežstva, sakramentalizmu (ceremonializmu, obradníctva) a mníšstva (mníšskeho stavu). Stručne sa budeme zaoberať všetkými tromi.

A. Pápežstvo

Pod pápežstvom sa rozumie zvrchovaná vláda rímskeho biskupa, ktorý sa označuje slovom pápež, nad celou katolíckou cirkvou, a to nad jej učením, bohoslužbou a riadením. Nie je to len nový spôsob cirkevnej správy, lebo pápež cirkev nielenže riadi, ale jej aj vládne. Pápežstvo má svoj základ v nesprávnom výklade Písma (Matúš 16:18-19 a Ján 21:15-19), ktorý viedol k nesprávnemu učeniu, že sám Pán Ježiš Kristus ustanovil apoštola Petra svojím zástupcom na zemi.

Učeniu o pápežskej moci nad celou cirkvou predchádzala skutočnosť, že cirkev začala prisudzovať všetkým kazateľom výnimočnú moc. V ranej cirkvi doby apoštolov to však tak vôbec nebolo. To, že sa kazateľom začala prisudzovať výnimočná moc, je analógia s pohanským kňazstvom. Pohanskí kňazi sa od kazateľov a správcov kresťanskej cirkvi líšili tým, že boli považovaní za ľudí, ktorí majú výnimočnú moc od svojho božstva. Verilo sa, že im ich boh dal časť svojej moci, aby ju slobodne užívali. Mohli preto s bohom manipulovať – odvrátiť jeho tresty alebo privolať jeho pomoc. Takéto myslenie je samozrejme v rozpore so zjavením Písma o pravom Bohu, pretože znižuje jeho zvrchovanosť, vyvýšenosť a svätosť, a preniklo do cirkvi predovšetkým preto, lebo upadlo poznanie Božieho slova. Tak sa z kazateľov evanjelia postupne stali kňazi (obetovatelia), ktorým bola prisúdená nadprirodzená moc.

B. Sakramentalizmus

Ďalšia zmena, ktorá hlboko ovplyvnila cirkev, bol vznik obradníctva alebo sakramentalizmu (z lat. sakramentum = sviatosť).

Obradníctvo je nové chápanie a nový spôsob bohoslužieb. Pri bohoslužbách cirkvi apoštolskej doby bolo hlavnou súčasťou bohoslužieb kázanie Božieho slova a súčasťou jej života bolo aj praktizovanie dvoch ustanovení Ježiša Krista, a to sú krst vo vode ponorením a večera (pamiatka) Pánova. Pritom išlo vždy o kázanie evanjelia a obom úkonom menovaných ustanovení sa neprisudzovala žiadna zvláštna posväcujúca moc. V tom sa líšili kresťanské pobožnosti od pohanských. Pohania nepraktizovali kázanie a nechceli sa dotknúť svedomia ľudí, ale svojimi pobožnosťami chceli pôsobiť na bohov a svojimi obradmi prijímať a udeľovať ľudu niečo z božskej moci svojho božstva. (Pozri Pavol v Lystre, Skutky 14:11-25.) Toto preniklo aj do kresťanskej cirkvi, ktorá začala prikladať sviatostiam nadprirodzenú moc a prikladať im v bohoslužbách hlavné miesto. Kázanie Božieho slova sa stávalo druhoradým. Dôraz sa kládol na účasť na sviatostiach namiesto toho, aby bol kladený na vieru, ktorá má viesť človeka životom (Rímskym 1:17). Spoliehaniu sa na zázračnú a spasiteľnú moc sviatostí sa hovorí obradníctvo (sakramentalizmus).

C. Sviatosti

Postupne cirkev prijala sedem sviatostí: krst, birmovanie, oltárnu sviatosť, pokánie, posledné pomazanie, kňazský stav (vysvätenie za kňaza) a manželský stav.

Z nich za najdôležitejšiu sa považuje oltárna sviatosť. Je to chlieb (oblátka, hostia) a víno, ktoré sú uložené na oltári katolíckych chrámov. O nich katolícka cirkev od roku 1215 výslovne verí, že sa pri obrade nazvanom svätá omša zázračne premieňajú na telo a krv Ježiša Krista, a preto sa im vzdáva božská pocta a klania sa im. Katolícka cirkev verí a učí, že tí, ktorí prijímajú na omši tento chlieb, sú spojení s Kristom a očistení od hriechov. Katolícka cirkev tvrdí a verí, že pri tomto obrade, na omši, sa Kristus vždy znova obetuje. Aj o ostatných sviatostiach katolícka cirkev začala učiť, že tajomným spôsobom dávajú ľuďom Božiu milosť a že teda na prijímaní sviatostí závisí spasenie.

Okrem nutnosti prijímať sviatosti cirkev za posvätené začala považovať všetko, čo prišlo do styku so sviatosťami. Bol to predovšetkým chrám a v ňom oltár, pri ktorom sa koná omša a kde podľa katolíckej cirkvi prebýva/sídli skutočný Kristus v podobe chleba a vína. Začali sa uctievať pozostatky mučeníkov (relikvie), obrazy a sochy „svätých“. Do cirkvi sa tak dostali pohanské povery. Za zvlášť posvätné miesta boli (a sú) považované tie, kde bol niekto zázračne uzdravený alebo kde mal nejaké videnie.

D. Mníšstvo

Mníšstvo je život v odlúčenosti od všedného života a jeho povinností (rodiny, zamestnania), ktorý si človek vyvoľuje preto, aby „lepšie“ slúžil Bohu. Toto presvedčenie sa snažili podoprieť predovšetkým príbehom o bohatom mládencovi (Matúš 19:16-26).

V mníšstve ide o chápanie života opačne ako v pápežstve. V ňom je to život vzdialený každodennej realite, svetskej moci a bohatstvu. Kým pápežstvo usilovalo o vládu vo svete, mníšstvo usilovalo o únik zo sveta.

Na svete je hriech a zlo, ale človek nepremôže hriech útekom zo sveta a potlačením telesných potrieb, ale jedine tak, že sa v pokání obráti k Bohu a vo viere sa mu odovzdá. Mnísi sa sami odtrhli od života a umŕtvovali v sebe telesné žiadosti. Snažili sa tým sami pričiniť o svoje spasenie. Aj mníšstvo vzniklo odchýlením sa od posolstva Písma.

Datuje sa, že mníšstvo vniklo v Egypte v dobe posledného prenasledovania za cisára Diokleciána. Prvým pustovníkom bol Antonius (žil asi v r. 231-336). O sto rokov neskôr vznikli v Egypte prvé kláštory (kláštor od lat. slova claustrum = ohrada, uzavreté miesto). Pustovníci tam žili blízko seba, ale schádzali sa len k spoločným pobožnostiam a k jedlu. Nemali žiadny pevný poriadok (rád, regule). Neskôr vznikli kláštory s pevným poriadkom (rádom). Tí, ktorí žili v takýchto kláštoroch, sa nazývali mnísi. Prvý takýto kláštor založil v r. 529 mních Benedikt na hore Monte Cassino (na sever od Neapola). Mnísi (vstupujúci do kláštora) museli zložiť sľub poslušnosti, chudoby a čistoty (bezženstva), a to na celý svoj život.

Postupne vzniklo mnoho iných mníšskych reholí (rádov) a kláštorov s rôznymi predpismi (poriadkom, regulami), ktoré riadili život a k dodržiavaniu ktorých sa mnísi zaväzovali. Súčasťou predpisov pre život v kláštore bol však vždy sľub poslušnosti, chudoby a čistoty. Postupne bol život v odlúčenosti v kláštore považovaný za dokonalejší ako život v povolaní a v práci všedného života. Ako boli v prvých dobách uctievaní mučeníci pre vieru, tak začali byť uctievaní aj zomrelí mnísi, ktorí nad iných vynikali sebadisciplínou alebo obetavou službou pre iných. Tak sa postupne rozmohlo uctievanie svätých. Ľudia sa radšej spoliehali na nich, ako na samotného všemohúceho Boha.

Avšak aj v dobe najhlbšieho úpadku tu bolo Božie slovo – Sväté písmo. Bolo síce veľmi zanedbávané a svojvoľne vykladané, ale pravdy, ktoré obsahovalo, sa nedali potlačiť a odstrániť. V rámci samotnej rímsko-katolíckej cirkvi vzniklo hnutie, ktorého cieľom bola obnova cirkvi (reformácia).

Reformácia

Reformácia alebo presnejšie protestantská reformácia bolo (a je) hnutie, ktorého cieľom bolo uvedenie cirkvi do pôvodného stavu – do stavu ranej cirkvi apoštolskej doby. Vodcom reformácie sa hovorí reformátori^B. Za takýchto sa považujú hlavne dvaja muži: Martin Luther (1483-1546; nemecká reformácia) a Ján Kalvín (1509-64; švajčiarska reformácia). Za počiatok protestantskej reformácie sa považuje 31. október 1517, kedy katolícky mních Martin Luther pribil na dvere chrámu vo Wittenbergu svojich 95 téz. Bola to iskra, ktorá rozhorela plameň protestantskej reformácie.

Písmo priviedlo reformátorov k dvom hlavným poznatkom:

1. Pravou príčinou neporiadku v cirkvi je porušenosť celej cirkvi. Cirkev prestala poslúchať Ježiša Krista ako svojho jediného Pána a hlavu. Popri Božích prikázaniach prijala za smerodajné aj ľudské ustanovenia (nariadenia pápežov, cirkevných snemov a učenia rôznych cirkevných osobností, čo sa označuje ako tzv. tradícia). Tradícii sa často prikladala väčšia dôležitosť ako Božiemu slovu (Písmu).

2. Cirkev opustila základnú biblickú pravdu o hriechu a milosti. Napriek jasnému a zrozumiteľnému zjaveniu Písma učila, že človek si musí Božiu milosť zaslúžiť konaním dobrých skutkov – a ktoré sú to dobré skutky, predpisovala cirkev. Reformátori porozumeli nadradenosti Božích prikázaní nad čímkoľvek iným, a preto zdôrazňovali, že:

      a) Božie slovo musí byť jediným zdrojom viery a inštrukciou života;

     b) spasenie sa zakladá jedine na viere v milostivého Boha zjaveného v Ježišovi Kristovi.

Čo reformácia zmenila

Na základe Písma reformácia odmietla (odstránila) kňazstvo a pápežstvo. Kristus neodovzdal svoju moc a vládu nad cirkvou žiadnej cirkevnej (či inej) inštitúcii, úradu či človeku, aby bol prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi. Boh slovom evanjelia volá každého jednotlivca k pokániu a viere. Každý je bezprostredne zodpovedný Bohu za svoj život. Proti kňazstvu a pápežstvu postavila biblické učenie o všeobecnom kňazstve veriacich (1. Petrov 2:9-10).

Reformácia zmenila aj katolícky pohľad na bežný život. Katolícka cirkev podceňovala časný život a svetské povolanie. Za vyššiu životnú formu pokladala mníšsky stav. Reformátori naproti tomu nepohŕdali prirodzeným životom, lebo svet je Božím stvorením. Človek má slúžiť Bohu vo svojom povolaní a usilovať sa, aby všetko, čo robí, robil na Božiu slávu a šírenie evanjelia.

Čo je výsledkom reformácie

Reformátori pôvodne usilovali o obnovu katolíckej cirkvi a nepomýšľali na oddelenie sa od nej. Vodcovia katolíckej cirkvi sa však reforme vzopreli. Pre reformátorov tak neostávala iná možnosť, ako sa pre svoje dobré svedomie od katolíckej cirkvi oddeliť. Vznikli tak nové cirkvi, ktoré nesú pomenovanie evanjelikálne^C(alebo niekedy aj protestantské), lebo ich základom a východiskom je jedine evanjelium Ježiša Krista na rozdiel od rímsko-katolíckej cirkvi, ktorá sa okrem Božieho slova (Písma) zakladá aj na tradícii.

Reformácia zasiahla hlavne rímsko-katolícku cirkev a stala sa celosvetovým hnutím. Pravoslávnej cirkvi sa reformácia prakticky nedotkla. Historicky reformácia prebiehala v dvoch hlavných prúdoch, a tak hovoríme o nemeckej a švajčiarskej reformácii.

Oba prúdy smerovali cirkev k jej pôvodnému stavu ranej cirkvi apoštolského obdobia. Návrat k ranej cirkvi a jej učeniu reformátori sformovali v piatich reformačných sola. Sú nimi: sola scriptura (jedine Písmo), solus Christus (jedine Kristus), sola gratia (jedine milosťou), sola fide (jedine vierou) a soli Deo gloria (jedine Bohu patrí sláva). Všetkých päť princípov je rovnako dôležitých a vystihujú, čo má cirkev Pána Ježiša Krista, a to aj dnes, charakterizovať ako v učení, tak aj v praxi.

Nemecká reformácia (luteránska)

Strediskom nemeckej reformácie bolo mesto Wittenberg a jej vedúcou osobnosťou je Martin Luther. Luther vedený Písmom, najmä Pavlovými epištolami, prišiel k poznaniu, že pred Bohom neobstojíme pre svoje skutky, ale len z Božej milosti. Najjasnejšie vyjadrenie tejto skutočnosti našiel v Liste Rímskym 3:28.

Cirkvi, ktoré vznikli pod vplyvom Lutherovho pôsobenia sa nazývajú luteránske (aj luterské) alebo evanjelické cirkvi augsburského vyznania (podľa vyznania prijatého v Augsburgu 25. júna 1530). Ich chápanie Písma je obsiahnuté jednak v augsburskom vyznaní viery a jednak v Lutherovom katechizme. Hlavný dôraz sa v nich kladie na obrátení srdca k Bohu a odovzdaní sa vo viere Ježišovi Kristovi ako jedinému spasiteľovi. Duchovné vedenie cirkvi sa ponecháva kazateľom a na poriadku (priebehu) bohoslužby sa mení iba to, čo priamo odporuje Písmu. Preto v evanjelických chrámoch zostávajú na hlavnom mieste oltár a ozdoby (obrazy, sochy – ale nie sú uctievané). Vonkajšiu správu cirkvi Luther ponecháva svetskej moci, ktorá mala právo obsadzovať cirkevné úrady. Veľký dôraz sa kládol na to, aby predovšetkým rodina žila duchom biblickej viery.

Nemecká reformácia prenikla takmer do všetkých krajín západnej a strednej Európy. Našla tu mnohých prívržencov. Pevne zakotvila v Nemecku, škandinávskych štátoch (Dánsko, Nórsko a Švédsko) a v pobaltských štátoch (Fínsko, Estónsko a Lotyšsko). Rozšírila sa aj v bývalom Uhorsku, a to v mestách obývaných Nemcami a Slovákmi. V niektorých z týchto krajín [napr. Francúzsku, Nizozemsku^D, Anglicku a Škótsku] však neskôr získala prevahu ženevská (švajčiarska, kalvínska) reformácia.

Vedúce osobnosti nemeckej reformácie: Martn Luther (*10. novembra 1483 – †18. február 1546), Philip Melanchton (*16. februára1497 – †19. apríla 1560), Martin Chemitz (*9. novembra 1522 – †8. apríla 1586).

Švajčiarska reformácia (kalvínska)

Strediskom švajčiarskej reformácie bola Ženeva a jej vedúcou osobnosťou sa stal Ján Kalvín. Kalvínovým pôsobením vznikla v Ženeve reformovaná cirkev, nazývaná tiež helvétska cirkev (Helvétia – Švajčiarsko). Stojí pritom na rovnakých reformačných princípoch ako luteránska (evanjelická) cirkev.

Švajčiarska reformácia však priniesla nové poznanie a nové zdôraznenie niektorých stránok evanjelia, ktoré v nemeckej reformácii neboli zdôraznené. Až obidve reformácie, nemecká a švajčiarska, dohromady (spoločne) tvoria jediné svetové reformačné hnutie. Aj v Česku a Uhorsku bola reformácia veľmi silná. Reformácii na území dnešného Česka a Slovenska však v tomto článku nevenujeme pozornosť. Je to jednak preto, lebo história našich cirkví si zasluhuje oveľa väčšiu pozornosť, než je to možné urobiť v rozsahu tohto článku. A tiež preto, že je podrobne opísaná v dostupnej literatúre uvedenej v poznámke ^A a)-c). Históriu cirkvi a priebeh reformácie na našom území preto odporúčame sledovať z tejto literatúry.

Reformované cirkvi stoja spolu s evanjelickou cirkvou na spoločnom základe (hlavne päť sola): Božie slovo je jediným pravidlom viery a spasenia – a spasenie je z milosti jedine z viery. V učení neboli medzi nimi podstatné rozdiely. Reformované cirkvi kladú len väčší dôraz na Božiu zvrchovanosť nad svetom. Z toho vyplývajú odlišnosti reformovanej cirkvi v bohoslužbách a zvlášť v cirkevnom zriadení. Bohoslužby reformovanej cirkvi sa obmedzujú jedine na kázanie Božieho slova, spoločnú modlitbu a spev. Preto boli z chrámov reformovaných cirkví odstránené všetky obrazy a sochy, ale aj oltár a na hlavné miesto bola postavená kazateľňa. Reformované cirkvi majú presbyteriánske zriadenie (správu)^E.

Zo Ženevy sa rozšírila reformácia po celom Švajčiarsku, do západného Nemecka, Francúzska, Talianska, Holandska, Anglicka a Škótska. Aj v Maďarsku a Poľsku vznikli reformované cirkvi. V Británii vznikli dve odlišné evanjelikálne cirkvi – anglikánska cirkev (vedená kráľom a biskupmi) a reformovaná cirkev (vedená presbytermi). Obe mali reformované učenie, ale odlišnú správu. Anglikánska cirkev síce opravila svoje učenie a bohoslužby podľa Božieho slova, ale neopravila cirkevnú správu. Cirkev riadili biskupi, ale kráľ zostal svetskou hlavou cirkvi. V Škótsku bola cirkev opravená (reformovaná) úplne.

Vedúce osobnosti švajčiarskej reformácie: Huldrich (Ulrich) Zwingli (*1. januára 1884 – †11. október 1531); Guillaume Farel ( * 1489 – †11. september 1565); Ján Kalvín (Jan Calvin; *10. júl 1509 – †27. máj 1564). Anabaptisti:  Felix Mnz (*?1500 – †5. januára 1527);  Conrad Grebel (*1498 – †1526).

Protireformácia

Reformácia bola veľkou výzvou katolíckej cirkvi k náprave viery a života podľa Božieho slova. Predstavitelia katolíckej cirkvi sa však nápravám vzopreli. Verili v správnosť učenia, rádov (reholí) a tradície katolíckej cirkvi a nechceli uznať, že Božie slovo je jediným základom viery a života.

Protireformácia (alebo v širšom zmysle rekatolizácia) bola cieľavedomá snaha katolíckej cirkvi o zastavenie šírenia reformácie v 16. až 18. storočí. Jej hlavným cieľom bolo priviesť a pripútať krajiny, kde prevládla reformácia, späť ku katolíckej cirkvi. V tomto úsilí jej, žiaľ, nepriamo pomáhali aj rozpory (nejednota) medzi jednotlivými prúdmi reformácie. Protireformácia začala Tridentským snemom a založením jezuitského rehoľného rádu^F.

Tridentský snem (koncil)

Aby katolícka cirkev bola schopná bojovať proti reformácii, musela najprv presne vyjadriť svoje učenie a upevniť svoje rehole. Stalo sa to na veľkom cirkevnom sneme (koncile) v Tridente v Tirolsku, ktorý zasadal s prestávkami v rokoch 1545-1563. Tam dostala katolícka cirkev protireformačný charakter.

Dokončenie tridentského diela sa uskutočnilo až za pápeža Pia IX. na 1. vatikánskom koncile roku 1870. Tu bola vyhlásená dogma o pápežskej neomylnosti. Bolo to vyhlásenie o neopraviteľnosti a neomylnosti pápežových prehlásení o viere a mravoch, kedykoľvek hovorí „ex catedra“ (z lat.; hovoriť ako nadriadený, úradne, oficiálne), a o jeho všeobecnej nadvláde a právomoci nad všetkými kresťanmi. Dogma teda stanovuje, že pápežove úradné prejavy sú pre celú cirkev záväzné.

Jezuitský rád (Spoločnosť Ježišova)

Krátko pred zasadaním Tridentského snemu vznikol v roku 1540 nový rád – rehoľa jezuitov. Jeho hlavným cieľom bol boj proti reformácii.

Výsledky zápasu o reformáciu

Reformácia znamenala nové obdobie v dejinách západného sveta. Okrem iného priniesla aj náboženskú slobodu (slobodu svedomia) spod nadvlády katolíckej cirkvi a kňazstva a dala podnet a priestor pre rozvoj duchovného života a rastu veriacich v evanjelium. Poukázaním na to, že aj všedná každodenná práca je službou Bohu, uvoľnila a podnietila tvorivé sily veriacich, ktoré oni dali do služby blížnym a spoločnosti, v ktorej žili. Reformácia tým priniesla nový pohľad na dejiny ľudstva s dôrazom na Bibliu ako normu života cirkvi.

V 16. storočí nebola v západnej a strednej Európe krajina, do ktorej by neprenikli reformačné snahy. V 17. storočí ani jedna z týchto krajín nezostala ušetrená protireformácie. Krajiny, ktoré sa protireformácii ubránili, si zachovali evanjelikálny charakter. Krajiny, v ktorých protireformácia zvíťazila, sa stali buď úplne katolícke (Taliansko, Španielsko, Rakúsko), alebo sa v nich zachovali len menšie evanjelikálne cirkvi. Len pravoslávna cirkev vo východnej Európe (Rusko) a južnej Európe (balkánske štáty) nebola dotknutá ani reformáciou, ani protireformáciou. Zostala ušetrená mnohých bojov, ale nebolo jej to na prospech. Zdravo rásť môže len taká cirkev, ktorá je neustále pod tlakom a bojuje o lepšie poznanie Božieho slova a poslušnosť svojej hlave Pánovi Ježišovi Kristovi.

Evanjelikálne cirkvi po reformácii

Reformácia znova odhalila jediný základ, na ktorom môže cirkev zdravo existovať a napĺňať pôvodný Boží zámer. Tým základom je:

1. Božie slovo ako jediné pravidlo viery a života

2. Ježiš Kristus ako jediný prostredník Boha a ľudí

Obnova cirkvi tým však len začala. Evanjelikálne cirkvi mali na tomto základe ďalej pokračovať. Z toho pre ne vyplývali dve úlohy:

     a) Mali stále hlbšie poznávať pravdu Božieho slova a brániť ju. Tým sa neustále mali duchovne budovať a rásť v poznaní Boha.

     b) Mali rozširovať aj svoju vonkajšiu službu šírením evanjelia svetu.

Môžeme povedať, že išlo o nápravu učenia a života cirkvi. Oba ciele spolu úzko súviseli a ovplyvňovali sa. Správne učenie je predpokladom správneho života a správny život umožňuje upevňovanie a rast nadobudnutého poznania. V evanjelikálnych cirkvách však stále viac silneli teologické spory – najmä medzi luteránmi a kalvínmi – a to marilo a zatláčalo do úzadia napĺňanie druhej časti ich cieľa.

Reformáciou vznikli, ako sme už uviedli, dva druhy evanjelikálnych cirkví: luteránske (evanjelické augsburského vyznania) a kalvínske (reformované). Obe mali spoločný základ vyjadrený piatimi sola, ale boli medzi nimi odlišnosti. Luteránske cirkvi zdôrazňovali Kristovo panstvo nad jednotlivcom a usporiadanie sveta ponechávali svetskej vláde. Naproti tomu reformované cirkvi kládli dôraz na to, že Kristus je Pánom celého sveta a viedli ľudí k zodpovednosti aj za verejný poriadok a svetské zriadenie. Preto história oboch cirkví je v ďalšom už odlišná.

Luteránske cirkvi

Evanjelické cirkvi augsburského vyznania hneď po reformácii prešli obdobím ortodoxnosti (pravovernosti), ktoré trvalo asi stopäťdesiat rokov (asi do r. 1700). Toto obdobie bolo návratom k čistému a presnému učeniu podľa Božieho slova, a to predovšetkým v učení, že ospravedlnenie je skutkom jedine Božej milosti, keď Otec poslal svojho Syna Ježiša Krista, aby spasil svet (Ján 3:16). Toto bolo veľmi dôležité obdobie v živote cirkví, lebo v ňom bola vybudovaná hradba proti šíreniu falošných učení a siekt.

Cirkev neustále potrebuje presné a jasné učenie. Výklad a interpretácia Písma je však už ľudské dielo a ako také potrebuje neustále kontrolu, doplňovanie a opravu, korekciu podľa Božieho slova. Nedostatkom ortodoxnosti bolo, že cirkevné učenie preceňovala a vyznanie viery (konfesiu) svojej cirkvi často kládla na úroveň Božieho slova. Kresťanstvo nie je len (cirkevné) učenie, ale predovšetkým život v poslušnosti Bohu a jeho slovu. Členovia cirkvi často upadali do cirkevníctva, do podriadenosti svojim vlastným cirkevným nariadeniam. Pre prílišné zdôrazňovanie rozdielov v učení sa luterské a reformované cirkvi navzájom odcudzovali, vzďaľovali sa jedna druhej a zabúdali na spoločný základ.

Nedostatky obdobia ortodoxnosti sa snažil napraviť pietizmus. Tento smer bol v luteránskych cirkvách v rozkvete v rokoch 1675-1760. Zdôrazňoval, že dôležitejšia než učenie je vnútorná vrúcna zbožnosť a čistý život naplnený láskou k Ježišovi Kristovi a ľuďom.

Po pietizme vznikol nový smer, tzv. racionalizmus (od lat. ratio = rozum). Toto obdobie poznáme pod názvom osvietenstvo. Na rozdiel od ortodoxnosti ho nevyvolalo poznanie evanjelia, ale rozvoj svetskej vedy. Kým 17. storočie bolo storočím protestantskej ortodoxie, 18. storočie je známe ako storočie osvietenstva, alebo ako aj vek rozumu. Osvietenstvom predovšetkým pokračuje renesančný humanizmus.

Osvietenstvo

Je to hnutie vyvolané úsilím o rozumové poznanie sveta, prírodných zákonov a spoločenského poriadku, ktoré odmietalo cirkevné (náboženské) učenie a poriadok. Osvietenstvo spočiatku nevidelo žiaden rozpor medzi svojim záujmom o poznanie sveta a kresťanstvom. Svoj protináboženský charakter získalo až reakciou na ortodoxiu, náboženské vojny v období protireformačných bojov a pietistické zdôrazňovanie citov. Osvietenský svetonázor zvíťazil najskôr v krajinách politickej slobody – v Holandsku a Anglicku, potom v ostatných krajinách západnej a strednej Európy.

Základnou myšlienkou osvietenského svetonázoru je výslovne intelektualizmus. Namiesto prijímania autorít predchádzajúcich storočí nastupuje nekompromisné hľadanie samostatného a nezávislého poznania. Nič nie je prijímané, čo neprejde kontrolou rozumu. Je odmietaná askéza a zdôrazňovanie večnosti a cirkevnosti.

Predstavitelia osvietenstva boli hlboko zaujatí úsilím o poznanie prírody, života a jeho zákonitostí. Ich (vedecké) poznanie im odhaľovalo, že biblický obraz sveta je odlišný od ich poznatkov, a boli presvedčení, že všetko dianie v prírode má prirodzené príčiny. Odmietali vieru v zázraky. Panovačnosť obzvlášť katolíckej cirkvi ich utvrdzovala v presvedčení, že spoločenský poriadok, v ktorom vládne šľachta a cirkev, nie je spravodlivý, lebo prekáža rozvoju spoločnosti a voľnému mysleniu. Vo svete unavenom náboženskými vojnami mali osvietenci vplyv na myslenie vzdelaných vrstiev a prinášali myšlienky humanity (ľudskosti) a tolerancie (náboženskej znášanlivosti). Preniknutím osvietenstva do spoločnosti cirkvám vznikla úloha vyrovnať sa s myšlienkami, ktoré osvietenstvo prinieslo.

a) Reakcia katolíckej cirkvi. Katolícka cirkev sa v bojoch s reformáciou snažila prekonať nápadné neporiadky v cirkvi a povzniesť vzdelanie a mravnú úroveň kňazov a ľudu. Jej hlavné úsilie však smerovalo k obnove autority a moci cirkvi a pápežstva v presvedčení, že je jedinou pravou cirkvou a že jej je Kristom zverená moc nad svetom. Najúčinnejšou pomocou v tomto úsilí jej bol jezuitský rád a úradníci inkvizície (ľudia, ktorí vyhľadávali a vyšetrovali údajných kacírov).

Duch osvietenstva stále hlbšie prenikal do sveta a nachádzal živnú pôdu obzvlášť v krajinách, kde zvíťazilo rímske katolíctvo; vzbudzoval tam silný odpor predovšetkým proti jezuitom. To priviedlo pápeža Clementa XIV. k rozhodnutiu, že v roku 1773 zrušil jezuitský rád. Pápež Pius VII. však v roku 1814 jezuitský rád obnovil, obnovil index zakázaných kníh a odsúdil biblické spoločnosti, ktoré šírili Bibliu do všetkých národov. Za pápeža Pia IX. bola na Prvom vatikánskom koncile roku 1870 vyhlásená dogma o pápežskej neomylnosti. O tomto sme už písali vyššie.

b) V evanjelikálnych cirkvách a krajinách, kde tieto mali väčšinu, prebiehal boj s osvietenstvom inak. Autoritou im bolo Božie slovo a nie cirkevní predstavitelia, učenia a rády. Sami predsa v mene Ježiša Krista urobili radikálnu kritiku cirkvi. Aj rozdelenie evanjelikálnych cirkvi im pripomenulo, že biblické svedectvo je možné vykladať rôzne a na rôzne veci klásť odlišný dôraz. Evanjelikálom nešlo o vládu nad svetom, ale o službu na spasenie. Vyrovnanie sa s osvietenstvom a jeho filozofiou neriešili bojom s ním ako katolícka cirkev. Biblickí veriaci rozpoznali, že názory osvietenstva sú v rozpore s biblickou vierou v živého Boha, ktorý sa zjavil v Ježišovi Kristovi, a odmietli ich.

Všetky cirkvi, ako katolícka, tak aj evanjelikálne, sa vplyvom osvietenstva dostali do novej situácie. Vedľa nich vznikal nový svet nezávislý na viere v Boha, svet sebavedomý a plný nádeje, že sa mu podarí vyriešiť všetky otázky a problémy človeka pomocou vedy a humanizmu.

Život evanjelikálnych cirkví

Duchovný život evanjelikálnych cirkví pokračoval ďalej. Vznikali nové smery a nové cirkvi. Nové smery nadväzovali na predchádzajúce. Každý z nich nejakým spôsobom cirkvi prospel, pretože zvlášť zdôraznil niektorú stránku evanjelia. Predsa sa však žiadnemu z nich nepodarilo vystihnúť, že Boh je zvrchovaný Pán všetkého a my sme vo všetkom odkázaní na jeho milosť tak, ako to vystihla reformácia v 16. storočí.

Kalvínske cirkvi

Z cirkví, ktoré vznikli pod vplyvom švajčiarskej reformácie, mali zvláštnu históriu cirkvi v Anglicku (anglikánska cirkev) a Škótsku (reformovaná cirkev) – písali sme o tom už vyššie. Anglikánsku cirkev riadili biskupi, ale kráľ zostal svetskou hlavou cirkvi.

Kristovej cirkvi nemôže byť jedno, kto ju riadi. Nemôže ju riadiť svetská moc. Musí sa brániť, keď ju chce svetská moc zneužiť pre svoje ciele, ktoré nemajú nič spoločné s Božím riadením. Tak to bolo v Anglicku, kde sa králi chceli stať absolútnymi panovníkmi, a preto zvyšovali svoju moc nad biskupmi a cirkvou a podstatne zasahovali do života cirkvi. V tejto situácii vzniklo hnutie puritánov (z lat. purus = čistý). Podľa vzoru škótskej cirkvi chceli spočiatku očistiť len bohoslužby od všetkého, čo odporuje Písmu a čo anglikánska cirkev zachovávala (obrady, rúcha, atď.). Neskôr sa však zamerali aj na odstránenie biskupského zriadenia (správy) a kráľovskej zvrchovanosti nad cirkvou. Vznikli veľké boje a puritáni boli väznení, popravovaní a vyháňaní zo svojej vlasti. V týchto bojoch sa puritánske hnutie rozdelilo na dva smery: na presbyteriánov^E a kongregacionalistov^G.

Presbyteriáni chceli nahradiť biskupské zriadenie anglikánskej cirkvi presbyteriánskym, ale zachovať jednotné vedenie cirkvi. Kongregacionalisti (z lat. congregatio = združenie) alebo tiež independenti (t.j. nezávislí) sa chceli odtrhnúť od anglikánskej cirkvi a vytvoriť cirkev bez ústredného vedenia, v ktorej by každý zbor bol úplne samostatný. Takmer sto rokov trvajúce boje vyvrcholili v náboženskej, politickej a sociálnej revolúcii vedenej Oliverom Cromwellom (1642-1648). Cromwellovo vojsko bojovalo s podobným náboženským zápalom ako husiti nielen o čistotu cirkvi, ale aj proti politickej samovláde kráľov. Cieľ bol dosiahnutý a tolerančným aktom z roku 1689 sa dostalo Anglicku náboženskej slobody. Vtedy vznikla v Anglicku presbyteriánska a kongregačná cirkev.

Náboženská a občianska sloboda bola v Anglicku taká veľká, že bez prekážky vznikali nové evanjelikálne cirkvi. Ich vyznanie bolo v podstate vyznanie reformované a líšili sa navzájom hlavne riadením a bohoslužobným poriadkom. Jednou z nich bola cirkev baptistov (od gr. baptizó = ponoriť) a neskôr (1739) cirkev metodistov (metóda = cesta, postup).

Baptisti krstili len dospelých na základe osobného vyznania viery úplným ponorením do vody. Táto cirkev od počiatku zdôrazňovala bratskú lásku a pomoc, pravdivosť a znášanlivosť.

Metodisti mali vplyv na všetky cirkvi. Zdôrazňovali, aby sa človek úplne obrátil k Bohu. Takýto človek si pamätá deň a hodinu, kedy sa k Bohu obrátil. Najprv je človek povolaný evanjeliom, potom je osvietený Svätým Duchom a pozná svoju vinu a až potom môže dôjsť k pravému pokániu a viere, čo sú známky pravého obrátenia. Vrcholom Božej cesty je posvätenie, o ktorom metodisti verili, že sa môže dosiahnuť už na zemi. Veriaci sú povinní volať svojich blížnych k tejto Božej ceste spasenia.

Nedokončená reformácia

Pán a hlava Cirkvi zveril svojim nasledovníkom dvojakú úlohu: kázať evanjelium po celom svete a slúžiť si navzájom a svetu tak, ako to prikázal v Písme (Matúš 28:18-20). Táto dvojaká úloha sa nemení, ale cirkev musí v každej dobe prosiť Boha, aby jej dal pochopiť, akým spôsobom má túto úlohu splniť, a nechať sa ním v tom viesť.

Dokým cirkev plnila toto svoje dvojaké poslanie, bola požehnaním. Keď sa však sama odchýlila od poslušnosti svojmu Pánovi, muselo dôjsť k reformácii. Reformácia sa snažila, aby sa celá cirkev vrátila k svojmu pôvodnému poslaniu a stavu, v akom bola v dobe apoštolov Ježiša Krista. Nedosiahla však úplne svoj cieľ. Rímsko-katolícka cirkev v podstate zotrvala na svojom odklone od ranej cirkvi, aj keď sa usilovala o prekonanie očividných chýb, do ktorých pred reformáciou upadla.

Úspech reformácie bol v návrate k biblickému učeniu o Božej zvrchovanosti, k Písmu ako jedinému pravidlu života a viery, k učeniu o spasení hriešnikov milosťou jedine z viery v evanjelium bez zásluh človeka a k učeniu o jedinom prostredníkovi medzi Bohom a ľuďmi, ktorým je Ježiš Kristus z Nazareta. To, čo reformácia cirkvi prinavrátila, je vyjadrené v piatich reformačných sola (jedine…). Je to Božie zjavenie reformátorom, je to odkaz nemenný a pre cirkev a jej učenie platný aj dnes!

Pravoslávna cirkev nebola reformáciou vôbec dotknutá. Avšak aj evanjelikálne cirkvi od svojho vzniku značne utrpeli hlavne tým, že nezotrvali na výdobytkoch a odkaze reformácie, sformovaných predovšetkým v menovaných piatich reformačných sola.

Ďalším ich nešťastím je rozdrobenie sa na množstvo cirkví a hnutí, ku ktorému od samého počiatku reformácie (31. október 1517) došlo a neustále dochádza. Aj evanjelikálne cirkvi v učení a živote často podliehali vplyvom porušeného sveta. Alebo upadali do opačnej krajnosti – zahľadené samy do seba a svojich vieroučných vyhlásení zabudli na poverenie zvestovať evanjelium celému svetu. Tým strácali vplyv na svet a na svojich vlastných členov a stávali sa slabé v napĺňaní poslania, ktoré bolo cirkvi zverené jej Pánom. Reformácia preto nie je minulou udalosťou, ale trvalá úloha aj v dnešných dňoch. Reformácia nie je dokončená a evanjelikálne cirkvi majú stále čo reformovať.

Význam protestantskej reformácie je v plnej šírke ťažko doceniť. Napriek tomu, že bola súčasťou širokého kultúrneho a politického pohybu, vidíme v nej Boží zásah do dejín cirkvi, ktorú reformátori princípom sola scriptura (jedine Písmo) vrátili naspäť k autorite apoštolov a prorokov a prostredníctvom princípu sola fide (jedine vierou) k prijímaniu celého spasenia jedine z Božej ruky. Skutočnosť, že nie celá cirkev poslúchla výzvu k návratu, ale došlo k deleniu a triešteniu cirkvi a ten fakt, že ani reformačná časť cirkvi tieto princípy neuskutočnila dôsledne, ale zanedlho aj sama upadla do nesprávností, nič neuberá na jase svetla Evanjelia, ktoré reformácia opäť rozsvietila. Toto musíme mať pri pohľade späť stále na pamäti, a tiež aj to, že protestantská reformácia ešte stále nie je ukončená.

Najsmutnejším dátumom novodobých dejín cirkvi je 31. október 1999 a mesto Augsburg. Reprezentanti rímsko-katolíckeho náboženstva a Svetového luteránskeho zväzu si vybrali presne ten istý deň a miesto, ako to bolo na začiatku protestantskej reformácie, aby podpísali dokument s názvom Spoločné vyhlásenie k učeniu o ospravedlnení. Učenie o ospravedlnení hriešnika je kľúčovým učením, ktoré oddeľuje rímsky katolicizmus od protestantských cirkví (protestantizmu).

V tomto vyhlásení sa síce uvádza, že obe strany rovnako chápu ospravedlnenie hriešnika Božou milosťou skrze vieru v Krista, ale v príslušnej formulácii chýba najdôležitejšie slovo a to je samotnou – samotnou vierou. Práve o toto slovo sa v reformácii v otázke ospravedlnenia bojovalo! Sola fide – samotnou vierou (čiže jedine vierou) je jeden z piatich reformačných princípov. Rímska cirkev neučí sola fide. Rímsko-katolícke náboženstvo je stále založené, okrem iného, na sviatostiach (sakramentalizme). Katolícka cirkev stále učí, že Ježiš Kristus zanechal svojej neveste, Kristovmu telu, systém náboženských obradov, cez ktoré je človek, ktorý sa ich zúčastňuje, ospravedlnený (spasený).

Evanjelikálne cirkvi a zbory, ktoré podpísali alebo sa prihlásili k tomuto Spoločnému vyhláseniu a zjednotili sa v učení o ospravedlnení hriešnika s rímskou katolíckou cirkvou, sa tým navrátili „do jej lona“, vrátili sa do obdobia pred 31. október 1517. Tým zapreli a zavrhli svoju vlastnú podstatu (korene) z roku 1517 a svetlo, ktoré protestantská reformácia do cirkvi priniesla. Táto udalosť nás však už privádza k pohľadu do budúcnosti a k udalostiam predpovedaným knihou Zjavenie – Pánov príchod sa blíži. Maranatha!

Zdroje a poznámky

^A História cirkvi pokrýva obdobie približne 2 000 rokov. Jej štúdium je preto samo osebe obsiahla a náročná práca, čo je mimo možností autora tohto článku. Preto je článok postavený na diele iných a sú v ňom použité myšlienky a texty z nasledovných zdrojov:

     a) Pavel Hanes Dejiny kresťanstva (skriptá), vydalo Združenie evanjelikálnych cirkví v SR, Banská Bystrica 1998, A4, 429 strán, ISBN 80-88945-01-1. Poznámka autora článku: Túto publikáciu považujem z domácich dostupných zdrojov za najpodrobnejšie a najrozsiahlejšie spracovanú históriu cirkvi. Jej autor si za ňu zaslúži obdiv a poďakovanie.

     b) Štěpán Šoltés, Dějiny křesťanské církve, Kalich 1990, A5, 160 strán. ISBN 80-7017-204-5

     c) Ján Hudec, Pútnici na úzkej ceste, A-Alef Ostrava 1999, A5, 275 strán. ISBN-80-85237-62-8

^B Životné príbehy reformátorov a ich služba sú zaujímavé a hodné pozornosti a štúdia.

^C Slovom evanjelikálne sa označujú protestantské cirkvi všeobecne.

Slovom evanjelické sa označujú protestantské cirkvi, ktoré vznikli pod vplyvom nemeckej (Lutherovej) reformácie a pridŕžajú sa augsburgského vyznania.

^D Označenie pre historické územie, zodpovedajúce dnešnému Holandsku, Belgicku, Luxembursku a časti severného Francúzska.

^E presbyteriánske zriadenie (správa) – cirkev nemá biskupov, ale ju na rôznych úrovniach obvykle vedú volené rady starších (staršovstvo)

     presbyterián (gr.) – príslušník protestantskej cirkvi, ktorá nemá biskupov, ale na jej čele stojí rada starších

^F rehoľa /lat./ (niekedy aj rehoľný rád alebo rád) je náboženská spoločnosť, združujúca mužov alebo ženy v osobitných komunitách a s istým zameraním a cieľom, v ktorej členovia skladajú doživotné alebo dočasné sľuby schválené pápežom (v katolíckej cirkvi) alebo inou cirkevnou vrchnosťou. Keď príslušníci rehole žijú v kláštoroch, hovorí sa o kláštornej reholi alebo kláštornom ráde.

     rehoľník (rehoľníčka) – člen daktorej rehole, rádu; rehoľníci nemusia nutne žiť v kláštoroch (napr. rytierske rády)

     mních (mníška) – člen kláštornej rehole; mnísi žijú obvykle v kláštoroch

^G kongregacionalista (lat.) – príslušník protestantskej cirkvi, ktorej každý zbor je samostatný

^H Maranatha je aramejský výraz používaný v ranej cirkvi pravdepodobne ako pozdrav. Zapisuje sa tiež ako marana tha (Pane, príď!) alebo maran atha (Náš Pán prišiel).

Prechod na články kategórie Náš Boh

Prechod na články z témy protestantská reformácia

Prechod na úvodnú stránku – Úvod

Prechod na Najnovšie články na stránke

Umiestené: 25. augusta 2025 

Princípy protestantskej reformácie

a význam slova sola

Proces protestantskej reformácie bol naštartovaný 31. októbra 1517 nemeckým augustiánskym mníchom Martinom Lutherom, ktorý na dvere chrámu v univerzitnom meste Wittenberg pribil svojich 95 téz^A). Luther zverejnením svojich téz vyzval na debatu o učení katolíckej cirkvi a jej praktikách – a týmto aktom ju súčasne aj otvoril. Protestantská reformácia sa stala oživujúcim plameňom Svätého Ducha na očistu cirkvi a volaním po návrate k pravdám evanjelia. To viedlo k odmietnutiu ľudskej náboženskej tradície považovanej za rovnocennú s Božím slovom, k navráteniu Boha späť do stredu ľudského života, myslenia a všetkého diania, k dôrazu na neschopnosť ľudstva spasiť sa a na potrebu samého Boha ako Vykupiteľa z našich hriechov jedine jeho milosťou a napokon k vyvýšeniu slávy, majestátu, výnimočnosti a dostatočnosti Pána Ježiša Krista, ktorý jediný zabezpečuje plné a dokonalé spasenie.

Bol to prelom v smerovaní cirkvi 16. storočia. Bola to snaha o jej obnovu návratom k apoštolskému obdobiu ako v učení, tak aj v praxi. Trvalé dedičstvo protestantskej reformácie je uchované v piatich reformačných sola, v piatich latinských výrazoch, ktoré prišli do cirkvi prostredníctvom reformátorov v počiatkoch a počas reformácie. Vidíme ich ako Boží zásah do histórie cirkvi a ako jeho dar a prostriedok reformátorom na prinavrátenie cirkvi k autorite apoštolov a prorokov jej ranej éry v dobe 1. storočia. Sú to vyhlásenia, ktoré majú v latinčine znenie:

1. Sola scriptura (jedine Písmo), 2. Sola fide (jedine viera), 3. Sola gratia (jedine milosť), 4. Solus Christus (jedine Kristus) a 5. Soli Deo glória (jedine Bohu patrí sláva).

Rôzne literárne zdroje ich uvádzajú v rôznom poradí. Všetky sú však rovnako dôležité, a preto na poradí nezáleží. Okrem toho, že sú všetky rovnako dôležité, vyznačujú sa ešte aj tým, že majú jedno spoločné, a tým je slovo sola – a to je to slovo, o ktoré sa v reformácii viedol boj.

Latinské sola (z adjekt. solus, sola, solum) sa do slovenčiny prekladá nasledovnými slovami^B): jedine, len, iba, samotná/samotnou, jediná/jedinou, samojediný, samotný/samotnému (soli), ktoré sú v týchto výrazoch synonymami. Tak môžeme napríklad sola fide do slovenčiny preložiť ako jedine viera, jedine vierou, jedine z viery, iba vierou alebo aj (iba) samotnou vierou. Všetky tieto uvedené preklady majú rozdielnu zvukovú podobu, ale ich obsah a zmysel je vždy ten istý. Ktorý z nich sa použije, záleží na autorovi a kontexte.

Význam reformačných vyhlásení spočíva v tom, že všetky sú absolutistickými (výlučnými) tvrdeniami. Slová jedine, len, iba, samotná/ý nepripúšťajú inú možnosť ako tú, ktorá je vyjadrená podstatným menom stojacim za nimi. Napríklad sola gratia znamená, že spasenie je iba z milosti/samotnou milosťou a z tohto niet výnimky. Teda spasenie je iba z milosti a nie je z ničoho iného, napr. nie je zo skutkov, ale ani z kombinácie skutkov a milosti. Podobne tak napr. soli Deo gloria znamená, že jedine, iba, samotnému Bohu patrí sláva a nikomu inému. Niet takej situácie a skutočnosti, žeby sláva patrila niekomu inému okrem samotnému Bohu.

Tvrdenia/vyhlásenia, z ktorých niet výnimky, sú veľmi závažné a dôležité a sú považované/brané za princíp. Princíp je univerzálne platné tvrdenie, z ktorého niet výnimky v celom nám známom bytí/existencii. To, čo sa považuje za princíp, z toho niet výnimky ako v materiálnom svete, tak ani vo svete duchovnom. Reformačných päť sola patrí medzi takéto princípy.^C)

Súčasne sú aj indikátormi správneho pochopenia Písma a jeho správneho výkladu. Žiadne učenie, žiaden výklad nesmie odporovať týmto piatim sola. Všetky sola sú sitom, v ktorom uviazne všetko, čo nie je v zhode s Písmom alebo mu priam odporuje. Sú britvou, ktorá z učenia či výkladu odreže všetko, čo je nebiblické. Keď ich spolu so všeobecnými hermeneutickými zásadami výkladu Písma^D) použijeme v učení a živote cirkevných zborov, určite nezablúdime od pravdy zjavenej Písmom. 

Tak ako v počiatkoch reformácie, aj dnes päť reformačných sola smeruje ľudstvo k tomu, aby v strede prítomného, tak aj budúceho časného života každého človeka bol iba sám Boh. Stále ukazujú, že sme vo všetkom úplne závislí iba od Boha, ktorý nás stvoril na svoj obraz, od jeho zvrchovanej milosti a iniciatívy, v našej záchrane a napĺňaní všetkých našich životných potrieb. Je užitočné si ich pripomínať a pamätať na ne ako na mimoriadne vzácne dedičstvo dané cirkvi.

Všetkým týmto piatim reformačným princípom sa venujeme v článkoch priečinka „protestantská reformácia“. Chceme si pripomenúť ich význam, odkaz a dôležitosť pre cirkev ako na počiatku protestantskej reformácie, tak aj v dnešných dňoch.

Zdroje a poznámky

A) Pavel Hanes Dejiny kresťanstva, vydalo Združenie evanjelikálnych cirkví v SR, Banská  Bystrica 2016, A4, 429 strán, ISBN 80-88945-01-1

B) Július Špaňár, Latinsko-slovenský slovník, Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava 1969

C) V literatúre, hlavne teologickej, sa na označenie týchto päť sola okrem pojmu princíp používajú aj výrazy: reformačné prehlásenia, doktríny, prehlásenie reformátorov, reformačné zásady a ich ekvivalenty. Žiadne z nich však nevystihuje podstatu, ktorá je v piatich reformačných sola obsiahnutá. Vystihuje ju jedine slovo princíp, lebo len týmto slovom sa označuje univerzálne platné tvrdenie, z ktorého niet výnimky v celom nám známom bytí. Je to univerzálne platné tvrdenie ako v materiálnom, tak aj v duchovnom svete. Takýmto princípom, univerzálne platnou pravdou, je všetkých päť sola. Vzťahujú sa nielen na duchovnú, ale aj na materiálnu realitu, lebo všetko existujúce vstúpilo do bytia stvoriteľským aktom večného trojjediného Boha. Princíp svojím obsahom a rozsahom platnosti považujeme za širší pojem ako doktrína a iné pomenovanie týchto sola. Z uvedených dôvodov v tomto, ale aj v nasledujúcich článkoch venovaných reformačným sola používame pre ne označenie princípy.   

Podrobnejšie vysvetlenie princípu príčinnosti:

Princíp príčinnosti  je všeobecne uznávané a prijímané tvrdenie platné v materiálnej aj duchovnej sfére nášho bytia. Princíp príčinnosti znie:

„Všetko má príčinu, všetko má následok“

Je to princíp a to znamená, že z neho niet výnimky¹⁾.

Vysvetlenie pojmov príčina a následok

Príčina je to, čo spôsobuje stav niečoho iného (reality, bytia, myslenia). Je to to, čo nevyhnutne vyvoláva iný stav vecí (reality, bytia, myslenia) nazvaný následok (pomenovaný tiež slovom dôsledok). Príčina je to, bez čoho by nebolo niečo iné. Príčina vždy niečo vyvolá, spôsobí, prinesie alebo zmení. Po príčine vždy niečo nasleduje, vždy sa niečo udeje – vzniká niečo nové alebo sa mení stav vecí. Platí: Každá príčina má následok (dôsledok). Alebo inými slovami: Všetko má následok (dôsledok).

Platí aj: Keď niet príčiny, niet následku . Keď niet príčiny, nič sa neudeje, nič sa nezmení, všetko zostáva v rovnakom tom istom stave. Príčina je udalosť, ktorá predchádza inej udalosti a túto vyvoláva, spôsobuje ju. Príčina vždy predchádza následok.

Následok je to, čo logicky z vyplýva z iného. Je to stav, vyvolaný iným stavom. To je to, čo existuje ako materiálne alebo duchovné (vec, udalosť alebo vyslovené slovo) –, a má vždy príčinu, vždy je niečím spôsobené. Následok príčinne nasleduje až po niečom, preto sa mu hovorí následok. Platí: Každý následok má príčinu. Stav vecí je preto taký aký je, lebo ho vyvolal, spôsobil iný stav (udalosť, dej, jav, vyslovené slovo) – vyvolala ho, spôsobila ho nejaká príčina.

Keď nič neexistuje, alebo keď sa nič nedeje (nemení) znamená to, že niet príčiny. Ak niečo vzniká, alebo sa mení, znamená to, že pôsobí nejaká príčina.

Princíp príčinnosti vyučoval Pán Ježiš v Matúšovi 7:15-20 keď učil, ako rozpoznať falošných prorokov, ktorí prichádzajú v ovčom rúchu, ale vo vnútri sú draví vlci. V jeho vyučovaní strom je príčina a ovocie dôsledok. Vyučovanie zakončil slovami: „A tak ich teda po ich ovocí poznáte“ (verš 20).

D) Pozri napr. články autora Martina Leecha v časopise Solas: „Dôležitosť vykladania Písma“ (číslo 6, jar 2010), „Princípy porozumenia významu Božieho slova“ (číslo 7, leto 2010) a „Aplikácie princípov“ (číslo 8, jeseň 2010) – ich plné znenie sa nachádza aj na web stránke http://casopis.solas.sk/casopis.

Prechod na články kategórie Náš Boh

Prechod na články témy protestantská reformácia

Prechod na úvodnú stránku – Úvod

Prechod na Najnovšie články na stránke

Umiestené: 25. augusta 2025