Vysvetlenie pojmov

Náboženstvo je možné definovať rôzne, ale jedna z jednoduchších definícií je: náboženstvo je hľadanie zvrchovaného. Toto zvrchované bežne nesie pomenovanie Boh, boh, božstvo, bohovia.

Ľudia takmer všeobecne uznávajú, že existuje niečo alebo niekto, kto presahuje ich samých a že nejakým spôsobom sú tomuto čomusi alebo komusi podriadení, poprípade zodpovední. Niektorí hovoria o nejakej neurčitej bytosti, niektorí o prírode a iní o neosobnej sile či energii. Uznanie takejto skutočnosti, že ľudstvo je závislé na tomto zvrchovanom, ktoré je nad ním a nezávislé od neho, je počiatočným, východiskovým bodom náboženstva – viery v nadprirodzeno.

Náboženstvo sa v priebehu histórie ľudstva objavovalo v mnohých podobách – od myšlienkových špekulácií a mýtov až po vytváranie a uctievanie rôznych bôžikov v podobe hmotných predmetov (viď Rímskym 1:21-23). Túžbu jednotlivcov alebo spoločenských skupín po hľadaní nadprirodzena by sme nemali považovať za niečo úplne negatívneho. V tomto duchu je dobre známy výrok Augustína z Hippa (354 – 430 n. l.): „Stvoril si nás pre seba a nepokojné je naše srdce, dokiaľ nespočinie v tebe“. Túžba po zvrchovanom je Boží dar vnútru človeka, aby ľudia boli otvorení Božiemu zjaveniu.

Človek je náboženský tvor. Našou prirodzenou potrebou je mať niekoho alebo niečo v úcte, obdivovať a uctievať to. Niekoho alebo niečoho sa pridŕžať, skláňať sa pred tým a to nás napĺňa a uspokojuje. Súčasťou toho niečoho je takmer vždy aj naše ego, naše „ja“. Človek dokáže byť sám sebe bohom.

V živote človeka skôr či neskôr príde chvíľa, keď si zrazu uvedomí, že je nenaplnený, že je prázdny. To, čo ho doteraz uspokojovalo, už ho nenapĺňa. Snažíme sa nájsť pokoj a siahame po všeličom možnom v túžbe po dosiahnutí pokoja našej duše, ale pokoja niet, pokoj neprichádza. V našom vnútri, v našej duši je totižto miesto, ktoré patrí iba Bohu a sme nenaplnení  a nenachádzame pokoj, pokiaľ je toto miesto prázdne. Augustín to vystihol. Sme nepokojní a prázdni, pokiaľ v našich srdciach neprebýva Boh Ježiš Kristus.

Človek hľadá, snaží sa upnúť k niečomu, čo mu prinesie pokoj. Pre človeka, ktorý je ponechaný sám na seba, vzniká problém aj v tom, že náboženstiev je mnoho a treba sa mu rozhodnúť: Ktoré náboženstvo je správne? Ktoré náboženstvo je to pravé?

Dvoma najčastejšími súčasťami akéhokoľvek náboženstva sú pravidlá (prikázania) a rituály (predpísané aktivity). Niektoré náboženstvá nie sú v podstate nič iné ako zoznamy pravidiel o tom, čo nesmieš a čo musíš, ktoré človek musí splniť, aby mohol byť považovaný za verného prívrženca určitého náboženstva, a tým byť aj v dobrom vzťahu s bohom (božstvom) daného náboženstva. Toto je charakteristika náboženstva, v ktorom človek sám zo seba, svojim úsilím (silou), chce vstúpiť do vzťahu s bohom, ktorého si vlastne vymyslel on sám, a ktorý tým ani nie je pravým Bohom..

Náboženstvo, ako ľudské hľadanie pravého Boha svojou snahou, nedokáže poskytnúť nič ani nikoho skutočne zvrchovaného. Ľudské hľadanie prinajlepšom končí pri nejakom „nižšom božstve“ alebo pri výklade bytia, ktoré nestačí odpovedať na zložitosť ľudskej existencie, pretože nie je ničím iným iba len výtvorom ľudského rozumu. Náboženstvo vedie ku sklamaniu, lebo nedokáže poskytnúť boha, ktorý by bol dostatočne veľký a mocný na riešenie našich problémov. Takýto boh neprináša pokoj ľudskej duši.

Týmto sklamaním však hľadanie nemusí končiť, lebo akonáhle ľudia začínajú pociťovať márnosť, môže to byť úrodnou pôdou, v ktorej sa bude dariť prijímaniu Božieho zjavenia. Už tá skutočnosť, že ľudia niečo hľadajú, môže poskytovať príležitosť poskytnúť im radostnú zvesť evanjelia. Čo hľadajú, môžu nájsť jedine v Ježišovi Kristovi. On nielen prináša spásu, ale tiež zjavuje velebnosť a veľkosť Boha, ktorá je viac než len hľadanie onoho zvrchovaného.

Kresťanské náboženstvo a biblické náboženstvo

Ústrednú osobu kresťanského náboženstva, kresťanstva, je Ježiš Kristus – jeho život, smrť, zmŕtvychvstanie a jeho učenie tak, ako sú zachytené v Novom zákone. Ježiš Kristus z Nazareta je Boží Syn, ktorý prišiel na našu zem v ľudskom tele, aby vzal na seba naše hriechy a odpykal spravodlivý trest za ne. On je pravý Boh a pravý človek (1. Jánov 5:20).

Avšak, spoločenstiev (cirkví, denominácií), ktoré seba prehlasujú za kresťanské, je viacero. Vec je v tom, že zdrojov a autoritou ich viery je niekoľko – okrem Biblie aj ďalšie iné. Zo všetkých kresťanských náboženstiev preto treba vyčleniť jedno, v ktorom  zdrojom je len Boh sám. Toto náboženstvo nesie pomenovanie biblické náboženstvo, biblické kresťanstvo alebo aj biblická viera. K tomuto náboženstvu sa hlásil aj ja, keď  hovorím o sebe ako o kresťanovi.

Biblické náboženstvo – v našich článkoch v prevažnej miere označované ako biblická viera – je náboženstvom zjavenia. Je to viera v to, že Boh prišiel a zjavil sám seba ľudstvu. Boh prichádza k človeku ako jedincovi, uschopňuje ho prijať seba zjavenie a znova ho zrodí do spoločenstva so sebou. Keď človek prijme zjavenie Boha v Kristu, dôležitým sa stáva otázka autority, kto a čo je jeho autoritou. Jediným zdrojom autority, jediným zdrojom biblickej viery, biblického náboženstva, je Biblia, Božie zapísané slovo pozostávajúca zo 66 kníh. Prijať Bibliu, pozostávajúcu iba zo 66 kníh, za jedinú autoritu, znamená prijať za autoritu jedine samého Boha.

Iné definície náboženstva

Náboženstvo je systém názorov založených na viere, ktorými si ľudia vysvetľujú to, čo pokladajú za nadprirodzené, posvätné. Do náboženstva patrí aj súbor praktík, ktorými jeho príslušníci na to nadprirodzené a zvrchované reagujú.

Náboženstvo je „viera v boha alebo bohov, ktorí majú byť uctievaní“, čo sa zvyčajne prejavuje v správaní človeka a v rituáloch, ktoré praktizuje. Alebo je ním hociktorý konkrétny „systém viery a uctievania“ atď.

Náboženstvo skutkov a náboženstvo viery

Všeobecne v náboženstvách, aj v niektorých „kresťanských“, človek si vzťah s Bohom snaží vytvoriť a udržiavať sám tým, že sa stane členom príslušnej cirkvi, prináša určitú obetu, plní takú či onakú úlohu, zúčastňuje sa takej či onakej aktivity, konzumuje len také či onaké jedlo (niektoré nie) atď. V týchto sú za vstup do vzťahu s božstvom a udržovanie vzťahu s ním, považované primerané skutky. To sú náboženstvá založené na skutkoch.

Biblické náboženstvo je založené na viere v evanjelium Ježiša Krista. Do vzťahu s Bohom sa v tomto náboženstve vstupuje vierou a pokáním. Všetko ostatné – skutky a aktivity – nasleduje až po uverení a pokání. Nie je založené na pravidlách ani na rituáloch aj keď nie je bez nich. Biblické náboženstvo je o vzťahu s Bohom, o intímnom spoločenstve Boha ako Otca a človeka ako jeho syna.

Vo väčšine náboženstiev sa prijíma presvedčenie, že ľudstvo je oddelené od toho zvrchovaného a potrebuje zmierenie s ním. Nepravé (falošné) náboženstvá sa snažia tento problém vyriešiť dodržiavaním pravidiel a rituálov, čiže skutkami. Biblické náboženstvo rieši tento problém tým, že rozpoznáva, že len Boh môže napraviť stav oddelenia človeka od Boha, a že to už aj urobil a treba tomu iba uveriť.

Biblické náboženstvo vyznáva nasledovné:

• Všetci sme zhrešili a nemáme slávy Božej (Rímskym 3:23).

• Pokiaľ človek  neprijme vierou, že dlh za jeho hriech už je zaplatený, tento človek je pred Bohom mŕtvy a od Boha odlúčený, a ak v tomto stave zomrie, zostáva mŕtvym a večne odlúčeným od Boha aj naďalej (Rímskym 6:23).

• Boh prišiel k nám v osobe Ježiša Krista a zomrel namiesto nás – vzal na seba trest, ktorý patril nám.

• Vstal z mŕtvych a žije. Sedí po pravici Otca v nebesiach a znova príde sem na zem.

• Jeho smrť bola dostatočnou obeťou za naše hriechy (Rímskym 5:8; 1. Korintským 15:3-4; 2. Korintským 5:21).

• Každý, kto prijmeme Ježiša ako svojho Spasiteľa a Pána a uverí v jeho smrť ako úplnú a zaplatenú cenu za svoje hriechy, je mu odpustené, je zachránený, vykúpený a zmierený s Bohom (Ján 3:16; Rímskym 10:9-10; Efezským 2:8-9). Boh ho znova zrodil do života a spoločenstva so sebou.

Biblické náboženstvo prirodzene tiež má svoje pravidlá a rituály, ale tieto sa zásadne odlišujú od ostatných. Človek tohto náboženstva nežije v bezzákonnosti Bohu. Po uverení a znova zrodení už patrí Bohu, Ježišovi Kristovi. Je spasený a je v postavení Božieho dieťaťa raz a navždy. Žije v zákone Kristu (1. Korintským 9:22-21), ktorý má zapísaný na svojom srdci. Koná skutky, ktoré pre neho vopred prihotovil Boh (Filipským 2:12-13). Nie sú to skutky s cieľom získať spasenie – spasený raz a navždy už je. Sú to skutky, ktoré koná z lásky k Bohu a blížnym.

Povedané stručne: Falošné kresťanské náboženstvo sa zameriava na vykonávanie úkonov (pravidiel a rituálov) s cieľom pokúsiť sa získať Božiu priazeň a byť Bohom prijatý a spasený skrze svoje skutky a tak zachránený. Takéto náboženstvo ale neprivedie človeka do spoločenstva s Bohom. Byť v biblickom náboženstve, mať biblickú vieru, znamená prijať Ježiša Krista ako svojho Spasiteľa a Pána, a tým si usporiadať vzťah s Bohom. Následne vykonávané skutky, pravidlá a rituály sa dejú z lásky k Bohu a blížnym.

Súvisiace články: Cesta k Bohu Svedectvo o obrátení a znovuzrodení. Čo je teológia – 2. časť Článok pojednáva o druhoch náboženskej autority v kresťanstve.

Umiestnené: 27. 10. 2024

Alebo iný hovorí: „Ja som sa narodil v kresťanskej rodine, moji rodičia sú kresťania a tak aj ja som kresťan“. Alebo preto, že ho jeho rodičia dali pokrstiť alebo preto, že prevádza rôzne náboženské alebo modlitebné aktivity je považovaný, alebo sa sám považuje za kresťana. A aj iné ďalšie argumenty počúvame od ľudí, ktorí sa považujú za kresťanov.

Mnohí sú presvedčení, že vďaka vykonávaniu rôznych náboženských činností sú, alebo sa stanú, kresťanmi. Vykonávanie týchto činností však človeka neurobí  kresťanom. Ale ak toto teda ešte nie je kresťanstvo, tak čo kresťanstvo potom je?

Ako už samotné slovo kresťan, kresťanstvo, naznačuje, toto pomenovanie súvisí s menom Ježiša Krista. Datuje sa, že toto označenie vzniklo v Antiochii (Sýria). Tam prišli Ježišovi učeníci z Jeruzalema. Títo všade po ceste rozprávali o svojej viere a rovnako tak aj v Antiochii. Kázali hlavne tu žijúcim Grékom. Títo ich počúvali a mnohí z nich uverili a obrátili sa k Ježišovi Kristovi. Založili zbor, pravidelne sa stretávali a vyučovali sa Božiemu slovu. A Božie slovo ovplyvnilo každodenný život týchto veriacich, takže oni inak mysleli, hovorili a jednali. Ich život sa zmenil, stali sa inými a to až tak, že ostatní ľudia si to všimli a divili sa aká zmena to u nich nastala. Ich život niesol znaky niečoho nového, novej kvality.

Pretože títo ľudia všade hovorili o Ježišovi Kristovi, hovorili a konali tak, ako on učil a kázal, napodobňovali ho svojim spôsobom života, ostatní si pre nich vymysleli meno „kristovci“. Meno „kristovci“ pochádza teda od slova „Kristus“. Tak boli spočiatku v Antiochii označovaní ľudia, ktorí verili v Ježiša Krista, hovorili o ňom ako učil a žil a podľa toho ich súčasníci poznali, že aj oni žijú podobne ako Ježiš Kristus.Poznali, že sú to nasledovníci Krista – a nie niekoho a ničoho iného -, čiže sú kristovci.

V Antiochii nasledovníkov Krista, Kristových učeníkov, Kristových nasledovníkov  teda označovali pomenovaním „kristovci“.  Traduje sa, že odtiaľ pochádza dnešné pomenovanie „kresťan“, „kresťanstvo“. Samotné slovo „kresťan“ a „kresťania“ však nevyjadruje skutočnosť nasledovania Ježiša Krista.  Zo samotného totho slovo nevieme „o čo ide“. Takým je len slovo „kristovec“, „kristovci“. Slovo „kresťan“ v slovenčine je technický pojem, ktorý už vyžaduje doplňujúce vysvetlenie, čo toto slovo významom určuje či znamená – pri použití tohto slova treba dodatočne vysvetliť „o čo ide“. Toto je, podľa histórie, jedno z možných vysvetlení slova „kresťan“, „kresťanstvo“.

Iné vysvetlenie sa opiera o akt krstu – o slovo „krst“. Tí, ktorí uverili v evanjelium Ježiša Krista na znamenie svojej viery sa dávajú „pokrstiť“.  Pritom ale pod biblickým krstom sa rozumie symbolické ponorenie celého veriaceho pod hladinu vody.

Nech je historicky správne ktorékoľvek vysvetlenie slova „kresťan“, „kresťanstvo“, obe vysvetlenia majú jedno spoločné: Toto pomenovanie súvisí s vierou v Pána Ježiša Krista. Súvisí s vierou v Božieho Syna, Ježiša Krista z Nazareta, ktorý prijal ľudské telo, aby zaplatil za hriech človeka. Keď však používame slovo kresťan a kresťanstvo, bolo by veľmi potrebné jasne vysvetliť (definovať), čo pod týmto slovom rozumieme a čo ním označujeme, lebo pod pláštik „kresťanstva“ sa podsúva veľa „nekresťanského“.

Kresťania sa svojim vonkajším vzhľadom ničím nelíšia od iných ľudí. Nenarástli im krídla a aj dážď prší a slnko svieti na nich rovnako ako na iných ľudí. A predsa! Je tu niečo, podľa čoho ich možno identifikovať.

Je to ich vnútorný postoj. Kresťan uveril, že Boh je a že je živý. Úprimne hľadal a našiel cestu k Bohu a v pokore srdca sa vrátil späť k svojmu Stvoriteľovi. Obracia sa k Bohu ako k svojmu nebeskému Otcovi. Má k nemu postoj rešpektu a úcty. Má s Bohom živý vzťah. Kresťanstvo je výrazom tohoto postoja.

Kresťanstvo je životný štýl. A to je to, podľa čoho je kresťan najlepšie rozpoznateľný. Kresťan uveril v Ježiša Krista a svojim životom sa snaží naplniť jeho slová a žiť tak, ako žil Ježiš. Šesťdesiat šesť kníh Biblie – zapísané Božie slovo – je zdrojom jeho poznania a štandardom pre jeho život. U kresťana je zhoda slov a skutkov. Kresťan miluje Ježiša Krista a túto lásku dokumentuje svojim životom.

Reálny, existujúci, žijúci kresťan má nedostatky, chyby a dopúšťa sa omylov. Ale! Má silu vstať a znovu kráčať. Nečerpá zo svojho, nejde vlastnou silou. Zdrojom jeho sily, lásky, pokoja, radosti je Ježiš Kristus. Kresťan nie je dokonalý, ale je nasmerovaný, otočený k Ježišovi Kristovi. Kráča s očami upretými na tento cieľ. Nie je dokonalý, ale smeruje k dokonalosti. Smeruje k večnému životu a je otočený tvárou tam, kde je Ježiš Kristus. A to je tretia charakteristika kresťana a kresťanstva.

1. Základ kresťanského života

Myslíme si, že takmer pre všetko v našom živote potrebujeme nejaký základ. Naše konanie sa musí o niečo opierať. Pri posudzovaní, pri prijímaní nových názorov, pri jednaní s ľuďmi vždy sa opierame o nejaké normy, vždy vychádzame zo základných predpokladov ktorým dôverujeme, na ktoré sa opierame a na ktoré sa odvolávame, že to tak je. Náš život, náš spoločenský pohyb a vzťah k prirodzenému a nadprirodzenému svetu vychádza práve z toho, čo sme do nášho života prijali ako normu, pravdu, o ktorú sa ďalej opierame, vychádzame z tejto pravdy a dôverujeme jej, že je pravdou bez ohľadu na meniace sa vonkajšie či vnútorné okolnosti. Potrebujeme vychádzať zo správnych predpokladov ako v materiálnom, tak aj v duchovnom živote, lebo len tak naše úvahy a závery z nich urobené budú v zhode s materiálnou či duchovnou skutočnosťou.

Náš pozemský život je niečo ako stavanie budovy. Tak ako pri stavaní budovy najprv potrebuje položiť dobrý a pevný základ, aby sa budova nezrútila, tak je tomu aj s našim duchovným životom, tak je tomu aj v kresťanstve. Čo je dobrý základ pre budovu, dom, to nám povedia inžinieri-stavbári. Čo je základom kresťanského života o tom nám hovorí Biblia. Ľudia všeobecne by mali poznať Bibliu – a menovite predovšetkým všetci tí, ktorí sa prehlasujú za kresťanov.

V Biblii máme na rôznych miestach život kresťana prirovnaný k budovaniu alebo stavaniu budovy. Základy sú prvou a najdôležitejšou časťou budovy. Určujú maximálnu výšku a váhu budovy. Slabý základ – slabá a malá budova. Medzi základom a budovou je úzky vzťah. Tak tomu je aj v duchovnom živote. Človek sa nadchne pre krásne myšlienky kresťanstva, ale ak nepoloží dobrý alebo žiaden základ, jeho duchovná budova sa nakláňa a často aj zrúti. Z nadšenia, zo zápalu ostane často len zrúcanina sľubov, modlitieb, často nesplnených a nedosiahnutých zámerov. A dôvod zlyhania je jeden: je to základ, ktorý nebol položený riadne a nemohol uniesť budovu, ktorá mala byť na ňom postavená.

Čo je Bohom určený základ pre život s nim?

Biblia nám na túto otázku dáva jasnú odpoveď: „..iný základ nemôže nikto položiť mimo toho, ktorý je položený, ktorým je Ježiš Kristus“. Ježiš Kristus je základ, základný kameň, ktorý pre našu duchovnú stavbu dal sám Boh. Pravý základ kresťanského života je Ježiš Kristus sám – nič iného a nikto iný. Nemôže ním byť žiadny obrad, ceremoniál, filozofia alebo niečo iné, ale len sám Ježiš Kristus. Len on je tou pravou skalou, pravým a skutočným základom a len v ňom a skrze neho je spasenie našich životov. A len na tomto základe budovaný život je životom s Bohom, Božou stavbou.

2. Rozpoznanie falošného základu – značky na bludných cestách

Často prichádzajú za nami ľudia a hovoria nám o potrebe dať si do poriadku náš vzťah s Bohom. To je správna a dobrá pripomienka, užitočné napomenutie. Ide ale o to, čo nám ponúkajú ako správnu cestu, čo nám ponúkajú ako riešenie pre náš život. A pre človeka vyvstáva otázka, ako rozpoznať, či to, čo nám hovoria a ponúkajú, je naozaj tou správnou cestou, ktorá nás naozaj privedie k Bohu. Rozpoznať to môžeme podľa odpovedí na tri nasledovné otázky:

1. Kto je Ježiš Kristus?

Biblická odpoveď: Ježiš Kristus je Boh. Stal sa človekom a zomrel na kríži za hriechy ľudstva. Vstal z mŕtvych a je živý.

2. Čo je Biblia?

Biblická odpoveď: Je to zapísané Božie slovo. Všetko, čo potrebujeme vedieť o Bohu, o Ježišovi Kristovi, o našej ceste k spáse sa môžeme dozvedieť len a len z Biblie pozostávajúcej so šesťdesiatich šiestych kníh – a iba prostredníctvom nej. Niet iného zdroja.

3. Ako môžeme byť spasení?

Biblická odpoveď: Spasenie je z milosti, nie zo skutkov. Je to dar.  Spasení sme jedine vierou v Ježiša Krista. Z milosti a jedine vierou. Žiaden ľudský skutok nie je dostatočný k tomu, aby sme sa dostali do neba.

Toto sú tri najdôležitejšie otázky a podľa odpovedí na ne sa už dá zorientovať, či ide o biblické spoločenstvo alebo nie. Okrem tohto ľudia zo siekt a kultov tvrdia, že oni sú tí praví a jedine oni majú pravé poznanie a učenie o ceste spasenia. Všetkých ostatných popierajú, znevažujú a odmietajú.

Falošné učenia, spoločnosti, ktoré ponúkajú falošný základ, nesprávnu cestu, vám aspoň na jednu z týchto otázok dajú inú ako uvedenú odpoveď. Môžu popierať božstvo Pána Ježiša Krista a jeho nadprirodzené narodenie z panny. Môžu vám hovoriť, že spasený môžete byť zo skutkov alebo kombináciou milosti a vlastných skutkov. Možno vám budú popierať Bibliu ako Božie slovo a tvrdiť, že Biblia je len ľudské slovo a jedine ich učenie je to správne a pravdivé – alebo, že len ich preklad Biblie je správny.

Budú vás presviedčať, že jedine oni sú tým pravým spoločenstvom (cirkvou), v ktorom nájdete svoje spasenie. Povedané inými slovami: Budú tvrdiť, že ich cirkev (spoločenstvo) je spásonosné. Budú tvrdiť, že v ich cirkvi sú nazhromaždené poklady milosti, z ktorých pre svoje spasenie budete môcť čerpať, ak sa stanete členom ich cirkvi. Toto sú hlavné značky bludných ciest.

Veríme, že:  Jediným, Bohom určeným základom pre spasenie človeka je Ježiš Kristus, ktorý sa stal človekom a zomrel za naše hriechy. Vierou v neho môžeme dosiahnuť odpustenie našich hriechov a byť spasený tak, ako nám o tom dáva výpoveď Biblia, ktorá je zapísaným Božím slovom.

Súvisiaci článok: Budova kresťanskej viery. Píšeme v ňom o tom, ako položiť do svoj života základ, ktorým je Ježiš Kristus.