(Títovi 1:10)

Slovom „kontradikcia„ sa označujú protirečenia v prehláseniach. Vlastná definíciu pojmu kontradikcia:

Kontradikcia -ie ž. (lat.) alebo protirečenie  je tvrdenie obsahujúce vzájomne si odporujúce myšlienky, rozpor, logický spor; vzájomné pôsobenie protikladov.

Kontradikcia je zložené slovo:

Predpona „kontra-“ má význam „proti-„.

„dikcia“ -ie ž. /lat./ odb. individuálny spôsob vyjadrovania, vyslovovania, technika hovoreného slova, reči.

Príklad kontradikcie (protirečenia, vnútorne protirečivého výroku): Anička je manželka starého mládenca.

Kontradikcie poukazujú na nesprávnosť a neudržateľnosť predloženého učenia ako súboru prehlásení a tvrdení. Toto platí úplne všeobecne o akomkoľvek učení, o akomkoľvek súbore prehlásení či tvrdení.

V takomto učení jednotlivé vyhlásenia (tvrdenia) stoja proti sebe a hovoríme o ňom, že obsahuje vnútorné protirečenie. Učenie, v ktorom sa vyskytujú vnútorné protirečenia, neobstojí – „… niktorý dom, rozdelený proti sebe, neobstojí.“ (Matúš 12:25).

Ak objavíme v učení, ktoré na danú tému hlásame, vnútorné protirečenie, treba toto učenie opustiť (zavrhnúť) a treba prijať nové učenie a to také, v ktorom nebude ani jedno vnútorné protirečenie. Iba učenie bez čo len jedného vnútorného protirečenia môže ašpirovať na pomenovanie: biblické učenie. Aby bolo nejaké (ľubovoľné) učenie naozaj biblickým, musí okrem predchádzajúcej podmienky (neobsahovať ani jedno vnútorné protirečenie) spĺňať aj ďalšiu podmienku a tou je byť tiež bez čo len jedného vonkajšieho protirečenia. Vonkajším protirečením by v prípade „biblického učenia“ bolo protirečenie s Bibliou – protirečenie s niektorým biblickým tvrdením, veršom, či textom (pasážou).

Vo všeobecnom prípade ľubovoľného učenia, dané učenie nesmie obsahovať jednak vnútorné protirečenie a jednak nesmie byť v protirečení (v rozpore) s tým, čo sa považuje za prijatý normál. Rozpor s prijatým normálom je vonkajšie protirečenie. Napr. v prípade právnych zákonov danej konkrétnej spoločnosti žiaden konkrétny čiastkový zákon nesmie obsahovať vnútorné protirečenie (nesmie byť v rozpore sám so sebou) a nesmie byť v protirečení (v rozpore) s prijatou a platnou Ústavou tejto spoločnosti (nesmie obsahovať vonkajšie protirečenie). Keby to tak bolo, tak právny systém tohto štátu ako celok by bol nefunkčný.

Učenie, ktoré obsahuje ako vnútorné tak aj vonkajšie protirečenie je totálne zlé, úplne nanič. Ak objavíme v učení, ktoré na danú tému hlásame, vnútorné alebo vonkajšie protirečenie, alebo oboje, treba toto učenie opustiť (zavrhnúť) a treba prijať nové učenie a to také, v ktorom nebude ani jedno vnútorné protirečenie a ani jedno vonkajšie protirečenie.

Úvaha o jednom kontroverznom tvrdení

Je možné spasenie „odložiť“?

V dnešných dňoch v kresťanskom svete existuje názor, podľa ktorého spasenie nie je síce možné stratiť, ale je možné si ho „odložiť“.

Podľa tohto názoru: spasenie nie je možné stratiť, ale je možné ho odložiť, čiže spasený človek si svoje spasenie môže odložiť

Toto presvedčenie sa predkladá v diskusii názorov o zachovaní spasenia (istote spasenia svätých) a možnosti straty spasenia a vzťahuje sa na určite spasených ľudí – netýka sa nespasených. Pritom nie je bližšie špecifikované, čo sa pod odložením spasenia má rozumieť a ako sa spasenie „odkladá“.

Rozumieme, čo znamená odložiť si kabát. Pri odložení kabáta sa udeje to, že kabát, ktorý máme na sebe, si vyzlečieme zo seba a odložíme ho na nejaké určené alebo neurčené miesto. Odložiť kabát znamená nebyť v kabáte, nemať ho oblečený na sebe, ale byť z kabáta vyzlečený a kabát sa nachádza mimo nás niekde inde. Neskôr si ho podľa potreby odtiaľ  môžeme vziať a znova si ho obliecť. S kabátom sa ešte dá urobiť aj to, že kabát si vyzlečieme a zahodíme. So spasením sa to však takto urobiť nedá.   

Súčasťou spasenia je aj znova zrodenie, v ktorom spasený dostáva nové srdce, nového ducha a Svätého Ducha (Jeremiáš 31:31; Ezechiel 36:26-27). Spasený človek je ospravedlnený Kristovou mu pripočítanou spravodlivosťou, má účasť na božskej prirodzenosti (účastný božskej prírody, 2. Petrov 1:4; Kolosenským 3:3), má večný život (Ján 3:16, 3:36) a iné. A všetky tieto veci spasený dostal od Boh a stratiť ani nijako odložiť sa nedajú! Je to Božie dielo, ktoré Boh robí v človeku (v jeho vnútri), ktorý sa tým stáva novým stvorením v Kristovi (spaseným) – a Boh čo v človeku urobil, urobil raz a navždy – a človek si z toho nemôže nič odstrániť ani „odložiť“ ani mu to nemôže nikto vziať. A ani Boh čo človeku v spasení dal, neberie späť.   

Že máme účasť na Božom živote, že máme večný život bude na nás zjavené a viditeľné až potom, ako sa s Kristom vrátime na zem pri jeho druhom príchode. Vtedy sa sem vrátime v nových premenených telách. Ale aj keď sme ešte na tejto zemi a žijeme v starom nepremenenom tele, už tento Boží večný život môžeme a máme žiť. Tak to píše apoštol Pavel Timotejovi: „uchop večný život, do ktorého si aj povolaný“ (1. Timotejovi 6:12) aj ostatným: „prikazuj… aby uchopili skutočný, večný život“ (verše 17, 19).

Večný život je iný, než ten prirodzený život, ktorým sme žili pred znova zrodením. Je to nový život, život žitý v Kristu. Týmto životom majú žiť všetci tí, ktorí sú nové stvorenie v Kristu, lebo tento život nám je daný. Pavel skrze list Timotejovi pripomína, že tento večný život už máme a napomína, aby týmto životom žili všetci spasení. Večný život (Ján 3:16, 36) neznamená len život, ktorý budeme žiť vo večnosti, ale je to nový život (nový druh života), ktorý začína po znova zrodení už tu na zemi a pokračuje v nekončiacej budúcnosti v novom Jeruzaleme.

Spasený človek o spasenie nemôže prísť, ani si ho odložiť. To, čo sa ale spasenému môže prihodiť je, že nežije životom spaseného človeka. Povedané inými slovami: nežije životným štýlom spaseného, čiže nového stvorenia v Kristovi. Môže teda „nežiť svoje spasenie“.^A)

„Nežiť spasenie“ znamená žiť životom (životným štýlom) starého človeka. Inak povedané, znamená to žiť tak, ako žijú pohania. Pred takýmto životným štýlom nás Svätý Duch skrze apoštola Pavla dôrazne varuje: „To teda hovorím a osvedčujem v Pánovi, aby ste vy už viac nechodili, ako aj ostatní pohania chodia, v márnosti svojej mysle, zatemnení v rozume súc odcudzení životu Božiemu pre nevedomosť, ktorá je v nich, pre zatvrdenie ich srdca, ktorí, keď otupeli do bezcitnosti, oddali sa nestudatosti páchať každú nečistotu nenásytnou žiadosťou. Ale vy ste sa tak nenaučili Krista“ (Efezským 4:17-20). Tieto slová sú adresované spaseným. V ďalších veršoch píše, ako už teraz, keď sú spasení a svätí Boží, majú na tomto svete žiť. Sú to verše 4:21 – 5:14.

Aj keď sa spaseným stáva, že ešte stále sú v stave alebo sa znova dostanú do stavu, že žijú ako pohania, stále majú nové srdce, nového ducha a Svätého Ducha, ktorým sú zapečatení až ku dňu vykúpenia (Efezským 4:30). Stále sú novým stvorením a majú večný život. Je však otázne, ako dlho spasený človek takýmto pohanským, starým životom vydrží žiť. Svätý Duch a krvou Spasiteľa očistené svedomie spaseného človeka nemlčia a s týmto jeho návratom  do žitia starým životným štýlom nesúhlasia a je otázkou času, kedy sa takéto Božie dieťa spamätá a bude si nasypať popol na hlavu.^A)

Toto sa Božím deťom môže stáť. Veď nie nadarmo sú v Písme varovania pred tým, aby svätí Boží po znovu zrodení už viacej nežili spôsobom ako pred ospravedlnením (spasením), ale kráčali v novote života.^B) Žijeme však na tejto starej zemi uprostred satanovho kráľovstva. Okolnosti a životné podmienky sú náročné a zložité. Pre mnohých život po obrátení k Bohu je utrpením – je to skutočné kráčanie dolinou tieňov smrti. Mnohí žijú pod neustálym fyzickým a duchovným tlakom. Niektorí to nezvládajú a podľahnú okolnostiam. A niektorí jednoducho podľahnú zvodom a žiadostiam tohto sveta.  

Keď tu a toto píšeme, máme na mysli zlyhanie Božieho dieťaťa na ceste do nového Jeruzalema. Nehovoríme tu o tých, ktorí vyznávali kresťanskú vieru, ale v nejakom okamihu života ju vedome odmietli a opustili. Toto je už vzbura proti Bohu, toto sú vzbúrenci a pre takýchto návrat späť k Bohu už nie je možný (Židom 6:5-6).

Nech sú okolnosti zlyhania (nie vzbury) a návratu nového stvorenia k starému spôsobu života akíkoľvek, Boh svoje vykúpené dieťa neopustí v žiadnej situácii a za žiadnych okolnosti a zachová si ho  pre seba pre život vo večnosti v novom Jeruzaleme. Z jeho ruky nás nikto nevytrhne. Tak to zasľúbil a svoje slovo aj dodrží – v tom si všetci spasení môžeme byť istí.

Písmo týchto zlyhaných a zblúdilých nezatracuje, aj keď ich označuje za neposlušných (ale nie za synov neposlušnosti – Efezským 5:6), žijúcich vo tme (Efezským 5:11) a nemúdrych (verš 15). V takomto stave sú mŕtvi, čiže neužitoční pre Boha (verš 14). A nás, žijúcich vo svetle, Svätí Duch upravuje, aby sme sa nezúčastňovali na ich spôsobe života, ale ich napomínali a kárali, aby sa dostali späť do svetla (verš 11). A zablúdeným Božím deťom, stále ešte žijúcich či vráteným sa späť do starého spôsobu života, a tým, že sú nemúdry a  žijúcich vo tme, Duch hovorí: „Prebuď sa ty, kto spíš, a vstaň z mŕtvych, a bude ti svietiť Kristus“ (verš 14). A ďalej im hovorí: „Teda hľaďte, ako by ste sa správne chovali, nie ako nemúdri, ale ako múdri“ (verš 15).  To je výzva zblúdilým Božím deťom, aby sa spamätali.

Z tohto rozumieme, že pre „nemúdre deti“, zblúdilých a neposlušných, cesta z tmy späť do Kristovho svetla  je možná. Aj keď sa dostali do života v tme, stále zostali Božími deťmi. Boh ich zo svojej ruky nepustil, ale volá ich späť k sebe. Pre tých, ktorí odišli od Boha ako vzbúrenci cesty späť už niet (Židom 6:5-6).

Stratiť spasenie, prísť o spasenie nie je za žiadnych okolností možné. Nikto nám ho nemôže viať. A som presvedčený, že ani my sami sa ho zbaviť nechceme. Ospravedlnený a nové stvorenie v Kristovi, sa spasenia nemôžeme vzdať ani my si ho nemôžeme odložiť. Opakujeme, že môže sa len stať, že hoci sme Božie deti žijeme  starým spôsobom života.

Postoj, či tvrdenie o odložení spasenia je len akási snaha o premostenie, či zjednotenie učenia o nemožnosti straty spasenia a učenia o možnosti straty spasenia. Snaha zjednotiť tieto dve proti sebe stojace učenia je bezúspešná, nie je možná. Prečo?

Je to v tom, že spasenie je „buď-alebo“. Ten kto je spasený, je ospravedlnený pripočítanou Kristovou spravodlivosťou, je novým stvorením v Kristovi. Tieto veci sú nezvratiteľné. Viera spasených je trvalá, lebo je darom od Boha a ňou sme Bohom strážení cieľom spasenia (1.Petrov 1:5). Boh si svoje stvorenie vykúpené krvou Ježiša Krista ustráži a pre spasenie zachová.^C) 

Záverom môžeme smelo povedať, že vyhlásenie: spasenie nie je možné stratiť, ale je možné ho odložiť, čiže spasený človek si svoje spasenie môže odložiť je kontraverzné tvrdenie – je v protirečení s Písmom a preto ho treba odmietnuť.

Variant učenia o odložení spasenia

Variantom učenia o odložení spasenia je učenie: spasenie nie je možné stratiť, ale je možné ho zahodiť, čiže spasený človek svoje spasenie môže zahodiť.

Toto je také zvláštne tvrdenie, lebo stratiť spasenie a zahodiť spasenie je svojimi dôsledkami to iste. Ide tu len o žonglovanie so slovami, lebo v konečnom dôsledku u oboch sa z určite spaseného človeka stane nespasený človek, ktorý skončí v zatratení, skončí v ohnivom jazere. Tento človek bol na ceste do nového Jeruzalema, nuž ale odtiaľ sa svojim dobrovoľným rozhodnutím dostal na cestu vedúcu do pekla, kde teda aj skončí.  

Možno by sme to mali chápať aj tak, že stratenie spasenia je zapríčinené vonkajším činiteľom, zatiaľ čo zahodenie spasenia je spôsobené vedomým rozhodnutím a aktom určite spaseného človeka. Ťažko povedať, lebo detaily mechanizmu zahodenia nie sú uvedené. V oboch prípadoch sa však spájajú s hriechom spaseného. Buď sa tvrdí, že ide o vedomý alebo nevyznaný hriech spaseného človeka. V oboch situáciách však ide o tvrdenia, odporujúce učeniu Písma.

prvom prípade by išlo o vedomý hriech vzbury proti Bohu a konečnou destináciou takéhoto určite spaseného by bolo ohnivé jazero. To je jednoducho nepredstaviteľné, lebo určite spasený človek je zapečatený Svätým Duchom až ku dňu vykúpenia (Efezským 4:30). Až ku dňu  vykúpenia, nie na kratšiu dobu určenú na začiatku jeho znova zrodením a končiacu spáchaním vedomého hriechu! Ak by mal určite spasený človek skončiť v ohnivom jazere, skončil by tam aj s pečaťou Svätého Ducha – a to je holá nemožnosť. A toto sa rovnako týka aj druhého prípadu. Otázka stojí aj tak, či vedomý hriech vzbury u človeka, ktorý má nové srdce, nového ducha a je má pečať Svätého Ducha vôbec prichádza do úvahy. Som presvedčený, že nie, že to tonie je možné, že to do úvahy ani neprichádza.

V prípade nevyznaného hriechu ide o to, že ak určite spasený človek zhreší a pritom zomrie tak, že nestihne urobiť pokánie alebo pokánie jednoducho neurobil, skončí v zatratení (pekle). Tak ma o tom presviedčali bratia zastávajúci toto presvedčenie. Na podporu svojho tvrdenia uvádzali nasledovný príklad:  „Božie dieťa zhreší. Spadne na neho strom a zomrie bez toho, aby stihlo urobiť pokánie. Tak kde skončí?“ Podľa týchto bratov tým, že zomrelo v hriechu, lebo nestihlo urobiť pokánie, skončí v zatratení. Moja odpoveď bolo: „Aj tento človek bude spasený!“ Odpoveď spôsobila veľké pobúrenie a bol som obvinený, že „učím“, že so svätým Bohom budú v nebi prebývať aj hriešnici.  

Prečo bola moja odpoveď taká aká bola? Pretože Ježiš Kristus zomrel aj za tento jeho nevyznaný hriech. A aj tento jeho hriech je pred Bohom pokrytý krvou Pána Ježiša Krista.

Písmo učí, že:

Obeť Ježiša Krista je dostatočná pre spasenie hriešnika.

Ježiš Kristus zomrel za všetky naše hriech – okrem hriechu proti Svätému Duchu, okrem hriechov vzbury. Zomrel aj za nevyznané a nevedomé hriechy. Teraz sedí pri tróne nebeského Otca a prihovára sa za svoj ľud.

Skutočne spasený človek je zapečatený Svätým Duchom ku dňu vykúpenia. Túto pečať nemôže nikto odstrániť, ani on sám. Ak by to bolo možné, potom by to učenie bolo aj o tom, že človek je silnejší ako Boh, ktorý ho stvoril.

Pásmo zasľubuje, že Boh dielo spasenia, ktoré v nás započal, aj dokončí. Nech by sa so skutočne spaseným človekom udialo čokoľvek, dielo, ktoré Boh v ňom vykonal a koná sa nestratí, ani sa nedá odstrániť. Neodstraňuje ho ani Boh sám. Boh dielo, ktoré započal aj dokončí.

Na záver tohto oddielu môžeme povedať: Aj tento variant je kontroverzné tvrdenie – je v protirečení s Písmom a preto ho určite treba odmietnuť.

Na záver celého článku môžeme povedať: Všetky učenia o stratení, odhodení čo odložení spasenia určite spaseným človekom ignorujú učenie Písma a treba ich nekompromisne zahodiť.

Poznámky

A) Viem o čom píšem. Takouto situáciou som prešiel a takýto boj som s hriechom som bojoval a v Božej milosti aj víťazne vybojoval krátko po mojom obrátení. A v takej situácii bol aj kráľ Dávid, keď práhli jeho kosti (Žalm 32).

B) Vzhľadom na verše 1. Timotejovi 6:12, 17, 19 môžeme povedať, že životný štýl spaseného človeka nesie pomenovanie večný život. Týmto životným štýlom by mali žiť všetci nasledovníci Pána Ježiša Krista (kristovci), všetci patriaci Pánovi.

C) Existuje však aj dočasná viera dočasne ľudí. Hovorí o tom Pán Ježiš v podobenstve o rozsievačovi. V tomto článku sa tomuto podobenstvu nevenujeme.

Umiestnené: 1. februára 2025

Doplnené: 6. februára 2025  Pridaný oddiel „Variant učenia o odložení spasenia“ a poznámky.

Teda, podľa tohto učenia všetky deti sa rodia s bezhriešnou prirodzenosťou. Postupne, ako rastú a dospievajú, ich charakter sa pod vplyvom sveta a hlavne spolužiakov, kazí, deformuje, a tak sa stávajú hriešnikmi a dopúšťajú sa hriechov. Čerešničkou na torte tohto učenia je tvrdenie, že keď bude vychvátenie Cirkvi, deti veriacich rodičov budú vzaté zo zeme do neba a to len preto, že sú deťmi. Pritom veková hranica, kedy nevinné deti sú ešte nevinnými deťmi, čiže, kedy sa nevinné stávajú hriešnikmi, nie je stanovená. Nevinné detstvo je len tak nejak zahmlene, neurčito ohraničené pubertou, či dospievaním.

Toto učenie sa odvoláva na biblické texty, v ktorých sa opisujú situácie, keď učeníci bránili deťom, aby prichádzali k Ježišovi. Sú to texty: Matúš 18:2-6; Marek 10:13-16; Lukáš 9:46-48.

Matúš 18:1-4

1  V tú istú hodinu pristúpili učeníci k Ježišovi a povedali: Kto je teda väčší v nebeskom kráľovstve?

2  A Ježiš privolajúc si dieťa postavil ho do prostriedku medzi nich

3  a povedal: Amen vám hovorím, keď sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete nikdy do nebeského kráľovstva

4  Ktokoľvek sa teda poníži ako toto dieťa, to je ten väčší v nebeskom kráľovstve.

5  A ktokoľvek by prijal jedno takéto dieťa v mojom mene, mňa prijíma

Marek 10:13-16

13 A donášali mu dieťatká, aby sa ich dotýkal. Ale učeníci dohovárali tým, ktorí ich donášali.

14  No, keď to videl Ježiš, nemile to niesol a povedal im: Nechajte dieťatká ísť ku mne a nebráňte im, lebo takých je kráľovstvo Božie.

15  vám hovorím: Kto by neprijal kráľovstva Božieho ako dieťa, nevojde nikdy do neho.

16  A bral ich na ramená, vzkladal na ne ruky a žehnal ich.

Lukáš 9:46-48

46  A prišla im myšlienka, že ktorý asi z nich je väčší.

47  Ale Ježiš vidiac myšlienku ich srdca pojal si dieťa a postavil ho vedľa seba

48  a povedal im: Ktokoľvek by prijal toto dieťa v mojom mene, mňa prijíma; a ktokoľvek by mňa prijal, prijíma toho, ktorý ma poslal. Lebo kto je najmenší medzi všetkými vami, ten bude veľký.

Pozornosť sa sústreďuje  na skutočnosť, že Ježiš prijímal deti, bral ich na ramená, kládol na ne ruky a žehnal ich (Marek 10:16) a na slová, keď nebudete ako deti, nevojdete nikdy do nebeského kráľovstva (Matúš 18:3).

V čom spočíva omyl tohto učenia?

Situácii s deťmi predchádzala otázka jeho učeníkov, s ktorou prišli za Ježišom. Učeníci chceli vedieť: „Kto je teda väčší v nebeskom kráľovstve?“ (Matúš 18:1), lebo chceli vedieť, ktorý z nich je väčší („A prišla im myšlienka, že ktorý asi z nich je väčší“ – Lukáš 9:46). V ďalších veršoch im Ježiš odpoveď názorne vysvetľuje a vyučuje ich, ako sa človek dostane do nebeského kráľovstva.

V Matúšovi Pán Ježiš vyučuje, že človek, aby uvidel nebeské kráľovstvo, sa musí najprv obrátiť k Bohu. To, že sa musí obrátiť k Bohu znamená, že každý človek na tento svet prichádza ako neobrátený k Bohu, teda ako hriešnik. Obrátiť sa k Bohu znamená uveriť v Boha a činiť pokánie z toho, že je hriešnik. Uveriť v Boha musí v plnej dôvere a spoľahnutí sa na neho. Takou je práve detská viera. Dieťa sa spolieha na rodičov a dôveruje im vo všetkom, čo mu povedia. V Matúšovi je zdôraznená táto stránka pre vstup do Božieho kráľovstva: dôverujúca a spoliehajúca sa viera, akou sa vyznačujú deti. To platí pre každú vekovú kategóriu už od narodenia.

V Markovi a Lukášovi Pán Ježiš poukazuje na detskú podriadenosť a pokoru. Vyučovanie uzatvára odpoveďou na ich otázku: „Lebo kto je najmenší medzi všetkými vami, ten bude veľký“ (Lukáš 9:48).

Pán Ježiš vo vyššie uvedených textoch, ale ani na iných miestach nevyučoval o nevinnosti, čiže o bezhriešnosti detí. To, že človek sa rodí nevinný, že má bezhriešnu prirodzenosť, či charakter, je fantázia autorov a protagonistov tohto učenia. Tvrdenia o nevinnosti novorodencov a detí sa v Písme nenachádzajú, sú do Písma autormi a protagonistami tohto učenia vsunuté, indokrinované. Okrem toho, ide v ňom o ignorovanie alebo nevedomosť učenia Písma o tom, čo sa stalo s človekom po páde Adama do hriechu – zmenila sa jeho prirodzenosť z bezhriešnej na hriešnu. Adam sa stal hriešnikom a všetci jeho potomkovia, všetci ľudia sa rodia s jeho prirodzenosťou, teda s hriešnou prirodzenosťou – všetci sme už od narodenia v Adamovi, všetci sme hriešnici. Že je to tak, dôkazom je skutočnosť, že všetci ľudia zomierajú vrátane novorodencov. Smrť vládne nad človekom – má na neho právo -, už od jeho narodenia, ba dokonca už od jeho počatia. 

Keby deti boli  nevinné, tak by nezomierali. Nepodliehali by smrti, lebo smrť by nemala na nich právo. Smrť má právo iba na hriešnikov, iba na tých, ktorí sa narodia s hriešnou prirodzenosťou, a tými sú všetci ľudia splodení z muža a ženy. Ježiš Kristus zomrel na golgotskom kríži, lebo Otec položil na neho naše hriechy (1. Jánov 2:2). Bol pochovaný, ale smrť ho nemohla zadržať, lebo nemala na neho právo. Nemal hriechu ani hriešnu prirodzenosť, lebo nebol splodený z muža, aj keď na svet prišiel skrze ženu. Splodený bol Svätým Duchom. Smrť ho nezadržala, lebo on jediný sa narodil bez hriešnej prirodzenosti. On jediný sa narodil ako nevinný a takým aj zostal. Preto ho smrť nezadržala, lebo preto nemala na neho právo. On jediný nemal hriechu ani hriešnu prirodzenosť. Vstal z mŕtvych, žije a viacej už nezomiera.

Aj deti spasených, znovuzrodených rodičov sa rodia s hriešnou prirodzenosťou a ak nedôjdu do stavu, že vlastnou vierou uveria v evanjelium Ježiša Krista, nebudú spasené. Ani pri vychvátení Cirkvi nepôjdu do neba len preto, že sú deťmi spasených rodičov.

O tom, kto pôjde do neba podrobnejšie píšeme v článku:  „Kto pôjde do neba?“

Záver

Toto učenie treba jednoducho odmietnuť, lebo odporuje učeniu Písma, hlavne listu Rímskym, napríklad veršom 5:12-14. Toto učenie o nevinnosti detí je blud a vedie do falošného ubezpečenia ako rodičov, tak i detí. Je to akési „cukríkové náboženstvo“. Možno vyplýva jednoducho len z nevedomosti a snáď aj z iného bludu, podľa ktorého spasenie človeka je v jeho rukách. Spasenie je však Božie dielo od začiatku až do konca. Apoštol Pavol Filipským píše: „dôverujem, že ten, ktorý započal vo vás dobré dielo, ho aj dokoná a zachová až do dňa Ježiša Krista“ (Filipským 1:6). Tých, ktorých si Boh vyvolil už pred založením sveta, tí spasenia určite aj dôjdu. Keď zomrú, zomrú už ako spasení patriaci Pánovi a pôjdu do neba.

Ale my sme podlžní ďakovať vždycky Bohu za vás, bratia, milovaní Pánom, že si vás Boh vyvolil od počiatku cieľom spasenia v posvätení ducha a vo viere pravdy, k čomu vás povolal naším evanjeliom nadobudnúť slávy nášho Pána Ježiša Krista.

2. Tesalonickým 2:13-14

Prechod na úvodnú stránku – Úvod

Prechod na články s témou Písmo vyučuje 

Prechod na Najnovšie články na stránke

Umiestené: 29. júla 2025 

V starodávnej dobe bývalo zvykom, že do bojov na čele svojich vojsk chodievali králi. Tak to robieval aj kráľ Dávid. Stalo sa však, že v istej dobe kráľ Dávid zostal doma, v Jeruzaleme. Nešiel do boja so svojím vojskom. Táto skutočnosť je krížom cez celé spektrum kresťanských cirkví častou témou kázania a vyučovania. Pritom sa v nich uvádzajú rôzne úvahy a argumenty prečo Dávid zostal doma. Ako dôvod sa v nich uvádza, že to bola Dávidova neochota, lenivosť, že ho postihla duchovná tma, duchovný spánok a tomuto podobné tvrdenia prečo zostal doma s aplikáciou, v ktorej sú prítomní volaní k duchovnej bdelosti a duchovným aktivitám, aby sa im nakoniec neprihodilo niečo podobné, ako sa prihodilo Dávidovi len preto, že zostal doma.

       Volať Boží ľud k duchovnej bdelosti, k  činorodosti a aktivitám je správne, dobré, múdre a stále potrebné a užitočné! Otázkou ale je, či to s Dávidom naozaj bolo tak, ako sa o ňom káže a vyučuje.

Prečo kráľ Dávid zostal doma? Túto otázku potrebujeme mať zodpovedanú z Písma a nie predkladať vlastné fantázie a nápady. Čo o skutočnosti, že Dávid zostal doma v Jeruzaleme a nešiel do vojny na čele svojich vosk vyučuje Písmo, predkladáme v článku Kráľ Dávid zostal doma.

Umiestnené: 17. januára 2026