Apoštol Pavol v liste Korintským dôrazne upozorňuje, že každé svedectvo – hovorené alebo zapísané slovo – má stáť na dvoch alebo troch svedkoch (zdrojoch, veršoch): „Toto po tretie idem k vám. Na ústach dvoch svedkov a troch bude stáť každé slovo“ (2. Korintským 13:1). Toto je prvý predpoklad, prvá požiadavka pravdivosti učenia, ktoré má byť brané za biblické. Biblické učenie je postavené najmenej na dvoch a troch veršoch Písma – to je nutná, no nie postačujúca podmienka jeho biblickosti. Preto apoštoli súčasne upozorňujú, aby sme všetko skúmali, lebo falošní proroci už vyšli do sveta (Skutky 17:11; 20:28–32; 1. Tesalonickým 5:20–21; 1. Jánov 4:1).

Kritériá biblickosti učenia

Naša povinnosť je skúmať pravdivosť učení, obzvlášť v týchto posledných časoch. V tomto oddiele predkladáme kritériá, ktoré umožnia posúdiť a rozhodnúť, či dané učenie je, alebo nie je biblické.

Držíme presvedčenie, že Biblia (39 kníh Starého a 27 kníh Nového zákona – celý kánon Písma) je vdýchnutá Bohom: „Každé písmo, vdýchnuté Bohom…“ (2. Timotejovi 3:16). Všetkých 66 kníh kánonu je pravdivým Božím zapísaným slovom. Na tomto presvedčení sú postavené kritériá, ktoré umožňujú rozhodnúť, ktoré učenie, výklad alebo doktrína je pravdivá – čiže biblická. Pri ich stanovení vychádzame z verša:

Každé dobré danie a každý dokonalý dar zostupuje zhora od Otca svetiel, u ktorého nieto zmeny, alebo nejakého obratu zatônenia.

Jakob 1:17

Týmto veršom je oznámené, že všetko, čo prichádza od Boha, je dobré a dokonalé, lebo u neho niet zmeny ani obratu zatônenia. Celé zapísané Božie slovo je pravdivé, lebo Boh je pravda a z jeho úst vychádzajú len pravdivé slová. Pisatelia kníh a listov Písma boli pri písaní vedení Svätým Duchom (2. Petrov 1:21).

Prvé kritérium: biblické učenie nesmie odporovať ani jednému veršu Písma

Pravdivé, čiže biblické učenie nie je v rozpore ani s jedným veršom Písma.

To je kritérium v negatívnom zmysle – hovorí, akým učenie nemá byť.

Druhé kritérium: biblické učenie musí byť v súlade s celým Písmom

Biblické učenie musí byť v súlade (v harmónii) s kontextom, kapitolou, knihou a celým Písmom.

Len také kresťanské učenie môžeme považovať za pravdivé a správne – čiže za biblické –, ktoré neodporuje ani jednému veršu z kánonu Písma, ale je v harmónii s kontextom, kapitolou, knihou a celým Písmom.

Ak nejaké učenie odporuje čo len jednému veršu z kánonu Písma, treba ho nekompromisne odmietnuť – je nepravdivé, nebiblické, falošné. Tohto kritéria sa treba pevne držať, lebo aj falošné učenia sa odvolávajú na Písmo a o sebe prehlasujú, že sú pravdivé. Toto kritérium odhaľuje každé učenie takým, akým v skutočnosti je.

Z toho vyplýva aj kritérium pre odhalenie falošného učenia: Učenie, ktoré protirečí čo len jednému veršu z kánonu Písma, je falošné učenie. Stačí jediný verš, s ktorým je v rozpore.

Poznámka: Vyššie uvedené kritérium pravdivosti sa vzťahuje aj na každý preklad Písma. Ak vo výtlačku Písma objavíme verš, ktorý odporuje iným veršom toho istého prekladu alebo posolstvu celého Písma, treba si ho korigovať, aby bol v súlade s celým učením Písma. Preto je pri štúdiu Božieho slova užitočné a rozumné používať viacero prekladov a porovnávať medzi nimi.

Ďalšie kritérium: skúmanie dôsledkov učenia

Niekedy nevieme ihneď rozhodnúť o správnosti počutého alebo zapísaného učenia – najmä vtedy, keď učenia na prvé počutie znejú ľúbivo a pravdivo, ale nie sme si ich pravdivosťou celkom istí. V takomto prípade treba preskúmať dôsledky príslušného učenia. Toto kritérium vyplýva z princípu príčinnosti.

Každé slovo, každé tvrdenie, každé učenie má dôsledok. Dôsledky, ktoré z neho vyplývajú, musia byť v zhode s učením Písma. Ak sú všetky dôsledky v zhode s Písmom, učenie môžeme považovať za pravdivé (biblické). Ak nie je čo len jeden dôsledok v zhode s Písmom – čo len s jedným veršom alebo s jedným čiastkovým učením –, treba ho odmietnuť ako falošné.

Ak sa dôsledky učenia nezhodujú s Písmom, treba preskúmať príčinu nezhody. Môže ísť o niektorý z týchto dôvodov:

1. Učenie nie je postavené iba na veršoch vzatých z Písma – aspoň jeden predpoklad nie je z kánonu Písma.
2. Učenie je postavené iba na jednom verši.
3. Aspoň jeden z veršov, na ktorých je učenie postavené, nie je správne interpretovaný (nesprávna exegéza).
4. Nebol dodržaný postup tvorby učenia podľa zákonov logiky – došlo k porušeniu logického postupu tvorby záverov z predpokladov (premís).

V takýchto prípadoch učenie kategoricky odmietneme, alebo – ak je to možné a užitočné – pristúpime ku korekcii učenia. Na stránkach Slovo viery na nebiblické a falošné učenia upozorňujeme v kategórii „Kontradikcie“.

Učenie, ktoré protirečí samému sebe, treba odmietnuť

Nie je nič neobvyklé, že existujú učenia, výklady či vyučovanie, ktoré si protirečia samé sebe. Obsahujú vnútorný protiklad – a také treba bez váhania odmietnuť. Učenie alebo slogan, ktorý protirečí sám sebe, je nezmysel. Platí to úplne všeobecne pre akékoľvek kresťanské či nekresťanské učenie alebo vyhlásenie.

Ilustrujú to dva príklady. Prvým je tvrdenie: „Marienka je manželka starého mládenca.“ Starý mládenec sa vyznačuje tým, že nemá manželku – výrok je teda nezmyselný. Druhým je okrídlený slogan: „Boh nenávidí hriech, ale miluje hriešnika.“ Vnútorné protirečenie spočíva v tom, že hriech a hriešnik sú od seba neoddeliteľné – jeden bez druhého neexistujú, lebo hriešnosť je charakteristická vlastnosť hriešnika.

Rozpoznávanie nebiblických a falošných učení má svoju dôležitosť a závažnosť. Boží ľud má stáť v pravde a svetle a šíriť iba pravdu a svetlo Božieho slova a evanjelia. Pravda je o pravde a svetlo je o svetle, lebo v Bohu niet žiadneho obratu zatônenia. Boh sa nemení – je ten istý včera i dnes i naveky (Židom 13:8).

Šírenie učenia, ktoré nie je v zhode s Písmom, je v skutočnosti protirečenie Bohu – a toho by sa Boží ľud vykúpený krvou Božieho Baránka nemal dopúšťať. Nevesta by nemala protirečiť svojmu Ženíchovi.

Písmo vykladá samé seba

Verš alebo text Písma, ktorým sa zaoberáme, vykladáme pomocou iných veršov Písma. Nevykladáme ho svojou skúsenosťou ani skúsenosťou iných. Nevykladáme ho pomocou vedeckých, filozofických alebo iných ľudských poznatkov. Nevykladáme ho na základe výrokov ľudí, aj keby boli akýmikoľvek autoritami – svetskými či cirkevnými. Nevykladáme ho na základe vlastnej fantázie – čo si my myslíme, žeby dané miesto Písma malo znamenať. Každý výklad, každé učenie Písma musí stáť len na Písme samom.

Nový zákon vykladá Starý zákon – nie naopak

Čo sa týka vzťahov medzi Starým a Novým zákonom, treba zastávať nasledovný postoj: Starozákonné písma by sme mali čítať očami, počúvať ušami a vnímať mysľou starozákonných pisateľov (prorokov) – a celé Písmo vnímať Kristovou mysľou, čítať očami, počúvať ušami a oznamovať jazykom novozákonných pisateľov.

Táto dôležitá zásada, že Nový zákon vykladá Starý zákon a nie naopak, je odvodená z verša:

Kým za dávna mnoho ráz a mnohým spôsobom hovorieval Boh otcom v prorokoch, za týchto posledných dní nám hovoril v Synovi…

Židom 1:1–3

Prechod na úvodnú stránku – Úvod

Prechod na články s témou Písmo vyučuje 

Prechod na Najnovšie články na stránke

Umiestené: 26. júla 2025 

 Lebo ako v Adamovi všetci zomierajú, zrovna tak i v Kristovi všetci budú oživení.

Prečo všetci ľudia zhrešili – Adamova dedičná hriešna prirodzenosť

V šiestom dni sedemdňového stvoriteľského týždňa Boh povedal: „Učiňme človeka na svoj obraz a podľa svojej podoby…“ (1. Mojžišova 1:26). Adam bol stvorený na Boží obraz, ako čistý, nevinný, bezhriešny. Takými boli aj s Evou až do pádu do hriechu. Neposlušnosťou Božiemu príkazu nejesť ovocie zo stromu poznania dobrého a zlého duchovne zomreli, stratili spoločenstvo s Bohom a stali sa smrteľnými.

Z nevinných bytostí sa stali hriešne bytosti – stalo sa im to, pred čím ich Boh varoval –, lebo pádom do hriechu sa zmenila ich prirodzenosť na hriešnu prirodzenosť. S takouto prirodzenosťou sa narodili už všetky ich deti a rodí sa aj všetko ich ďalšie potomstvo, všetko ľudstvo. Každý človek splodený z muža a ženy sa rodí s touto hriešnou, adamovskou prirodzenosťou. Všetci Adamovi potomkovia sa rodia už na Adamov obraz a zomierajú tak, ako zomrel Adam (1. Mojžišova 5:1–4). Takými boli už ich prvé deti, Kain a Ábel, ktoré sa im narodili až po vyhnaní z rajskej záhrady (1. Mojžišova 3:22–24 až 4:1–2). Kain bol prvý človek, ktorý sa narodil s hriešnou prirodzenosťou.

Každý človek sa teda rodí už ako hriešnik a je smrteľný, podlieha smrti. Ak zomrie v tomto stave, jeho duša skončí v zatratení, v ohnivom jazere (Zjavenie 20:15).

Čo hovorí Písmo o hriešnej prirodzenosti všetkých ľudí

To, že všetci Adamovi potomkovia sa rodia ako hriešnici s hriešnou Adamovou prirodzenosťou, je učenie Písma. Je to uvedené otvorene v nasledovných veršoch:

Rímskym 3:9 – Všetci ľudia sú pod hriechom

V Rímskym 3:9 je uvedené, že všetci ľudia, Židia i pohania, sú pod hriechom. To znamená, že svojou prirodzenosťou všetci ľudia sú hriešnici, vládne im hriech a smrť. Z tohto stavu niet žiadnej výnimky a tak je to s každým človekom už od jeho narodenia – tak to vyznáva aj kráľ Dávid v Žalme 51:7. Dôkazom toho, že sa všetci ľudia rodia s hriešnou prirodzenosťou, je, že všetci ľudia podliehajú smrti už od svojho narodenia – zomierajú všetky vekové kategórie vrátane novorodencov.

Rímskym 3:10–18 – Profil hriešnika

Vo veršoch 10–18 je uvedená charakteristika každého Adamovho potomka:

10 ako je napísané: Nieto spravodlivého ani jedného;
11 niet toho, kto by rozumel, niet, kto by vážne hľadal Boha;
12 všetci sa odchýlili, napospol stali sa neužitočnými; niet toho, kto by činil dobro, niet ani jedného.
13 Ich hrdlo otvorený hrob; svojimi jazyky hovorili lesť, jed ľútych hadov pod ich rtami;
14 ktorých ústa sú plné kliatby a horkosti;
15 ich nohy rýchle vyliať krv;
16 skrúšenie a bieda je na ich cestách,
17 a cesty pokoja nepoznali.
18 Niet bázne Božej pred ich očami.

Rímskym 3:10–18

Rímskym 5:12–14 – Smrť ako dôkaz hriešnej prirodzenosti

Vo veršoch Rímskym 5:12–14 je uvedené, že dôkazom toho, že všetci ľudia sa rodia s hriešnou prirodzenosťou, je skutočnosť, že všetci zomierajú – počínajúc novorodencami, aj keď títo ešte nestihli spáchať žiaden konkrétny hriech:

12 Preto ako skrze jedného človeka vošiel hriech do sveta a skrze hriech smrť, a tak prešla smrť na všetkých ľudí, pretože všetci zhrešili –
13 Lebo aj do zákona bol hriech na svete, ale hriech sa nepripočíta, keď nieto zákona.
14 Ale smrť jednako kraľovala od Adama až po Mojžiša i nad tými, ktorí nehrešili podobným prestúpením ako Adam…

Rímskym 5:12–14

Teda to, že už od Adama ľudia zomierajú, je svedectvom, že všetci sa rodia ako hriešnici, sú pod vládou smrti a preto musia zomrieť. Adam je hlavou ľudstva a všetci sme rodom z Adama – sme splodení na jeho podobu a podľa jeho obrazu (1. Mojžišova 5:3) –, v ňom sme všetci zhrešili.

V prvej časti verša Rímskym 5:18 je povedané, že výrok o dôsledku Adamovej neposlušnosti Božiemu príkazu sa vzťahuje na všetkých jeho potomkov – niet z toho výnimky.

Písmo vo verši 1. Korintským 15:22 oznamuje, že v Adamovi všetci zomierajú. Byť v Adamovi znamená mať Adamovskú prirodzenosť, čiže byť v stave pomenovanom: hriešnik. V tomto stave sa nachádzajú všetci ľudia prichádzajúci na svet. Sám sa z tohto stavu nedokáže dostať ani jeden človek. Z tohto stavu človeka môže dostať iba Boh: „ktorý nás učinil schopných k podielu na lóse svätých vo svetle, ktorý nás vytrhol z moci temnosti a premiestnil do kráľovstva Syna svojej lásky, v ktorom máme vykúpenie skrze jeho krv, odpustenie hriechov“ (Kolosenským 1:12–14).

Kto pôjde do neba? Biblická odpoveď

Všetci, ktorí celý svoj pozemský život prežijú v Adamovi – žijú ho ako hriešnici s hriešnou prirodzenosťou –, do neba nepôjdu. Pre odpoveď na otázku Kto pôjde do neba? sa obrátime na Písmo.

Podmienka vstupu do neba: znovuzrodenie

Pán Ježiš vysvetlil Nikodémovi, že k tomu, aby sa človek dostal do nebeského kráľovstva, sa musí znova narodiť, lebo „čo sa narodilo z tela, je telo“ (Ján 3:6) a „telo a krv nemôžu zdediť kráľovstvo Božie“ (1. Korintským 15:50). Všetci ľudia sú splodení a narodení z muža a ženy – sú telo a krv –, a preto sa musia narodiť znova, aby sa dostali do neba:

Amen, amen ti hovorím. Ak sa niekto nenarodí znova, nemôže vidieť kráľovstvo Božie.

Ján 3:3

Amen, amen ti hovorím, že ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do kráľovstva Božieho.

Ján 3:5

Čo je znovuzrodenie a ako prebieha

Znovuzrodenie je proces, v ktorom hriešnik dostáva novú prirodzenosť. Je to Božie dielo – nikto sa sám nemôže znova zrodiť. Znovuzrodením hriešnik prechádza zo smrti do života. Boh ho preniesol z Adama do Krista (Kolosenským 1:12–14; 1. Korintským 15:22). Kto je v Kristovi, je novým stvorením. V Kristovi existujú iba tí, ktorí sú nové stvorenie, a iba títo pôjdu do neba.

Stručná a podrobná odpoveď: kto pôjde do neba

Stručná odpoveď znie: Do neba pôjdu iba tí, ktorí patria Pánovi. Podrobnejšia odpoveď je: Do neba pôjdu iba tí – či sú živí, alebo sú už mŕtvi –, ktorí počas svojho života uverili spasiteľnou vierou evanjeliu Ježiša Krista. Urobili pokánie zo svojich hriechov, mŕtvych skutkov a svojej hriešnosti. Vyznali a prijali Ježiša Krista z Nazareta ako svojho Pána a Spasiteľa. Títo sa stali novým stvorením v Kristovi, a iba títo pôjdu do neba.

Lebo sám Pán s veliteľským povelom, s hlasom archanjela a s trúbou Božou zostúpi z neba, a mŕtvi v Kristu vstanú najprv; potom my živí ponechaní budeme razom s nimi vychvátení v oblakoch v ústrety Pánovi do povetria. A takto budeme vždycky s Pánom.

1. Tesalonickým 4:16–17

Prechod na úvodnú stránku – Úvod

Prechod na články s témou Písmo vyučuje 

Prechod na Najnovšie články na stránke

Umiestené: 26. júla 2025 

Ale teraz, keď zomrelo, načo by som sa ešte postil? Či ho azda môžem ešte vrátiť? Ja pôjdem za ním, ale ono sa nevráti ku mne.

2. Samuelova 12:23

V druhej Samuelovej knihe v kapitolách 11-12 je opísaný príbeh cudzoložstva kráľa Dávida s Batšebou, z ktorého sa im narodil syn. Prorok Nátan mu však oznámil, že tento ich syn zomrie a uviedol aj dôvod, prečo sa Hospodin tak rozhodol (verš 12:14).

„A Hospodin ranil dieťa, ktoré porodila žena Uriášova Dávidovi, takže ťažko onemocnelo. A Dávid hľadal Boha prosiac za chlapca a postil sa, vošiel a ležal cez noc na zemi. Potom prišli starší jeho domu a zastali nad ním, aby ho zodvihli so zeme, ale nechcel vstať ani nejedol s nimi chleba. A stalo sa siedmeho dňa, že zomrelo dieťa“ (verše 15-18).

Keď sa Dávid dozvedel, že dieťa zomrelo, ukončil pôst a prosby za chlapca: „Vtedy vstal Dávid so zeme a umyl sa a pomazal sa a premenil svoje rúcho a vojdúc do domu Hospodinovho klaňal sa. A keď potom zase vošiel do svojho domu, pýtal si jesť, a keď mu predložili chlieb, jedol“ (verš 20). Jeho služobnici nepochopili toto Dávidovo počínanie: „Vtedy mu povedali jeho služobníci: Aká je to vec, ktorú si učinil? Pre dieťa, dokiaľ ešte žilo, si sa postil a plakal si, a teraz, keď zomrelo dieťa, si vstal a jedol si chlieb?“ (verš 21 ). Dávid im to vysvetlil: „A riekol: Dokiaľ ešte žilo dieťa, postil som sa a plakal som, lebo som povedal: Kto vie? Možno, že sa Hospodin zmiluje nado mnou, a dieťa bude žiť. Ale teraz, keď zomrelo, načo by som sa ešte postil? Či ho azda môžem ešte vrátiť? Ja pôjdem za ním, ale ono sa nevráti ku mne“ (verše 22-23).

Posledná Dávidova vete „Ja pôjdem za ním, ale ono sa nevráti ku mne“ je pre nás teraz stredobodom pozornosti. Čo ňou Dávid starším vysvetľuje? Dieťa zomrelo a Dávid sa prestal postiť a prosiť za dieťa, aby bolo uzdravené a žilo.

V Izraeli vedeli, že keď človek zomrie, odchádza do večnosti odkiaľ niet návratu. Verili tiež, že bude vzkriesenie mŕtvych, pri ktorom vzkriesení dostanú opäť svoje fyzické telá, v akých zomreli. Učili tiež, že mŕtveho je možné vzkriesiť v prvých troch dňoch po jeho smrti. Po troch dňoch mŕtveho človeka môže vzkriesiť už len Mesiáš. Tak učili farizeji a tak to vedela aj Marta. Tak argumentovala aj Ježišovi, keď prišiel k nim až po troch dňoch, čo bol Lazar mŕtvy (Ján 11:1-45, hlavne verš 24 „A Marta mu povedala: Viem, že vstane pri vzkriesení, v posledný deň“ a verš 39  „A Marta, sestra zomrelého, mu povedala: Pane, už smrdí, lebo je už štyri dni v hrobe“.)

Smrťou sa duša človeka odpojí od jeho tela, opúšťa časnosť a odchádza do večnosti, odkiaľ niet návratu. Duša človeka po jeho smrti je nenávratne vo večnosti až do vzkriesenia, nemá žiaden kontakt s týmto materiálnym časným svetom a do tohto sveta sa už nenavráti. To v Izraeli vedeli prinajmenšom už v dobe Dávida, ktorý to hovorí svojím starším (Či ho azda môžem ešte vrátiť?). Dávid porozumel, že Hospodinovo rozhodnutie je definitívne a dieťa odišlo nenávratne do večnosti a tak teraz, keď zomrelo, načo by som sa ešte postil? Dieťa je vo večnosti a už sa k Dávidovi nevráti, a to isté – odchod do večnosti – očakáva aj Dávida. Dieťa vo večnosti už je a k Dávidovi sa viac nevráti. Dávid odchod do večnosti má ešte len pred sebou.

Odchod z časnosti do večnosti je nevratná udalosť. Z večnosti sa nedá vrátiť. To starším vysvetľuje Dávid: „Ja pôjdem za ním, ale ono sa nevráti ku mne“. Tak o mŕtvych píše aj Šalamún v knihe Kazateľ: „…[mŕtvi] nemajú viacej nijakého podielu na veky v ničom tom, čo sa deje pod slnkom“ (Kazateľ 9:6). Tiež verš „…Lebo kto ho [mŕtveho človeka] dovedie spät, aby videl to, čo bude po ňom?“ (3:22) a verš „…Lebo kto oznámi človekovi, čo bude po ňom pod slnkom?!“ (6:12).

Prečo o tejto udalosti píšeme?

V článku „Pôjdu deti do neba len preto, že sú deťmi?“ píšeme o jednom bludnom učení, podľa ktorého deti sa rodia ako bezhriešne bytosti. Inými slovami: Všetci ľudia sa rodia ako bezhriešne bytosti a keď zomrú ako deti, tak idú rovno do neba. hriešnikmi sa stávajú až pod vplyvom hriešneho prostredia. Ako argument na podporu tohto učenia sú použité aj Dávidove slová: Ja pôjdem za ním, ale ono sa nevráti ku mne. Argumentuje sa spôsobom, že o Dávidovi vieme, že to bol muž podľa Božieho srdca, Boh s ním uzavrel zmluvu a Dávid určite bude večnosť tráviť v Božom kráľovstve, v novom Jeruzaleme. Toto o Dávidovi je určite pravda, tak tomu veríme aj my ostatní. Na základe tejto skutočnosti o Davidovi sú jeho slová z verša 12:23 „Ja pôjdem za ním“ interpretované tak, že keď Dávid bude večnosť tráviť v nebi, tak tento jeho mŕtvy syn už tam je, lebo Dávid hovorí, že pôjde za ním.

Takáto interpretácia Dávidových slov a verša 12:23 je fantázia vykladača, ktorým údajne je McDonald, autor jednej výkladovej Biblie. Myšlienka, žeby tento verš mal potvrdzovať, že deti po smrti idú rovno do neba, je tomuto veršu vnútená. Tento verš ani jeho kontext nič nehovoria o spasení dospelých, či detí a ich konečnej destinácii pobytu vo večnosti. Túto argumentáciu, ako aj celé učenie o bezhriešnom narodení detí a toho, že ak zomrú ako deti, idú rovno do neba, treba jednoducho odmietnuť, zavrhnúť.

Celé toto učenie je falošné. Dávid porozumel, že keď dieťa už zomrelo, odišlo definitívne z časnosti do večnosti. Hospodinovo rozhodnutie o smrti dieťaťa, ako mu to oznámil prorok Nátan,  je nezmeniteľné a on, napriek svojim prosbám, s tým už nemôže nič urobiť (Či ho azda môžem ešte vrátiť?). Táto pasáž veršov hovorí o Davidovej túžbe a snahe obmäkčiť Hospodina, aby dieťa nezomrelo, ale žilo.    

Prechod na úvodnú stránku – Úvod

Prechod na články s témou Písmo vyučuje 

Prechod na článok Kto pôjde do neba?

Prechod na článok Pôjdu deti do neba len preto, že sú deťmi?

Prechod na Najnovšie články na stránke

Umiestené:12. augusta 2025 

A stalo sa po roku, o čase, keď vychádzavajú kráľovia do vojny, že vyviedol Joáb silu vojska a hubil zem synov Ammonových a príduc obľahol Rabbu, ale Dávid zostal v Jeruzaleme.

1. Kronická 20:1

Za dávnych čias bývalo tak, že do bojov na čele svojich vojsk vychádzali králi. Tak robieval aj kráľ Dávid. V nejakom čas však kráľ Dávid nešiel so svojím vojskom, ale zostal vo svojom dome v Jeruzaleme. V tomto článku uvedieme, ako o skutočnosti, že Dávid zostal doma, vyučuje Písmo.

Príbeh kráľa Dávida

Príbeh o kráľovi Dávidovi začína v 1. knihe Samuelovej. Samuel súdil Izrael, ale zároveň plnil aj kňazské povinnosti. Časom zostarol, a tak namiesto seba ustanovil svojich dvoch synov za sudcov Izraela. No, jeho synovia nechodili po jeho cestách, ale brali úplatok a krivili súd. Všetci starší Izraela sa zhromaždili a prišli k Samuelovi a povedali mu: „Hľa, ty si už starý, a tvoji synovia nechodia po tvojich cestách; ustanov nám teraz kráľa, aby nás súdil, ako je to u všetkých národov“ (1. Samuelova 8:5).  

       Toto sa Samuelovi nepáčilo, ale ľud trval na svojom: „Avšak ľud nechcel počuť na hlas Samuelov, ale povedali: Nie, ale kráľ bude nad nami. A budeme aj my ako všetky iné národy, a bude nás súdiť náš kráľ a vyjde pred nami a bude bojovať naše boje“ (verše 8:19-20). Na Hospodinov pokyn poslúchol starších a ustanovil im kráľa. Kráľom sa stal Saul, muž z pokolenia Benjaminovho syn Kíšov (1. Samuelova 9:1-2, 10:1, 24). Kráľ Saul viedol Izraelove vojská do bojov: „A vojna bola krutá proti Filištínom po všetky dni Saulove“ (1. Samuelova 14:52).

       Saul kraľoval štyridsať rokov, ale neposlúchol Hospodinove nariadenia. Zavrhol slovo Hospodinovo, zhrešil proti Hospodinovi a tak Hospodin odtrhol od neho kráľovstvo, aby nebol kráľom nad Izraelom: „A Samuel riekol Saulovi: Bláznovstvo si vykonal, neostríhal si prikázania Hospodina, svojho Boha, ktoré ti prikázal, lebo teraz by bol Hospodin pevne postavil tvoje kráľovstvo nad Izraelom, takže by bolo trvalo až na veky. Ale teraz neobstojí tvoje kráľovstvo. Hospodin si už vyhľadal muža podľa svojho srdca, a Hospodin mu prikáže, aby bol vojvodcom nad jeho ľudom, lebo si neostríhal toho, čo ti prikázal Hospodin“ (1. Samuelova 13:13-14 a tiež aj 15:26, 28). Za kráľa Izraelu ustanovil Dávida syna Izaiho (Jesseho)^A) z pokolenia Júdovho a vydal o ňom svedectvo.

Hospodinovo svedectvo o Dávidovi

„A od toho času si žiadali kráľa, a Boh im dal Saula, syna Kíšovho, muža z pokolenia Benjaminovho, štyridsať rokov. A keď ho odstránil, vzbudil im Dávida za kráľa, ktorému aj vydal svedectvo a povedal o ňom: Našiel som Dávida, syna Jesseho ^A) , muža podľa svojho srdca, ktorý vykonáva každú moju vôľu“ (Skutky 13:21-22).

„…Vtedy si hovoril svojim svätým vo videní a riekol si: Položil som pomoc na hrdinského muža; vyvýšil som vybraného z ľudu. Našiel som Dávida, svojho služobníka; pomazal som ho svojím svätým olejom, s ktorým bude stále moja ruka, a ovšem i moje rameno ho bude posilňovať“ (Žalmy 89:20-22).

„…Dávid činil to, čo je spravodlivé v očiach Hospodinových, a neuchýlil sa od ničoho z toho, čo mu prikázal, po všetky dni svojho života, okrem vo veci Uriáša Hetejského“ (2. Samuelova 11:27;  1. Kráľov 15:5).

„…A Hospodin chránil Dávida všade, kamkoľvek išiel“ (1. Kronická 18:6, 13).

Vec: Uriáš Hetejský

Vec Uriáš Hetejský má dve stránky.

Jedna stránka je: Prečo kráľ Dávid zostal doma v Jeruzaleme a nešiel s vojskom do boja s Amonovcami, ale poslal s ním Joába? (1. Kronická 20:1)

Druhá stránka je, ako Dávid naložil s Uriášom Hetejským.

       Hospodin nevytýkal Dávidovi, že zostal doma, ale karhal a trestal ho za to, ako naložil s Uriášom. Vo veci Uriáša Hetejského poslal za Dávidom proroka Dátana, ktorý Dávida priviedol k porozumeniu, že s Uriášom urobil to, čo je zlé v očiach Hospodinových – zhrešil a Hospodin ho za túto neprávosť potrestá:

„Prečo si teda opovrhol slovom Hospodinovým, aby si učinil to zlé v jeho očiach? Uriáša Hetejského si zabil mečom a jeho ženu si vzal sebe za ženu a jeho si zavraždil mečom synov Ammonových.  Preto teraz neuhne meč z tvojho domu až na veky, pretože si mnou opovrhol a vzal si ženu Uriáša Hetejského, aby ti bola ženou. Takto hovorí Hospodin: Hľa, ja vzbudím proti tebe zlé z tvojho domu a vezmem tvoje ženy pred tvojimi očami a dám ich tvojmu blížnemu, a bude ležať s tvojimi ženami pred očami tohoto slnca.  Lebo ty si to urobil tajne, ale ja učiním túto vec pred celým Izraelom a pred slncom“ (2. Samuelova 12:9-12).   

       Dávid porozumel, uznal svoj hriech, činil pokánie (Žalm 51) a Hospodin mu odpustil, ale vec s Uriášom nezostala bez trestu (ako čítame aj v predchádzajúcich veršoch). „Vtedy povedal Dávid Nátanovi: Zhrešil som Hospodinovi. A Nátan riekol Dávidovi: Aj Hospodin preniesol tvoj hriech, nezomrieš. Ale preto, že si dal tou vecou nepriateľom Hospodinovým príčinu, aby sa rúhali, preto i syn, ktorý sa ti narodil, istotne zomrie“ (2. Samuelova 12:13-14). 

       Celé posolstvo poslané Dávidovi prostredníctvom proroka Dátana a udalosti s tým súvisiace, sú opísané v 2. knihe Samuelovej 12. kapitole vo veršoch 1 až 23. V ďalšom hľadáme odpoveď na otázku: Prečo kráľ Dávid zostal doma?

Dávid zostal v Jeruzaleme

Izrael od vstupu do zasľúbenej zeme musel bojovať s pôvodnými obyvateľmi. Vtedy bývalo zvykom, že vojsko do boja viedol kráľ. To bol jeden z dôvodov, prečo starší Izraela žiadali od Samuela, aby im ustanovil kráľa („…kráľ bude nad nami. A budeme aj my ako všetky iné národy, …a vyjde pred nami a bude bojovať naše boje“,  1. Samuelova 8:19-20). Tak aj Dávid! Od svojich tridsiatich rokov, kedy bol v Hebrone ustanovený za kráľa, vychádzal do boja na čele vojsk Izraela: „A celý Izrael i Júda milovali Dávida, pretože vychádzal a vchádzal pred nimi“ (1. Samuelova 18:16).  

       Vojen bolo veľa, ale Hospodin ochraňoval Dávida počas všetkých jeho bojov (1. Kronická 18:6, 13). Izrael sa veľmi často musel brániť proti náporu okolitých národov, najmä Filištíncov. Vojen s nimi bolo neúrekom a Filištínci sa od samého počiatku Dávidovho kraľovania usilovali Dávida zabiť: „A keď počuli Filištíni, že pomazali Dávida za kráľa nad Izraelom, vyšli hore všetci Filištínci hľadať Dávida“ (2. Samuel 5:17; 1. Kronická 14:8).

       Priebeh niektorých vojen je podrobne opísaný v 2. Samuelovej, v Knihách kráľov a Knihách kroník. Štyrom z nich, označíme si ich ako I – IV, venujeme pozornosť. Píše sa o nich najprv v 2. Samuelovej 21:15-22 a potom aj v 1. Kronickej 20:4-8. Sú to vojny, v ktorých na strane Filištíncov bojovali obri, synovia obra Rafu.

Vojny I-IV s Filištíncami

opísané v 2. Samuelovej 21:15-22

Vojna I

2. Samuelova 21:15-17

„15) Potom mali Filištíni zase vojnu s Izraelom. A tak zišiel Dávid i jeho služobníci s ním. A keď bojovali s Filištínmi, ustal Dávid.

16)  A Jišbi-benob, ktorý bol z detí obra Rafu, ktorého kopije hrot vážil tristo šeklov medi, a ktorý mal opásaný nový meč, povedal, že zabiť Dávida.

17)  Ale mu pomohol Abišaj, syn Ceruje, ktorý uderiac Filištína zabil ho. Vtedy prisahali mužovia Dávidovi jemu a riekli: Nepôjdeš viacej s nami von do boja, aby si nevyhasil sviece Izraelovej“ (2. Samuelova 21:15-17) .

       Dávid v boji s obrom Jišbi-benobom už nestačil so svojimi silami – ustával a Jišbi-benob ho chcel zabiť. Musel mu pomôcť Abišaj, ktorý zabil obra a zachránil Dávida. Pre Izrael to bola vážna situácia a Dávidovi mužovia si to uvedomili. V tých časoch bolo tak, že keď v boji padol kráľ, znamenalo to porážku celého vojska a katastrofa pre národ. Tak sa to opisuje v 1. knihe Samuelovej 31:7 „A keď videli mužovia Izraelovi, ktorí boli na druhej strane doliny, ako aj tí, ktorí boli za Jordánom, že utekajú mužovia Izraelovi, a že zomrel Saul i jeho synovia, opustili tie mestá a tiež utekali. A prišli Filištíni a bývali v nich“.

       Zomrel kráľ Saul i jeho synovia. Vojsko sa rozutekalo, Izraelci opustili svoje mestá a obsadili ich Filištínci. Takéto niečo Dávidovi mužovia nechceli dopustiť, aby Dávidovou smrťou nevyhasla svieca Izraelova a s prísahou mu povedali: „Nepôjdeš viacej s nami von do boja“ (2. Samuelova 21:17). V tom vidíme dôvod, prečo po tejto vojne mužovia s prísahou povedali Dávidovi, že už viacej nepôjde s nimi do bojov a preto Dávid do bojov už viacej nechodil.

       Dávid od svojej mladosti bojoval a boli to víťazné boje. Čas plynul, Dávidovi roky pribúdali, ale ubúdali mu sily a Dávid v boji s obrom Jišbi-benobom už nestačil so svojimi silami – ustával. Na mieste je otázka: Koľko rokov mal Dávid, keď bojoval v toto boji? Preskúmajme to.

Dávidov vek v dobe tejto vojny

Písmo priamo neuvádza Dávidov vek v dobe tejto vojny. Pokúsime sa ho z Písma len vydedukovať:

       Dávid začal kraľovať v Hebrone vo veku tridsať rokov. Tu kraľoval sedem rokov a šesť mesiacov. Potom sa sídlom jeho kráľovstva stal Jeruzalem, kde kraľoval tridsaťtri rokov (2. Samuelova 5:4-5). Nad Júdom a Izraelom celkovo kraľoval štyridsať rokov. V štyridsiatom roku svojho kraľovania, teda ešte za svojho života, odovzdal kráľovstvo svojmu synovi Šalamúnovi, ktorý sa mu narodil v Jeruzaleme. Dávid mal vtedy sedemdesiat rokov.

       Koľko rokov mal Šalamún keď začal kraľovať Písmo neuvádza, ale poskytuje informácie, z ktorých sa o jeho veku dá usudzovať. Sú to nasledovné miesta:

1. Kronická 22:5   „A Dávid riekol: Šalamún, môj syn, je ešte chlapec a útly, a dom, ktorý sa má stavať Hospodinovi, má byť veľký, nádherný a chýrny a na ozdobu všetkým zemiam…“  

1. Kronická 29:1   „Potom povedal kráľ Dávid celému zhromaždeniu: Šalamún, môj syn, ktorého si vyvolil Boh jediného, je ešte len chlapec a útly, a dielo je veľké; lebo to nemá byť palác pre človeka, ale pre Hospodina Boha.“  V oboch týchto veršoch Dávid o Šalamúnovi hovorí ako o „útlom chlapcovi“.

1. Kráľov 3:7   „A teraz, Hospodine, môj Bože, ty si učinil svojho služobníka kráľom namiesto Dávida, môjho otca, no, a ja som len malé dieťa, neviem ani vyjsť ani vojsť, čo a ako robiť“. Takto hovoril Šalamún o sebe už ako kráľ vo sne s Hospodinom: „ja som len malé dieťa“.

Na základe týchto veršov usudzujeme, že keď Šalamún začal kraľovať, bol vo veku medzi desiatym a dvadsiatym rokom – možno mal 15-16. Podľa toho by potom Dávid, keď mu jeho muži zakázali ísť do boja (2. Samuelova 21:17), bol vo veku medzi päťdesiatym a šesťdesiatym rokom.  

       Filištínci vtedy mali najmenej piatich obrov – obra Rafu a jeho štyroch synov (2. Samuelova 21:23). Jeho synovia sa zúčastňovali bojov s Izraelom a ich hlavným cieľom bolo zabiť Dávida. Preto rozhodnutie Dávidovych mužov, aby Dávid v tomto veku už viacej nechodil s nimi do bojov, môžeme považovať len za veľmi múdre a od Hospodina. Bojovať s obrami po päťdesiatke už nie je ľahká ani jednoduchá vec.^B)

Vojna II

2. Samuelova 21:18

18)  A potom sa stalo, že zase bola vojna v Gobe s Filištínmi. Vtedy zabil Sibbechaj Chušatský Safa, ktorý bol tiež z detí Rafu.

Vojna III

2. Samuelova 21:19

19)  A zase bola vojna v Gobe s Filištínmi, a vtedy zabil Elchanán, syn Jare-oregíma, Betlehemský, brata Goliáša Gitťanského, ktorého drevo jeho kopije bolo ako tkáčsky návoj.

Vojna  IV

2. Samuelova 21:20-22

20)  A zase bola vojna v Gáte. A bol tam muž veľkej postavy, ktorý mal po šiestich prstoch na svojich rukách i na svojich nohách, počtom dovedna dvadsaťštyri. I ten sa narodil tomu Rafovi.

21)  A keď hanil Izraela, zabil ho Jonatán, syn Šammu, brata Dávidovho.

22)  Tí štyria sa narodili Rafovi v Gáte, a padli od ruky Dávidovej a od ruky jeho služobníkov.

Vojny II-IV s Filištíncami

opísané v 1. Kronickej 20:4-8 

Vojna II

1. Kronická 20:4 

4)  Potom sa stalo, že povstala vojna v Gázere^C) s Filištínmi. Vtedy zabil Sibbechai Chušatský Sippaiho^D), ktorý bol z detí Ráfu, a boli zohnutí.

Vojna III

1. Kronická 20:5 

5)  A zase bola vojna s Filištínmi, a vtedy zabil Elchanan, syn Jairov, Lachmiho, brata Goliáša Gitťanského. A drevo jeho kopije bolo ako tkáčsky návoj.

Vojna IV

1. Kronická 20:6-8 

6) A zase bola vojna v Gáte. A bol tam nejaký muž veľkej postavy, ktorý mal po šiestich prstoch, dvadsaťštyri. Aj ten sa narodil obrovi Ráfovi.

7)  A keď hanil Izraela, zabil ho Jonatán, syn Šimeu, brata Dávidovho.

8)  Tí sa narodili Ráfovi v Gáte a padli od ruky Dávidovej a od ruky jeho služobníkov.

V 1. knihe Kronickej 20:4-8 sú znova opísané tie isté vojny s Filištíncami, ako v 2. Samuelovej 21:15-22. V 1. knihe Kronickej 20 sa najprv spomína boj Joába s Ammóncami a zaujatie mesta Rabby (verše 1-3). K nim sú pripojené verše opisujúce tri vojny s Filištíncami.

       V pasáži veršov 4-8 už nie je spomenutý obor Jišbi-benob, ktorý bol z detí obra Rafu ani vojna v ktorej bol zabitý (2. Samuelova 21:15-17) a po ktorej Dávidovi prikázali nechodiť viac do bojov. To nás vedie k záveru, že vec s Uriášom Hetejským a Batšebou sa odohrala medzi vojnami I a II Izraela s Filištíncami opísanými v 2. Samuelovej 21:15-17 (vojna I) a 2. Samuelovej 21:18 (vojna II).^E)

Záver

Cieľom článku bolo získať poznanie, prečo Dávid zostal doma v Jeruzaleme a nešiel so svojím vojskom do boja. Toto poznanie sme aj dostali. Dávid nešiel do ďalších bojov so svojím vojskom preto, lebo to bolo „bezpečnostné opatrenie“ Dávidovych mužov (2. Samuelova 21:17). Tiež aj to, že tak sa to udialo z vôle Hospodinovej. Smrť kráľa Dávida na bojovom poli, v boji, by bola znamenala katastrofu pre celý izraelský národ a zánik kráľovstva.

       Záverom môžeme konštatovať, že to nebola svojvôľa kráľa Dávidova, prečo zostal doma. Vo veci s Uriášom Hetejským (1. Kráľov 15:5) však Dávid postupoval spôsobom, ktorý bol zlý v Hospodinovych očiach a za to ho stihol trest  (2. Samuelova 12:9-14).

       Okrem toho sa nám v súvislosti s vecou Uriáša Hetejského dostalo aj poznanie o relatívnom datovaní týchto udalostí. Došlo k nim v dobe medzi vojnami opísanými v 2. Samuelovej 21:15-17 (vojna I) a 2. Samuelovej 21:18 (vojna II).  

Poznámky

A) a) Izai hebr. Jiššai;

      b) Jesse = Izai

B) Písmo uvádza aj inú situáciu, kedy bolo Dávidovi zakázané ísť do boja. Bolo to počas Absolomovej vzbury, keď sa chcel stať kráľom namiesto svojho otca Dávida:

„A Dávid oddal tretinu ľudu do ruky Joábovej, tretinu do ruky Abišaja, syna Ceruje, brata Joábovho a tretinu do ruky Ittaja Gitťanského. A kráľ povedal ľudu: I ja sám pôjdem s vami von do boja. Ale ľud povedal: Nepojdeš! Lebo ak by sme museli utekať, nebudú na nás dbať; ani keby nás zomrela polovica, nebudú na nás veľmi dbať; lebo teraz si ty ako nás desať tisíc. A tak teraz bude dobre, keď nám budeš z mesta na pomoc. Na to im riekol kráľ: Učiním to, čo sa vám vidí za dobré. Preto sa postavil kráľ ku bráne, a všetok ľud vyšiel po stách a po tisícoch“ (2. Samuelova 18:2-4). Toto bola už vnútorná záležitosť Dávidovho kráľovstva.

       Absolomova vojenská vzbura proti Dávidovi je už súčasť trestu, ktorý bol vyrieknutý nad Dávidovym domom zapísaným v 2. Samuelovej 12:10-12. Došlo k nej niekoľko rokov po bitke Dávida s obrom Jišbi-benobom. Ale to, že ľud nedovolil ísť Dávidovi do boja potvrdzuje príkaz Dávidovych mužov z 2. Samuelovej 21:17. Teraz to bol už aj všetok ľud, ktorý stál na strane Dávida, ktorý mu nedovolil ísť do boja.

C) V tomto verši je vojna lokalizovaná k mestu Gázer na rozdiel od verša 2. Samuelova 21:18, v ktorom je lokalizovaná k mestu Gob. Podľa Slovenského ekumenického prekladu a poznámky k veršu 2. Samuelova 21:18-19, Gob sa pravdepodobne nachádzal v tesnej blízkosti Gázeru, ku ktorému 1. Kronická 20:4 umiestňuje tento boj.

D) Sippai je podľa Slovenského ekumenického prekladu a poznámky k veršu 1. Kronická 20:4, hebrejské meno Safu (2. Samuelova 21:19).

E) Keď v Písme čítame niektoré miesta, môžeme nadobudnúť dojem, že Dávid aj p tejto dobe chodil do bojov na čele vojska. Napríklad: „Tí sa narodili Ráfovi v Gáte a padli od ruky Dávidovej a od ruky jeho služobníkov“ (1. Kronická 20:8). Toto sa týka doby už po vojne I s Filištíncami, po ktorej Dávid už mal príkaz nechodiť do bojov. Vysvetlenie je v 2. Samuelovej 12:27-29.

Prechod na články s témou Písmo vyučuje 

Prechod na Najnovšie články na stránke

Prechod na úvodnú stránku – Úvod

Umiestnené: 16. januára 2026

1. diel

13) Videl som v nočných videniach a hľa, s nebeskými oblakmi prichádzal ktosi na pohľad ako Syn človeka a prišiel až ku Starodávnemu dňov, a dali mu priblížiť sa pred neho.

14)  A bolo jemu dané panstvo i sláva i kráľovstvo, a slúžili mu všetky národy a ľudia a jazyky; jeho panstvo je večným panstvom, ktoré nepominie, a jeho kráľovstvo je také, ktoré nebude zničené.

Daniel 7:13-14

Predslov k cyklu

Danielovo proroctvo zapísané v siedmej kapitole sa týka posledných časov a skonania sveta. V obrazoch mu boli zjavené udalosti poslednej doby. Bolo mu zjavené, že na konci časov budú na svete vedľa seba existovať štyri kráľovstvá (ríše), predstavené ako štyri zvieratá (Daniel 7:3-6, 17). Najväčšia pozornosť v Danielovom videní je venovaná štvrtému zvieraťu, ktoré je hrozné, strašné a veľmi silné s desiatimi rohmi. Zviera predstavuje ríšu (kráľovstvo), na čele ktorej bude stáť malý roh, na ktorom boli oči človeka a ústa, ktoré vraveli veľké veci (verše 7-8).  

       Daniela najviac zaujímalo práve štvrté zviera, ktoré bolo rozdielne od nich od všetkých, ktoré žralo a krúšilo a ostatok šliapalo svojimi nohami (verš 19). Tiež chcel vedieť aj o desiatich rohoch, ktoré boli na jeho hlave, a o tom inom, ktorý bol vystúpil, a padli pred ním tri, o tom rohu, ktorý to mal oči a ústa, ktoré vraveli veľké veci, a bol na pohľad väčší ako jeho druhovia (verše 20). Výklad dostal  a nachádza sa vo veršoch 16-17 a 23-27. 

       Všeobecne sa prijíma, že malý roh štvrtého zvieraťa je Antikrist a samotné štvrté zviera je jeho ríša, ktorá bude akýmsi spojenectvom, konglomerátom, či úniou desiatich kráľovstiev (štátov; desať rohov). Na konci posledných časov dominujúcim celosvetovým kráľovstvom, dominujúcou vládnucou mocnosťou bude Antikristova ríša (štvrté zviera). Popri nej budú existovať ešte tri kráľovstvá (ríše) predstavená prvými troma zvieratami. Táto doba a tieto udalosti sú ešte len pred nami.

Úvod

Syn človeka

Výraz Syn človeka ako pomenovanie sa v Písme prvýkrát vyskytuje práve v tejto siedmej kapitole knihy Daniela. Pomenovanie Syn človeka sa vzťahuje na Ježiša Krista. On sám o sebe takto hovoril a nachádzame to na viacerých miestach Písma, napríklad aj v 24. kapitole Matúša vo veršoch 27, 30, 39, 44. O sebe hovoril ako o tretej osobe.

Syn človeka pred Starodávnym dňov

V tomto Danielovom proroctve sú pozoruhodné dva verše a uvádzajú sa v nich tri pozoruhodné veci. Tieto dva verše sú pozoruhodné tým, že vybočujú z kontextu proroctva o Antikristovi a jeho dobe:

13)  Videl som v nočných videniach a hľa, s nebeskými oblakmi prichádzal ktosi na pohľad ako Syn človeka a prišiel až ku Starodávnemu dňov, a dali mu priblížiť sa pred neho.

14)  A bolo jemu dané panstvo i sláva i kráľovstvo, a slúžili mu všetky národy a ľudia a jazyky; jeho panstvo je večným panstvom, ktoré nepominie, a jeho kráľovstvo je také, ktoré nebude zničené“ (Daniel 7:13-14).

Tieto dva verše nijako nezapadajú do doby Antikrista a udalostí rokov jeho vlády.  A to je to, na čo v tomto článku zameriavame pozornosť.

       Vec je v tom, že keď nastane Antikristova doba, Pán Ježiš Kristus k Bohu – k Starodávnemu dňov, ako píše Daniel vo verši 13 –, nebude ešte len prichádzať, lebo on tam už dávno bude sedieť. Sedí tam stále, už od vzatia do neba a teda sedí tam aj v dnešnej dobe („… navždy sa posadil po pravici Božej“ Židom 10:12). Zo zeme natrvalo odišiel k Otcovi na štyridsiaty deň po vzkriesení. Do neba odišiel na nebeskom oblaku (Skutky 1:3 a 9) ako to píše aj Daniel vo verši 7:13. Odišiel z pred očí jeho apoštolov a vtedy, ako to vieme povedať dnes, Antikristova doba – doba malého rohu –, bola v nedohľadne.

       Z pohľadu súčasnej doby Pán Ježiš sedí na tróne po pravici Otca (Starodávneho dňov), ale Daniel píše, že videl syna človeka ešte len prichádzať k Starodávnemu dňov, nie sedieť ho tam. Verš 13 vyvoláva dve otázky: 

Prvá otázka znie: Čo bolo účelom príchodu Syna človeka k Starodávnemu dňov?

Druhou je otázka: Kedy nastala udalosť opísaná vo verši Daniel 7:13? To sú prvé dve veci.

Tretia vec je v tom, že Synovi človeka bolo dané panstvo i sláva i kráľovstvo, a slúžili mu všetky národy a ľudia a jazyky; jeho panstvo je večným panstvom, ktoré nepominie, a jeho kráľovstvo je také, ktoré nebude zničené (Daniel 7:14). Daniel oznamuje, že Synovi človeka bolo dané panstvo i sláva i kráľovstvo a toto všetko dostal ako súdne rozhodnutie súdneho tribunálu, ktorý zasadol v nebesiach a podľa všetkého predsedal mu Starodávny dňov – verše 9 a 10.

        Ak mu všetko to, čo uvádza verš 7:14 bolo ešte len prisúdené vtedy, keď sa Syn človeka priblížil k Starodávnemu dňov, máme tu tretiu otázku: Komu patrilo kráľovstvo pred tým, ako bolo odovzdané Synovi človeka? Toto sa ale z Danielovho proroctva ani z iných starozákonných proroctiev, nedá vyrozumieť. Starozákonné Písma na tieto otázky nedávajú odpoveď. Obraciame sa preto k písmam Nového zákona.

       Na prvé dve otázky odpovieme v nasledovnom diely, v článku pod názvom: „Mária, nedotýkaj sa ma“. Na tretiu odpovieme v treťom diely pod názvom „Daná mi je každá moc“.

Prechod na druhý diel Mária, nedotýkaj sa ma

Prechod na články s témou Písmo vyučuje 

Prechod na Najnovšie články na stránke

Prechod na úvodnú stránku – Úvod

Umiestnené: 27. januára 2026

2. diel

Prvá otázka:

Čo bolo účelom príchodu Syna človeka k Starodávnemu dňov?

Videl som v nočných videniach a hľa, s nebeskými oblakmi prichádzal ktosi na pohľad ako Syn človeka a prišiel až ku Starodávnemu dňov, a dali mu priblížiť sa pred neho.

Daniel 7:13

Ježiš Kristus z Nazareta, Syn človeka, prišiel do Jeruzalema na slávnosť svojej tretej Paschy. Prišiel ako zasľúbený Kráľ a Mesiáš tak, ako ňom prorokoval Zachariáš: prišiel jazdiac na osliatku (Zachariáš 9:9). Izrael ho, ako národ, ako Kráľa a Syna Dávidovho nerozpoznal, ale namiesto toho ho ukrižovali. Udalosti tejto paschálnej slávnosti boli búrlivé a dramatické. Keď Pán svojich učeníkov na túto udalosť pripravoval, nemohli tomu uveriť.

       Ježiš Kristus zomrel, bol pochovaný a na tretí deň vstal z mŕtvych. Potom, ako ženy v prvý deň týždňa prišli k hrobu a našli ho prázdny, bolo to pre jeho učeníkov ďalšie prekvapenie, lebo ešte neznali písma, že musel vstať z mŕtvych (Ján 20:9; Rímskym 4:25; Židom 9:28).

       Ježiš sa v to ráno pri otvorenom hrobe zjavil Márii Magdaléne. Písmo toto stretnutie opisuje nasledovne: „A oni [anjeli] jej povedali: Ženo, čo plačeš? A ona im povedala: Vzali môjho Pána, a neviem, kde ho položili. A keď to povedala, obrátila sa nazad a videla Ježiša stáť, ale nevedela, že je to Ježiš. Ježiš jej povedal: Ženo, čo plačeš? Koho hľadáš? A ona domnievajúc sa, že je záhradník, povedala mu: Pane, ak si ho ty odniesol, povedz mi, kde si ho položil, a ja ho vezmem. Ježiš jej povedal: Mária! A ona sa obrátila a povedala mu hebrejsky: Rabbúni! (čo znamená: Učiteľu!). Ježiš jej povedal: Nedotýkaj sa ma, lebo som ešte nevstúpil hore k svojmu Otcovi; ale choď k mojim bratom a povedz im: Vstupujem k svojmu Otcovi a k vášmu Otcovi a k svojmu Bohu a k vášmu Bohu. A tak prišla Mária Magdaléna a zvestovala učeníkom, že videla Pána, a že jej to povedal (Ján 20:13-18).

       Mária Ježiša sprvu nepoznala, mysliac si, že je záhradník. Pán ju pri tomto stretnutí dôrazne požiadal, aby sa ho nedotýkala, lebo ešte nevstúpil hore k svojmu Otcovi (verš 20:17), ale aby išla k jeho bratom a povedala im: Vstupujem k svojmu Otcovi a k vášmu Otcovi a k svojmu Bohu a k vášmu Bohu (verš 17).

       Prišiel večer tohto dňa. Učeníci boli spolu a dvere, kde boli učeníci zhromaždení, boli zamknuté zo strachu pred Židmi, prišiel Ježiš a zastal si do prostriedku a povedal im: Pokoj vám! (Ján 20:19-20). Ale oni, celí naľakaní a prestrašení, domnievali sa, že vidia ducha. A on im povedal: Prečo ste predesení, a prečo vzchádzajú také myšlienky vo vašom srdci? Vidzte moje ruky i moje nohy, že som ja sám, ten istý. Dotýkajte sa ma a vidzte, lebo duch nemá tela a kostí, a ako vidíte, že ja mám. A to povediac ukázal im ruky a nohy (Lukáš 24:37-40).

       Týmito veršami sme sa dostali k dvom udalostiam. Jedna sa odohrala ráno a bolo to stretnutie Pána Ježiša s Máriou Magdalénou pri otvorenom hrobe. Druhá sa odohrala večerným pri stretnutí Pána s učeníkmi sústredenými za zatvorenými dvermi. Ráno Pán Máriu požiadal, aby sa ho nedotýkala, ale večer už učeníkov požiadal, aby sa ho dotkli. Čo sa udialo, že ráno Márii nedovolil, aby sa ho dotkla a večer už učeníkov o to priam požiadal? Ako tieto skutočnosti vysvetľuje Písmo?

Zostúpil z nebies a prišiel, aby nás zachránil

Adamovou neposlušnosťou sme sa všetci stali hriešnikmi. Všetci splodení z muža a ženy sa rodíme s adamovskou hriešnou prirodzenosťou a ako je napísané: Nieto spravodlivého ani jedného, niet toho, kto by rozumel, niet, kto by vážne hľadal Boha; všetci sa odchýlili, napospol stali sa neužitočnými; niet toho, kto by činil dobro, niet ani jedného (Rímskym 3:10-12). Toto je žalostná realita ľudského rodu po Adamovom páde: niet spravodlivého ani jedného. Obete býkov a kozlov prinášané každoročne nikoho nedokázali urobiť spravodlivým, lebo nie je možné, aby krv býkov a kozlov odňala hriechy (Židom 10:1-4).

       Pretože na zemi nebolo ani jedného spravodlivého, musel zasiahnuť Boh. Otec ustrojiť Synovi telo, poslal ho z nebies sem k nám na zem a prikázal dať mu meno JEŽIŠ, lebo on zachráni svoj ľud od ich hriechov (Matúš 1:22).^A) Boží Syn prišiel medzi nás v poslušnosti Otcovi a prichádzajúc hovorí: „Hľa, idem činiť, ó, Bože, tvoju vôľu… v ktorej vôli sme posvätení donesenou obeťou tela Ježiša Krista, raz navždy“ (Židom 10:9-10).

       Otec položil na Ježiša Krista naše hriechy a na ňom vykonal spravodlivý súd. Ježiš Kristus bol tým bezchybným Baránkom ktorého preduložil Boh za obeť zmierenia (Rímskym 3:25). Na kríži položil svoj život za nás, prelial svoju krv, aby my sme mali odpustené hriechy a stali sa spravodlivými skrze vieru v jeho krvi (Rímskym 3:25). Kristus zomrel na kríži, bol pochovaný a na tretí deň vstal z mŕtvych: „bol vydaný pre naše hriechy a vstal z mŕtvych pre naše ospravedlnenie“ (Rímskym 4:25).

Vstúpil k Otcovi

Z rozhovoru Ježiša s Máriou sa dozvedáme, že je na ceste k Otcovi, aby predstúpil pred neho: Vstupujem k svojmu Otcovi a k vášmu Otcovi a k svojmu Bohu a k vášmu Bohu (Ján 20:17).

       V Kristovi máme vykúpenie skrze jeho krv, odpustenie hriechov (Rímskym 3:24; Efezským 1:7; Kolosenským 1:14). „12) ani nie krvou kozlov a teliat, ale svojou vlastnou krvou vošiel raz navždy do svätyne vynajdúc večné vykúpenie. 22)  A skoro všetko sa krvou očisťuje podľa zákona, a bez vyliatia krvi nedeje sa odpustenie. 24)  Lebo Kristus nevošiel do svätyne, učinenej rukou, protiobrazu to pravej, ale do samého neba ukázať sa teraz tvári Božej za nás“ (Židom 9:12, 22, 24).

       Kristus po svojom vzkriesení odišiel do neba so svojou krvou ukázať sa tvári Božej za nás. Vstúpil so svojou krvou do svätyne ako náš predbehúň (Židom 6:20). Toto sa udialo v prvý deň týždňa, v prvý deň Spasiteľovho vzkriesenia. Ježiš Kristus, Syn človeka, vstúpil so svojou krvou do svätyne ako náš veľkňaz. Dokumentoval tým, že naplnil Otcovu vôľu a dielo, ktoré mu uložil Otec a kvôli ktorému prišiel sem dole medzi nás, na svet, splnil a svojou vlastnou krvou vošiel raz navždy do svätyne vynajdúc večné vykúpenie (Židom 9:12) a raz a navždy odstránil hriechy svojou obeťou (verš 26).

Odpoveď na prvú otázku znie: Ježiš Kristus (Syn človeka) odišiel do nebies, aby predstúpil pred Boha (Starodávneho dňov) so svojou krvou a tým dokumentoval, že dielo, ktorému otec uložil splnil. Naplnil jeho vôľu.

To bol účel jeho príchodu k Bohu a Otcovi. Odpoveď potrebujem ešte doplniť vysvetlením, prečo sa Mária nemala dotknúť Pána ráno pri stretnutí s ním. Urobíme tak v nasledujúcom krátkom oddiele.

Prečo Ježiš nedovolil Márii, aby sa ho dotkla?

Vysvetlenie tejto skutočnosti poskytuje Písmo v knihe proroka Aggea v 2. kapitole vo veršoch 11 až 13 a týka sa obete prinášanej Bohu. V týchto veršoch čítame, že to, čo je obetované Hospodinovi a prináša sa pred jeho tvár, nesmie sa podľa zákona (verš 11) ničoho dotknú, lebo by sa obeť znečistila, stala sa nečistou, nesvätou. Pre svätého Boha nič nečisté nie je prijateľné.

       Pán Ježiš Kristus (Syn človeka) po svojom vzkriesení Márii povedal, že odchádza k svojmu Otcovi a svojmu Bohu. Odchádzal ako živá obeť ukázať sa so svojou krvou tvári Božej (Židom 9:22-24) a podľa Daniela ukázať sa Starodávnemu dňov  a pred súdny tribunál: „…zasadol súd, a boli otvorené knihy“ (verš 10). Predstúpil tam podľa zákona, podľa pravidiel svätoslužby (Židom 9:1) nepoškvrnený, čistý, preto Daniel vo videní videl, že Synovi človeka sa dalo priblížiť pred Starodávneho dňov (Daniel 7:13). Toto svedčí aj o tom, že obeť Pána Ježiša Krista Boh prijal.

Odpoveď na položenú otázku znie: Nesmela sa ho dotknúť, aby obeť, Boží Baránok, nebol poškvrnený, nečistý.

Boh prijal obeť Ježiša Krista a Nová zmluva bola uzavretá a zapečatená (Židom 9:16). Preto sa už večer prvého dňa učeníci mohli Pána dotýkať.

Druhá otázka:

Kedy nastala udalosť opísaná vo verši Daniel 7:13?

Okrem toho, že Syn človeka bol Starodávnym dňov prijatý, udialo sa aj to, že súdnym rozhodnutím mu tam bolo dané panstvo i sláva i kráľovstvo nad všetkými národmi, ľuďmi a jazykmi. Bolo mu dané panstvo, ktoré je večným panstvom, ktoré nepominie, a kráľovstvo, ktoré nebude zničené (Daniel 7:14). Tuto skutočnosť oznámil svojim učeníkom tesne pred svojim odchodom do nebies k svojmu Bohu a svojmu Otcovi. Oznámil im to v štyridsiatom dni od svojho vzkriesenia a poveril ich zvestovaním evanjelia: „A Ježiš pristúpiac hovoril s nimi a povedal: Daná mi je každá moc na nebi aj na zemi.  A tak iďte, čiňte učeníkmi všetky národy krstiac ich vo meno Otca i Syna i Svätého Ducha  učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skonania sveta. Amen“ (Matúš 28:18-20; Skutky 1:8). Pre učeníkov to boli slová uistenie, že sú pod ochranou toho, komu je už daná všetka moc na nebi aj na zemi, a preto sa nemusia ničoho obávať, z ničoho nemusia mať strach. A ako čítame na ďalších miestach Písma, učeníci jeho slová pochopili, prijali a poslúchli. Išli a zvestovali evanjelium Ježiša Krista najprv v Jeruzaleme, potom v Judsku a tak až do posledných končín sveta. Keď Pán na štyridsiaty deň po vzkriesení odišiel natrvalo do neba, už mu bola prisúdená všetka moc na nebi aj na zemi.

       Z tohto všetkého dostávame odpoveď aj na druhú otázku, ktorá znie: K udalosti opísanej v Danielovi 7:13 došlo v prvý deň z mŕtvychvstania nášho Pána Ježiša Krista.

       Podľa nášho datovania udalosti opísané vo veršoch Daniel 7:13-14 nastali v roku 33 po Kristovi (v roku 33 n. l.) Bolo to v prvý deň týždňa po sviatku Paschy (Veľkej noci). Ide o relatívne datovanie a dátum tohto dňa vieme určiť s presnosťou, s akou vieme určiť dátumy narodenia a ukrižovania Ježiša Krista. Udalosti, o ktorých píšeme v tomto cykle nastali v dobe, ktorá je už dávno za nami, zatiaľ čo Antikristova doba je ešte len vec budúcnosti.

Poznámky

A) Ježiš (Matúš 1:21) = Ješua – „Hospodin vysloboditeľ“

Návrat na prvý diel Na pohľad ako Syn človeka

Prechod na tretí diel Daná mi je všetka moc

Prechod na články s témou Písmo vyučuje 

Prechod na Najnovšie články na stránke

Prechod na úvodnú stránku – Úvod

Umiestnené: 27. januára 2026

3. diel

A Ježiš pristúpiac hovoril s nimi a povedal: Daná mi je každá moc na nebi aj na zemi.

Matúš 28:18

Tretia otázka:

Komu patrilo kráľovstvo pred tým, ako bolo odovzdané Synovi človeka?

Dielo spasenia a vykúpenia Božieho ľudu Ježišom Kristom z Nazareta sa udialo na zemi. Svojím rozsahom a významom však presahuje náš zemský časopriestor. Ježiš v prvý deň svojho vzkriesenia vstúpil na nebesia a so svojou krvou vošiel do nebeskej svätyne a ukázal sa otcovi. Ráno hovoril s Máriou pri otvorenom hrobe a večer sa zjavil učeníkom zhromaždenými za zamknutými dverami.

       Potom sa počas štyridsiatich dní živý zjavoval svojim apoštolom, ktorých aj vyučoval o Božom  kráľovstve (Skutky 1:1-3). Na štyridsiaty deň bol zdvihnutý hore do neba, podňal ho oblak a vzal z pred ich očí (verše 2 a 9) a sadol si po pravici Božej (Marek 16:19). Pán Ježiš Kristus teraz sedí na tróne v nebesiach po pravici Boha (Kolosenským 3:1) a bude tam až do časov napravenia všetkého, o čom hovoril Bo h skrze ústa všetkých svojich svätých prorokov od veku (Skutky 3:21).

       Apoštol Peter píše, že Ježišovi prv, ako odišiel do neba, boli mu podriadení anjeli, vrchnosti a moci (1. Petrov 3:22). Peter sa odkazuje na slová Pána Ježiša: „… Daná mi je každá moc na nebi aj na zemi“ (Matúš 28:18). Táto každá moc na nebi aj na zemi, ako sme usúdili podľa Daniela 7:13-14, Jána 20:13-18 a Lukáš 24:37-40, mu bola súdnym rozhodnutím daná v nebesiach už v prvý deň týždňa po Pasche v roku 33 n.l.

Konštatujeme, že: Súd z veršov Daniela 7:9,13-14, zasadal v nebesiach  v prvý deň vzkriesenia Ježiša Krista a ustanovil, že vláda a moc na nebi a na zemi bude v ďalšom patriť Synovi človeka (verš 14). (Podrobnejšie o tom píšeme v druhom diele tohto cyklu).

Pánovi Ježišovi Kristovi bola každá moc na nebi aj na zemi prisúdená už pred dvetisíc rokmi, ale doba, v ktorej žijeme, v ničom nenasvedčuje tomu, žeby tu na zemi vládlo nebeské kráľovstvo. Zloba, nenávisť, nepokoje, vojny, choroby, epidémie, katastrofy rôzneho druhu, vzťahy medzi jednotlivcami aj národmi – toto všetko tu okolo nás určite nie je nebeské kráľovstvo. Ako to je, a prečo to je tak ako je, keď už dávno bolo rozhodnuté, že všetka moc a panstvo aj na zemi, teda kráľovstvo na zemi, bolo prisúdené Synovi človeka, teda Ježišovi Kristovi? Aj o tom vyučuje Písmo. A v ďalšom texte článku sa tejto otázke venujeme. Vrátime sa k udalostiam na počiatku dejín ľudstva.

V rajskej záhrade

Dejiny ľudstva začínajú stvorením prvého ľudského páru, Adama a Evy. Dostali vládu nad celou zemou (1. Mojžišova 1:26) a jeden príkaz: nejesť zo stromu poznania dobrého a zlého (verše 2:16-17). Boží nepriateľ, Satan, zviedol Evu, ktorá odtrhla ovocie zo zakázaného stromu. Jedla a dala aj Adamovi (verš 3:6). Táto udalosť, tento skutok neposlušnosti Bohu a poslúchnutie hada, Satana^A), znamenal, že vláda nad svetom prešla do rúk Satana, lebo Písmo zjavuje, že: „komu sa vydávate za sluhov cieľom poslušnosti, že ste sluhami toho, koho poslúchate…“ (Rímskym 6:16). Neposlušnosťou Adama sa stalo, že prišiel  – a s ním aj všetko jeho potomstvo, celé ľudstvo –, o vládu nad svetom a vládcom nad svetom sa stal Satan.

Na púšti

Od rajskej záhrady kráľovstvá sveta patria Satanovi. Pán Ježiš po krste v Jordáne bol vedený na púšť a tam bol pokúšaný Satanom. Okrem iných mu Satan dal aj ponuku: 

„5) A diabol ho vyviedol na vysoký vrch a ukázal mu všetky kráľovstvá sveta v okamihu.

6)  A diabol mu povedal: Tebe dám všetku túto moc aj ich slávu, lebo je mne daná, a komu chcem, tomu ju dám.

7)  Ty teda, ak sa pokloníš predo mnou, všetko bude tvoje.

8)  A Ježiš odpovedal a riekol mu: Iď za mnou, satane, lebo je napísané: Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jemu samému budeš svätoslúžiť“ (Lukáš 4:5-8).

       Pán Ježiš Satanove ponuky odmietol, odolal jeho pokušeniam, ale nepoprel, žeby nebolo pravdou, že všetky kráľovstvá sveta patria Satanovi a komu chce, tomu ich odovzdá (verše 5 a 6). Všetky zemské kráľovstva patria Satanovi a príde čas, že ich všetky a s nimi aj všetku túto moc aj ich slávu niekomu odovzdá. Píšeme o tom nižšie.

Na Golgote

Izraelský národ mal zasľúbenie Kráľa a kráľovstva (Lukáš 12:323, Skutky 1:6). Boh svoj sľub dodržal,. Kráľ prišiel jazdiac na osliatku tak, ako to predpovedal prorok Zachariáš 9:9. (Príchod Ježiša Krista na jeho tretiu slávnosť Paschy je opísaný v Matúšovi 21. kapitole a ostatných evanjeliách). Izraelský národ ho vtedy, okrem malej hŕstky, neprijal, ale namiesto toho ho, Ježiša Krista z Nazareta, ukrižovali. Na golgotskom kríži zomrel, bol pochovaný a na tretí deň vzkriesený. Na tomto kríži zavŕšil dielo, kvôli ktorému prišiel sem medzi nás na zem. Naplnil zákon, porazil smrť, odzbrojil Satana a zvíťazil aj nad všetkými kniežatstvami a vrchnosťami a odzbrojil ich (Kolosenským 2:15).

       Keď prišiel na svoju poslednú Paschu do Jeruzaleme vedel, že prišla jeho hdina: „Ale Ježiš im odpovedal a riekol: Prišla hodina, aby bol oslávený Syn človeka… Teraz je moja duša rozrušená, a čo mám povedať: Otče, vyprosti ma z tejto hodiny? Ale veď preto som prišiel k tejto hodine… Teraz je súd tohoto sveta; teraz bude knieža tohoto sveta von vyvrhnuté “ (Ján 12:23, 27, 31).

       Svojim učeníkom po poslednej večeri ešte povedal, že potom, keď on odíde, príde Svätý Duch a ten keď príde, bude usvedčovať svet o hriechu, o spravodlivosti a o súde (Ján 16:8): „a o súde, že knieža tohoto sveta je odsúdené“ (verš 11). Že knieža tohto sveta, ktorým je Satan, je odsúdené, Svätý Duch vyučuje v minulom čase. Na golgotskom kríži, tu na zemi, bol Satan porazený a odzbrojený. A na súde v nebesiach (Daniel 7:9 a 13-14) mu bolo odobrané panstvo i sláva i kráľovstvo a boli dané Synovi človeka, Ježišovi Kristovi  (verš 14).

       Panstvo, sláva i kráľovstvá sveta boli súdnym rozhodnutím odobrané Satanovi a dané Synovi človeka, Ježišovi Kristovi. Neprehliadnime, že Ježišovi Kristovi ich odovzdal súd a toto rozhodnutie padlo na súde v nebesiach v roku 33 n.l. Teda, od vtedy už všetky zemské kráľovstvá prináležia Ježišovi Kristovi. Prečo teda ešte ani dnes nemáme na zemi nebeské kráľovstvo? Prečo na zemi ešte nevládne Ježiš Kristus? Je to tým, že súd okrem vynesenia rozhodnutia (rozsudku) určuje aj, kedy jeho rozhodnutie nadobudne platnosť. Až po nadobudnutí platnosti súdneho rozhodnutia sa uskutočňuje to, čo je jeho obsahom. V prítomnosti súdne rozhodnutie oznámené v Danielovi 7:14 ešte nenadobudlo platnosť. Satan už nie je vládcom de jure (podľa zákona), ale ešte stále vládne a vládnuť bude dovtedy, kým súd neurčí, kedy jeho rozhodnutie z Daniela 7:13 oznámeného v roku 33 n.l., nadobudne úplatnosť, kedy vstúpi do platnosti.

       A predsa, nebeské kráľovstvo tu na zemi už svojim spôsobom je prítomné. Je prítomné v srdciach Božích detí, Kristom vykúpených, nových stvorení v Kristovi, teda tých, ktorí patria Pánovi. Pre týchto je Boží Syn, Syn človeka, Ježiš Kristus z Nazareta Kráľ a Pán a oni sú už občania nebeského kráľovstva (Filipským 3:20). S istou voľnosťou môžeme povedať, že: v prítomnej dobe Boží ľud žije uprostred satanovych kráľovstiev sveta, ale sa nachádza ambasáde Božieho kráľovstva. Je to obrazné vyjadrenie, ale, myslím si, dobre vystihujúce prítomné prebývanie Božieho ľudu na tejto zemi.

V dobe posledného Danielovho „týždňa“

Čas Jakobovho súženia

Izraelu bolo za neposlušnosť a neveru vymeraných sedemdesiat „týždňov“ (sedemdesiat krát sedem rokov = 490 rokov) „výchovného opatrenia“. Šesťdesiatdeväť „týždňov“ (483 rokov) už uplynulo a posledný Danielov „týždeň“ (posledných sedem rokov) je ešte len pred nami. V prvej polovici tohto posledného sedemročného obdobia Izrael bude mať relatívny pokoj, ale v druhej polovici, v druhých tri a pol rokoch sa bude nachádzať v tzv. Jakobovom súžení (Jeremiáš 30:7; 1. Tesalonickým 5:3).^B)

Nadobudnutie právoplatnosti vlády na nebi

V knihe Zjavenia Jána v 12. kapitole a vo veršoch 7-12 čítame, že v nebi nastal boj: „A povstal boj na nebi: Michal a jeho anjeli bojovali proti drakovi; a bojoval i drak a jeho anjeli“ (verš 7). Drak (Satan) a jeho anjeli boj prehrali a boli zvrhnutí na zem a „ich miesto sa viacej nenašlo na nebi“ (verše 8 a 9). 

       Satan a jeho anjeli boli z neba zvrhnutí na zem a tu na zemi drak (Satan) svoj trón odovzdá šelme (Antikristovi), ktorý bude na zemi vládnuť tri a pol roka. Usudzujeme, že k tomu dôjde v posledný mesiac prvej polovice Danielovho „týždňa“. Antikrist sa na trón v chráme v Jeruzaleme posadí už s vedomím tejto vlády a moci. Toto datovanie odvodzujeme hlavne z verša Daniel 12:11, a že Antikristova vláda bude trvať presne tri a pol .  

.       Po tom, ako bol Satan zvrhnutý na zem, Ján píše, že na nebi počul veľký hlas, ktorý hovoril: „…Teraz sa stalo spasenie a moc a kráľovstvo spasením, mocou a kráľovstvom nášho Boha a vláda vládou jeho Krista, lebo je zvrhnutý žalobník našich bratov, ktorý žaloval na nich pred naším Bohom dňom i nocou“ (verš 10).

       Máme za to, že po zvrhnutí Satana na zem nadobudlo právoplatnosť súdne rozhodnutie z verša Daniel 7:14 o odovzdaní všetkej moci na nebi Synovi človeka, Ježišovi Kristovi. Pán Ježiš je ešte stále na nebi a na tróne.

Nadobudnutie právoplatnosti vlády na zemi  

Čo sa odohráva na zemi

Satan bude zvrhnutý na zem, ale vláda nad zemou mu ešte stále bude patriť.

Z Danielovych proroctiev a Knihy Zjavenia vieme, že príde čas, že na scéne dejín sa objaví silný a krutý celosvetový vládca v Danielovom proroctve predstavený ako „malý roh“ nachádzajúcich sa na hlave štvrtého zvieraťa (Daniel 7:8), Z novozákonného Písma ho poznáme pod pomenovaním Antikrist (1. Jánov 2:18). Danielovi vo videní bolo o „malom rohu“ (Antikristovi) ukázané: „A hľadiac videl som, že ten roh viedol vojnu so svätými a premáhal ich… A budú vydaní do jeho ruky až do času a čias a do polovice času“ (Daniel 7:21, 25). Čas, časy a pol času je doba tri a pol roka a je to doba druhej polovice posledného Danielovho „týždňa“, v ktorej bude prebiehať Jakobovo súženie.

      Antikrist sa na scéne dejín objaví v dobe, keď začne plynúť posledný Danielov „týždeň“. Prvých tri a pol roka tohto sedemročného obdobia bude pôsobiť v „utajení“, bude vystupovať ako celosvetový mierotvorca. V polovici tohto „týždňa“ sa demaskuje tým, že sa posadí do chrámu Božieho ako Boh a bude sa vydávať za Boha (2.Tesalonickým 2:4). V knihe Zjavenia Ján píše, že je to Satan, ktorý obdarí Antikrista veľkou mocou nad svetom: „A šelma, ktorú som videl, bola podobná pardovi… A drak jej dal svoju moc i svoj trón i veľkú právomoc“ (Zjavenie 13:2; pozri Lukáš 4:6), „A klaňali sa drakovi, ktorý dal šelme takú moc, a klaňali sa i šelme a hovorili: Kto je podobný šelme, a kto môže bojovať s ňou?!“  (verš 4). Šelma je Antikrist a drak je Satan. To, že Satan dá Antikristovi svoj trón i veľkú právomoc znamená, že mu dá vládu nad kráľovstvami sveta, ktoré jemu, Satanovi, patria. Dá mu vládu a moc nad celou zemou.

       V Zjavení čítame, že Pán Ježiš je na tróne v nebesiach. Rozlamuje pečate na zapečatenej knihe, ktoré nikto nemohol rozlomiť iba on (Zjavenie 5:3, 5). Vládu nad zemou, nad zemskými kráľovstvami má Antikrist. Apoštol Ján píše, že pri hlase poslednej, siedmej trúby, na ktorej trúbil siedmy (posledný) anjel, na nebi povstali hlasy:

       „A siedmy anjel zatrúbil, a povstali veľké hlasy na nebi, ktoré hovorili: Kráľovstvá sveta sa stali kráľovstvami nášho Pána a jeho Krista, a bude kraľovať na veky vekov“ (Zjavenie 11:15). Teraz, pri hlase tejto trúby nadobudlo právoplatnosť rozhodnutia súdu z verša Daniel 7:14, ktorým aj kráľovstvá sveta boli odovzdané Synovi človeka, Ježišovi Kristovi.

        Prvé, čo Ježiš Kristus už ako Kráľ a Pán na nebi a na zemi urobí je, že príde pre svoju Cirkev, pre svoju Nevestu. Nezostúpi ešte na zem, jeho noha sa ešte nedotkne zeme, lebo na zemi vládne Antikrist, ktorému vláda bola daná na dobu tri a pol roka, a toto sa musí dodržať. Zostúpi z neba do nižších častí a so svojou Cirkvou sa stretne medzi nebom a zemou, podľa všetkého v blízkosti zeme, v povetrí (1. Tesalonickým 4:16-17). Podľa Zjavenia Jána 12:10 Ježiš Kristus pre svoju manželku príde už ako Kráľ a Pán.               

       Cirkev je od tohto okamžiku už u Pána a bude s ním už navždy (1. Tesalonickým 4:17). Kde bude Pán, tam bude aj Cirkev. Nasleduje súd pred súdnou stolicou Kristovou (2. Korintským 5:10) a potom svadba Baránkova (Zjavenie 19:7).

       Domnievame sa, že súd v nebesiach (Daniel 7:26-27)ktorý rozhodol o odňatí panstva a záhube malého rohu (Antikrista),  zasadne tesne pred hlasom poslednej, siedmej trúby, alebo počas nej, čiže pred vychvátením Cirkvi.

„26) Ale potom zasadne súd, a odnímu jeho panstvo, aby ho vyplienili a zahubili až do konca.

27) A kráľovstvo, panstvo a veličenstvo kráľovstiev pod všetkými nebesami bude dané ľudu svätých Najvyšších; jeho kráľovstvo je večným kráľovstvom, a všetky panstvá budú jemu slúžiť a poslúchať ho“ (Daniel 7:26-27).

Z týchto veršov rozumieme, že:

a) Odňatie panstva Antikristovi znamená, že mu je odňatá vláda, ale moc (vojská) mu je ponechaná. Znamená to, že Antikrist bude bojovať s Baránkom, ale nezvíťazí nad ním. Zvíťazí Baránok, lebo on je už Kráľom a Pánom nad celou zemou (Zjavenie 17:14). Súd zasadal počas Antikristovej vlády, preto sa hovorí o odňatí jeho panstva (verš 26).

b) Antikristovi odňali vládu „aby ho vyplienili a zahubili až do konca“ (verš 26). Slovám do konca rozumieme tak, že Antikrist nebude odstránený okamžite, ale až na konci jeho tri a pol ročnej vlády. A tiež to, že jeho záhuba má byť definitívna (verš 7:11).

c) Z presného znenie tohto verša: „Ale potom zasadne súd, a odnímu jeho panstvo, aby ho vyplienili a zahubili až do konca“ sa dozvedáme aj to, akým spôsobom mu má byť odňaté panstvo. Má to byť spôsobom: aby ho vyplienili až do konca– teda vojenskou silou. A kto to má urobiť hovoria verše Zjavenie 17:14 a Zjavenie 19:19-21

„14) Tí [desať kráľov] budú bojovať s Baránkom, a Baránok zvíťazí nad nimi, pretože je Pánom pánov a Kráľom kráľov, aj tí, ktorí sú s ním, povolaní, vyvolení a verní“ (Zjavenie 17:14) a

„19) A videl som šelmu a kráľov zeme aj ich vojská, zhromaždené bojovať s tým, ktorý to sedel na tom koni, aj s jeho vojskom.

20) A lapená bola šelma a s ňou falošný prorok, ktorý robil pred ňou divy, ktorými zviedol do bludu tých, ktorí prijali znamenie šelmy a tých, ktorí sa klaňali jej obrazu. Tí dvaja boli hodení živí do ohnivého jazera, horiaceho sírou.

21)  A ostatní boli pobití mečom toho, ktorý to sedel na tom koni, mečom, vychádzajúcim z jeho úst. A všetko vtáctvo sa nasýtilo ich tiel.“ (Zjavenie 19:19-21).

       Antikrist (šelma, malý roh) bude odstránený v boji s Baránkom a tými, ktorí budú s ním (Zjavenie 147:14). K jeho záhube dôjde na základe rozhodnutia súdu.

d) Kráľovstvá pod všetkými nebesami (kráľovstvá sveta) budú dané svätým Najvyšších (Cirkvi), ako je to uvedené aj vo verši 18 a vyhlásené v Knihe Zjavenia Jána: „a učinil si nás nášmu Bohu kráľmi a kňazmi, a budeme kraľovať na zemi“ (verš 5:10). Rozhodnutie tohto súdu (verš 26) nadobudne okamžitú právoplatnosť. Súčasne s týmto súdnym výnosom nadobudne právoplatnosť aj rozhodnutie súdu z veršov Daniel 7:13-14 a už  všetka vláda a moc na nebi a zemi bude skutočne (de facto) patriť Synovi človeka.

       Kráľmi a kňazmi nášmu Bohu z nás učiní náš nebeský ženích (manžel), Pán a Kráľ na nebi a na zemi, Ježiš Kristus. Dôjde k tomu po súde pred súdnou stolicou Kristovou a svadbou Baránkovou (Zjavenie 19:7-8 a 14).

       Po svadbe Baránkovej Ježiš Kristus spolu so svojím vojskom zostúpi z nebies ako Kráľ kráľov a Pán pánov (Zjavenie 19:16) a v bitke na zemi porazí Antikrista a jeho vojsko (verše 19 a 21).

       Antikrist (šelma) a jeho falošný prorok budú hodení do ohnivého jazera horiaceho sírou (Zjavenie 19:20), čím sa naplní Danielovo proroctvo z verša 7:11 a 26 . Satan o vládu nad svetom prišiel tak, že ju sám odovzdal Antikristovi a ten bol porazený Kráľom a Pánom Ježišom Kristom. Satan bude zviazaný a na tisíc rokov uvrhnutý do podzemného žalára, aby viac nezvádzal národy (Zjavenie 20:1-3).

       Porazením Antikrista a jeho vojska navždy zaniknú všetky zemské ríše (kráľovstvá), lebo bude porazený a zabitý celosvetový vládca, ktorým vtedy bude Antikrist (šelma) a jeho vojsko. Po tejto udalosti nastúpi vláda a kráľovstvo Pána Ježiša Krista, ktoré nebude nikdy zničené.

Poznámky

A)

a) Identifikácia je podľa apoštola Jána v Zjavenie 12:9, kde je uvedené: „A zvrhnutý bol veľký drak, ten starý had, ktorý sa volá diabol a satanáš, ktorý zvodí celý svet; zvrhnutý bol na zem, a jeho anjeli boli zvrhnutí s ním“.

b) Apoštol Ján písal Knihu Zjavenia na ostrove Patrmos v deväťdesiatych rokoch n.l., teda koncom 1. storočia. O Satanovi, že zvádza cely svet, píše v prítomnom čase. To znamená, že koncom 1. storočia vládu nad svetom má stále Satan (Veľký drak, Starý had.)

B)

O Jakobovom súžení alebo dni Hospodinovom, hovorili starozákonní proroci. Výraz Jakobovo súženie pochádza od Jeremiáša (Jeremiáš 30:7).

Návrat na prvý diel Na pohľad ako Syn človeka

Prechod na druhý diel Mária, nedotýkaj sa ma

Prechod na články s témou Písmo vyučuje 

Prechod na Najnovšie články na stránke

Prechod na úvodnú stránku – Úvod

Umiestnené: 30. januára 2026