A. Slovníkový význam a genéza pojmu

Všeobecná definícia

Teológia je zložené slovo a pochádza z gréckych slov: theos – boh a logos – slovo, učenie, náuka. Slovom teológia doslovne označujeme učenie o bohu – učenie o božstve príslušného náboženstva. Alebo voľnejšie sa týmto pojmom rozumejú myšlienky o bohu. Táto definícia je definícia teológie vo všeobecnom zmysle tohto slova.

Myšlienky neostávajú v mysli, ale sa vyjadrujkú slovne a formujú sa do celkov, ktoré predstavujú učenie. Preto slová teológia a učenie sú zameniteľné – sú synonymá. Tak ich aj používame.

Biblická teológia

Učenie o Bohu alebo myšlienky o Bohu vychádzajúce iba z Biblie pozostávajúcej zo 66 kníh nazveme slovom biblická teológia.  Môžeme tiež povedať, že v biblickej teológii je objavovanie, triedenie a poznávanie právd o Bohu zjaveného na stránkach iba takejto Biblie. Vychádzame pritom zo skutočnosti, že Boh existuje, zjavil sám seba a toto zjavenie sprístupnil ľudstvu. Zdrojom tejto teológie – biblickej teológie -, je jedine zapísané Božie slovo, Biblia a nie aj iný zdroj.  

Náboženská teológia

Učenie konkrétneho náboženstva, systematický výklad jeho doktrín nesie pomenovanie teológia tohto náboženstva. V takomto zmysle hovoríme o teológii kresťanskej, islamskej, judaizmu a podobne. V takomto zmysle teológia daného náboženstva je súhrnné učenie konkrétneho náboženstva a poskytuje systematický výklad doktrín iba tohto náboženstva. V tejto teológii (teológiách) sa okrem náboženských (svätých) kníh tohto náboženstva používajú aj iné zdroje, ako napr. vyhlásenia a tvrdenia najvyšších autorít, filozofia, vedecké teórie  a iné.

Genéza pojmu teológia

Vznik a vývoj

Pojem teológia sa najčastejšie spája s náboženstvom. Historici a filozofi však upozorňujú, že pôvod tohto slova siaha do predkresťanského obdobia. Výraz teológia bol známy už v gréckej filozofii. V časoch Pytagora (starogrécky filozof, žil asi v rokoch 570 až 496 pred Kristom) pomenovaním teológovia označovali mužov, ktorí básnili o bohoch – teda bolo to pomenovanie istej skupiny básnikov.

V Biblii sa tento pojem nevyskytuje. Uvádza sa^1), že pojem v sa kresťanstve  objavuje až v rannom období cirkvi, v 2. – 4. storočí, kedy dochádzalo k prvým pokusom o systematizáciu kresťanského učenia. Spája sa s menami Tertuliána, Klementa Alexandrijského, Origéna, Atanázia a predovšetkým Aurélia Augustína z Hippó (*354 – † 430). Augustín podal všeobecnú, v podstate dodnes platnú charakteristiku teológie ako myšlienkovej reči o Bohu.

Na web stránke Slovo viery slovo teológia používame výlučne v zmysle biblická teológia. Ak by inak, bude na  to výrazne upozornené.

Teologické systémy

Súhrn doktrín a učení tvoriaci vieroučný celok nesie pomenovanie teologický systém. V histórii kresťanstva sa vzniklo viacero teologických systémov. To, že ich je viacero znamená, že sa nezhodujú, ba priam si protirečia, stoja proti sebe. To je smutná skutočnosť a realita našej prítomnej doby. Podrobnejšie o teologických systémoch píšeme v tretej časti tohto mini cyklu.

B. Kresťanská teológia prítomnej doby

V tomto oddiele sa na kresťanskú teológiu dívame ako na teológiu vo všeobecnom zmysle slova – ako na teológiu náboženstva. Predstavuje sa ako disciplína akademického štúdia, ako učenie systematicky rozvíjajúce myslenie o Bohu na základe viery v sebazjaveného Boha a možnosti jeho poznania. Člení sa na obory, ktoré je možné zaradiť do nasledovných celkov:

1. (Vlastná) biblická teológia Učí kresťana pochopiť jeho vlastný príbeh vo svetle Božieho zjavenia. Keď kresťan pochopí, že Boh je zvrchovaný nad celou históriou a tisíce rokov dejín ľudstva formuje svoj ľud v rámci jedného plánu spásy, pomôže mu vidieť svoj vlastný príbeh zo správnej perspektívy.

Učí ho pochopiť, odkiaľ je a kam smeruje. Biblická teológia dáva dohromady celý príbeh Biblie, od stvorenia človeka Adama až po nové stvorenie v Kristu. Keď kresťan pochopí, že začal v hriechu, ale teraz smeruje k večnému radostnému spoločenstvu s Bohom a Božím ľudom, bude to v ňom vzbudzovať vytrvalosť, nádej a radosť uprostred každodenných bojov.

Učí ho pochopiť, ako do seba zapadá celá Biblia. Ak sa ponoríme do niektorej knihy v Biblii bez toho, aby sme vedeli, kde sa nachádzame v histórii Božieho plánu vykúpenia, pravdepodobne budeme zmätení a odradení. Ale biblická teológia nám pomáha pochopiť, ako do seba zapadá celá Biblia, čo umožňuje porozumieť každej jednotlivej časti.

Učí kresťanov porozumieť všetkým častiam Písma vo svetle Kristovho diela, na ktoré poukazujú a pomáha kresťanom zistiť, aký význam majú pre každodenný život.

Na biblickú teológiu sa môžeme dívať ako na súčasť systematickej teológie.

2. Dogmatická teológia   Učí o dogmách či doktrínach. Môžeme povedať, že je systematickým učením zjavenia sa trojjediného Boha v Kristovi v chápaní jednotlivých cirkví či kresťanských náboženských spoločenstiev. Ich dogmy (doktríny) sú ich základné články viery. Každá denominácia či cirkevné spoločenstvo má svoju dogmatickú teológiu, má svoje dogmy.

3. Exegetická teológia Zaoberá sa rozborom a výkladom jednotlivých biblických textov. Je súčasťou biblickej a systematickej teológie.

4. Historická teológia  Dáva historický pohľad na kresťanské učenie od apoštolskej doby až do súčasnosti. Predkladá dejiny kresťanstva a cirkví.

5. Prirodzená teológia Predkladá, čo je možné poznať o Bohu ľudským rozumom a štúdiom prirodzeného sveta.

6. Pastoračná či praktická teológia   Sprostredkuje uvedenie doktrinálnych právd do života svojej cirkvi a jej jednotlivcov. Patrí sem pastorácia, evanjelizačná misia, liturgia, katechetika a iné praktické veci bežného života cirkvi a jednotlivca.

7. Systematická teológia   Usporiadava jednotlivé učenia biblickej a exegetickej teológie o Bohu do jedného celku.

Ak teológia, tak bežného veriaceho v evanjelium asi najviac zaujíma systematická teológia. O tomto teologickom odbore môže ešte povedať, že:

Systematická teológia dáva do vzájomných súvislostí údaje o biblickom zjavení, aby ukázala systematicky celkový obraz Božieho sebazjavenia ako obraz jedného celku. Je to druh teológie, ktorý dáva veci do celkov, ktoré vysvetľujú jednotlivé témy. Knihy v Biblii poskytujú informácie o rôznych témach. Napríklad o spasení, ale žiadna kniha sama o sebe neposkytuje všetky informácie o spasení, resp. o ceste spásy hriešnika. Systematická teológia zhromažďuje všetky informácie o spasení zo všetkých kníh Biblie a upravuje ich do jedného celku, ktorý sa nazýva soteriológia. A o tom je systematická teológia – je to usporiadanie biblických učení do jedného celku podľa jednotlivých tém, aby v konečnom dôsledku podala celkový obraz Božieho sebazjavenia a jeho konaniu v dejinách ľudstva a spásy Božieho ľudu.

V systematickej teológii je reč o jednotlivých celkoch, ktorými sú:

Bibliológia je učenie o inšpirácii, neomylnosti, autorite a kanonicite Biblie. Je to štúdium a učenie o Biblii ako celku.

Paterológia je štúdium a učenie o Bohu Otcovi

Kristológia je štúdium a učenie o Bohu Synovi, o Pánu Ježišovi Kristovi

Pneumatológia je štúdium a učenie o Bohu Svätom Duchu

Antropológia je štúdium a učenie o človeku a ľudstvu

Hamartológia je štúdium a učenie o hriechu

Soteriológia je štúdium a učenie o spáse

Angeológia je štúdium a učenie o anjeloch

Ekleziológia je štúdium a učenie o Cirkvi

Eschatológia je štúdium a učenie o posledných veciach (časoch)

(V rôznych zdrojoch je rozličné členenie systematickej teológii)

Kresťanská teológia a biblická teológia

Pretože slovo kresťan a kresťanstvo sú široké pojmy a ich obsah nie je jednoznačný, odlišujeme kresťanskú teológiu od biblickej teológie. Rozdiel medzi nimi spočíva v tom, že v kresťanskej teológii vo všeobecnosti zdrojom autority nie je len samotná Biblia, ale ako autorita sa prijímajú aj iné zdroje.

Pod biblickou teológiou rozumieme  teológiou, ktorej jediným zdrojom je Biblia pozostávajúca zo 66 kníh – takéto je naše chápanie tejto teológie. Len z Biblie vieme, že sa Boh zjavuje a že sa zjavuje prostredníctvo stvoreného materiálneho sveta, v histórii národov a živote jednotlivcov a predovšetkým vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi z Nazareta.

Biblická teológia je rámcom stránky „Slovo viery“. Je plášťom či odevom článkov a dokumentov, ktoré sa na tejto stránke nachádzajú – je ich základom a pozadím.

Pritom je potrebné si uvedomiť, že ani jedna teológia, ani jedno učenie neposkytuje úplné uchopenie bytosti Boha a jeho cesty, pretože Boh je nekonečný a nekonečne vyšší ako sme my. Preto, každý náš pokus o úplné a vyčerpávajúce vysvetlenie jeho bytosti a jeho ciest zlyháva (Rimanom 11:33-36). Predsa však, Boh chce, aby sme ho poznali nakoľko ho poznať môžeme a dokážeme a teológia je prostriedok, ktorý pomáha, ako čo najlepšie poznať Boha a mu porozumieť. Keď sa správne uchopí, biblická teológia je zjednocujúcim učením. Správne uchopená biblická teológia je dobrá a užitočná – vedie k správnemu uchopeniu Božieho slova (2. Timotejovi 3:16-17). Štúdium teológie pomáha, aby sme chápali Boha spôsobom, ktorým ho budeme môcť oslavovať skrze našu lásku a poslušnosť voči nemu.

Všetci uverivší v evanjelium Ježiša Krista by mali intenzívne a osobne študovať Božie slovo – aby sme poznali, milovali a poslúchali toho, s ktorým strávime večnosť.

C. Čo hovoria teológovia o teológii?

Prečo máme do svojho duchovného života položiť aj základy teológie ? 
Keď v ďalšom texte tohto článku hovoríme o teológii, tak sa toto označenie týka  všeobecného pohľadu na teológiu.

Dobrá teológia je utváraná podľa biblického zjavenia a zakladá sa na tom, že Boh existuje, zjavil sám seba a toto zjavenie sprístupnil ľudstvu. Toto zjavenie tvorí základ všetkých teologických úvah, výpovedí a zjavení. Čo nebolo ľudstvu zjavené, nemôže byť poznané, študované ani vykladané.

V Biblii nachádzame Boha ktorý vstupuje do ľudského života a dejín, aby uskutočnil svoj plán vykúpenia. Biblia skôr predkladá  pravdy uprostred historických situácii, ako by poskytovala systematický súpis toho čo učí. Teológia sa snaží  pravdy Biblie systematizovať, aby sme im lepšie rozumeli a lepšie ich v živote uplatňovali. Počiatky takéhoto usporadúvania nachádzame aj v niektorých knihách Biblie, predovšetkým v liste Rímskym.

Prečo študovať, alebo zaoberať sa teológiou?

Hovorí sa, že osobné štúdium Biblie nevyžaduje nevyhnutne štúdium teológie. Častokrát to počuť aj vo forme: Nepotrebujem biblických učiteľov, mňa vyučuje Svätý Duch. Ten, kto odmieta teológiu a  aj biblických učiteľov, v skutočnosti ochudobňuje a trestá sám seba, pretože teológia, ako uchopenie celého biblického učenia, obohacuje individuálne štúdium Písma, lebo nás učí vidieť viac z toho, čo učí každá stať. Je to tak, ako napríklad výsledkom botanického poznania je, že na prechádzke krajinou vidíme viac z fauny a flóry než bez tohto poznania. Alebo výsledkom poznania elektroniky je to, že vidíme viac než len to, na čo sa dívame na obrazovke televízneho prijímača alebo monitora počítača. Tak aj výsledkom teologického poznania je, že vidíme hlbší význam a dôsledky biblických statí než bez teológie. To, čo potrebujeme vedieť a povedať o Bohu a Synovi, vychádza z Písma. A teologické štúdium nám pomôže zvestovať Boha jasnejšie než by to bolo za iných okolností (teda bez neho).
          Často sa chápe vyjadrenie a štúdium biblických právd v systematickej, usporiadanej alebo doktrinálnej forme za niečo úplne odlišné od skutočného kresťanstva, ktoré sa zaoberá praktickými záležitosťami ako: osobný život s Bohom, zvestovanie evanjelia a pod. Faktom ale je, že každý kresťan je teológ! Ako je to možné? Vysvetlíme si to nasledovne.            
           Ako píšeme vyššie, teológia je slovo gréckeho pôvodu. Je zložené zo slova „theos“, čo znamená „Boh“ a slova „logos“, ktoré v tejto súvislosti má význam  „rozumové vyjadrenie“. Slovo teológia by sme potom mohli chápať doslovne ako „poznanie o Bohu“ alebo „štúdium a učenie o Bohu“. Alebo povedané inak, sú to myšlienky a reč, ktoré pochádzajú z poznania Boha. Apoštol Pavel píše: „Ďakujem vždycky svojmu Bohu vzhľadom na vás pre milosť Božiu, ktorá vám je daná v Kristu Ježišovi, že ste v ňom obohatení všetkým, každým slovom i každou známosťou…“ (1. Korintským 1:4-5). Povedané inými slovami a jednoducho, teológia predstavuje štúdium Boha a jeho vzťahu voči všetkému čo stvoril. Tým, že sme sa narodili znova, začali sme spoznávať Boha a preto trochu chápeme jeho prirodzenosť a jeho činy. To znamená, že svojim spôsobom všetci máme akúsi teológiu bez toho, či sme si vôbec niekedy sadli a snažili sa učenie Písma zosystematizovať.

Takže, správne chápané, teológia nie je záležitosťou len niekoľkých náboženských teoretikov so schopnosťou abstraktného myslenia a debaty, ale je to záležitosť každého jednotlivého človeka. Keď sme toto a takto pochopili, potom je našou povinnosťou stať sa tými najlepšími teológmi, akými len môžeme byť k sláve Božej.

Naše chápanie Boha a objasňovanie jeho ciest sa deje štúdiom knihy, ktorú Boh na tento účel dal a tou je Biblia, ktorá o sebe oznamuje: „Každé písmo, vdýchnuté Bohom, je aj užitočné na vynaučovanie, karhanie, naprávanie, na výchovné káznenie v spravodlivosti, aby bol človek Boží dokonalý, ku každému dobrému skutku pripravený“  (2. Timotejovi 3:16-17).         

Správne chápanie biblických doktrín je kľúčom k správnemu chápaniu všetkého ostatného. Ak máme vedieť kto je Boh, kto sme my a čo Boh od nás chce, potrebujeme študovať Písmo, to znamená biblické učenie ako celok. Predkladanie biblického učenie ako systematizovaného celku je úlohou teológie.        

V každom prípade správny každodenný kresťanský život (pobožnosť, svedectvo, učeníctvo, kresťanské vzťahy, každodenná práca atď.)  sa začína správnym myslením. Apoštoli, učitelia, vodcovia ranej cirkvi stojac zoči-voči praktickým problémom, vždy najprv hľadali čistotu teologickej stránky problému a potom aplikovali praktickú nápravu. Najvýraznejšie, myslíme si, to môžeme vidieť v listoch Korintským, kde náprava zboru vedie cez vyučovanie Božích právd a princípov („Ale chcem, aby ste vedeli, že...“  1. Korintským 11:3). Samozrejme je tomu tak aj v ostatných knihách Písma. Práve v takomto najhlbšom zmysle je poznanie biblických doktrín a systematického biblického učenia kľúčom k životu v posvätení. Svätý Duch používa Božie pravdy vo svojom diele, ktoré koná v nás a skrze nás.            

Je samozrejmé, že správne učenie samo o sebe nestačí. Nanešťastie je možné poznanú Božiu pravdu neuskutočňovať v živote a nebyť v praktickej poslušnosti Bohu a jeho zapísanému slovu. A to je dôvodom, prečo má teológia (alebo doktrinálne učenie) často zlú povesť. Od zdravého učenia, či zdravej teológie, sa vždy očakáva, že povedie k svätému životu. Apoštol Pavol sa  modlil za zbory, modlil sa za rast ich poznania, lebo vedel, že to povedie k väčšej láske k Bohu a k svätému životu.  „A za to sa modlím, žeby vaša láska ešte viac a viac hojnela pravou známosťou a každým vnímaním, aby ste boli schopní posúdiť, čo je dobré a čo nie, aby ste boli čistí a prostí úrazu na deň Kristov, naplnení ovocím spravodlivosti, doneseným skrze Ježiša Krista, na slávu a chválu Božiu“ (Filipským 1:9-11); „Preto aj my odo dňa, ktorého sme to počuli, neprestávame modliť sa za vás a prosiť, žeby ste boli naplnení čo do známosti jeho vôle všetkou múdrosťou a rozumnosťou duchovnou, žeby ste chodili hodne Pána, aby ste sa mu vo všetkom ľúbili nesúc ovocie v každom skutku dobrom a rastúc v známosť Boha“ (Kolosenským 1:9-10). Ak nejaké konkrétne učenie nevedie ku svätému, duchovnému a láskou naplnenému životu, tak potom niečo s ním nie je v poriadku. To však nie je dôvodom, aby sme teológiu zavrhovali a prehliadali.          

Správne myslenie a porozumenie tomu, čo Biblia učí, je takým istým vyjadrením našej poslušnosti Bohu, ako sú správne dobré skutky, pravdivá reč a má to význam prinášania slávy Bohu pravdy. Zdravá teológia sa pritom neprejavuje len vyznaním viery, ale aj životom prinášajúcim ovocie Bohu (Filipským 1:9-11 a Kolosenským 1:9-10). Svätý život je založený na správnej teológii (učení), lebo čomu človek verím, tým potom aj žije.            
       Nie je možné oddeliť Krista od právd, ktoré Písmo o ňom zjavuje. Niet iného Krista ako je ten, ktorý je známy prostredníctvom pravdy a učenia celej Biblie, ktoré teológia systematizuje. Slová, ktoré sú adresované Timotejovi, sú adresované každému Božiemu dieťaťu: „Usiluj sa, aby si seba predstavil dokázaného Bohu, robotníka, ktorému sa netreba hanbiť, ktorý krojí slovo pravdy, ako sa patrí“ (2. Timotejovi 2:15).            
       Zdrojom pre teológiu je Božie zjavenie v Biblii, ale zaoberá sa aj spoločenstvom viery. Preto je teológia definovaná nielen ako „systematické uvažovanie o Bohu a Písme“, ale aj o „poslaní Cirkvi  v súvislosti s Písmom ako normou“.            

Ďalším biblickým predpokladom, ktorý je vodidlom v štúdiu a systematizácii biblického učenia je ten, že Svätý Duch, ktorý inšpiroval písanie Biblie, vedie aj rozum a srdce veriaceho. Keď „Svätý Duch  uvádza do každej pravdy“ ide tu vlastne o odkrývanie toho, čo už je dané. Naviac, nemôže byť rozdiel medzi pravdou, ktorú kresťanské spoločenstvo poznáva skrze prebývanie Svätého Ducha a tým, čo predkladá Písmo. Pritom všetkom však treba rešpektovať skutočnosť, že konečné slovo má len a len Biblia, lebo ide o slovo Božie. Všetky ľudské slová a skúsenosti sú pravdivé len do tej miery, nakoľko sa kryjú so zjavením Biblie.  

Sme spolupútnikmi na ceste životom a delíme sa o to, čo vieme a poznávame o Bohu a jeho konaní:

 „Biblická teológia áno, teologický systém nie“.

Snažme sa porozumieť čo hovorí Boh, ale sa neuzatvárajme do žiadneho teologického systému.

 Poznámky

A) dogma -y, ž. /gréc./ 1. cirk. článok viery, pokladaný za neomylný, nezvratný a večný 2. pejor. slepo uznávaná poučka, zásada, učenie – všetko často nedokázané a neodôvodnené

dogmatika -y ž. /gréc./ 1 . teologická disciplína zaoberajúca sa článkami viery, 2. sústava dogiem

Príbuzné slovo:

doktrína -y, ž. /lat./ 1. náuka, poučka sústava poučiek, nemenné učenie (podobne ako dogma), 2. súhrn vyhranených názorov, zásad, pravidiel, napr. vojenská doktrína, štátna doktrína a pod.

Použitá literatúra

1) Stanley M. Horton a kol.: Systematická teologie, Křesťanský život 2001
2) Bruce Milne: Skúmanie pravdy, Návrat 1992, Praha
3) Charles C. Ryrie: Základy teológie, Třinec, BIBLOS 1994

4) Kolektív autorov: Filozofický slovník, Nakladatelství Olomouc 2002.

Druhy náboženskej autority

Medzi kresťanmi sa vedú početné diskusie a debaty o najrôznejších témach. Pri týchto debatách často dochádza, alebo môže dôjsť, k nedorozumeniu v dôsledku zlyhania rešpektovania zdroja autority alebo nerozpoznania rozdielnosti zdrojov autority diskutujúcich.

Čo je pre nás a malo by byť aj pre iných najvyššou a konečnou autoritou v duchovnom živote a v otázkach viery? Táto otázka by sa mohla zdať zbytočná už aj z dôvodu, že najčastejšia odpoveď na ňu, ako celého spoločenstva, tak aj jednotlivcov, je: „Pre nás a pre mňa najvyššou autoritou je Boh a jeho slovo zapísané v Biblii“. Pri pozornejšom skúmaní života spoločenstva a jednotlivcov však, žiaľ, zistíme, že to tak nie je. Preto akékoľvek pojednanie a rozhovory, predovšetkým o základných kresťanských náukách, treba začať uvedomením si zdroja autority účastníkov debaty.

Úvahu o autorite je najlepšie začať pochopením pojmu náboženstvo. Náboženstvo je možno definovať rôzne, ale jedna z jednoduchších definícií je tá, že náboženstvo je hľadanie zvrchovaného, nadprirodzeného. Biblické náboženstvo je náboženstvom zjavenia. Je to viera, že Boh sám seba zjavil ľudstvu. Keď človek prijme sebazjavenie Boha v Kristu, do popredia sa dostáva otázka autority.  

Otázka autority

Čo máme rozumieť pod autoritou?

Autorita je právo a moc vyžadovať poslušnosť. To je pre mnohých problém, lebo ak prijateľnou autoritou je len to, čo prijímajú dobrovoľne a vedome, ťažko hovoriť o prijatí a podriadení sa autorite.

Z pohľadu kresťanskej viery najväčšie právo a moc vyžadovať poslušnosť má Boh, lebo on je Stvoriteľ a Pán všetkých ľudí a vecí. Ak prijmeme toto stanovisko, tak otázka autority sa stáva otázkou hľadania Božej vôle a jeho pohľadu na akúkoľvek vec a situáciu. To nás vedie k otázkam: Ako sa stretnúť s Bohom a zistiť jeho názor a vôľu? Pripravil Boh nejaký zdroj, z ktorého môžeme poznať pravdu a tak sa podrobiť jeho autorite?

Zdroj a druhy autority

Po celé stáročia počúvali kresťania množstvu hlasov, ako zdroju konečnej autority. Celú históriu ľudstva ľudia sú vedení k prijímaniu tých najrozličnejších autorít. Pred človekom všeobecne stojí otázka: Na akom základe mám veriť? Veriaci sa pýtajú: Na základe čoho (akého prameňa) mám veriť a jednať? Ako prichádza Božie zjavenie k jednotlivcovi a ako Božie zjavenie pôsobí na spôsob života ľudí? Tieto otázky obracajú našu pozornosť k zdroju autority.

Zdroje autority môžeme približne rozdeliť do dvoch kategórií: na autoritu vonkajšiu a na autoritu vnútornú. V oboch kategóriách sa berie vážne úloha Biblie ako Božieho zjavenia ľuďom, avšak v niektorých smeroch sa líšia.

Do kategórie vonkajšej autority sa zahrňujú ako autoritatívne zdroje tie, ktoré sa nachádzajú mimo jedinca. Obvykle sú označované ako kánonická, teologická a eklesiologická autorita.

Kánonická autorita 

Tu sa prijíma, že biblické materiály, ako ich obsahuje kánon Písma, t. j. 39 kníh Sta ého zákona a 27 kníh Nového zákona, sú inšpirovaným a autoritatívnym Božím zjavením.

Biblia hovorí k našej viere a k nášmu životnému štýlu jasne, zrozumiteľne a definitívne. Biblia má autoritu z dôvodu svojho božského autorstva. Biblia hovorí jasne v základných pravdách, ktoré predkladá. Všetko a predovšetkým otázky viery a morálky, podliehajú preskúmaniu Bibliou. To znamená, že aj teológia musí mať výslovnú oporu v Biblii alebo: musí z Biblie vychádzať. Ak tomu tak nie je, potom takáto teológia, či učenie, musí byť odmietnuté. K tomuto pohľadu na zdroj autority je treba ešte dodať, že Biblia musí byť patrične vykladaná. Otázke výkladu Biblie treba venovať náležitú pozornosť.

Teologická autorita 

V tomto prípade ako zdroj viery a morálky sú brané vyznania a kréda¹⁾. Cirkev v raných storočiach, ale tak tomu je až do dnešných dní, vyjadrovala svoju vieru vo formuláciách a krédach. Jedným z najstarších je Apoštolské krédo (Apoštolské vyznanie viery; Apostolicum).

V priebehu histórie boli prijaté ďalšie prehlásenia viery a veriaci sa ich pridŕžajú, aby tak dosvedčovali ústredné body svojej viery. Tieto vieroučné prehlásenia majú pre cirkev svoju hodnotu a opodstatnenie, lebo pomáhajú pri bohoslužbách zameriavať sa na kľúčové momenty viery. Sú však príliš všeobecné. Určite sú dôležité, vrátane Apostolica, ako podklady, na ktorých môžeme budovať výklad kresťanskej viery, ale nemôžu poslúžiť ako konečný zdroj autority.

Hlavným problémom tohto pohľadu na zdroj autority je skutočnosť, že mávajú sklon pripisovať vieroučným prehláseniam dôležitosť prevyšujúcu dôležitosť Biblie. Sú cenné a hodnotné do tej miery, nakoľko sa s Bibliou stotožňujú a kryjú. Treba si uvedomiť, že v žiadnom prípade  nemôžu nahradiť biblické zjavenie.

Eklesiologická autorita

V tomto pohľade na zdroj autority sa prijíma a tvrdí, že vo všetkých veciach viery a morálky konečnou autoritou je cirkev. Obyčajne toto chápanie býva kombinované s kánonickým a teologickým pohľadom na autoritu. Biblii sa pripisuje dôležité miesto, ale údajne musí byť vykladaná tými, ktorí majú na to zvláštne vzdelanie a sú na túto úlohu vybraní.

Často sa toto eklesiologické chápanie autority vyjadruje prostredníctvom pozemskej oficiálnej hlavy cirkvi a to či už jednej osoby, alebo skupiny osôb. Pretože sa táto osoba (alebo skupina osôb) v rámci komunity nachádza vo vedúcom postavení, všeobecne sa predpokladá, že je v náležitom vzťahu k Bohu, aby jeho pravdu oznamovala cirkvi.

Bez akéhokoľvek znižovania Bohom daných vedúcich treba si uvedomiť, že takýto prístup k autorite je do značnej miery ohrozovaný skazenosťou – zneužitím moci pre sebecké účely alebo iné hriešne žiadosti. Navyše: obyčajne výklad Písma robí za celú cirkev len jeden alebo niekoľko jedincov. Tým sa väčšine veriacich bráni konfrontovať sa s biblickými pravdami priamo.

Do tohto druhu autority by sme mohli zahrnúť aj tzv. mienku cirkvi ( názor cirkvi, alebo tiež: mienku cirkevného spoločenstva, mienku komunity). Nemali by sme prehliadať názory a vieru našich spoluveriacich, ale ani toto nemôžeme prijať za konečný zdroj autority, nech by ho hlásal ktokoľvek. Je veľmi ťažké dospieť k zhode názorov. Okrem toho, ak táto tzv. mienka cirkvi je našou konečnou autoritou, akýkoľvek konflikt názorov vedie do slepej uličky, pretože nad ňou už niet žiadnej autority. Okrem tohto, história nás učí, že počas stáročí nebola „mienka cirkvi“ v zhode s „vierou raz danej svätým“ (Júda 3).

Ďalšie autoritatívne zdroje Božieho zjavenia zahŕňame do kategórie vnútornej autority. Tu sa hľadá zdroj autority vo vnútri jedinca. V tomto presvedčení predchádzajúce zdroje sú považované za druhotné, resp. sú nejakým spôsobom prepojené a skombinované s vnútornými zdrojmi autority. Za vnútorné autority sa bežne berú prežitok ako kresťanská skúsenosť a ľudský rozum.

Prežitok ako kresťanská skúsenosť

Prvým vnútorným zdrojom autority je prežitok (zážitok, prežívanie). Jedinec je uvádzaný do vzťahu s Božím zjavením na úrovni rozumu, vôle a citov. Pretože človek je celistvá osobnosť, účinky v ktorejkoľvek z týchto oblastí sú pociťované alebo prežívané aj v ostatných oblastiach a to súčasne alebo následne.

Nemôžeme poprieť, že Božie zjavenie ovplyvňuje a pôsobí na celú bytosť človeka, ale toto niektorí posúvajú ďalej tým, že prežitok (zážitok) považujú za opravdivý zdroj autority záväzný pre morálku a vieru. Tvrdí sa tu, že len tie pravdy, ktoré jedinec prežil ako pravdivé, môžu byť prijaté a vyhlásené za pravdivé aj pre ostatných. Aj keď hodnotu prežitku pri uchopení Božieho zjavenia nemôžeme prehliadať, nemôžeme ho považovať za zdroj autority, pretože tento postoj má dva hlavné nedostatky:

V našej skúsenosti s Bohom musíme rozoznávať medzi pravdou o Bohu akým on je a našimi osobnými ohraničenými názormi a predsudkami. Ďalším je, že človek je padlá bytosť. Prežitky bývajú premenlivé a ich príčiny sa nedajú ľahko rozoznať. Spoľahlivý zdroj autority sa musí nachádzať nad premenlivosťami, ktorými sa vyznačujú prežitky a skúsenosti a musí prežitku poprípade protirečiť a korigovať ho. Teda prežitok, ako autoritatívny zdroj Božieho zjavenia, nie je spoľahlivý.

Ľudský rozum ako autorita 

Podľa tohto názoru kresťanská pravda sa zakladá na tom, čo môžeme o Bohu vedieť pomocou logického myslenia. Ľudský rozum sa za zdroj autority začal považovať predovšetkým s príchodom osvietenstva v 18. storočí, aj keď svojich zástancov mal už oveľa skôr.

Sme stvorení podľa obrazu a podoby Božej. Naše rozumové schopnosti sú súčasťou tohto stvorenia. Preto používanie rozumu pri prijímaní Božieho zjavenia samo o sebe nie je zlé a nesprávne. Rozum (logika) je dobrým služobníkom Božieho zjavenia, ale nie je jeho dobrým pánom, lebo rozum stvorených bytostí nemôže v plnosti pochopiť a obsiahnuť svojho Stvoriteľa.

Každý zo spomínaných prameňov je niečím užitočný, každý ku kresťanskej pravde niečím prispieva, ale ani jeden z nich nie je dostatočným k tomu, aby bol konečným zdrojom autority.

Konečná a najvyššia autorita

Konečný prameň autority je sám trojjediný Boh tak, ako je známy skrze slová Písma. Pre teológiu a veriaceho je najlepšie, keď za konečný zdroj autority je uznávaná a prijímaná Biblia a Svätému Duchu umožňujeme sprostredkovávať zjavené Božie slovo. Svätý Duch, ktorý inšpiroval písanie Biblie, vedie aj rozum a srdce veriaceho. Biblia sama je dostatočným vodidlom a mierkou viery a mravov. Boh prehovoril a hovorí prostredníctvom nej. Biblia je Božie slovo k nám a tak aj má byť prijímaná a držaná v úcte a v poslušnosti. Keď sa podrobujeme pod jej autoritu, poddávame sa pod autoritu samého živého Boha.

Poznámka

1) krédo (lat.) – vyznanie viery; zmýšľanie, presvedčenie

Úvha je spracovaná s použitím nasledovnej literatúry: Stanley M. Horton a kol.: Systematická teologie, Křesťanský život 2001; Bruce Milne: Skúmanie pravdy, Návrat 1992, Praha; Charles C. Ryrie: Základy teológie, Třinec, BIBLOS 1994.

Teologické systémy

Slovo „systém“ znamená: účelový spôsob usporiadania nejakého celku; sústava. Slovom „systematický“ sa označuje niečo, čo je usporiadané, utriedené, čo teda má systém. Systematická teológia je druh teológie, ktorá predkladá veci usporiadané do celkov (tém) s konečným cieľom poskytnúť celkový obraz Božieho zjavenia a jeho konania.

Ako sme naznačili v článku Čo je teológia – 1. časť, o teológii môžeme hovoriť z viacerých uhlov pohľadu a to jednak podľa druhu náboženstva (kresťanská teológia, teológia islamu, budhizmu a pod.) alebo v rámci konkrétneho náboženstva o teológii jej jednotlivých denominácií, cirkví, hnutí alebo prúdov, napríklad: teológia katolíckej cirkvi, teológie protestantských cirkvi, teológia letničného hnutia, teológia evanjelikálna atď. Jednotlivé teológie (učenia) cirkví sa formujú a etablujú na základe vieroučných vyhlásení, doktrín či dogiem – a tieto vytvárajú teologický systém.

Definícia: Súhrn doktrín a učení tvoriaci vieroučný celok nesie pomenovanie teologický systém.

(Poznámka: Slová teológia, učenie, teologický systém sa používajú zameniteľne, aj keď nie vždy je to vhodné. Teologický systém je pre príslušnú cirkev reprezentatívnym označením – ohlasuje jej súhrnné učenie (teológiu).)

Tak môžeme hovoriť a teologickom systéme akými sú: katolicizmus, evanjelikalizmus,  arminianizmus, kalvinizmus, dispnzacionalizmus, teológia zmluvy atď. Niektoré teologické systémy sa prelínajú. Kresťanských teologických systémov je, žiaľ, príliš veľa. To, že ich je viacero znamená, že sa nezhodujú, ba priam si protirečia, stoja proti sebe. Konkrétna cirkev, spoločenstvo, sa môže pridŕžať viacerých teologických systémov.

Teológia, ako súhrnné učenie konkrétnej cirkvi (spoločenstva), je daná jej teologickým systémom. Môže to byť jej vlastný jedinečný systém, alebo je zmesou viacerých teologických systémov. Základným a kľúčovým rozpoznávajúcim znakom biblickej pravosti a vernosti teologického systému, je učenie o spáse. Povedané inými slovami: je to učenie o tom, ako sa človek stratený vo svojich hriechoch môže dostať späť do spoločenstva so svätým Bohom, svojím Stvoriteľom.

Učenie o spáse je základným rozpoznávacím znakom či cirkev (spoločenstvo) privádza, resp. usmerňuje hľadajúceho hriešnika na cestu vedúcu k Bohu alebo ho smeruje niekam inam. Avšak aj keď konkrétna cirkev predkladá správne biblickú cestu spasenia, t. j. jedine z viery v evanjelium, nie je to postačujúcim k tomu, aby sa dalo o nej povedať, že všetko jej učenie, celá jej teológia, je biblická. Viera jedine v osobu a dielo Pána Ježiša Krista je základný kameň na ktorý stojí celá biblická spasiteľná stavba (vierouka). Treba si ale pozor aj na to, čo sa na tomto základe postaví.

Teológie kresťanstva, ich teologické systémy vychádzajú z Biblie a pritom nielenže sa od seba odlišujú, ale, čo je veľmi smutné a zlé, často ich stúpenci stoja proti sebe ako úhlavní nepriatelia. História cirkví hlásiacich sa ku kresťanstvu to potvrdzuje.

Pravidlom kresťanstva (normatívom) je, či: malo by  byť to, čo učí Písmo: „Jedno telo a jeden Duch, ako ste aj povolaní v jednej nádeji svojho povolania. Jeden Pán, jedna viera, jeden krst, jeden Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými, skrze všetkých a vo všetkých vás“ (Efezským 4:4-6). A z toho vyplývajúca apoštolská inštrukcia pre komunity kresťanských veriacich: „Prosím vás teda ja väzeň v Pánovi, žeby ste chodili hodne povolania, ktorým ste povolaní, s celou pokorou a krotkosťou, so zhovievavosťou znášajúci sa navzájom v láske, usilujúci sa zachovávať jednotu Ducha v zväzku pokoja“ (verše 1-3), ktorú cirkvám adresuje apoštol Pavol. Je to inými slovami vyslovené prikázanie Pána Ježiša Krista, ktoré dal svojim učeníkom v predvečer jeho ukrižovania: „Nové prikázanie vám dávam – aby ste sa milovali navzájom; tak ako som vás miloval, aby ste sa aj vy tak milovali navzájom. Po tom poznajú všetci, že ste moji učeníci, keď budete mať lásku medzi sebou“ (Ján 13:34-35). A aká je prax?

Prax kresťanských cirkví a aj jednotlivcov, je presným opakom tejto normy. Pritom ale niet pochýb, že sú zbory a spoločenstvá, v ktorých základom života, vzájomných vzťahov a vzťahov k veriacim nachádzajúcich sa v iných zboroch, je láska Kristova.

Človek uverí v osobu a dielo Pána Ježiša Krista. Boh mu pripočíta spravodlivosť Ježiša Krista a prijme ho za svoje dieťa – takýto sa týmto stane novým stvorením v Kristovi. Čo inými slovami znamená, že Boh ho oblečie do čistého bieleho rúcha spravodlivosti Ježiša Krista. Toto Božie dieťa sa pripojí k miestnemu cirkevnému zboru. A čo sa tam s ním udeje? Tam mu na to čisté biele rúcho navlečú cirkevné tričko príslušného zboru, resp. cirkvi, do ktorej miestny zbor patrí. A tak toto Božie dieťa už nevyžaruje čistotu a vôňu bieleho Kristovho rúcha, ale žiari žiarou cirkevného zboru, čo inými slovami znamená, že primárne reprezentuje a šíri teologický systém zboru, v ktorom sa nachádza. A tak je to od cirkvi k cirkvi, od zboru k zboru.

Kresťania mávajú nad hlavami svojimi Bibliami, ale prax života spoločenstiev a jednotlivcov je často ďaleko od toho, čo je v nej nepísané. To je súčasný stav cirkevných kresťanských spoločenstiev, avšak len málokto je ochotný pozrieť sa na túto skutočnosť otvorenými očami a hovoriť o tom. Je to v istom zmysle slova pochopiteľné, lebo je v tom veľké riziko – exkomunikácia je bolestivá a vedie jednotlivca do spoločenskej izolácie.

Viem o čom píšem, lebo som to zažil na vlastnej koži. Odmietol som cirkevné učenie, ktoré odporovalo učeniu Písma – cirkevné učenie, ktoré bolo postavené nad autoritu Písma. Stál som pred voľbou: prijať cirkevné učenie odporujúce Písmu, alebo opustiť toto spoločenstvo (cirkev). Zvolil som druhú možnosť. To bol moment, keď som si uvedomil, čo v praxi znamenajú kresťanské teologické systémy a vyzliekol som cirkevné tričko s rozhodnutím nikdy viac si neobliecť žiadne cirkevné tričko a nevstúpiť pod žiadny kresťanský teologický systém, okrem toho biblického. Tak je tomu až doteraz.

S bratmi v spoločenstve, ktoré navštevujem, sme sa zhodli a ujednotili na biblickej pravde, že spasení sme jedine z viery v evanjelium a nie z cirkevných učení predkladanými teologickými systémami. Učenie (biblické) je dôležité, ale život vo večnosti a v novom Jeruzaleme budeme spoločne tráviť nie na základe cirkevného učenia, resp. príslušnosti k teologickému systému, ale jedine na základe viery v osobu a dielo nášho Pána Ježiša Krista, z ktorej sme už teraz spasení v nádeji.

Uverivší v evanjelium Ježiša Krista, Božie deti, nové stvorenia v Kristovi zachovajú a zostanú v jednote Ducha podľa Písma len vtedy, keď si neoblečú žiadne cirkevné tričko, resp. keď cirkevné tričko vyzlečú a zostanú oblečení len do čistého bieleho rúcha spravodlivosti Ježiša Krista, do ktorého ich obliekol Boh pri ich znovuzrodení. 

Otázku Prečo je toľko kresťanských teologických systémov? necháme zatiaľ otvorenú.

„Biblická teológia áno, teologický systémy nie“.

Snažme sa porozumieť čo hovorí Boh. Popritom sa však neuzamknime, ani sa nedajme uzamknúť, do žiadneho teologického systému.