Články v tomto priečinku sú zoskupené do dvoch celkov (podpriečinkov): Biblia a Písmo vyučuje.

Biblia

Predslov ku kategórii „Biblia“ Vyznanie a rady neznámeho autora ako predslov k tejto kategórii.

Biblia – kniha napísaná pre mňa Predslov autora k článkom cyklu „Činnosť Božieho slova“. 

Účel štúdia Biblie

Vezmi a čítaj

Činnosť Božieho slova

(Cyklus článkov I. -VII.)

I. diel Biblia – Božie slovo, Prológ V tomto sedemdielnom cykle píšeme o činnosti Božieho slova v životoch tých, ktorých základom života je Ježiš z Nazareta.

II. diel Autorita Božieho slova Autorita píšem Starého a Nového zákona. Článok zo sedemdielneho cyklu „Činnosti Božieho slova“.

III. diel Viera, znovuzrodenie a duchovná výživa Článok zo sedemdielneho cyklu „Činnosť Božieho slova“.

IV. diel  Telesné uzdravenie a duchovné osvietenie Článok zo sedemdielneho cyklu  „Činnosť Božieho slova“

V. diel Víťazstvo nad hriechom a Satanom Článok so sedemdielneho cyklu „Činnosť Božieho slova“.

VI. diel Očistenie a posvätenie Rola Božieho slova v procese očistenia a posvätenia. Článok so sedemdielneho cyklu „Činnosť Božieho slova“.

VII. diel Naše zrkadlo a náš Sudca Článok zo sedemdielneho cyklu „Činnosť Božieho slova“.

Písmo vyučuje

Predslov k článkom „Písmo vyučuje“ Ako čítať, vykladať a vyučovať Písmo.

Na pohľad ako Syn človeka Výklad proroctva z veršov Daniel 7:13-14 v troch dieloch – 1. diel. (Písmo vyučuje)

Mária, nedotýkaj sa ma Výklad proroctiev z veršov Daniel 7:13-14 v troch dieloch – 2. diel (Písmo vyučuje)

Daná mi je každá moc Výklad proroctiev z veršov Daniel 7:13-14 v troch dieloch – 3. diel

Kto pôjde do neba? Obsahom článku je odpoveď na položenú otázku.

Smrť Dávidovho syna Kam odišiel Dávidov syn?

Kráľ Dávid zostal doma Ako o tejto udalosti vyučuje Písmo.

Príbeh kráľa Dávida – 1. diel Vysvetlenie, prečo kráľ Dávid zostal doma.

Príbeh kráľa Dávida – 2. diel Vec s Uriášom Hetejským

Vyznanie a rady neznámeho autora ako predslov k tejto kategórii:

Táto kniha (Biblia) je mysľou Boha, stavom človeka, cestou spasenia, odsúdením hriešnika a radosťou veriacich

Jej doktríny sú sväté, jej príkazy zaväzujúce, jej história pravdivá a jej rozhodnutia nemenné

Čítaj ju a nadobudneš múdrosť, ver jej a ocitneš sa v bezpečí, jednaj podľa nej a budeš svätý

Obsahuje svetlo, ktoré ťa povedie; stravu, ktorá ťa posilní a útechu, ktorá ťa poteší

Je to mapa cestovateľa, pilotov kompas, vojakov meč a charakter veriaceho

Tu je obnovený raj, otvorené nebesia a odhalené brány pekla

Jej hlavným predmetom je Kristus, hlavným plánom naše dobro a jej koncom je Božia sláva

Mala by naplniť pamäť, ovládnuť srdce a viesť kroky človeka

Čítaj ju pomaly, často a s modlitbou

Je zdrojom bohatstva, rajom slávy a riekou potešenia

Nasleduj jej príkazy a budeš vedený na Kalváriu, k prázdnemu hrobu, ku vzkriesenému životu v Kristu a do samotnej slávy vo večnosti

Predslov ku kategórii „Biblia“ a cyklu  článkov „Činnosť Božieho slova“ 

Milí priatelia!

Dovoľte mi, aby som zastavenia nad Bibliou začal práve prehlásením: Biblia je kniha napísaná pre mňa. Nie je to prejav neskromnosti, ale moja životná skúsenosť. A skúsenosť nielen moja, ale aj iných bratova sestier, ktorí, keď zobrali Bibliu do rúk, ostali užasnutí, že čo je to za knihu?! Biblia sa nám predstavila ako zrkadlo nášho života a ako kniha, ktorá hovorí do našich životov: „Kniha napísaná pre mňa“, a takou je pre mňa stále.

Prvý vážnejší kontakt s Bibliou som mal po jednej konferencii Slovenských fyzikov. Jeden z prednášajúcich hovoril na témy vedného oboru synergetika. Jeden z javov v tomto obore nesie pomenovanie Matúšov fenomén a s miernou iróniou poznamenal, že pomenovanie je vzaté z Biblie. Nepovedal viac, ale rozhodol som sa, že keď prídem domov, preskúmam túto vec. V našej domácej knižnici som uschovával Bibliu, ktorú som bol dávno dostal od svojej  mamy, ale vôbec som si ju neotváral, len som ju uchovával ako pamiatku na ňu. Podľa obsahu som usúdil, že by to mohlo by v Evanjeliu podľa Matúša. Čítal som, čítal som, ale ničomu so nerozumel.

Na najbližšej konferencii sa situácia opakovala. Opäť bola prednáška o synergetike, ten istý prednášajúci, ktorý opäť pripomenul Matúšov fenomén a aj to, že toto pomenovanie má pôvod v Biblii. Opäť som sa rozhodol, ale tentokrát už skalopevne, že už vypátram, prečo je tento fenomén pomenovaný po Matúšovi a prečo pomenovanie je vzaté práve z Biblie.

Znova som si doma otvoril Evanjelium podľa Matúša a čítal som ho odpredu, odzadu, ale jediné, čo som pochopil bolo, že nejakí ľudia, ktorých viedol nejaký Ježiš, chodili krížom-krážom po krajine Izrael a s kými sa stretli, s tými sa hádali. Zavrel som Bibliu a so slovami, ktoré som adresoval manželke: „To nie, toto ja nechcem! Oni sa hádajú a ja by som potreboval niečo milé, potešujúce“, som Bibliu založil naspäť do knižnice. Boli to roky 1984-1986.

Roky pribúdali, rozorvanosť mojej duše rástla a čas, ako to chápem dnes, pomaly dozrieval do okamihu môjho obrátenia sa k Bohu a znova zrodeniu. Došlo k tomu 1. februára 1992. Píšem o tom v článkoch umiestnených v priečinku Prosím, zoznámme sa!

Keď som sa vrátil z pobytu na chate, kde došlo k môjmu znovuzrodeniu, opäť som siahol po Biblii. A teraz som užasol! Teraz nastal okamih, o ktorom píšem vyššie: Je to kniha, ktorá je napísaná pre mňa! Porozumel som aj tomu, prečo som jej v predchádzajúcich rokoch nerozumel – nemal som Svätého Ducha. V znovuzrodením som dostal Svätého Ducha a je to práve on, ktorý mi otvára Písma a dáva mi porozumenie Božiemu slovu – samozrejme nielen mne.

Bibliu som už viac neodložil do knižnice. Stala sa súčasťou môjho života doma, na pracovisku, sprevádzala ma na turistike aj pri jazde autom. Stával som zavčas rána, aby som ešte pred odchodom do práce stihol z nej načerpať požehnanie a skrze ňu a modlitbu mať spoločenstvo s Bohom. Toto je môj príbeh.

Iný príbeh stretnutia s Bibliou prežil náš syn Peter. Asi v tridsiatich rokoch svojho života prvýkrát vzal do ruky Bibliu. Začal ju čítať od prvého verša 1. knihy Mojžišovej (Genezis) a cez ňu uveril, že Boh existuje a Biblia je jeho slovo. Jeho svedectvo o obrátení v audio formáte sa nachádza na jeho web stránke https://pv.solva.sk na adrese O autorovi.  

Naše príbehy príchodu k Bohu sú odlišné. Aj na nich môžeme vidieť, že Boh má pre každého človeka inú, jeho vlastnú cestu, ktorou ho privedie k viere a pokániu.  Petra sme vychovávali v ateisticko-materialistickom duchu. Doma a ani inak o Bohu veľa nepočul. Potreboval vedieť, že Boh existuje a že je to On, ktorý stvoril všetko  čo existuje – viditeľné aj neviditeľné. Jeho Svätý Duch viedol hneď od samého začiatku, ako si otvoril Bibliu. Hneď od začiatku mu otváral duchovný zrak a odkrýval Božie pravdy, až ho priviedol k spasiteľnej viere, pokániu a k znova zrodeniu.

Na rozdiel od synovho príbehu, môj príbeh je iný. Ja som vyrastal v náboženskom prostredí, zatiaľ čo on v ateistickom prostredí. Deti veria všetkému čomu veria ich rodičia až do času dospievania. Potom sa postavia na vlastné nohy, uveria svojou vierou a idú ďalej už svojou cestou nezávisle od viery rodičov.  Bola to hlavne mama, ktorá ma viedla k Bohu a hovorila mi o ňom. V detstve som sa dozvedel, že Boh existuje. Vedel som o Ježišovi Kristovi, ktorý na golgotskom kríži zomrel za naše hriechy. Asi v dvanástich rokoch som absolvoval konfirmáciu (ECAV).

V ďalších rokoch, v rokoch puberty a dospievania som hlavne pod vplyvom školskej výchovy, štátnej ideológie a spoločenskej atmosféry zavrhol vieru v Boha. 

Presviedčali nás, že Boh neexistuje, že to je len výmysel primitívnych národov nevzdelaných ľudí, a že všemožná veda dokázala, že všetko vzniklo samo od seba cestami evolúcie. Uveril  som tomu, zavrhol som Boha ako toho, ktorý neexistuje, lebo je to len ľudský výmysel a stal sa so  mňa bigótny materialista a evolucionista.

Niekedy koncom 80. a začiatkom 90. rokoch minulého storočia v mojom živote nastal zlom. Prišiel pre mňa čas, že som začal hľadať Boha. Nebolo mi potrebné vysvetľovať, že Boh je. Ja som len pochopil, že pravdu mala stará mama a nie ja – Boh je, Boh existuje (Cesta k Bohu), ale ja som nesmierne ďaleko od neho. A to tak ďaleko, ako ďaleko sú od seba mínus nekonečno a plus nekonečna. To, čo som hľadal, bola cesta návratu späť k Bohu. To, že som hľadal skutočne cestu späť k Bohu som si uvedomil až po znovuzrodení. Usudzujem podľa toho, lebo od samého začiatku, ako som po svedectve nového kolegu na katedre fyziky o jeho viere, začal volať k Bohu, oslovoval som ho ako Otče nebeský. Teda, v mojom  vedomí sa Boh nachádzal ako Otec. Usúdil som, že to môže byť len dôsledok náboženskej výchovy z detstva. To, čo som potreboval urobiť bolo pokánie a vyznať vieru. Boh sa nado mnou zmiloval a dal mi čas na pokánie. To sa stalo, ako píšem vo svojom svedectve, 1. februára 1992. 

Vierou prijatá Biblia ako Božie zapísané slovo

Keď som sa po 1. februári, po mojom znova zrodení vrátil domov z chaty, opäť som siahol po Biblii. Bolo to tretíkrát v mojom živote, čo som si otvoril Bibliu. Opäť to bolo Evanjelium podľa Matúša. Tentokrát však to bolo už niečo iné. Tentokrát som jej už rozumel. Bola to zmena z ničoho nič. Verše sa ku mne prihovárali ako napísané adresne mne. Prvá moja reakcia bola začudovanie, čo sa to s touto knihou stalo? Vzápätí som si však uvedomil, že s Bibliou sa nestalo nič. To, čo sa stalo, sa stalo so mnou.  Je to dôsledok môjho návratu k Bohu. Boh prijal moje pokánie a vieru v neho a som sním. Tá nesmierna vzdialenosť, ktorú som predtým vnímal medzi sebou a Bohom sa stratila, je preč. Som s Bohom. Som s ním, v jeho prítomnosti a Boh so mnou hovorí skrze Bibliu – skrze svoje zapísané slovo. To bola zrazu moja viera – tiež z ničoho nič. Porozumel som, že vieru, že Biblia je Božie zapísané slovo, skrze ktorú Boh hovorí k ľuďom, som dostal od Boha ako dar. A taký je môj vzťah k Biblii neustále aj v týchto dňoch: vierou som prijal, prijímam a vierou držím, že Biblia je Božie zapísané slovo.

Pri rôznych príležitostiach, biblickom vyučovaní, kázaním, boli predkladané rôzne archeologický vykopávky, archívne materiály a pod. ako dôkazy, že Biblia je pravdivá a je to Božie slovo. Najprv ma tieto skutočnosti zaujali a začal som si ich zhromažďovať, ale čoskoro som zistil, že všetky takéto faktické dôkazy kazia moju vieru v Bibliu ako Božie slovo, tak som sa nimi prestal zaoberať. Nie žeby som ich zavrhol, ale odsunul som ich do úzadia pamäte a používam ich len v prípade, keď hovorím s hľadajúcim, ktorý potrebuje počuť o takomto dôkaze. Dôkaz, že Biblia je Božie slovo nosím v sebe ­– je to viera o nej, ktorú som pri znovuzrodení dostal od Boha ako dar

Môžeme si položiť otázku: Prečo máme študovať Bibliu? To, že berieme do ruky Bibliu, čítame a študujeme ju, vychádza z viery, že: „… za dávna mnoho ráz a mnohým spôsobom hovorieval Boh otcom v prorokoch, za týchto posledných dní nám hovoril v Synovi“ (Židom 1:1) a časť toho čo povedal je zapísané v Písme.

A bolo to zapísané pre nás a na náš úžitok, lebo: „Každé písmo, vdýchnuté Bohom, je aj užitočné na vynaučovanie, karhanie, naprávanie, na výchovné káznenie v spravodlivosti“ (2. Timotejovi 3:16) „… a je napísané na naše napomenutie, ku ktorým došli konce vekov“ (1. Korintským 10:11) , „aby bol človek Boží dokonalý, ku každému dobrému skutku pripravený“ (2. Timotejovi 3:17), „lebo všetko, čo je tam prv napísané, je napísané na naše poučenie, aby sme skrze trpezlivosť a skrze potešenie písem mali nádej“ (Rímskym 15:4) „a dobre robíte, že máte naň obrátený svoj pozor ako na sviecu, svietiacu na šerom mieste, dokiaľ by sa nerozvidnel deň, a nevzišla dennica vo vašich srdciach,…“ (2. Petrov 1:19).

Štúdium Písma má prinajmenšom dvojaký účel: 1. porozumieť, čo bolo napísané a prečo a 2. aplikovať pochopené v našom každodennom praktickom živote.

Môžeme si položiť otázku, či je vôbec možné, aby človek porozumel Božej reči a Božím myšlienkam hoci len tým, ktoré sa Boh rozhodol nechať nám zapísané vo svojom zapísanom slove – Biblii. Bez pomoci samotného Boha – Svätého Ducha – by to možné nebolo.

Je to Svätý Duch, ktorý nám pri čítaní Písma prichádza na pomoc a osvecuje (zjavuje) nám Božie posolstvo a tak nám umožňuje pochopiť zapísané. „Ešte by som vám mal mnoho čo povedať, ale teraz nemôžete zniesť. Ale keď príde on, ten Duch pravdy, uvedie vás do každej pravdy; lebo nebude hovoriť sám od seba, ale bude hovoriť všetko, čokoľvek počuje, aj budúce veci vám bude zvestovať“ (Ján 16:12-13). Biblia je Božie zjavenie, Božia reč k človeku, a človek potrebuje prispenie Svätého Ducha, aby ju pochopil. „Ale nám Boh zjavil skrze svojho Ducha. Lebo Duch spytuje všetko, aj hlbiny Božie. Lebo kto z ľudí vie, čo je v človekovi okrem ducha človeka, ktorý je v ňom? Tak ani vecí Božích nepoznal a nezná nikto, iba Duch Boží“ (1. Korintským 2:10-11). Preto aj žalmista volá: „Odkry moje oči, aby som videl divy z tvojho zákona. Pohostín som na zemi; nezakry predo mnou svojich prikázaní“ (Žalm 119:18-19).

S osvecujúcim pôsobením Svätého Ducha sa spája aj stránka ľudská, ktorá vyžaduje naše úsilie a náš čas. Tomuto hovoríme „štúdium“.

Prečo čítať Bibliu?

Ľudia berú do rúk a otvárajú Bibliu z najrôznejších dôvodov. Niektorí v nej hľadajú usmernenie pre svoj život, iní sa snažia v nej nájsť niečo zaujímavé a iní zase hľadajú pravdu.

Ďalší túžia po hojivom lieku pre svoju ubolenú dušu a rozbúrené srdce. Alebo hľadajú v nej múdrosť a poznanie. Jedni hľadajú spásu a ďalší považujú čítanie Biblie za svoju kresťanskú povinnosť. Niektorí túžia po tom, aby skrze Bibliu k ním hovoril Boh a iní z nej čerpajú námet pre svoje kázanie.

Biblia by sa mala nachádzať v každej domácnosti. Nasledovník Pána Ježiša Krista je Božím slovom dostatočne vyzbrojený do každodenných životných zápasov. Preto je potrebné Bibliu dôverne poznať a čo najlepšie jej rozumieť. Je to niečo podobné, ako dobrý majster remeselník rozumie svojmu pracovnému nástroju a dokonale ho ovláda.

Nikdy neľutuj námahu ani čas venovaný čítaniu a štúdiu Biblie. Keď si nájdeme pre ňu čas, Písmo nám bude chutnať sladšie ako med a urobí nás „… múdrym na spasenie skrze vieru v Kristu Ježišovi“ a pripraví nás k tomu, „aby bol človek Boží dokonalý, ku každému dobrému skutku pripravený“ (2. Timotejovi 3:15 -17).

Pravidelné štúdium Písma nás uschopní poznať a chápať samého Boha a povedie k naplneniu Božími myšlienkami. A nielen to, ale umožní aj ich pochopenie a náš duch bude túžiť uplatňovať ich v bežnom živote. Ten, kto berie Božie slovo do svojich rúk, číta ho, rozjíma o ňom vo dne v noci, bude ako „strom, zasadený nad potokmi vody, ktorý dáva svoje ovocie svojím časom, ktorého list nevädne, a všetko, čokoľvek bude robiť, podarí sa mu“ (Žalm 1:3). Ten, pre koho je Biblia vždy prítomným radcom, prekonáva s jej pomocou aj tie najťažšie životné situácie.

       Bohatstvo Božieho slova je nevyčerpateľné – objavme ho v Písme.

Tolle, lege! – Vezmi a čítaj!

(Augustín z Hippa, *354 – †430)

(Úvodný článok k sedemdielneho cyklu  „Činnosť Božieho slova“)

A tak teraz, bratia, porúčam vás Bohu a slovu jeho milosti, ktoré môže vzbudovať

Skutky 20:32  

V článku „Stavanie budovy spasiteľnej viery“ sme uviedli: „Je to Božie slovo, ktoré keď ho počujeme a plníme, usilovne študujeme a aplikujeme do svojich životov, je schopné v nás budovať pevnú a bezpečnú stavbu postavenú na základe samotného Krista.“ V tomto sedemdielnom cykle píšeme o činnosti Božieho slova v životoch tých, ktorých základom života je Ježiš z Nazareta. Týmto cyklom sa dostávame k  veľmi dôležitej téme, ktorou je vzťah medzi  Pánom Ježišom Kristom a Bibliou (Písmom) a k otázke vzťahu každého veriaceho v evanjelium k Biblii.   

Biblia sama o sebe prehlasuje, že je Božie slovo. Na niektorých miestach je týmto pomenovaním, Božie Slovo, označený Boží Syn Ježiš Kristus. Tak je to v Evanjeliu podľa Jána: „Na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha a to Slovo^A) bol Boh (Ján 1:1). „A on, to Slovo sa stalo telom a stánilo medzi nami, a hľadeli sme na jeho slávu, na slávu ako jednorodeného od Otca a bol plný milosti a pravdy“ (Ján 1:14). A v Zjavení 19:13 „A bol oblečený v rúchu, pokropenom krvou, a jeho meno sa zovie: Slovo Božie“.

V tomto prípade rovnaké pomenovanie poukazuje na rovnosť, totožnosť podstaty. Biblia je Božie slovo a Kristus je Božie Slovo. Svojou podstatou sú oboje rovnakým božským autoritatívnym a dokonalým  zjavením Boha. Treba tomu rozumieť tak, že čo sa týka podstaty platí: Božie slovo (Biblia) = Božie Slovo (Boží Syn). Pritom Biblia je zapísané Božie slovo; Ježiš Kristus je žijúce Božie Sovo. Pred svojim vtelením bol Ježiš Kristus večným Slovom u Otca. Po svojom vtelení sa večný Boží Syn stal Slovom učineným telom. Svätý Duch, ktorý zjavuje Boha prostredníctvom jeho zapísaného slova (Biblie), zjavuje Boha rovnako v Slove učinenom telom (v Ježišovi Nazaretskom).   

Hovoríme  o rovnosti podstaty zapísaného a žijúceho Slova. Mali by sme preto aj formálne stále používať len jeden výraz, a to: Božie Slovo. V hovorenej reči sa to tak aj deje. V písanom prejave preto, aby sme rozlíšili zapísané „Božie Slovo“ od žijúceho „Božieho Slova“ používame výraz „Božie slovo“  pre zapísané Slovo (Bibliu) a výraz „Božie Slovo“ pre žijúce Slovo, pre Pána Ježiša Krista z Nazareta. V článkoch na tejto stránke Slova viery to budeme tak aj dodržiavať.

Keďže Ježiš Kristus a Biblia sú rovnakej podstaty – v zmysle, v ako o nich píšeme vyššie –, sú v dokonalej jednote, potom náš vzťah k Biblii musí byť ten istý ako vzťah k Ježišovi Kristovi. Táto skutočnosť je v Písme  pripomenutá na viacerých miestach:

V štrnástej kapitole evanjelia podľa Jána Pán Ježiš pripravuje svojich učeníkov na to, že zanedlho príde okamih, keď bude od nich fyziky vzatý, a že potom medzi nimi musí nastať nový  druh vzťahu a obecenstva. Učeníci to nechápali. Nerozumeli hlavne tomu, ako môžu mať s ním obecenstvo, keď od nich odíde –  a v tom je práve ten nový druh vzťahu a obecenstva. Pán Ježiš im to vysvetlil:

Vo verš 19 im hovorí že „Ešte krátku chvíľu, a svet ma viacej neuvidí, ale vy ma uvidíte, lebo ja žijem, aj vy žiť budete“. V ďalších dvoch veršoch im to aj vysvetľuje, ale učeníci neporozumeli, bolo im to zvláštne, že svet ho neuvidí, ale oni áno, a preto sa ho Júda opýtal: „Pane, čo sa stalo, že máš nám zjaviť seba a nie svetu?“ (verš 22). Pán Ježiš in na túto otázku odpovedal slovami: „Keď ma niekto miluje, ten bude ostríhať moje slovo, a môj Otec ho bude milovať, a prídeme k nemu a urobíme si u neho príbytok“ (verš 23).

Tu im Pán Ježiš odpovedá a vysvetľuje, že to nové obecenstvo bude v tom, že Otec a Syn budú prebývať v učeníkoch – a to im vlastne hovorí už aj vo verši 20. Kľúčom k porozumeniu aké bude to nové obecenstvo a s kým ho Otec a Syn budú mať, je porozumieť slovám „kto má moje prikázania a ostríha ich, to je ten, kto ma miluje“ (verš 21) a „ak ma niekto miluje, ten bude ostríhať moje slovo“ (verš 23). Učeník, ktorý spĺňa túto požiadavku, túto normu, je pravý učeník. Ten je skutočný nasledovník Pána Ježiša Krista (kristovec). Taký bude milovaný od Otca a Syna. K takémuto prídu Otec aj Syn a urobia si u neho trvalý príbytok. A to je to nové spoločenstvo: Otec a Syn prebývajú v učeníkovi, ktorý ich miluje, ktorý má Božie slovo a ostríha, zachováva ho (verš 20).

K odpovedi Pána Ježiša (verš 23), pripojíme ešte verše apoštola Jána: „Kto hovorí: Znám ho, a jeho prikázaní nezachováva, je klamár, a v tom niet pravdy. Ale kto zachováva jeho slovo, v tom je po pravde láska Božia dokonaná. Po tom známe, že sme v ňom“ (1. Ján 2:4-5). Prebývanie Otca a Syna v učeníkovi je prejav dokonanej Božej lásky.

Už len samotné tieto dve miesta zdôrazňujú dôležitosť Božieho slova v živote spaseného veriaceho v evanjelium. Vlastniť, mať v sebe Božie slovo je hlavným rozlišovacím znakom nasledovníka (učeníka) Ježiša Krista, ktorý ho odlišuje, vydeľuje zo sveta. Je kritériom lásky k Bohu. Vlastnenie a zachovávanie Božieho slova je dôvod lásky Božej k nám a prebývanie Boha v nás.

Poznámky

A) V gréčtine „slovo“ („logos“) je mužského rodu

Článok zo sedemdielneho cyklu „Činnosť Božieho slova“

V predchádzajúcom článku (I. diel – Prológ) sme uviedli, že Božie slovo je najvyššou autoritou, skrze ktorú Boh hovorí k svojmu ľudu. V tomto diely sa budeme tejto téme venovať podrobnejšie¹⁾.

Začneme textom veršov Ján 10:34-36. Tu Pán Ježiš hovorí k Židom a obhajuje svoje prehlásenie, že je Boží Syn, ktoré Židia napadli a odmietali. Kristus sa dovoláva Starého zákona, ktorý označuje výrazom: „váš zákon

       „Ježiš im odpovedal: Či nie je napísané vo vašom zákone: Ja som povedal: Bohovia ste? Ak teda tých nazval bohmi, ku ktorým sa stalo slovo Božie, – a Písmo nemožno zrušiť – vy hovoríte tomu, ktorého posvätil Otec a poslal na svet, vraj rúhaš sa, pretože som povedal: Syn Boží som?“ (Ján 10:34-36)

Pán Ježiš vo svojej odpovedi sám použil dvoch pomenovaní (titulov) pre označenie Biblie, ktoré sa odvtedy stále používajú. Prvým je: „Božie slovo“ a druhým „Písmo“. Obe pomenovania majú svoj význam, obe hovoria o dôležitosti Biblie.

Keď hovorí, že Biblia je „Božie slovo“ tak hovorí, že pravda zjavená v nej nemá pôvod u ľudí, ale  u Boha. Aj keď bolo viacero ľudí a rôznym spôsobom používaných k tomu, aby Božie slovo doručili ľuďom, títo ľudia boli jednoducho len nástrojmi v Božích rukách. V žiadnom prípade posolstvo Biblie svoj pôvod nemá v ľuďoch, ale len a výhradne v Bohu samom.

Keď používa titul „Písmo“, hovorí o Bohom vymedzený rozsah Biblie. Výraz Písmo doslovne znamená: „to, čo bolo zapísané“. Biblia neobsahuje úplný záznam toho, čo Boh k svojim služobníkom od veku (v celej histórii) hovoril. Potrebujeme rozumieť, že aj keď je Biblia naprosto pravdivá a autoritatívna, je tiež selektívna. Jej posolstvo je určené ľuďom a je vyjadrené slovami a pojmami, ktorým ľudia môžu rozumieť. Jej ústrednou témou a zámerom je dobro človeka. Zjavuje predovšetkým podstatu a dôsledky hriechu a cestu vyslobodenia človeka z hriechu a jeho dôsledkov skrze vieru v Ježiša Krista.

Z tohto pohľadu si uvedomme význam slov Pána Ježiša z Jána 10:35. Nielenže dáva svoju osobnú pečať hlavným titulom Biblie – „Božie slovo“ a  „Písmo“, ale tiež dáva svoju pečať na naprostú autoritu Biblii, keď hovorí: „a Písmo nemožno zrušiť“. Tento krátky a stručný výraz v sebe obsahuje všetky prehlásenia o najvyššej a božskej autorite, ktoré ú a môžu byť o Biblii urobené. Výrazom „Písmo nemožno zrušiť“ je povedané všetko o najvyššej autorite Biblie, o jej autoritatívnej nadradenosti nad všetkým ostatným zjavením.

Biblia zjavuje, že pri jej zostavení a napísaní bol zvrchovaný neviditeľný vplyv, ktorým bol Boh spojený s duchom a mysľou ľudí, ktorí zapisovali Božie slovo, Bibliu a zaisťoval ich vedenie. Ten neviditeľný vplyv je Svätý Duch – vlastný Boží Duch (2. Patrov1:21; 2. Timotejovi 3:16). On viedol Božích služobníkov v uložení Božieho slova vo forme písaného textu Biblie. A je to ten istý Svätý Duch, ktorý, keď si čítame Bibliu, berie literami zapísané Božie slovo a v našom duchu ho premieňa na živú tvorivú Božiu silu. Ďakujeme milostivému Bohu, že nám v znovuzrodení okrem nového srdca a nášho nového ducha a dal nám na prebývanie aj svojho Svätého Ducha, ktorý nám teraz  oživuje zapísané biblické texty. Taká je aj moja skúsenosť. Píšem o tom v článku „Biblia – kniha napísaná pre mňa“²⁾.  

V Žalmoch často nachádzame zvrchovanosť autority Božieho slova vyjadrenú výrazmi ako: „Tvoje slovo stojí na veky“; „Tvoje slovo je pravda“ a pod. Tak tomu je v Žalme 119: „Hospodine, tvoje slovo stojí na veky na nebesiach. Tvoja pravda na pokolenie a pokolenie…“ (verše 89-90); „Sumou tvojho slova je pravda…“ (verš 160).

Biblia je večné Božie slovo. Nie je len vecou časnosti, ale aj večnosti. „Nebo a zem pominú, ale moje slová nikdy nepominú“ hovorí náš Pán Ježiš Kristus v Matúš 24:35. Rovnako oznamuje aj v kázni na hore: „Nedomnievajte sa, že som prišiel zrušiť zákon alebo prorokov: neprišiel som zrušiť, ale naplniť“ (Matúš 5:17). Výraz „zákon a proroci“ bol všeobecne používaný k pomenovaniu starozákonných písem ako celku ¹⁾.

A pokračoval: „Lebo amen vám hovorím, že dokiaľ nepominie nebo a zem, ani len jediné jota alebo jeden puntík nepominie zo zákona, dokiaľ sa všetko nestane“ (verš 18). Výraz „zákon“ bol používaný k označeniu piatich Mojžišových kníh, alebo tiež aj k označeniu celého Starého zákona¹⁾.

Slovo „jota“ v pôvodine zhruba odpovedá nášmu apostrofu¹⁾. Slovo „puntík“ označuje malú vlnku nad písmenom alebo rožtek v rohu hebrejského písmena, keď slúži k odlíšení tohto písmena od iného písmena veľmi podobného tvaru. Kristus tu hovorí, že originálny hebrejský text¹⁾  je tak originálny a autoritatívny, že ani najmenšia časť textu, menšia než čiarka, nemôže byť zmenená alebo odstránená. To dôrazné a silné potvrdenie absolútnej presnosti a autority starozákonných písiem samotným Božím Synom.

Kristus v priebehu celého svojho pozemského vyučovania dôsledne zachovával tento postoj k starozákonným písmam. Napríklad, v Matúšovi 19:3-9 čítame, že keď k nemu prišli farizeji s otázkou o manželstve a rozvode, odpovedal im odkazom na popis stvorenia človeka v prvých kapitolách knihy Genezis (1. kniha Mojžišova): „A on odpovedal a riekol im: Či ste nečítali, že ten, ktorý ich učinil, od počiatku učinil ich muža a ženu“ (verš 4).

Keď sadúceovia položili Ježišovi otázku, Matúš 22:31-32, o vzkriesení mŕtvych, odpovedal im odkazom na opis situácie Mojžiša pri horiacom kry, ktorý sa nachádza v druhej knihe Mojžišovej. Rovnako ako farizeom i sadúceom Kristus dáva odpoveď vo forme otázky: „ A o zmŕtvychvstaní mŕtvych či ste nečítali, čo vám je povedané od Boha, ktorý povedal: Ja som Boh Abrahámov, Boh Izákov a Boh Jakobov? Boh nie je Bohom mŕtvych, ale živých“.  Cituje tu z knihy Exodus 3:6. Keď cituje tieto slová, ktoré boli napísané vzhľadom na tú dobu pred päťnástimi storočiami, hovorí im: „či ste nečítali, čo vám je povedané od Boha“. Kristus sa teda nedíva na Mojžišove knihy ako na historický dokument o minulosti, ale ako na živé, aktuálne a autoritatívne posolstvo ľudu svojej doby. Päťnásť storočí neubralo Mojžišovmu záznamu životnosť, presnosť ani autoritu.

Kristus nielenže v celom svojom pozemskom učení zdôrazňoval nespochybniteľnú a úplnú presnosť starozákonných písiem, ale zdôrazňoval ich naprostú autoritu nad celým priebehom vlastného pozemského života. Od jeho narodenia až do smrti a vzkriesenia bolo všetko v jeho živote riadené zásadou: „aby sa naplnilo“. To, čo sa malo naplniť, bolo niektoré dôležité miesto Starého zákona. Uvedieme pre  ilustráciu také udalosti:

Narodenie z panny; narodenie v Betleheme; útek do Egypta; život v Nazarete; pomazanie Svätým Duchom; jeho služba v Galilei; uzdravovanie nemocných; odmietnutie jeho učení a zázrakov Židmi; používanie podobenstiev; bol zradený priateľom; bol opustený svojimi učeníkmi; bol nenávidený bez príčiny; bol odsúdený so zločincami; jeho odev bol rozdelený losom;  keď žíznil, bol mu ponúknutý ocot; jeho telo bolo prebodnuté, ale kosti mu neboli zlámané; bol pochovaný v hrobe bohatého; tretieho dňa vstal z mŕtvych. Tento zoznam určite nie je vyčerpávajúci. O každej z nich bolo napísané, že sa stala, aby sa naplnilo Písmo Starého zákona. Celý pozemský život Ježiša bol v každom ohľade a v každej situácii ovládaný a riadený absolútnou autoritou starozákonných písiem.

To boli starozákonné písma. Teraz sa od Starého zákona obrátime k Novému zákonu a budeme sa zaujímať, aká autorita je pripísaná jemu.

Pán Ježiš počas svojej pozemskej služby nenapísal ani jedno slovo a nezanechal po sebe žiadnu písomnú pamiatku. Výnimkou bola len situácia, keď písal prstom na zem v prítomnosti ženy pristihnutej pri cudzoložstve. Napriek tomu svojim učeníkom prikazuje odovzdať záznam o jeho službe a kázaní všetkým národom na celej zemi: „A tak iďte, čiňte učeníkmi všetky národy krstiac ich vo meno Otca i Syna i Svätého Ducha učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skonania sveta. Amen“ (Matúš 28:19-20). Aj z verša Matúš 23:34 vyplýva, že záznam jeho služby má byť zachovaný písomnej forme.

Nad toto Ježiš zabezpečil, aby jeho učenie bolo zachované v nezmenenom obsahu. O tomto zabezpečení čítame v Ján 14:26 „Ale Tešiteľ, Svätý Duch, ktorého pošle Otec v mojom mene, ten vás naučí všetkému a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal“. Podobne aj v 16:13.-15. Okrem tohto, z týchto veršov môžeme rozumieť, že sú to opatrenia pre presnosť záznamu týkajúce sa minulosti aj  opatrenia, týkajúce sa budúcnosti. Opatrenia pre minulosť sú v slovách: „pripomenie vám všetko, čo som vám povedal“. Opatrenia pre budúcnosť: „uvedie vás do každej pravdy… aj budúce veci vám bude zvestovať“.

Z týchto veršov vidíme, že presnosť a autorita Nového zákona, tak ako aj Starého zákona, nezáleží na ľudskom faktore (pozorovaní alebo porozumení), ale na vyučovaní, vedení a riadení Svätým Duchom. Písma Starého a Nového zákona sú vdýchnuté Bohom – apoštol Pavol to pripomína Timotejovi (2. Timotejovi 3:16-17).

Aj apoštoli Pána Ježiša tomu takto rozumeli a v takejto autorite zborom svoje listy posielali. Apoštol Peter v 2. Petrov 3:1-2 píše: „Toto vám, milovaní, píšem už druhý list, v ktorých to listoch upomínaním povzbudzujem vašu čistú myseľ, aby ste pamätali na slová, ktoré predpovedali svätí proroci, a na svojich apoštolov prikázanie Pána a Spasiteľa…“. Tu apoštol Peter kladie písma starozákonných prorokov a prikázania Kristových apoštolov vedľa seba a s rovnakou autoritou.

Ďalej vo veršoch 15 a 16 tejto kapitoly apoštol Peter uznáva a potvrdzuje Božiu autoritu listov apoštola Pavla – hovorí: „A zhovievavosť nášho Pána považujte za spasenie, ako vám aj náš milovaný brat Pavel písal podľa jemu danej múdrosti, ako aj vo všetkých listoch, keď v nich hovorí o tomto, v ktorých sú niektoré ťažko pochopiteľné veci, ktoré neučení a neupevnení prekrúcajú ako aj ostatné písma na svoje vlastné zatratenie“. Petrove slová ukazujú, že ešte za Pavlovho života ostatní apoštoli uznávali, že Pavlove listy majú plnú autoritu ostatných písiem Biblie. Pri tom apoštol Pavol osobne nepoznal Ježiša počas jeho pozemskej služby. Presnosť a autorita Pavlovho osobného vyučenia zborov a jeho listov záležala výhradne na nadprirodzenej inšpirácii a zjavení Svätého Ducha. Toto platí aj o Lukášovi, ktorý nemal titul apoštol, nepatril medzi dvanástich.

V závere môžeme na základe výpovedí písem Starého a Nového zákona konštatovať, že dokonalá presnosť a autorita Starého a Nového zákona nie je postavená na premenlivých a omylných schopnostiach ľudských bytostí, ale na Božom nadprirodzenom vedení a zjavení Svätým Duchom. Z tohto poznania máme tiež porozumenie, že Starý a Nový zákon sa navzájom potvrdzujú a doplňujú a vytvárajú súvisle, kompaktné, úplné a ku všetkému dostatočné Božie zjavenie.

1) Zoznam literatúry, položka  27 a) Kniha I: Základy víry, str.20 – 26

Článok zo sedemdielneho cyklu „Činnosť Božieho slova“

V predchádzajúcom článku (I. diel – Prológ) sme uviedli, že Božie slovo je najvyššou autoritou, skrze ktorú Boh hovorí k svojmu ľudu. V tomto diely sa budeme tejto téme venovať podrobnejšie¹⁾.

       Začneme textom veršov Ján 10:34-36. Tu Pán Ježiš hovorí k Židom a obhajuje svoje prehlásenie, že je Boží Syn, ktoré Židia napadli a odmietali. Kristus sa dovoláva Starého zákona, ktorý označuje výrazom: „váš zákon

       „Ježiš im odpovedal: Či nie je napísané vo vašom zákone: Ja som povedal: Bohovia ste? Ak teda tých nazval bohmi, ku ktorým sa stalo slovo Božie, – a Písmo nemožno zrušiť – vy hovoríte tomu, ktorého posvätil Otec a poslal na svet, vraj rúhaš sa, pretože som povedal: Syn Boží som?“ (Ján 10:34-36)

       Pán Ježiš vo svojej odpovedi sám použil dvoch pomenovaní (titulov) pre označenie Biblie, ktoré sa odvtedy stále používajú. Prvým je: „Božie slovo“ a druhým „Písmo“. Obe pomenovania majú svoj význam, obe hovoria o dôležitosti Biblie.

       Keď hovorí, že Biblia je „Božie slovo“ tak hovorí, že pravda zjavená v nej nemá pôvod u ľudí, ale  u Boha. Aj keď bolo viacero ľudí a rôznym spôsobom používaných k tomu, aby Božie slovo doručili ľuďom, títo ľudia boli jednoducho len nástrojmi v Božích rukách. V žiadnom prípade posolstvo Biblie svoj pôvod nemá v ľuďoch, ale len a výhradne v Bohu samom.

       Keď používa titul „Písmo“, hovorí o Bohom vymedzený rozsah Biblie. Výraz Písmo doslovne znamená: „to, čo bolo zapísané“. Biblia neobsahuje úplný záznam toho, čo Boh k svojim služobníkom od veku (v celej histórii) hovoril. Potrebujeme rozumieť, že aj keď je Biblia naprosto pravdivá a autoritatívna, je tiež selektívna. Jej posolstvo je určené ľuďom a je vyjadrené slovami a pojmami, ktorým ľudia môžu rozumieť. Jej ústrednou témou a zámerom je dobro človeka. Zjavuje predovšetkým podstatu a dôsledky hriechu a cestu vyslobodenia človeka z hriechu a jeho dôsledkov skrze vieru v Ježiša Krista.

       Z tohto pohľadu si uvedomme význam slov Pána Ježiša z Jána 10:35. Nielenže dáva svoju osobnú pečať hlavným titulom Biblie – „Božie slovo“ a  „Písmo“, ale tiež dáva svoju pečať na naprostú autoritu Biblii, keď hovorí: „a Písmo nemožno zrušiť“. Tento krátky a stručný výraz v sebe obsahuje všetky prehlásenia o najvyššej a božskej autorite, ktoré ú a môžu byť o Biblii urobené. Výrazom „Písmo nemožno zrušiť“ je povedané všetko o najvyššej autorite Biblie, o jej autoritatívnej nadradenosti nad všetkým ostatným zjavením.

       Biblia zjavuje, že pri jej zostavení a napísaní bol zvrchovaný neviditeľný vplyv, ktorým bol Boh spojený s duchom a mysľou ľudí, ktorí zapisovali Božie slovo, Bibliu a zaisťoval ich vedenie. Ten neviditeľný vplyv je Svätý Duch – vlastný Boží Duch (2. Patrov1:21; 2. Timotejovi 3:16). On viedol Božích služobníkov v uložení Božieho slova vo forme písaného textu Biblie. A je to ten istý Svätý Duch, ktorý, keď si čítame Bibliu, berie literami zapísané Božie slovo a v našom duchu ho premieňa na živú tvorivú Božiu silu. Ďakujeme milostivému Bohu, že nám v znovuzrodení okrem nového srdca a nášho nového ducha a dal nám na prebývanie aj svojho Svätého Ducha, ktorý nám teraz  oživuje zapísané biblické texty. Taká je aj moja skúsenosť. Píšem o tom v článku „Biblia – kniha napísaná pre mňa“²⁾.  

       V Žalmoch často nachádzame zvrchovanosť autority Božieho slova vyjadrenú výrazmi ako: „Tvoje slovo stojí na veky“; „Tvoje slovo je pravda“ a pod. Tak tomu je v Žalme 119: „Hospodine, tvoje slovo stojí na veky na nebesiach. Tvoja pravda na pokolenie a pokolenie…“ (verše 89-90); „Sumou tvojho slova je pravda…“ (verš 160).

       Biblia je večné Božie slovo. Nie je len vecou časnosti, ale aj večnosti. „Nebo a zem pominú, ale moje slová nikdy nepominú“ hovorí náš Pán Ježiš Kristus v Matúš 24:35. Rovnako oznamuje aj v kázni na hore: „Nedomnievajte sa, že som prišiel zrušiť zákon alebo prorokov: neprišiel som zrušiť, ale naplniť“ (Matúš 5:17). Výraz „zákon a proroci“ bol všeobecne používaný k pomenovaniu starozákonných písem ako celku ¹⁾.

       A pokračoval: „Lebo amen vám hovorím, že dokiaľ nepominie nebo a zem, ani len jediné jota alebo jeden puntík nepominie zo zákona, dokiaľ sa všetko nestane“ (verš 18). Výraz „zákon“ bol používaný k označeniu piatich Mojžišových kníh, alebo tiež aj k označeniu celého Starého zákona¹⁾.

       Slovo „jota“ v pôvodine zhruba odpovedá nášmu apostrofu¹⁾. Slovo „puntík“ označuje malú vlnku nad písmenom alebo rožtek v rohu hebrejského písmena, keď slúži k odlíšení tohto písmena od iného písmena veľmi podobného tvaru. Kristus tu hovorí, že originálny hebrejský text¹⁾  je tak originálny a autoritatívny, že ani najmenšia časť textu, menšia než čiarka, nemôže byť zmenená alebo odstránená. To dôrazné a silné potvrdenie absolútnej presnosti a autority starozákonných písiem samotným Božím Synom.

       Kristus v priebehu celého svojho pozemského vyučovania dôsledne zachovával tento postoj k starozákonným písmam. Napríklad, v Matúšovi 19:3-9 čítame, že keď k nemu prišli farizeji s otázkou o manželstve a rozvode, odpovedal im odkazom na popis stvorenia človeka v prvých kapitolách knihy Genezis (1. kniha Mojžišova): „A on odpovedal a riekol im: Či ste nečítali, že ten, ktorý ich učinil, od počiatku učinil ich muža a ženu“ (verš 4).

       Keď sadúceovia položili Ježišovi otázku, Matúš 22:31-32, o vzkriesení mŕtvych, odpovedal im odkazom na opis situácie Mojžiša pri horiacom kry, ktorý sa nachádza v druhej knihe Mojžišovej. Rovnako ako farizeom i sadúceom Kristus dáva odpoveď vo forme otázky: „ A o zmŕtvychvstaní mŕtvych či ste nečítali, čo vám je povedané od Boha, ktorý povedal: Ja som Boh Abrahámov, Boh Izákov a Boh Jakobov? Boh nie je Bohom mŕtvych, ale živých“.  Cituje tu z knihy Exodus 3:6. Keď cituje tieto slová, ktoré boli napísané vzhľadom na tú dobu pred päťnástimi storočiami, hovorí im: „či ste nečítali, čo vám je povedané od Boha“. Kristus sa teda nedíva na Mojžišove knihy ako na historický dokument o minulosti, ale ako na živé, aktuálne a autoritatívne posolstvo ľudu svojej doby. Päťnásť storočí neubralo Mojžišovmu záznamu životnosť, presnosť ani autoritu.

       Kristus nielenže v celom svojom pozemskom učení zdôrazňoval nespochybniteľnú a úplnú presnosť starozákonných písiem, ale zdôrazňoval ich naprostú autoritu nad celým priebehom vlastného pozemského života. Od jeho narodenia až do smrti a vzkriesenia bolo všetko v jeho živote riadené zásadou: „aby sa naplnilo“. To, čo sa malo naplniť, bolo niektoré dôležité miesto Starého zákona. Uvedieme pre  ilustráciu také udalosti:

       Narodenie z panny; narodenie v Betleheme; útek do Egypta; život v Nazarete; pomazanie Svätým Duchom; jeho služba v Galilei; uzdravovanie nemocných; odmietnutie jeho učení a zázrakov Židmi; používanie podobenstiev; bol zradený priateľom; bol opustený svojimi učeníkmi; bol nenávidený bez príčiny; bol odsúdený so zločincami; jeho odev bol rozdelený losom;  keď žíznil, bol mu ponúknutý ocot; jeho telo bolo prebodnuté, ale kosti mu neboli zlámané; bol pochovaný v hrobe bohatého; tretieho dňa vstal z mŕtvych. Tento zoznam určite nie je vyčerpávajúci. O každej z nich bolo napísané, že sa stala, aby sa naplnilo Písmo Starého zákona. Celý pozemský život Ježiša bol v každom ohľade a v každej situácii ovládaný a riadený absolútnou autoritou starozákonných písiem.

       To boli starozákonné písma. Teraz sa od Starého zákona obrátime k Novému zákonu a budeme sa zaujímať, aká autorita je pripísaná jemu.

       Pán Ježiš počas svojej pozemskej služby nenapísal ani jedno slovo a nezanechal po sebe žiadnu písomnú pamiatku. Výnimkou bola len situácia, keď písal prstom na zem v prítomnosti ženy pristihnutej pri cudzoložstve. Napriek tomu svojim učeníkom prikazuje odovzdať záznam o jeho službe a kázaní všetkým národom na celej zemi: „A tak iďte, čiňte učeníkmi všetky národy krstiac ich vo meno Otca i Syna i Svätého Ducha učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skonania sveta. Amen“ (Matúš 28:19-20). Aj z verša Matúš 23:34 vyplýva, že záznam jeho služby má byť zachovaný písomnej forme.

       Nad toto Ježiš zabezpečil, aby jeho učenie bolo zachované v nezmenenom obsahu. O tomto zabezpečení čítame v Ján 14:26 „Ale Tešiteľ, Svätý Duch, ktorého pošle Otec v mojom mene, ten vás naučí všetkému a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal“. Podobne aj v 16:13.-15. Okrem tohto, z týchto veršov môžeme rozumieť, že sú to opatrenia pre presnosť záznamu týkajúce sa minulosti aj  opatrenia, týkajúce sa budúcnosti. Opatrenia pre minulosť sú v slovách: „pripomenie vám všetko, čo som vám povedal“. Opatrenia pre budúcnosť: „uvedie vás do každej pravdy… aj budúce veci vám bude zvestovať“.

       Z týchto veršov vidíme, že presnosť a autorita Nového zákona, tak ako aj Starého zákona, nezáleží na ľudskom faktore (pozorovaní alebo porozumení), ale na vyučovaní, vedení a riadení Svätým Duchom. Písma Starého a Nového zákona sú vdýchnuté Bohom – apoštol Pavol to pripomína Timotejovi (2. Timotejovi 3:16-17).

       Aj apoštoli Pána Ježiša tomu takto rozumeli a v takejto autorite zborom svoje listy posielali. Apoštol Peter v 2. Petrov 3:1-2 píše: „Toto vám, milovaní, píšem už druhý list, v ktorých to listoch upomínaním povzbudzujem vašu čistú myseľ, aby ste pamätali na slová, ktoré predpovedali svätí proroci, a na svojich apoštolov prikázanie Pána a Spasiteľa…“. Tu apoštol Peter kladie písma starozákonných prorokov a prikázania Kristových apoštolov vedľa seba a s rovnakou autoritou.

       Ďalej vo veršoch 15 a 16 tejto kapitoly apoštol Peter uznáva a potvrdzuje Božiu autoritu listov apoštola Pavla – hovorí: „A zhovievavosť nášho Pána považujte za spasenie, ako vám aj náš milovaný brat Pavel písal podľa jemu danej múdrosti, ako aj vo všetkých listoch, keď v nich hovorí o tomto, v ktorých sú niektoré ťažko pochopiteľné veci, ktoré neučení a neupevnení prekrúcajú ako aj ostatné písma na svoje vlastné zatratenie“. Petrove slová ukazujú, že ešte za Pavlovho života ostatní apoštoli uznávali, že Pavlove listy majú plnú autoritu ostatných písiem Biblie. Pri tom apoštol Pavol osobne nepoznal Ježiša počas jeho pozemskej služby. Presnosť a autorita Pavlovho osobného vyučenia zborov a jeho listov záležala výhradne na nadprirodzenej inšpirácii a zjavení Svätého Ducha. Toto platí aj o Lukášovi, ktorý nemal titul apoštol, nepatril medzi dvanástich.

       V závere môžeme na základe výpovedí písem Starého a Nového zákona konštatovať, že dokonalá presnosť a autorita Starého a Nového zákona nie je postavená na premenlivých a omylných schopnostiach ľudských bytostí, ale na Božom nadprirodzenom vedení a zjavení Svätým Duchom. Z tohto poznania máme tiež porozumenie, že Starý a Nový zákon sa navzájom potvrdzujú a doplňujú a vytvárajú súvisle, kompaktné, úplné a ku všetkému dostatočné Božie zjavenie.

1) Zoznam literatúry, položka  27 a) Kniha I: Základy víry, str.20 – 26

(Článok zo sedemdielneho cyklu  „Činnosť Božieho slova“)

 V tomto a ďalších dieloch tohto cyklu budeme hovoriť o účinkoch Božieho slova v životoch tých, ktorí mu veria.

Na začiatok

 Na začiatok pozornosť venujeme trom veršom, ktoré hovoria o všeobecnom účinku Božieho slova:

       „Lebo slovo Božie je živé a účinné a ostrejšie nad každý meč dvojsečný, a prenikajúce až do rozdelenia duše a ducha, kĺbov a špikov a spôsobné posúdiť myšlienky a mysle srdca“ (Židom 4:12).

Tento verš hovorí, že Božie slovo má moc, energiu, je živé a aktívne.

       Pán Ježiš hovorí: „Duch je, ktorý oživuje; telo nič neosoží. Slová, ktoré vám ja hovorím, sú Duch a sú život“ (Ján 6:63).

       V prvom liste Tesalonickým apoštol Pavel píše: „A preto aj my neprestajne ďakujeme Bohu, že prijmúc od nás slovo zvesti Božej neprijali ste slová ľudí, ale – ako je pravda – slovo Božie, ktoré aj mocne pôsobí vo vás veriacich“(1. Tesalonickým 2:13).

Z týchto veršom môžeme rozumieť, že Božie slovo nie je možné zredukovať iba len na jednoduché zvuky vo vzduchu alebo na znaky na papieri, ale Božie slovo je život a Duch – je živé, aktívne, nesie energiu a tvorivo pôsobí v tých, ktorí mu veria.

Biblia však tiež objasňuje, že spôsob a stupeň, v akom božie slovo v človeku pôsobí, je v každom prípade určený reakciou tých, ktorý ho počujú (čítajú). Treba vziať do úvahy slová apoštola Jakuba: „Preto zložiac každú špinu a zbytok zlosti v tichej krotkosti prijmite vsadené slovo, ktoré má moc spasiť vaše duše“ (Jakub 1:21). Aby sme prijali Božie slovo na úžitok našim dušiam, potrebujeme niečo odložiť, a to: nečistotu a zlosť. O nečistote by sme mohli povedať, že je to to, čo je zvrátené, nemravné, nečisté a mať v akýchto veciach záľubu. Tieto veci uzatvárajú srdce a myseľ účinnému spasiteľnému pôsobeniu Božieho slova v nás. Tak aj „zlosť“. Takýto postoj majú často neobrátení ľudia voči Bohu.

Postoj opačný voči „nečistote“ a „zlosti“ Jakub označuje slovom „tichosť“. „Tichosť“ sa vyznačuje krotkosťou, pokojom, úprimnosťou, trpezlivosťou a otvorenosťou srdca a mysle. Všetky tieto charakterové znaky sú spojené s tým, čo Biblia nazýva „bázeň Hospodinova“, čo môžeme chápať ako prejav vážnosti a úcty voči Bohu. Vo veršoch Žalmu 25 je uvedené, aký je vzťah Boha k tým, ktorí sú pokorní: „Dobrý a priamy je Hospodin, preto vyučuje hriešnikov pravej ceste; Činí to, aby pokorní chodili v súde, a vyučuje pokorných svojej ceste; Ktorý a aký je to človek, ktorý sa bojí Hospodina? Toho vyučuje ceste, ktorú má vyvoliť; Tajomstvo Hospodinovo je známe tým, ktorí sa ho boja, a jeho zmluva je nato, aby im ju dal vedieť“ (verše 8, 9, 12 a 14).  

Vidíme, že tichosť a bázeň Hospodinova sú dva postoje, v ktorých prostredníctvom Božieho slova prijímame vyučenie a požehnanie. V opačných postojoch – nečistote a zlosti –, sa nám Božieho dobrodenia nedostáva. Mali by sme si teda dávať pozor, v akom nastavení sa naše srdce a myseľ nachádza, pretože Božie slovo je aj sudcom našich myšlienok (Židom 4:12). Inými slovami: Božie slovo vynáša na svetlo povahu a charakter toho, kto ho počúva.

Apoštol Pavel cez list Korintským vyučuje o odhaľujúcej a rozdeľujúcej moci Božieho slova: „Lebo slovo kríža je tým, ktorí hynú, bláznovstvom; ale nám, ktorí dosahujeme spasenie, je mocou Božou“ (1. Korintským 1:16). Posolstvo evanjelia je rovnaké všetkým ľuďom. Rozdiel spočíva len v odlišných reakciách poslucháčov.

Takýto je aj zmysel slov Pána Ježiša Krista, keď hovorí: „Nedomnievajte sa, že som prišiel dať pokoj na zem; neprišiel som dať pokoj, ale meč. Lebo som prišiel rozdeliť človeka proti jeho otcovi a dcéru proti jej materi a nevestu proti jej svokre“ (Matúš 10:34). Meč, ktorý Kristus prišiel dať na svet je ten istý, ktorý videl apoštol Ján v Zjavení 1:16 vychádzajúci z jeho úst – ostrý dvojstranný meč Božieho slova (ako Židom 4:12). Ako tento meč prechádza vo zvesti evanjelia svetom rozdeľuje aj členov jednej domácnosti podľa postoja aký k nemu každý jeden člen domácnosti zaujme.

V ďalšom obrátime pozornosť k tým, ktorí prijímajú Božie slovo s tichosťou a úprimnosťou a otvoreným srdcom a mysľou a skúmajme účinky, ktoré u nich spôsobí. Prvý z týchto účinkov je viera

Viera

Kľúčovým veršom pre vieru je Rímskym 10:17 „Tak teda viera z počutia a počutie skrze slovo Božie.“

V duchovnom procese človeka obracajúceho sa k Bohu prebiehajú tri etapy. Prvou je Božie slovo, ktoré v jeho prostredí musí byť prítomné. Druhou je počutie Božieho slova a treťou je viera.               

Aby Božie slovo v nás čokoľvek spôsobilo, nestačí že je okolo nás, že je prítomné tam, kde sa nachádzame. Pôsobí na nás až vtedy, keď mu venujeme pozornosť, keď ho počúvame. Pod počúvaním rozumieme: mať postoj prebudeného záujmu a pozornosti, úprimnú túžbu pýtania sa po Bohu s úprimnou túžbou  porozumieť zvestovanému evanjeliu. Z „počutia“ potom vzniká viera – a následne jej vyznanie. U každého jednotlivca je to potom jeho jeden deň, o ktorom mu Boh hovorí: „V príhodný čas som ťa počul a v deň spasenia som ti pomohol. Hľa, teraz je čas práve príhodný, hľa, teraz deň spasenia!“ (2. Korintským 6:2)

V bežnom praktickom živote slovo „viera“ je používané veľmi voľne. Biblickú vieru môžeme jednoducho predložiť ako verenie tomu, že Boh zamýšľa to, čo v Božom slove povedal a tiež, že urobí to, čo vo svojom Božom slove zasľúbil. Okrem toho, Písmo slovo „viera“ jasne a jednoznačne definuje: „A viera je podstatou toho, na čo sa človek nadeje, presvedčením o veciach, ktoré sa nevidia“ (Židom 11:1). To je všeobecná definícia viery. Spasiteľná viera, viera na spasenie, je predložená apoštolom Pavlom v 1. liste Korintským 15:1-8. Sumou týchto veršov je evanjelium spasenia z milosti, ktoré  môžeme na tomto mieste zhrnúť do nasledovných viet:

„Kristus bol bohom Otcom vydaný na smrť za naše  hriechy. Zomrel a bol pochovaný. Boh ho vzkriesil tretieho dňa z mŕtvych a žije. Ten, kto uverí v tieto fakty a túto  vieru vyzná, je Bohom ospravedlnený a Boh mu pripočítava spravodlivosť Ježiša Krista. Znova ho zrodí a dáva mu nový večný život“.

Znovuzrodenie 

alebo nové narodenie je ďalší účinok, ktorý Božie slovo spôsobuje. Najskôr spôsobí splodenie: splodil nás slovom pravdy, aby sme boli akousi prvotinou jeho stvorení!“ (Jakob 1:18) a potom nasleduje nové narodenie: „veď ste živým a večným slovom Božím znovuzrodení nie z porušiteľného, ale z neporušiteľného semena“ (1. Petrov 1:23, ECAV a iné preklady).

Ako v prírode, aj v duchovnou živote človeka platí zásada, že druh semena určuje druh života, ktorý z neho vzíde. Z pšeničného zrna vzíde pšenica. Z konopného semena vyrastie konopa a pod atď. Rovnako je to aj s novým narodením, v ktorom dostávame novú prirodzenosť. Semenom nového života, ktoré sa seje v evanjeliu spasenia z milosti, je neporušiteľné, večné Božie slovo. Život, ktorý vzíde z tohto semena je Boží, neporušiteľný večný život. V skutočnosti je to život samotného Boha, ktorý skrze jeho, Božie, slovo vstúpi do ľudského vnútra a dôjde k novému narodeniu. Apoštol Peter tento  stav veriaceho označuje slovami „(mať) účasť na božskej prírode (prirodzenosti)“ (2. Petrov 1:4). Pritom stále zostáva platné, že sme stvorené bytosti a naše bytie je odvodené bytie. Peter píše, že máme účasť na Božej prirodzenosti, ale tým nie sme bytosti rovnakej podstaty ako Boh. Tak bol stvorený aj Adam – Boh do jeho nozdier vdýchol dych života. Božie bytie je jedinečné bytie a je vlastné iba samému Bohu.

Apoštol Ján 1. Jánovom liste 3:9 píše, že – vyberáme z verša –: kto sa narodil z Boha, jeho semä (čo je Božie slovo, z ktorého vzišiel jeho nový život) zostáva v ňom“. Život, ktorý nám dal Boh v znova zrodení je večný život, lebo Božie slovo už zostáva navždy v nás a nedá sa stratiť, nemôže nám ho nikto vziať a nemôžeme ani nijako inak oň prísť.

Duchovná výživa

Výživa pre zachovanie nového života

Ako píšeme vyššie, v znovuzrodení prostredníctvom Božieho slova dostávame novú prirodzenosť – úplne nový druh života. To je ďalší, veľmi dôležitý účinok Božieho slova. V každej oblasti života platí rovnaký princíp: ako náhle dôjde k zrodu (vzniku) nového života, pre jeho udržanie je potrebná životu odpovedajúca výživa. To je nám dobre známa skutočnosť z bežného života.

Toto isté platí aj v oblasti duchovného života. Keď sa človek narodí znova, jeho nová prirodzenosť, ktorá v ňom znova zrodením vznikla, ihneď potrebuje primeranú duchovnú výživu jednak pre zachovanie života a tiež pre rast. Duchovnú výživu, ktorú Boh pre svoje znova zrodené deti zabezpečil, nachádzame v jeho vlastnom slove. Božie slovo je tak bohaté a všestranné, že obsahuje primeranú potrebu pre každé štádium duchovného rastu Božieho dieťaťa.

Božie zaopatrenie pre prvé štádium – priam teraz zrodené nemluvniatka –, popísané v druhej kapitole 1. Petrovho listu. Potom čo v 1. kapitole Peter píše o znova zrodení z neporušiteľného semena pokračuje v 2.kapitole: „A tak zložiac každú zlosť a každú lesť a pokrytectvá a závisti a všetky pomluvy ako priam teraz zrodené nemluvniatka žiadostiví buďte mlieka bezo ľsti, Božieho slova, aby ste ním rástli na spasenie“  (1. Peter 2:1-2). Výživou pre znova narodených je Božie slovo ako čisté mlieko pre zachovanie života a ďalší rast.

Je tu aj upozornenie. Aby Božie slovo pôsobilo ako plnohodnotné výživné mlieko  zabezpečujúce zachovanie života a ďalší rast, treba ho prijímať v čistote srdca a preto treba odstrániť od seba každú zlosť a každú lesť a pokrytectvá a závisti a všetky pomluvy.

Ako Božie dieťa bude postupne duchovne rásť, Božie slovo mu bude poskytovať tuhšiu stravu. Keď bol Ježiš pokúšaný satanom na púšti, odpovedal mu: „Je napísané: Človek nebude žiť na samom chlebe, ale na každom slove, ktoré vychádza skrze ústa Božie“ (Matúš 4:4). Pán Ježiš tu oznámil, že Božie slovo je duchovným náprotivkom chleba v prirodzenej strave človeka. Je to teda hlavná a základná zložka potravy. Pritom nesmieme prehliadnuť, že Ježiš zdôrazňuje, že takým je každé slovo, ktoré vychádza skrze ústa Božie. Takže, musíme prijímať každé Božie slovo – ako dobrý, potrebný a užitočný pokrm pre znova zrodeného človeka.

Po mlieku a chlebe Božie slovo v Židom 5:12-14 hovorí ešte aj „pevnom pokrme“. Pisateľ listu Židom karhá adresátov svojej doby, že hoci už dlho poznajú písma, ešte stále ich neovládajú tak, aby mohli byť učiteľmi iných, ale ešte sami potrebujú byť vyučovaní písmam, lebo ako nedospelí sú ešte stále na mlieku. Náprava je však poruke: Systematickým štúdiom Biblie dospieť do stavu mať vycvičené zmyslové ústroje a tak spôsobné posúdiť, čo je dobré a čo zlé!      

Zdroje

1) Zoznam literatúry, položka  27 a) Kniha I: Základy víry, str. 20 – 26

(Článok zo sedemdielneho cyklu  „Činnosť Božieho slova“)

Telesné uzdravenie

Božie slovo je mnohostranné a podivuhodné vo svojej činnosti. Dáva nielen zdravie a silu vnútornému človeku, ale poskytuje aj telesné uzdravenie.

       V Žalme 107:20 čítame, že  Boh posiela ľuďom svoje slovo, aby ich uzdravoval a vyslobodzoval z ich mnohej záhuby. V Izaiášovi Hospodin oznamuje o účinku a sile svojho slova: „Lebo ako prší dážď a padá sneh s neba a viacej sa ta nenavracia, ale napája zem a činí ju plodnou a úrodnou, takže vydáva semeno sejúcemu, a chlieb jediacemu, tak bude moje slovo, ktoré vyjde z mojich úst; nenavráti sa ku mne prázdne, ale vykoná to, čo sa mi ľúbi, a podarí sa mu to, na čo ho pošlem“ (Izaiáš 55:10-11).

       O telesnom uzdravení skrze Božie slovo hovoria verše v Prísloví 4: 20-22 „Môj synu, pozoruj na moje slová; nakloň svoje ucho k mojim rečiam. Nech neodídu od tvojich očí; ostríhaj ich prostred svojho srdca. Lebo sú životom tým, ktorí ich nájdu, a celému ich telu lekárstvom“. To je zasľúbenie. Boh zasľubuje svojim deťom telesné uzdravenie svojim slovom, ktoré je celému telu – žiadna časť tela nie je vylúčená – ako liekom, tak aj uzdravením (lekárstvom). Boh sa zaviazal poskytnúť oboje: liek aj zdravie – a tým prostriedkom je jeho Božie slovo.

       V Božom slove je Boží život, život Boha samého, ktorým sa napĺňa každá potreba ducha, duše i tela a je to dané tým, ktorí Božie slovo vierou prijímajú. To je ďalší príklad toho, čo sme už prv uviedli, že vo svojom slove je Boh sám a že prostredníctvom svojho slova vstupuje do života tých, ktorý mu veria, dôverujú a poslúchajú.

       Keď nám v bežnom živote lekár predpíše liek, súčasne s tým povie ako máme liek používať, aby spôsobil žiadaný účinok, ktorým je uzdravenie. Tak je to aj s Boží slovom. V prísloví 4:20-22 máme súčasne uvedené aj pokyny, ako máme Božie „lekárstvo“  užívať.

       Prvý pokyn: pozoruj na moje slová. To je pokyn, ako máme čítať Božie slovo. Máme ho čítať  s čo najväčším sústredením a porozumením. Celú našu bytosť, bez rozpoltenia, otvoriť pre jeho vstup do nášho vnútra. Keď čítame alebo študujeme Bibliu, malo by to byť tak, ako  Pán Ježiš o modlení sa odporučil svojim učeníkom: vojsť do svojej komôrky a zavrieť dvere.       

       Druhý pokyn: nakloň svoje ucho. Tento pokyn hovorí o prístupe k Božiemu slovu v pokore. Musíme byť ochotný v pokore sa nechať od Boha poučiť. Určite nie tak, ako Žalm 78:41 hovorí o izraelskom národe, že ako sa zachovali, keď putovali z Egypta do Kanaánu: „A znova a znova pokúšali silného Boha a Svätému Izraelovmu vymeriavali hranice“. Keď pristupujeme k Bohu a jeho slovu, musíme odložiť svoje predstavy a myšlienky a v plnej pokore a tichosti prijať to, čo On nám hovorí a prikazuje.

       Tretí pokyn: nech neodídu od tvojich očí – hovorí sa tu o Božom slove a reči. Ak máme prijať úžitok telesného uzdravenia zasľúbeného v Božom slove, je nutné, aby sme mali obe oči bez odvrátenia uprené na Hospodinovo zasľúbenie – znamená to, prijať zasľúbenie bez zapochybovania. Ak pochybujeme, apoštol Jakub nás varuje: „Ale nech prosí vo viere nič nepochybujúc; lebo ten, kto pochybuje, podobá sa morskej vlne, hnanej a zmietanej vetrom. Lebo nech sa nedomnieva taký človek, že dostane voľačo od Pána. Muž dvojakej mysle je nestály na všetkých svojich cestách“ (Jakub 1:6-8).

       Jakub tu odkrýva, prečo často zlyhávame v otázke uzdravenia, hoci uzdravenie je zasľúbené, je platné, lebo ho zasľúbil pravdivý Boh. To, čo je v Božom slove zasľúbené, patrí v plnosti a plným právom nám Božím deťom a je na nás, čo a koľko si zo zasľúbení vierou načrieme a privlastníme.   

       Uvedené tri pokyny vstupujú do vnútra našej bytosti cez „bránu ucha“ a „bránu oka“ a smerujú do centra našej bytosti, ktorým je v Písme nazvané naše „srdce“. Štvrtý pokyn znie: ostríhaj ich prostred svojho srdca – a ostríhať máme Božie slovo a reč. Vo verši 23 je uvedená dôležitosť srdca pre celý ľudský život: „Nado všetko, čo treba strážiť, strež svoje srdce, lebo z neho pochádza život“. Môžeme povedať, že čo je v našom srdci, to riadi celý náš život a všetko, čo prežívame. 

       V závere tohto oddielu si ešte pripomenieme verš Židom 4:12, ktorému sme sa venovali v predchádzajúcom III. diely: „Lebo slovo Božie je živé a účinné a ostrejšie nad každý meč dvojsečný, a prenikajúce až do rozdelenia duše a ducha, kĺbov a špikov a spôsobné posúdiť myšlienky a mysle srdca“.

       Tento verš dobre zapadá aj do témy tohto dielu. V celej ľudskej bytosti niet oblasť či  miesto kam by Božie slovo nepreniklo. Zasahuje do duše, ducha, srdca, mysli a do každej časti nášho fyzického tela.

       Božie slovo je ako semeno, ktoré keď je zasiate do nášho srdca, prináša večný život a pre tento nový život je v ďalšom potrebnou výživou. Pre naše telá prináša uzdravenie; osvecuje naše mysle a dáva nám múdrosť.

       Je to teda v značnej miere našou vecou, ako a či prijímam Božie slovo so starostlivosťou a pozornosťou – či ho vpúšťame bránou nášho ucha i bránou oka tak –, aby prebývalo a riadilo naše srdce a bolo našim životom a celému telu lekárstvom. Určite dobre urobí ten, kto príjme slová žalmistu:

Okúste a viďte, že: dobrý je Hospodin; blahoslavený muž, ktorý sa utieka k nemu.

Žalm 34:9

Duchovné osvietenie

Predivné sú tvoje svedectvá, preto pozoruje moja duša na ne. Otvorenie tvojich slov osvecuje; robí prostých rozumnými.

Žalm 119:129-130

Sme presvedčení, že v dnešnej dobe niet pochybnosti o potrebe dobrého vzdelania viac než kedykoľvek v histórii. V každej oblasti ľudskej činnosti sa požaduje primeraná kvalifikácia. Svetské vzdelanie však nie je to isté ako „svetlo“ a „rozum“, ktoré prináša Božie slovo. Niet takého vzdelania, ktoré by ich mohlo nahradiť. Žiadne svetské vzdelanie to nedokáže.

       Nespochybniteľne svetské vzdelanie je veľmi potrebné a veľmi užitočné. Vysoko vzdelaná myseľ je dobrý a užitočný nástroj – ako ostrý nôž -, ale ako môže byť zneužitý nôž, tak môže byť zneužitá aj myseľ. Rovnako môže byť zneužité aj svetské vzdelanie. Myslím si, že pre toto nie je potrebné uvádzať príklady. Prítomná doba je plná udalostí, za ktorých ľudský život vyhasína práve v dôsledku špičkových technológií.

       Všetci na tento svet prichádzame duchovne slepí. Žije tu, študujeme, vzdelávame sa, hľadáme múdrosť tohto sveta a myslíme si, že v nej je naša sloboda.  Rastieme v poznaní a pritom sa neustále nachádzame v duchovnej tme, z ktorej sa nevieme dostať – vyslobodenie z nej s poznaním neprichádza. Je to zúfalo beznádejný stav, ale nie každý jeden si svoj život  takto uvedomuje.

        Sami sa nevieme vyslobodiť zo svojej biedy, nejde to. Nech si dávame čo najlepšie predsavzatia, nedokážeme ich uskutočniť. Neúspešné pokusy a o nápravu, o zmenu života, nám ukazujú našu vlastnú bezmocnosť. Je to Boh, ktorý vyslobodzuje z tmy. Posiela nám svoje slovo vo zvesti evanjelia. Je to Božie slovo, ktoré zasvieti do našej tmy a zasvieti nám Kristus, skrze ktorého sme vyslobodení.

       S týmto svetlom okamžite prišiel do môjho pokoj, radosť, istota odpustenia hriechov a vedomie Božej prítomnosti. Každý, kto prežil tento prechod z tmy do Božieho svetla vie o čom píšem.

Zdroje

1) Zoznam literatúry, položka  27 a) Kniha I: Základy víry, str.34 – 40

(Článok zo sedemdielneho cyklu  „Činnosť Božieho slova“)

Vo svojom srdci som ukryl tvoju reč, aby som nezhrešil proti tebe.

Žalm 119:11

Predloženú tému začíname slovami žalmistu. Všeobecne sa má za to, že je ním Dávid, ktorý je považovaný za starozákonného služobníka, ktorý najjasnejšie rozumel autorite a moci Božieho slova. Vo verši Žalm 119:11 Dávid ukladá Božie slovo na najbezpečnejšie a najdôležitejšie miesto ľudskej bytosti, kde si človek ukladá najvzácnejšie veci^A) .

       Na inom mieste Dávid hovorí o ochrannej moci Božieho slova: „Čo do skutkov človeka, riadil som sa slovom tvojich rtov; ja som sa vystríhal ciest ukrutníka“ (Žalmy 17:4). Tu máme radu čo sa týka „ľudských skutkov“ čiže našej činnosti a vzťahov k Bohu a ľuďom. Niektoré z činností, ktoré praktizujeme a vzťahov, ktoré udržujeme, sú pred Bohom obstojné a prijateľné. Niektoré však sú nebezpečné, lebo sa v nich skrývajú osídla Božieho nepriateľa a zhubcu – Satana.

       Často počujeme otázky: „Môže kresťan  robiť to a to… (tancovať, fajčiť, hrať karty a pod.)“ Tieto otázky sa nedajú rozsudzovať podľa spoločenského zvyku, podľa tradície (aj tej cirkevnej), ale podľa Božieho slova. V takýchto situáciách sa treba obrátiť napríklad k miestam v Božom slove ako: „A tak teda buď jete buď pijete buď čokoľvek robíte, robte všetko na slávu Božiu“ (1. Korintským 10:31); „A všetko, čokoľvek robíte slovom alebo skutkom, všetko robte v mene Pána Ježiša ďakujúc Bohu a Otcovi skrze neho“ (Kolosenským 3:17).

       Tieto dve miesta hovoria o všeobecných zásadách, ktorými sa máme riadiť vo všetkom, čo ako kresťania robíme, alebo sa chystáme robiť. Podľa nich: 1. Všetko máme činiť na Božiu slávu a 2. Všetko máme činiť v mene Pána Ježiša Krista a pritom ďakovať Bohu skrze neho. To znamená, že všetko čo môžeme činiť Bohu na slávu a v mene Pána Ježiša je dobré a Bohom prijateľné a všetko, čo nemôžeme činiť Bohu na slávu a v mene Pána Ježiša je zlé a škodlivé.

       Písmo veľmi jasne učí, že kresťan so svojim telom – pretože bolo Kristovou krvou vykúpené z moci a panstva Satana, zhubcu –, má zachádzať ako s chrámom Svätého Ducha, a preto ho máme zachovávať čisté a sväté (1. Korintským 3:16-17, 6:19-20; 1. Tesalonickým 4:3-8). Dnes už dobre vieme, že fajčenie poškodzuje naše telo. Tak aj nadmerné a náruživé užívanie alkoholu, ktoré naviac je aj príčinou mnohých dopravných nehôd.

       Keď svoj praktický život riadime podľa spomenutých zásad Božieho slova, nedáva nám to len víťazstvo nad hriechom. Je tiež účinnou zbraňou dávajúcou aj víťazstvo nad samotným Satanom. V Efezským 6:17 apoštol Pavel prízvukuje: „Vezmite… meč Ducha, ktorým je slovo Božie“.  Božie slovo je našim mečom v duchovnom boji, ktorý vedieme proti silám mocnosti temnosti. Ostatné prostriedky, ktoré Pavel v tejto pasáži spomína, sú obranné. Jediná útočná zbraň, ktorú máme, je Božie slovo. Nie je preto prekvapivé, že sa v celej histórii Cirkvi Satan veľmi usiluje znevážiť Božie slovo a všemožne sa usiluje zabrániť ľuďom – spaseným i nespaseným –, poznať Božiu pravdu, vôľu, autoritu a moc Božieho slova. S blížiacim sa koncom tohto sveta jeho úsilie v tomto smere len narastá, čoho nakoniec sme sami svedkami. Napríklad, jeden jeho v súčasnosti asi najrozšírenejší „produkt zvodu do hriechu“ je učenie o vychvátení Cirkvi pred začiatkom prichádzajúceho posledného zo sedemdesiatich „týždňov“ Izraelu vymeraných trestov^B).

       Najlepším príkladom v zahnaní Satana Božím slovom je Pán Ježiš Kristus. Je to príbeh o pokúšaní Pána Ježiša Satanom opísaný v Lukášovi 4:1-13. Tam čítame, že Ježiš po vodnom krste v Jordáne bol Duchom privedený na púšť. Tam po štyridsiatich dňoch zlačnej a bol troma zvodmi pokúšaný Satanom. Vo všetkých troch pokušeniach porazil Satana tou istou zbraňou – mečom zapísaného Božieho slova. Svoju odpoveď vždy začal slovami: „Je napísané…“ – a potom citoval z Písma.

       Situácia s pokúšaním Pána Ježiša na púšti je pre nás dobrou lekciou, ktorú by sme si všetci mali osvojiť. Žiadna iná naša duchovná výzbroj, alebo skúsenosť, nenahradí meč Svätého Ducha, ktorým je Božie slovo a jeho hlboké poznanie. Toto je rovnako platné a dôležité pre všetkých uverivších v evanjelium Ježiša Krista a to bez ohľadu na ich vek a pohlavie. Božie slovo je potrebné hlásať a vyučovať tak, ako ho máme dané a zapísané bez zjednodušovania a prispôsobovania veku poslucháčov. Svätý Duch používa na usvedčenie, spasenie a budovanie len to slovo, ktoré on dal zapísať a to je rovnaké bez ohľadu na vek a pohlavie. Za biblické vyučovanie a duchovný rast je zodpovedný miestny zbor. Nenahradí ho žiadna iná inštitúcia. To je pravda a skutočnosť prevzatá z ranej cirkvi.

       Svet speje ku svojmu koncu. Spolu s tým Cirkev stojí pred veľkou výzvou: Obstáť v skúškach, ktoré prídu na celý svet a zachovať vieru až do konca. Hlboká znalosť Božieho slova je k tomu nevyhnutne potrebná.

Zdroje a poznámky

A) Zoznam literatúry, položka  27 a) Kniha I: Základy víry, str. 41-46