Mali ste už niekedy blízkeho priateľa a hovorili ste o ňom niekomu špatné veci? Keď ste sa potom znova stretli, všimli ste si niečoho až umelého na vašom vzťahu? Neboli ste pred ním už ani tak otvorený ani tak úprimný.

Kvôli hriechu sa medzi vami vytvorila malá, ale nezanedbateľná vzdialenosť. Môžete byť zahanbený svojim chovaním, ale ak sa nerozhodnete činiť pokánie a nevyznáte mu svoje previnenie, začnete sa v skutočnosti toho, komu ste ublížili, strániť – keď nie spoločensky, tak aspoň očami a srdcom. Predtým ste sa mohli navzájom zdieľať hoci aj s celým svetom, teraz je ale všetko to vzájomné prelínanie vašich osobností, ten pocit „vášho domova“ v duši toho druhého preč. Ak nedôjde k pokániu, vzdialenosť medzi vami sa bude zväčšovať až do doby, kedy vlastne už bude po vzťahu. Hoci ani jeden z vás nemusí rozumieť tomu, prečo ste sa od seba vzdialili. Láska, ktorú ste medzi sebou mali, sa vytratila, pretože ste zhrešili a neurobili pokánie.

(Prevzatý text)

Umiestnené: 29. 9. 2024

Základ pre život v biblickej viere

Hľa, kladiem na Sione uholný kameň vyvolený, drahocenný… 

1. Petrov 2:6

Predslov

Ľudský život je často pripodobnený k budovaniu a stavbe. Je to dobrá ilustrácia a použijeme ju aj v tomto článku, v ktorom píšeme o človeku, ktorý hľadal východisko zo svojho biedneho života. Počul, že existuje Boh a ľudia v jeho kráľovstve prežívajú radosť, pokoj a tešia sa na život vo večnosti. Začal hľadal Boha a cestu k nemu a už toto hľadanie bol počiatok jeho nového života. A prišiel aj čas jeho rozhodnutia postaviť si novú budovu svojho života.

Úvod

Každá budova je postavená na nejakom základe, tak je to aj so životom, ktorý je žitý s Bohom, so životom žitým v biblickej viere. Najprv potrebujeme pre takýto život položiť základ, a potom na tomto základe ďalej budujeme – nesieme sa k dokonalosti (Kolosenským 2:6-7; Židom 6:1; Júda 20).

Ako fyzická budova, ktorá má dlho vydržať a uniesť nepriazeň počasia a iných okolností, potrebuje pevný základ, tak aj človek, ktorý sa obracia k Bohu a vstupuje do života s nám, potrebuje svoju novú životnú budovu postaviť na dobrý, pevný základ a na tomto základe vybudovať celý svoj ďalší život.

Budova postavená na slabých a plytkých základoch sa časom zrúti, rozpadne. Stane sa z nej hromada rozvalín. Podobne je to aj so životom ľudí, ktorí svoj život nepostavili na pevný a dobrý duchovný základ. Stroskotajú vo svojom živote a jediným dôvodom ich zlyhania je základ viery, ktorý nebol dobre položený a nemohol uniesť budovu života vo viere a v posvätení, ktorá mala byť na ňom vybudovaná.

Takto to priamo vyučuje Pán Ježiš Kristus v podobenstve o rozumnom človeku a človeku bláznovi (Matúš 7:24-27). Rozumný človek postavil svoj dom na skale – tento dom obstál, nezrútil sa, lebo stál na pevnom, dobrom základe. Dom druhého človeka neodolal, zrútil sa práve preto, že nemal dobrý základ, bol postavený na piesku.

Čo je Bohom určený základ pre život s ním? 

Na túto otázku Písmo skrze apoštola Pavla dáva priamu odpoveď, a tá je: „Podľa milosti Božej, ktorá mi je daná, ako múdry staviteľ položil som základ…“ (1. Korintským 3:10). Tým základom, o ktorom tu apoštol Pavol hovorí, je Ježiš Kristus: „Lebo iný základ nemôže nikto položiť mimo toho, ktorý je položený, ktorým je Ježiš Kristus.“ (1. Korintským 3:11). Týmto Bohom určeným základom je osoba, vykupiteľská obeť a dielo Pána Ježiša Krista. Žiaden iný základ, na ktorom by obstála budova (stavba) života s Bohom, života v biblickej viere, neexistuje, a preto nie je možné iný základ ani položiť. Budova viery, ktorá by bola postavená na inom základe ako na Ježišovi Kristovi, neobstojí – zrúti sa, zlyhá. Pavol tu o položení základu a o stavaní na tomto základe hovorí vo všeobecnom zmysle budovania života, teda o budovaní života biblickej viery jednotlivca, aj biblického spoločenstva.

Tento základ, na iných miestach pomenovaný aj ako uholný kameň, je rozhodujúci, lebo od neho sa odvíja všetko ostatné: „Preto je aj napísané v Písme: Hľa, kladiem na Sione uholný kameň vyvolený, drahocenný, a ten, kto verí naň, nebude zahanbený“ (1. Petrov 2:6). Peter sa pritom odkazuje na nasledovný starozákonný text: „Preto takto vraví Hospodin, Pán: Ajhľa, ja kladiem na Sione kameň, kameň osvedčený, vzácny uholný kameň, pevne založený: Kto verí (v neho), nebude zahanbený!“ (Izaiáš 28:16 – podľa prekladu ECAV).

Starý aj Nový zákon potvrdzujú túto životne dôležitú skutočnosť biblickej viery: Jediným skutočným základom života biblickej viery je Ježiš Kristus sám. Nie je ním nikto iný a nič iného. Nie je ním žiadna iná osoba, žiadna denominácia, žiadne spoločenstvo, žiaden cirkevný obrad či úkon. Je ním len Ježiš Kristus a žiadny iný základ pre spasenie a získanie večného života nikým ani položený byť nemôže, lebo len on je Bohom vyvoleným a určeným základným (uholným) kameňom pre život vo viere v živého Boha.

Potvrdenie toho, kto je základom budovy biblickej viery, nachádzame aj v Starom zákone. Napríklad žalmista Dávid vyznáva: „Hospodin je mojou skalou… mojím bralom, ku ktorému sa utiekam, mojím štítom a rohom môjho spasenia, mojou vysokou pevnosťou.“ (Žalm 18:3). Podobne aj v Žalme 62 Dávid robí opäť podobné vyznanie viery: „Len na Boha, mlčiac, očakáva moja duša; od neho je moje spasenie. Len on je mojou skalou a mojím spasením, mojím vysokým hradom, nepohnem sa veľmi“ (Žalm 62:2-3). V tomto vyznaní pokračuje ďalej aj vo veršoch 6 až 8 tohto žalmu: „Len očakávaj mlčky, moja duša, na Boha… Len on je mojou skalou a mojím spasením… nepohnem sa. Na Bohu je založená moja spása, a od neho je moja sláva; skala mojej sily, moje útočište je v Bohu.“

Žalmista vyznáva, že základom jeho spasenia je len Boh. Len Hospodin (Jahve) je jeho skalou, na ktorej keď stojí, tak sa nepohne. Svoje vyznanie zdôrazňuje slovom „len“, tzn. „jedine“. Jedine Hospodin, jedine Boh je skalou, základom a pevnosťou spasenia – nikto iný, len Hospodin. V týchto veršoch sú prepojené slová skala (ako základ) a spasenie. Oboje, základ viery a spasenie, je možné nájsť len v jednej osobe a tou je Ježiš Kristus sám.

Toto vyznanie môžeme rovnako nájsť aj v prehlásení apoštola Petra, keď na Letnice hovorí k Izraelitom o Ježišovi Kristovi Nazaretskom: „To je ten kameň, opovrhnutý vami staviteľmi, ktorý sa stal hlavou uhla (základom spasenia). A nieto v inom nikom spasenia, lebo ani nieto iného mena pod nebom, ktoré by bolo bývalo dané niekomu medzi ľuďmi, v ktorom by sme mali byť spasení“ (Skutky 4:11-12). Len tá budova viery, ktorá je postavená na Pánovi Ježišovi Kristovi, je budovou, ktorá stojí pevne a nepohne sa.

Ako môže človek položiť do svojho života základ, ktorým je Ježiš Kristus?

Všetci ľudia sa rodia hriešni a hrešia. V Adamovi všetci ľudia zhrešili a nemajú slávy Božej (Rímskym 3:23). Vo svojich hriechov sú stratení, a preto aj všetci potrebujú byť spasení, vyslobodení zo svojich hriechov, zachránení zo svojho hriešneho postavenia pred Bohom.

Keď hovoríme o Bohom určenom základe pre spasenie, o Ježišovi Kristovi a jeho diele, tak si potrebujeme uvedomiť, že spasenie je Božie dielo a je to dielo dokonalé a dokončené (Židom 10:14). Boh pre záchranu človeka teda urobil všetko potrebné skrze svojho Syna. Človek však musí pripravenú spásu osobne prijať vierou. Človek potrebuje Božiemu dielu uveriť, privlastniť si skutočnosť spasenia v Ježišovi Kristovi za svoju.

Pavol podľa prvej časti verša 1. Korintským 3:10 („…ako múdry staviteľ položil som základ…“) kladie základ spasenia pre iných – kladie základ spasenia (skalu spasenia) do života iných tým, že im zvestuje evanjelium – evanjelium milosti Ježiša Krista. V rovnakom zmysle je to povedané aj vo verši 1. Korintským 1:27. Apoštol Pavol bol Bohom vyvolenou nádobou niesť evanjelium hlavne pre pohanov (napr. Skutky 18:9-10; Rímskym 11:13; Galatským 2:7-8). Boh povoláva svojich služobníkov, ustanovuje ich, vyzbrojuje a posiela zvestovať evanjelium spasenia z milosti skrze vieru v osobu a dielo Ježiša Krista z Nzareta – klásť základ spasenia, ktorým je Ježiš Kristus (Skutky 1:7-8).

Povedané stručne: Položiť Boží základ do svojho života znamená uveriť v osobu a dielo Ježiša Krista. Uveriť, že Ježiš Kristus na kríži zomrel aj za moje hriechy a vstal z mŕtvych. Uveriť v Ježiša Krista ako osobného Spasiteľa a prijať ho ako svojho Pána.

V druhej časti verša „…Ale nech každý hľadí, ako naň stavia.“ (1. Korintským 3:10) už čítame, že človek tento základ spasenia vo svojom živote potrebuje mať, potrebuje ho do svojho života položiť a ďalej potom na ňom stavať. Je samozrejmé, že k tomu, aby ktokoľvek mohol na tento základ stavať, najprv ho musí vo svojom živote mať položený. Položiť tento základ do svojho života človek urobí tak, že uverí v evanjelium Ježiša Krista. Tak pre svoju spásu vo svojom živote musí urobiť každý jednotlivec a tento základ, ktorý je už Bohom ustanovený a zvestovaný evanjeliom, do svojho života musí uložiť sám. Zodpovednosť uveriť v Ježiša Krista, položiť ho do svojho života ako základ svojej viery, je na každom jednom človeku.

Ako sme už uviedli, základom spasenia (skalou) je osoba Ježiša Krista a jeho dielo a len on je pevným základom, pevným základným kameňom budovy života v biblickej viere, života s Bohom. Položiť do svojho života tento základ, túto základovú skalu Božej stavby spasenia, Biblia označuje aj synonymickými výrazmi: prijať Ježiša Krista (Kolosenským 2:6) a uveriť v Ježiša Krista. 

Synonymickými výrazmi s predchádzajúcimi sú aj výrazy prijať evanjelium alebo uveriť v evanjelium Ježiša Krista tak, ako ho oznamuje Biblia, a ako ho zvestovali apoštoli Pána Ježiša Krista (napr. 1. Korintským 15:1-4). Aj dnes všetky tieto výrazy pre nás znamenajú jedno a to isté: uveriť v Ježiša Krista – uveriť, že on je Boží Syn, a čo a ako o ňom hovorí Božie slovo. Následne pre tých, ktorí uverili evanjeliu, platí: „Ale všetkým, ktorí ho prijali, dal právo a moc stať sa deťmi Božími, tým, ktorí veria v jeho meno“  (Ján 1:12).

Po tom, čo sme si doteraz v skratke povedali, už rozumieme, že spasiteľná (zachraňujúca) viera je viera v Spasiteľa Ježiša Krista a jeho dielo:

„Lebo ste milosťou spasení skrze vieru, a to nie zo seba, je to dar Boží, nie zo skutkov, aby sa niekto nechválil“ (Efezským 2:8-9).

„Tak teda viera z počutia a počutie skrze slovo Božie“ (Rímskym 10:17 a 9 – hovorí o tom celá desiata kapitola Listu Rímskym, hlavne verše 9-17; Skutky 8:12-14). Pán Ježiš povedal (Matúš 7:24-27), že ten, kto čuje jeho slová a činí ich, je ako ten, kto postavil svoj dom na skale. Položiť do svojho života ten správny základ, ktorým je Ježiš Kristus a zároveň aj na ňom stavať znamená počuť slová Pána Ježiša – slová evanjelia ukrižovaného a vzkrieseného Krista – a veriť im.

Záverom pripomenieme aj tú skutočnosť, že nie všetci pre svoj život položili za základ viery Pána Ježiša Krista. Prorok Izaiáš hovorí a sa pýta: „Ale nie všetci poslúchli evanjelium. Lebo Izaiáš hovorí: Pane, kto uveril našej zvesti?“ (Rímskym 10:16). Nie všetci príjmu evanjelium. Nie všetci uveria tejto dobrej zvesti. Počujú, ale neuveria. Mnohí sa pohoršia (Matúš 11:6), evanjelium Ježiša Krista odmietnu a idú svojou cestou, idú podľa svojej vôle a svojich predstáv o spasení. Najčastejšie je to predstava spasenia z konania dobrých skutkov. Takto však spasený nikto byť nemôže, lebo všetky skutky nespaseného, teda hriešneho človeka, sú ako ohyzdné rúcho (Izaiáš 64:6). Ich stavba, postavená na základe vlastných skutkov alebo akomkoľvek inom základe okrem toho, ktorým je Ježiš Kristus, veľmi rýchlo schátra a sa rozpadne.

Blahoslavení sú všetci, ktorí sa utiekajú k nemu

Žalm 2:12

Umiestnené: 12. apríla 2025

Buďte svätí, lebo ja som svätý, ale podľa toho Svätého, ktorý vás povolal, aj sami buďte svätí, v každom obcovaní. Pretože je napísané: Buďte svätí, lebo ja som svätý!.

(1. Petrov 1:15-16)

Na viacerých miestach je Boží ľud ako v Starej tak aj v Novej zmluve nazvaný: svätý, svätí. Pavlove listy často začínajú týmto oslovením. Píše sa v nich svätým. Ako o mnohých pojmoch, tak aj o svätosti sa veľmi často, a to nielen v sekulárnom svete, ale aj v samotnej cirkvi, uvažuje prevažne z ľudského hľadiska.

Môžeme sa stretnúť s postojom, že svätosť alebo spravodlivosť je niečo, čo sa dá klasifikovať známkou a vedome alebo nevedome prisudzujeme ľuďom okolo seba rôzny stupeň dosiahnutia tejto vlastnosti. Pričom toto známkovanie sa deje podľa toho, ako sa hodnotení vidia viac alebo menej dobrí v očiach tých, ktorí ich známkujú. V cirkvi môžeme počuť vyjadrenia o Božích služobníkoch ako o viac alebo menej svätých. K porozumeniu svätosti nedôjdeme cez etické pojmy ako dobrota alebo iné, aj keď dobrota a iné mravné vlastnosti so svätosťou súvisia. V tom najzákladnejšom zmysle slova pojem svätý nie je vôbec pojem etický. V biblickom zmysle svätý alebo svätec nie je človek, ktorý dosiahol určitej úrovne dobroty (ako si to väčšina ľudí myslí), ale skôr ten, ktorý bol Bohom oddelený, či vyčlenený zo sveta a povolaný pre úlohu podľa Božieho zámeru. Svätí sú tí, ktorí sú tí povolaní, ktorí tvoria Božiu cirkev, čiže patria k Božiemu ľudu vykúpenému krvou Božieho baránka Ježiša Krista.

V 2. Mojžišovej 40. kapitole vo verši 10 je Mojžišovi uložené, aby posvätil oltár a nádrž uprostred svätyne. Nie je tu však ani naznačené, že by sa tieto predmety stali nejakými inými čo sa týka ich podstaty, len to znamená, že mali byť oddelené k zvláštnemu používaniu, a len k tomuto používaniu a nie inému. Ježiš Kristus sa pred svojim ukrižovaním modlil: „A ja za nich posväcujem sám seba, aby aj oni boli posvätení v pravde“ (Ján 17:19). Tento verš neznamená, že by sa Ježiš išiel urobiť spravodlivejším – On spravodlivým bol. Význam je ten, že sa Ježiš Kristus oddelil, aby ľuďom svojou smrťou priniesol spasenie.

Použitý Biblický text v úvode tohoto článku nás vedie k tomu, že porozumenie toho kto je to svätý, na koho sa toto pomenovanie vzťahuje, čo to znamená byť svätým, vedie cez porozumenie Boha, pretože: Boh je Svätý Boh. Svätosť je charakteristickou vlastnosťou Boha; oddeľuje ho od jeho stvorenia.

Ilustratívne, názorne, môžeme Božiu svätosť pochopiť v pokynoch daných izraelskému ľudu pre stavbu stánku stretávania. Na jednej strane bol tento Hospodinov stánok postavený tak, aby zvýrazňoval a vyučoval tomu, že Boh je vždy vo svojom ľude prítomný – prebýva so svojim ľuďom. Ale táto svätyňa vyučovala aj tomu, že Boh je od svojho ľudu oddelený vzhľadom ku svojej svätosti a ich hriechu, a je preto k nemu možné sa priblížiť len spôsobom, ktorý určí On. Bolo nutnú, aby Boh svoj izraelský národ vyučoval svojej svätosti. Zmysel stánku stretávania bol aj ten, aby Boh ukázal, že hriešny človek jednoducho nemohol vojsť do prítomnosti svätého Boha, ako sa mu zachcelo. Rozumelo sa totiž, že Boh prebýva vo vnútri najskrytejšieho priestoru stánku, ktorý bol označený ako svätyňa svätých. Ľudia tam nemohli vstúpiť. Pohan mohol vstúpiť do ktoréhokoľvek svojho chrámu a modliť sa pred sochou pohanského boha alebo bohyne. Izraelita do svätyne svätých vstúpiť nemohol. V skutočnosti tam mohol vstúpiť len jeden človek: veľkňaz Izraela. A aj ten tam mohol vstúpiť len jedenkrát za rok a aj to až po tom, keď najprv obetoval za svoj hriech a za hriech Izraela na nádvorí stánku.

Okrem toho stánok stretávania bol rozdelený a tým oddelený oponami na jednotlivé časti. Tak bola opona medzi svätyňou svätých a časťou nazvanou svätyňa. Ďalšia opona oddeľovala svätyňu od nádvoria a ďalšia uzatvárala priestor nádvoria od priestoru tábora Izraelcov. Význam opôn bol ten, že Boh, aj keď sa rozhodol prebývať so svojim ľudom, bol od neho oddelený alebo mu ostával skrytý (zakrytý) a to vzhľadom k svojej svätosti a kvôli ich hriechu. K najužšiemu spoločenstvu mohlo dôjsť len vo svätyni svätých. Aby sa tam ale dalo vstúpiť, bolo treba prejsť troma oponami, z ktorých každá naznačovala hlboké oddelenie, priepasť medzi Bohom a ľudstvom: najprv to bola opona medzi vonkajším táborom a nádvorím; potom to bola opona zakrývajúca svätyňu a oddeľujúca svätyňu od nádvoria a nakoniec opona oddeľujúca svätyňu od svätyne svätých. Aby veľkňaz mohol vstúpiť do svätyne svätých, musel najprv priniesť obeť na bronzovom oltári a umyť sa v nádrži s vodou (to všetko na nádvorí) a prejsť cez svätyňu.

Čo by sa stalo, keby nejaký človek vstúpil do svätyne svätých, alebo keby nebol dodržaný stanovený postup vchádzania do Božej prítomnosti (do svätyne svätých)? Čakala by ho okamžitá záhuba, tak ako sa to niektorým, ktorý tam vošli, stalo. Božie rozhorčenie by vzplanulo voči tomu hriechu, ktorý by sa snažil votrieť do prítomnosti Božej svätosti. Ak porozumieme stánku stretávania a porozumieme Božej svätosti, začíname niečo chápať o ľudskej hriešnosti a nevyhnutnej Kristovej obeti na kríži.

Príklady z Písma (Jób, Izaiáš, Habakuk, Peter, Ján) nám hovoria, čo znamená stretnúť sa tvárou tvár s Božou svätosťou. Nie je to žiadna príjemná skúsenosť. Predstavuje nesmiernu hrôzu, pretože nesvätý nemôže prebývať spoločne so Svätým Bohom. Boh musí nesvätého zničiť, alebo očistiť jeho hriech. Keď toto platí o ľuďoch, ktorých si Boh vyvolil za svojich prorokov alebo svojich služobníkov a ktorých nazýva spravodlivými, o koľko viac je to platné pre tých, ktorí voči Bohu zaujímajú nepriateľský postoj. Takýto ľudia sa snažia utiecť od Boha, zľahčiť alebo poprieť jeho existenciu, aby nemuseli priznať svoju nedostatočnosť a hriešnosť pred Svätým Bohom.

Čo urobí človek hriešnik, keď je konfrontovaný so Svätým Bohom napr. skrze zvesť evanjelia alebo zjavenia Boha skrze rôzne situácie? Pôjde jednoducho ďalej svojou vlastnou cestou? Bude sa snažiť robiť tie najlepšie skutky aké len dokáže? Otočí sa k Bohu chrbtom? Keby nebolo tak, že Boh sám sa s kritickou situáciou hriešneho človeka rozhodol niečo urobiť, určite by nám neostávalo nič iného. Kresťanstvo však pre hriešnika má dobrú správu: Svätý Boh niečo urobil. Urobil to, čo bolo potrebné. Otvoril nám cestu do svojej prítomnosti prostredníctvom Pána Ježiša Krista, a v dôsledku toho sa nesvätý stáva svätým a je mu daná možnosť žiť so Svätým Bohom.

Stánok stretávania vyučoval, že medzi Bohom v jeho svätosti a ľuďmi v ich hriechu je veľká priepasť. Ukazoval ale tiež na spôsob, ako túto priepasť prekonať. Spôsob, ako k tomu v starozákonných dobách dochádzalo, bol symbolický. Uskutočňovalo sa to obetovaním zvierat, pri ktorom hriech ľudu (človeka) bol symbolicky prenesený na nevinnú obeť (zviera), ktorá potom zomrela namiesto obetujúceho. Preto sa požadovalo, aby veľkňaz vykonal obeť najprv za seba a potom za ľud a až potom v Deň zmierenia mohol vojsť do svätyne svätých – do Božej prítomnosti. Ale aj napriek tomu, že toto symbolické bolo dôležité a živé, hriech v skutočnosti smrť zvierat nezmývala. Pravé a jediné zmierenie poskytol jedine Ježiš Kristus, ktorý ako dokonalý Boží baránok zomrel namiesto hriešnikov. On je jednou a raz a navždy postačujúcou obeťou za hriech.

Ježiš Kristus plne postačuje. V tej chvíli, keď niesol náš hriech, a bol preto v dôsledku Božieho trestu oddelený od prítomnosti Otca, lebo bol odsúdený namiesto nás, Boh sám roztrhol chrámovú oponu (oponu pred svätyňou svätých) na polovicu od hora až dole. Tým dal najavo, že cesta do jeho prítomnosti, do svätyne svätých, je teraz otvorená všetkým, ktorí k nemu prídu s vierou v Krista, tak ako to On sám požaduje. Tí, ktorí takto k nemu prídu, sú pre Boha oddelení, svätí, skrze Ježiša Krista.

Pre tých, ktorí takto prišli do Božej prítomnosti a k poznaniu Svätého Boha, to potom ďalej znamená, že sa učia nenávidieť hriech a hriech nenávidia. Človek od svojej prirodzenosti nemá hriech v nenávisti, skôr opak je pravdou. Hriešnik vo svojej hriešnej prirodzenosti hriech ani za hriech nepovažuje. Človek obyčajne hriech miluje a nerád ho opúšťa. Tí, ktorí k nemu prišli, hriech nenávidia a Boh od nich požaduje a očakáva svätý život, t. j. život oddelený od hriechu. Očakáva to od tých, ktorí sú Kristovi nasledovníci.

Tí, ktorí prišli k poznaniu Svätého Boha skrze vieru v Ježiša Krista, učia sa milovať spravodlivosť, milujú ju a usilujú sa žiť v spravodlivosti. Nikto v tomto časnom spôsobe existencie nedokáže byť taký, akým je Svätý Boh, môže ale byť svätý v oblasti spravodlivého a bezúhonného chodenia pred ním.

V živote týchto ľudí je ešte jeden radostný moment: očakávajú deň, v ktorom Boha v jeho svätosti uvidia tvárou v tvár. Keby títo ľudia neboli ešte pred týmto dňom prišli k Bohu skrze vieru v Ježiša Krista, bol by to pre nich strašný deň. Znamenal by odhalenie ľudského hriechu a následný súd nad hriechom a trest za hriech, ktorým je druhá smrť ako večné odlúčenie od Boha. Pre tých, ktorí k nemu už prišli pred týmto dňom, bude to deň naplnenia nádeje a dňom dokončenia ich spasenia, lebo budú pripodobnení k Ježišovi Kristovi svojmu Pánovi. Budú ako On vo svätosti a aj v každom inom spôsobe.

Umiestnené dňa: 12. 12. 2024

Stredom toho všetkého, čo Boh pre nás učinil, je kríž. To, čo Ježiš Kristus učinil na kríži Golgoty je dielo dokonalé, dokončené, úplné a večné v každom smere. Nie je nič, čo by bolo treba k nemu pridať a ani sa nemôže z neho nič ubrať. Keď si ho vierou privlastníme, zaistí v našom duchovnom  živote stabilitu a istotu, ktorou nič neotrasie. „Ale odo mňa nech je to preč, aby som sa chválil krome krížom nášho Pána Ježiša Krista, skrze ktorého mi je svet ukrižovaný a ja svetu“, (Galatským 6:14). Pavel sa chcel chváliť iba touto jednou jedinou vecou: krížom nášho Pána Ježiša Krista. Kríž nikdy nestratí svoju účinnosť.

Prvý Adam živou dušou, posledný Adam oživujúcim duchom

„Tak je aj napísané: Prvý človek, Adam, stal sa živou dušou, posledný Adam oživujúcim duchom“ (1. Korintským 15:45)

Boh v osobe Ježiša Krista zostúpil z neba a dobrovoľne sa stal jedným z ľudí. Prišiel ako opravdivý potomok Adama, z tela a krvi (ale bez hriechu). Ako posledný Adam vzal na seba celé zlé Adamovo dedičstvo. Všetku našu vinu a hriech, všetko utrpenie, všetky dôsledky hriechu, všetko zatratenie a súd. Celé toto dedičstvo vyprázdnil – vyprázdnil zlorečenstvo. Vypil horký kalich nášho dedičstva až do poslednej kvapky – v tomto kalichu už neostalo nič. Toto učinil ako posledný Adam.

Keď zomrel, adamovské dedičstvo bolo ukončené. Keď vstal z mŕtvych, vstal ako druhý človek, ako nový človek, ktorý predtým nikdy neexistoval. Každý, kto bol usvedčený a získaný Svätým Duchom k živej nádeji vo vzkrieseného Ježiša Krista, stáva sa tiež účastníkom tohto nového pokolenia.

Ako sme mali svojho praotca v Adamovi, tak máme aj pôvodcu svojho nového pokolenia v druhom človekovi – v Ježišovi Kristovi: „Prvý človek zo zeme zemský, z hliny, druhý človek – Pán z neba. Aký bol ten zemský, takí aj všetci zemskí, a aký ten nebeský, takí aj všetci nebeskí. A ako sme niesli obraz zemského, tak ponesieme aj obraz nebeského“ (1. Korintským 15:47-49). V Adamovi sme zdedili vinu a hriech a všetky z toho vyplývajúce problémy a prekliatia. V Ježišovi Kristovi máme spravodlivosť a všetky z toho vyplývajúce požehnania.

„…o koľko viacej krv Kristova, ktorý skrze večného Ducha obetoval sám seba bezvadného Bohu, očistí vaše svedomie od mŕtvych skutkov, aby ste svätoslúžili živému Bohu“ (Židom 9:14).

Ježiš Kristus, bezhriešny Boží Syn, vzal na seba všetko zlorečenstvo, aby každý, kto v neho uverí, mohol prijať všetko to dobro, ktoré patrí Ježišovi Kristovi pre jeho nepoškvrnenú spravodlivosť.

Čo teda máme urobiť? To isté čo mal urobiť Izraelský ľud na púšti – dnes: vo viere sa pozrieť na kríž Golgoty a uveriť v osobu a dielo Ježiša Krista. Na kríži skončilo zlé dedičstvo. Na kríži prechádzame zo starého stvorenia do nového: „Takže ak je niekto v Kristovi, je novým stvorením; drievne pominulo, hľa, všetko je nové“ (2. Korintským 5:17). Nové stvorenie je celkom z Boha.

Ako vstúpiť do novoty života?

Spasenie je každý zisk, úžitok, ktorý bol vybojovaný smrťou Ježiša Krista na kríži a jeho vzkriesením. Nielen odpustenie hriechov, ale každé Božie zaopatrenie je v Ježišovi Kristovi. Ako vstúpiť do Božieho zaopatrenia? Srdcom a ústami. Biblia hovorí: „Ale čo hovorí spravodlivosť z viery? Blízko teba je slovo, v tvojich ústach a v tvojom srdci. To jest to slovo viery, ktoré kážeme. Lebo keď vyznáš Pána Ježiša svojimi ústami a uveríš vo svojom srdci, že ho Boh vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený. Lebo srdcom sa verí na spravodlivosť, a ústami sa vyznáva na spasenie. Lebo Písmo hovorí: Nikto, kto verí v neho, nebude zahanbený“ (Rímskym 10:8-11).

Pred rokmi som tak urobil aj ja a Boh ma zachránil z mojich hriechov a prijal ma za svojho syna. V tomto zmysle slova prejsť zo smrti do života a stať sa Božím dieťaťom, je veľmi jednoduché – zareagovať na pôsobenie Svätého Ducha, zareagovať na evanjelium, uveriť a vyznať vieru v Ježiša Krista ako svojho osobného Spasiteľa a Pána.

Pretože je napísané: Buďte svätí, lebo ja som svätý! (1.Petrov 1:16).

Keď hovoríme o posvätení, tak tým obyčajne myslíme duchovný proces, ktorým jedinec prejde a ktorý ho urobí svätým alebo svätejším. Svätý Duch nás priviedol až ku zrodeniu „v  Kristu“, pokračuje v práci na nás a formuje nás čoraz väčšmi na Kristov obraz, s ktorým nás zjednotil. Je to proces morálnej obnovy a premeny a tento je všeobecne označovaný ako proces posvätenia.

Ježiš Kristus zomrel, aby uskutočnil dielo vykúpenia. Jeho dielo na kríži je dokonané. Úlohu Svätého Ducha v procese posvätenia naznačuje aj jeho najbežnejší titul – Svätý Duch a očistné symboly, ktorými je predstavovaný v Písme – voda a oheň. Posväcujúce dielo Svätého Ducha je súčasť celkového Božieho plánu s ľudstvom. Zahrňuje jeho prácu s obrátenými aj neobrátenými. Konečným cieľom procesu posvätenia, ktorým Boh očisťuje náš svet a ľudí v ňom, je, aby všetko (živé a neživé) bolo očistené od každej poškvrny hriechu alebo nečistoty.   

Úloha Svätého Ducha v súčasnej fáze dejín spásy je štvoraká (Jn 16:8-11): 1. usvedčovať svet; 2. očisťovať veriaceho skrze krv Kristovu pri znovuzrodení; 3. uskutočniť a zviditeľniť v živote veriaceho zákonné prehlásenie spravodlivosti, ktoré učinil Boh (Rim 8:16); 4. zmocňovať veriaceho, aby napomáhal pri posväcovacom procese u druhých tým, že hlása evanjelium neveriacim a buduje veriacich.

 V užšom slova zmysle sa pod posvätením môže rozumieť „také sústavné pôsobenie Svätého Ducha, ktorým sa svätosť udelená pri znovuzrodení udržuje a posilňuje“ alebo ako „dielo Božej milosti, ktorým sme obnovovaní do človeka podľa Božieho obrazu a sme viac a viac zmocňovaní, aby sme zomierali hriechu a žili spravodlivosti“. Za najjasnejšie chápanie tohto procesu posvätenia môžeme uviesť nasledovné: „Ide o pokračovanie procesu, ktorý začal pri znovuzrodení, keď bola veriacemu udelená a vštepená novosť života. Konkrétnejšie, posvätenie je skutočnosť, že Svätý Duch aplikuje do života veriaceho dielo vykonané Ježišom Kristom“.

 Služba Ducha v posvätení musí byť chápaná z pohľadu neoddeliteľného spojenia medzi Kristom a Svätým Duchom („Ten ma oslávi, pretože z môjho vezme a bude zvestovať vám“, Ján 16:14). Bolo by nesprávne hovoriť o kresťanskom živote ako o dvojúrovňovom procese, kde začiatok (ospravedlnenie) sa týka Krista a pokračovanie (posvätenie) sa týka Svätého Ducha. Posvätenie je tak isto Kristovým dielom ako ospravedlnenie („ …ako aj Kristus miloval cirkev a vydal sám seba za ňu, aby ju posvätil očistiac ju kúpeľom vody, slovom, aby si ju postavil pred seba slávnu, cirkev, nemajúcu škvrny alebo vrásky alebo niečoho takého, ale aby bola svätá a bezvadná“, Efezským 5:25-27).

Základná myšlienka posvätenia je „vyčleniť“, „oddeliť“. Tento termín je príbuzný so slovom „ospravedlniť“, lebo sa vzťahuje na udalosť, ktorá sa udiala raz a navždy: boli sme Bohom pričlenení (vyčlenení) do jeho vlastníctva (Sk 26:18). Pritom ospravedlnenie  nemožno oddeliť od posvätenia (celoživotný proces morálneho premieňania na Kristov obraz). Jadro a základná pravda posvätenia je: jednota s Kristom. V procese posvätenia Svätý Duch stále viac a viac zreálňuje našu jednotu s Kristom v Jeho smrti a vzkriesení.

Napätie medzi „je tu“ a „ešte len príde“, týkajúce sa nebeského kráľovstva, sa odzrkadľuje aj v živote kresťana. On už je v kráľovstve Božom skrze svoju jednotu s Kristom (Kol 1:13) a teraz sedí „v ponebeských oblastiach v Kristu Ježišovi“ (Ef 2:6) skrze Svätého Ducha. No aj napriek tomu stále zakúšame v našom živote to staré, ten starý život úpadku a skazy, život hriechu a fyzickej smrti. Nová zmluva toto napätie vyjadruje niekoľkými spôsobmi: „starý človek“ alebo „staré ja“, to znamená to, čo sme kedysi boli „v Adamovi“ pod zlorečenstvom. Toto „staré“ je však už ukrižované s Kristom (Rim 6:6, Kol 3:9), ale aj napriek tomu musíme umŕtvovať našu padlú ľudskú prirodzenosť s jej hriešnymi túžbami a sklonmi (Rim 8:12-13, Gal 5:16-17, Kol 3:5-6). Kresťan je povolaný, aby bojoval proti hriechu  (Ef 6:12-13, 1. Pet 5:8-9). Sme určení, aby sme boli „ako On“ (1. Jan 3:2).

Posvätenie v Starom zákone

Zdá sa, že najlepším spôsobom, ako vysvetliť svätosť, je urobiť tak v poukázaní na Boží charakter. Písmo jasne zdôrazňuje, že základnou Božou vlastnosťou je svätosť. Hovorí to o sebe on sám: „Buďte svätí, lebo ja som svätý“  (3. M 11:34; 1. Pet 1:16). Hovoria to ľudia: „On je presvätý Boh“ (Joz 24:19). Potvrdzujú to serafíni, ktorí uctievajú Boha: „A volali jeden druhému a hovorili: Svätý, svätý, svätý Hospodin Zástupov“ (Iz 6:3). Ježiš Kristus, Boží Syn, ho oslovuje rovnako: „Svätý Otče“ (Jn 17:11). Svätosť je najzákladnejšou a najhlbšou vlastnosťou  Božej podstaty.

Boh je svätý a túži mať s nami spoločenstvo. Problém je v tom, že ľudstvo od svojho pádu žije v padlom svete a nie je sväté. Pretože sa Boh kvôli spoločenstvu s nami nemôže stať menej svätým, musíme sa my stať svätejšími. Túto myšlienku Boh v Starom zákone oznamuje rôznym spôsobom. Predovšetkým svojmu ľudu hovorí: „Buďte svätí, lebo ja som svätý“ (3. M 11:34). Potom zasväcuje rozmanité veci, aby mu sprostredkovali spoločenstvo s jeho ľudom, so „svätým národom“ (2. M 19:6): sväté kňažstvo, aby mu slúžilo (2. M 29:1; 1. Sa 7:1) vo svätých rúchach (2. M 28:2-4 – 29:29), svätostánok k prebývaniu medzi jeho ľudom (2. M 29:31), určité  „sväté dni“, v ktorých jeho ľud mal prestať s každodennými povinnosťami a uctievať Boha (2. M 16:23; Lv 23:32) a aj svätú vodu na očisťovanie nečistých (4. M 5:17).

Starý zákon učí, že niečo sa môže oddeliť od Boha buďto hriechom, alebo nečistotou. Odpustenie hriechu v starozákonnej dobe bolo možné získať obetovaním patričnej obeti. Očistenie od nečistoty vyžadovalo, aby sa dotyčný  podriadil príslušnému očistnému obradu. Očistné rituály Starého zákona používajú krv, vodu a oheň. Prvý z nich, krv, poukazuje na službu Pána Ježiša, druhý a (do istej miery aj tretí) na službu Svätého Ducha. Svätý Duch je často symbolizovaný vodou, alebo sa o ňom hovorí výrazmi obvykle používanými pre tekutiny (naplniť, pomazať). Menej často je Duch symbolizovaný ohňom (Sk 2:3).

V knihách Leviticus a Numeri je popísaná celý rad očistných obradov. Sú to 1. obrady pre veci ktoré sa dajú očistiť a 2. obrady pre veci, ktoré sa očistiť nedajú. Ku všetkým obradom prvej skupiny je potrebná voda. Najjednoduchšia forma obradov tejto skupiny je tá, že človek, ktorý sa nakazil nečistotou, si má vyprať šaty a bude nečistým až do večera (2. M 11:38+40). Potom bude považovaný za čistého. Väčšia miera nečistoty vyžadovala zložitejšie obrady a prostriedky.

 Za určitých podmienok sa mohla nečistou stať aj voda (Lv 11:33-35). Voda z prameňa alebo podzemnej nádrže je považovaná vždy za čistú. Voda nejakého prameňa je napríklad doslova „živou vodou“: Pohybuje sa, a preto sa vždy obnovuje zo skrytého zdroja. Následkom toho sa nemôže stať nečistou.

  V tom spočíva význam výrazu „živá voda“. Gramaticky jednoducho znamená „voda, ktorá sa hýbe alebo plynie“, ale teologicky znamená „voda, ktorá sa nikdy nemôže stať nečistou“. Práve preto veľa očistných obradov vyžaduje „pramenistú“ alebo „živú“ vodu (3. M 14:5-6, 6:50-52).   To tiež vysvetľuje, prečo sa Boh hriešnemu Jeruzalemu predstavuje ako „prameň živej vody“ a „prameň vody života“ (Jer 2:13 a 17:13)  a prečo sa vykladá, že „prameň“ a „živé vody“ v Zachariášovi sú určené k očisteniu (Zach 13:1; 14:8). A čo je ešte dôležitejšie, vysvetľuje to, prečo Ježiš označuje seba za prameň „živej vody“ (Jn 4:10-11; 7:38): Poskytuje neobmedzené očistenie od každého  hriechu a nečistoty.Druhá kategória očistných obradov sa týka vecí, ktoré nie je možné očistiť. Obvykle sú takéto veci zničené, nezriedka ohňom. Ohňom Boh zničil Sodomu a Gomoru rovnako, ako to neskôr urobil s modloslužobným Jeruzalemom (Jer 4:4; 17:27). Všetko z Jericha, až na kovové predmety, malo byť spálené (Joz 6:17+24). Keď Achan z týchto predmetov ukradol, bol spálený on aj jeho rodina a všetky ich veci (Joz 7:12+25).

 Očistné obrady sú rukolapné zviditeľnenia duchovných právd a Boh ich určil pre naše ponaučenie. Predovšetkým  nás poučujú, že Boh je svätý a vyžaduje svätosť svojho ľudu. Učí nás tiež tomu, že Boh túži po tom, aby sa všetko stalo svätým. Pre každý druh materiálu poskytol očistný prostriedok, ktorý odstraňuje hriech, ale zachraňuje materiál. Materiály,  ktoré nebolo možné očistiť, zničil (obvykle) oheň. Tým sa udržoval tábor aj Boží ľud v čistote či svätosti.

Táto pravda sa duchovne uplatňuje aj v prítomnej dobe. Boh je ochotný skrze posväcujúcu moc svojho Ducha očisťovať tých, ktorí sú ochotní opustiť svoj hriech. Odstráni hriech a zachráni človeka. Tí, ktorí sa svojho hriechu nevzdajú, musia byť ako tie najviac znečistené materiály v Starom zákone zničené spolu so svojim hriechom rovnakým spôsobom: ohňom.

Starozákonní proroci sa s nádejou dívali k dobe, kedy Boh očistí celé ľudstvo a svet. Boh im zjavil, že toto veľké očistné dielo vykoná svojím Duchom: „Nie silou ani mocou, ale mojím Duchom, hovorí Hospodin Zástupov“ (Zach 4:6). Toto očisťovanie Duchom (rovnako ako ďalšie aspekty jeho diela) budú v budúcnosti dostupné každému, mužom aj ženám, starým aj mladým, židom aj pohanom (Joel 2:28-32). Niekedy ide o víziu očistného dažďa (Joel 2:23), inokedy o mocnú rieku, ktorá plynie z chrámu celou zemou, prináša očistenie a dáva život (Ez 47:1-12;  viď tiež Ez 36:25-27+29; Zach 14:4+8).

Posvätenie v Novom zákone

Termín „svätí“ je tak často používaný, že dnes ho asi berieme ako samozrejmosť. Veriaci v dobe ranej cirkvi ho však za samozrejmosť až tak nebrali, lebo si boli dobre vedomí očistných obradov mojžišovského zákona. Obecne platilo, že zachovávať svätosť je možné vyhýbaním sa nečistote a izolovaním sa od tých, ktorí sú nečistí. To je však značne pasívne chápanie svätosti: spočíva vo vyhýbaní sa nečistote.

Božia svätosť je však iná, je aktívna, aj keď držať sa čo najďalej od hriechu a nečistoty je neustále potrebné. Pretože svätý Boh túži po spoločenstve s ľuďmi, jeho aktívna svätosť spočíva v tom, že činí nečisté čistým a nesväté svätým. Tento druh svätosti umožnila Ježišova smrť. Jeho nasledovníci získali prístup do duchovného Božieho kráľovstva procesom duchovným, nie vonkajšími obradmi (rituálmi). Hoci boli obklopení nečistými ľuďmi alebo nečistými vecami, napriek tomu mohli byť svätí. Preto sa ich charakteristickým označením stáva „svätí“.

Posvätenie sa odohráva na úrovni jednotlivca. Tí, ktorí zostanú vo svojich hriechoch, nakoniec budú vyčistení ohňom. Tento proces nevyžaduje ich spoluprácu, je však bolestivý, deštruktívny a trvalý. To je ten večný trest, ktorý Biblia nazýva „peklo“, „ohnivé jazero“ a „druhá smrť“ (Iz 66:24, Mt 23:33, 25:30+41+46; Zj 20:14-15). Hoci nebudú nikdy očistení, večný oheň zaisťuje, že Božie stvorenie už nikdy nebude obťažované ich nečistotou. On sa rozhodol posvätiť svet a urobí to  vodou alebo ohňom.

Kresťania si „zvolili“ byť posväcovaní Duchom. To je proces, ktorí vyžaduje neustálu spoluprácu každého (1. Jan 3:3; Zj 22:11). Je to proces veľmi podobný ako pri očistných obradoch Starého zákona, pri ktorých sa používala voda. Tento posväcujúci proces odstraňuje hriech, nás však zachraňuje.

Najväčším dielom Svätého Ducha je privádzať ľudí do zmluvného vzťahu s Bohom. Medzi neobrátenými Svätý Duch pôsobí tak, že: usvedčuje z hriechu, svedčí o Kristovi a potvrdzuje Božie slovo. Hovoríme, že je to jeho najväčšie dielo preto, lebo toto sa deje medzi najväčšou skupinou ľudstva – týka sa to prakticky každého, kto nie je kresťan.

Naše spasenie môže začať až potom, keď sme boli usvedčení z osobného hriechu. Pod „usvedčením“ rozumieme to, že sa presvedčíme (pochopíme a prijmeme), že sme sa zachovali zle a že pred Bohom sme vinní. Usvedčenie prináša a vypôsobuje Svätý Duch.  Toto usvedčenie z hriechu je prvou etapou pri posvätení a jedinou, ktorá nevyžaduje súhlas človeka. O tejto službe Ducha hovorí Pán Ježiš „A keď on príde, bude usvedčovať svet o hriechu, o spravedlivosti a o súde, a to o hriechu preto, že neveria vo mňa; o spravedlivosti, že idem k svojmu Otcovi, a už ma viacej neuvidíte, a o súde, že knieža tohto sveta je odsúdené“ (Jn 16:8-11).

Všimnime si, že tu sa píše, že Duch bude usvedčovať „svet“. Inými slovami: Najväčšia práca Svätého Ducha je medzi neobrátenými a spočíva v usvedčovaní a to v tom, že ich hriechy a predovšetkým hriech neviery v Božieho syna, ich pred Bohom robia vinnými, že pre človeka spravodlivosť je možná a potrebná a že tí, ktorí sa nepodriaďujú pôsobeniu Svätého Ducha, budú stáť pred Božím súdom.

Snahe Svätého Ducha priniesť usvedčenie je možné odolávať a odmietať ho (Sk 7:51). Ak sa však Svätý Duch stiahne, nie je žiadna možnosť pokánia alebo odpustenia, pretože chýba usvedčenie, chýba pocit viny.

Duch tiež svedčí o Kristovi a usvedčuje nás v pravde: „.. Ale keď príde Tešiteľ, ktorého vám ja pošlem od Otca, toho Ducha pravdy, ktorý vychádza od Otca, ten bude svedčiť o mne“ (Jn 15:26). Duch okrem vnútorného usvedčenia a svedectva o Kristovi tiež dosvedčuje a potvrdzuje Božie slovo.

Boží Duch veriaceho po obrátení neopúšťa (Jn 14:16). Väčšia poddanosť veriaceho vedie k väčšej spolupráci a dôvernosti so Svätým Duchom. Duch pôsobí tiež tak, že nám pomáha vyhýbať sa hrešeniu. Sme vinní hriechom nedbalosti (zanedbania) v tom, že nikto z nás dosť neuctieva Boha, dosť ho nemiluje a dosť mu neslúži a to bez ohľadu na skutočnosť, že z času na čas spáchame nejaký iný hriech. Preto môžeme hovoriť o „celoživotnom procese, ktorým sa jeho (t.j. Božia) svätosť stáva v našom živote skutočnou“.

Duch si používa veriacich, aby boli nápomocní v diele posvätenia. To je oveľa viac, než len požiadavka na našu neustálu spoluprácu pri procese nášho posvätenia vo veciach ako odolávať pokušeniu k hriechu (2. Kor 6:16-7:1; Zj 22:11). Znamená to napomáhať k posväteniu druhých.

V histórii cirkvi učenie o kresťanskej svätosti sa často sústreďovalo na jednotlivcov, na „svätého muža“, alebo na „svätú ženu“. Pritom sa zabúdalo na „svätý ľud“ alebo „svätú cirkev“. Raná cirkev videla kresťanský život a kresťanské posvätenie v kontexte (na pozadí) milujúceho, starostlivého spoločenstva. Svedčia o tom listy apoštolov, kde výzvy k svätému životu sú v množnom čísle (Rim 6:1-23, Gal 5:13 – 6:10, Ef 4:17 – 6:18). Nemalo by to byť nesprávne pochopené, lebo Boh s nami jedná ako s jednotlivcami. Tento kolektívny pohľad na Boží ľud ukazuje cestu ku kresťanskej rozumnosti, realizmu a celistvosti.

Svätý Duch dáva veriacemu spoločenstvo s ostatnými veriacimi (Flp 2:1). V rámci tohto spoločenstva nás Boh vyzýva k tomu, aby sme sa navzájom konfrontovali vo veciach hriechu (Mt 18), navzájom sa povzbudzovali (Žd 10:24), navzájom sa milovali (Rim 13:8), navzájom sa o seba starali (1. Kor 12:25-26).

Kresťan je povolaný, aby bojoval proti hriechu. Aj keď sú situácie, že sa nám zdá, že všetko je proti nám, aj tak sme povinní držať si svoje presvedčenie, svoju vieru a postaviť sa (bojovať) proti svetu (jeho spôsobom), telu a hriechu. Kresťan vie, že utrpenia tohto veku a súčasná situácia nebudú donekonečna pokračovať.  Sme určení, aby sme boli „ako On“. Toto dielo v nás Svätý Duch dokoná, keď sa znova vráti Kristus (1. Jan 3:2). Ten, kto začal dobré dielo v nás, sľúbil, že ho aj dokončí v deň príchodu Ježiša Krista (Flp 1:6). Do tej doby je ale našou úlohou sa (za pomoci a pod vplyvom Svätého Ducha) očisťovať (1. Jan 3:2-3).

 Farizeus mal súbor zákonov, ktorý mu hovoril, ako uplatňovať mojžišovský zákon vo svojom živote a ktorý mu predpisoval chovanie za každej situácie. To ho chránilo pred nakazením sa nečistotou. Veriaci má Svätého Ducha, ktorý robí to isté. Ukazuje mu, ako jednať, aby bolo možné vyhnúť sa hriechu za každých okolností (Rim 8:6-10). Z rovnakého dôvodu otvára Duch veriacemu Božie slovo (1. Kor 2:9-16) a často mu pripomína, čo hovoril Pán Ježiš (Jn 14:16). Takto teda Duch pomáha, aby sa  spravodlivosť veriaceho stávala skutočnou, reálnou, viditeľnou.

Toto je perspektíva kresťana. Toto je naša perspektíva –  perspektíva Božieho ľudu. Je to ako očakávanie svitania po tmavej noci. Práve táto perspektíva je pohnútkou, aby sme pracovali na posvätení v milosti a v moci Svätého Ducha až po ten deň, ktorý má prísť, kedy Boží ľud bude predstavený ako nepoškvrnená nevesta svojmu nebeskému ženíchovi (Ef 5:26-27, Zj 19:7-9).

Láska vždy odpúšťa. Ježiš nám to dokonale ukázal na kríži: „A Ježiš hovoril: Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia!“ (Lukáš 23:24)

Potrebujeme odpustenie. Kde by sme boli bez odpúšťajúceho Boha?

„Ale Boh tak dokazuje svoju lásku naproti nám, že keď sme my ešte boli hriešnikmi, Kristus zomrel za nás. A tak teda je o mnoho istejšie, že teraz, keď sme ospravedlnení jeho krvou, budeme zachránení skrze neho od budúceho hnevu. Lebo ak vtedy, keď sme boli nepriateľmi, boli sme zmierení s Bohom skrze smrť jeho Syna, tak je o mnoho istejšie, že súc zmierení budeme spasení jeho životom“ (Rímskym 5:8).

Boh nám odpustil vo svojom Synovi. Ale aj my musíme odpúšťať. Dokonca ešte skôr, než sa nám druhá osoba ospravedlní.  „Buďte k sebe navzájom láskaví a milosrdní, navzájom si odpúšťajte, ako aj vám odpustil Boh v Kristovi“ (Efezským 4:32).

Buď vždy tým, ktorý odpúšťa, dokonca aj vtedy, keď je viac alebo úplne vinný ten druhý. Si pred Bohom zodpovedný za obnovenie narušeného vzťahu nezávisle od toho, kto je vinný alebo koľkokrát proti tebe zhrešil ten druhý. „Vystríhajte sa! A keby zhrešil proti tebe tvoj brat, potresci ho; a ak sa pokajá, odpusť mu. A keby sedem ráz za deň zhrešil proti tebe a sedem ráz za deň by sa obrátil k tebe a povedal: Kajam sa, odpustíš mu!“ (Lukáš 17:3-4)

Iba odpustenie môže prečistiť kanál viery, ktorá pôsobí v našich srdciach. Odpustenie je základnou, nevyhnutnou podmienkou schopnosti priblížiť sa v modlitbe k Bohu: „A keď stojíte na modlitbe, odpúšťajte, ak máte niečo proti niekomu, aby aj váš Otec, ktorý je v nebesiach, nám odpustil vaše poklesky“ (Marek 11:25).

Ak dovolíme, aby nás zožierali negatívne výroky alebo činy iných, otvárame satanovi cestu do nášho života. Môžeme sa toho zbaviť iba tak, že odpustíme ľuďom, ktorý to zapríčinili, bez ohľadu na to, či máme pravdu my, alebo oni. To umožní Bohu, aby nás obnovil a uzdravil. Horkosť je satanovou zbraňou, preto nedovoľme, aby v nás zapustila korene. Horkosťou je akákoľvek myšlienka, slovo alebo skutok, ktorá je v rozpore s odpustením a pramení z ublíženia.

(B.Gordon a D.Fardouly: „Základy kresťanského života“)

Umiestnené: 28. 9. 2024