Svet speje k svojmu koncu. Podľa všetkého už nie je ďaleko okamih, keď Boh ukončí dejiny tohto sveta. Vtedy zaniknú všetky zemské ríše, kráľovstvá, či štátne útvary a na zemi nastúpi tisícročné kráľovstvo Pána Ježiša Krista. Prorokovali o tom starozákonní i novozákonní proroci a vyučovali učitelia. Prorok Daniel pri výklade Nabuchodonozorovho sna vo videní videl vznik i zánik svetových ríš a nástup nebeského kráľovstva, ktoré nezanikne nikdy.

V dnešných dňoch ľud vykúpený z pohanských národov a Izraela túžobne očakáva stretnutie so svojím Pánom a Kráľom Ježišom Kristom. Nevesta Cirkev očakáva príchod svojho Ženícha. Udalosť, kedy budú zo zeme v ústrety Pánovi vzatí všetci vtedy ešte žijúci patriaci Pánovi, je známa pod pomenovaním vychvátenie, resp. vytrhnutie Cirkvi. Tejto udalosti je venovaný cyklus článkov pod názvom „Vychvátenie Cirkvi“. Sú to nasledovné články a linky na ne:

Vychvátenie Cirkvi – 1. časť  V tejto časti sú urobené úvodné poznámky k téme vychvátenie Cirkvi, spomenuté sformované učenia o vychvátení a vysvetlené použité pojmy.

Vychvátenie Cirkvi – 2. časť  Tu citujeme verše z proroctiev proroka Daniela a videní apoštola Jána súvisiacich s vychvátením Cirkvi.

Vychvátenie Cirkvi – 3. časť  V tejto časti hľadáme odpoveď na otázku: Čo Písmo učí o zo zeme vychvátení živých patriacich Pánovi?

Vychvátenie Cirkvi – 3. časť (Doplnok A)  Vysvetlenie pojmov „deň Pánov“ a „deň Kristov“.

Vychvátenie Cirkvi – 3. časť (Doplnok B) Význam predložky „pre“ vo verši Matúš 24:22.

Vychvátenie Cirkvi – 4. časť (1. diel) Odpadnutie a vytrvanie spravodlivých.

Vychvátenie Cirkvi – 5. časť, 1. diel (V piatich dieloch)  V celej tejto časti je predložené učenie o vychvátení pred veľkým súžením a kritický komentár k nemu. 

Vychvátenie Cirkvi – 5.časť,  2. diel (V piatich dieloch) Komentár k argumentácii pretribulacionizmu veršom Zjavenie 3:10. 

Vychvátenie Cirkvi  –  5. časť, 3. diel  (V piatich dieloch)  Zvod pretribulacionizmu.

Vychvátenie Cirkvi – 5. časť, 4. diel (V piatich dieloch)  Pochybenie pretribulacionizmu: Otázka súdov a poslednej trúby.

Vychvátenie Cirkvi – 5. časť, 5. diel (V piatich dieloch)  Zhrnutie protiargumentov k učeniu o vychvátení Cirkvi pred posledným Danielovym týždeň-rokom. 

Vychvátenie Cirkvi – 6. časť  V tejto časti je predložené učenie o čiastočnom vychátení a učenie o vychvátení po veľkom súžení  a kritické poznámky k nim.

Vzchvátenie Cirkvi –  7. časť   Ježoch Kristus v udalostiach jeho prvého a druhého príchodu.

Vychvátenie Cirkvi – Epilóg   Doslov k celému cyklu o vychvátení Cirkvi.

Poznámka: V celom cykle používam autorský plurál ako plurál skromnosti. Tak je tomu aj v ostatných mojich článkoch. Pre viac treba pozrieť „Poznámka k formátu autorstva článkov“ v závere článku O stránke „Slovo viery“  (hlavná kategória KNIŽNICA, kategória „O stránke“).

Predslov k téme „Vychvátenie Cirkvi“

Prečo je potrebné písať o vychvátení Cirkvi a prečo mu venujeme cyklus článkov?

Keď Boh stvoril svet vyhlásil, že ľudstvo bude mať úlohu vládnuť nad Božím stvorenstvom (1. Mojžišova 1:26, 28) a zaľudniť zem. Prvým človekom bol Adam, a tak Adam bol hlavou ľudskej rasy. Stal sa po Bohu najvyšším vládcom nad zemským stvorením. Vzťah medzi Bohom a Adamom, ako povereným vládcom nad stvorenstvom, bol sformulovaný do jedného príkazu, ktorým bol zákaz jesť ovocie zo stromu poznania dobrého a zlého (2:16-17). Toto bol zmluvný vzťah. Bola to Božia zmluva s Adamom a tým aj so všetkým jeho potomstvom.

Prvou Adamovou úlohou v jeho postavení vládcu bolo dať mená všetkým živým tvorom, ktoré mu Boh priviedol, „aby videl, ako ktoré pomenuje“ (2:19). Tak sa aj stalo. Menujú sa tak, ako ich Adam pomenoval (verš 20).

Stalo sa však, že Satan presvedčil Evu, aby zjedla zo zakázaného ovocia. Eva zjedla, a tak urobil aj Adam. Adam týmto činom porušil Boží príkaz, zrušil zmluvu (Ozeáš 6:7),  a tým, že poslúchol Satana, vládu nad celým stvorenstvom odovzdal Satanovi (Rímskym 6:16), ktorý odvtedy a ešte stále, je vládcom nad všetkými kráľovstvami pod nebom (Lukáš 4:5-6). Satan je „vládcom tohto sveta“ (Ján 12:31) v hraniciach, ktoré mu stanovuje Boh (Jób 1:12, 26; Lukáš 22:31) a všetko ľudstvo spolu s ním sa nachádza pod Božím hnevom.  

Boh od svojho zámeru mať svoj ľud, s ktorým bude prebývať vo večnosti, neupustil. Hneď po páde Adama – a s ním všetkých jeho potomkov –, do hriechu a pod Satanovu nadvládu, a ešte  v rajskej záhrade, zasľúbil, že pošle Spasiteľa, ktorý porazí Satana a prinesie vyslobodenie z jeho moci a moci hriechu. Tak sa aj stalo. Prišiel čas, že Boh naplnil svoj sľub. Spasiteľ, Mesiáš prišiel a bol ním Boží Syn, ktorý prišiel sem na zem v ľudskom tele ako človek, ale bez hriechu a poznáme ho pod menom Ježiš Kristus z Nazareta.

V histórii spásy nachádzame dôležité udalosti a osobnosti. Bola ňou Noachova potopa a Noachova rodina. Po potope na zemi zostalo na žive len osem ľudí a páry zvierat, ktoré boli s Noachom, s jeho troma synmi a ich manželkami v arche. Ľudstvo cez troch Noachovych synov dostalo novú šancu zaľudniť zem. Človek ale opäť neposlúchol. Namiesto toho, aby sa rozptýlili po celej zemi, sústredili sa na jednom mieste a tam začali stavať vežu siahajúcu až do neba, aby si urobili meno. Boh musel zasiahnuť. Zmiatol ich jazyky a tak sa ľudstvo rozptýlilo po celej zemi.

Neskôr si pre svoje zámery vybral Abraháma, z ktorého cez vyvolený izraelský národ a rodovú líniu Izáka, Jakoba  (Izraela), Júdu a pannu menom Mária prišlo zasľúbené  semeno – Mesiáš, Ježiš z Nazareta.

Príchod Ježiša Krista sa udial podľa zasľúbení Písma. Prišiel do Jeruzalema ako Kráľ a Pán jazdiac na osľati. Izraelský národ ho však ako Kráľa a Pána neprijal, ale namiesto toho ho ukrižovali. Boh na neho položil naše hriechy. Ježiš zomrel za ne namiesto nás, bol pochovaný, ale Boh ho na tretí deň vzkriesil z mŕtvych. Ježiš žije. Svojou smrťou a vzkriesením priniesol ľuďom spasenie. Na štyridsiaty deň po vzkriesení bol vzatý do neba a teraz sedí po pravici Otca v nebesiach.

Na päťdesiaty deň po vzkriesení, na deň Letníc, zostúpil z neba Svätý Duch a vznikla Cirkev Ježiša Krista. Každý, kto uverí, že Ježiš Kristus zomrel aj za jeho hriechy, bol pochovaný, vstal z mŕtvych a žije v nebesiach po pravici Otca, prešiel zo smrti do života. Kto neuverí v Božieho Syna a jeho dielo spasenia, na tom zostáva Boží hnev (Ján 3:36).

Boh je dlho zhovievavý. Príde však doba, že vyleje svoj hnev na tento hriechom porušený svet. Bude to súd nad celým svetom. Božiemu hnevu uniknú iba tí, ktorí za svojho pozemského života uverili evanjeliu Ježiša Krista a patria Ježišovi Kristovi, patria Pánovi. Títo, ak sú už mŕtvi, budú vzkriesení k životu. Ak ešte žijú, budú z povrchu zeme vychvátení a spolu so vzkriesenými mŕtvymi sa stretnú s Pánom v povetrí. Je to Ježiš Kristus, ktorý zachraňuje tých, ktorí mu patria, od prichádzajúceho Božieho hnevu (1. Tesalonickým 1:10).

To, že spasení patriaci Pánovi uniknú Božiemu hnevu a na súd, od ktorého sa odchádza do zatratenia neprídu, je veľmi dobrá správa. Vo veršoch hovoriacich o prichádzajúcom Božom hneve a súde sa však neuvádza, kedy dôjde k vychvátení Cirkvi. Prirodzená ľudská zvedavosť to chce poznať, a preto sa otázkou datovania vychvátenia zaoberá a hľadá na ňu odpoveď.

V priebehu dvadsiateho storočia sa sformovali štyri učenia o vychvátení (viac o nich píšeme nižšie). Je úplne samozrejmé, že správne môže byť iba jedno z nich. V článkoch tohto cyklu ukazujeme, kedy podľa Písma dôjde k vychváteniu Cirkvi a v čom sa ostatné učenia mýlia.

Ústrednou témou cyklu „Vychvátenie Cirkvi“ je datovanie zasľúbenia, ktoré podľa verša 1. Tesalonickým 1:10 znie:

„Ježiš Kristus nás výchvacuje od príduceho Božieho hnevu“ 

Odpoveď na datovanie vychvátenia Cirkvi hľadáme v Písme, čím aj rozhodneme, ktoré zo štyroch učení o vychvátení je správne, čiže je biblickým učením. Vedľajšou témou je poukázanie na omyly a pochybenie ostávajúcich troch učení.

Úvodné poznámky o vychvátení Cirkvi

Význam slova „vychvátiť“

Toto slovo sa v slovníku spisovného slovenského jazyka nevyskytuje. Nachádza sa v preklade Písma prof. Roháčka vo veršoch 1. listu Tesalonickým 1:10 a 4:17 („my živí ponechaní budeme razom s nimi vychvátení v oblakoch v ústrety Pánovi do povetria“ (verš 4:17). V tomto preklade sa slovo „vychvátiť“ vyskytuje ako novotvar.

Týmto slovom prof. Roháček pomenováva udalosť vzatia zo zeme živých veriacich v evanjelium Ježiša Krista (patriacich Pánovi). V tejto udalosti budú v jednom okamžiku, v zlomku sekundy, zo zeme vzatí všetci živí patriaci Pánovi a spolu so vzkriesenými mŕtvymi sa s Pánom Ježišom stretnú v povetrí. Povedané inými slovami: V udalosti vychvátenia ide o skutočné chytenie a premiestnenie z jedného miesta na druhé. Pre popis takýchto situácií spisovná slovenčina (podľa slovníkov) pripúšťa synonymické slová ako: uchvátiť, vytrhnúť, vyšklbnúť, vydrapiť a ďalšie.     

V súčasných slovenských prekladoch Písma je táto udalosť pomenovaná ako „uchvátenie“ (preklad ECAV a Slovenský ekumenický preklad). Slovníkový význam tohto slova je:  1. násilne sa zmocniť, uchytiť; 2. nadchnúť, uniesť, dojať. Zo všetkých slov vhodných pre popis vzatia zo zeme živých patriacich Pánovi najvhodnejším sa nám zdá slovo „vytrhnúť“, ktorého slovníkový význam je: 1. prudkým pohybom uvoľniť a oddeliť; 2. prudko vziať, prudko vytiahnuť.

Pre pomenovania udalosti vzatia zo zeme živých patriacich Pánovi použijeme v zhode s prekladom Písma podľa profesora Roháčka slovo „vychvátiť“ alebo „vytrhnúť“ – obe sú v preklade prof. Roháčka použité (1. Tesalonickým 1:10, 4:17; Zjavenie 3:10, 12:5 a ďalšie). V tomto cykle sme dali prednosť slovu vychvátenie. V udalosti vychvátenia (vytrhnutia) zo zeme žijúcich patriacich Pánovi v konečnom dôsledku dôjde k ich premiestneniu zo zeme do neba.

Rôzne učenia o vychvátení

V teologickej literatúre sa uvádza, že učeniu o vychvátení Cirkvi začala byť venovaná značná pozornosť v deväťnástom storočí. V dvadsiatom storočí bola otázka týkajúca sa okamihu vychvátenia údajne najviac diskutovanou otázkou eschatológie (učeniu o budúcich veciach). Sformovali sa štyri tzv. premilenialistické učenia o vychvátení Cirkvi pred tisícročným kráľovstvom (miléniom).

Všetky štyri sa zhodujú v tom, že k vychváteniu dôjde pred začiatkom tisícročného kráľovstva Krista (pred miléniom). Od seba sa odlišujú stanovením okamihu, kedy k vychváteniu Cirkvi dôjde vzhľadom na prichádzajúci tzv. Danielov sedemdesiaty týždeň-rok, ktorý je posledným sedemročným obdobím Izraelu vymeraných Božích trestov – ide o tzv. relatívne datovanie vychvátenia Cirkvi. Sú nimi:

1. Čiastočné vychvátenie; 2. Vychvátenie pred Danielovym sedemdesiatym (posledným) týždeň-rokom (pretribulacionizmus); 3. Vychvátenie uprostred alebo v druhej polovici Danielovho sedemdesiateho (posledného) týždeň-roka (midtribulacionizmus); 4. Vychvátenie po skončení Danielovho sedemdesiateho (posledného) týždeň-roka (posttribulacionizmus). Zatiaľ čo čiastočné vychvátenie sa zameriava predovšetkým na jeho rozsah, ostávajúce tri učenia sa zameriavajú na datovanie, t. j. riešia otázku, kedy k vychváteniu dôjde. Je samozrejmé, že pravdivé, čiže biblické môže byť len jedno z nich. Za správne (biblické) považujeme 3. učenie (midtribulacionizmus). Ostávajúce učenia sú falošné, protirečia Písmu, ako to v tomto cykle aj predkladáme.

Kritérium pravdivosti učenia kresťanského náboženstva

Apoštol Pavel v Liste Korintským dôrazne upozorňuje že každé svedectvo, čiže hovorené alebo zapísané slovo, má stáť na dvoch alebo troch svedkoch (zdrojoch). „Toto po tretie idem k vám. Na ústach dvoch svedkov a troch bude stáť každé slovo“ (2. Korintským 13:1). Toto je prvý predpoklad, prvá požiadavka pravdivosti (správnosti) učenia, ktoré má byť  brané za biblické učenie. Biblické učenie je postavené najmenej na dvoch a troch veršoch Písma. To je ale len nutná, ale nie postačujúca podmienka pravdivosti (biblickosti) učenia. Preto súčasne apoštoli upozorňujú, aby sme všetko skúmali, lebo falošní proroci už vyšli do sveta (Skutky 17:11, 20:28-32; 1. Tesalonickým 5:20-21; 1. Jánov 4:1).

Je preto našou povinnosťou skúmať pravdivosť učení obzvlášť v týchto posledných časoch, ktoré žijeme. V tomto oddiele predložíme kritériá, ktoré umožnia posúdiť a rozhodnúť, či dané učenie je, alebo nie je biblické.   

Držíme presvedčenie, že Biblia (39 kníh Starého a 27 kníh Nového zákona), celé Písmo, je vdýchnuté Bohom (2. Timotejovi 3:16 „Každé písmo, vdýchnuté Bohom…“). To znamená, že všetkých 66 kníh tvoriacich kánon Biblie, je pravdivé Božie zapísané slovo. Na tomto presvedčení (viere) sú postavené kritériá, umožňujúce rozhodnúť, ktoré učenie, či výklad alebo doktrína sú pravdivé – čiže sú biblickým učením, alebo ním nie sú. Inými slovami: Toto presvedčenie umožňuje stanoviť kritériá pravdivosti učení kresťanského náboženstva. Pri ich stanovení vychádzame aj z verša: „Každé dobré danie a každý dokonalý dar zostupuje s hora od Otca svetiel, u ktorého nieto zmeny, alebo nejakého obratu zatônenia“ (Jakob 1:17), ktorý berieme v doslovnom význame.

Týmto veršom je oznámené, že všetko, čo prichádza od Boha (s hora od Otca svetiel) je dobré a dokonalé, lebo u neho niet zmeny, alebo nejakého obratu zatônenia. Výraz u ktorého nieto zmeny, alebo nejakého obratu zatônenia oznamuje, že všetko zapísané Božie slovo je pravdivé, lebo Boh je pravda a z jeho úst vychádzajú len pravdivé slová a vyhlásenia. Na pravdivosť Biblie sa preto môžeme spoľahnúť, lebo pisatelia kníh a listov boli pri písaní vedení Bohom Svätým Duchom (2. Petrov 1:21). Na základe týchto skutočností prvé kritérium pravdivosti, biblickosti každého kresťanského učenia znie:

„Pravdivé, čiže biblické učenie nie je v rozpore (nie je v protiklade) ani s jedným veršom Písma.“

To je kritérium (definícia) v negatívnom zmysle – hovorí, akým učenie nemá byť. Akým má byť pravdivé učenie – učenie, ktoré  môžeme považovať za biblické, hovorí nasledovné kritérium:

„Biblické učenie musí byť v súlade (v harmónii)  s kontextom veršov (na ktorých je postavené), kapitolou, knihou a celým Písmom.“

Nesmie byť v rozpore ani s jedným! Len také kresťanské učenie môžeme považovať za pravdivé, za správne – čiže za biblické –, ktoré neodporuje (neprotirečí) ani jednému veršu z písiem patriacich do kánonu Písma (Biblie), ale je v súlade (je v harmónii)  s veršami na ktorých je postavené, na ktoré sa odvoláva a ich  kontextom, každou kapitolou, knihou a celým Písmom.

Ak nejaké učenie odporuje čo len jednému veršu z kánonu Písma, treba ho nekompromisne odmietnuť, lebo je nepravdivé, je nebiblické – je falošné! Oboch kritérií o pravdivosti sa treba pevne držať, lebo aj nepravdivé (falošné) učenia sa odvolávajú na Písmo a o sebe prehlasujú, že sú pravdivé biblické učenia. Tieto kritériá odhaľujú (demaskujú) každé učenie akým v skutočnosti je.

Tým sme dostali aj kritérium pre odhalenie falošného učenia, ktoré znie: „Učenie, ktoré odporuje (protirečí) čo len jednému veršu z kánonu Písma, je falošné učenie“. Čo len jednému!

Keď vyššie píšeme, že pisatelia kníh a listov Biblie boli vedení Svätým Duchom, to sa, prísne vzaté, vzťahuje iba na pôvodné rukopisy. Vyššie uvedené kritérium pravdivosti sa však vzťahuje aj na každý preklad Písma. Ak vo výtlačku Písma, ktorý vlastníme, objavíme verš, ktorý odporuje iným veršom tohto prekladu alebo posolstvu celého Písma, treba si tento verš opraviť, korigovať, aby bol v súlade s celým učením Písma a neodporoval ani jednému veršu. Preto je pri štúdiu zapísaného Božieho slova užitočné a rozumné používať viacero prekladov a porovnať študovanú pasáž medzi nimi.  

Ďalšie kritérium

Niekedy nie ihneď vieme rozhodnú o správnosti počutého alebo zapísaného učenia. K takejto situácii dochádza najmä vtedy, keď sa k nám dostávajú učenia, ktoré na prvé počutie, či prvé čítanie, znejú ľúbivo a pravdivo, ale nie sme si s ich pravdivosťou celkom istí. V takomto prípade treba preskúmať dôsledky príslušného učenia.

Každé slovo, každé tvrdenie, každé učenie má dôsledok. Dôsledky, ktoré vyplývajú z príslušného učenia, musia byť v zhode s učením Písma. Ak sú všetky dôsledky učenia v zhode s Písmom, učenie môžeme považovať za pravdivé (biblické). Ak nie je čo len jeden dôsledok učenia v zhode s Písmom – čo len s jedným veršom alebo s jedným čiastkovým učením –, treba ho odmietnuť, lebo je falošné.

Ak sa dôsledky učenia nezhodujú s Písmom, treba preskúmať, čo je toho príčinou, v čom je príčina nezhody. Príčin môže  byť niekoľko: 1. Učenie nie je postavené iba na predpokladoch (veršoch, tvrdeniach) vzatých z Písma. Aspoň jeden predpoklad (verš, tvrdenie) nie je z kánonu Písma. 2. Učenie je postavené iba na jednom verši. 3. Aspoň jeden verš z veršov Písma vzatých ako predpoklady – verše na ktorých je učenie postavené –, nie je správne interpretovaný (nesprávna exegéza). 4. Nebol dodržaný postup tvorby učenia podľa zákonov logiky – došlo k porušeniu logického postupu tvorby záverov z predpokladov (premís).  V takýto prípadoch učenie kategoricky odmietneme, alebo – ak by to bolo možné a na niečo užitočné –, urobíme korekciu učenia – ak nie inak, tak aspoň pre seba.

Učenie protirečiace samé sebe

Nie je to nič neobvyklé, že existujú jednotlivé výroky, učenia, výklady, či vyučovanie, ktoré protirečia sami sebe. Je v nich vnútorný protiklad – a také treba šmahom ruky odmietnuť. Učenie, výklad, výraz, slogan, ktorý  protirečí sám sebe, je úplne nanič – je to nezmysel. Toto platí celkom všeobecne pre akékoľvek kresťanské či nekresťanské učenie či vyhlásenie. Uvediem dva príklady:

Prvým je tvrdenie: „Marienka je manželka starého mládenca“. Myslím si, že tento výrok nepotrebuje komentár. Druhým je okrídlený slogan: „Boh nenávidí hriech, ale miluje hriešnika“. Vnútorné protirečenie sloganu spočíva v tom, že medzi hriechom a hriešnikom je neoddeliteľné spojenie. Jeden bez druhého neexistujú.

Rozpoznávať nebiblické (falošné) učenia má svoju dôležitosť a závažnosť. Boží ľud má stáť v pravde a svetle a šíriť iba pravdu a iba svetlo Božieho slova a evanjelia. Pritom platí, že: pravda je o pravde a svetlo je o svetle, lebo v Bohu niet žiadneho obratu zatônenia. Boh sa nemení. Je ten istý včera i dnes i naveky (Židom 13:8).

Šírenie a zvestovanie učenia, ktoré nie je v zhode s Písmom, je v konečnom dôsledku a v skutočnosti protirečenie Bohu – a toho sa Boží ľud vykúpený krvou Božieho Baránka nesmie dopúšťať. Nevesta nie žeby nemala, ale ani nesmie protirečiť svojmu Ženíchovi.

Vysvetlenie pojmov

V tomto oddiely predkladáme stručné vysvetlenie, či skôr pripomenutie pojmov a výrazov, ktoré v cykle používame. Považujeme to za potrebné, aby sme hneď na začiatku mali jasne a jednoznačne definované a vysvetlené použité pojmy a vyhli sa tak prípadnému nedorozumeniu. K nedorozumenia totižto často dochádza aj z dôvodu, že hoci diskutéri používajú rovnaké slovné pomenovanie pojmov,  u každého z nich ten istý pojem môže mať iný (odlišný) význam alebo obsah.

a) Je potrebné, aby sme rozlišovali spoločenstvo ľudí, ktorí patria Pánovi Ježišovi Kristovi od tých, ktorí síce nejako vyznávajú nejakú „kresťanskú“ vieru, ale Kristovi nepatria (Matúš 7:21-23). Slovom Cirkev (písané s veľkým písmenom „C“) označujeme spoločenstvo, zhromaždenie tých, ktorí patria Ježišovi Kristovi, sú nové stvorenie v Kristovi (2. Korintským 5:17), sú duchovným telom Kristovým (1. Korintským 12:13), sú manželka Baránkova (Zjavenie 19:7). To sú tí, ktorí boli vyvolení pre spasenie už pred založením sveta  a k tomu povolaní evanjeliom (Efezským 1:4; 2. Tesalonickým 2:13-14).

Slovom cirkev (písané s malým písmenom „c“) označujeme cirkevné zhromaždenie, cirkevné spoločenstvo, teda spoločenstvo hlásiace sa ku kresťanstvu, ale nie všetci z neho patria aj do Cirkvi (s veľkým „C“!).  Toto spoločenstvo pozostáva z ľudí síce nábožných, ale nespasených – a z ľudí spasených. Vychvátenie sa týka len spasených, len tých, ktorí (či živí či mŕtvi) patria do Cirkvi, patria Pánovi. Ostatní, aj keď chodia do kostolov a cirkevných zhromaždení, vychvátení nebudú, zostanú na zemi.

Povedané rétorikou podobenstva o rozsievačovi (Marek 4:16-20): v cirkevných spoločenstvách sa nachádzajú ľudia druhej, tretej a štvrtej pôdy. Avšak len patriaci do štvrtej pôdy sa vyznačujú spasiteľnou vierou. Druhá a tretia pôda sú dočasní – keď prídu starosti a súženie, odpadávajú. Len veriaci štvrtej pôdy patria do Cirkvi a pôjdu k Pánovi.

b) Prvé vzkriesenie z mŕtvych je opätovné privedenie k životu tých, ktorí zomreli vo viere v Pána Ježiša Krista (Ján 5: 28-29; Zjavenie 20:4-5). Títo patria Pánovi, sú Pánovi. Pod prvým vzkriesením sa však bežne rozumie prvé vzkriesenie mŕtvych patriacich Pánovi a spolu s nimi aj z povrchu zeme vychvátenie živých patriacich Pánovi. Keď v tomto cykle hovoríme o vychvátení Cirkvi, hovoríme len o zo zeme vychvátení živých patriacich Pánovi – zameriavame sa len na živých patriacich Pánovi.

Z hľadiska mŕtvych patriacich Pánovi je úplne jedno, kedy k prvému vzkrieseniu, či k vychváteniu dôjde – oni sú už vyriešení, o nich je už rozhodnuté tým, že zomreli vo viere v evanjelium Pána Ježiša Krista. Diskusie o vychvátení cirkvi/Cirkvi sa vedú len vzhľadom na tých, ktorí budú živí v dobe druhého príchodu Krista. 

c) Všetky diskusie, učenia a úvahy o vychvátení neodlučiteľne súvisia s druhým príchodom Krista. Druhý príchod nie je jednorázová udalosť, nie je to záležitosť okamžiku, ale je to dlhšie časové obdobie – má začiatok i koniec -, preto o ňom hovoríme ako o „prichádzaní“. Slovom prichádzanie je lepšie vystihnutá skutočnosť – a s ňou spojených udalostí -, zostúpením Pána na zem. Pritom je úplne samozrejmé, že jeho viditeľný druhý príchod zostúpením na zem,  zjavenie sa Pána (epifánia),  nastane v jeden konkrétny deň.

Prichádzanie započne vychvátením Cirkvi a bude ukončené Kristovým fyzickým zostúpením na zem, na Olivový vrch. Preto porozumením, kedy podľa Písma nastane počiatok obdobia prichádzania Pána, môžeme porozumieť aj tomu, kedy nastane vychvátenie Cirkvi, a aj tým rozhodnúť, ktoré učenie o vychvátení je pravdivé (biblické). 

Platí aj opačne. Vychvátenie Cirkvi je znamením počiatku druhého príchodu, prichádzania Krista. Vychvátenie Cirkvi signalizuje, že nastal počiatok druhého príchodu (pricchádzania) Pána Ježiša Krista. Počiatok prichádzania Pána a vychvátenie Cirkvi sú z hľadiska času jedna nerozdeliteľná udalosť.

d) Sedemdesiaty  Danielov týždeň-rok. Z chronologického hľadiska, z hľadiska času, k druhému príchodu dôjde v tesnej náväznosti na tzv. 70. Danielov týždeň-rok, čo je posledné sedemročné obdobie izraelskému národu vymeraných Božích trestov, alebo povedané inými slovami: Božieho jednania z Izraelom, Božích rozhodnutí s Izraelom. V tomto období dôjde k viacerým vážnym a dôležitým udalostiam. Z nich pre naše úvahy je dôležitá udalosť vzniku celosvetovej ríše, na čelo ktorej sa postaví Antikrist.

Bude to úhlavný nepriateľ Boha a všetkých, ktorí mu patria. Bohu sa bude rúhať a veriacich patriacich Bohu (svätých Božích) bude počas tri a pol roka, počas druhej polovice sedemdesiateho Danielovho týždeň-roka, kruto prenasledovať. Táto tri a pol ročná doba prenasledovania je podľa Jeremiáša 30:7 pomenovaná Jakobovo súženie (čas Jakobovho súženia). Podľa Daniela 12:1 to bude čas súženia, akého nebolo odkedy len je (Izrael) národom až do toho času (pozri aj Daniel 7:25, 9:27, 12:7; Zjavenie 11:2). A podľa Pána Ježiša to bude veľké súženie, akého nebolo od počiatku sveta až doteraz, ani už nikdy viac nebude (Matúš 24:21). V Zjavení 3:10 je toto obdobie nazvané hodina skúšky, resp. hodina pokušenia, ktorá príde na všetkých, ktorí bývajú na zemi.

O vychvátení Cirkvi sa diskutuje práve vzhľadom na dobu súženia. Konkrétne ide o súženie, ktoré, ako píšeme vyššie, trvá tri a pol roka. Toto obdobie je u starozákonných prorokoch pomenované deň Hospodinov a v novozákonnej dobe deň Pánov.

e) Doba súženia. Pán Ježiš svojich učeníkov a skrze nich všetkých svojich nasledovníkov upozorňoval, že na svete budú mať  súženie (Ján 16:33). K tomu došlo hneď po vzniku Cirkvi. Hneď po Letniciach ľudia boli pre vieru v Pána Ježiša Krista prenasledovaní, mučení a zabíjaní – a tak sa to dialo a deje po celom svete až dodnes.

Okrem toho Pán Ježiš upozornil, že v dejinách ľudstva nastane zvláštna doba najväčšieho a najkrutejšieho prenasledovania veriacich v neho: „Lebo vtedy bude veľké súženie, akého nebolo od počiatku sveta až doteraz, ani už nikdy viac nebude“ (Matúš 24:21). Toto obdobie je podľa neho nazvané veľké súženie (podľa Jeremiáša aj Jakobovo súženie pozri vyššie) a dôjde k nemu v rámci siedmych rokov posledného „Danielovho týždňa“ (Daniel 9:27). Toto súženie podľa Daniela (7:25, 12:7), apoštolov Pavla (2. Tesalonickým 2:1-3) a Jána (Zjavenie 11:2) bude trvať tri a pol roka (štyridsaťdva mesiacov) a je lokalizované do druhej polovice posledného Danielovho týždňa. Súženie nebude trvať celé sedemročné obdobie posledného Danielovho týždeň-roka, ale len počas jeho druhej polovice.

f) Antikrist  Podľa Danielovych proroctiev o celosvetových ríšach (hlavne siedmej kapitoly Knihy Daniel) vznikne celosvetová ríša, akej ešte nebolo. Na jej čelo sa postaví mocný a krutý vládca obdarený nadprirodzenou mocou. V 1. Jánovom liste 2:18 je pomenovaný ako Antikrist. Vládu a moc nad svetom – nad kráľovstvami sveta -, mu deleguje Satan (Zjavenie 13:4). Bude sa vydávať za Izraelu zasľúbeného Mesiáša. Bude sa vydávať za Boba a do vzbury proti Bohu (Jahvemu) zvedie národy sveta – zvedie mnohých, ale nie všetkých. Tých, ktorí ho odmietnu uctievať ako Boha bude kruto prenasledovať a zabíjať. Jeho vládu a moc skazí Pán Ježiš Kristus pri svojom druhom príchode. Antikrist a jeho pomocník, falošný prorok, budú uvrhnutí do ohnivého jazera. Po týchto udalostiach na zemi nastane tisícročné kráľovstvo Krista.

g) Sudca, súdy  V Písme je Boh (Jahve) často menovaný ako „sudca celej zeme“ (1. Mojžišova 18:25). Boh Jeremiášovi oznámil: „Ale týmto nech sa chváli ten, kto sa chváli: že rozumie a zná mňa, že ja som Hospodin, ktorý činím milosť, súd a spravodlivosť na zemi, lebo v tých veciach mám záľubu, hovorí Hospodin“ (Jeremiáš 9:24). Písmo vyučuje o súdoch. Učenie o večnom súde patrí medzi počiatky učenia o Kristu, tzn. je jedno zo šiestich základných biblických učení (Židom 6:1-2).

„A ako je uložené ľuďom raz zomrieť, a potom súd“ (Židom 9:27). Keď Písmo hovorí o súdoch, rozlišuje dva druhy súdu: časný súd a večný súd.  Božie súdy sa dejú v dvoch rozličných sférach: v časnosti a vo večnosti – odtiaľ ich pomenovanie.

Časné súdy prinášajú kliatbu (zlorečenie), časné tresty, prípadne až fyzickú smrť či fyzickú záhubu (napríklad zničenie mesta a jeho obyvateľov). Časné súdy/tresty nie sú konečné, nasleduje za nimi konečný (večný) súd. Časné súdy sa dejú v časnosti (časnom živote, na zemi), týkajú sa zemských vecí a žijúcich ľudí. Od časného súdu – po fyzickej smrti –, sa ešte neodchádza na miesto trvalého prebývania (konečného, večného). Duša každého človeka po fyzickej smrti odchádza na miesto, kde očakáva na večný súd.

Večný súd sa týka prebývania vo večnosti – je to konečný Boží súd. Práve o tomto druhu súdu hovorí verš Židom 6:2. Výraz neznamená, že by tento súd trval večne. Rozumie sa ním, že jeho výsledok (rozsudok, vymeraný trest) trvá na veky, teda je nezmeniteľný. To, čo sa vyhlási vo večnosti má večnú platnosť, trvá navždy.  Závery či dôsledky večného súdu určujú, kde jednotlivec bude tráviť večnosť. Konečný (večný) súd sa neudeje v časnosti (nie v časopriestore), bude prebiehať vo sfére večnosti  – čiže nie vo stvorených sférach, nie v stvorenom nebi a na stvorenej zemi. Poukazujú na to verše 1. Tesalonickým 4:17; Zjavenie 19:7-8, 11-14; 20:11-12.

Večné súdy sú dva – Písmo hovorí len o dvoch večných súdoch: 1. Súd pred súdnou stolicou Kristovou (2. Korintským 5:10) a 2. Súd pred veľkým bielym trónom či pred trónom Božím (Zjavenie 20:11 a 12). Pred súdnou stolicou Kristovou budú stáť iba spasení ľudia, čiže iba tí, ktorí patria Pánovi Ježišovi Kristovi. Tu sa posúdi ich činnosť, služba –  dielo, ktoré zbudovali na zemi (vo sfére časnosti) a budú mať škodu alebo dostanú odmenu (1. Korintským 3:11-15; 2. Korintským 5:10). Od veľkého bieleho trónu budú tí, ktorí nebudú nájdení zapísaní v knihe života, uvrhnutí do ohnivého jazera (Zjavenie 20:15).

List Židom 9:27 hovorí otvorene, že príde čas, keď sa všetci ľudia postavia pred spravodlivého Sudcu, aby sa zodpovedali zo všetkého, čo vykonali počas svojho života na zemi. Z toho, že tento súd nasleduje až po fyzickej smrti človeka vyplýva, že sa v tomto verši hovorí o večnom súde. Príkladom je Sodoma. Sodoma, mesto a všetko čo bolo v nej zahynula dávno pred novozmluvnou dobou – a to bol časný súd, ale Pán Ježiš v Matúšovi 11:23-24 hovorí, že zemi Sodomanov bude ľahšie v deň súdu, ako  Kafarnaumu. Vyraz v deň súdu vo verši 24 hovorí o večnom súde, pred ktorý sa Sodomania ešte len postavia, t. j. o súde pred bielym trónom. Kafarnania vtedy ešte žili, Sodomania už dávno nie, ale jedna i druhá skupina budú v budúcnosti stáť pred jedným a tým istým súdnym tribunálom, ktorým bude biely trón.  

h) Princíp príčinnosti  Princíp príčinnosti  je všeobecne uznávané a prijímané tvrdenie platné v materiálnej aj duchovnej sfére nášho bytia. Princíp príčinnosti znie:

„Všetko má príčinu, všetko má následok“

Je to princíp a to znamená, že z neho niet výnimky¹⁾.

Vysvetlenie pojmov príčina a následok

Príčina je to, čo spôsobuje stav niečoho iného (reality, bytia, myslenia). Je to to, čo nevyhnutne vyvoláva iný stav vecí (reality, bytia, myslenia) nazvaný následok (pomenovaný tiež slovom dôsledok). Príčina je to, bez čoho by nebolo niečo iné. Príčina vždy niečo vyvolá, spôsobí, prinesie alebo zmení. Po príčine vždy niečo nasleduje, vždy sa niečo udeje – vzniká niečo nové alebo sa mení stav vecí. Platí: Každá príčina má následok (dôsledok). Alebo inými slovami: Všetko má následok (dôsledok).

Platí aj: Keď niet príčiny, niet následku. Keď niet príčiny, nič sa neudeje, nič sa nezmení, všetko zostáva v rovnakom tom istom stave. Príčina je udalosť, ktorá predchádza inej udalosti a túto vyvoláva, spôsobuje ju. Príčina vždy predchádza následku.

Následok je to, čo logicky z vyplýva z iného. Je to stav, vyvolaný iným stavom. To je to, čo existuje ako materiálne alebo duchovné (vec, udalosť alebo vyslovené slovo) –, a má vždy príčinu, vždy je niečím spôsobené. Následok príčinne nasleduje až po niečom, preto sa mu hovorí následok. Platí: Každý následok má príčinu. Stav vecí je preto taký aký je, lebo ho vyvolal, spôsobil iný stav (udalosť, dej, jav, vyslovené slovo) – vyvolala ho, spôsobila ho nejaká príčina.

Keď nič neexistuje, alebo keď sa nič nedeje (nemení) znamená to, že niet príčiny. Ak niečo vzniká, alebo sa mení, znamená to, že pôsobí nejaká príčina.

Princíp príčinnosti vyučoval Pán Ježiš v Matúšovi 7:15-20 keď učil, ako rozpoznať falošných prorokov, ktorí prichádzajú v ovčom rúchu, ale vo vnútri sú draví vlci. V jeho vyučovaní strom je príčina a ovocie dôsledok. Vyučovanie zakončil slovami: „A tak ich teda po ich ovocí poznáte“ (verš 20).

Zdroj

1) Podrobne tento princíp vysvetľujeme v publikácii: Drahoslav Vajda, „Materialistický a biblický pohľad na svet“, 1. diel: „Materialistický pohľad na svet“, str. 144-148, vydavateľstvo SOLAS, Žilina 2022, ISBN: 978-80-971486-4-5.

Prechod na úvodnú stránku – Úvod

Prechod na Prológ 

Prechod na pokračovanie

Prechod na Najnovšie články na stránke

Umiestnené: 6. decembra 2024

Verše z proroctiev proroka Daniela a videní apoštola Jána súvisiacich s vychvátením Cirkvi 

Nevieme, kedy nastane počiatok prichádzania Pána Ježiša Krista z hľadiska času a nevieme ani, kedy z hľadiska času nastanú udalosti predchádzajúce a predznamenávajúce jeho príchod a vychvátenie Cirkvi. Keď však tieto udalosti nastanú, budú dobre rozpoznateľné. Predovšetkým im budú dobre rozumieť ľudia patriaci Kristovi (rozumní budú rozumieť): „… A bezbožní budú páchať bezbožnosť, a nebudú rozumieť niktorí bezbožní, ale rozumní budú rozumieť“(Daniel 12:10).

O dobe, v ktorej dôjde k vychváteniu Cirkvi a počiatku druhého prichádzania Pána priamo hovoria nasledovné miesta Písma, alebo s vychvátením súvisia: Skutky 3:21; Jeremiáš 30:7; kniha Daniel kapitola 7, 9:24-27, 12. kapitola; Matúš 24:21; 1. list Korintským 15:51; 1. Tesalonickým 4:13-17; 2. Tesalonickým 2:1-4; Zjavenie 3:10, 6:9-11, 7:9-17, 8:2, 10:5-7, 11:1-3, 15- 18, 12: 9, 11, 14, 13:1-2, 5, 7, 14:12!, 16, 17:14, 19:2, 6!-7, 20:4. 

Udalosti predchádzajúce vychváteniu Cirkvi

Kľúčom pre porozumenie udalostí poslednej doby sú predovšetkým Danielove proroctvá. Sú to hlavne kapitoly 7, 9 a 12 knihy Daniel. Z novozákonných proroctiev je to predovšetkým Kniha Zjavenie Jána (ale aj iné miesta). K Danielovmu proroctvu pozornosť upriamuje aj Pán Ježiš Kristus, čo je zapísané v Matúšovi v 24. kapitole vo verši 15.

V týchto proroctvá (videniach) sú opísané udalosti, ktoré sa odohrajú v nadprirodzenom svete, niekde v nebesiach a pred Božím trónom. Tieto sú prepojené s videniami udalostí, ktoré sa odohrajú na zemi. V neviditeľnom svete, v nebesiach sa najprv niečo udeje, napríklad zasadne súd (to je príčina) a ako dôsledok tejto príčiny na zemi dôjde k odpovedajúcej konkrétnej situácii (deju, udalosti). Tomu, čo sa odohrá v posledných časoch na zemi, vždy bude predchádzať udalosť, ktorá sa udeje v nebi. Inými slovami: To, čo sa odohrá na zemi je dôsledok príčin (udalostí), ktoré sa odohrajú v nebi. Udalosti, ktoré sa budú odohrávať v posledných časoch a o ktorých v tomto cykle píšeme, nenastanú len tak z ničoho nič a hocikedy. Budú im predchádzať Božie rozhodnutia a súdne výnosy. Všetko sa udeje v poriadku vecí, „ktoré si Otec uložil vo svojej vlastnej moci“ (Skutky 1:7). V tomto cykle sa z posledných časov venujeme  zo zeme vychváteniu živých patriacich Pánovi a s tým súvisiacich udalostí.

Na základe skutočností zjavených Písmom k prvému vzkrieseniu mŕtvych a vychváteniu živých (k príchodu Pána pre celú jeho Cirkev) dôjde až potom – nie skôr –, ako sa na zemi odohrajú nasledovné udalostí:

1. Vznikne celosvetová ríša na čelo ktorej sa postaví vládca, ktorého z Písma poznáme pod pomenovaním malý roh (Daniel 7:8), pustošiteľ (9:26-27), človek hriechu, syn zatratenia (2. Tesalonickým 2:3), šelma, vystupujúca z mora; šelma, ktorej číslo je 666 (Zjavenie 13:1, 18) alebo pod pomenovaním Antikrist (1. Jánov 2:18, 22);

2. Antikrist uzavrie s Izraelom pevnú zmluvu (Daniel 9:27);

3. V Jeruzaleme bude postavený chrám (Zjavenie 11:1-2; 2. Tesalonickým 2:4);

4. Nastane odpadnutie (2. Tesalonickým 2:3);

5. Antikrist sa posadí do chrámu v Jeruzaleme (verš 4);

6. Nastane prenasledovanie Izraela a živých patriacich Pánovi (Zjavenie 12:13, 17, 13:7, 15).

Tieto udalosti posledných časov sa odohrajú na zemi ako dôsledok Božích súdov a rozhodnutí, ktoré sa udejú v nebi. Najprv v nebi zasadne súd a vydá rozhodnutie a potom následne na zemi nastane viditeľná udalosť ako realizácia súdneho verdiktu. Dôjde k tomu v pravom Božom čase, lebo Pán Ježiš musí zostať v nebi až do časov napravenia všetkého, o čom hovoril Boh skrze ústa všetkých svojich svätých prorokov od veku (Skutky 3:21). V nasledujúcich oddieloch sa z knihy proroka Daniela a z knihy Zjavenie Jána venujeme prorockým výpovediam o udalostiach, ktoré budú predchádzať vychváteniu zo zeme živých patriacich Pánovi.

Z knihy proroka Daniela

Prorok Daniel dostal dvakrát videnie o celosvetových ríšach. Prvé videnie dostal v súvislosti s Nabuchodonozorovyym snom a je zapísané v 2. kapitole knihy Daniel. Druhé videnie o ríšach dostal asi v roku 550 pred Kristom a je zapísané v 7. kapitole knihy Daniel. V deviatej kapitole je zapísané proroctvo o 70. týždeň-rokoch Izraelu vymeraných Božích rozhodnutí. V dvanástej kapitole je zapísané proroctvo o veľkom (Jakobovom) súžení. Z hľadiska témy o vychvátení Cirkvi sú dôležité texty: Daniel 7. kapitola; Daniel 9:26-27 a Daniel 12. kapitola.

Daniel druhá kapitola

(Odporúčam prečítať si celú kapitolu)

Štvrtá ríša v Danielovom výklade sna zapísanom v tejto kapitole, ako o tom píšeme aj v článku Scenár udalostí posledných časov, je predstavená zvláštnym spôsobom. Je predstavená ako dolné končatiny, ktoré sú zložené z hnátov a nôh – teda ako jedno, ale  zložené z dvoch samostatných, prelínajúcich sa a súvisiacich kráľovstiev. Hnáty (stehno a predkolenie) sú zo železa a predstavujú to obdobie vlády štvrtej ríše, ktoré sa už skončilo. My toto obdobie poznáme ako obdobie celosvetovej vlády Rímskej ríše, ktorej vláda sa už skončila.

Nohy (členok a prsty) zo železa a hliny predstavujú to obdobie celosvetovej vlády štvrtej ríše, ktoré ešte len nastane v budúcnosti. Táto vláda je v Danielovom proroctve v siedmej kapitole opísaná ako štvrté hrozné a strašné zviera a veľmi silné a v Zjavení Jána 13:1 ako šelma vystupujúca z mora. Táto forma vlády štvrtej celosvetovej ríše na scénu ľudských dejín ešte nevstúpila, je ešte len pred nami

Daniel siedma kapitola

(Odporúčam prečítať si celú kapitolu)

Daniel vo sne dostal videnie o štyroch zvieratách vystupujúcich z mora (verš 3) – z mora národov, t. j. z povrchu zeme (verš 17) –,  predstavujúcich celosvetové ríše. Prvé tri predstavovali svetové ríše, ktoré už boli  a zanikli (pozri 2:37-38 a zdroj 1). Boli nimi ríše Babylonská, Perzská a Grécka. Rovnako tak zaniklo aj štvrté kráľovstvo, ktoré v druhej kapitole bolo predstavené ako hnáty zo železa (verš 33). Bola to Rímska ríša.

Štvrté kráľovstvo predstavené v tejto kapitole ako štvrté zviera, ktoré bolo strašné a hrozné a veľmi silné (verš 7), predstavuje celosvetovú ríšu, ktorá sa na scéne dejín ešte neobjavila, ešte len príde. Zviera predstavuje celosvetovú prichádzajúcu ríšu a jeho desať rohov predstavuje desať kráľov, čiže desať kráľovstiev, ktoré budú ríšu vytvárať ako jednu úniu (jedno kráľovstvo). Jedno kráľovstvo a desať kráľov (verš 23). Táto ríša je v druhej kapitole predstavená akom spodná časť dolných končatín – nohy zo železa a hliny (verše 33 a 41-43).

Daniel videniu nerozumel, požiadal o výklad a dostalo sa mu vysvetlenie. Zaujímalo ho hlavne štvrté zviera a malý roh. O štvrtom zvierati a jeho rohoch sa dozvedel nasledovné veci:

O štvrtom zvierati: „Štvrtým zvieraťom bude štvrté kráľovstvo na zemi, ktoré bude rozdielne od všetkých kráľovstiev a požerie celú zem a pomláti ju a rozdrví ju“ (verš 23). Tu sa o štvrtom zvierati píše ako o štvrtom kráľovstve na zemi, ktoré bude rozdielne od všetkých kráľovstiev a požerie celú zem a pomláti ju a rozdrví ju. Takého kráľovstva na zemi ešte nebolo. Ako píšeme vyššie a v článku Scenár udalostí posledných časov, toto kráľovstvo ešte len vznikne a odpovedá štvrtému kráľovstvu z 2. kapitoly knihy Daniel predstavenému ako spodná časť dolných končatín, nohy (verše 33 a 41-43).

O desiatich rohoch: „A desať rohov znamená, že z toho kráľovstva povstane desať kráľov, a po nich povstane iný (malý roh), ktorý bude rozdielny od predošlých a poníži troch kráľov (verš 24).

O malom rohu: „oči boli na tom rohu ako oči človeka a ústa, ktoré vraveli veľké veci (verš 8 a 20). „A bude vravieť slová proti Najvyššiemu a unaví svätých Najvyšších a bude pomýšľať na to, že premení časy a zákon…“ (verš 25).

Najprv vznikne celosvetové kráľovstvo (ríša), ktorá bude úniou desiatich kráľov (desiatich kráľovstiev) a v tomto kráľovstve povstane malý roh (Antikrist), ktorý ovládne celú ríšu a táto „…požerie celú zem a pomláti ju a rozdrví ju““ (verš 23).

Antikrist bude viesť vojnu so svätými, ktorí budú vydaní do jeho ruky a bude ich premáhať (prenasledovať a víťaziť nad nimi). „A hľadiac videl som, že ten roh viedol vojnu so svätými a premáhal ich“ (verš 21). „… A (svätí) budú vydaní do jeho ruky až do času a čias a do polovice času“ (verš 25), čo je doba tri a pol rol roka. Jeho vojnu a premáhanie svätých ukončí Starodávny dňov (verš 22).

Malý roh predstavuje Antikrista a štvrté zviera jeho celosvetovú ríšu. Daniel okrem toho videl ešte viac. Videl tróny na ktoré sa posadil zrejme súdny tribunál, lebo boli otvorené knihy a vynášané súdy (rozsudky). Súdnemu tribunálu zrejme predsedal Starodávny dňov a opis jeho trónu je zrejme opis Božieho trónu (verše 9-10; pozri Zjavenie 4:2-6). Mohli by sme povedať, že vo veršoch 9-10 ide o etablovanie súdneho tribunálu.

Súdny tribunál (súd) v Danielovom videní zasadol dvakrát. Súdime tak podľa rozsudkov súdneho tribunálu z ktorých vyplýva, že sa týkajú dvoch rozdielnych bytostí a boli vynesené v dvoch rôznych časoch. Budeme hovoriť o prvom a druhom zasadnutí súdneho tribunálu. O jeho rozsudkoch (rozhodnutiach, výnosoch, verdiktoch) je zmienka na štyroch miestach, a to vo veršoch: 11-12; 13-14; 22; 26-27.

Na jeho prvé zasadnutie súdime podľa rozsudku, o ktorom je reč vo veršoch 13 a 14. Budeme sa mu venovať v odseku ad d).

O druhom zasadnutí tribunálu a jeho rozsudkoch sa píše vo veršoch 11-12; 22; 26-27. V týchto veršoch je opísaný súd nad malým rohom, nad Antikristom. Oznam o ňom sa opakuje a rozsudky sa upresňujú, pretože Danielovi bolo videnie vyložené na dvakrát.  

Na druhom zasadnutí súdny tribunál vyniesol nasledovné rozsudky, či rozhodnutia:

a) rozsudok týkajúci sa malého rohu (Antikrista) a jeho celosvetového panstva; je zapísaný vo veršoch 11, 22 a 26

b) rozsudok týkajúci sa  prvých troch zvierat; je zapísaný vo verši 12

c) súd bol daný svätým Najvyšších – verše 26 a 27

d) Vo veršoch 13-14 je opísaná udalosť, ktorá poukazuje na súdne konanie, ale netýka sa malého rohu (Antikrista) – aspoň nie priamo. Nazvali sme ho prvé zasadnutie súdneho tribunálu.

Dôsledok súdnych verdiktov

ad a) Vo verši 11 je uvedená vina Antikrista a aj trest, ktorý mu vymeral súd „Vtedy som pozrel a hľadel som pre hlas veľkej reči, ktorú hovoril roh, a hľadel som, až bolo zviera zabité a jeho telo zahubené a dané, aby ho spálil oheň.“ Na konci doby súženia bude súdnym rozhodnutím malému rohu odobratá moc (verš 22). Celosvetová ríša malého rohu zanikne, jeho telo (Antikristovo) bude zničené a vydané na spálenie (verše 11 a 26).  

Realizácia tohto súdneho rozhodnutia na zemi je opísaná vo veršoch: 2. Tesalonickým 2:8-9; Zjavenie 16:15-16, 19:19-21. Podrobnejšie v ďalšej časti cyklu.

ad b) Príbehom prvých troch zvierat sa v tomto cykle nezaoberáme.

ad c) Vo veršoch 26 a 27 je upresnené súdne rozhodnutie nad malým rohom z veršov 21 a 22. Vláda a moc a celosvetové kráľovstvo budú súdnym rozhodnutím malému rohu odňaté: „Ale potom zasadne súd, a odnímu jeho panstvo, aby ho vyplienili a zahubili až do konca“ (verš 26). A bude dané ľudu Najvyšších: „A kráľovstvo, panstvo a veličenstvo kráľovstiev pod všetkými nebesami bude dané ľudu svätých Najvyšších – to je prvá časť verš 27.

Výraz „a daný bol súd svätým Najvyšších“ vo verši 22 vyjadruje, že súdnym rozhodnutím vláda a moc pod všetkými nebesami bude odovzdaná svätým Najvyšších. Toto rozhodnutie súdneho tribunálu je upresnené vo verši 27.

Právo vykonávať súd je daná vládcom (kráľom) a svätí Boží celosvetové kráľovstvo a kraľovanie aj prevezmú. Právo vykonávať súd, teda vládnuť, budú mať iba na zemi („A kráľovstvo, panstvo a veličenstvo kráľovstiev pod všetkými nebesami bude dané ľudu svätých Najvyšších…“ – verš 27).

Realizácia tohto súdneho rozhodnutia na zemi je opísaná vo veršoch: Zjavenie 5:9-10, 19:14. Podrobnejšie v ďalšej časti.

Druhá časť tohto verša uvádza: jeho kráľovstvo je večným kráľovstvom, a všetky panstvá budú jemu slúžiť a poslúchať ho. Táto časť verša je v jednotnom čísle a prepája nás s veršom Daniel 7:14, podľa ktorého panstvo i sláva i kráľovstvo už prv bolo dané Synovi človeka, Ježišovi Kristovi.

Realizácia tohto súdneho rozhodnutia a nadobudnutie jeho právoplatnosti na zemi je ohlásená a opísaná vo veršoch: Zjavenie 11:15-17, 15:4, 20:1-3. Toto sa vzťahuje aj na nasledujúcu pasáž. Podrobnejšie v ďalšej časti.

ad d) Verše 13-14. Prvé zasadnutie tribunálu a jeho verdikt:  Máme na mysli verdikt zapísaný vo verši 14. Vo verši 13 Daniel píše, že videl prichádzať k trónu Starodávneho dňov kohosi, na pohľad podobného Synovi človeka. Som presvedčený, že to je opis Pána Ježiša Krista a ide o udalosť, keď hneď po vzkriesení z mŕtvych odišiel ukázať sa Otcovi. Márii povedal: „Nedotýkaj sa ma, lebo som ešte nevstúpil hore k svojmu Otcovi; ale choď k mojim bratom a povedz im: Vstupujem k svojmu Otcovi a k vášmu Otcovi a k svojmu Bohu a k vášmu Bohu“ (Ján 20:17). Vtedy: odišiel do samého neba ukázať sa teraz tvári Božej za nás (Židom 9:24). Vtedy prišiel so svojou krvou a vysvätil nám cestu do svätyne (verš 10:19). Toto presvedčenie vysvetlíme v nasledujúcom texte.

Po štyridsiatich dňoch od vzkriesenia bol Pán Ježiš zo zeme vzatý a odišiel k Otcovi. Vtedy zo zeme odchádzal na oblaku. Odvtedy je v nebesiach a sedí po pravici Otca nebeského. V dobe pôsobenia Antikrista on k Otcovi nebude ešte len prichádzať, lebo vtedy on pri Otcovi už dlho je. Ešte podrobnejšie v ďalších odsekoch.

Pán Ježiš predtým, ako bol z Olivového vrchu na oblaku vzatý do neba, svojim učeníkom povedal „Daná mi je každá moc na nebi aj na zemi“ (Matúš 28:18). Jeho slová poukazujú na to, že prvé zasadnutie súdneho tribunálu sa už uskutočnilo a verdikt z verša Daniel 7:14 (A bolo jemu dané panstvo i sláva i kráľovstvo… jeho panstvo je večným panstvom, ktoré nepominie, a jeho kráľovstvo je také, ktoré nebude zničené) už bol vynesený. Zasadnutie súdneho tribunálu v nebi sa určite uskutočnilo pred jeho vzatí na oblaku do neba (Skutky 1:9).

Na prvom zasadnutí tribunálu zrejme išlo o súd nad Satanom, lebo keď prichádzal na nebeských oblakoch ku Starodávnemu dňov (Daniel 7:13) – čo sa udialo na štyridsiaty deň po jeho vzkriesení –,  štvrté zviera a Antikrist, ešte nevstúpili viditeľne na scénu ľudských dejín. Vtedy ešte Antikristovi nebola udelená moc nad kráľovstvami sveta. Kráľovstvá sveta vtedy patrili len Satanovi a nie Antikristovi, preto aj súd a súdne rozhodnutie sa môže vzťahovať len na Satana a nie na Antikrista. Tento záver potvrdzujú aj slová Pána Ježiša, keď svojim učeníkom oznamuje, že keď príde Svätý Duch, bude svedčiť, že Satan je už odsúdený (Ján 16:11). Usudzujeme, že prvé zasadnutie súdneho tribunálu sa v nebi uskutočnilo už medzi ránom a večerom prvého dňa jeho vzkriesenia.

Pán Ježiš pri Otcovi v nebi určite bol ešte predtým, ako bol zo zeme vzatý na oblaku na štyridsiaty deň po vzkriesení. Usudzujeme tak na základe toho, že  Márii ráno prvého dňa vzkriesenia povedal: „Nedotýkaj sa ma, lebo som ešte nevstúpil hore k svojmu Otcovi“ (Ján 20:17). Keď ale večer prišiel k učeníkom, už im povedal: „Dotýkajte sa ma a vidzte…“ (Lukáš 24:39). Tiež sme presvedčení, že v tento deň (zo zemského pohľadu) sa uskutočnilo aj prvé zasadanie súdneho tribunálu, ktorý vyniesol rozhodnutie uvedené vo verši Daniel 7:14. Preto mohol svojim učeníkom oznámiť, že  už mu je daná každá moc na nebi aj na zemi.

Právoplatnosť súdneho rozhodnutia z Daniela 7:14 a vyhlásenie Pána z Matúša 28:18 je odložené na neskoršiu dobu. Ani v prítomnosti ešte nenadobudlo právoplatnosť. Žijeme vo svete, v ktorom spravodlivosť ešte nepanuje. Taká doba je ešte len pred nami – a ona určite nastane. V prítomnej dobe je Pán Ježiš Kristus Pánom a Kráľom svojej Cirkvi. Nevesta Kristova, Cirkev, radujme sa a trpezlivo očakávajme, až príde doba, keď Pán Ježiš Kristus prevezme vládu nad celým svetom, ktorá mu už je daná súdnym rozhodnutím v Danielovi 7:14!

Z Knihy Zjavenia apoštola Jána

Aj udalosti z Knihy Zjavenia nás zaujímajú z dôvodu, že poukazujú na prichádzajúcu celosvetovú ríšu, druhý príchod Pána Ježiša Krista a vychvátenie Cirkvi. Udalosti z videní Knihy Daniela sú v nej doplnené, upresnené a vysvetlené – udalosti opísané v oboch Knihách sú spárované (navzájom korešpondujú). Starozákonné Danielovo proroctvo je konkretizované novozákonným zjavením apoštola Jána – novozákonné vysvetľuje starozákonné.

Ján bol vo vyhnanstve na ostrove Patmos pre slovo Božie a pre svedectvo Ježiša Krista. Žil v dobe, keď Babylonská, Perzská a Grécka ríša už boli historickou minulosťou. Žil v dobe, keď celosvetovú vládu mala v rukách Rímska ríša – v druhej kapitole knihy Daniel opísaná ako hnáty (horná časť dolných končatín)²⁾ postavy z Nabuchodonozorovho sna -, ktorá sa tešila plnému rozkvetu. Preto v knihe Zjavenie sa už nič neuvádza o predchádzajúcich celosvetových zemských ríšach. Ján tu opisuje len ríšu, ktorá je v siedmej kapitole knihy Daniel opísaná ako štvrté hrozné a mocné zviera a v druhej kapitole ako nohy (spodná časť dolných končatín)²⁾ postavy z Nabuchodonozorovho sna. Teda ríšu, ktorá je ešte len pred nami.

Pán Ježiš Kristus dostal od Boha zjavenie, aby ukázal svojim sluhom, čo sa musí udiať naskore (Zjavenie 1:1-2). On pošlúc ho po svojom anjelovi v znameniach, ukázal ho svojmu sluhovi apoštolovi Jánovi. Ján bol do tohto zjavenia takpovediac vtiahnutý (verš 2) a v listoch ho rozposlal po zboroch v Malej Ázii. V ďalšom texte prejdeme  pasáže, ktoré priamo alebo nepriamo hovoria o prichádzajúcej celosvetovej ríši v Danielovom videní predstavenej ako štvrté veľké a strašné zviera vystupujúce z mora národov.

Identita patriacich Pánovi podľa Jána

Apoštol Ján v prvej kapitole Zjavenia v o veršoch 2 a 9 píše o sebe a predkladá tam svoju identitu. Píše: „ktorý svedčil slovo Božie a svedectvo Ježiša Krista a všetko, čo videl“ (verš 2) a „bol som na ostrove, ktorý sa volá Patmos, pre slovo Božie a pre svedectvo Ježiša Krista“ (verš 9). Ján seba identifikuje ako toho, ktorý mal a má, čiže vlastní slovo  Božie a svedectvo Ježiša Krista. Má slovo Božie v zmysle Príslovia 4:20-21 a svedectvo Ježiša Krista v zmysle zvestuje evanjelium Ježiša Krista. Identita, ktorú Ján predkladá o sebe je všeobecnou identitou tých, ktorí sú nové stvorenie v Kristovi, ktorí patria Pánovi, teda tých, ktorí patria do Cirkvi. Podľa tejto identity v knihe Zjavenia nájdeme a rozpoznáme tých, ktorí patria do Cirkvi. Identita patriacich Pánovi, nových stvorení v Kristovi, patriacich do Cirkvi, znie: „Majú slovo Božie a svedectvo Ježiša Krista“.

Z Knihy Zjavenie si všimneme nasledovné verše: Zjavenie 3:10, 6:9-11, 7:9-17, 8:1-2, 10:5-7, 11:1-3, 15-18, 12: 7-12, 17, kapitola 13, 14:12, 19:16, 20:4. Hľadáme v nich súvislosť s vychvátením Cirkvi.

Zjavenie 3:10

Tento verš je pre pretibulacionizmus kľúčovým veršom pre jeho učenie o vychvátení Cirkvi pred súžením. „Preto, že si ostríhal slovo mojej trpezlivosti, i ja budem teba ostríhať a vytrhnem ťa z hodiny pokušenia (podľa iných prekladov: z hodiny skúšky), ktorá príde na celý svet skúsiť tých, ktorí bývajú na zemi.“ Zboru vo Filadelfii je oznámené, že raz na celý svet príde doba pokušenia (skúšky), v ktorej budú preskúšaní všetci obyvatelia vtedy žijúci na zemi. Podrobnejšie sa mu budeme venovať v  2 diele 5. časti cyklu.

Zjavenie 6:9-11

Podľa všetkého otváraním pečatí začína vlastné tri a pol ročné Jakobovo, či veľké súženie. Pán Ježiš Kristus je v piatej kapitole predstavený ako Baránok, ktorý stojí uprostred trónu a otvára pečate, ktoré mohol otvoriť iba on (5:4-5).

Verš 9: „A keď otvoril piatu pečať, videl som pod oltárom duše zabitých pre slovo Božie a pre svedectvo, ktoré mali.“ 

Ján v týchto veršoch opisuje ľudí, ktorí prišli z veľkého súženia a zomreli násilnou smrťou – boli zabití. Na zemi prebieha strašná doba. Antikrist je pri moci a zabíja ľudí pre slovo Božie a pre svedectvo, ktoré mali. Tu je reč o učeníkoch Ježiša Krista, o patriacich Pánovi, patriacich do Cirkvi – volajú k nemu, k Baránkovi, ktorý postupne otvára sedem pečatí. Toto Ján videl a počul pri otvorení piatej pečate. Dožadujú sa pomsty za ich nevinne preliatu krv na tých, ktorí bývajú na zemi (verš 10). Bolo im povedané, aby ešte chvíľu počkali a to až dovtedy, až sa doplní počet aj ich spoluslužobníkov a ich bratov, ktorí majú tiež byť zabití ako aj oni (verš 11).

Zjavenie 7:9-17

Udalosti opísané v siedmej kapitole nastali pred otvorením siedmej pečate. Ján videl veľké množstvo ľudí stojacich pred Božím trónom (verš 9). Bolo mu povedané, že sú to tí, ktorí prišli z veľkého súženia (verš 14). Oni zbielili svoje rúcha v krvi Baránkovej (verš 14), čiže patria Baránkovi, ktorí stále leží uprostred trónu (verš 17). Títo patria do Cirkvi a prišli z veľkého súženia.

Zjavenie 8:1-2

Bola otvorená siedma pečať (verš 1). Prichádza čas siedmych trúb: „A videl som tých sedem anjelov, ktorí stoja pred Bohom, a dalo sa im sedem trúb“ (verš 2).

Zjavenie 10:5-7

Anjel oznamoval, že už nebude viac času, ale vo dňoch hlasu siedmeho anjela, keď bude trúbiť, dokoná sa tajomstvo Božie, ako to zvestoval svojim sluhom prorokom“ (verš 7). Apoštol Peter v Skutkoch 3:20-21 oznamoval, že Ježiša Krista musí prijať nebo až do časov napravenia všetkého, o čom hovoril Boh skrze ústa všetkých svojich svätých prorokov. Tento anjel oznamuje, že tento čas sa naplní počas trúbenia siedmeho anjela.

Zjavenie 11:1-3

Jánovi bola daná trstina, aby zmeral chrám. Nádvorie nemal merať, lebo to bude dané pohanom, aby ho šliapali štyridsaťdva mesiacov. Tu je taxatívne oznámená dĺžka trvania Jakobovho súženia. 

Zjavenie 11:15-18

Týmito veršami sa budeme zaoberať v nasledujúcej časti.

Zjavenie 12: 7-12, 17

Ján v tejto kapitole upresňuje Danielovo videnie z verša 12:1. Michal  a jeho anjeli bojovali na nebi s drakom a jeho anjelmi. Michalovo vojsko zvíťazilo a Satan a jeho anjeli budú po tomto boji definitívne vylúčení z neba a zvrhnutí na zem. Viac tam miesta pre nich už nebude (verš 8).

„7) A povstal boj na nebi: Michal a jeho anjeli bojovali proti drakovi; a bojoval i drak a jeho anjeli. 8) Ale nezvládali, ani ich miesto sa viacej nenašlo na nebi. 9) A zvrhnutý bol veľký drak, ten starý had, ktorý sa volá diabol a satanáš, ktorý zvádza celý svet; zvrhnutý bol na zem, a jeho anjeli boli zvrhnutí s ním. 10) A počul som veľký hlas na nebi, ktorý hovoril: Teraz sa stalo spasenie a moc a kráľovstvo spasením, mocou a kráľovstvom nášho Boha a vláda vládou jeho Krista, lebo je zvrhnutý žalobník našich bratov, ktorý žaloval na nich pred naším Bohom dňom i nocou. 11) A oni zvíťazili nad ním pre krv Baránkovu a pre slovo svojho svedectva a nemilovali svojej duše až do smrti. 12) Preto sa veseľte, nebesia, a ktorí stánite v nich! Beda tým, ktorí bývajú na zemi a na mori, lebo zostúpil k vám diabol, ktorý má veľký hnev, lebo vie, že má krátky čas“ (verše 7-12). 17)  A drak sa rozhneval na ženu a odišiel bojovať s ostatnými z jej semena, ktorí zachovávajú prikázania Božie a majú svedectvo Ježiša Krista.

Výrazom zachovávajú prikázania Božie a majú svedectvo Ježiša Krista sú opísaní tí, ktorí sú vo viere verní  až do konca, patria Pánovi – patria do Cirkvi (s veľkým „C“).

Okrem toho, veršom 10 je oznámené, že teraz, po tomto víťaznom boji, nadobudlo právoplatnosť súdne rozhodnutie, ktorým, podľa Daniela 7:14 a druhej časti verša 7:27, kráľovstvo, vláda a moc na nebi a na zemi už prv boli dané Synovi človeka, Ježišovi Kristovi. Ďalšie udalosti budu prebiehať v zmysle skutočnosti, že kráľovstvo, vládu a moc na nebi a na zemi prevzal a má pevne v rukách Pán a Kráľ Ježiš Kristus z Nazareta. Konkrétne sa prevzatie kráľovstva, vlády a moci Kristom uskutoční počas trúbenia siedmeho anjela (Zjavenie 11:15-19.

Zjavenie 13. kapitola

(Prosím, prečítajte si ju celú)

V tejto kapitole apoštol Ján opisuje videnie o šelme vystupujúcej z mora. Ide o šelmu, ktorú Daniel v 7. kapitole opisuje ako štvrté strašné zviera. Jánovo videnie je však už podrobnejšie. V jeho videní drak (Satan) je už zvrhnutý na zem a ľudia ho uctievajú, ako aj Antikrista. Satan šelme (Antikristovi) udelil veľkú moc a vládu nad kráľovstvami sveta (verš 4 a Lukáš 4:5-7), aby trvala štyridsaťdva mesiacov (verš 5). Šelma sa rúhala Bohu (verš 6) a tiež: „A dalo sa jej, aby bojovala so svätými a premohla ich. A dala sa jej moc nad každým pokolením a nad každým ľudom i jazykom i národom“ (verš 7) .

Zjavenie 14:12

„Tu (v tomto) je trpezlivosť svätých, tu tí, ktorí ostríhajú prikázania Božie a vieru Ježišovu.“ Vieru v Ježiša Krista majú len tí, ktorí patria Pánovi, patria teda do Cirkvi.

Zjavenie 17:14

„Tí budú bojovať s Baránkom, a Baránok zvíťazí nad nimi, pretože je Pánom pánov a Kráľom kráľov, aj tí, ktorí sú s ním, povolaní, vyvolení a verní.“

Zjavenie 19:6-7

„6) A zase som počul ako hlas mnohého zástupu a ako hukot mnohých vôd a ako zvuk silných hromov, ktoré hovorili: Hallelujah! Pretože prevzal kráľovstvo Pán, náš Boh, ten Všemohúci. 7)  Radujme sa a plesajme a vzdajme jemu chválu, lebo prišla svadba Baránkova, a jeho manželka sa prihotovila.“

Zjavenie 19:16  

„A na svojom rúchu a na svojich bedrách má napísané meno: Kráľ kráľov a Pán pánov.“

 Zjavenie 20:4-5

„4) A videl som tróny, a posadali sa na ne, a dal sa im súd, a videl som i duše postínaných pre svedectvo Ježišovo a pre slovo Božie, a ktorí sa neklaňali šelme ani jej obrazu a neprijali znamenia na svoje čelo ani na svoju ruku. A ožili a kraľovali s Kristom tisíc rokov. 5)  A ostatní mŕtvi neožili, až sa dokoná tisíc rokov. To je prvé vzkriesenie“.

Zdroje

1) Videnia o svetových ríšach (oddiel: Danielove proroctvá, str. 49), Solas číslo 65, zima 2024, str. 42-65

2) Videnia o svetových ríšach (pasáž: Nabuchodonozorov sen, str. 50-52), Solas číslo 65, zima 2024, str. 42-65

Prechod na úvodnú stránku – Úvod

Prechod na Prológ 

Prechod na pokračovanie

Prechod na Najnovšie články na stránke

Umiestnené: 9. decembra 2024

Doplnené: 11. júla 2025 o pasáž: Identita patriacich Pánovi podľa Jána a 7. 10. 2025 o odsek o prevzatí kráľovstva a vlády Ježišom Kristom.

Doplnené 9. 10. 2025

Úvod

V tejto časti hľadáme odpoveď na otázku: Čo Písmo učí o zo zeme vychvátení živých patriacich Pánovi? To je otázka na datovanie vychvátenia Cirkvi.

       V prvej časti cyklu sme uviedli, že k vychváteniu zo zeme živých patriacich Pánovi dôjde na počiatku druhého príchodu (prichádzania) Pána Ježiša Krista. Počiatok druhého prichádzania Pána a vychvátenie Cirkvi sú z hľadiska času jedna a tá istá nerozdeliteľná udalosť. Preto, keď skúmame počiatok druhého prichádzania Pána, súčasne tým dostávame aj odpoveď na našu otázku. Vychvátenia Cirkvi skúmame z pohľadu Písma, nie z pohľadu iných zdrojov.

       Pripomenieme, že pritom nejde o tzv. absolútne datovanie, t. j. o umiestnenie udalosti vychvátenia na časovú os nášho letopočtu, ale len o tzv. relatívne datovanie, t. j. o zistenie, kedy nastane okamih vychvátenia Cirkvi vzhľadom na inú dobre rozpoznateľnú udalosť, či udalosti. V článku teda ide len o poukázanie na udalosti a znamenia predchádzajúce počiatok druhého Pánovho prichádzania, ale tým aj na okamih vychvátenia Cirkvi.

       Absolútne datovanie jeho príchodu nie je možné, preto sa o to netreba ani pokúšať, lebo: „Ale o tom dni a o tej hodine nevie nikto, ani nebeskí anjeli ani Syn, iba sám môj Otec“ (Matúš 24:36). Skúmanie a rozpoznanie znamení, ktoré budú predchádzať druhý príchod Krista, je však úplne legitímne, lebo sám Pán Ježiš nás k tomu vedie. Keď sa ho učeníci pýtali, kedy dôjde k jeho príchodu a skonaniu sveta a podľa čoho ich budú poznať, oznámil im, aké znamenia ich budú predchádzať, a odpovedal: „A od figovníka sa naučte podobenstvu: keď už zmäkne jeho letorast a vyženie lístie, viete, že je už blízko leto. Tak aj vy, keď uvidíte všetko toto, vedzte, že je blízko, predo dvermi [jeho príchod a skonanie sveta]“ (Matúš 24:32-33). 

Priebeh budúcich udalostí

V tomto oddiele načrtneme priebeh budúcich udalostí na konci časov, ako sme ich uchopili zo starozákonných a novozákonných proroctiev, a ktoré sme sumárne uviedli v predchádzajúcej časti.

       Dejiny národov sveta sa odvíjajú v úzkej súvislosti s históriou izraelského národa. Podľa proroka Daniela, tomuto národu za jeho neposlušnosť Bohu je vymeraných sedemdesiat týždeň-rokov zvláštneho Božieho jednania. Z Písma ich poznáme pod pomenovaním „sedemdesiat týždňov“ a z teologickej literatúry aj pod pomenovaním „sedemdesiat Danielovych týždeň-rokov“. Šesťdesiatdeväť týždeň-rokov (483 rokov) už uplynulo a posledné sedemročné obdobie je ešte len pred nami (Daniel 9:24-25).

       S týmto obdobím súvisí niekoľko udalostí, ktoré sa odohrajú na zemi. Sú nimi: vznikne  celosvetová ríša, akej ešte nebolo; nastúpi vláda celosvetového vládcu (Antikrista); dôjde k vychváteniu zo zeme živých (Cirkvi);  druhý príchod Pána; bitka pri Harmagedone; spasenie Izraela a nástup tisícročného kráľovstva Krista.

       Celosvetová ríša sa sformuje postupne ako zväzok (aliancia, únia, konglomerát) desiatich kráľovstiev (štvrté hrozné zviera z knihy Daniel 7. kapitola). Na jej čelo sa dostane vládca, ktorého z Písma poznáme pod pomenovaním Antikrist (alebo malý roh – Daniel 7. kapitola). Obdobie jeho vlády nad celou zemou bude zhodné so sedemdesiatym týždeň-rokom zvláštneho Božieho jednania s Izraelom (Daniel 9:27). Obe obdobia započnú plynúť okamihom uzavretia zmluvy medzi Izraelom a celosvetovým vládcom, ešte nezjaveným ako Antikrist. Prvých tri a pol roka bude Antikrist pôsobiť „v utajení“, ako „celosvetový mierotvorca“. V polovici tohto sedemročného obdobia sa posadí do chrámu v Jeruzaleme a bude chcieť, aby ho uctievali ako Boha (verš 27; 2. Tesalonickým 2:4). Tým sa demaskuje, zjaví sa ako Antikrist a ukáže sa  jeho skutočná podstata, jeho pravá tvár. Pre tých, ktorí ho odmietnu uctievať ako Boha nastane tri a pol ročné obdobie krutého prenasledovania a zabíjania. Jeho vládu ukonči Pán Ježiš Kristus, ktorý spolu so svojím ľudom (Cirkvou) na konci sedemročného obdobia zostúpi na zem (Zjavenie 19:11, 14, 19-20).

Ľudstvo v dobe druhých tri a pol roka posledného „týždňa“

Táto doba, druhá polovica posledného sedemročného obdobia, je vlastné súženie a je nazvané čas súženia Jakobovho (Jeremiáš 30:7), veľké súženie (Daniel 12:1; Matúš 24:21), či skúška, ktorá príde na celý svet (Zjavenie 3:10). Jeho dĺžka je pevne taxatívne stanovená na tri a pol roka (Daniel 7:25, 12:7; Zjavenie 11:2, 13:5). Bude to jedinečné súženie akého nebolo ani viac nebude. Bude to súženie, ku ktorému dôjde počas celosvetovej vlády Antikrista a zasiahne celý svet. Podľa toho, že to bude celosvetové súženie, bude jednoznačne identifikovateľné a rozpoznateľné. K prenasledovaniu Cirkvi v lokálnych rozmeroch dochádza už od jej vzniku na Letnice v Jeruzaleme. Toto súženie však príde na celý svet a podľa toho sa bude vedieť, že ide o Jakobovo tri a pol ročné súženie.

       Antikristova vláda bude obdobím veľkého zvodu, prenasledovania, skúšky viery a odpadnutia. V tejto dobe budú na svete existovať nasledovné skupiny obyvateľstva: 1. Cirkev (s veľkým „C“) – ľud patriaci Pánovi  2. Vyvolený „ostatok Izraela“ – ľud z Izraela, ktorý príchod zasľúbeného Spasiteľa ešte len očakáva; 3. Bezbožná, Bohu neposlušná časť izraelského národa; 4. Bezbožný ľud z národov sveta (ateisti) spolu s nábožnými, ale nespasenými ľudí hlásiaci mi sa k rôznym náboženstvám (vrátane kresťanstva).

       V tejto časti sa venujeme len Cirkvi, len tým, ktorí v čase tri a pol ročného súženia patria Pánovi –  budú živí a budú na zemi.

Cirkev v dobe posledného týždeň-roka

Z Danielovych proroctiev a videní apoštola Jána je nespochybniteľne zrejmé, že Cirkev sa v súžení bude nachádzať – ako je to zrejmé z veršov Písma uvedených v druhej časti tohto cyklu. Toto znova a znova podčiarkujeme. Znova si z týchto proroctiev a videnia pripomenieme miesta, že to bude tak. Cirkev bude na zemi a bude sa nachádzať aj v časti Jaakobovho súženia: Daniel 7:25, 12:7; Zjavenie Jána 6:9-11, 7:9-17, 12:17, 13:5, 7 a ďalšie.

       Napríklad, o prenasledovaní Ježišových nasledovníkov konkrétne hovorí verš 17 z 12. kapitoly Zjavenia: „A drak sa rozhneval na ženu a odišiel bojovať s ostatnými z jej semena, ktorí zachovávajú prikázania Božie a majú svedectvo Ježiša Krista“. Tí, ktorí sú zo semena ženy, zachovávajú prikázania Božie a majú svedectvo Ježiša Krista sú tí, ktorí patria Pánovi – títo patria do Cirkvi a toto je ich identita, podľa ktorej ich v knihe Zjavenia nachádzame v kapitolách 6 – 18. Sú objektom Antikristovho prenasledovania, čo svedčí o tom, že sa ešte nachádzajú v časti veľkého súženia, že sú ešte prítomní v druhej polovici 70. Danielovho týždeň-roka. Patria do tej istej skupiny ako tí zo Zjavenie 6:9-11 a 20:4-5, teda do prvého vzkriesenia. Títo nepatria do neveriaceho etnického Izraela, lebo majú svedectvo Ježiša Krista. Nepatria ani do zostatku Izraela, ktorý ešte nemá svedectvo Ježiša Krista, lebo ten bude spasený a bude mať svedectvo Ježiša Krista, až po skončení 70. Danielovho týždeň-roka, po skončení veľkého súženia.

       Prenasledovanie svätých malým rohom (Antikristom) bude trvať tri a pol roka. Prenasledovanie zastaví Starodávny dňov. „A hľadiac videl som, že ten roh viedol vojnu so svätými a premáhal ich, až prišiel Starodávny dňov, a daný bol súd svätým Najvyšších“ (verše 21 a 22).

       Šelme vystupujúcej z mora (Antikristovi) bude daná moc, aby trvala štyridsaťdva mesiacov a aby bojovala so svätými a premohla ich (Zjavenie 123:5 a 7).

       Apoštol Ján Zjavení 20:4 píše, že videl, že do prvého vzkriesenia patrili i tí, ktorých  duše videl  postínaných pre svedectvo Ježišovo a pre slovo Božie, a ktorí sa neklaňali šelme ani jej obrazu a neprijali znamenia na svoje čelo ani na svoju ruku. A ožili a kraľovali s Kristom tisíc rokov.“ Teda videl tých, ktorí patria do Cirkvi a títo boli zabití v dobe veľkého súženia. Zabíjanie (stínanie) pre svedectvo Ježišovo a pre slovo Božie, a pre nekľaňanie sa šelme ani jej obrazu a neprijatie znamenia na svoje čelo ani na svoju ruku sa bude diať v druhej polovici sedemročného Danielovho týždňa, v dobe Jakobovho (veľkého) súženia. 

Verše z Písma hovoriace o (relatívnom) datovaní  vychvátenia Cirkvi

Prvé miesto   Apoštol Pavel do zboru v Tesalonikách píše: „Ale vás prosíme, bratia, ohľadne príchodu nášho Pána Ježiša Krista a nášho zhromaždenia k nemu… Nech vás nikto nezvedie nijakým spôsobom, lebo deň Kristov nenastane, kým prv nepríde odpadnutie, a nebude zjavený človek hriechu, syn zatratenia, ktorý sa protiví a povyšuje nad všetko, čo sa zovie Boh, alebo čomu sa dáva božská česť, takže sa posadí do chrámu Božieho ako Boh a bude sa vydávať za Boha“ (2. Tesalonickým 2:1-4 – podľa prekladu prof. Roháčka). 

       Pasáži veršov 2. Tesalonickým 2:1-4 sa z pohľadu rôznych prekladov Písma a výrazov „deň Kristov“ a „deň Pánov“ venujeme v článku „Vychvátenie Cirvi – 3. časť (Doplanok A)“ . Prosím čitateľov, aby tento článok neprehliadli.

       Podľa apoštola Pavla: k udalosti „príchodu nášho Pána Ježiša Krista a nášho zhromaždenia k nemu (2. Tesalonickým 2:1), t. j. k počiatku druhého príchodu (prichádzaniu) Pána Ježiša Krista a k vychváteniu Cirkvi, nedôjde skôr, kým nenastane „odpadnutie, a nebude zjavený človek hriechu, syn zatratenia“ (t. j. Antikrist, verš 3). Ten sa odhalí (demaskuje) tak, že „sa posadí do chrámu Božieho ako Boh a bude sa vydávať za Boha“ (verš 4). Antikrist sa do chrámu posadí v polovicu posledného sedemročného Danielovho týždeň-roka a potom nastane tria pol ročné Jakoboivo súženie, v časti ktorého sa Cirkev bude nachádzať. O tom hovoria aj verše Daniel 9:27, 12:11!;  Zjavenie 11:2, 13:5. Tieto verše dosvedčujú, že Boží chrám v Jeruzaleme bude stáť. Verše 2. Tesalonickým 2:1-4 jednoznačne, nespochybniteľne a nepriestreľne datujú vychvátenie Cirkvi za udalosť zjavenia sa (demaskovania sa) Antikrista (človeka hriechu), teda do druhej polovice Danielovho „týždňa“.

       Udalosť posadenia sa Antikrista do chrámu upresňuje čas príchodu Pána pre svoju Cirkev – upresňuje čas vychvátenie živých patriacich Pánovi. Podľa 2. Tesalonickým 2:3-4 k druhému príchodu Pána Ježiša Krista (dňu Kristovmu) dôjde až potom, ako sa Antikrist (človek hriechu, syn zatratenia) posadí do chrámu v Jeruzaleme a bude chcieť, aby ho uctievali ako Boha.

       Nech by argumenty uvedené v prospech vychvátenie Cirkvi kedykoľvek pred súžením, pred polovicou sedemročného Danielovho „týždňa“, boli akékoľvek, pred veršami 2. Tesalonickým 2:1-4 neobstoja. Samotné toto jedno miesto zneplatňuje a zamieta pretribulacionizmus. Apoštol Pavel umiestňuje vychvátenie  Cirkvi do druhej polovice Danielovho „týždňa“ – ide o apoštolské učenie.  

Poznámka A: Pretože z prostredia stúpencov učenia o vychvátení Cirkvi lokalizované pred posledný sedemročný Danielov týždeň-rok (pretrbulacionizmu) sa ozývajú hlasy spochybňujúce správnosť prekladov veršov 2. Tesalonickým 2:1-4, k 13. októbru 2025 doplňujeme tento cyklus o Dodatok A (Vychvátenie Cirkvi  – 3. časť,  Dodatok A). V tomto dodatku reagujeme na spochybňovanie prekladu veršov 2. Tesalonickým 2:1-4 stúpencami pretribulacionizmu a poukazujeme na nesprávnosť a neopodstatnenosť ich námietok v otázke datovania vychvátenia Cirkvi do druhej polovice Daielovho „týždňa“, do časti Jakobovho súženia.

Druhé miesto   Pán Ježiš o súžení hovoril v súvislosti s ohavnosťou pustošenia (Matúš 24:15), o ktorej hovoril Daniel (Daniel 9:27, pozri aj kapitolu 7, hlavne verš 25).

       Toto veľké, či Jakobovo súženie sa primárne týka izraelského národa ako súčasť trestov za ich neposlušnosť a neveru. Hospodin starozákonným prorokom oznámil, že bdeje nad svojim slovom, aby ho vykonal (Jeremiáš 1:12). To sa týka nielen zasľúbení, ale aj vymeraných trestov. Izraelský národ vyšiel z Egypta presne v deň, keď sa dovŕšilo 430 rokov jeho pobytu v tejto krajine tak, ako to Hospodin oznámil Abrahámovi (2. Mojžišova 12:40-41). Tak to bolo aj s babylonským sedemdesiatročným zajatím. Preto si môžeme byť istí, že aj posledný Danielov týždeň-rok bude trvať presne sedem rokov a Jakobovo súženie bude trvať presne tri a pol roka – nie viac, ale ani menej!  

       Navyše, veľké tri a pol ročné súženie na konci časov – Jakobovo súženie –, je v proroctvách Daniela a Zjavení Jána taxatívne oznámené ako súženie, ktoré bude trvať štyridsať dva mesiacov, čiže 1 260 dní, čiže tri a pol roka, lebo rok u týchto prorokov má 360 dní. Keď porovnáme tieto verše so slovami Pána Ježiša, že pre vyvolených budú skrátené tie dni, zdanlivo dostávame rozpor v Písme. To je ale len zdanlivo! Keď pozorne zanalyzujeme rozhovor Pána s učeníkmi na Olivovom vrchu vidíme, že rozpor je naozaj len zdanlivý:

Prvé, čo si potrebujeme všimnúť je, že rozhovoru s Pánom na Olivovom vrchu sa zúčastnili osobitne len štyria z jeho učeníkov. Menovite to bol: Peter, Jakob a Ján a Andrej (Marek 13:3). Títo štyria boli jeho apoštoli a títo podľa 2. kapitoly Efezským patrili k tým, na základe ktorých je vybudovaná Cirkev (verš 20). Teda slová:  „A keby Pán nebol ukrátil tie dni“ (Marek 13:20, Matúš 24:22) sa týkajú len Cirkvi (viac nižšie). Netýkajú sa celého izraelského národa, ani národov sveta. Izraelský národ, s výnimkou tých, ktorí uverili evanjeliu Ježiša Krista (títo patria do Cirkvi), prejde celým tri a pol ročným Jakobovým súžením, vrátane vyvoleného „ostatku Izraela“, ktorý príchod Mesiáša ešte len očakáva.

Druhé, čomu potrebujeme porozumieť, je: Ako chápať slová „ale pre vyvolených budú skrátené tie dni“? Aby sme nevyrobili rozpor v Písme, tieto slová môžeme chápať len tak, že len vyvoleným, teda iba tým, ktorí patria do Cirkvi – a iba im (nie ostatným) budú skrátené dni súženie. Tu je dôležité zobrať tento výraz tak, ako je zapísaný a porozumieť, v akom význame (podľa kontextu tohto verša) je použitá predložka „pre“. (Poznámka B: Použitie predložky „pre“ v tomto verši je podrobnejšie vysvetlené v článku „Vychvátenie Cirkvi  – 3. časť,  Dodatok B“. Prosím čitateľ, aby si článok prečítal teraz.)

       Pán Ježiš hovorí o skrátených dňoch a hovorí to vzťahom na Cirkev. Nehovorí, že bude skrátené súženie, teda Jakobovo súženie ako také, ale hovorí, že vyvoleným budú skrátené dni súženia. Nehovorí, že izraelskému národu a ostatným národom bude skrátené Jakobovo, čiže veľké súženie ako také  – títo prejdú celým Jakobovým tri a pol ročným súžením. Povedané inými slovami: nebude skrátená tri a pol ročná doba Jakobovho súženia, ale iba vyvoleným, iba im, teda iba Cirkvi bude skrátená doba pobytu v Jakobovom súžení. Čiže: Cirkev (s veľkým „C“) súžením bude prechádzať, ale v súžení sa nebude nachádzať celé tri a pol ročné obdobie. K vychváteniu Cirkvi, k zo zeme vzatiu živých patriacich Pánovi dôjde až z už prebiehajúceho Jakobovho, čiže veľkého súženia. Podčiarkujeme: nebude skrátené samotné Jakobovo súženie, ale skrátená bude len doba pobytu Cirkvi v Jakobovom súžení.

Aký je dôsledok učenia pretribulacionizmu vzhľadom na verš Matúš 24:22?

Dôsledkom je, že pretribulacionizmus popiera slová Pána Ježiša Krista. Ak by sa vychvátenie Cirkvi udialo kedykoľvek pred súžením,pred posadením sa Antikrista do chrámu v Jeruzaleme, slová Pána Ježiša by nedávali žiaden zmysel – no a to je na vážne zastavenie a zamyslenie. Čím toto učenie chce byť?! Pripomenieme si slová, ktoré Hospodin (Jahve) povedal Jeremiášovi: „… bdiem nad svojím slovom, aby som ho vykonal“ (Jeremiáš 1:12). Preto sme si istí, že tri a pol ročné Jakobovo súženie nebude skrátené. Ale dĺžka pobytu Cirkvi v ňom  bude kratšia.

Ďalšie o datovanie vychvátenia Cirkvi

Dostali sme sa k odpovedi na otázku: Kedy nastane zo zeme vychvátení živých patriacich Pánovi?

    1) Predovšetkým čas musí dozrieť do doby, kedy sa na scéne ľudských dejín viditeľne objaví Antikrist. Ten sa na scéne dejín viditeľne objaví v polovici posledného sedemročného Danielovho „týždňa“ (Daniel 9:27; 2. Tesalonickým 2:1-4).

     2) Potom najprv v nebesiach zasadne súd na ktorom Antikristovi bude odobrané panstvo (Daniel 7:27).

     3) Súdne rozhodnutie o odovzdaní panstva a všetkej moci na nebi a na zemi nadobudne právoplatnosť a Pán Ježiš Kristus reálne prevezme všetku vládu na nebi a na zemi. Kedy k tomu dôjde, preskúmame z Písma.

       Táto udalosť je konkretizovaná v novozmluvnom zjavení. V Zjavení Jána  je opísaná ako príčinná udalosť odohrávajúcej sa v nebi a jej dôsledok je zrealizovaný na zemi.

     a) Najprv anjel, ktorého Ján videl stáť na mori a na zemi, oznamoval, že vo dňoch hlasu siedmeho anjela, keď bude trúbiť, dokoná sa tajomstvo Božie, ako to zvestoval svojim sluhom prorokom (Zjavenie 10:7; tiež Skutky 3:20-21).

     b) V Zjavení 11. kapitole Ján uvádza:

   „A siedmy anjel zatrúbil, a povstali veľké hlasy na nebi, ktoré hovorili: Kráľovstvá sveta sa stali kráľovstvami nášho Pána a jeho Krista, a bude kraľovať na veky vekov“ (verš 15). Kráľovstva sveta sa stali kráľovstvami Krista, t. j. rozhodnutie súdneho tribunálu, ktorý zasadol v nebi, o odovzdaní kráľovstiev sveta Kristovi nadobudlo právoplatnosť, nadobudlo účinnosť. Kedy? Pri trúbení siedmeho anjela, ktorý bude trúbiť na siedmej trúbe. Kedy bude trúbiť siedmy anjel? Počas prebiehajúceho Jakobovho (veľkého) tri a pol ročného súženia!

   „A dvadsiati štyria starci, ktorí sedia pred Bohom na svojich trónoch… hovorili: Ďakujeme ti, Pane, všemohúci Bože, ktorý si a ktorý si bol a ktorý prídeš, pretože si prevzal svoju veľkú moc a kraľuješ“ (verše 16-17). Starci oznamujú, že Pán Ježiš príde, pretože prevzal svoju veľkú moc a kraľuje. Výraz prevzal svoju veľkú moc znamená, že prevzal to, čo mu bolo už prv dané. Kedy príde Pán Ježiš? Teraz je v nebi a podľa zasľúbení má prísť pre svoju Cirkev a to je uvedené v ďalšom verši.

    „… a prišiel tvoj hnev a čas mŕtvych, aby boli súdení, ako i čas dať odplatu tvojim sluhom, prorokom, a svätým a tým, ktorí sa boja tvojho mena, malým i veľkým, aby boli skazení tí, ktorí kazia zem“ (verš 18). Tento verš oznamuje, že teraz, pri hlase siedmej trúby siedmeho anjela dôjde k prvému vzkrieseniu mŕtvych a zo zeme vychvátenia živých patriacich Pánovi a následne k súdu pred súdnou stolicou Kristovou (2. Korintským 5:10). Príchod Pána pre jemu patriacich živých i mŕtvych bude jedna udalosť a Cirkev ju spozná podľa znamení, ktoré ju budú sprevádzať, ako sú oznámené v 1. liste Tesalonickým 4:15-17. Tieto znamenia teda ohlasujú príchod nášho zhromaždenia k Pánovi (2. Tesalonickým 2:1).

       Okrem skutočnosti o vychvátení Cirkvi a o prvom vzkriesení mŕtvych, vo verši 18 sa oznamuje, že teraz nastal čas Božieho hnevu. Cirkev bude zo zeme vychvátená a na tých, ktorí zostanú po vychvátení na zemi, boh bude vylievať svoj hnev. Z tohto verša vyplýva, že po vychvátení Cirkvi nastáva obdobie vylievania Božieho hnevu, nie skôr a nie inokedy.

       Náš Pán Ježiš Kristus teraz je na tróne po pravici nášho nebeského Otca. Bude tam až do časov napravenia všetkého, o čom hovoril Boh skrze ústa všetkých svojich svätých prorokov od veku – tak to oznamoval apoštol Peter v Skutkoch 3:21. Tento čas sa naplní vo dňoch hlasu siedmeho anjela, keď bude trúbiť, dokoná sa tajomstvo Božie, ako to zvestoval svojim sluhom prorokom – tak to oznamoval anjel v Zjavení 10:7.  Dôjde k tomu až potom, ako bude Antikristovi súdnym rozhodnutím odobraná moc (Daniel 7:26). Tým vstúpi do právoplatnosti skoršie rozhodnutie o odovzdaní všetkej moci na nebi a zemi Pánovi Ježišovi Kristovi a kráľovstvo pod všetkými nebesami bude dané ľudu Najvyšších (Daniel 7:13-14, 27; Matúš 28.18). Takto je v Božom pláne načasovaný druhý príchod Pána Ježiša a vychvátenie Cirkvi a oznámené skrze proroka Daniela a apoštola Jána.

       Udalosť príchodu Pána pre svoju Cirkev do Korintu oznamuje aj apoštol Pavel: „Hľa, tajomstvo vám hovorím. Všetci nezosneme, ale všetci budeme premenení, razom, v okamihu, pri zatrúbení poslednej trúby. Lebo zatrúbi, a mŕtvi vstanú neporušiteľní, a my budeme premenení“ (1. Korintským 15:51-52).

       Vznik celosvetovej ríše pod vládou Antikrista je udalosť, ktorá je Bohom (Jehovom) pevne stanovená a oznámená skrze Božích prorokov (najmä Daniela, Pavla a Jána). Preto k nej určite dôjde. Antikrist bude vládnuť nad celou zemou, lebo mu to bude dané (Zjavenie 13:5). K právoplatnosti súdneho rozhodnutia o daní plnej vlády a moci Pánovi (Synovi človeka) na nebi a na zemi dôjde až potom, keď Antikristovi bude súdnym rozhodnutím táto celosvetová vláda  odobraná (Daniel 7:13-14, 27; Zjavenie 11:15.18) – nie skôr.

       Vtedy zaznie zvuk trúby siedmeho anjela a započne druhý príchod Pána Ježiša Krista. Sám Pán s veliteľským povelom, s hlasom archanjela a s trúbou Božou zostúpi z neba a jeho Cirkev mu bude vychvátená v ústrety. Po vychvátení Cirkvi nastane obdobie vylievania Božieho hnevu. Ten hnev, o ktorom je písané vo verši 1. Tesalonickým 1:10 a v Zjavení 16. kapitole.

Záver

Okamih zo zeme vychvátenia živých patriacich Pánovi je v Písme oznámený jasne, jednoznačne a nepriestrelne. Dôjde k nemu v druhej polovici sedemdesiateho sedemročného „Danielovho týždňa“ počas prebiehajúceho tri a pol ročného Jakobovho súženia. Konkrétne dôjde k nemu vo dňoch hlasu siedmeho anjela, keď bude trúbiť. Toto je učenie Písma o príchode nášho zhromaždenia k Pánovi – učenie o vychvátení zo zeme živých patriacich Pánovi.

Tak to zborom oznamuje apoštol Ján a tak to po zboroch učil apoštol Pavel. Vychvátenie Cirkvi pri trúbení poslednej zo siedmych trúb, pri trúbení siedmeho anjela, je apoštolské učenie! Každé učenie o vychvátení Cirkvi v inom čase ako pri trúbení poslednej, siedmej trúby siedmeho anjela, je zvod a protirečenie Písmu a Boží ľud ho má kategoricky odmietnuť.

Poznámka: Tvrdenie a jeho vysvetlenie o vychvátení Cirkvi z už prebiehajúceho veľkého (Jakobovho) súženia pri trúbení poslednej zo siedmych trúb, ako sme ho predložili v tejto časti, spĺňa kritériá kladené na biblické učenie, ktoré sme uviedli v 1. časti tohto cyklu.

Prechod na úvodnú stránku – Úvod

Prechod na Prológ 

Prechod na pokračovanie v Doplnku A

Prechod na Najnovšie články na stránke

Umiestnené 18. decembra 2024

Upravené 9. októbra 2025

Ako píšeme v článku „Vychvátenie Cirkvi – 3. časť“ v Poznámke A, spochybňuje sa správnosť prekladu veršov 2. Tesalonickým 2:1-4. Niektorí tvrdia, že výraz deň Kristov v pôvodnom gréckom texte sa v týchto veršoch nevyskytuje a preto ho vraj niektoré preklady už ani neuvádzajú. O čo ide a prečo je dôležité sa týmto zaoberať?. Odpovieme a vysvetlíme v ďalšom texte.

Vysvetlenie pojmov „deň Kristov“, „deň Pánov“, „deň Syna človeka“

a „deň zjavenia Pána“

Pán Ježiš Kristus znova príde na túto zem. O tom v kresťanskom prostredí niet žiadnych pochybností. Bude to jeho druhý príchod, ktorý ale pre rôzne skupiny ľudí bude mať rôzny význam. Iný pre Cirkev, iný pre izraelský národ a úplne iný pre pohanské národy sveta. Táto skutočnosť je vyjadrená aj výrazmi, ktoré ideme vysvetliť.

deň Kristov (parúzia)

Týmto výrazom je pomenovaný príchod Pána Ježiša Krista pre jeho Cirkev. Táto udalosť v gréčtine nesie pomenovanie parúzia. Parúzia doslova znamená: príchod nášho Pána Ježiša Krista a naše zhromaždenie okolo neho – hovorí  sa o nej priamo v 2. liste Tesalonicýkm 2:1 (tiež v liste Filipským 1:6, 9). Tam, kde sa výraz deň Kristov vyskytuje, je reč o príchode Pána Ježiša Krista  pre jeho Nevestu, pre Cirkev. Nachádzame ho aj vo veršoch 1. Korintským 1:8; Filipským 1:6, ktorých zmysel je: deň príchodu Pána Ježiša Krista pre jeho Cirkev.

       Deň Kristov, ako príchod Pána Ježiša Krista pre Cirkev – živých i mŕtvych patriacich Pánovi -, je jednorázová udalosť. Je to otázka okamihu, zlomku sekundy (1. Tesalonickým 4:17).

deň zjavenia Pána Ježiša Krista (epifánia)

Táto udalosť je v gréčtine pomenovaná slovom epifánia. Týmto výrazom je pomenované viditeľné zjavenie sa Pána Ježiša Krista v sláve a moci v jeho príchode z nebies dolu na túto zem spolu so svojou Cirkvou, aby tu nastolil svoju vládu, kráľovstvo, podriadil si celý svet a posadil sa na trón svojho otca kráľa Dávida. Dôjde k nemu na konci posledného Danielovho „týždňa“.  Epifánia je výraz, ktorý doslova znamená: príchod Božstva.

       Príchod Pána Ježiša Krista pre Cirkev (parúzia) je iná udalosť ako príchod Pána Ježiša Krista spolu s Cirkvou v sláve na túto zem (epifánia). V celom cykle článkov „Vychvátenie Cirkvi“ sa zaoberáme len príchodom Pána Ježiša Krista pre jeho Cirkev. Zaoberáme sa len parúziou.

deň Pánov

Deň Pánov je novozákonné pomenovanie starozákonného výrazu „deň Hospodinov“. Presnejšie: Novozákonný deň Pánov je doba, o ktorej sa v starozákonných proroctvách o dni Hospodinovom prorokuje ako o udalostiach, ktoré sa odohrajú v posledných časoch, v poslednej dobe, dobe skonania  tohto sveta (Matúš 24:3). Ide o tú časť proroctiev o dni Hospodinovom, ktorých naplnenie je aj dnes ešte vecou budúcnosti.     

       V novozákonnej dobe je to eschatologický deň (doba), ktorý podľa Zjavenia 3:10 je hodinou pokušenia (skúšky viery). Bezbožní ľudia nebudú činiť pokánie zo svojich hriechov, ale sa budú rúhať Bohu. Boh bude počas tohto obdobia trestať bezbožných (nespasených) obyvateľov zeme s cieľom priviesť ich k pokániu – bude to hodina pokušenia, ktorá príde na celý svet. Bude to deň trestov, súdov a vylievania Božieho hnevu, ale súčasne je to aj deň vyslobodenia, záchrany Božieho ľudu. Zdôrazňujeme: Pre Boží ľud, pre spasený ľud, je to aj doba, počas ktorej bude z nej v jeden deň vyslobodený a zachránený.  

      Deň Pánov je, na rozdiel odo dňa Kristovho, záležitosť dlhšieho obdobia, má začiatok aj koniec. Deň Pánov nie je jednorázová udalosť, nie je to záležitosť okamihu, zlomku sekundy. 

       Ku dňu Pánovmu (k jeho začiatku), a následne tým aj ku dňu Kristovmu, k vychváteniu Cirkvi, dôjde až po zjavení sa syna zatratenia (Antikrista), nie skôr (2. Tesalonickým 2:3). Antikrist sa zjaví tým spôsobom, že sa posadí do chrámu a bude chcieť, aby ho uctievali ako Boha (verš 4). K tomuto dôjde v polovici posledného Danielovho „týždňa“ (Daniel 9:27).     

       V dni Pánovom sa odohrajú, okrem iných, nasledovné udalosti: katastrofy počas rozlamovania siedmych pečatí a trúbenia na siedmych trúbach, prvé vzkriesenie (parúzia), vylievania siedmych čiaš Božieho hnevu, zjavenie Pána (epifánia), bitka pri Harmagedone, spasenie ostatku Izraela a udalosti s nimi súvisiace. Všetky sa odohrajú v druhej polovici posledného Danielovho „týždňa“, ktorá je dobou Jakobovho súženia – a teda až potom, ako sa syn zatratenia (Antikrist) posadí do chrámu v Jeruzaleme –, nie skôr. 

       Po skončení posledného Danielovho „týždňa“ bude nasledovať zhromaždenie spaseného ostatku Izraela z celého sveta do Jeruzalama a tisícročné kráľovstvo Pána Ježiša Krista. Po jeho skončení dôjde k prepusteniu Satana z podzemného žalára, druhému vzkrieseniu mŕtvych, súdu pred veľkým bielym trónom, stvoreniu nového neba a novej zeme, zostúpenie nového Jeruzalema z nebies na zem a večné prebývanie Božieho ľudu v Božej prítomnosti v novom Jeruzaleme.

deň Syna človeka

Tento výraz, Syn človek, sa vzťahuje na konkrétnu ľudskú osobu, ktorá má právo odpúšťať hriechy, a ktorej vláda a kráľovstvo bude večné. Pán Ježiš hovoril o Synovi človeka v tretej osobe, ale ide o neho počas jeho prvého príchodu a rovnako aj keď príde opäť na túto zem v ľudskom tele ako zasľúbený a „ostatkom Izraela“ očakávaný Mesiáš. Izrael uvidí toho, ktorého prebodli.

       O  Synovi človeka a o dňoch Syna človeka sa hovorí vo veršoch Daniel 7:13; Matúš 8:20, 9:6, 16:28, 24. kapitole;  Lukáš 17:22, 26, 18:8 a v ďalších novozákonných veršoch, z ktorých je zrejmé, že Ježiš Kristus hovorí o sebe.

Situácia v Tesalonikách

Pozrime sa na zbor v Tesalonikách. V akej situácii sa nachádzal, keď im apoštol Pavel písal svoje listy? Už v 1. liste čítame, že mali mnoho súženia (1:6, 2:14, 3:4-5). Zbor zažíval veľké ťažkosti a prenasledovanie. Apoštol Pavel mal o nich starosť, aby ich snáď Satan neoklamal a nezviedol z pravej cesty. Vedeli o problémoch, ktorými prechádzal Pavel a tak sa rozhodol napísať im upokojujúci list, že to, čím prechádzajú, nie je nič neobvyklé. Boli vystrašení zo  situácie v ktorej sa nachádzali. Báli sa, že už nastal deň Pánov ako deň vylievania Božieho hnevu, a že na nich dopadá Boží hnev. Báli sa, že tí, ktorí zosnuli v Pánovi, nezažijú  parúziu. Preto im v 1. liste vysvetľuje, ako to bude s príchodom nášho zhromaždenia ku Kristovi. Mŕtvi budú vzkriesení a my ponechaní živí do príchodu Pánovho, budeme razom s nimi vychvátení jemu v ústrety. V tomto liste niet oznámenia, kedy k druhému príchodu a s ním spojeného vychvátenia Cirkvi dôjde, okrem zmienky o pokoji a náhlom zahynutí, ku ktorému dôjde neočakávane (1. Tesalonickým 5:3).

       V 2. liste ich znova potešuje, uisťuje, aby sa neznepokojovali a prikladá datovanie týchto dvoch udalostí: počiatku druhého príchodu Pána a príchodu nášho zhromaždenia okolo neho – obe nastanú po odpadnutí a predovšetkým po viditeľnom zjavení sa Antikrista.

Teda:

Pavol Tesalonických ubezpečuje, že ešte  nenastal ani príchod Pána Ježiša Krista, ani vzkriesenie mŕtvych a vychvátenie živých patriacich Pánovi a nedoľahol na nich ani deň Božieho súdu a hnevu. K tomu všetkému dôjde až potom, ako sa človek zatratenia (Antikrist) posadí do chrámu v Jeruzaleme a bude chcieť, aby ho uctievali ako Boha. A k tomu, ako je to uvedené v Danielovi 9:27, dôjde až uprostred posledného sedemročného Danielovho „týždňa“ – a ten je stále ešte len aj pred nami.

O čo ide v spochybňovaní správnosti prekladu veršov 2. Tesalonockým 2:1-4?

Celé spektrum kresťanských cirkví očakáva na naplnenie zasľúbenia o opätovnom Kristovom príchode. Príde neočakávane (Zjavenie 3:3), a aj preto veríme, že počiatok jeho druhého príchodu a vychvátenie Cirkvi (parúzia) sú časovo zhodné udalosti. Keby to bolo inak, neboli by potrebné upozornenia a výstrahy o tom, že jeho príchod bude neočakávaný. K vychváteniu Cirkvi dôjde hneď na počiatku jeho druhého príchodu (prichádzania).

       Stúpenci vychvátenia Cirkvi pred posledným Danielovým „týždňom“ sa snažia z veršov 2. Teasalonickým 2:1-4 odstrániť výraz deň Kristov, lebo výskyt tohto výrazu na tomto mieste sa im nehodí – nechcú ho tam mať, lebo zneplatňuje ich učenie. Chcú tam mať len deň Pánov, ktorý interpretujú len ako deň súdu a Božieho hnevu. Zužujú starozákonnými prorokmi predpovedaný eschatologický význam dňa Hospodinovho iba na deň súdu a hnevu. Vynechávajú jeho druhý aspekt, t.j. prorokmi predpovedanú novozákonnú záchranu Božieho ľudu zo dňa Pánovho (zo dňa Hospodinovho, z Jakobovho súženia). Táto prorokmi predpovedaná eschatologická záchrana Božieho ľudu v posledných dňoch sa uskutoční z už prebiehajúceho dňa Hospodinovho (napríklad Jeremižš 30:7 – „…a je to čas súženia Jakobovho! Ale bude zachránený z neho“), čiže zo dňa Pánovho.

       Táto ich snaha odstrániť výraz deň Kristov im vychádza nazmar, lebo počiatok počiatok dňa Pánovho ani počiatok druhého príchodu Ježiša Krista, z týchto veršov odstrániť nemôžu. Podľa veršov 2. Tesalonickým 2:3-4 deň Pánov nastane prv, čiže započne až potom, ako sa syn zatratenia posadí do chrámu v Jeuzaleme, nie skôr. A tým aj deň Kristov (parúzia) nastane až potom, ako sa syn zatratenia posadí do chrámu v Jeruzaleme, nie skôr, lebo deň Kristov je súčasť dňa Pánovho. Čiže vychvátenie Cirkvi nastane až v druhej polovici posledného Danielovho „týždňa“ a nie pred ním! Tak o tom píšeme, vysvetľujeme, argumentujeme v celom tomto cykle.

V závere tohto oddielu môžeme povedať, že:

Počiatok dňa Pánovho, počiatok druhého príchodu Pána Ježiša a deň Kristov – príchod nášho zhromaždenia okolo neho, vychvátenie Cirkvi,  parúzia –, Písmo lokalizuje do druhej polovice Danielovho „týždňa“, ako na to poukazujeme aj v predchádzajúcich častiach tohto cyklu odkazom na príslušné miesta Písma.

       Vychvátenie Cirkvi bude dobre rozpoznateľná a nespochybniteľná udalosť – zo zeme jednoducho zmiznú všetci, ktorí patria Kristovi. Na základe toho a vtedy už celý vesmír bude vedieť, že nastalo obdobie druhého príchodu Pána Ježiša Krista.

       Vychvátenie Cirkvi je súčasne aj znamením, že nastala doba vylievanie Božieho hnevu. Boh bude svoj hnev vylievať na zem hneď po vychvátení Cirkvi – nie skôr, ale ani nie neskôr! Keď dôjde k vychváteniu Cirkvi, hneď potom nasleduje vylievanie siedmych čiaš Božíieho hnevu.

Verše z 2. listu Tesalonickým 2:1-4 v rôznych prekladoch Písma

V tomto oddiele uvedieme verše 2. listu Tesalonickým 2:1-4 ako sú preložené v rôznych prekladoch Písma. Porovnáme a posúdime, ako sú v jednotlivých prekladoch Písma preložené s cieľom zistiť, či sa v nich hovorí o dni Kristovom (parúzii), dni Pánovom a o počiatku druhého príchodu Pána Ježiša Krista – jednoducho: či sa tam nachádzajú výrazy deň Pánov, príchod Pánov a deň Kristov – všetky, alebo ktorý z nich. Tam, kde bude uvedený výraz deň Kristov súčasne to znamená, že je reč aj o dni Pánovom a druhom príchode Pána. Tam, kde je uvedený výraz deň Pánov súčasne to znamená, že je reč aj o druhom príchode Pána a aj o dni Kristovom (vychvátení Cirkvi, parúzii). Kde je uvedená jedna z týchto udalostí, znamená to, že nastávajú, alebo už nastali, aj druhé dve.

.

1. Preklad prof. Roháčka. Preložené z pôvodných jazykov:

    1  Ale vás prosíme, bratia, ohľadne príchodu nášho Pána Ježiša Krista a nášho zhromaždenia k nemu,

    2  aby ste sa nedali hneď zviklať od umu ani sa strašiť ani duchom ani slovom ani listom, ako nami poslaným, ako čo by už bol nastal deň Kristov.

    3  Nech vás nikto nezvedie nijakým spôsobom, lebo deň Kristov nenastane, kým prv nepríde odpadnutie, a nebude zjavený človek hriechu, syn zatratenia,

     4  ktorý sa protiví a povyšuje nad všetko, čo sa zovie Boh, alebo čomu sa dáva božská česť, takže sa posadí do chrámu Božieho ako Boh a bude sa vydávať za Boha.

        Vychvátenie Cirkvi je tu pomenované: príchod nášho zhromaždenia k Pánovi Ježišovi Kristovi (parúzia).

        Výraz deň Kristov  sa tu nachádza a je oznámený vo verši 2. Znie to logicky, lebo v prvom verši sa hovorí o príchode nášho zhromaždenia ku Kristovi (parúzii). Kristov návrat samozrejme ešte nenastal a nastane až potom, keď sa človek zatratenia (Antikrist) posadí do chrámu, čo bude dobre viditeľná a rozpoznateľná udalosť.

       Obe udalosti, počiatok príchod Pána Ježiša Krista i vychvátenie (parúzia), sa datované do doby  druhej polovice posledného sedemročného Danielovho týždeň-roka, teda do doby Jakobovho súženia.

2. Preklad ECAV:

     1 A keď je reč o príchode nášho Pána Ježiša Krista a o tom, že sa spoločne zhromaždíme k Nemu, prosím vás bratia,

     2 nedajte sa ľahko sklátiť v presvedčení, alebo zastrašiť ani duchom ani slovom ani listom údajne naším, akoby deň Pánov už nastával.

    3 Nech vás nikto neoklame. Lebo prv musí prísť odpadnutie a zjaviť sa človek neprávosti, syn zatratenia,

    4  ktorý sa bude protiviť a povyšovať nado všetko, čo sa menuje Boh, alebo je predmetom zbožného uctievania, takže sa posadí do chrámu Božieho a bude sa vydávať za Boha

       Vychvátenie Cirkvi je tu pomenované: spoločne sa zhromaždíme k Nemu – k Pánovi Ježišovi Kristovi.

        V 2. verši je uvedený výraz deň Pánov.

       Obe udalosti, Kristov príchod i Pánov deň, sú datované do doby po zjavení sa Antikrista, do doby druhej polovice posledného sedemročného Danielovho týždeň-roka, teda do doby Jakobovho súženia.

3. Slovenský ekumenický preklad:

    1 Pokiaľ ide o príchod nášho Pána Ježiša Krista, okolo ktorého budeme zhromaždení, prosím vás, bratia,

     2 nedajte sa tak ľahko vyviesť z rovnováhy a zastrašiť nijakým duchom ani slovom, ani listom, údajne naším, ako by už bol  nastal Pánov deň.

     3 Nech vás nikto nezvedie nijakým spôsobom. Veď najprv musí nastať odpadnutie od Boha a zjaví sa človek neprávosti, syn zatratenia,

      4 ktorý sa protiví a povyšuje nad všetko, čo nesie Božie meno, alebo je predmetom úcty, a to tak, že sa posadí do Božieho chrámu a bude sa vydávať za Boha.

       V 2. verši je uvedený výraz deň Pánov.

       Vychvátenie Cirkvi je tu pomenované: budeme zhromaždení okolo Pána Ježiša Krista. V tomto preklade je tesne spojený počiatok druhého príchodu Pána a nášho zhromaždenia okolo neho.

       Obe udalosti, Kristov príchod i Pánov deň, sú datované do doby po zjavení sa Antikrista, do doby druhej polovice posledného sedemročného Danielovho týždeň-roka, teda do doby Jakobovho súženia.

4. Preklad Miloša Pavlíka. Preložené z revidovaného gréckeho textu s častým zreteľom na anglický preklad Johna Nelsona Darbyho. Časť: Nový zákon. Slovenská verzia:

    1 No žiadame vás, bratia, vzhľadom na príchod nášho Pána Ježiša Krista a naše zídenie sa k nemu,

   2 aby ste neboli hneď otrasení v mysli ani sa nedali zastrašovať ani žiadnym duchom ani žiadnym  slovom ani žiadnym listom ako že od nás, ako že nadišiel  deň Pána.

   3 Nech vás nikto žiadnym spôsobom nepodvedie, pretože sa tak nestane, iba ak najprv príde odpadnutie a bude zjavený človek hriechu, syn záhuby,

4 ktorý sa stavia na odpor a nadmieru sa vyvyšuje proti všetkému, čomu sa vraví Boh alebo predmet uctievania, takže sám usadne do Božieho chrámu, vystavujúc sám seba, že je Boh.

       V 2. verši je uvedený výraz deň Pána.

      Vychvátenie Cirkvi je tu pomenované: naše zídenie sa k Pánu Ježišovi Kristovi a je spojené s počiatkom jeho druhého príchodu.

       Obe udalosti, Kristov príchod i Pánov deň, sú datované do doby po zjavení sa Antikrista, do doby druhej polovice posledného sedemročného Danielovho týždeň-roka, teda do doby Jakobovho súženia.

5. Preklad Nového zákona od Štefana Porubčana (katolícky preklad podľa grécko-semitskej pôvodiny):

    1 Prosím vás bratia, aby ste tak ľahko nestratili hlavu ohľadom príchodu Pána nášho Ježiša Krista a nášho zhromaždenia okolo neho

   2 a nedali sa rozrušiť ani nijakým duchom ani nijakou rečou, ani nijakým listom, údajne naším, ako by deň Pánov už nastával!

   3 Nikomu sa nedajte nijako zviesť! Prv totiž musí prísť odpadnutie (od viery) a zjaviť sa človek neprávosti, určený na zatratenie,

4 ktorý sa bude protiviť a povyšovať nad všetko, čo sa nazýva Bohom alebo je predmetom úcty. Ba posadí sa aj do chrámu Božieho a bude sa ukazovať, ako by bol Boh.

       V 2. verši je uvedený výraz deň Pánov.

       Vychvátenie Cirkvi je tu pomenované: príchod nášho zhromaždení okolo Pána Ježiša Krista.

       Obe udalosti, Kristov príchod i Pánov deň, sú datované do doby po zjavení sa Antikrista, do doby druhej polovice posledného sedemročného Danielovho týždeň-roka, teda do doby Jakobovho súženia.

6. Katolícky preklad podľa Novej Vulgáty (2. list Solúnčanom, 2. kapitola):

    1 Čo sa týka príchodu nášho Pána Ježiša Krista a nášho zhromaždenia okolo neho, prosíme vás, bratia,

     2 nedajte sa hneď vyviesť z rovnováhy a naplašiť ani duchom, ani slovom, ani listom, údajne naším, akoby už Pánov deň nastával.

     3 Nech vás nezvedie nik nijakým spôsobom. Lebo nenastane, kým nepríde najprv odpad a nezjaví sa človek neprávosti, syn zatratenia,

    4 ktorý sa protiví a povyšuje nad všetko, čo sa nazýva Bohom alebo čo sa uctieva, takže sa posadí v Božom chráme a bude sa vydávať za Boha.

       V 2. verši je uvedený výraz deň Pánov.

       Vychvátenie Cirkvi je tu pomenované: príchod nášho zhromaždení okolo Pána Ježiša Krista.

       Obe udalosti, Kristov príchod i Pánov deň, sú datované do doby po zjavení sa Antikrista, do doby druhej polovice posledného sedemročného Danielovho týždeň-roka, teda do doby Jakobovho súženia.

7. Studijní bible s výkladovými poznámkami. Český ekumenický překlad – hlavní editor prekladu Milan Hruška (2009). Hlavní editor anglickej původiny Donald C. Stamps:

    1 Pokud jde o příchod Pána Ježíše, kolem něhož budeme shromážděni, prosím vás, bratři,

     2  abyste se nedali snadno vyvést z rovnováhy nebo vylekat nějakým projevem ducha nebo řečí či listem domněle pocházejícím od nás, jako by den Pána měl už nastat.

    3  Žádným způsobem se nedejte od nikoho oklamat, protože nenastane, dokud nedojde ke vzpore proti Bohu a neobjeví se člověk nepravosti, Syn ztracení.

    4  Ten se postaví na odpor ,a povýší se  nade všecko, co má jméno Boží´, nebo čemu se vzdává božská pocta. Dokonce, usedne v chrámu Božím a bude se vzdávat za Boha.

       V 2. verši je uvedený výraz deň Pánov.

       Vychvátenie Cirkvi je tu pomenované: kolem něhož budeme shromážděni.

       Obe udalosti, Kristov príchod i Pánov deň, sú datované do doby po zjavení sa Antikrista, do doby druhej polovice posledného sedemročného Danielovho týždeň-roka, teda do doby Jakobovho súženia.

8. Bible Český studijní překlad. Nakladatelství KMS. Praha 2009:

    1 Pokud jde o příchod našeho Pána Ježíše Krista a naše shromáždění k němu, žádáme vás, bratři,

    2  abyste se nenechali snadno otřást ve svém poznání ani vylekat buď skrze ducha nebo skrze slovo nebo skrze dopis, vzdávaný za náš, jako by den Pánův již nastal.

    3  Ať vás nikdo žádným způsobem nezvede, protože nenastane, dokud napřed nepřijde odpadnutí a nebude zjeven ten člověk bezzákonnosti, syn záhuby,

    4   který se staví na odpor proti všemu a pyšně se pozvedá nade všecko, čemu se  říká Bůh, nebo co se uctívá, takže sám usedne jako Bůh do Boži svatyně a bude se vzdávat za Boha.

       V 2. verši je uvedený výraz deň Pánov.

       Vychvátenie Cirkvi je tu pomenované: naše shromáždění k němu.

       Obe udalosti, Kristov príchod i Pánov deň, sú datované do doby po zjavení sa Antikrista, do doby druhej polovice posledného sedemročného Danielovho týždeň-roka, teda do doby Jakobovho súženia.

9. Český Kralický :

   1 Prosímeť pak vás, bratří, skrze příští Pána našeho Jezukrista a naše shromáždění v něj,

    2 Abyste se nedali rychle vyrážeti z mysli, ani kormoutiti, buď skrze ducha, buďto skrze řeč, neb skrze list, jako od nás poslaný, jako by nastával den Kristův.

    3 Nesvodiž vás žádný nižádným obyčejem. Neboť nenastane den Páně, než až prve přijde odstoupení, a zjeven bude ten člověk hřícha, syn zatracení,

    4 Protivící a povyšující se nade všecko, což slove Bůh, anebo čemuž se děje Božská čest, takže se posadí v chrámě Božím, tak sobě počínaje, jako by byl Bůh.

       Vychvátenie Cirkvi tu je pomenované: naše shromáždění v něj.

       Výraz den Kristův i den Páně  sa tu nachádza (oba spolu).

       Tu sú spolu uvedené tri udalosti: Kristov príchod, deň Kristov i Pánov deň a sú datované do doby po zjavení sa Antikrista, do doby druhej polovice posledného sedemročného Danielovho týždeň-roka, teda do doby Jakobovho súženia.

10. Český preklad, Biblia 21:

     1 A teď ohledně příchodu našeho Pána Ježíše Krista a našeho shromáždění k němu. Bratři, prosíme vás,

     2 nenechte se tak snadno vyvádět z míry a lekat, ať už proroctvím, kázáním nebo dopisem (údajně od nás), že prý Pánův den už přišel.

     3 Nenechte se od nikoho žádným způsobem oklamat. Než ten den přijde, musí nastat odvrácení od Boha. Musí se objevit ten bezbožník a zatracenec,

     4 který se postaví na odpor a povýší se nade všechno, čemu se říká Bůh a co se uctívá. Usadí se dokonce v Božím chrámu a bude se vydávat za Boha!

       V 2. verši je uvedený výraz deň Pánov.

       Vychvátenie Cirkvi je tu pomenované: naše shromáždění k němu.

       Obe udalosti, Kristov príchod i Pánov deň, sú datované do doby po zjavení sa Antikrista, do doby druhej polovice posledného sedemročného Danielovho týždeň-roka, teda do doby Jakobovho súženia.

11. Preklad kráľa Jakuba (King James Version):

         1 Now we beseech you, brethren, by the coming of our Lord Jesus Christ, and by our gathering together unto him,

        2 That ye be not soon shaken in mind, or be troubled, neither by spirit, nor by word, nor by letter as from us, as that the day of Christ is at hand.

        3 Let no man deceive you by any means: for that day shall not come, except there come a falling away first, and that man of sin be revealed, the son of perdition;

     4 Who opposeth and exalteth himself above all that is called God, or that is worshipped; so that he as God sitteth in the temple of God, shewing himself that he is God.

       V 1. verši sa hovorí o príchode Ježiša krista a nášho zhromaždenia okolo neho.

       V 2. verši sa hovorí, že deň Kristov ešte nenastal.

       V 3. sa hovorí, že tento deň (deň Kristov) nenastane prv, ako nastane odpadnutie a sa zjaví človek hriechu.

12. Revidovaný preklad kráľa Jakuba (Updated King James Version):

        1 Now we plead to you, brethren, by the coming of our Lord Jesus Christ, and by our gathering together unto him,

      2 That all of you be not soon shaken in mind, or be troubled, neither by spirit, (o. pneuma) nor by word, (o. logos) nor by letter as from us, as that the day of Christ is at hand.

      3  Let no man deceive you by any means: for that day shall not come, except there come a falling away first, and that man of sin be revealed, the son of perdition;

      4 Who opposes and exalts himself above all that is called God, or that is worshipped; so that he as God sits in the temple of God, showing himself that he is God.

       To isté ako v nerevidovanom preklade (bod 11).

Záver

Vo všetkých vyššie uvedených prekladoch – a iných mne dostupných zdrojoch,  knižných i online na internete, ktoré som doposiaľ preskúmal –, sú v prvom verši 2. listu Tesalonickým v 2. kapitole oznámené udalosti: 1. počiatok príchodu (prichádzania) Pána Ježiša Krista a 2. vychvátenie Cirkvi (príchod nášho zhromaždenia okolo neho), čiže deň Kristov alebo parúzia.

       V druhom verši je vo všetkých prekladoch uvedené, že aby sa nedali na nijaký spôsob nedali oklamať, akoby už nastal:

a) v jednej skupine prekladov: deň Kristov (vychvátenie Cirkvi, parúzia),

b) v druhej skupine: deň Pánov, väčšinovo chápaný a vysvetľovaný iba ako deň vylievania Božieho hnevu a Boží súd.

       V treťom verši je vo všetkých prekladoch uvedené, že táto udalosť (deň Kristov či deň Pánov) nenastane prv, ako bude zjavený syn zatratenia (Antikrist), a ten bude podľa štvrtého verša zjavený vtedy, keď sa posadí do chrámu v Jeruzaleme, čo podľa Daniela 9:27 nastane uprostred sedemdesiateho Danielovho „týždňa“.

       Stúpencom vychvátenia Cirkvi pred začiatkom posledného Danielovho „týždňa“ (pretribulacionistom) ide práve o výraz deň Kristov v druhom verši. Tento výraz im tu, v 2. Tesalonickým 2:2 vadí, lebo vo veršoch tri a štyri je uvedené, že tento deň nastane až potom, ako bude zjavený Antikrist, ktorý bude zjavený až v polovici posledného Danielovho „týždňa“.

       Vadí im to preto, lebo tým, že tento verš vychvátenie Cirkvi umiestňuje až do druhej polovice posledného Danielovho „týždňa“, zneplatňuje ich učenie o vychvátení Cirkvi pred posledným Danielovyým „týždňom“. Preto tvrdia, že preklad druhého verša, v ktorých je uvedený výraz „deň Kristov“ je preložený nesprávne a namiesto neho sa tam má nachádzať výraz „deň Pánov“, ale iba s významom „deň Božieho hnevu a súdu“. Toto posledné protirečí tým starozákonným proroctvám o dni Hospodinovom, ktoré sa týkajú posledných časov – proroctvám o dni Hospodinovom v eschatologickom zmysle. V ich učení je vynechaný dryhý aspekt dňa Hospodinovom o zácghrane Božieho ľudu zo dňa Hodpodinovho, z prebiehajúceho Jakobovho súženia.

Naše stanovisko k tejto otázke  

1. V prvom verši sa hovorí o počiatku druhého príchodu (prichádzaní) nášho Pána Ježiša Krista a o príchode nášho zhromaždenia okolo neho – čo je de facto, v skutočnosti, deň Kristov (parúzia). Vo všetkých vyššie citovaných prekladoch je v prvom verši oznámený počiatok druhého príchodu Pána Ježiša Krista súčasne, ako jedna udalosť, s príchodom nášho zhromaždenia k nemu (okolo neho), čiže s vychvátením Cirkvi (parúziou). 
2. Novozákonný „deň Pánov“ má pôvod v Starom zákone a ide o tú časť starozákonných proroctiev o dni Hospodinovom (dni Jahveho), ktorá sa týka posledných časov. Tieto starozákonné proroctvá majú vo všeobecnosti dva aspekty, dve stránky – 1. Božie víťazstvo nad nepriateľmi a ich potrestaní. Čiže ohlasujú Božie tresty a súdy. 2. Odpočinok, bezpečnosť a požehnanie pre Boží ľud. Čiže ohlasujú vyslobodenie a záchranu Božieho ľudu zo dňa Pánovho.       

Keď prijímame, že novozákonný deň Pánov je starozákonný deň Hospodinov – a táto skutočnosť sa prijíma celým spektrom kresťanských cirkví –, potom musíme prijať aj to, že aj deň Pánov má rovnako dva a tie isté aspekty, ako ich má deň Hospodinov. 

       Prvý aspekt sa v novozákonnej dobe uskutoční počas tri a pol ročného Jakobovho súženia, ktoré bude prebiehať v druhej polovici posledného Danielovho „týždňa“ (pečate, trúby, čaše, Harmagedon) – a týka sa predovšetkým bezbožného ľudu z pohanských národov, ale aj bezbožných a neposlušných ľudí z Izraela a nábožných (ale nespasených) ľudí navštevujúcich cirkevné zhromaždenia. Cirkev sa v časti tohto obdobia – v časti Jakobovho súženia –, bude tiež v nachádzať a pre ňu tento čas  pobytu v Jakobovom súžení bude dobou skúšky viery. Pre cirkevné zhromaždenia celý posledný Danielov „týždeň“  bude dobou preosievania. Zo zeme do neba budú vzatí (vychvátení) len tí, ktorí sú už zmierení s Bohom, ktorí sú znovuzrodení.   

       Druhý aspekt sa uskutoční počas trúbenia siedmeho anjela vzkriesením mŕtvych a zo zeme vychvátením živých patriacich Pánovi, čiže príchodom nášho zhromaždenia (Cirkvi) okolo neho. Táto udalosť sa uskutoční ako deň Kristov (parúzia), ktorý bude súčasťou počiatku druhého príchodu Pána Ježiša Krista a tým aj súčasťou dňa Pánovho. Okrem Cirkvi bude po skončení posledného Danielovho „týždňa“ k Pánovy zhromaždený aj posledný ostatok Izraela.

     3. Tým, že Písmo deň Pánov jednoznačne umiestňuje až do druhej polovice posledného Danielovho „týždňa“ – za udalosť posadenia sa Antikrista do chrámu v Jeruzaleme –, nie je možné premiestniť vychvátenie Cirkvi (deň Kristov) pred posledný Danielov „týždeň“, lebo deň Kristov je súčasťou dňa Pánovho.

     4. Verše z 2. Tesalonickým 2:1-4 sú jedným z kľúčových miest pre datovanie vychvátenia Cirkvi. Preto je snaha pretribulacionizmu správnosť preklad týchto veršov spochybniť a vylúčiť z nich udalosť vychvátenia Cirkvi (parúziu). To je ale ich márna snaha, lebo i v iných veršoch Písma je napísané, ako uvádzame aj v predchádzajúcich častiach toto cyklu, že Cirkev sa v časti druhej polovice posledného Danielovho „týždňa“, v časti Jakobovho súženia, nachádzať bude. 

Poznámka na záver

V tomto Doplnku sme reagovali na snahu pretribulacionizmu zneplatniť preklady veršov z 2. listu Tesalonickým 2:1-4 a snahu vylúčiť z nich udalosť vychvátenia Cirkvi. Podrobnejšie o dni Pánovom píšeme v článku nachádzajúcom sa na adrese Deň Pánov a Druhý príchod Pána Ježiša Krista.

Späť na Vychvátenie Cirkvi – 3. časť

Prechod na úvodnú stránku – Úvod

Prechod na Prológ 

Prechod na pokračovanie v Doplnku B

Prechod na pokračovanie v 4. časti

Prechod na Najnovšie články na stránke

Umiestnené: 11. júla 2025

Doplnené a upravené: 8. novembra 2025

Význam predložky „pre“ vo verši Matúš 24:22

21  Lebo vtedy bude veľké súženie, akého nebolo od počiatku sveta až doteraz,

ani už nikdy viac nebude.

22 A keby neboli skrátené tie dni, nebolo by zachránené niktoré telo;

ale pre vyvolených budú skrátené tie dni.

Zaujímame sa o význam predložky „pre“ vo verši Matúš 24:22.  Chceme vedieť, ako predložku „pre“ správne chápať z hľadiska významu, aby sme zostali v súlade, v harmónii s biblickým učením. Nesprávne chápanie predložiek v biblickom texte vyvoláva protirečenie s inými veršami a tým aj s príslušným učením Písma.

       Význam predložky „pre“, ako aj každej inej predložky, je rôzny. Základný význam predložiek napríklad je: príčina, dôvod; zreteľ; prospech; účel, cieľ. Predložka „pre“ okrem toho môže mať význam vymedzovací. Použitím predložky „pre“ niečo vymedzujeme. Napríklad názvom učebnice: „Slovenčina  pre 4. ročník základných škôl“, sa vymedzuje rozsah použitia tejto učebnice. Táto učebnica nie je určená pre 1. ročník základných škôl, nie je určené pre gymnáziá ani vysoké školy a pod. Je určená iba pre 4. ročník základných škôl.   

       V súvise s osobami môže vymedzovať ich pôsobenie, účinkovanie, či poverenie. Napríklad: zástupca riaditeľa pre zahraničné styky. Môže ísť o spojenia, v ktorých sa predložkou „pre“ vymedzuje rozsah pôsobenia predchádzajúceho slova, ako: zásady pre prácu s kyselinami (a tiež príklad s názvom učebnice v predchádzajúcom odseku).

       Vo veršoch Matúš 24:21-22 predložka „pre“ je použitá vo vymedzovacom význame. Vymedzuje skupinu ľudí, ktorým bude skrátený pobyt vo veľkom, čiže Jakobovom súžení. Tou vymedzenou skupinou osôb sú vyvolení.  Jakobovo súženie sa nebude skracovať, bude trvať presne tri a pol roka. Skrátená bude dĺžka pobytu v ňom pre (len, iba pre) vyvolených (Cirkvi). Skrátenie dĺžky pobytu v dňoch súženia platí iba pre vyvolených nie pre ostatných ľudí. Všetci ostatní sa budú nachádzať v celom súžení, teda budú v súžení celých tri a pol roka.

Späť na Vychvátenie Cirkvi – 3. časť

Prechod na úvodnú stránku – Úvod

Prechod na Prológ 

Prechod na pokračovanie v Časti 4

Prechod na Najnovšie články na stránke

Umiestnené: 11. júla 2025

Odpadnutie a vytrvanie spravodlivých

Ale vás prosíme, bratia, ohľadne príchodu nášho Pána Ježiša Krista a nášho zhromaždenia k nemu… Nech vás nikto nezvedie nijakým spôsobom, lebo deň Kristov nenastane, kým prv nepríde odpadnutie, a nebude zjavený človek hriechu, syn zatratenia (2. Tesalonickým 2:1, 3)

V prvom verši apoštol Pavel sústreďuje pozornosť na dve udalosti. Prvou je počiatok obdobia druhého príchodu (prichádzania) Pána Ježiša Krista. Druhou je udalosť príchodu nášho zhromaždenia (Cirkvi) k nemu. Obe udalosti sa z hľadiska času odohrajú súčasne – nastanú v jednom a tom istom okamžiku.

       O druhej udalosti Pavel písal v prvom liste (1. Tesalonickým 4:13-18). V tejto pasáži sa hovorí o tom, že vstanú tí mŕtvi, ktorí zomreli v Kristu (verš 16) a potom v jednom okamžiku budú spolu s nimi, ako jedna udalosť,  zo zeme vychvátení živí patriaci Pánovi (verš 17). Táto udalosť nesie aj pomenovanie prvé vzkriesenie, či vychvátenie Cirkvi. Týmto okamžikom nastáva obdobie, ktoré v novozákonných písmach je pomenované ako deň Kristov, či deň Pánov. Z veršov 1. Tesalonickým 4:16-17 a  2. Tesalonickým 2:1 dostávame, že udalosti vzkriesenia mŕtvych patriacich Pánovi, zo zeme vychvátenia živých patriacich Pánovi a počiatok obdobia dňa Kristovho nastanú súčasne a dôjde k nim po zjavení človeka hriechu. Vzhľadom na našu tému o udalosti počiatku obdobia dňa Kristovho, udalosti prvého vzkriesenie mŕtvych a vychvátenie živých budeme hovoriť ako o jednej udalosti s pomenovaním vychvátenie Cirkvi.

       V treťom verši apoštol Pavol robí relatívne datovanie vychvátenia Cirkvi tým, že ho dáva do súvisu s udalosťou zjavenia človeka hriechu (syna zatratenia). Človek hriechu je Antikrist a ten sa ako antikrist na javisku dejín objaví (demaskuje) v polovici posledného Danielovho týždeň-roka (Daniel 9:27). Vtedy sa posadí do chrámu v Jeruzaleme a bude chcieť, aby ho uctievali ako Boha.  Okrem tejto udalosti vychváteniu Cirkvi bude predchádzať ešte aj odpadnutie, ktoré je témou nasledujúceho oddielu.

Odpadnutie

Vysvetlenie pojmu

O odpadnutí budeme hovoriť v zmysle kresťanského náboženstva. Jednoduché vysvetlenie tohto pojmu znie: „Odpadnutie je zrieknutie sa alebo opustenie uctievania Boha a jeho služby.“ Môžeme tiež povedať, že v odpadnutí ide o opustenie alebo zrieknutie sa, či odvrhnutie viery v evanjelium Ježiša Krista. Je to vlastne vedomá vzbura proti Bohu.

       Odpadnutie, o ktorom hovorí verš 2. Tesalonickým 2:3, je udalosť celosvetového rozsahu a dôjde k nej na konci časov. Bude to odpadnutie od viery: „Ale Duch hovorí výslovne, že v neskorších časoch odstúpia niektorí od viery…“ (1. Timotejovi 4:1; tiež 2. Petrov 4:17), „od živého Boha“ (Židom 3:12). K odpadávaniu od viery, od živého Boha, dochádzalo v minulosti a dochádza aj dnes. Človek uveril evanjeliu, nadchol sa pre myšlienky a posolstvo kresťanskej viery, pripojil sa k miestnemu zhromaždeniu veriacich v evanjelium Ježiša Krista – k zboru prvorodených, ktorí sú zapísaní v nebesiach (Židom 12:22-23).  Po čase sa ale nadchol pre niečo iné a opustil vieru v Boha a zbor veriacich patriacich Pánovi. V posledných časoch takáto situácia bude enormne narastať.  

       V tomto oddiele budeme hľadať odpoveď na otázky ako: Kto odpadne od viery v evanjelium? Prečo k odpadnutiu dôjde?

Východzie stanovisko

Naším stanoviskom je hlboké presvedčenie (viera), že spasený, z viery ospravedlnený človek o spasenie nijakým spôsobom nepríde – je spasený a ospravedlnený raz a navždy. Boh si každé jedno krvou Ježiša Krista vykúpené a Svätým Duchom zapečatené nové stvorenie zachová až do večnosti. Z jeho ruky sa nestratí ani jeden, kto je novým stvorením v Kristovi. V tomto sme si úplne istí a z tejto pozície chápeme, hovoríme a vykladáme aj udalosti posledných čias a príbeh odpadnutia.

       Ďalším východiskovým stanoviskom je vyučovanie Pána Ježiša v podobenstve o rozsievačovi. V tomto podobenstve sa hovorí o reakcii ľudí na zvestované, „rozsievané“ Božie slovo. Tým slovom, ktoré sa zvestuje všetkým ľudom, je evanjelium spasenia z milosti Ježiša Krista. V podobenstve všetci ľudia patria do jednej zo štyroch pôd, štyroch skupín (Matúš 13:3-23; Marek 4:3-20; Lukáš 8:5-15). Len štvrtá skupina rozumie slovu, prijme ho, podrží si ho a prinesie úrodu (Matúš 13:23).

       Do prvej skupiny patria ľudia, ktorí slovo počujú, ale mu nerozumejú a neprijmú ho – hneď ho odmietnu (Matúš 13:19). O druhej skupine je uvedené, že títo slovo s nadšením prijmú, ale len dočasne, sú dočasní – veria len dočasne a neskôr sa, keď nastane súženie alebo prenasledovanie pre slovo, pohoršujú a odpadávajú. O tretej skupine je uvedené, že títo slovo počuli, ale vonkajšie okolnosti počuté slovo udusujú a preto pre Božie kráľovstvo neprinášajú žiaden úžitok – sú neužitoční. V ďalšom texte sa na druhú a tretiu skupinu zameriame podrobnejšie.

Druhá a tretia pôda (skupina)

Druhá pôda  (skala, skalnaté miesta)

„A na skalné miesta posiaty je ten, kto čuje slovo a hneď ho prijíma s radosťou. Lež nemá v sebe koreňa, ale je dočasný, a keď nastane súženie alebo prenasledovanie pre slovo, hneď sa pohoršuje“ (Matúš 13:20 -21).

„A podobne sú tí, ktorí sa sejú na skalnatých miestach, ktorí, keď počujú slovo, hneď ho s radosťou berú, lež nemajú v sebe koreňa, ale sú dočasní; a potom, keď nastane súženie alebo prenasledovanie pre slovo, hneď sa horšia“ (Marek 4:16-17).

„A tí na skale sú takí, ktorí, keď počujú, prijímajú slovo s radosťou, ale tí nemajú koreňa, ktorí veria do času a včas pokušenia odpadávajú“ (Lukáš 8:13).

Tretia pôda (tŕnie)

„A zase posiaty do tŕnia je ten, kto čuje slovo, ale starosť tohoto sveta a zvod bohatstva udusuje slovo, a býva bez úžitku“ (Matúš 13:22).

„A sú iní, ktorí sa sejú do tŕnia; to sú takí, ktorí počuli slovo, ale starosti tohoto sveta a zvod bohatstva a iné žiadosti, vchádzajúce do srdca, udúšajú slovo, a býva bez úžitku“ (Marek 4:18-19).

„A zase to, ktoré padlo do tŕnia, to sú takí, ktorí počuli, ale idúc bývajú udusení starosťami, bohatstvom a rozkošami života a nedonášajú úžitku“ (Lukáš 8:14).

Dôvody odpadnutia

Ľudia druhej pôdy sú dočasní a keď nastane čas súženia, prenasledovania pre Božie slovo, pokušenia hneď sa pohoršujú a odpadávajú.

       Ľudia tretej pôdy počuli Božie slovo, ale starosti sveta, zvod bohatstva, rozkoše života a rôzne žiadosti, ktoré vstupujú do ich srdca, im Božie slovom udusujú. Títo neprinášajú úžitku, sú neužitoční. Počuté Božie slovo si svetskými vecami udusili.

       Ľudia s dočasnou vierou existujú od samého počiatku zvestovania evanjelia a dôvody ich odpadnutia tiež. Počujú evanjelium, s nadšením ho príjmu a pripoja sa k miestnemu zboru. Môžu sa zapájať do služby v zbore a ostatných aktivít. V zbore boli osvietení a ochutnali nebeského daru a stali sa účastnými Svätého Ducha a ochutnali dobré slovo Božie a rôzne moci budúceho veku (Židom 6:4-5).

       V ich životoch však nastane chvíľa, keď sa im do cesty postaví niektorá z vyššie menovaných príčin odpadnutia. Počuté slovo im je udusené a ich dočasná viera ich opustí. Títo ľudia opúšťajú vieru v evanjelium Ježiša Krista, odpadávajú od tejto viery, obracajú sa k Bohu chrbtom a odchádzajú za niečím iným (verš 6). Pretože viera ľudí týchto dvoch skupín, ako vyučuje Pán Ježiš, je dočasná a počuté slovo udusené znamená to, že ich viera nebola spasiteľná a oni spasení nikdy ani neboli. K odpadávaniu od viery v evanjelium, k opúšťaniu zborov (kresťanských zhromaždení) dochádzalo, dochádza a bude dochádzať aj počas posledného Danielovho týždeň-roka a to až do trúbenia siedmeho anjela (Zjavenie Jána 11:15) – vtedy dôjde k vychváteniu Cirkvi.  

       Sme ale presvedčení, že v odpadnutí, o ktorom píše apoštol Pavel v 2. liste Tesalonickým 2:3, ide ešte oveľa viac než len o také odpadnutie, ako o ňom píšeme v predchádzajúcich odsekoch. Bude to odpadnutie od viery a uctievania historického Ježiša Krista z Nazareta. Bude to odpadnutie od viery a uctievania Božieho Syna prišlého v ľudskom tele a uverenie v Antikrista, ktorý bude čisto, len, ľudského pôvodu a podstaty (prirodzenosti). Antikrista budú uctievať ako zasľúbeného Spasiteľaa (Mesiáša). Ale nielen to! Bude to uctievanie nielen Antikrista (šelmy), ale aj Satana (draka): „A klaňali sa drakovi, ktorý dal šelme takú moc, a klaňali sa i šelme a hovorili: Kto je podobný šelme, a kto môže bojovať s ňou?!“ (Zjavenie 13:4) To je otvorená vzbura voči Bohu.

       K tomuto odpadnutiu bude dochádzať predovšetkým v dobe od počiatku posledného Danielovho týždeň-roka až po trúbenie siedmeho anjela. Všeobecná mienka o prvej polovici sedemročného Danielovho „týždňa“, s ktorou sa stotožňujeme, je, že to bude obdobie relatívneho celosvetového pokoja a prosperity, ktoré zabezpečí Antikrist. V tejto dobe (prvých tri a pol roka) Antikrist bude pôsobiť ešte „v utajení“ a navonok ako „mierotvorca a dobrodinec“. Nastolí relatívny pokoj a bezpečie predovšetkým pre Izrael: „Lebo keď budú hovoriť: Pokoj a bezpečnosť, vtedy náhle príde na nich zahynutie ako bolesť na tehotnú ženu, a neujdú“ (1.Tesalonickým 5:3).

       V tomto prvom tri a pol ročnom období bude veľký zvod a odpadnutie. Mnohí uveria v Antikrista a budú ho nasledovať. Jeho úspechy v celosvetovom rozsahu a to, že sa bude vydávať za Izraelu zasľúbeného Mesiáša dosiahnu to, že zvedie na svoju stranu mnohých nielen z Izraela, ale aj z ostatných národov sveta. A potom, ako sa na konci prvých tri a pol roka demaskuje tým, že sa posadí do chrámu v Jeruzaleme, v druhých tri a pol roka, bude prenasledovať aj svätých Božích – z Cirkvi a z Izraela – a bude sa mu dariť, bude ich premáhať (Daniel 7:21 a 54; Zjavenie 13:7).

       Aj tento jeho „úspech“  bude prispievať k odpadnutiu tých, ktorí sú druhou a treťou pôdou, ktorých viera je dočasná alebo počuté slovo evanjelia udusené. Ľudia s dočasnou vierou budú vystrašení aj z toho, že aj svätí Boží budú zabíjaní a budú opúšťať cirkevné zbory. Až keď sa naplnia obe tieto udalosti – zjavenie človeka hriechu (Antikrista) a odpadnutie zo zborov tých s dočasnou vierou –, dôjde k vychváteniu Cirkvi.

Záver tohto oddielu

Pán Ježiš v podobenstve o rozsievačovi hovoril o štyroch druhoch pôdy. Každý jeden človek je vzhľadom na zvestované, „rozsievané“ Božie slovo jednou zo štyroch druhov pôdy – každý jeden patrí do jednej z týchto štyroch skupín. Všetky štyri skupiny Božie slovo počujú, ale lem štvrtá skupina Božie slovo prijme, rozumie mu, podrží si ho a prináša úrodu, čo znamená, že ho trvale vlastní – má Božie slovo – a žije ním. Ľudí štvrtej skupiny nachádzame aj v Zjavení Jána ako tých, ktorí boli zabíjaní, lebo mali slovo Božie, svedectvo Ježiša Krista a prikázanie Božie (Zjavenie 6:9-11, 7:9-17, 12:11, 17). A to je opis ľudí, ktorí patria do Cirkvi Pána Ježiša Krista. Písmo vyučuje, že Cirkev sa v súžení, v časti tri a pol ročného Jakobovho súženia bude nachádzať. 

       V odpadnutí, o ktorom píše apoštol Pavel v 2. liste Tesalonickým 2:3, ide očividne o odpadnutie od Božieho slova rozsievaného v zvesti evanjelia Ježiša Krista z Nazareta. Odpadnú od viery v Ježiša Krista a príjmu vieru a uctievanie Antikrista. Pôjde o očividnú a vedomú vzburu voči Bohu.      

Vytrvanie spravodlivých

Protikladom odpadnutia od viery v evanjelium je vytrvanie v tejto viere.

Slovníkový význam slova „vytrvať“

Vytrvať  znamená: 1. zachovať si určitý stav, určitý vzťah k niekomu, niečomu;  vytrvať, zotrvať vo svojom presvedčení bez zmeny; (z)ostať až do konca verný myšlienke alebo niekomu (ľudskej bytosti); 2. nevzdialiť sa z miesta – vzhľadom na našu tému: neopustiť spoločenstvo svätých Božích, zbor.

       Všetky vysvetlenia významu slova vytrvať, vytrvanie obsahujú myšlienku zotrvania v pôvodnom stave až do konca  požadovaného, či potrebného obdobia, či stavu. Pretože otázka pobytu človeka vo večnosti, ako konečnej destinácii, je otázkou viery, sústredíme sa na vieru ako súčasť každého Adamovho potomka.

       Vysvetlenie pojmu viera podáva Písmo: „A viera je podstatou toho, na čo sa človek nadeje, presvedčením o veciach, ktoré sa nevidia“ (Židom 11:1). Viera je presvedčenie o tom, čo nevidíme a podstatou toho v čo dúfame. Tento mechanizmus má každý jeden človek – všetci sa rodíme s „mechanizmom viery“. Svet, ktorý nás obklopuje a v ktorom žijeme, poznávane svojimi zmyslami. Okrem zmyslového poznania vierou prijímame skutočnosti, ktoré sú našim zmyslom nedostupné. Viera sú oči pre neviditeľné a budúce. Poznanie o viditeľnom, neviditeľnom a nádeji na budúce si ukladáme do mysle a srdca a tvorí náš vzťah k viditeľnému a neviditeľnému – a to je náš svetonázor.

       Všetko naše poznanie pochádza z troch zdrojov: 1. zmyslové poznanie (zmyslová skúsenosť). Je to poznanie získavané vlastnou skúsenosťou prostredníctvom zmyslov. Sem patrí vedecké poznanie a poznanie o človeku a ľudskej spoločnosti, ktoré sa človeku dostávajú vzdelaním a informáciami o aktuálnych udalostiach. 2. zjavené poznanie. Toto je poznanie, ktoré poskytuje Boh. Patrí sem poznanie o počiatkoch ľudstva. To, čo Boh zjavuje o sebe a predovšetkým čo zjavil v osobe Ježiša Krista z Nazareta. Ďalej to, čo je Svätým Duchom dané, zapísané a zjavené v 66 knihách Biblie. 3. poznanie získané svedectvom iných. Zo všetkých najdôležitejším pre pobyt vo večnosti je svedectvo evanjelia Ježiša Krista.

       V skutočnosti všetko naše poznanie, okrem poznania, ktoré získavame svojou vlastnou zmyslovou skúsenosťou, je sprostredkované poznanie a prijímame ho vierou! Takým je aj poznanie, ktoré sa nám dostane zvesťou evanjelia, ktorú zvestujú Boží služobníci, alebo ho získame z Biblie – obe sú človeku zjavené Svätým Duchom. Evanjelium sa zvestuje všetkým ľuďom a všetci, ktorí tento Boží dar vierou prijmú a – ako hovorí Písmo, keď vyznajú Pána Ježiša svojimi ústami a uveria vo svojom srdci, že ho Boh vzkriesil z mŕtvych, budú spasení  (Rímskym 10:8-11) – stávajú sa novým stvorením v Kristovi. Boh ich ospravedlňuje – pripočítava im spravodlivosť Ježiša Krista – a v jeho očiach sú už navždy spravodlivými. Títo sú štvrtou pôdou z podobenstva o rozsievačovi.

       Všetci, ktorí Boží dar viery v osobu a dielo Ježiša Krista prijali a vyznávajú Ježiša Krista z Nazareta ako svojho Pána a Spasiteľa, sú touto vierou aj strážení. Ich viera je trvalá. Vo viere v Ježiša Krista vytrvajú do svojej smrti, alebo ako živí až do vychvátenia Cirkvi. V tejto viere zotrvajú v udalostiach súženia aj v prípade mučeníckej smrti, ktorou oslávia Boha.  Patria Bohu, patria Pánovi Ježišovi Kristovi a nikto ich z ruky Otca a Syna nevytrhne. Večnosť budú tráviť v Božej prítomnosti v novom Jeruzaleme. V takomto zmysle a istote píšeme v celom tomto cykle o tých, ktorí sú nové stvorenie v Kristovi, ktorí žijú a zomierajú v Pánovi bez ohľadu na okolnosti života a smrti.  

Na záver tejto časti otázky: Akú vytrvalosť v súženiach a v prenasledovaní pre Božie slovo by živí veriaci patriaci Pánovi (Cirkev) prejavili, keď by boli vychvátení pred posledným Danielovým týždeň-rokom? Vo veľkom súžení prenasledovateľom svätých Božích bude Antikrist, ktorý bude pôsobiť až v rámci posledného Danielovho týždeň-roka. Koho by Antikrist prenasledoval, keď by svätí Boží majúci slovo Božie a svedectvo Ježiša Krista (Cirkev) do posledného Danielovho týždeň-roka (obdobia vlády Antikrista) ani nevstúpili? Tieto otázky patria pretribulacionizmu, ktorý učí, že Cirkev bude vychvátená pred posledným Danielovým týždeň-rokom.

Prechod na úvodnú stránku – Úvod

Prechod na Prológ 

Prechod na pokračovanie

Prechod na Najnovšie články na stránke

Umiestnené: 10. marca 2025

Vychvátenie pred súžením

Ako sme uviedli v prvej časti tohto cyklu, v 20. storočí sa sformovali štyri učenia o vychvátení Cirkvi. V tejto časti sa budeme venovať učeniu, ktoré nesie pomenovanie „vychvátení pred súžením (pretribulacionizmus)“.

Učenie o vychvátení pred súžením (pretribulacionizmus)

Počiatky učenia pretribulacionizmu

Podľa autora Charlesa R. Ryrieho (Základy teologie, citujem zo str. 557), ktorý je pretribulacionista, počiatočný podnet k systematizácii pretribulacionizmu dal John Nelson Darby (1800-1882). Darby chápal Cirkev ako zvláštne Božie dielo, odlišné od plánu, ktorý má Boh s Izraelom. Tento postoj spolu s premilenializmom, ktorý tiež zastával, priviedol Darbyho k názoru, že Cirkev bude vychvátená pred súžením (rozumej: pred 70. Danielovym týždeň-rokom), teda pred obdobím, v ktorom Boh bude opäť zvláštnym spôsobom jednať s Izraelom. V dvadsiatom storočí toto učenie bolo rozvinuté a obhajované ďalšími teológmi a je súčasťou teologického systému známeho pod pomenovaním dispenzacionalizmus.

Poznámka k dispenzacionalizmu: V celom dispenzacionalizme a tak aj v učení pretribulacionizmu, sa vychádza zo základného predpokladu (základnej premisy), že Cirkev a Izrael sú dva odlišné oddelené subjekty a Boh s nimi (aj čo sa týka spasenia) odlišne jedná. Pritom nám ale nesmie uniknúť, že spasenie vždy bolo, je a bude len zo samotnej viery (protestantské: sola fide) a to platí pre Židov a rovnako aj pre pohanov. Všetci vyvolení na spasenie zo Židov a pohanov boli, sú a budú spasení iba z viery a budú spoločne tvoriť jeden Boží ľud, ktorý spolu s Bohom bude prebývať v novom Jeruzaleme.

Tiež však je prirodzené a samozrejmé, že zemská história Cirkvi a Izraela sa líšia. Cirkev vznikla na Letnice v Jeruzaleme vyliatím Svätého Ducha. Izraelský národ (etnický Izrael) vznikol ako fyzické potomstvo Abraháma, Izáka a Jakoba a do štátnej formy sa sformoval pod vedením Mojžiša a potom Jozuu, ktorý dvanásť Jakobových kmeňov voviedol do zasľúbenej krajiny Kanaán.

Cirkev, na rozdiel od Izraela, nie je národom vo vlastnom zmysle tohto slova – netvorí napr. štátny útvar s vlastným pozemským územím. Izrael je rozpoznateľný ako národ a vyznačuje sa všetkými znakmi, podľa ktorých sa nejaké ľudské zoskupenie (spoločenstvo, etnikum) identifikuje ako národ. Má svoju dlhú a bohatú zemskú históriu začínajúcu Abrahámom. To je historická odlišnosť.

Učenie pretribulacionizmu

Výklad a argumentáciu učenia pretribulacionizmu preberáme hlavne z publikácie „John MacArthur a Richard Mayhue, Systematická teologie“, strana 800-808. Tento zdroj budeme označovať menom prvého autora, teda ako John MacArthur alebo stručne MacArthur.

V tejto publikácii udalosť vzatia zo zeme živých veriacich v evanjelium Ježiša Krista je pomenovaná  vytržení, čo, keď citujeme z tohto zdroja, do slovenčiny prekladáme slovom vytrhnutie. Autori John MacArthur a Richard Mayhue všade o zhromaždení veriacich píšu ako o cirkvi s malým „c“ (vysvetlenie pojmov cirkev a Cirkev v 1. časti).

Podľa pretribulačného učenia cirkev bude vytrhnutá ešte pred sedemdesiatym Danielovým týždeň-rokom. Celý posledný Danielov týždeň-rok, celých posledných sedem rokov sa v tomto učení považuje za obdobie súženia, za obdobie Božieho hnevu. Treba zvlášť zdôrazniť, že podľa MacArthua (str. 800, 803) a ďalších pretribulacionistov, celé sedemročné obdobie posledného „Danielovho týždňa“  je považované za dobu súženia, za dobu Božích súdov! Učenie pretribulacionizmu nerozlišuje súženie, Boží hnev a Božie súdy.

Pretože celý posledný Danielov týždeň-rok, celé sedemročné obdobie súženia je, podľa pretribulacionizmu obdobie Božieho hnevu, musí byť cirkev pred súžením zachránená, aby sa naplnil Boží sľub, že cirkev Božiemu hnevu unikne (1. Tesalonickým 1:9-10): „Lebo oni sami zvestujú o nás, aký bol náš príchod k vám, a ako ste sa obrátili od modiel k Bohu, aby ste slúžili Bohu, živému a pravdivému, a očakávali jeho Syna z nebies, ktorého vzkriesil z mŕtvych, Ježiša, ktorý nás vychvacuje od príduceho hnevu“ a (Zjavenie 3:10): „Preto, že si ostríhal slovo mojej trpezlivosti, i ja budem teba ostríhať a vytrhnem ťa z hodiny pokušenia, ktorá príde na celý svet skúsiť tých, ktorí bývajú na zemi“ (oba citáty podľa prekladu prof. Roháčka). Podľa iných prekladov: „…vytrhnem ťa od hodiny pokušenia…“

Vytrhnutie cirkvi pred súžením (podľa McArthura) má funkciu záchrannej misie. Ježiš tým zachraňuje svoju cirkev pred Božím hnevom celého sedemročného obdobia súženia.

Argumenty (dôkazy) uvádzané pretribulacionizmom pre toto učenie

Zástancovia tohto učenia tvrdia, že pretribulacionizmus má najsilnejšie biblické dôkazy, a že je to správne biblické učenie, a to z niekoľkých dôvodov (podľa MacArthura, ale tak je to aj v iných zdrojoch učiacich  pretribulacionizmus):

Po prvé   Ježiš prehlasuje, že cirkev bude vzatá ešte pred hodinou skúšky: „Preto, že si zachoval slovo mojej trpezlivosti, i ja ťa zachovám od hodiny pokušenia (skúšky), ktorá má prísť, aby boli vyskúšaní obyvatelia zeme“. Ježiš sľubuje odmenu za „vytrvalosť“, ktorou je to,  že unikne pred mimoriadnym obdobím – hodinou skúšky, „ktorá príde na celý svet“. To zároveň odpovedá aj na otázku, prečo k vychváteniu vôbec dôjde. Vytrhnutie je sľubom alebo odmenou pre cirkev  za to, že vytrvala v utrpení.  Cirkev, ktorá vytrvá v skúškach tohto veku, bude vychvátená pred zvláštnou hodinou skúšok, ktoré prídu na obyvateľov zeme.

Odmietnutie argumentu

Komentár k tomuto argumentu predložíme v samostatnej časti (5. časť 2. diel). Poukážeme v nej na nesprávny pretribulacionizmom urobený preklad a výklad  tohto verša.

Po druhé   V Zjavení v kapitolách 6 – 18 nie je žiadna zmienka o cirkvi v zmysle, že sa v nich nevyskytuje grécke slovo „ekklésia“, ktoré sa do našich Biblií prekladá slovom „cirkev“. Toto slovo sa nachádza v Zjavení len v kapitolách 1 – 3 a vo verši Zjavenie 22:16 (tu je preložené ako „zbory“).  Vo kapitolách 6 –18 nie je o cirkvi žiadna zmienka. Prečo je to dôležité? Nie je pravdepodobné, že by Ján prešiel od podrobných pokynov pre cirkev v Zjavení 1 – 3 k absolútnemu mlčaniu o cirkvi v trinástich kapitolách, keby cirkev prežívala súženie. Ak má cirkev prechádzať súžením, potom by najpravdepodobnejší popis udalostí súženia určite zahrňoval rolu cirkvi v tomto období. Ale nie je tam. Najlepším vysvetlením úplnej neprítomnosť cirkvi na zemi počas udalostí Zjavenia  6 – 18 je vytrhnutie pred súžením. Citát zo strany 801.

Odmietnutie argumentu

Prvé, čo si všimneme je, že MacArthur v tomto argumente vyslovuje pravdepodobnosti, pravdepodobné výroky (úvahy) a na základe nich vyslovuje „najlepšie vysvetlenie“ ako zaručene pravdivý výrok: cirkev na zemi počas udalostí Zjavenia  6 – 18 nebude –, lebo bude vytrhnutá pred súžením. To sú  nekorektné úvahy a nepodložený záver. 

Je faktom, že v gréckom Novom zákone (Textus receptus) pre to spoločenstvo, ktoré my označujeme slovom „cirkev“ je v Zjavení v kapitolách 1 – 3  a v Zjavení 22:16 všade rovnako použité slovo „ekklésia“ (eklézia). V rôznych prekladoch je však prekladané rôzne. V anglickom preklade KJV je preložené slovom church/churches (cirkev/cirkvi). V slovenských prekladoch slovom „zbor“ (preklad prof. Roháčka), „cirkevný zbor“ (preklad ECAV) a „cirkev“ (Slovenský ekumenický preklad). V týchto miestach sú tí, ktorí patria Pánovi oslovovaní ako kolektív, hromadne – teda ako zbor (korpus), či cirkev.

V Zjavení 6 – 18 sa pre pomenovanie tých, ktorí patria Pánovi (ktorí sú eklézia), okrem pomenovaní „zbor“, „cirkevný zbor“, „cirkev“, ako je to v kapitolách 1 – 3, používajú aj iné pojmy či výrazy ako: „zabití pre slovo Božie a svedectvo (Ježiša Krista)„.

V Zjavení 6:9 a 11 Ján videl „pod oltárom duše zabitých pre slovo Božie a pre svedectvo, ktoré mali, … A bolo dané jednému každému dlhé biele rúcho, a bolo im rečené, aby odpočívali ešte krátky čas, až sa doplní počet aj ich spoluslužobníkov a ich bratov, ktorí majú tiež byť zabití ako aj oni.“ Tieto verše hovoria, že k vychváteniu ešte nedošlo. Cirkev je na zemi. Veriaci Patriaci Pánovi (do Cirkvi – eklézie) sú zabíjaní, S vychvátením Cirkvi (eklézie) sa čaká, až budú zbití všetci tí, ktorí sú určení k tomu, aby mučeníckou smrťou oslávili Boha.

Výraz „pre slovo Božie a pre svedectvo, ktoré mali„, je opis ľudí patriacich do Cirkvi. Takto isto identifikuje seba apoštol Ján v úvode tejto knihy: „Ja Ján, i váš brat i spoluúčastník v súžení i v kráľovstve i v trpezlivosti Ježiša Krista, bol som na ostrove, ktorý sa volá Patmos, pre slovo Božie a pre svedectvo Ježiša Krista„ (Zjavenie 1:9). Dôvod, pre ktorý bol apoštol Ján vo vyhnanstve na ostrove Patmos bol: pre slovo Božie a pre svedectvo Ježiša Krista. Kto bol apoštol Ján, to dobre vieme. Pre tento istý dôvod sú Antikristom  prenasledovaní a zabíjaní tí, ktorí majú slovo Božie a svedectvo Ježiša Krista a títo bezo sporu patria do Cirkvi (verše v ďalšom texte). Ich duchovná identita je presne taká, ako identita apoštola Jána. Pretribucionizmus toto vidieť ale nechce – a pritom to sú fakty!

Vo veršoch Zjavenia 7:9-11 sa píše: „Potom som videl a hľa, veliký zástup, ktorý nemohol nikto spočítať, z každého národa a zo všetkých pokolení a ľudí a jazykov, ktorí stáli pred trónom a pred Baránkom, oblečení v dlhom bielom rúchu, a palmy v ich rukách (verš 9). Toto je opis jednotlivcov, nie zborov, preto tu nie je slovo eklézia, ale ide o tých, ktorí patria Baránkovi, Ježišovi Kristovi. Teda sú to jednotlivci z Cirkví (z eklézie) z celého sveta. „A riekol mi: Toto sú tí, ktorí prišli z toho veľkého súženia a oprali svoje rúcha a zbielili ich v krvi Baránkovej“ (verš 11). Toto je opis jednotlivcov patriacich Pánovi – a prišli zo súženia.

V Zjavení 12:11 sa píše: „ A oni zvíťazili nad ním pre krv Baránkovu a pre slovo svojho svedectva a nemilovali svojej duše až do smrti“ a vo verši 17: „A drak sa rozhneval na ženu a odišiel bojovať s ostatnými z jej semena, ktorí zachovávajú prikázania Božie a majú svedectvo Ježiša Krista“. V týchto troch kapitolách (6, 7 a 12) je nespochybniteľne reč o Cirkvi.

Rozdiel v pomenovaní tých, ktorí patria Pánovi (patria do Cirkvi) v týchto troch kapitolách a medzi pomenovaní v Zjavení v kapitolách 1 – 3  a v Zjavení 22:16  je v tom, že v Zjavení v kapitolách 1 – 3  a v Zjavení 22:16 sú ľudia, ktorí patria do „eklézie“ (Cirkvi, zhromaždenia) oslovovaní hromadne ako kolektívy – preto eklézie – , zatiaľ čo v Zjavení 6:9 a 11; 7:9-11; 12:11 a 17 sa o nich hovorí ako o jednotlivcoch, ktorí sú zabíjaní jednotlivo. Ján pod oltárom nevidel ležať zabité celé zbory (eklézie), ale duše jednotlivcov (Zjavenie 9:11). Preto sa v kapitolách 6-18 slovo „eklézia“ – cirkev –  nevyskytuje a vyskytovať sa ani nemôže, lebo sa hovorí o jednotlivcoch. 

Svedectvo  Ježiša Krista; neľutovať svojej duši až do smrti; oprať si rúcho v krvi Baránka; dostať dlhé biele rúcho sú opisy jednotlivcov patriacich Ježišovi Kristovi, Baránkovi. Teda aj tu ide o opis Cirkvi. V kapitolách Zjavenia 6 – 18 je Cirkev (eklézia) prezentovaná cez jednotlivcov, ktorí sú zabití pre vieru v evanjelium Ježiša Krista. Sú to tí, ktorí zvíťazili nad žalobníkom našich bratov pre krv Baránkovu a pre slovo svojho svedectva a nemilovali svojej duše až do smrti (Zjavenie 12:11). A vo verši 17 čítame, že drak bojoval s tými, ktorí zachovávajú prikázania Božie a majú svedectvo Ježiša Krista.

Nie všetci, ktorí navštevujú cirkevný zbor budú zabití. Niektorí z konkrétneho zboru odpadnú, nezachovajú vieru. Iní vieru zachovajú až do konca, súženie prežijú a budú pri zaznení poslednej trúby siedmeho anjela zo zeme vychvátení. U každého cirkevného zboru sa jednotlivo ukáže, či každý jeho jednotlivec má vieru a ju zachováva alebo nie. Dôvod, prečo sa v kapitolách 6 – 18  slovo Cirkev („eklézia“) priamo (otvorene) nevyskytuje vidíme v tom,  že v týchto kapitolách Písmo sústreďuje pozornosť na jednotlivcov, ktorí vieru zachovali aj za cenu svojho života a nie preto, žeby Cirkev bola vychvátená pred posledným Danielovym sedemročným týždeň-rokom. 

Jediný dôvod, prečo pretribulacionizmus v kapitolách Zjavenia 6 – 18 nevidí Cirkev (ekléziu) je ten, že ju tam jednoducho vidieť nechce a vidieť ju nechce, lebo vidieť ju tam sa mu nehodí – ale ona tam je! Pretribulacionizmus len tvrdohlavo bazíruje na tom, že v kapitolách 6 – 18 sa slovo Cirkev (eklézia) nevyskytuje. Nevysvetľuje ale, kto sú tí ľudia, o ktorých Písmo v týchto kapitolách zjavuje, že boli zabití pre svedectvo Ježiša Krista, ktoré mali a držali ho a neľutovali svojich duší –  neopustili vieru aj za cenu smrti. Túto skutočnosť prechádza mlčaním. Prečo?!  Preto, lebo keby to urobil, zbúral, odmietol by sám seba. Pretribulacizmus to, čo sa mu nehodí jednoducho nevidí alebo ignoruje.

Okrem tohto, v Danielovi 7:21 je napísané, že malý roh viedol vojnu so svätými a premáhal ich. Vo verši 7:25 je napísané, že svätí Najvyšších budú vydaní do jeho ruky až do času a čias a do polovice času. Tak píše aj apoštol Ján: „A dalo sa jej (šelme, Antikristovi), aby bojovala so svätými a premohla ich“ (Zjavenie 13:7; podobne aj vo verši 12:17). Pretribulacionizmus zneplatňuje tieto verše, lebo ak by bolo vychvátenie Cirkvi pred posledným danielovým týždeň-rokom, Antikrist by nemal koho prenasledovať a premáhať (zabíjať).

Po tretie   Vytrhnutie by bolo úplne nepodstatné, keby cirkev mala prejsť (celým) súžením. Ak by Boh zázračne ochránil cirkev behom súženia, načo by potom k vychváteniu došlo? Ak má k nemu dôjsť preto, aby sa cirkev vyhla Božiemu hnevu počas Harmagedonu, prečo by potom Boh neochránil svätých na zemi (ako tvrdí posttribulacionizmus), keď chránil cirkev počas udalostí vedúcich k Harmagedonu alebo keď ochránil Izrael  pred ranami v Egypte (2. Mojžišova 8:22-24, 9:4 a 26, 10:23, 11:7).

Odmietnutie argumentu

Tento argument prejdeme bez komentára, pretože tu sa ním argumentuje proti učeniu o vychvátení po súžení. Argument sám osebe je síce správny, ale je pre podporu pretribulacionizmu málo čo užitočný.

Často uvádzaným argumentom v rôznych zdrojoch pretribulacionizmu je, že toto učenie sa lepšie zhoduje s Písmom ako učenie posttribulacionizmu. Pointa ale je v tom, že, ako upozorňujeme v celom cykle, obe tieto učenia vo viac ako v jednom tvrdení odporujú Písmu, a preto sú nepravdivé a obe treba odmietnuť. S oboma týmito učeniami je to tak, ako s tvrdením, že nejaké auto model z roku 2017 je lepšie ako model auta tej istej značky z roku 2024, pričom obe sú v havarovanom stave a sú nepojazdné – čiže obe sú rovnako nanič. Preto je nepodstatné, či jedno nepravdivé učenie je menej alebo viac nepravdivé ako to druhé – ako je nepodstatné, či to druhé auto je menej havarované ako to prvé, keď sú obe nepojazdné.

Po štvrté   Listy neobsahujú žiadne prípravné varovania pre cirkev posledných čias pred blížiacim sa súžením. Božie pokyny pre cirkev v listoch obsahujú najrôznejšie varovania, ale neupozorňujú veriacich, aby sa pripravili na vstup do súženia a vytrvalosť v ňom. Nový zákon naliehavo varuje pred príchodom omylov a falošných prorokov (Skutky 20:29-30; 2. Petrov 2:1; 1. Jánov 4:1-3; Júda 4). Varuje pred bezbožným životom (Efezským 4:25-5:7; 1. Tesalonickým 4:3-8; Židom 12:1).

Nový zákon veriacich povzbudzuje, aby vytrvali uprostred súčasného súženia (1. Tesalonickým 2:13-14; 2. Tesalonickým 1:4). Napriek tomu mlčí o príprave cirkvi na celosvetové obdobie súženia plné katastrof, ako ho popisuje Zjavenie 6 – 18. Je ťažké sa domnievať, žeby Písmo mlčalo o tak traumatickej udalosti pre cirkev, keby cirkev týmto obdobím mala prejsť. Keby cirkev mala  zažiť akékoľvek obdobie súženia, očakávali by sme, že listy budú učiť o tom, ako bude v tomto období existovať a ako má jednať. Napriek tomu k tejto veci nenachádzame žiadne učenie. Nedostatok pokynov pre cirkev vysvetľuje len vychvátenie pred súžením. Citované zo strany 801.

Odmietnutie argumentu

Už opis udalostí v Zjavení 6 – 18 je dostatočným varovaním a prípravou na to, čo je pred nami (cirkvou budúcej doby) počas posledného Danielovho týždeň-roka. Rovnako takými sú aj výzvy vytrvania vo viere až do konca svojho života alebo príchodu Pána.Takým je aj list Židom.

Inštrukcia pre cirkev je daná na celú dobu jej pobytu na zemi a je rovnaká pre každé obdobie: zotrvať vo viere, zvestovať evanjelium, oslavovať Boha  a osláviť ho hoci aj svojim životom. Zjavenie Jána práve v kapitolách 6 – 18 ako príklad predkladá takých veriacich, ktorí zvíťazili pre krv Baránkovu a svoje svedectvo a nemilovali svojej duše až do smrti. To je opis ľudí patriacich Pánovi, teda patriacich do Cirkvi. Nevieme, aké aktivity, okrem tých, ktoré uvádza Písmo a uvádzame aj v tomto odseku, by cirkev, ktorá bude pod veľkým tlakom prenasledovania pre vieru a svedectvo Ježiša Krista v tejto dobe ešte mala vykonávať, resp. aké vyučovanie pre cirkev ako by v tomto období mala existovať a ako jednať, by ešte bolo potrebné.  

Okrem toho Pán Ježiš aj o tejto dobe vyučoval svojich apoštolov (Marek 13. kapitola, Matúš 24 a Lukáš 21) a inštruoval, ako sa, keď príde tá doba, majú správať. Rovnako aj apoštoli vo svojich listoch nabádali k bdelosti a trpezlivosti aj pre túto dobu.

Po piate   Text veršov 1. Tesalonickým 4:13-18 si vyžaduje vytrhnutie pred súžením.

13) Ale nechceme, bratia, aby ste nevedeli o tých, ktorí zosnuli, aby ste sa nermútili ako aj ostatní, ktorí nemajú nádeje.
14) Lebo ak veríme, že Ježiš zomrel i vstal z mŕtvych, tak i Boh tých, ktorí zosnuli, skrze Ježiša privedie s ním.
15)  Lebo to vám hovoríme slovom Pánovým, že my živí, ponechaní do príchodu Pánovho, istotne nepredstihneme tých, ktorí zosnuli.
16)  Lebo sám Pán s veliteľským povelom, s hlasom archanjela a s trúbou Božou zostúpi s neba, a mŕtvi v Kristu vstanú najprv;
17)  potom my živí ponechaní budeme razom s nimi vychvátení v oblakoch v ústrety Pánovi do povetria. A takto budeme vždycky s Pánom.
18)  Takže sa potešujte navzájom týmito slovami.

Dôvodí sa tým, že keby bolo správne iné učenie o vytrhnutí, očakávali by sme, že veriaci v Tesalonickách sa budú radovať, že ich blízki už sú pri Pánovi a nebudú musieť prežívať hrôzy súženia. Namiesto toho vidíme, že veriaci Tesalonikách sú zarmútení, že ich blízki príbuzní vytrhnutie „premeškajú“. Ich zármutok môže vysvetliť len pretribulačný pohľad.

Očakávali by sme, že sa budú zaujímať o svoju vlastnú budúcnosť. Tesalonickí ale nemajú strach ani otázky spojené s prichádzajúcim súžením. Tiež by sme očakávali, že im Pavel dá pokyny  a napomenutia pre tak zásadnú skúšku, ale nenachádzame žiadnu zmienku o prichádzajúcom súžení. Citácia zo strany 801-802.

Niektorými stúpencami pretribulacionizmu sa verše 1. Tesalonickým 4:13-18 považujú priam za dôkaz, vytrhnutia pred súžením.

Odmietnutie argumentu

Toto je značne špekulatívna „argumentácia“. Toto sa nedá považovať za argumentáciu, ale len za akési „plané filozofovanie“.

Táto pasáž veršov a tiež 2. Tesalonickým 2:1-12 je z Pavlovho vyučovania Tesalonických, ktoré sa dialo na pozadí chýrov, že deň Pánov (druhý príchod Pána) už započal. Pavol ich vyučoval a ubezpečoval, že deň Pánov, a tým ani vytrhnutie cirkvi ani vzkriesenie mŕtvych ešte nenastali a preto nemusia byť zarmútení. Tieto udalosti sú ešte len pred nimi.

Pavel v 1. Tesalonickým 4:13-18 ubezpečenie Tesalonických robí odkazom na znamenia, ktoré vytrhnutie Cirkvi a vzkriesenie mŕtvych patriacich Pánovi budú sprevádzať. Tieto znamenia a akt vytrhnutia a vzkriesenia budú také, že ich nikto z patriacich Pánovi, či živí, či mŕtvi, nepremešká.

Pasáž veršov 1. Tesalonickým 4:15-17, aj keď sa ňou argumentuje v prospech vychvátenia ešte pred tým ako začne posledný zo sedemdesiatich týždeň-rokov, v skutočnosti nič nehovorí o tom, kedy táto udalosť nastane. Tieto verše nijako neidentifikujú vychvátenie a celé prvé vzkriesenie z hľadiska času. Neumiestňujú ich na časovú os a ani nedávajú do súvisu s inými udalosťami. Hovoria len o znameniach, ktoré budú vychváteniu predchádzať a sprevádzať, čiže hovoria o znameniach, ktoré budú sprevádzať príchod Pána Ježiša pre svoju Cirkev. Vychvátenie bude len jedno a preto znamenia pre všetky učenia sú rovnaké a tie isté. Táto pasáž sa rovnako dobre dá použiť aj v iných učeniach o vychvátení. Pretribulacionizmus si ju však uzurpuje iba pre seba.

Keď však pozornosť sústredíme na verš 16 a trúbu o ktorej sa v ňom hovorí, situácia môže vypadať inak. Keď zoberieme do úvahy účel tejto trúby existujú dva dôvody, prečo táto pasáž veršov nepodporuje pretribulacionizmus:

1) O akú trúbu v 1. Tesalonickým 4:16 ide? Vo verši 16 je uvedené, že trúba, ktorá bude znieť, je trúba Božia. V Zjavení 8:2 je uvedené „A videl som tých sedem anjelov, ktorí stoja pred Bohom, a dalo sa im sedem trúb“. Môžeme sa domnievať, že trúby, ktoré anjeli dostali, dostali ich od Boha, a teda sú to trúby Božie. Ak je to tak, potom aj podľa 1. Tesalonickým 4:16 vychvátenie nastane v dobe znenia poslednej z týchto trúb (Zjavenie 11:15), čiže počas veľkého súženia a nie pred ním ani po ňom. Usudzujúc podľa účelu tejto Božej trúby, potom verše 1. Korintským 15:51, 1. Tesalonickým 4:16 a Zjavenie 10:7, 11:15,18 hovoria o tej istej trúbe a tým o tej istej udalosti – hovoria o udalosti vychvátenia Cirkvi, ku ktorému dôjde pri zaznení poslednej trúby na ktorej bude trúbiť posledný zo siedmych anjelov (Zjavenie 10:7, 11:15). Je to verš 10:7, ktorý túto domnienku najviac upevňuje.

2) Ak domnienka z bodu 1) nie je správna, potom o trúbe z verša 1. Tesalonickým 4:16 nevieme povedať, čo je to za trúba. Preto ani o celej pasáži veršov nemôžeme povedať, že podporuje práve a iba pretribulacionizmus, ale že práve preto podporuje ktorékoľvek učenie o vychvátení Cirkvi.

Po šieste   Dáva do paralely (súvisu) texty Ján 14:1-3 a 1. Tesalonickým 4:13-18, ktoré hovoria o Kristovom druhom príchode s tvrdením, že zapadajú do vytrhnutia pred súžením. Paralely týchto textov sú v dvoch veciach. a) Sľub Kristovej prítomnosti: „… aby ste tam, kde som ja, aj vy boli“ (Ján 14:3) a „A takto budeme vždycky s Pánom“ (1. Tesalonickým 4:17); b) Sľub útechy: „Nech sa neľaká vaše srdce!“ (Ján 14:1) a „Takže sa potešujte navzájom týmito slovami“ (1. Tesalonickým 4:18).

Ide o to, učí John MacArthur,  že tieto miesta hovoria o tom, že si Ježiš zoberie svojich do neba, zatiaľ čo podľa postribulacionizmu vytrhnutie si vyžaduje, aby sa svätí s Kristom stretli v povetrí a potom ihneď s ním zostúpili na zem bez toho, aby prežili to, čo Pán zasľúbil v Ján 14. Pretože Ján 14:1-3 sa nezmieňuje o súde, potom Jánovej rétorike odpovedá len pretribulačné vytrhnutie, ktoré umožňuje, aby svätí prebývali nejakú rozumnú dobu s Kristom v dome svojho Otca. Citované zo strany 802.

Odmietnutie argumentu

Pretribulacionizmus sa tu opäť porovnáva s posttribulacionizmom. Aj keď je v tomto argumente kombináciou príslušných veršov urobená ľúbivá paralela, nijako to nesvedčí a nepoukazuje na vytrhnutie pred súžením, a tiež nič to nehovorí ani o datovaní. Že sa zasľúbenia z Ján 14:1-3 a 1. Tesasonickým 4:13-18 naplnia, určite žiadne Božie dieťa nespochybňuje. Pretribulacionizmus nie je o nič lepšie učenie ako  posttribulacionizmus, ktorý sám kritizuje a odmieta.

Po siedme   Udalosti Kristovho fyzického návratu na zem po súžení sa líšia od udalosti vytrhnutia. Uzatvára, že je medzi nimi najmenej osem rozdielom, čo si vyžaduje, aby sa vytrhnutie a Kristov príchod na zem odohrali v dvoch rôznych časoch.  Argument je rozpísaný v ôsmych bodoch na strane 802-803.

Odmietnutie argumentu

To je pravda. Vytrhnutie a fyzické zostúpenie Pána na zem nastanú v dvoch rôznych časových okamihoch. Tak to zjavuje Písmo. Touto argumentáciou John MacArthur však opäť, ale tentokrát neadresne, poukazuje na nesprávnosť učenia o vytrhnutí po skončení súženia – poukazuje na nesprávnosť učenia posttribulacionizmu. Opäť môžeme len povedať, že to, že postribulacionizmus je nesprávne, nepravdivé učenie, nijako nepreukazuje pravdivosť učenia pretribulacionizmu. A opäť dodávame, že obe sú rovnako nanič a treba ich nekompromisne odmietnuť.

Takmer identicky ako argumentuje John MacArthur sa argumentuje aj v iných zdrojoch. Napríklad v publikácii Charlesa C. Ryrieho, v zdrojoch zverejnených na internete, a takým je aj séria vyučovania o posledných veciach spoločenstva Křesťané Kuřim.

Cirkev, Boží hnev a pretribulacionizmus

 V závere tohto dielu ešte zaujmeme stanovisko k prehláseniu pretribulacionizmu o poslednom sedemročnom Danielovom týždeň-roku, podľa ktorého celé toto obdobie je obdobie súženia, Božieho hnevu a Božích súdov. Toto ich prehlásenie uvádzame v odsekoch na začiatku oddielu „Učenie pretribulacionizmu“. Písmo takýto pohľad na sedemročné obdobie posledného Danielovho „týždňa“ neumožňuje.

Keď Písmo hovorí o súžení, hovorí o ňom ako o Jakobovom súžení, či  veľkom súžení, akého ešte nebolo ani viac nebude (Jeremiáš 30:7; Daniel 12:1; Matúš 24:21-22). A uvádza, že bude trvať tri a pol roka, či štyridsaťdva mesiacov, čiže tisíc dvesto šesťdesiat dní – čo v starozákonnej rétorike je doba pomenovaná ako čas, časy a pol času (Daniel 7:25, 12:7; Zjavenie 11:1-2, 13:5). A podľa 2. listu Tesalonickým 2:3-4 a Daniela 9:27 to bude obdobie druhej polovice posledného sedemročného Danielovho „týždňa“. To hovorí Písmo, ale pretribulacionizmus toto ignoruje a namiesto toho predkladá svoje tvrdenie o poslednom Danielovom „týždni“, ktorým sa otvorene stavia proti Písmu, proti Bohu.

Tak je tomu aj čo sa týka jeho tvrdenia, že cele toto sedemročné obdobie je dobou Božieho hnevu a Božích súdov^A). Odvoláva sa pritom na verš „… a očakávali jeho Syna z nebies, ktorého vzkriesil z mŕtvych, Ježiša, ktorý nás vychvacuje od prídúceho hnevu“ (1. Tesalonickým 1:10). Dôsledkom tohto verša je skutočnosť, že Boží hnev nastupuje až po vychvátení Cirkvi. Aby si pretribulacionizmus zabezpečil súlad ukotvenia svojho učenia o vychvátení Cirkvi pred posledným Danielovym týždeň-rokom s Písmom, celé toto sedemročné obdobie prehlasuje za obdobie Božieho hnevu. Tým si zabezpečuje súlad svojho učenia o okamihu vychvátenia so skutočnosťou ktorú učí Písmo, že  k vychváteniu dôjde ešte pred tým, ako Boh bude na zem vylievať svoj hnev (1. Tesalonickým 1:10). Robí to tak aj napriek tomu, že mu Písmo takúto interpretáciu posledného Danielovho „týždňa“ neumožňuje. Robí to tak preto, lebo to tak potrebuje a potrebuje to tak preto, lebo je to zvod (2. Tesalonickým 2:3). Žiaden zvod nie je nikdy v súlade s Písmom.

Podľa Písmo dobou súženia bude až druhá polovica sedemročného Danielovho týždeň-roka a až v tejto dobe bude Cirkev vycvátená a až tu po jej vychvátení bude nasledovať vylievanie Božieho hnevu.  Nachádzame to v Zjavení 11. kapitole z ktorej a z verša 18 môžeme rozumieť, že Boží hnev prichádza až potom, ako Ježiš Kristus prevezme panstvo a kráľovstvo nad zemou. K tomu dôjde počas trúbenia siedmeho anjela (Zjavenie 11:15 a 18), počas ktorého najprv dôjde k vychváteniu Cirkvi. Až za siedmou trúbou, po vychvátení Cirkvi, nasleduje vylievanie siedmych čiaš Božieho hnevu (Zjavenie 15:6-8 a celá 16. kapitola). Takto to predkladá Písmo a takto udalosti zapadajú jedna do druhej. Tento opis udalostí je v harmónii a v súlade s Písmom.

Naše tvrdenia v tomto oddiele o dĺžke trvania veľkého (Jakobovho) súženia sú ďalším vážnym protiargumentom voči pretribulacionizmu. O prvých dvoch píšeme v 3. časti v pasáži „Cirkev v dobe posledného týždeň-roka“. Pripomenieme si ich:

Prvý: Nech by argumenty v prospech vychvátenie Cirkvi pred súžením boli akékoľvek, pred veršom 2. Tesalonickým 2:3 neobstoja. Samotný tento jeden verš zneplatňuje a zamieta pretribulacionizmus.  Apoštol Pavel umiestňuje vychvátenie  Cirkvi do druhej polovice Danielovho „týždňa“.

Druhý: Aký je dôsledok učenia pretribulacionizmu vzhľadom na verš Matúš 24:22? Dôsledkom je, že pretribulacionizmus popiera slová Pána Ježiša Krista. Ak by sa vychvátenie Cirkvi udialo pred súžením, slová Pána Ježiša by nedávali žiaden zmysel – no a to je na vážne zastavenie a zamyslenie. Čím učenie pretribulacionizmu je, a čím chce byť?! 

Poznámka

A) Otázke Božích súdov sa venujeme v 5. časti (3. diel) v pasáži „Sud a súdy v Písme“.

Zdroje

1) Charles R. Ryrie, Základy teologie, Biblos, Třinec 1994, str. 557

2) John MacArthur a Richard Mayhue, Systematická teologie, vyd. Didasko, Kroměříž 2021, ISBN 978-80-87587-82-9, strana 800-808.

Prechod na úvodnú stránku – Úvod

Prechod na Prológ 

Prechod na pokračovanie

Prechod na Najnovšie články na stránke

Umiestnené: 18. januára 2025

Doplnené: 8. februára 2025. Doplnený oddiel Cirkev, Boží hnev a pretribulacionizmus.

V tomto diele sa venujeme rozboru hlavnému argumentu pretribulacionizmu, ktorý je postavený na verši Zjavenie 3:10 a to na jeho preklade z gréčtiny a na jeho interpretácii.  

Verš Zjavenie 3:10 podľa prekladu prof. Roháčka znie: „Preto, že si ostríhal slovo mojej trpezlivosti, i ja budem teba ostríhať a vytrhnem ťa z hodiny pokušenia, ktorá príde na celý svet skúsiť tých, ktorí bývajú na zemi.“ V učení pretribulacionizmu sa za správny považuje iba nasledovný preklad tohto verša: „Preto, že si ostríhal slovo mojej trpezlivosti, i ja budem teba ostríhať od hodiny pokušenia, ktorá príde na celý svet, aby boli skúsení tí, ktorí bývajú na zemi.“ Takto je napríklad tento verš preložený v Kralickom preklade Biblie z roku 1613.

Kľúčovým pre učenie pretribulacionizmu je v tomto verši výraz: vytrhnem ťa od hodiny a v ňom predložka od. Predložku od v tomto výraze pretribulacionizmus považuje za jediný správny preklad gréckej predložky ék (έκ), ktorá na tomto mieste vystupuje v pôvodnom gréckom texte. Zdôrazňuje sa v ňom, že grécke ék nevyjadruje, že sme od niečoho ochránený vtedy, keď tým niečím prechádzame, ale že táto predložka znamená, že sme z tejto udalosti vylúčení, do príslušnej udalosti sa ani nedostaneme.

Verš zo Zjavenia 3:10 podľa iných prekladoch znie: „aj ja ťa ochránim pred hodinou pokušenia“ (ECAV); „zachovám ťa aj ja z hodiny skúšky“ (Pavlíkov slovenský preklad); „aj ja ťa ochránim pred hodinou skúšky“ (slovenský ekumenický preklad); „zachovám te i já v hodine skoušky“ (Donaled C. Stamps, český ekumenický preklad); „i já zachovám tebe v hodine skoušky [prípúšťa variantu: z hodiny skoušky]“ (preklad KMS) a tak je to aj v ďalších prekladoch.

Podľa prekladov verša Zjavenie 3:10 máme dve skupiny prekladov Písma. Jedna skupina tomto verš prekladá spôsobom, že cirkev bude ochránená pred hodinou alebo od hodiny skúšky či pokušenia v zmysle, že sa „do hodiny skúšky“ ani nedostane. Druhá skupina  prekladá spôsobom, že cirkev bude ochránená v hodine alebo z hodiny skúšky v zmysle, že sa „v skúške bude nachádzať“, ale bude z nej zachránená. Teda Cirkev bude skúške vystavená a zachránená bude až z už prebiehajúcej skúšky. Tento rozdiel spočíva v preklade gréckej predložky ék (έκ).

Pretribulacionizmus tvrdošijne trvá na preklade „ochránim a vytrhnem ťa od hodiny skúšky“ v zmysle, že Cirkev skúške nebude ani vystavená. Teda, že skúškou, súžením sedemdesiateho Danielovho „týždňa“ (týždeň-roka) prechádzať ani nebude. Do tohto obdobia sa ani nedostane. A okrem toho o skúške hovorí ako o súde – celé obdobie posledného Danielovho „týždňa“ považuje za obdobie súdu. Takýto preklad tejto predložky a na základe toho interpretácia celého verša, odporuje viacerým miestam Písma, ako to ukážeme v ďalšom texte a v nasledujúcom diele.

Význam predložky  ék (έκ)  

Podľa Řecko-Českého slovníka k Novému zákonu (autor Josef B. Souček) grécka predložka ék (έκ) sa prekladá ako: „von“, „preč“, potom; z, zo, od. Teda predložka má viacero významov a preto podľa výberu významu sú možné rôzne varianty prekladu a rôzna interpretácia verša Zjavenie 3:10. Slovník Josefa B. Součka uvádza šesť možných významov tejto predložky a keby sme tento verš prekladali cez všetky významy, dostali by sme niekoľko významovo odlišných prekladov verša Zjavenie 3:10. Čo je zrejmé, že tak to nemôže byť. Správny preklad nemôže stáť na svojvoľnom výbere (voľbe) jedného z viacerých možných významov tejto jednej predložky – aj nám neprofesionálom nie je nedostupné poznanie, že takto sa prekladať nemá. Ale práve toto robí pretribulacionizmus. Bez uvedenia dôkazov, ale o to viac tvrdohlavo a nekompromisne trvá na tom, že jediný správny preklad predložky ék (έκ) je „od“ a potom aj za jedine správny preklad celého verša  3:10 považuje znenie: „Preto, že si ostríhal slovo mojej trpezlivosti, i ja budem teba ostríhať od hodiny pokušenia, ktorá príde na celý svet, aby boli skúsení tí, ktorí bývajú na zemi.“

Ako aj uvádzame v 1. časti tohto cyklu, správny preklad nesmie odporovať ani jednému veršu Písma, ale musí byť v súlade (v harmónii)  s kontextom, kapitolou, knihou a celým Písmom. Preklad verša Zjavenie 3:10 v podaní pretribulacionizmu takým nie je, ako to v celom tomto cykle doteraz aj predkladáme a v ďalšom texte tohto dielu v tom pokračujeme a ukážeme, že v pretuberalizme ide o svojvoľný cielený výber významu predložky  ék (έκ) v preklade verša Zjavenie 3:10 z gréčtiny.   

Voľba prekladu predložky ék (έκ)

Ďalej vec s prekladom tejto predložky spočíva aj v tom, že, ako uvádza slovenský ekumenický preklad v poznámke k tomuto veršu, ide o frázu, o idióm (ustálené, obrazné a expresívne slovné spojenie). Grécka fráza „térésó ék tés óras…“ môže znamenať buď „ochránimťa od hodiny (skúšky)“ – čo znamená, že Cirkev skúškou nebude ani prechádzať (nebude skúške podliehať) alebo „ochránim ťa v hodine (skúšky)“, čo znamená, že skúškou bude prechádzať, ale bude v nej ochránená (budem ťa ochraňovať; ochránim ťa počas celej skúšky, ktorou budeš prechádzať). Slovo „ochrániť“ (gr. térésó) znamená „zachovať v neporušenom stave“.

Pretože preklad tohto verša založený len na voľbe významu predložky ék (έκ) nie je jednoznačný, nemôžeme iba na nej postaviť hodnoverné, spoľahlivé a akceptovateľné učenie. V dostupných prekladoch máme v podstate dva významovo značne odlišné preklady verša  Zjavenie 3:10 urobené na rozdielnej voľbe významu predložky ék (έκ) v tomto verši. Buď to bude ochránenie „od hodiny skúšky“ alebo „v hodine skúšky“, čo je opis dvoch významovo diametrálne odlišných udalostí. Správny preklad však môže byť iba jeden z nich.

Správny preklad nesmie protirečiť ani jednému veršu Písma a musí byť v zhode, v harmónii s celým Písmom. Preto musíme vziať do úvahy všetky verše (miesta) hovoriace o udalosti vychvátenia a na základe nich rozhodnúť, ktorý význam predložky ék (έκ) pre preklad verša Zjavenie 3:10 máme použiť, aby bol správny, čiže, aby bol v súlade (harmónii) s celým textom (učením) Písma. Toto je kľúčové pre správny preklad a správnu exegézu tohto verša.

Slovo „hodina“ v tejto fráze nie je konkrétny časový údaj, lebo ide o frázu. Nie je to interval času trvajúci šesťdesiat minút, ale je zdôrazňujúcou formou poukazujúcou na situáciu, či udalosť (dej), vyjadrenú slovom, ktoré za ním (za slovom hodina) nasleduje. Slovom „hodina“ sa zdôrazňuje, že konkrétna udalosť určite nastane, nezabudne sa na to, na čo sa touto frázou poukazuje, resp. oznamuje. Je zrejmé, že ani verš Zjavenie 3:10 nehovorí, že pokušenie, či skúška bude trvať šesťdesiat minút, ale bude to dlhšie obdobie, v ktorom bude dochádzať k rôznym pohromám (dejom).

V liste cirkvi do Filadelfie (a tým aj všetkým cirkvám) sa vo verši 10 podľa niektorých prekladov hovorí o skúške a podľa iných o pokušení, ktorá/ktoré príde na celý svet. Nehovorí sa v ňom o súžení ani o súde. Je to list Cirkvi, nie etnickému Izraelu, ani nie neobráteným.  Z pohľadu tohto listu a z pohľadu Cirkvi na samú seba, by sme sa tak mali dívať na obdobie, o ktorom sa vyjadruje verš Zjavenie 3:10, čiže ako na obdobie skúšky či pokušenia, ale nie súdu. Pre Izrael je toto obdobie posledným „týždňom“ jemu vymeraných Božích zvláštnych jednaní, ale pre ostatných je to obdobie skúšky či pokušenia.

Fráza „ék tés óras“ sa vyskytuje na viacerých miestach Písma. Napríklad: „(budete) v tú istú hodinu (uvrhnutí)“, čo má význam: „vtedy (keď sa to a to stane) budete bez meškanie, bez odkladania, ihneď (napríklad uvrhnutí…) – toto sa určite a bez odkladania stane“ – Daniel 3:15, 4:3. Podobne: „čo vám bude dané v tú hodinu, vtedy sa vám povie, čo máte hovoriť, a vtedy to hovorte“ – Marek 13:11. V súvislosti so „súžením“ sa táto fráza ale nachádza len v Zjavení 3:10, teda len v tomto jednom verši.

Na základe tohto verša a jeho jedine jednom prípustnom svojvoľne a neodôvodnene vybranom význame predlož ék (έκ), a tým jedine jednej prípustnej interpretácii verša Zjavenie 3:10, je postavené učenie pretribulacionizmu o vychvátení. Tento verš a jeho preklad je pre pretrbulacionizmus kľúčový – prikladá sa mu veľká dôležitosť. Pre platnosť učenia pretribulacionizmu sú uvádzané, ako píšeme v 1. diele tejto časti, aj iné argumenty, ale, ako poukazujeme vo všetkých dieloch tejto 5. časti, ani jeden z nich nepodporuje tézy (učenie) pretribulacionizmu.

Zhrnieme a podčiarkneme

Nielenže pretribulacionizmus je postavený na jednom verši, ale on je postavený na jednej fráze, a dokonca iba na želanej a neodôvodnenej voľbe významu jednej predložky. Už toto samo o sebe učenie pretribulacionizmu diskvalifikuje a vylučuje z pomedzi zdravých a biblických učení. Aby nejaké učenie bolo považované za biblické, musí byť postavené minimálne na dvoch – troch veršoch a lepšie aj na viacerých (5. Mojžišova 17:6; Matúš 18:16; Ján 8:17; 2. Korintským 13:1). K tomu ale, aby nejaké učenie nebolo považované za biblické a bolo odmietnuté, postačuje jeden biblický verš, ktorému príslušné učenie protirečí. Pritom stále platí, že v Biblii niet protirečenia – a to je alfa a omega pre zdravú exegézu (výklad) biblických textov (Jakub 1:17).

Položme si otázku: Prečo Pán Ježiš filadelfskému zboru a cez neho celej svojej Cirkvi zasľúbil, že  ho vytrhne od?/z? hodiny…? Aké slovo ostríhal filadelfský zbor?

Odpoveď je nasledovná: Ostríhal si slovo mojej trpezlivosti (hovorí Pán). Porozumieť, čo je slovo trpezlivosti Ježiša Krista, ktoré filadelfský zbor ostríhal je tiež kľúčom k porozumeniu celého verša a výkladu toho, na čo sa presne zasľúbenie vzťahuje.

Filadelfský zbor bude „ostríhaný a vytrhnutý z hodiny pokušenia (skúšky)“ (toto je dôsledok) preto, že „ostríhal slovo Božej (Kristovej) trpezlivosti“ (toto je príčina). Aby sme správne porozumeli dôsledku, musíme najprv správne porozumieť príčine. V pretribulacionizme sa to však nedeje. Výrazu, ktorý je príčinou, nie je venovaná pozornosť. Je zameraná len na dôsledok. Porozumieť príčine je ale kľúčom k porozumeniu dôsledku. Podrobné vysvetlenie princípu príčinnosti sa nachádza v 1. časti, „Vysvetlenie pojmov“ v bode h).

Aby nastal zasľúbený dôsledok (záchrana/ochrana od/z hodiny skúšky), musí najprv nastať príčina (zachovať slovo Kristovej/Božej trpezlivosti). V tomto prípade, veriaci musí preukázať trpezlivosť, ale Božiu trpezlivosť, trpezlivosť ako ju zjavuje Božie slovo. Zachovať slovo Božej trpezlivosti inými slovami znamená zotrvať vo viere v Božie zasľúbenia až do konca bez ohľadu na okolnosti a udalosti, ktorými človek bude prechádzať. O akú trpezlivosť konkrétne ide a ako sa dá trpezlivosť preukázať?

Písmo o trpezlivosti vyučuje priamo, aj poukázaním na príklady. Hovorí o trpezlivosti Jóbovej (Jób 6:11, 21:4; Jakub 5:11), Kristovej (2. Tesalonickým 3:5; Zjavenie 1:9) a Božej (Rímskym 15:5). Vo viere treba trpezlivo vyčkávať zasľúbenia (Rímskym 2:7, 5:3, 8:25; 2. Korintským 6:4; 2 Tesalonickým 1:4; 2. Timotejovi 2:12; Židom 6:15, 10:36). V trpezlivosti treba očakávať zasľúbený príchod Spasiteľa/Mesiáša. Pre Cirkev je to očakávanie na stretnutie s Pánom Ježišom v povetrí a premenu do osláveného tela (2. Tesalonickým 4:16; 1: Korintským 15:51). Pre ostatok Izraela je to očakávanie na toho, ktorého prebodli, ktorý príde na oblakoch a uzrie ho každé telo (Matúš 23:39, 24:30; Ján 19:17; Zjavenie 1:7) a očakávanie zhromaždenia z rozptýlenia medzi národmi sveta do Jeruzalema.

Verš Zjavenie 3:10 v skutočnosti nepriamo hovorí, že veriaci, resp. každé cirkevné zhromaždenie (vysvetlenie výrazu v 1. časti v bode a)), musí prejsť obdobím, v ktorom sa preukáže jeho trpezlivosť (trpezlivosť zotrvania vo viere) v Božie zasľúbenie, že sa všetko stane tak, ako Boh povedal. To je možné prejaviť len cez utrpenie, pokušenie, prenasledovanie, zvod a skúšky. Len ten, kto trpezlivo bude znášať utrpenie a skúšky až do samého konca, t. j. do Kristovho druhého príchodu – do vyzchvátenia Cirkvi  -, zvíťazí (bude víťazom). To je potvrdené veršom 11 a tým, že treba byť trpezlivým a trpezlivo znášať všetko, až do samého stretnutia s Pánom. Tí, ktorí neprejavia trpezlivosť, tí odpadnú a nebudú patriť medzi víťazov. Tí, ktorí budú trpezlivo znášať rôzne utrpenia až po smrť, to sú tí víťazi, ktorí sa stanú/sú stĺpmi… (verš 12).

Pretribulacionizmus vytrhol verš 3:10 z kontextu. Vo verši 11 je výzva pre Filadelfský zbor, aby držal to čo má, t.j. vieru v Ježiša Krista, aby mu nikto nevzal jeho korunu.  Tento verš je výzva, aby Filadelfskí vydržali v pokušeniach, ktoré prídu na celý svet (verš 10). Tí, ktorí v skúške vydržia sú, ako píše Jakub, blahoslavení a dostanú korunu života, ktorú Pán zasľúbil tým, ktorí ho milujú. (Jakub 1:10). Výzva verša Zjavenie 3:11 by bola zbytočná a nezmyselná, ak by Cirkev bola vychvátená už pred posledným Danielovym týždeň-rokom a do súženia, skúšky a pokušenia by sa vôbec nedostala. 

V tejto skúške sa ukáže trpezlivosť a vytrvalosť vo viere. Ukáže sa, kto naozaj miluje Pána. Kto miluje, ten trpezlivo znesie všetky útrapy a pokušenia a bude víťazom. Tomu sa dostane to, čo je zasľúbené veršom 3:12. Preto aj veriaci filadelfského zboru sa v hodine pokušenia budú nachádzať a budú vychvátení až z tejto hodiny, ako aj všetci verní z iných zborov. Vychvátená bude Cirkev a nie cirkev (vysvetlenie pojmov Cirkev a cirkev v 1. časti tohto cyklu). Kto patrí do Cirkvi a kto do cirkvi, ukážu až skúšky a utrpenia. Kto nepatrí do Cirkvi, ten v skúške neobstojí, odpadne od viery.

Keď tu píšeme o odpadnutí, tak stále  máme na mysli odpadnutie od viery v evanjelium Ježiša Krista. Viera tých, ktorí nakoniec odpadnú nie je viera spasiteľná, nie je trváca, nie je to viera vytrvávajúca až do konca – je dočasná, ako to vysvetlil Pán Ježiš svojim učeníkom v podobenstve o rozsievačovi (pozri Marek 4:17-19; Lukáš 8:13-14).

Veriaci vo Filadelfii patričnú trpezlivosť v eschatologickom zmysle už prejavili. Boli pokúšaní, ale obstáli. Ostríhali Kristovo slovo a nezapreli jeho meno (Zjavenie 3:8-9). Verš 11 ukotvuje verš 10 tesne k príchodu Pána pre Cirkev. Ak by však k vychváteniu malo dôjsť pred 70. Danielovym týždeň-rokom (pred veľkým súžením) Cirkev by nemala čas ani priestor na ostríhanie slova Kristovej trpezlivosti, lebo by žiadnym súžením či utrpením neprechádzala. Pripomeňme si udalosti Kristovej trpezlivosti v znášaní utrpenia do samého konca, až nakoniec vstal z hrobu ako víťaz – aj životy jeho apoštolov a nasledovníkov opísané v Biblii (Židom 11. kapitola).

Druhá vec je, čím bude cirkev prechádzať a od čoho bude uchránená. To Písmo jasne zjavuje tak, že odhaľuje, kedy nastane prvé vzkriesenie mŕtvych a vychvátenie živých (jedna udalosť). Na tomto mieste len uvedieme, že podľa Písma k nemu dôjde pri trúbení siedmej trúby, ako je to uvedené v 1. Korintským 15:51 a Zjavení 11:15-18 (píšeme o tom v 3. časti).  

Všetci tí, ktorí sa hlásia k nejakému cirkevnému kresťanskému spoločenstvu, prejdú obdobím rozlamovania pečatí a trúbenia siedmych trúb. V tomto období sa preukáže ich trpezlivosť a viera. Niektorí z tých, ktorí patria Pánovi, sa živí dočkajú stretnutia s Pánom a niektorí z nich budú zabití pre vieru v evanjelium – zomrú mučeníckou smrťou (Zjavenie 6:9-11) a tak oslávia Boha. Tí, ktorí v trpezlivosti viery nezostanú až do konca, odpadnú, tí nebudú víťazmi a nebudú vychvátení.

K čomu došlo (v eschatologickom zmysle: dôjde) v zbore vo Filadelfii, že im je dané zasľúbenie o ochrane z hodiny (v hodine) skúšky? Došlo k udalosti, ktorá je opísaná vo veršoch Zjavenie 3:8-9 (hlavne verš 9). Hovorí sa o ľuďoch, ktorí sa podvodne vydávajú za pravých veriacich Židov, ale nie sú nimi – pochádzajú so satanovej synagógy. Filadelfskí im však, v eschatologickom zmysle, nepodľahli, neuverili im, ale zachovali vieru v Ježiša Krista. Tieto verše, hlavne verš 9, poukazujú na obdobie, v ktorom nastane veľký zvod a vo zvýšenej miere budú pôsobiť falošní proroci, ktorí budú Antikrista prehlasovať za zasľúbeného Mesiáša, ako na to upozorňoval Pán Ježiš (Matúš 24:23-25). K tomu veľkému, či najväčšiemu zvodu dôjde v prvých tri a pol roka Danielovho sedemdesiateho týždeň-roka, ako tomu môžeme rozumieť z Danielovho proroctva, Knihy Zjavenia a píše o ňom apoštol Pavel v 2. liste Tesalonickým 2:3.

Pretribulacionizmus však nerobí výklad (exegézu) listu do Filadelfie (verše Zjavenie 3:7-13), len sa postaví na predložku ék (έκ), ktorú prekladá ako od a fráze od hodiny skúšky dá význam, že Cirkev bude od skúšky ochránená tak, že skúškou ani neprejde, a ako to píšeme aj vyššie, že Cirkev bude vychvátená ešte pred tým, ako nastane sedemročné obdobie posledného zo sedemdesiatich týždeň-rokov. Avšak, ak by Cirkev nemala prejsť žiadnou skúškou, žiadnym pokušením či utrpením, nedalo by sa o nej povedať, že zachovala slovo Kristovej trpezlivosti.

Tento problém pretribulacionizmus rieši tak, že tvrdí: „Vytrhnutie (rozumej: pred súžením) je sľubom alebo odmenou pre cirkev za to, že vytrvala v utrpení. Cirkev, ktorá vytrvá v skúškach tohto veku, bude uchránená pred zvláštnou hodinou  skúšok, ktoré prídu na  obyvateľov zeme“ (MacAthur str. 800). MacAthur tu pod cirkvou zrejme myslí denominácie, inak sa to nedá pochopiť. Podľa tohto prehlásenia by sa vychvátenie malo diať po cirkvách, čiže po jednotlivých denomináciách a v budúcej dobe bude vychvátená len tá denominácia, ktorá v dnešnej dobe vytrvala v skúškach tohto prítomného veku.

Toto je číro čistý nezmysel. Takéto niečo Písmo neučí ani nepripúšťa. Pán a Písmo vôbec neučí o kolektívnom spasení zborov, ale o spasení jednotlivcov: ten, kto zotrvá do konca, bude spasený (Matúš 10: 12, 24:13; Marek 13:13). Ján pod oltárom nevidel celé cirkvi (denominácie), ale duše jednotlivých veriacich.

Druhá vec je, že do neba sa nejde za zachovanú viery niekoho iného, ale každý za seba, za svoju vieru v evanjelium Ježiša Krista a jej zachovanie až do konca.

Toto je zúfalý argument svedčiaci o zúfalej snahe pretribulacionizmu obhajovať čímkoľvek svoje neobhájiteľné učenie.

Prechod na úvodnú stránku – Úvod

Prechod na Prológ 

Prechod na pokračovanie

Prechod na Najnovšie články na stránke

Umiestnené: 21. januára 2025

Chceme teda vedieť, čo svojimi dôsledkami prináša tvrdenie pretribulacionizmu keď učí, že: „Cirkev bude vytrhnutá pred súžením“, pričom súženie, ako píšeme v predchádzajúcom diely tejto časti, je ním považované za Božie súdy a za také je považované celé sedemročné obdobie posledného Danielovho týždeň-roka („týždňa“). Chceme teda vedieť, aký dôsledok má pretribulacionizmus na myslenie, vieru a vzťah Božích detí k Bohu a jeho konaniu s týmto svetom. A obzvlášť, aký dôsledok má na Cirkev z pohľadu vzťahu nevesty k svojmu ženíchovi Ježišovi Kristovi.  

Zvod pretribulacionizmu

Už z toho, čo sme uviedli v textoch predchádzajúcich častiach tohto cyklu je zrejmé, že: pretribulacionizmus protirečí Písmu, protirečí Bohu. Tvrdíme, že:

„Učenie o vychvátení Cirkvi pred súžením, čiže pred posledným sedemročným Danielovým  týždeň-rokom,  je falošné učenie vedúce do zvodu protirečenia Bohu.“

Toto tvrdenie v ďalšom texte rozmeníme na drobné, čiže ideme ho dokladovať. Ukážeme v čom je toto učenie zvod a protirečenie, ktorého sa dopúšťa.

A) Apoštol Pavel do Tesaloník píše:

„1)  Ale vás prosíme, bratia, ohľadne príchodu nášho Pána Ježiša Krista a nášho zhromaždenia k nemu, 2)  aby ste sa nedali hneď zviklať od umu ani sa strašiť ani duchom ani slovom ani listom, ako nami poslaným, ako čo by už bol nastal deň Kristov. 3)  Nech vás nikto nezvedie nijakým spôsobom, lebo deň Kristov nenastane, kým prv nepríde odpadnutie, a nebude zjavený človek hriechu, syn zatratenia“ (2. Tesalonickým 2:1-3).

Apoštol Pavel Tesalonickým oznamuje, že deň Kristov započne a k vychváteniu Cirkvi (príchodu nášho zhromaždenia k nemu) dôjde až potom, ako bude zjavený syn zatratenia, t. j. Antikrist. Ten, podľa Daniela 9:27, bude zjavený uprostred posledného sedemročného Danielovho týždeň-roka. Počiatok dňa Kristovho a vychvátenie Cirkvi sú dve časovo zhodné udalosti. Sú to udalosti jedného okamžiku a obe nemôžu nastať skôr, ako v polovici sedemročného Danielovho „týždňa“. Teda podľa Písma,  povedané slovami apoštola Pavla, vychvátenie Cirkvi nemôže nastať skôr ako v polovici sedemročného Danielovho „týždňa“ a nie pred ním, ako učí pretribulacionizmus. V tejto pasáži pozornosť primárne sústreďujeme na udalosť vychvátenie Cirkvi (príchodu nášho zhromaždenia k Pánovi).

Verš 2. Tesalonickým 2:3 je nepriestrelný! Každé učenie, podľa ktorého k vychváteniu Cirkvi (k príchodu nášho zhromaždenia k Pánovi) dôjde pred polovicou posledného sedemročného Danielovho týždeň-roka, je zvod. Pretribulacionizmus učí vychvátenie pred súžením (za ktoré považuje celé sedemročné obdobie posledného Danielovho týždeň-roka), a preto, podľa apoštola Pavla, pretribilacionizmus je zvod. Je to zvod do hriechu, je to falošné učenie. Každý, kto toto učenie zastáva, učí a šíri, je zvodca, je falošný učiteľ. Toho by si každý mal byť vedomý.

Záver   Pretribilacionizmus protirečí Písmu. Protirečí apoštolskému učeniu. Preto ho treba nekompromisne odmietnuť. Je to ľúbivý zvod do hriechu. Učenie pretribilacionizmu (príčina) je zvod do hriechu (dôsledok). Do akého hriech vedie tento zvod, ukážeme v ďalšom bode.

B) Pán Ježiš na Olivovom vrchu (Marek 13:3) svojim apoštolom povedal: „21)  Lebo vtedy bude veľké súženie, akého nebolo od počiatku sveta až doteraz, ani už nikdy viac nebude. 22)  A keby neboli skrátené tie dni, nebolo by zachránené niktoré telo; ale pre vyvolených budú skrátené tie dni“ (Matúš 24:21-22; tiež aj Marek 13:20).

Pán Ježiš hovorí o jedinečnom súžení akého ešte v histórii ľudstva nebolo a potom už ani nebude (verš 21). Pomenoval ho veľké súženie, ktoré podľa Jeremiáša 30:7 je nazvané súženie Jakobovo. Toto súženie podľa Daniela 7:25 a 12:7; Zjavenia 11:2, 14, 13:5 a 7 bude trvať tri a pol roka a bude prebiehať v druhej polovici Danielovho sedemročného „týždňa“ (Zjavenie 11:2; Daniel 12:7). Celá druhá polovica posledného sedemročného Danielovho „týždňa“ bude obdobím veľkého, či Jakobovho súženia. Na rozdiel od pretribulacionizmu, Písmo za súženie považuje len druhú polovicu sedemročného Danielovho „týždňa“. Pretribulacionizmus za súženie považuje celý posledný sedemročný Danielov „týždeň“. Prečo? Preto, lebo to tak potrebuje. Týmto si vyrobil dôvod pre vychvátenie pred posledným sedemročným Danielovym „týždňom“. 

Ale nielen to. Celý posledný Danielov „týždeň“ považuje nielen za sedemročné súženie, ale aj za sedemročné obdobie Božích súdov a Božieho hnevu. Tieto tri veci spája do  jednej udalosti a používa ich synonymicky (zmeniteľne, John McArthur) a to bez ohľadu nato, že v Písme nie je Cirkvi dané zasľúbenie, že nebude mať súženia. Cirkev celú svoju doterajšiu históriu prechádza súženiami a nebude to inak ani na konci časov. „Na svete budete mať súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet“ (Ján 16:33).

Pán Ježiš hovoril o skrátení dní súženia. Toto je veľmi závažná skutočnosť a potrebujeme jej dobre porozumieť. Jakobovo súženie ako také nebude skrátené, bude trvať presne tri a pol roka, lebo Boh Jeremiášovi oznámil, že bdie nad svojim slovom, aby ho vykonal (Jeremiáš 1:12). Potom druhú polovicu verša Matúš 24:22, „ale pre vyvolených budú skrátené tie dni“, nemôžeme interpretovať (ako sa to všeobecne prijíma), že: kvôli vyvoleným budú skrátené dni Jakobovho súženia, ale: vyvoleným budú skrátené dni pobytu v Jakobovom súžení. Vyvolení nebudú zotrvávať v celom tri a polročnom Jakobovom súžení. Budú sa tam nachádzať kratšiu dobu. Budú tam, ale nie celých tri a pol roka!

Pod vyvolenými v tomto verši sa rozumie vyvolení patriaci do Cirkvi – do Cirkvi Ježiša Krista (Matúš 16:18). Nie je to vyvolený ostatok Izraela. Ten prejde celým tri a pol ročným Jakobovým súžením a bude spasený až na konci posledného Danielovho „týždňa“.

Aj v prvej polovici tohto verša je reč o Cirkvi. Bude to také veľké prenasledovanie a zabíjanie pre vieru v Ježiša Krista, že keby Cirkvi neboli skrátené dni zotrvania v Jakobovom súžení, nikto z patriacich Pánovi by to neprežil.  Hovorí o tom 13. kapitola Zjavenia, hlavne verš 15: „… aby všetci, ktorí by sa neklaňali obrazu šelmy, boli pobití“. Nikto z patriacich Pánovi sa obrazu šelme nepokloní. Niektorí patriaci Pánovi budú zabití a niektorí Cirkvi vymedzenú dobu pobytu v súžení prežijú a budú vychvátení pri trúbení na siedmej trúbe.

Jakobovo súženie nebude kvôli vyvoleným skrátené, bude trvať presne tri a pol roka, ale budú skrátené dni pobytu vyvolených (Cirkvi) v Jakobovom súžení. Iná interpretácia tohto verša nie je možná, lebo interpretácia, že kvôli vyvoleným bude skrátené Jakobovo súženie protirečí slovám Hospodina z verša Jeremiáš 1:12. Zo slov Pána Ježiša usudzujeme a prijímame, že Cirkev sa v časti súženia, v časti druhej polovice Danielovho týždňa, nejakú dobu bude nachádzať. Aj toto láme učenie pretribulacionizmu.

Záver  Aj v tomto bode pretribulacionizmus protirečí Písmu. Tu priamo vyučovaniu Pána Ježiša. Učenie pretribulacionizmu (príčina) vedie do hriechu protirečeniania Bohu (dôsledok).

Pretribulacionizmus vedie Cirkev, Nevestu Baránkovu, aby protirečila svojmu Ženíchovi. To ale Nevesta robiť nesmie! Keď to robí, dopúšťa sa hriechu! Toto je ďalší dôvod pre nekompromisné odmietnutie pretribulacionizmu a následné sypanie popola na hlavu.

C) Verše, na ktoré sa odvolávame v predchádzajúcich dvoch bodoch (2. Tesalonickým 2:1-3; Matúš 24:21-22) a ešte aj 1. Korintským 15:51-52, sa v učení pretribulacionizmu takmer vôbec nespomínajú. Ak sa spomínajú, tak len okrajovo ako konštatovanie faktu bez vzťahu k datovaniu (McArtur str.799 a 803). Prečo? Dôvod je zrejmý. Je to preto, lebo tieto verše zneplatňujú, demolujú pretribulacionizmus.

Okrem nich sú ignorované alebo sa neprikladá dôležitosť proroctvám a ďalším veršom, ktoré umožňujú relatívne datovanie vychvátenia vzhľadom na posledný Danielov týždeň-rok. Takými sú Danielovo proroctvo z kapitoly 7 a 12; videnie zo Zjavenia Jána 10:7, 11:15-18; verše 1. Korintským 15:51-52. Aj toto sú miesta, ktorým pretribulacionizmus protirečí.

D) Apoštol Ján mal videnie a videl duše zomrelých, ktorý prišli z veľkého (Jakobovho) súženia. Píše o tom vo veršoch: Zjavenie 6:9 a 11; 7:9, 13-14; 12:11, 17 13:5-7, 15:2. V týchto piatich kapitolách je nespochybniteľne reč o tých, ktorí patria do Cirkvi. Boli Antikristom prenasledovaní a zabití, ale sú víťazmi. Píšeme o tom v predchádzajúcom diely v oddiele „Argumenty (dôkazy) uvádzané pretribulacionizmom pre toto učenie (Odmietnutie druhého argumentu). Aby túto skutočnosť  pretribulacionizmus vysvetlil – lebo tieto miesta svedčia proti nemu – a svoje učenie obhájil, uchýlil sa k tvrdeniu, že ľudia budú spasení aj v dobe súženia po vychvátení Cirkvi.

Charles C. Ryrie (ktorý je pretribulacionalista) to vysvetľuje nasledovne: „V dobe súdu piatej pečate budú existovať pre pravdu umučení praví veriaci… Ako budú vlastne tí praví veriaci obrátení? Až dôjde k vytrhnutiu cirkvi, budú všetci kresťania vzatí zo zeme, takže hneď po vychvátení nebude nikto z nich nažive [treba rozumieť: žiadny kresťan nebude na zemi]. Ak majú byť títo praví veriaci mučeníkmi, musia byť najprv veriacimi. Ako budú ľudia spasení?“  (citát zo str. 540). Na str. 541 uvádza nasledovne vysvetlenie: „Aj keď hneď po vychvátení nebudú na zemi žiadni kresťania, budú k dispozícii Biblie a knihy o kresťanskej viere. Ľudia teda budú mať k dispozícii informácie, na základe ktorých budú môcť prísť k spasiteľnej viere“. No, ale takto to určite nefunguje. Takto ľudia spasení nie sú a ani nebudú. Prečo?

„Lebo tajomstvo bezzákonnosti už pôsobí„,  ale čas, v ktorom bude očividne zjavený človek hriechu, syn zatratenia (2. Tesalonickým 2:3), bezzákonný bezbožník (verš 8) – Antikrist -,  je ešte len pred nami. Príde však  čas „… až by ten, kto teraz zdržuje, bol odstránený zo stredu“  (2. Tesalonickým 2:7). Biblie a kresťanské knihy zostanú síce na zemi, ale bez usvedčujúcej moci Svätého Ducha sa hriešnik sám od seba neobráti ani nespasí. Je to Svätý  Duch, ktorý Božie spasenie hriešnikovi sprostredkováva. Pretože zo zeme odíde Svätý Duch, odíde Cirkev (v zmysle učenia pretribulacionizmu) na zemi nebude mať kto zvestovať evanjelium milosti a usviedčať hriešnika.  

Stretol som sa s bratom, ktorý žije v tejto falošnej predstave. Necháva doma na stole Bibliu, aby, ak by dnes večer nastalo vychvátenie, jeho nespasená manželka a syn mali poruke Bibliu a vtedy by pochopili k čomu ich on celý čas viedol. Otvorili by si Bibliu, prečítali, uverili, obrátili by sa a boli by takto spasení.

To je dôsledok tohto učenia – vedie do falošného uistenia. Ten brat, totižto skalopevne verí, že sa to s jeho príbuznými tak udeje. Túto falošnú nádej má postavenú na učení pretribulacionizmu, podľa ktorého k vytrhnutiu cirkvi, v rozpore s Písmom, môže dôjsť kedykoľvek – aj dnes večer. Charles C. Ryrie cez citované texty vlastne učí, že spasenie je ľudské dielo – človek sa sám zo seba rozhodne a je spasený.

Dôsledkom učenia pretribulacionizmu je aj falošná nádej a spoliehanie sa na ilúziu. Mnohí veriaci podľahli tomuto ľúbivému zvodu a žijú vo falošnom ubezpečení.

Záver tohto dielu

Pretribulacionizmus je zhubné učenie. Dôsledok tohto učenia je: protirečenie Písmu a tým samotnému Bohu a falošné ubezpečenie tých, ktorí mu podľahli. Apoštol Pavel dôrazne varuje pred týmto zvodom už takmer 2 000 rokov. Žiaľ, cirkev často učí a verí podľa človeka a nie podľa Písma – v otázke vychvátenia Cirkvi určite. Na začiatku tohto učenia stojí John Nelson Darby (1800-1882) a teologický systém zvaný dispenzcionalizmus. Darby toto učenie verejne prezentoval v rokoch 1831-33. Je považovaný za otca moderného dispenzacionalizmu. A zakladateľa spoločenstva Exkluzívni bratia (Exclusive Brethren).

Deň Kristov nenastane hocikedy, ani k vychváteniu Cirkvi nedôjde hocikedy – dnes večer určite nie. Najprv musia nastáť viditeľné udalosti, ako o nich oznamovali starozákonní a novozákonní proroci a učili učitelia – a nás aj dnes stále učí Písmo. Všetky tieto udalosti sa udejú podľa pevného Božieho plánu. V takomto zmysle Pán Ježiš, keď z Olivového vrchu odchádzal späť k Otcovi, odpovedal svojim apoštolom na otázku, že či, keď o niekoľko dní budú pokrstení Svätým Duchom, v tomto čase obnoví Izraelovi kráľovstvo (Skutky 1:6). Odpovedal im: „To nie je vašou vecou zvedieť časy alebo jednotlivé doby, ktoré si Otec uložil vo svojej vlastnej moc“ (verš 7).   

Božiemu plánu a jeho uskutočňovaniu môžeme porozumieť aj tak, že budeme pozorne sledovať, čo sa deje so svetom a s Izraelom a prebiehajúce udalosti porovnať s proroctvami a učením Písma. A tak, ako to aj Pán Ježiš povedal svojim apoštolom na Olivovom vrchu (Matúš 24:32-33), cez znamenia (udalosti) môžeme usúdiť, ako blízko je jeho druhý príchod a skonanie sveta (24:3). Tieto udalosti sa neudejú náhodne ani hocikedy, ale sú súčasťou pevného Božieho plánu s týmto svetom.

To, čo môžeme očakávať, že sa najbližšie odohrá na javisku dejín národov, je vznik a sformovanie únie desiatich štátov, ktorá postupne ovládne celý svet ako celosvetová ríša. V knihe proroka Daniela je predstavená štvrtým zvieraťom s desiatimi rohmi (Daniel 7:23-24) a v Zjavení Jána ako šelma vystupujúca z mora (Zjavenie 13:1).

Zdroje

1) John MacArthur a Richard Mayhue, Systematická teologie, vyd. Didasko, Kroměříž 2021, ISBN 978-80-87587-82-9, strana 800-808.

2) Podrobne tento princíp vysvetľujeme v publikácii: Drahoslav Vajda, „Materialistický a biblický pohľad na svet“, 1. diel: „Materialistický pohľad na svet“, str. 144-148, vydavateľstvo SOLAS, Žilina 2022, ISBN: 978-80-971486-4-5. Publikácia je dostupná v kamenných kníhkupectvách.

3) Charles R. Ryrie, Základy teologie, Biblos, Třinec 1994, str. 557

Prechod na úvodnú stránku – Úvod

Prechod na Prológ 

Prechod na pokračovanie

Prechod na Najnovšie články na stránke

Umiestnené: 20. januára 2025