Židom 1:1

Boh, v ktorého veríme a vyznávame, dáva o sebe vedieť skrze stvorený svet, svojich prorokov, ale hlavne sa nám dal poznať skrze svojho Syna, ktorého poslal na svet v ľudskom tele. Dokážeme o ňom vedieť a pochopiť ho, ale len do takej miery, do akej sa nám on sám zjavuje všeobecne v prírode, v dejinách ľudstva alebo v osobe svojho Syna a zapísaného Božieho slova.  

Od nás, svojich milovaných detí očakáva, že ho budeme, svojho nebeského Otca, usilovne hľadať a snažiť sa mu porozumieť skrze stvorenstvo, jeho zapísané slovo alebo v osobnej skúsenosti s ním. Náš Boh je živý Boh – vidí, počuje, hovorí a koná. Byť s ním, prežívať život v jeho prítomnosti, je najväčším požehnaním a radosťou pre tých, ktorí sa k nemu utiekajú. Boh chce, aby sme ho hľadali a poznávali. Nech sú pre nás v tomto úsilí povzbudením jeho vlastné slová:

Hospodin pozrel z nebies na synov človeka, aby videl,

či je niekto medzi nimi rozumný, hľadajúci Boha.

Žalm 14:2

Hľadajte Hospodina, dokiaľ ho možno nájsť! Volajte na neho, dokiaľ je blízko!

Izaiáš 55:6

Takto hovorí Hospodin: Nech sa nechváli múdry svojou múdrosťou, ani nech sa nechváli udatný muž silný svojou silou, nech sa nechváli bohatý svojím bohatstvom!

Ale týmto nech sa chváli ten, kto sa chváli: že rozumie a zná mňa, že ja som Hospodin, ktorý činím milosť, súd a spravodlivosť na zemi, lebo v tých veciach mám záľubu,

  hovorí Hospodin.

Jeremiáš 9:23-24

A tak poznajme a žeňme sa poznať Hospodina; jeho východ stojí pevne ako svitanie rána

 a príde nám ako dážď, ako jarný dážď, ktorý zvlažuje zem.

Ozeáš 6:3

Žeňme sa poznať Hospodina. Poslúchnime múdre rady prorokov. Milujeme nášho Boha a čím viac ho budeme poznať, tým viac ho budeme milovať. Poznávajme ho aj cez jeho vlastnosti. V článkoch tohto priečinka si ich postupne pripomenieme: láska, hnev, spravodlivosť…

Prechod na úvodnú stránku – Úvod

Prechod na Najnovšie články na stránke

Uverejnené: 28. novembra 2025  

Vysvetlenie pojmov

Náboženstvo je možné definovať rôzne, ale jedna z jednoduchších definícií je: náboženstvo je hľadanie zvrchovaného. Toto zvrchované bežne nesie pomenovanie Boh, boh, božstvo, bohovia.

Ľudia takmer všeobecne uznávajú, že existuje niečo alebo niekto, kto presahuje ich samých a že nejakým spôsobom sú tomuto čomusi alebo komusi podriadení, poprípade zodpovední. Niektorí hovoria o nejakej neurčitej bytosti, niektorí o prírode a iní o neosobnej sile či energii. Uznanie takejto skutočnosti, že ľudstvo je závislé na tomto zvrchovanom, ktoré je nad ním a nezávislé od neho, je počiatočným, východiskovým bodom náboženstva – viery v nadprirodzeno.

Náboženstvo sa v priebehu histórie ľudstva objavovalo v mnohých podobách – od myšlienkových špekulácií a mýtov až po vytváranie a uctievanie rôznych bôžikov v podobe hmotných predmetov (viď Rímskym 1:21-23). Túžbu jednotlivcov alebo spoločenských skupín po hľadaní nadprirodzena by sme nemali považovať za niečo úplne negatívneho. V tomto duchu je dobre známy výrok Augustína z Hippa (354 – 430 n. l.): „Stvoril si nás pre seba a nepokojné je naše srdce, dokiaľ nespočinie v tebe“. Túžba po zvrchovanom je Boží dar vnútru človeka, aby ľudia boli otvorení Božiemu zjaveniu.

Človek je náboženský tvor. Našou prirodzenou potrebou je mať niekoho alebo niečo v úcte, obdivovať a uctievať to. Niekoho alebo niečoho sa pridŕžať, skláňať sa pred tým a to nás napĺňa a uspokojuje. Súčasťou toho niečoho je takmer vždy aj naše ego, naše „ja“. Človek dokáže byť sám sebe bohom.

V živote človeka skôr či neskôr príde chvíľa, keď si zrazu uvedomí, že je nenaplnený, že je prázdny. To, čo ho doteraz uspokojovalo, už ho nenapĺňa. Snažíme sa nájsť pokoj a siahame po všeličom možnom v túžbe po dosiahnutí pokoja našej duše, ale pokoja niet, pokoj neprichádza. V našom vnútri, v našej duši je totižto miesto, ktoré patrí iba Bohu a sme nenaplnení  a nenachádzame pokoj, pokiaľ je toto miesto prázdne. Augustín to vystihol. Sme nepokojní a prázdni, pokiaľ v našich srdciach neprebýva Boh Ježiš Kristus.

Človek hľadá, snaží sa upnúť k niečomu, čo mu prinesie pokoj. Pre človeka, ktorý je ponechaný sám na seba, vzniká problém aj v tom, že náboženstiev je mnoho a treba sa mu rozhodnúť: Ktoré náboženstvo je správne? Ktoré náboženstvo je to pravé?

Dvoma najčastejšími súčasťami akéhokoľvek náboženstva sú pravidlá (prikázania) a rituály (predpísané aktivity). Niektoré náboženstvá nie sú v podstate nič iné ako zoznamy pravidiel o tom, čo nesmieš a čo musíš, ktoré človek musí splniť, aby mohol byť považovaný za verného prívrženca určitého náboženstva, a tým byť aj v dobrom vzťahu s bohom (božstvom) daného náboženstva. Toto je charakteristika náboženstva, v ktorom človek sám zo seba, svojim úsilím (silou), chce vstúpiť do vzťahu s bohom, ktorého si vlastne vymyslel on sám, a ktorý tým ani nie je pravým Bohom..

Náboženstvo, ako ľudské hľadanie pravého Boha svojou snahou, nedokáže poskytnúť nič ani nikoho skutočne zvrchovaného. Ľudské hľadanie prinajlepšom končí pri nejakom „nižšom božstve“ alebo pri výklade bytia, ktoré nestačí odpovedať na zložitosť ľudskej existencie, pretože nie je ničím iným iba len výtvorom ľudského rozumu. Náboženstvo vedie ku sklamaniu, lebo nedokáže poskytnúť boha, ktorý by bol dostatočne veľký a mocný na riešenie našich problémov. Takýto boh neprináša pokoj ľudskej duši.

Týmto sklamaním však hľadanie nemusí končiť, lebo akonáhle ľudia začínajú pociťovať márnosť, môže to byť úrodnou pôdou, v ktorej sa bude dariť prijímaniu Božieho zjavenia. Už tá skutočnosť, že ľudia niečo hľadajú, môže poskytovať príležitosť poskytnúť im radostnú zvesť evanjelia. Čo hľadajú, môžu nájsť jedine v Ježišovi Kristovi. On nielen prináša spásu, ale tiež zjavuje velebnosť a veľkosť Boha, ktorá je viac než len hľadanie onoho zvrchovaného.

Kresťanské náboženstvo a biblické náboženstvo

Ústrednú osobu kresťanského náboženstva, kresťanstva, je Ježiš Kristus – jeho život, smrť, zmŕtvychvstanie a jeho učenie tak, ako sú zachytené v Novom zákone. Ježiš Kristus z Nazareta je Boží Syn, ktorý prišiel na našu zem v ľudskom tele, aby vzal na seba naše hriechy a odpykal spravodlivý trest za ne. On je pravý Boh a pravý človek (1. Jánov 5:20).

Avšak, spoločenstiev (cirkví, denominácií), ktoré seba prehlasujú za kresťanské, je viacero. Vec je v tom, že zdrojov a autoritou ich viery je niekoľko – okrem Biblie aj ďalšie iné. Zo všetkých kresťanských náboženstiev preto treba vyčleniť jedno, v ktorom  zdrojom je len Boh sám. Toto náboženstvo nesie pomenovanie biblické náboženstvo, biblické kresťanstvo alebo aj biblická viera. K tomuto náboženstvu sa hlásil aj ja, keď  hovorím o sebe ako o kresťanovi.

Biblické náboženstvo – v našich článkoch v prevažnej miere označované ako biblická viera – je náboženstvom zjavenia. Je to viera v to, že Boh prišiel a zjavil sám seba ľudstvu. Boh prichádza k človeku ako jedincovi, uschopňuje ho prijať seba zjavenie a znova ho zrodí do spoločenstva so sebou. Keď človek prijme zjavenie Boha v Kristu, dôležitým sa stáva otázka autority, kto a čo je jeho autoritou. Jediným zdrojom autority, jediným zdrojom biblickej viery, biblického náboženstva, je Biblia, Božie zapísané slovo pozostávajúca zo 66 kníh. Prijať Bibliu, pozostávajúcu iba zo 66 kníh, za jedinú autoritu, znamená prijať za autoritu jedine samého Boha.

Iné definície náboženstva

Náboženstvo je systém názorov založených na viere, ktorými si ľudia vysvetľujú to, čo pokladajú za nadprirodzené, posvätné. Do náboženstva patrí aj súbor praktík, ktorými jeho príslušníci na to nadprirodzené a zvrchované reagujú.

Náboženstvo je „viera v boha alebo bohov, ktorí majú byť uctievaní“, čo sa zvyčajne prejavuje v správaní človeka a v rituáloch, ktoré praktizuje. Alebo je ním hociktorý konkrétny „systém viery a uctievania“ atď.

Náboženstvo skutkov a náboženstvo viery

Všeobecne v náboženstvách, aj v niektorých „kresťanských“, človek si vzťah s Bohom snaží vytvoriť a udržiavať sám tým, že sa stane členom príslušnej cirkvi, prináša určitú obetu, plní takú či onakú úlohu, zúčastňuje sa takej či onakej aktivity, konzumuje len také či onaké jedlo (niektoré nie) atď. V týchto sú za vstup do vzťahu s božstvom a udržovanie vzťahu s ním, považované primerané skutky. To sú náboženstvá založené na skutkoch.

Biblické náboženstvo je založené na viere v evanjelium Ježiša Krista. Do vzťahu s Bohom sa v tomto náboženstve vstupuje vierou a pokáním. Všetko ostatné – skutky a aktivity – nasleduje až po uverení a pokání. Nie je založené na pravidlách ani na rituáloch aj keď nie je bez nich. Biblické náboženstvo je o vzťahu s Bohom, o intímnom spoločenstve Boha ako Otca a človeka ako jeho syna.

Vo väčšine náboženstiev sa prijíma presvedčenie, že ľudstvo je oddelené od toho zvrchovaného a potrebuje zmierenie s ním. Nepravé (falošné) náboženstvá sa snažia tento problém vyriešiť dodržiavaním pravidiel a rituálov, čiže skutkami. Biblické náboženstvo rieši tento problém tým, že rozpoznáva, že len Boh môže napraviť stav oddelenia človeka od Boha, a že to už aj urobil a treba tomu iba uveriť.

Biblické náboženstvo vyznáva nasledovné:

• Všetci sme zhrešili a nemáme slávy Božej (Rímskym 3:23).

• Pokiaľ človek  neprijme vierou, že dlh za jeho hriech už je zaplatený, tento človek je pred Bohom mŕtvy a od Boha odlúčený, a ak v tomto stave zomrie, zostáva mŕtvym a večne odlúčeným od Boha aj naďalej (Rímskym 6:23).

• Boh prišiel k nám v osobe Ježiša Krista a zomrel namiesto nás – vzal na seba trest, ktorý patril nám.

• Vstal z mŕtvych a žije. Sedí po pravici Otca v nebesiach a znova príde sem na zem.

• Jeho smrť bola dostatočnou obeťou za naše hriechy (Rímskym 5:8; 1. Korintským 15:3-4; 2. Korintským 5:21).

• Každý, kto prijmeme Ježiša ako svojho Spasiteľa a Pána a uverí v jeho smrť ako úplnú a zaplatenú cenu za svoje hriechy, je mu odpustené, je zachránený, vykúpený a zmierený s Bohom (Ján 3:16; Rímskym 10:9-10; Efezským 2:8-9). Boh ho znova zrodil do života a spoločenstva so sebou.

Biblické náboženstvo prirodzene tiež má svoje pravidlá a rituály, ale tieto sa zásadne odlišujú od ostatných. Človek tohto náboženstva nežije v bezzákonnosti Bohu. Po uverení a znova zrodení už patrí Bohu, Ježišovi Kristovi. Je spasený a je v postavení Božieho dieťaťa raz a navždy. Žije v zákone Kristu (1. Korintským 9:22-21), ktorý má zapísaný na svojom srdci. Koná skutky, ktoré pre neho vopred prihotovil Boh (Filipským 2:12-13). Nie sú to skutky s cieľom získať spasenie – spasený raz a navždy už je. Sú to skutky, ktoré koná z lásky k Bohu a blížnym.

Povedané stručne: Falošné kresťanské náboženstvo sa zameriava na vykonávanie úkonov (pravidiel a rituálov) s cieľom pokúsiť sa získať Božiu priazeň a byť Bohom prijatý a spasený skrze svoje skutky a tak zachránený. Takéto náboženstvo ale neprivedie človeka do spoločenstva s Bohom. Byť v biblickom náboženstve, mať biblickú vieru, znamená prijať Ježiša Krista ako svojho Spasiteľa a Pána, a tým si usporiadať vzťah s Bohom. Následne vykonávané skutky, pravidlá a rituály sa dejú z lásky k Bohu a blížnym.

Súvisiace články: Cesta k Bohu Svedectvo o obrátení a znovuzrodení. Čo je teológia – 2. časť Článok pojednáva o druhoch náboženskej autority v kresťanstve.

Umiestnené: 27. 10. 2024

Alebo iný hovorí: „Ja som sa narodil v kresťanskej rodine, moji rodičia sú kresťania a tak aj ja som kresťan“. Alebo preto, že ho jeho rodičia dali pokrstiť alebo preto, že prevádza rôzne náboženské alebo modlitebné aktivity je považovaný, alebo sa sám považuje za kresťana. A aj iné ďalšie argumenty počúvame od ľudí, ktorí sa považujú za kresťanov.

Mnohí sú presvedčení, že vďaka vykonávaniu rôznych náboženských činností sú, alebo sa stanú, kresťanmi. Vykonávanie týchto činností však človeka neurobí  kresťanom. Ale ak toto teda ešte nie je kresťanstvo, tak čo kresťanstvo potom je?

Ako už samotné slovo kresťan, kresťanstvo, naznačuje, toto pomenovanie súvisí s menom Ježiša Krista. Datuje sa, že toto označenie vzniklo v Antiochii (Sýria). Tam prišli Ježišovi učeníci z Jeruzalema. Títo všade po ceste rozprávali o svojej viere a rovnako tak aj v Antiochii. Kázali hlavne tu žijúcim Grékom. Títo ich počúvali a mnohí z nich uverili a obrátili sa k Ježišovi Kristovi. Založili zbor, pravidelne sa stretávali a vyučovali sa Božiemu slovu. A Božie slovo ovplyvnilo každodenný život týchto veriacich, takže oni inak mysleli, hovorili a jednali. Ich život sa zmenil, stali sa inými a to až tak, že ostatní ľudia si to všimli a divili sa aká zmena to u nich nastala. Ich život niesol znaky niečoho nového, novej kvality.

Pretože títo ľudia všade hovorili o Ježišovi Kristovi, hovorili a konali tak, ako on učil a kázal, napodobňovali ho svojim spôsobom života, ostatní si pre nich vymysleli meno „kristovci“. Meno „kristovci“ pochádza teda od slova „Kristus“. Tak boli spočiatku v Antiochii označovaní ľudia, ktorí verili v Ježiša Krista, hovorili o ňom ako učil a žil a podľa toho ich súčasníci poznali, že aj oni žijú podobne ako Ježiš Kristus.Poznali, že sú to nasledovníci Krista – a nie niekoho a ničoho iného -, čiže sú kristovci.

V Antiochii nasledovníkov Krista, Kristových učeníkov, Kristových nasledovníkov  teda označovali pomenovaním „kristovci“.  Traduje sa, že odtiaľ pochádza dnešné pomenovanie „kresťan“, „kresťanstvo“. Samotné slovo „kresťan“ a „kresťania“ však nevyjadruje skutočnosť nasledovania Ježiša Krista.  Zo samotného totho slovo nevieme „o čo ide“. Takým je len slovo „kristovec“, „kristovci“. Slovo „kresťan“ v slovenčine je technický pojem, ktorý už vyžaduje doplňujúce vysvetlenie, čo toto slovo významom určuje či znamená – pri použití tohto slova treba dodatočne vysvetliť „o čo ide“. Toto je, podľa histórie, jedno z možných vysvetlení slova „kresťan“, „kresťanstvo“.

Iné vysvetlenie sa opiera o akt krstu – o slovo „krst“. Tí, ktorí uverili v evanjelium Ježiša Krista na znamenie svojej viery sa dávajú „pokrstiť“.  Pritom ale pod biblickým krstom sa rozumie symbolické ponorenie celého veriaceho pod hladinu vody.

Nech je historicky správne ktorékoľvek vysvetlenie slova „kresťan“, „kresťanstvo“, obe vysvetlenia majú jedno spoločné: Toto pomenovanie súvisí s vierou v Pána Ježiša Krista. Súvisí s vierou v Božieho Syna, Ježiša Krista z Nazareta, ktorý prijal ľudské telo, aby zaplatil za hriech človeka. Keď však používame slovo kresťan a kresťanstvo, bolo by veľmi potrebné jasne vysvetliť (definovať), čo pod týmto slovom rozumieme a čo ním označujeme, lebo pod pláštik „kresťanstva“ sa podsúva veľa „nekresťanského“.

Kresťania sa svojim vonkajším vzhľadom ničím nelíšia od iných ľudí. Nenarástli im krídla a aj dážď prší a slnko svieti na nich rovnako ako na iných ľudí. A predsa! Je tu niečo, podľa čoho ich možno identifikovať.

Je to ich vnútorný postoj. Kresťan uveril, že Boh je a že je živý. Úprimne hľadal a našiel cestu k Bohu a v pokore srdca sa vrátil späť k svojmu Stvoriteľovi. Obracia sa k Bohu ako k svojmu nebeskému Otcovi. Má k nemu postoj rešpektu a úcty. Má s Bohom živý vzťah. Kresťanstvo je výrazom tohoto postoja.

Kresťanstvo je životný štýl. A to je to, podľa čoho je kresťan najlepšie rozpoznateľný. Kresťan uveril v Ježiša Krista a svojim životom sa snaží naplniť jeho slová a žiť tak, ako žil Ježiš. Šesťdesiat šesť kníh Biblie – zapísané Božie slovo – je zdrojom jeho poznania a štandardom pre jeho život. U kresťana je zhoda slov a skutkov. Kresťan miluje Ježiša Krista a túto lásku dokumentuje svojim životom.

Reálny, existujúci, žijúci kresťan má nedostatky, chyby a dopúšťa sa omylov. Ale! Má silu vstať a znovu kráčať. Nečerpá zo svojho, nejde vlastnou silou. Zdrojom jeho sily, lásky, pokoja, radosti je Ježiš Kristus. Kresťan nie je dokonalý, ale je nasmerovaný, otočený k Ježišovi Kristovi. Kráča s očami upretými na tento cieľ. Nie je dokonalý, ale smeruje k dokonalosti. Smeruje k večnému životu a je otočený tvárou tam, kde je Ježiš Kristus. A to je tretia charakteristika kresťana a kresťanstva.

1. Základ kresťanského života

Myslíme si, že takmer pre všetko v našom živote potrebujeme nejaký základ. Naše konanie sa musí o niečo opierať. Pri posudzovaní, pri prijímaní nových názorov, pri jednaní s ľuďmi vždy sa opierame o nejaké normy, vždy vychádzame zo základných predpokladov ktorým dôverujeme, na ktoré sa opierame a na ktoré sa odvolávame, že to tak je. Náš život, náš spoločenský pohyb a vzťah k prirodzenému a nadprirodzenému svetu vychádza práve z toho, čo sme do nášho života prijali ako normu, pravdu, o ktorú sa ďalej opierame, vychádzame z tejto pravdy a dôverujeme jej, že je pravdou bez ohľadu na meniace sa vonkajšie či vnútorné okolnosti. Potrebujeme vychádzať zo správnych predpokladov ako v materiálnom, tak aj v duchovnom živote, lebo len tak naše úvahy a závery z nich urobené budú v zhode s materiálnou či duchovnou skutočnosťou.

Náš pozemský život je niečo ako stavanie budovy. Tak ako pri stavaní budovy najprv potrebuje položiť dobrý a pevný základ, aby sa budova nezrútila, tak je tomu aj s našim duchovným životom, tak je tomu aj v kresťanstve. Čo je dobrý základ pre budovu, dom, to nám povedia inžinieri-stavbári. Čo je základom kresťanského života o tom nám hovorí Biblia. Ľudia všeobecne by mali poznať Bibliu – a menovite predovšetkým všetci tí, ktorí sa prehlasujú za kresťanov.

V Biblii máme na rôznych miestach život kresťana prirovnaný k budovaniu alebo stavaniu budovy. Základy sú prvou a najdôležitejšou časťou budovy. Určujú maximálnu výšku a váhu budovy. Slabý základ – slabá a malá budova. Medzi základom a budovou je úzky vzťah. Tak tomu je aj v duchovnom živote. Človek sa nadchne pre krásne myšlienky kresťanstva, ale ak nepoloží dobrý alebo žiaden základ, jeho duchovná budova sa nakláňa a často aj zrúti. Z nadšenia, zo zápalu ostane často len zrúcanina sľubov, modlitieb, často nesplnených a nedosiahnutých zámerov. A dôvod zlyhania je jeden: je to základ, ktorý nebol položený riadne a nemohol uniesť budovu, ktorá mala byť na ňom postavená.

Čo je Bohom určený základ pre život s nim?

Biblia nám na túto otázku dáva jasnú odpoveď: „..iný základ nemôže nikto položiť mimo toho, ktorý je položený, ktorým je Ježiš Kristus“. Ježiš Kristus je základ, základný kameň, ktorý pre našu duchovnú stavbu dal sám Boh. Pravý základ kresťanského života je Ježiš Kristus sám – nič iného a nikto iný. Nemôže ním byť žiadny obrad, ceremoniál, filozofia alebo niečo iné, ale len sám Ježiš Kristus. Len on je tou pravou skalou, pravým a skutočným základom a len v ňom a skrze neho je spasenie našich životov. A len na tomto základe budovaný život je životom s Bohom, Božou stavbou.

2. Rozpoznanie falošného základu – značky na bludných cestách

Často prichádzajú za nami ľudia a hovoria nám o potrebe dať si do poriadku náš vzťah s Bohom. To je správna a dobrá pripomienka, užitočné napomenutie. Ide ale o to, čo nám ponúkajú ako správnu cestu, čo nám ponúkajú ako riešenie pre náš život. A pre človeka vyvstáva otázka, ako rozpoznať, či to, čo nám hovoria a ponúkajú, je naozaj tou správnou cestou, ktorá nás naozaj privedie k Bohu. Rozpoznať to môžeme podľa odpovedí na tri nasledovné otázky:

1. Kto je Ježiš Kristus?

Biblická odpoveď: Ježiš Kristus je Boh. Stal sa človekom a zomrel na kríži za hriechy ľudstva. Vstal z mŕtvych a je živý.

2. Čo je Biblia?

Biblická odpoveď: Je to zapísané Božie slovo. Všetko, čo potrebujeme vedieť o Bohu, o Ježišovi Kristovi, o našej ceste k spáse sa môžeme dozvedieť len a len z Biblie pozostávajúcej so šesťdesiatich šiestych kníh – a iba prostredníctvom nej. Niet iného zdroja.

3. Ako môžeme byť spasení?

Biblická odpoveď: Spasenie je z milosti, nie zo skutkov. Je to dar.  Spasení sme jedine vierou v Ježiša Krista. Z milosti a jedine vierou. Žiaden ľudský skutok nie je dostatočný k tomu, aby sme sa dostali do neba.

Toto sú tri najdôležitejšie otázky a podľa odpovedí na ne sa už dá zorientovať, či ide o biblické spoločenstvo alebo nie. Okrem tohto ľudia zo siekt a kultov tvrdia, že oni sú tí praví a jedine oni majú pravé poznanie a učenie o ceste spasenia. Všetkých ostatných popierajú, znevažujú a odmietajú.

Falošné učenia, spoločnosti, ktoré ponúkajú falošný základ, nesprávnu cestu, vám aspoň na jednu z týchto otázok dajú inú ako uvedenú odpoveď. Môžu popierať božstvo Pána Ježiša Krista a jeho nadprirodzené narodenie z panny. Môžu vám hovoriť, že spasený môžete byť zo skutkov alebo kombináciou milosti a vlastných skutkov. Možno vám budú popierať Bibliu ako Božie slovo a tvrdiť, že Biblia je len ľudské slovo a jedine ich učenie je to správne a pravdivé – alebo, že len ich preklad Biblie je správny.

Budú vás presviedčať, že jedine oni sú tým pravým spoločenstvom (cirkvou), v ktorom nájdete svoje spasenie. Povedané inými slovami: Budú tvrdiť, že ich cirkev (spoločenstvo) je spásonosné. Budú tvrdiť, že v ich cirkvi sú nazhromaždené poklady milosti, z ktorých pre svoje spasenie budete môcť čerpať, ak sa stanete členom ich cirkvi. Toto sú hlavné značky bludných ciest.

Veríme, že:  Jediným, Bohom určeným základom pre spasenie človeka je Ježiš Kristus, ktorý sa stal človekom a zomrel za naše hriechy. Vierou v neho môžeme dosiahnuť odpustenie našich hriechov a byť spasený tak, ako nám o tom dáva výpoveď Biblia, ktorá je zapísaným Božím slovom.

Súvisiaci článok: Budova kresťanskej viery. Píšeme v ňom o tom, ako položiť do svoj života základ, ktorým je Ježiš Kristus.

Všeobecná definícia

Teológia je zložené slovo a pochádza z gréckych slov: theos – boh a logos – slovo, učenie, náuka. Slovom teológia doslovne označujeme učenie o bohu – učenie o božstve príslušného náboženstva. Alebo voľnejšie sa týmto pojmom rozumejú myšlienky o bohu. Táto definícia je definícia teológie vo všeobecnom zmysle tohto slova.

Myšlienky neostávajú v mysli, ale sa vyjadrujkú slovne a formujú sa do celkov, ktoré predstavujú učenie. Preto slová teológia a učenie sú zameniteľné – sú synonymá. Tak ich aj používame.

Biblická teológia

Učenie o Bohu alebo myšlienky o Bohu vychádzajúce iba z Biblie pozostávajúcej zo 66 kníh nazveme slovom biblická teológia.  Môžeme tiež povedať, že v biblickej teológii je objavovanie, triedenie a poznávanie právd o Bohu zjaveného na stránkach iba takejto Biblie. Vychádzame pritom zo skutočnosti, že Boh existuje, zjavil sám seba a toto zjavenie sprístupnil ľudstvu. Zdrojom tejto teológie – biblickej teológie -, je jedine zapísané Božie slovo, Biblia a nie aj iný zdroj.  

Náboženská teológia

Učenie konkrétneho náboženstva, systematický výklad jeho doktrín nesie pomenovanie teológia tohto náboženstva. V takomto zmysle hovoríme o teológii kresťanskej, islamskej, judaizmu a podobne. V takomto zmysle teológia daného náboženstva je súhrnné učenie konkrétneho náboženstva a poskytuje systematický výklad doktrín iba tohto náboženstva. V tejto teológii (teológiách) sa okrem náboženských (svätých) kníh tohto náboženstva používajú aj iné zdroje, ako napr. vyhlásenia a tvrdenia najvyšších autorít, filozofia, vedecké teórie  a iné.

Genéza pojmu teológia

Vznik a vývoj

Pojem teológia sa najčastejšie spája s náboženstvom. Historici a filozofi však upozorňujú, že pôvod tohto slova siaha do predkresťanského obdobia. Výraz teológia bol známy už v gréckej filozofii. V časoch Pytagora (starogrécky filozof, žil asi v rokoch 570 až 496 pred Kristom) pomenovaním teológovia označovali mužov, ktorí básnili o bohoch – teda bolo to pomenovanie istej skupiny básnikov.

V Biblii sa tento pojem nevyskytuje. Uvádza sa^1), že pojem v sa kresťanstve  objavuje až v rannom období cirkvi, v 2. – 4. storočí, kedy dochádzalo k prvým pokusom o systematizáciu kresťanského učenia. Spája sa s menami Tertuliána, Klementa Alexandrijského, Origéna, Atanázia a predovšetkým Aurélia Augustína z Hippó (*354 – † 430). Augustín podal všeobecnú, v podstate dodnes platnú charakteristiku teológie ako myšlienkovej reči o Bohu.

Na web stránke Slovo viery slovo teológia používame výlučne v zmysle biblická teológia. Ak by inak, bude na  to výrazne upozornené.

Teologické systémy

Súhrn doktrín a učení tvoriaci vieroučný celok nesie pomenovanie teologický systém. V histórii kresťanstva sa vzniklo viacero teologických systémov. To, že ich je viacero znamená, že sa nezhodujú, ba priam si protirečia, stoja proti sebe. To je smutná skutočnosť a realita našej prítomnej doby. Podrobnejšie o teologických systémoch píšeme v tretej časti tohto mini cyklu.

B. Kresťanská teológia prítomnej doby

V tomto oddiele sa na kresťanskú teológiu dívame ako na teológiu vo všeobecnom zmysle slova – ako na teológiu náboženstva. Predstavuje sa ako disciplína akademického štúdia, ako učenie systematicky rozvíjajúce myslenie o Bohu na základe viery v sebazjaveného Boha a možnosti jeho poznania. Člení sa na obory, ktoré je možné zaradiť do nasledovných celkov:

1. (Vlastná) biblická teológia Učí kresťana pochopiť jeho vlastný príbeh vo svetle Božieho zjavenia. Keď kresťan pochopí, že Boh je zvrchovaný nad celou históriou a tisíce rokov dejín ľudstva formuje svoj ľud v rámci jedného plánu spásy, pomôže mu vidieť svoj vlastný príbeh zo správnej perspektívy.

Učí ho pochopiť, odkiaľ je a kam smeruje. Biblická teológia dáva dohromady celý príbeh Biblie, od stvorenia človeka Adama až po nové stvorenie v Kristu. Keď kresťan pochopí, že začal v hriechu, ale teraz smeruje k večnému radostnému spoločenstvu s Bohom a Božím ľudom, bude to v ňom vzbudzovať vytrvalosť, nádej a radosť uprostred každodenných bojov.

Učí ho pochopiť, ako do seba zapadá celá Biblia. Ak sa ponoríme do niektorej knihy v Biblii bez toho, aby sme vedeli, kde sa nachádzame v histórii Božieho plánu vykúpenia, pravdepodobne budeme zmätení a odradení. Ale biblická teológia nám pomáha pochopiť, ako do seba zapadá celá Biblia, čo umožňuje porozumieť každej jednotlivej časti.

Učí kresťanov porozumieť všetkým častiam Písma vo svetle Kristovho diela, na ktoré poukazujú a pomáha kresťanom zistiť, aký význam majú pre každodenný život.

Na biblickú teológiu sa môžeme dívať ako na súčasť systematickej teológie.

2. Dogmatická teológia   Učí o dogmách či doktrínach. Môžeme povedať, že je systematickým učením zjavenia sa trojjediného Boha v Kristovi v chápaní jednotlivých cirkví či kresťanských náboženských spoločenstiev. Ich dogmy (doktríny) sú ich základné články viery. Každá denominácia či cirkevné spoločenstvo má svoju dogmatickú teológiu, má svoje dogmy.

3. Exegetická teológia Zaoberá sa rozborom a výkladom jednotlivých biblických textov. Je súčasťou biblickej a systematickej teológie.

4. Historická teológia  Dáva historický pohľad na kresťanské učenie od apoštolskej doby až do súčasnosti. Predkladá dejiny kresťanstva a cirkví.

5. Prirodzená teológia Predkladá, čo je možné poznať o Bohu ľudským rozumom a štúdiom prirodzeného sveta.

6. Pastoračná či praktická teológia   Sprostredkuje uvedenie doktrinálnych právd do života svojej cirkvi a jej jednotlivcov. Patrí sem pastorácia, evanjelizačná misia, liturgia, katechetika a iné praktické veci bežného života cirkvi a jednotlivca.

7. Systematická teológia   Usporiadava jednotlivé učenia biblickej a exegetickej teológie o Bohu do jedného celku.

Ak teológia, tak bežného veriaceho v evanjelium asi najviac zaujíma systematická teológia. O tomto teologickom odbore môže ešte povedať, že:

Systematická teológia dáva do vzájomných súvislostí údaje o biblickom zjavení, aby ukázala systematicky celkový obraz Božieho sebazjavenia ako obraz jedného celku. Je to druh teológie, ktorý dáva veci do celkov, ktoré vysvetľujú jednotlivé témy. Knihy v Biblii poskytujú informácie o rôznych témach. Napríklad o spasení, ale žiadna kniha sama o sebe neposkytuje všetky informácie o spasení, resp. o ceste spásy hriešnika. Systematická teológia zhromažďuje všetky informácie o spasení zo všetkých kníh Biblie a upravuje ich do jedného celku, ktorý sa nazýva soteriológia. A o tom je systematická teológia – je to usporiadanie biblických učení do jedného celku podľa jednotlivých tém, aby v konečnom dôsledku podala celkový obraz Božieho sebazjavenia a jeho konaniu v dejinách ľudstva a spásy Božieho ľudu.

V systematickej teológii je reč o jednotlivých celkoch, ktorými sú:

Bibliológia je učenie o inšpirácii, neomylnosti, autorite a kanonicite Biblie. Je to štúdium a učenie o Biblii ako celku.

Paterológia je štúdium a učenie o Bohu Otcovi

Kristológia je štúdium a učenie o Bohu Synovi, o Pánu Ježišovi Kristovi

Pneumatológia je štúdium a učenie o Bohu Svätom Duchu

Antropológia je štúdium a učenie o človeku a ľudstvu

Hamartológia je štúdium a učenie o hriechu

Soteriológia je štúdium a učenie o spáse

Angeológia je štúdium a učenie o anjeloch

Ekleziológia je štúdium a učenie o Cirkvi

Eschatológia je štúdium a učenie o posledných veciach (časoch)

(V rôznych zdrojoch je rozličné členenie systematickej teológii)

Kresťanská teológia a biblická teológia

Pretože slovo kresťan a kresťanstvo sú široké pojmy a ich obsah nie je jednoznačný, odlišujeme kresťanskú teológiu od biblickej teológie. Rozdiel medzi nimi spočíva v tom, že v kresťanskej teológii vo všeobecnosti zdrojom autority nie je len samotná Biblia, ale ako autorita sa prijímajú aj iné zdroje.

Pod biblickou teológiou rozumieme  teológiou, ktorej jediným zdrojom je Biblia pozostávajúca zo 66 kníh – takéto je naše chápanie tejto teológie. Len z Biblie vieme, že sa Boh zjavuje a že sa zjavuje prostredníctvo stvoreného materiálneho sveta, v histórii národov a živote jednotlivcov a predovšetkým vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi z Nazareta.

Biblická teológia je rámcom stránky „Slovo viery“. Je plášťom či odevom článkov a dokumentov, ktoré sa na tejto stránke nachádzajú – je ich základom a pozadím.

Pritom je potrebné si uvedomiť, že ani jedna teológia, ani jedno učenie neposkytuje úplné uchopenie bytosti Boha a jeho cesty, pretože Boh je nekonečný a nekonečne vyšší ako sme my. Preto, každý náš pokus o úplné a vyčerpávajúce vysvetlenie jeho bytosti a jeho ciest zlyháva (Rimanom 11:33-36). Predsa však, Boh chce, aby sme ho poznali nakoľko ho poznať môžeme a dokážeme a teológia je prostriedok, ktorý pomáha, ako čo najlepšie poznať Boha a mu porozumieť. Keď sa správne uchopí, biblická teológia je zjednocujúcim učením. Správne uchopená biblická teológia je dobrá a užitočná – vedie k správnemu uchopeniu Božieho slova (2. Timotejovi 3:16-17). Štúdium teológie pomáha, aby sme chápali Boha spôsobom, ktorým ho budeme môcť oslavovať skrze našu lásku a poslušnosť voči nemu.

Všetci uverivší v evanjelium Ježiša Krista by mali intenzívne a osobne študovať Božie slovo – aby sme poznali, milovali a poslúchali toho, s ktorým strávime večnosť.

Čo hovoria teológovia o teológii?

Prečo máme do svojho duchovného života položiť aj základy teológie ? 
Keď v ďalšom texte tohto článku hovoríme o teológii, tak sa toto označenie týka  všeobecného pohľadu na teológiu.

Dobrá teológia je utváraná podľa biblického zjavenia a zakladá sa na tom, že Boh existuje, zjavil sám seba a toto zjavenie sprístupnil ľudstvu. Toto zjavenie tvorí základ všetkých teologických úvah, výpovedí a zjavení. Čo nebolo ľudstvu zjavené, nemôže byť poznané, študované ani vykladané.

V Biblii nachádzame Boha ktorý vstupuje do ľudského života a dejín, aby uskutočnil svoj plán vykúpenia. Biblia skôr predkladá  pravdy uprostred historických situácii, ako by poskytovala systematický súpis toho čo učí. Teológia sa snaží  pravdy Biblie systematizovať, aby sme im lepšie rozumeli a lepšie ich v živote uplatňovali. Počiatky takéhoto usporadúvania nachádzame aj v niektorých knihách Biblie, predovšetkým v liste Rímskym.

Prečo študovať, alebo zaoberať sa teológiou?
Hovorí sa, že osobné štúdium Biblie nevyžaduje nevyhnutne štúdium teológie. Častokrát to počuť aj vo forme: Nepotrebujem biblických učiteľov, mňa vyučuje Svätý Duch. Ten, kto odmieta teológiu a  aj biblických učiteľov, v skutočnosti ochudobňuje a trestá sám seba, pretože teológia, ako uchopenie celého biblického učenia, obohacuje individuálne štúdium Písma, lebo nás učí vidieť viac z toho, čo učí každá stať. Je to tak, ako napríklad výsledkom botanického poznania je, že na prechádzke krajinou vidíme viac z fauny a flóry než bez tohto poznania. Alebo výsledkom poznania elektroniky je to, že vidíme viac než len to, na čo sa dívame na obrazovke televízneho prijímača alebo monitora počítača. Tak aj výsledkom teologického poznania je, že vidíme hlbší význam a dôsledky biblických statí než bez teológie. To, čo potrebujeme vedieť a povedať o Bohu a Synovi, vychádza z Písma. A teologické štúdium nám pomôže zvestovať Boha jasnejšie než by to bolo za iných okolností (teda bez neho).
          Často sa chápe vyjadrenie a štúdium biblických právd v systematickej, usporiadanej alebo doktrinálnej forme za niečo úplne odlišné od skutočného kresťanstva, ktoré sa zaoberá praktickými záležitosťami ako: osobný život s Bohom, zvestovanie evanjelia a pod. Faktom ale je, že každý kresťan je teológ! Ako je to možné? Vysvetlíme si to nasledovne.            
           Ako píšeme vyššie, teológia je slovo gréckeho pôvodu. Je zložené zo slova „theos“, čo znamená „Boh“ a slova „logos“, ktoré v tejto súvislosti má význam  „rozumové vyjadrenie“. Slovo teológia by sme potom mohli chápať doslovne ako „poznanie o Bohu“ alebo „štúdium a učenie o Bohu“. Alebo povedané inak, sú to myšlienky a reč, ktoré pochádzajú z poznania Boha. Apoštol Pavel píše: „Ďakujem vždycky svojmu Bohu vzhľadom na vás pre milosť Božiu, ktorá vám je daná v Kristu Ježišovi, že ste v ňom obohatení všetkým, každým slovom i každou známosťou…“ (1. Korintským 1:4-5). Povedané inými slovami a jednoducho, teológia predstavuje štúdium Boha a jeho vzťahu voči všetkému čo stvoril. Tým, že sme sa narodili znova, začali sme spoznávať Boha a preto trochu chápeme jeho prirodzenosť a jeho činy. To znamená, že svojim spôsobom všetci máme akúsi teológiu bez toho, či sme si vôbec niekedy sadli a snažili sa učenie Písma zosystematizovať.

Takže, správne chápané, teológia nie je záležitosťou len niekoľkých náboženských teoretikov so schopnosťou abstraktného myslenia a debaty, ale je to záležitosť každého jednotlivého človeka. Keď sme toto a takto pochopili, potom je našou povinnosťou stať sa tými najlepšími teológmi, akými len môžeme byť k sláve Božej.

Naše chápanie Boha a objasňovanie jeho ciest sa deje štúdiom knihy, ktorú Boh na tento účel dal a tou je Biblia, ktorá o sebe oznamuje: „Každé písmo, vdýchnuté Bohom, je aj užitočné na vynaučovanie, karhanie, naprávanie, na výchovné káznenie v spravodlivosti, aby bol človek Boží dokonalý, ku každému dobrému skutku pripravený“  (2. Timotejovi 3:16-17).         

Správne chápanie biblických doktrín je kľúčom k správnemu chápaniu všetkého ostatného. Ak máme vedieť kto je Boh, kto sme my a čo Boh od nás chce, potrebujeme študovať Písmo, to znamená biblické učenie ako celok. Predkladanie biblického učenie ako systematizovaného celku je úlohou teológie.        

V každom prípade správny každodenný kresťanský život (pobožnosť, svedectvo, učeníctvo, kresťanské vzťahy, každodenná práca atď.)  sa začína správnym myslením. Apoštoli, učitelia, vodcovia ranej cirkvi stojac zoči-voči praktickým problémom, vždy najprv hľadali čistotu teologickej stránky problému a potom aplikovali praktickú nápravu. Najvýraznejšie, myslíme si, to môžeme vidieť v listoch Korintským, kde náprava zboru vedie cez vyučovanie Božích právd a princípov („Ale chcem, aby ste vedeli, že...“  1. Korintským 11:3). Samozrejme je tomu tak aj v ostatných knihách Písma. Práve v takomto najhlbšom zmysle je poznanie biblických doktrín a systematického biblického učenia kľúčom k životu v posvätení. Svätý Duch používa Božie pravdy vo svojom diele, ktoré koná v nás a skrze nás.            

Je samozrejmé, že správne učenie samo o sebe nestačí. Nanešťastie je možné poznanú Božiu pravdu neuskutočňovať v živote a nebyť v praktickej poslušnosti Bohu a jeho zapísanému slovu. A to je dôvodom, prečo má teológia (alebo doktrinálne učenie) často zlú povesť. Od zdravého učenia, či zdravej teológie, sa vždy očakáva, že povedie k svätému životu. Apoštol Pavol sa  modlil za zbory, modlil sa za rast ich poznania, lebo vedel, že to povedie k väčšej láske k Bohu a k svätému životu.  „A za to sa modlím, žeby vaša láska ešte viac a viac hojnela pravou známosťou a každým vnímaním, aby ste boli schopní posúdiť, čo je dobré a čo nie, aby ste boli čistí a prostí úrazu na deň Kristov, naplnení ovocím spravodlivosti, doneseným skrze Ježiša Krista, na slávu a chválu Božiu“ (Filipským 1:9-11); „Preto aj my odo dňa, ktorého sme to počuli, neprestávame modliť sa za vás a prosiť, žeby ste boli naplnení čo do známosti jeho vôle všetkou múdrosťou a rozumnosťou duchovnou, žeby ste chodili hodne Pána, aby ste sa mu vo všetkom ľúbili nesúc ovocie v každom skutku dobrom a rastúc v známosť Boha“ (Kolosenským 1:9-10). Ak nejaké konkrétne učenie nevedie ku svätému, duchovnému a láskou naplnenému životu, tak potom niečo s ním nie je v poriadku. To však nie je dôvodom, aby sme teológiu zavrhovali a prehliadali.          

Správne myslenie a porozumenie tomu, čo Biblia učí, je takým istým vyjadrením našej poslušnosti Bohu, ako sú správne dobré skutky, pravdivá reč a má to význam prinášania slávy Bohu pravdy. Zdravá teológia sa pritom neprejavuje len vyznaním viery, ale aj životom prinášajúcim ovocie Bohu (Filipským 1:9-11 a Kolosenským 1:9-10). Svätý život je založený na správnej teológii (učení), lebo čomu človek verím, tým potom aj žije.            
       Nie je možné oddeliť Krista od právd, ktoré Písmo o ňom zjavuje. Niet iného Krista ako je ten, ktorý je známy prostredníctvom pravdy a učenia celej Biblie, ktoré teológia systematizuje. Slová, ktoré sú adresované Timotejovi, sú adresované každému Božiemu dieťaťu: „Usiluj sa, aby si seba predstavil dokázaného Bohu, robotníka, ktorému sa netreba hanbiť, ktorý krojí slovo pravdy, ako sa patrí“ (2. Timotejovi 2:15).            
       Zdrojom pre teológiu je Božie zjavenie v Biblii, ale zaoberá sa aj spoločenstvom viery. Preto je teológia definovaná nielen ako „systematické uvažovanie o Bohu a Písme“, ale aj o „poslaní Cirkvi  v súvislosti s Písmom ako normou“.            

Ďalším biblickým predpokladom, ktorý je vodidlom v štúdiu a systematizácii biblického učenia je ten, že Svätý Duch, ktorý inšpiroval písanie Biblie, vedie aj rozum a srdce veriaceho. Keď „Svätý Duch  uvádza do každej pravdy“ ide tu vlastne o odkrývanie toho, čo už je dané. Naviac, nemôže byť rozdiel medzi pravdou, ktorú kresťanské spoločenstvo poznáva skrze prebývanie Svätého Ducha a tým, čo predkladá Písmo. Pritom všetkom však treba rešpektovať skutočnosť, že konečné slovo má len a len Biblia, lebo ide o slovo Božie. Všetky ľudské slová a skúsenosti sú pravdivé len do tej miery, nakoľko sa kryjú so zjavením Biblie.  

Sme spolupútnikmi na ceste životom a delíme sa o to, čo vieme a poznávame o Bohu a jeho konaní.

 „Biblická teológia áno, teologický systém nie“.

Snažme sa porozumieť čo hovorí Boh, ale sa neuzatvárajme do žiadneho teologického systému.

Poznámky

A) dogma -y, ž. /gréc./ 1. cirk. článok viery, pokladaný za neomylný, nezvratný a večný 2. pejor. slepo uznávaná poučka, zásada, učenie – všetko často nedokázané a neodôvodnené

dogmatika -y ž. /gréc./ 1 . teologická disciplína zaoberajúca sa článkami viery, 2. sústava dogiem

Príbuzné slovo:

doktrína -y, ž. /lat./ 1. náuka, poučka sústava poučiek, nemenné učenie (podobne ako dogma), 2. súhrn vyhranených názorov, zásad, pravidiel, napr. vojenská doktrína, štátna doktrína a pod.

Použitá literatúra

1) Stanley M. Horton a kol.: Systematická teologie, Křesťanský život 2001
2) Bruce Milne: Skúmanie pravdy, Návrat 1992, Praha
3) Charles C. Ryrie: Základy teológie, Třinec, BIBLOS 1994

4) Kolektív autorov: Filozofický slovník, Nakladatelství Olomouc 2002.

Umiestnené: 3. októbra 2024

Doplnené a upravené: 27. januára 2025

Medzi kresťanmi sa vedú početné diskusie a debaty o najrôznejších témach. Pri týchto debatách často dochádza, alebo môže dôjsť, k nedorozumeniu v dôsledku zlyhania rešpektovania zdroja autority alebo nerozpoznania rozdielnosti zdrojov autority diskutujúcich.

Čo je pre nás a malo by byť aj pre iných najvyššou a konečnou autoritou v duchovnom živote a v otázkach viery? Táto otázka by sa mohla zdať zbytočná už aj z dôvodu, že najčastejšia odpoveď na ňu, ako celého spoločenstva, tak aj jednotlivcov, je: „Pre nás a pre mňa najvyššou autoritou je Boh a jeho slovo zapísané v Biblii“. Pri pozornejšom skúmaní života spoločenstva a jednotlivcov však, žiaľ, zistíme, že to tak nie je. Preto akékoľvek pojednanie a rozhovory, predovšetkým o základných kresťanských náukách, treba začať uvedomením si zdroja autority účastníkov debaty.

Úvahu o autorite je najlepšie začať pochopením pojmu náboženstvo. Náboženstvo je možno definovať rôzne, ale jedna z jednoduchších definícií je tá, že náboženstvo je hľadanie zvrchovaného, nadprirodzeného. Biblické náboženstvo je náboženstvom zjavenia. Je to viera, že Boh sám seba zjavil ľudstvu. Keď človek prijme sebazjavenie Boha v Kristu, do popredia sa dostáva otázka autority.  

Otázka autority

Čo máme rozumieť pod autoritou?

Autorita je právo a moc vyžadovať poslušnosť. To je pre mnohých problém, lebo ak prijateľnou autoritou je len to, čo prijímajú dobrovoľne a vedome, ťažko hovoriť o prijatí a podriadení sa autorite.

Z pohľadu kresťanskej viery najväčšie právo a moc vyžadovať poslušnosť má Boh, lebo on je Stvoriteľ a Pán všetkých ľudí a vecí. Ak prijmeme toto stanovisko, tak otázka autority sa stáva otázkou hľadania Božej vôle a jeho pohľadu na akúkoľvek vec a situáciu. To nás vedie k otázkam: Ako sa stretnúť s Bohom a zistiť jeho názor a vôľu? Pripravil Boh nejaký zdroj, z ktorého môžeme poznať pravdu a tak sa podrobiť jeho autorite?

Zdroj a druhy autority

Po celé stáročia počúvali kresťania množstvu hlasov, ako zdroju konečnej autority. Celú históriu ľudstva ľudia sú vedení k prijímaniu tých najrozličnejších autorít. Pred človekom všeobecne stojí otázka: Na akom základe mám veriť? Veriaci sa pýtajú: Na základe čoho (akého prameňa) mám veriť a jednať? Ako prichádza Božie zjavenie k jednotlivcovi a ako Božie zjavenie pôsobí na spôsob života ľudí? Tieto otázky obracajú našu pozornosť k zdroju autority.

Zdroje autority môžeme približne rozdeliť do dvoch kategórií: na autoritu vonkajšiu a na autoritu vnútornú. V oboch kategóriách sa berie vážne úloha Biblie ako Božieho zjavenia ľuďom, avšak v niektorých smeroch sa líšia.

Do kategórie vonkajšej autority sa zahrňujú ako autoritatívne zdroje tie, ktoré sa nachádzajú mimo jedinca. Obvykle sú označované ako kánonická, teologická a eklesiologická autorita.

Kánonická autorita  Tu sa prijíma, že biblické materiály, ako ich obsahuje kánon Písma, t. j. 39 kníh Sta ého zákona a 27 kníh Nového zákona, sú inšpirovaným a autoritatívnym Božím zjavením.

Biblia hovorí k našej viere a k nášmu životnému štýlu jasne, zrozumiteľne a definitívne. Biblia má autoritu z dôvodu svojho božského autorstva. Biblia hovorí jasne v základných pravdách, ktoré predkladá. Všetko a predovšetkým otázky viery a morálky, podliehajú preskúmaniu Bibliou. To znamená, že aj teológia musí mať výslovnú oporu v Biblii alebo: musí z Biblie vychádzať. Ak tomu tak nie je, potom takáto teológia, či učenie, musí byť odmietnuté. K tomuto pohľadu na zdroj autority je treba ešte dodať, že Biblia musí byť patrične vykladaná. Otázke výkladu Biblie treba venovať náležitú pozornosť.

Teologická autorita  V tomto prípade ako zdroj viery a morálky sú brané vyznania a kréda¹⁾. Cirkev v raných storočiach, ale tak tomu je až do dnešných dní, vyjadrovala svoju vieru vo formuláciách a krédach. Jedným z najstarších je Apoštolské krédo (Apoštolské vyznanie viery; Apostolicum).

V priebehu histórie boli prijaté ďalšie prehlásenia viery a veriaci sa ich pridŕžajú, aby tak dosvedčovali ústredné body svojej viery. Tieto vieroučné prehlásenia majú pre cirkev svoju hodnotu a opodstatnenie, lebo pomáhajú pri bohoslužbách zameriavať sa na kľúčové momenty viery. Sú však príliš všeobecné. Určite sú dôležité, vrátane Apostolica, ako podklady, na ktorých môžeme budovať výklad kresťanskej viery, ale nemôžu poslúžiť ako konečný zdroj autority.

Hlavným problémom tohto pohľadu na zdroj autority je skutočnosť, že mávajú sklon pripisovať vieroučným prehláseniam dôležitosť prevyšujúcu dôležitosť Biblie. Sú cenné a hodnotné do tej miery, nakoľko sa s Bibliou stotožňujú a kryjú. Treba si uvedomiť, že v žiadnom prípade  nemôžu nahradiť biblické zjavenie.

Eklesiologická autorita V tomto pohľade na zdroj autority sa prijíma a tvrdí, že vo všetkých veciach viery a morálky konečnou autoritou je cirkev. Obyčajne toto chápanie býva kombinované s kánonickým a teologickým pohľadom na autoritu. Biblii sa pripisuje dôležité miesto, ale údajne musí byť vykladaná tými, ktorí majú na to zvláštne vzdelanie a sú na túto úlohu vybraní.

Často sa toto eklesiologické chápanie autority vyjadruje prostredníctvom pozemskej oficiálnej hlavy cirkvi a to či už jednej osoby, alebo skupiny osôb. Pretože sa táto osoba (alebo skupina osôb) v rámci komunity nachádza vo vedúcom postavení, všeobecne sa predpokladá, že je v náležitom vzťahu k Bohu, aby jeho pravdu oznamovala cirkvi.

Bez akéhokoľvek znižovania Bohom daných vedúcich treba si uvedomiť, že takýto prístup k autorite je do značnej miery ohrozovaný skazenosťou – zneužitím moci pre sebecké účely alebo iné hriešne žiadosti. Navyše: obyčajne výklad Písma robí za celú cirkev len jeden alebo niekoľko jedincov. Tým sa väčšine veriacich bráni konfrontovať sa s biblickými pravdami priamo.

Do tohto druhu autority by sme mohli zahrnúť aj tzv. mienku cirkvi ( názor cirkvi, alebo tiež: mienku cirkevného spoločenstva, mienku komunity). Nemali by sme prehliadať názory a vieru našich spoluveriacich, ale ani toto nemôžeme prijať za konečný zdroj autority, nech by ho hlásal ktokoľvek. Je veľmi ťažké dospieť k zhode názorov. Okrem toho, ak táto tzv. mienka cirkvi je našou konečnou autoritou, akýkoľvek konflikt názorov vedie do slepej uličky, pretože nad ňou už niet žiadnej autority. Okrem tohto, história nás učí, že počas stáročí nebola „mienka cirkvi“ v zhode s „vierou raz danej svätým“ (Júda 3).

Ďalšie autoritatívne zdroje Božieho zjavenia zahŕňame do kategórie vnútornej autority. Tu sa hľadá zdroj autority vo vnútri jedinca. V tomto presvedčení predchádzajúce zdroje sú považované za druhotné, resp. sú nejakým spôsobom prepojené a skombinované s vnútornými zdrojmi autority. Za vnútorné autority sa bežne berú prežitok ako kresťanská skúsenosť a ľudský rozum.

Prežitok ako kresťanská skúsenosť Prvým vnútorným zdrojom autority je prežitok (zážitok, prežívanie). Jedinec je uvádzaný do vzťahu s Božím zjavením na úrovni rozumu, vôle a citov. Pretože človek je celistvá osobnosť, účinky v ktorejkoľvek z týchto oblastí sú pociťované alebo prežívané aj v ostatných oblastiach a to súčasne alebo následne.

Nemôžeme poprieť, že Božie zjavenie ovplyvňuje a pôsobí na celú bytosť človeka, ale toto niektorí posúvajú ďalej tým, že prežitok (zážitok) považujú za opravdivý zdroj autority záväzný pre morálku a vieru. Tvrdí sa tu, že len tie pravdy, ktoré jedinec prežil ako pravdivé, môžu byť prijaté a vyhlásené za pravdivé aj pre ostatných. Aj keď hodnotu prežitku pri uchopení Božieho zjavenia nemôžeme prehliadať, nemôžeme ho považovať za zdroj autority, pretože tento postoj má dva hlavné nedostatky:

V našej skúsenosti s Bohom musíme rozoznávať medzi pravdou o Bohu akým on je a našimi osobnými ohraničenými názormi a predsudkami. Ďalším je, že človek je padlá bytosť. Prežitky bývajú premenlivé a ich príčiny sa nedajú ľahko rozoznať. Spoľahlivý zdroj autority sa musí nachádzať nad premenlivosťami, ktorými sa vyznačujú prežitky a skúsenosti a musí prežitku poprípade protirečiť a korigovať ho. Teda prežitok, ako autoritatívny zdroj Božieho zjavenia, nie je spoľahlivý.

Ľudský rozum ako autorita  Podľa tohto názoru kresťanská pravda sa zakladá na tom, čo môžeme o Bohu vedieť pomocou logického myslenia. Ľudský rozum sa za zdroj autority začal považovať predovšetkým s príchodom osvietenstva v 18. storočí, aj keď svojich zástancov mal už oveľa skôr.

Sme stvorení podľa obrazu a podoby Božej. Naše rozumové schopnosti sú súčasťou tohto stvorenia. Preto používanie rozumu pri prijímaní Božieho zjavenia samo o sebe nie je zlé a nesprávne. Rozum (logika) je dobrým služobníkom Božieho zjavenia, ale nie je jeho dobrým pánom, lebo rozum stvorených bytostí nemôže v plnosti pochopiť a obsiahnuť svojho Stvoriteľa.

Každý zo spomínaných prameňov je niečím užitočný, každý ku kresťanskej pravde niečím prispieva, ale ani jeden z nich nie je dostatočným k tomu, aby bol konečným zdrojom autority.

Konečná a najvyššia autorita

Konečný prameň autority je sám trojjediný Boh tak, ako je známy skrze slová Písma. Pre teológiu a veriaceho je najlepšie, keď za konečný zdroj autority je uznávaná a prijímaná Biblia a Svätému Duchu umožňujeme sprostredkovávať zjavené Božie slovo. Svätý Duch, ktorý inšpiroval písanie Biblie, vedie aj rozum a srdce veriaceho. Biblia sama je dostatočným vodidlom a mierkou viery a mravov. Boh prehovoril a hovorí prostredníctvom nej. Biblia je Božie slovo k nám a tak aj má byť prijímaná a držaná v úcte a v poslušnosti. Keď sa podrobujeme pod jej autoritu, poddávame sa pod autoritu samého živého Boha.

Poznámka

1) krédo (lat.) – vyznanie viery; zmýšľanie, presvedčenie

Úvaha je spracovaná s použitím nasledovnej literatúry: Stanley M. Horton a kol.: Systematická teologie, Křesťanský život 2001; Bruce Milne: Skúmanie pravdy, Návrat 1992, Praha; Charles C. Ryrie: Základy teológie, Třinec, BIBLOS 1994.

Súvisiace články: Kresťanstvo – Čo to je?; Čo je teológia – 1. časť; Čo je teológia – 3. časť

Umiestnené: 19. októbra 2024

Slovo „systém“ znamená: účelový spôsob usporiadania nejakého celku; sústava. Slovom „systematický“ sa označuje niečo, čo je usporiadané, utriedené, čo teda má systém. Systematická teológia je druh teológie, ktorá predkladá veci usporiadané do celkov (tém) s konečným cieľom poskytnúť celkový obraz Božieho zjavenia a jeho konania.

Ako sme naznačili v článku Čo je teológia – 1. časť, o teológii môžeme hovoriť z viacerých uhlov pohľadu a to jednak podľa druhu náboženstva (kresťanská teológia, teológia islamu, budhizmu a pod.) alebo v rámci konkrétneho náboženstva o teológii jej jednotlivých denominácií, cirkví, hnutí alebo prúdov, napríklad: teológia katolíckej cirkvi, teológie protestantských cirkvi, teológia letničného hnutia, teológia evanjelikálna atď. Jednotlivé teológie (učenia) cirkví sa formujú a etablujú na základe vieroučných vyhlásení, doktrín či dogiem – a tieto vytvárajú teologický systém.

Definícia: Súhrn doktrín a učení tvoriaci vieroučný celok nesie pomenovanie teologický systém.

(Poznámka: Slová teológia, učenie, teologický systém sa používajú zameniteľne, aj keď nie vždy je to vhodné. Teologický systém je pre príslušnú cirkev reprezentatívnym označením – ohlasuje jej súhrnné učenie (teológiu).)

Tak môžeme hovoriť a teologickom systéme akými sú: katolicizmus, evanjelikalizmus,  arminianizmus, kalvinizmus, dispnzacionalizmus, teológia zmluvy atď. Niektoré teologické systémy sa prelínajú. Kresťanských teologických systémov je, žiaľ, príliš veľa. To, že ich je viacero znamená, že sa nezhodujú, ba priam si protirečia, stoja proti sebe. Konkrétna cirkev, spoločenstvo, sa môže pridŕžať viacerých teologických systémov.

Teológia, ako súhrnné učenie konkrétnej cirkvi (spoločenstva), je daná jej teologickým systémom. Môže to byť jej vlastný jedinečný systém, alebo je zmesou viacerých teologických systémov. Základným a kľúčovým rozpoznávajúcim znakom biblickej pravosti a vernosti teologického systému, je učenie o spáse. Povedané inými slovami: je to učenie o tom, ako sa človek stratený vo svojich hriechoch môže dostať späť do spoločenstva so svätým Bohom, svojím Stvoriteľom.

Učenie o spáse je základným rozpoznávacím znakom či cirkev (spoločenstvo) privádza, resp. usmerňuje hľadajúceho hriešnika na cestu vedúcu k Bohu alebo ho smeruje niekam inam. Avšak aj keď konkrétna cirkev predkladá správne biblickú cestu spasenia, t. j. jedine z viery v evanjelium, nie je to postačujúcim k tomu, aby sa dalo o nej povedať, že všetko jej učenie, celá jej teológia, je biblická. Viera jedine v osobu a dielo Pána Ježiša Krista je základný kameň na ktorý stojí celá biblická spasiteľná stavba (vierouka). Treba si ale pozor aj na to, čo sa na tomto základe postaví.

Teológie kresťanstva, ich teologické systémy vychádzajú z Biblie a pritom nielenže sa od seba odlišujú, ale, čo je veľmi smutné a zlé, často ich stúpenci stoja proti sebe ako úhlavní nepriatelia. História cirkví hlásiacich sa ku kresťanstvu to potvrdzuje.

Pravidlom kresťanstva (normatívom) je, či: malo by  byť to, čo učí Písmo: „Jedno telo a jeden Duch, ako ste aj povolaní v jednej nádeji svojho povolania. Jeden Pán, jedna viera, jeden krst, jeden Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými, skrze všetkých a vo všetkých vás“ (Efezským 4:4-6). A z toho vyplývajúca apoštolská inštrukcia pre komunity kresťanských veriacich: „Prosím vás teda ja väzeň v Pánovi, žeby ste chodili hodne povolania, ktorým ste povolaní, s celou pokorou a krotkosťou, so zhovievavosťou znášajúci sa navzájom v láske, usilujúci sa zachovávať jednotu Ducha v zväzku pokoja“ (verše 1-3), ktorú cirkvám adresuje apoštol Pavol. Je to inými slovami vyslovené prikázanie Pána Ježiša Krista, ktoré dal svojim učeníkom v predvečer jeho ukrižovania: „Nové prikázanie vám dávam – aby ste sa milovali navzájom; tak ako som vás miloval, aby ste sa aj vy tak milovali navzájom. Po tom poznajú všetci, že ste moji učeníci, keď budete mať lásku medzi sebou“ (Ján 13:34-35). A aká je prax?

Prax kresťanských cirkví a aj jednotlivcov, je presným opakom tejto normy. Pritom ale niet pochýb, že sú zbory a spoločenstvá, v ktorých základom života, vzájomných vzťahov a vzťahov k veriacim nachádzajúcich sa v iných zboroch, je láska Kristova.

Človek uverí v osobu a dielo Pána Ježiša Krista. Boh mu pripočíta spravodlivosť Ježiša Krista a prijme ho za svoje dieťa – takýto sa týmto stane novým stvorením v Kristovi. Čo inými slovami znamená, že Boh ho oblečie do čistého bieleho rúcha spravodlivosti Ježiša Krista. Toto Božie dieťa sa pripojí k miestnemu cirkevnému zboru. A čo sa tam s ním udeje? Tam mu na to čisté biele rúcho navlečú cirkevné tričko príslušného zboru, resp. cirkvi, do ktorej miestny zbor patrí. A tak toto Božie dieťa už nevyžaruje čistotu a vôňu bieleho Kristovho rúcha, ale žiari žiarou cirkevného zboru, čo inými slovami znamená, že primárne reprezentuje a šíri teologický systém zboru, v ktorom sa nachádza. A tak je to od cirkvi k cirkvi, od zboru k zboru.

Kresťania mávajú nad hlavami svojimi Bibliami, ale prax života spoločenstiev a jednotlivcov je často ďaleko od toho, čo je v nej nepísané. To je súčasný stav cirkevných kresťanských spoločenstiev, avšak len málokto je ochotný pozrieť sa na túto skutočnosť otvorenými očami a hovoriť o tom. Je to v istom zmysle slova pochopiteľné, lebo je v tom veľké riziko – exkomunikácia je bolestivá a vedie jednotlivca do spoločenskej izolácie.

Viem o čom píšem, lebo som to zažil na vlastnej koži. Odmietol som cirkevné učenie, ktoré odporovalo učeniu Písma – cirkevné učenie, ktoré bolo postavené nad autoritu Písma. Stál som pred voľbou: prijať cirkevné učenie odporujúce Písmu, alebo opustiť toto spoločenstvo (cirkev). Zvolil som druhú možnosť. To bol moment, keď som si uvedomil, čo v praxi znamenajú kresťanské teologické systémy a vyzliekol som cirkevné tričko s rozhodnutím nikdy viac si neobliecť žiadne cirkevné tričko a nevstúpiť pod žiadny kresťanský teologický systém, okrem toho biblického. Tak je tomu až doteraz.

S bratmi v spoločenstve, ktoré navštevujem, sme sa zhodli a ujednotili na biblickej pravde, že spasení sme jedine z viery v evanjelium a nie z cirkevných učení predkladanými teologickými systémami. Učenie (biblické) je dôležité, ale život vo večnosti a v novom Jeruzaleme budeme spoločne tráviť nie na základe cirkevného učenia, resp. príslušnosti k teologickému systému, ale jedine na základe viery v osobu a dielo nášho Pána Ježiša Krista, z ktorej sme už teraz spasení v nádeji.

Uverivší v evanjelium Ježiša Krista, Božie deti, nové stvorenia v Kristovi zachovajú a zostanú v jednote Ducha podľa Písma len vtedy, keď si neoblečú žiadne cirkevné tričko, resp. keď cirkevné tričko vyzlečú a zostanú oblečení len do čistého bieleho rúcha spravodlivosti Ježiša Krista, do ktorého ich obliekol Boh pri ich znovuzrodení. 

Otázku Prečo je toľko kresťanských teologických systémov? necháme zatiaľ otvorenú.

„Biblická teológia áno, teologický systémy nie“.

Snažme sa porozumieť čo hovorí Boh. Popritom sa však neuzamknime, ani sa nedajme uzamknúť, do žiadneho teologického systému.

Súvisiace články: Čo je teológia – 1. časť; Kresťanstvo – Čo to je?; Svedectvo a vyznanie osobnej viery

Umiestnené: 21. októbra 2024

Doplnené: 25: januára 2025

Ale my súc synmi dňa buďme triezvi oblečúc si pancier viery

vezmúc za prilbu nádej spasenia,

 lebo vás nepostavil Boh cieľom hnevu, ale aby sme nadobudli spasenia

skrze nášho Pána Ježiša Krista.

1. Tesalonickým 5:8-9

Boží hnev – téma, o ktorej sa málo hovorí. Tejto téme sa vyhýbajú kazatelia aj poslucháči. Žiaducejšie je kázať aj počúvať o príjemnejších veciach ako o hneve. Lenže Písmo učí aj o Božom hneve, a to dosť dôrazne. Preto sa tejto téme nesmieme vyhýbať. Potrebujeme poznať aj túto vlastnosť, tento atribút nášho Boha rovnako, ako všetky ostatné.

       Hnev je vlastnosť aj ľudských bytostí. Apoštol Pavel píše o hneve Božím detí slovami: „Hnevajte sa a nehrešte; slnko nech nezapadá nad vaším rozhnevaním sa“ (Efezským 4:26). Porozumieť Božiemu hnevu začneme na ľudskej rovine.

Ľudský hnev

V „Krátkom slovníku slovenského jazyka“ je pojem „hnev“ vysvetlený nasledovne: 1. je to pocit a prejav prudkého rozčúlenia, pobúrenia, rozhorčenia 2. nepriateľstvo, odpor.

       Podľa tohto výkladu hnev je emócia, ktorá vzniká v duši živej bytosti.^A) Výsledkom je nepriateľstvo, odpor či reakcia voči tomu, kto alebo čo, je príčinou hnevu. Prejavy hnevu obvykle narušujú vzťahy medzi ľuďmi a nakoniec môžu jedinca viesť do izolácie od spoločnosti a bolestnej osamelosti. Pri veľkom hneve často dochádza fyzickému napadnutiu, alebo k zvadám, kriku, urážkam, vyhrážam a pod.  

       O hneve učia predovšetkým psychológovia. Od nich sa o hneve môžeme naučiť veľa užitočného. Ďalší text je krátky výber z ich poučení o hneve:¹⁾

„Hnev je prirodzená emócia, ktorú zažívame všetci, a je preto úplne normálne hnevať sa. Hnev patrí medzi najintenzívnejšie prirodzené emócie. Naše telo túto emóciu prežíva a dáva to najavo cez rôzne signály. Máme zrýchlený tep, zvýšený krvný tlak, môžeme cítiť návaly energie či potrebu pohybu – pripravuje nás na reakciu vo forme útoku či úteku. V takom prípade by sme sa mali najprv zastaviť a zistiť, čo je príčinou hnevu a čo nám hnev naznačuje, na čo nás upozorňuje. 

       Zdravý primeraný hnev naznačuje, že niečo nie je v súlade s našimi potrebami alebo sú narušené naše hranice. V takomto prípade ide o reakciu na aktuálnu situáciu a má pre nás veľký význam, pretože nám oznamuje, že nám niečo prekáža, ohrozuje nás alebo zasahuje do našej identity. Cieľom hnevu je podnietiť nás, aby sme sa usilovali zmeniť situáciu, v ktorej sa nachádzame.

       Ak pochopíme, čo stojí za touto emóciou, môžeme primerane reagovať. Hnevu môžeme nechať voľný priechod, potlačiť ho alebo odložiť.

       Potláčanie nastáva, keď hnev vôbec neprežívam alebo ho popieram. Potlačený hnev nám môže spôsobiť zdravotné problémy. Okrem iných sa môže prejaviť aj v podobe depresívnych pocitov, ako je smútok či bezmocnosť. Zo vzniknutým hnevom aj pre tento jeho aspekt treba jednať – riešiť situáciu, ktorá ho vyvolala.

       Odloženie hnevu nie je potláčanie emócií, ale zdravé narábanie s nimi. Dávame si čas, aby sme sa na situáciu pozreli s chladnou hlavou a vzniknutú situáciu riešili neskôr a s úvahou.“ (Koniec poznámok z internetu)

Hlavné aspekty ľudského hnevu

Hnev je prirodzená a dôležitá vlastnosť ľudskej bytosti. Je to obranný mechanizmus, ktorý nám signalizuje, že z prostredia, v ktorom sa nachádzame, dochádza k útoku na naše presvedčenie v otázkach svetonázoru, morálky, sociálnych potrieb, financií a pod. Povedané jednoducho: Hnev naznačuje, že v niečom bola prekročená naša „červená čiara“, ktorou sme sa ohraničili.

       Hnev v nás vzniká samovoľne ako reakcia na situáciu, ktorá prišla z vonku. Alebo aj vtedy, keď my sami hodnotíme okolnosti a situácie ku ktorým dochádza v našom okolí  a to aj bez toho, aby sa nás priamo týkali. Tento druhý prípad je menej bolestivý a je aj menej náročný na riešenie. V tomto prípade si hnev riešime len „sami so sebou“. Prioritným cieľom hnevu je zmeniť situáciu, v ktorej sa nachádzame!

       Je veľmi dôležité, aby sme s hnevom jednali, čo znamená, aby sme riešili situáciu, v ktorej sme sa ocitli, ku ktorej došlo vplyvom nášho okolia, a aby sme riešenie neodkladali. Toto je vlastne aj inštrukcia apoštola Pavla, ktorý nás vo veršoch 1. Tesalonickým 5:8-9 upriamuje k dvom veciam: aby sme v hnevom jednali uvážlivo, a aby sme riešenie vzniknutej situácie neodkladali, ale ju vyriešili čo najskôr.

       Neriešený hnev má na našu osobnosť zhubné dôsledky, ubližuje nám, a ak sa hneváme bezdôvodne, bezdôvodne si ubližujeme sami sebe. Môže vyvolať zdravotné problémy a čo je tiež dôležité, podstatne narúša, alebo priam zničí vzťahy s inými ľuďmi a okolím. Urobíme veľmi múdro, ak poslúchneme rady apoštola Pavla a nedovolíme, aby nad naším hnevom zapadlo slnko.

Boží hnev

Hlavnou charakteristikou Božieho hnevu je nezmeniteľný postoj svätého a spravodlivého Boha k hriechu. Hnev je vlastnosť nášho Boha, bez ktorej by nebol spravodlivým. Je jeho trvalou vlastnosťou akou je aj jeho láska a ďalšie vlastnosti. Dokážeme ho opísať ľudskými slovami a pochopiť aj z ľudskej, možno priam vlastnej skúsenosti, keď sme boli káznení. Izrael Božiemu hnevu takto aj porozumel. Starozákonní Boží proroci oznamovali ľudu ich stav neposlušnosti voči Bohu. Volali ľud k náprave, k pokániu a varovali pred Božím hnevom a jeho súdmi. Varovali aj pred dňom Hospodinovho hnevu, ktorý má prísť na celý svet na konci časov, pri skonaní sveta. 

       Hriech nás oddelil od svätého Boha. Všetci sa rodíme ako hriešnici a Boží hnev  spočíva na každom z nás.  Písmo oznamuje, že niet spravodlivého ani jedného. Sme nespravodliví a bezbožní ako jednotlivci i ako celé národy. Naše hriechy vo všetkých svojich podobách útočia na Božiu svätosť. Odpoveďou na túto skutočnosť je Boží hnev (Rímskym 1:18-32). Každý jeden hriešnik – alebo, ako hovorí Písmo: každý kto je v Adamovi (1. Korintským 15:22) –, je Boží nepriateľ a Boží hnev zostáva na ňom. Svojou vrodenou prirodzenosťou sme deťmi hnevu (Efezským 2:3) a nádobami jeho hnevu (Rímskym 9:22). Odplatou hriešnikovi za jeho hriešnosť je večná smrť, čo je večné odlúčenie od Boha. Nuž, nie je radostnou perspektívou stráviť večnosť v zatratení. Božou vlastnosťou však nie je len hnev, ale aj láska, milosť, spravodlivosť a ďalšie, ktoré Boh o sebe zjavuje.

       Pretože na svete nebolo ani jedného spravodlivého, Boh poslal svojho jediného Syna, aby svojou smrťou  zaplatil za naše hriechy. Ježiš Kristus v poslušnosti Otcovi naplnil jeho vôľu. Zomrel za naše hriechy, bol pochovaný a na tretí deň vstal z mŕtvych. Toto evanjelium sa od vtedy zvestuje po celom svete: „Za hriech je zaplatené!“ Kto tomuto evanjeliu uverí zmieri sa s Bohom a Boží hnev je z neho sňatý (2. Korintským 5:20-21). Kto neuverí, Boží hnev zostáva na ňom (Ján 3:36).

Posledné časy a Hospodinov hnev  

Žijeme posledné časy. Doba skonania sveta je na dosah ruky. Starozákonní proroci o tejto dobe hovorili ako o dni Hospodinovom, ako o dobe tmy a jeho pomsty, ako o dobe katastrof a Hospodinovho hnevu. Súčasne ale aj oznamovali, že Boží ľud, svätí Najvyšších, budú v tomto dni zachránení (napríklad Jeremiáš 30:7). Hospodinov hnev, jeho súdy a tresty, prídu na celu zem. Bude to strašná doba a treba seba aj iných na ňu pripraviť.  

       Zo starozákonných proroctiev Danielovo proroctvo zapísané v 2., 7., 9. a 12. kapitole je kľúčom pre porozumenie prichádzajúcej doby. Na Daniela sa odvolal Pán Ježiš, keď svojim apoštolom odpovedal na otázku o jeho príchode a skonaní sveta (Matúš 24:3). Starozákonné proroctvá o Hospodinovom dni sú rozpracované a vysvetlené v novozákonných písmach a Hospodinov deň  je v nich pomenovaný ako deň Pánov^B) (Skutky 2:20; 1. Korintský 5:5; 1. Tesalonickým 5:20; 2. Petrov 3:10). Píše sa o ňom najmä vo veršoch: Matúš 24. kapitola, 1. Korintským 15:51-52, 1. Tesalonickým 4:13-18, 2.Tesalonickým 2:1-4 a v Zjavení Jána kapitolách 6 – 18. V týchto miestach sú opísané a vysvetlené oba aspekty starozákonných proroctiev: 1. súdy, pomsta a hnev z jednej strany (jeden aspekt) a 2. záchrana Božieho ľudu v tomto dni z druhej strany (druhý aspekt). Sústredíme sa na Hospodinov (Jahveho) hnev, lebo je hlavnou témou tohto článku.

Baránkov hnev a Boží hnev

Apoštol Ján dostal proroctvo o dni Pánovom, ktoré mu po svojom anjelovi poslal Ježiš Kristus (Zjavenie 1:1). Vo videní videl Baránka stáť uprostred trónu (Zjavenie 5:6). Bola mu podaná kniha zapečatená siedmymi pečaťami, ktoré nikto nemohol rozlomiť a otvoriť knihu, iba Baránok. Rozlomením každej jednej pečate bolo odhalené dovtedy zahalené tajomstvo o posledných časoch alebo jednotlivých dobách, ktoré si Otec uložil vo svojej vlastnej moci (Skutky 1:7). Pečate a trúby oznamujú udalosti dňa Pánovho ­(dňa Kristovho – v preklade prof. Roháčka), ktorý podľa apoštola Pavla nastane potom, ako sa syn hriechu a zatratenia (Antikrist) posadí do chrámu v Jeruzaleme (2. Tesalonickým 2:3-4; tiež Daniel 9:27) ^{B), C)}.

      Pečate a trúbenie siedmych anjelov na siedmych trúbach sú dobou vylievania Baránkovho hnevu. Tomu porozumeli tí, ktorí sa skryli v jaskyniach a volali ku skalám, aby ich skryli pred tvárou toho, ktorý sedí na tróne a pred hnevom Baránka (6:16-17)^B). V tejto dobe to bude Baránok, ktorý bude vylievať hnev na celú zem. Jeho hnev však nedopadne na jeho ľud. Nedopadne na tých, ktorí mu patria – Ženích nevyleje svoj hnev na svoju Nevestu. Cirkev bude v tejto dobe ešte na zemi, ale Baránkov hnev na ňu nedoľahne.^D)  V tejto dobe, v prebiehajúcom dni Pánovom, Cirkev bude zachránená počas hlasu siedmej trúby siedmeho anjela. Vtedy dôjde k zo zeme vychváteniu živých a vzkrieseniu mŕtvych patriacich Pánovi (1. Tesalonickým 4:3-10; Zjavenie 10:9, 11:15). Títo všetci sú Nevestou Baránkovou, títo sú Cirkvou Ježiša Krista (Matúš 16:18).

       K stretnutiu Pána s Cirkvou dôjde v povetrí, v ponebeských oblastiach a potom spolu odídu do nebies, kde budú zotrvávať počas celej doby na zem vylievania siedmych čiaš Božieho hnevu. Vylievanie siedmych čiaš Božieho hnevu nastane ihneď po siedmej trúbe, ihneď po vychvátení Cirkvi. Cirkev bude v nebesiach počas celej doby vylievania siedmych čiaš a takto bude uchránená od Božieho hnevu, ako jej to bolo zasľúbené (1.Tesalonickým 1:10; Rímskym 5:9 a iné miesta). Dôležité pre nás je, že Cirkev počas celej doby vylievania Božieho hnevu na zemi nebude!

       Po vyliatí siedmej čaše Božieho hnevu Pán Ježiš spolu so svojou manželkou Cirkvou, zostúpi z nebies na zem. V bitke pri Harmagedone porazí Antikrista a jeho vojsko, čím dôjde ku skonania sveta. Vtedy zaniknú všetky zemské kráľovstvá a už nikdy viac žiadneho zemského kráľovstva nebude.

       Tým skončí aj posledný Danielov „týždeň“. Pán Ježiš vstúpi do Jeruzalema jazdiac na bielom koni a dôjde k zhromaždeniu po celom svete rozptýleného zachráneného ostatku Izraela.

Krátke zhrnutie

Druhá polovica posledného sedemročného Danielovho týždňa bude starozákonnými prorokmi predpovedaným dňom Hospodinovým – Jakobovym súžením. Hnev bude najprv vylievať Baránok – a budú to udalosti oznámené pečaťami a trúbami siedmych anjelov. Potom bude na zem vyliaty  Boží hnev ako sedem čiaš hnevu. Bitka pri Harmagedone bude dňom pomsty silného Boha a ukončením dejín sveta (Zjavenie 6:10, 11:15, 18).

Porozumenie posledným časom

Kľúčom porozumenia posledným časom je uchopenie zjavenia Písma  o dvoch, ktorí sa hnevajú (Zjavenie 6:16). Najprv to bude Baránok (stojaci uprostred trónu – Zjavenie 5:6, 6:16-17), ktorý svoj hnev vyleje na celú zem, ale tých, ktorí mu patria sa jeho hnev netýka, na týchto jeho hnev nedoľahne. Druhým je Boh (sediaci na tróne – Zjavenie 6:16), ktorý vyleje svoj hnev na zem ako sedem čiaš hnevu. Vylievanie siedmych čiaš je doba vylievania Božieho hnevu. Tomuto hnevu Cirkev unikne tým, že si ju Ženích už prv – ešte pred vyliatím Božieho hnevu počas trúbenia siedmej trúby –, zoberie zo zeme k sebe do nebies. Boží hnev bude vyliaty na všetkých ostatných, ktorí zostali na zemi.

       Tieto udalosti treba uchopiť a mať na pamäti predovšetkým vtedy, keď sa zaoberáme datovaním, lebo sú aj kľúčom k porozumeniu, kedy nastane okamih vychvátenia Cirkvi – hovoríme o relatívnom datovaní.

Poznámky (A-D)  a zdroje (1)

A) Zastávame stanovisko trojzložkovej ľudskej bytosti, ktorými sú: telo, duša a duch. Emócie vznikajú v duši.

B) O dni Pánovom píšeme v článku na adrese Deň Pánov

C) O druhom príchode píšeme v článku Druhý príchod Pána Ježiša Krista

D) Príklad toho, že Boh si uprostred katastrof vie zachrániť svoj ľud, berieme z doby pobytu izraelského národa v Egypte. Na celý Egypt prišla hustá tma, ale všetci synovia Izraela mali svetlo vo svojich bydliskách (2. Mojžišova 10:22-23). 

1) Podľa článkov uverejnených na internete pod heslom „hnev“.

Umiestnené: 1. júna 2025

Upravené: 22. decembra 2025

Prechod na úvodnú stránku – Úvod

Prechod na Najnovšie články na stránke

Prechod na článok  Deň Pánov

Prechod na článok Druhý príchod Pána Ježiša Krista

Prechod na cyklus článkov Vychvátenie Cirkvi