A Boh riekol: Nech sú svetlá na nebeskej oblohe, aby delili deň od noci,

 a budú na znamenia, na určité časy, na dni a na roky.

1. Mojžišova 1:14

Predslov k celej sérii

V Biblii hneď od prvej kapitoly nachádzame usporiadanie udalostí podľa času. Boh ustanovil deň ako časovú jednotku a oznámil ako činil dielo stvorenia podľa jednotlivých dní stvoriteľského týždňa. V nasledujúcich kapitolách, v ktorých sa uvádzajú rodokmene, nachádzame ďalšiu časovú jednotku, ktorou je rok.  V celom Písme sú udalosti dávané do súvisu s časom, v ktorom sa odohrali.

       Čas a priestor – dve od seba neoddeliteľné entity – boli súčasťou stvorenia prvého dňa stvoriteľského týždňa.  Štvrtého dňa tohto týždňa Stvoriteľ umiestnil na oblohu Slnko, Mesiac i hviezdy, aby delili deň od noci a aby sme pomocou nich vedeli usporiadavať prebiehajúce udalostí v plynúcom čase. Tejto činnosti hovoríme datovasnie.

       Z histórie ľudstva rozumieme, že človek sa naučil udalosti datovať, naučil sa usporiadavať udalosti podľa plynúceho času, čiže umiestňovať ich na časovú os. Týmto sme oznámili aj význam slova datovanie: „Datovanie je umiestňovanie udalostí na časovú os v poradí, v akej sa odohrali z hľadiska času“. Články tejto série sú venované vysvetleniu, ako sa udalosti datujú, alebo inými slovami, ako sa udalosti umiestňujú na časovú os a ako si ľudstvo organizuje život z hľadiska času.

Linky na jednotlivé články:

Datovanie – základné pojmy, 1.diel

Datovanie – letopočty a kalendáre, 2. diel

Datovanie  – metódy datovania,  3. diel

Umiestnenie: 27. marca 2026

14  A Boh riekol: Nech sú svetlá na nebeskej oblohe, aby delili deň od noci,

 a budú na znamenia, na určité časy, na dni a na roky.

16  A Boh učinil dve veľké svetlá, väčšie svetlo, aby panovalo nado dňom,

a menšie svetlo, aby panovalo nad nocou,

a tiež i hviezdy.

1. Mojžišova 1:14, 16

Úvod

Narodím sme vstúpili do života v našom zemskom časopriestore. Prežili sme prvý deň, prvý týždeň, prvý mesiac a prvý rok. A tieto časové obdobia, časove intervaly sa v našom živote v plynúcom čase striedajú až do okamihu odchodu do večnosti. V tomto článku si povieme odkiaľ sa tieto pojmy do našich slovníkov dostali a aký je ich význam.

Určovanie dní, mesiacov a rokov

K organizovaniu svojho života sme prevzali to, čo ustanovil Hospodin, a tým sú: deň, týždeň, mesiac a rok a robíme to pomocou prostriedkov, ktoré dal Hospodin na oblohu, a sú nimi: Slnko, Mesiac a hviezdy (1. Mojžišova 1:14). To sú astronomické objekty a časy a doby určené pomocou nich nazývame astronomické obdobia. Sú nimi: rok, mesiac a deň. V medzinárodnej sústave mier a váh (SI), ktorú používame v súčasnosti, základnou jednotkou času je 1 sekunda (1 s). Násobnými jednotkami sú minúta, hodina a rok.

       Pre organizovanie svojho života používame aj časovú jednotku týždeň. Týždeň sa však neodvíja od žiadneho astronomického javu či pozorovania, ale je taxatívne určený Hospodinom (1. Mojžišova 2:1-4; 2. Mojžišova 20:11). Týždeň je ďalšia časová jednotka, ktorá trvá sedem dní a zohľadňuje ho aj prikázanie zákona (zákon skutkov Mojžišovej zmluvy), ako reálny časový interval nášho bežného života.

       V praxi, v bežnom živote, astronomické obdobia sú v zrozumiteľnej reči predložené ako kalendáre. Tu kalendárom rozumieme konkrétny spôsob umiestňovania udalostí na časovú os. Tu o kalendári nehovoríme ako o tlačovine, či knižnej, stolovej alebo nástenkovej, ale ako o systéme umožňujúcom zrozumiteľne a systémovo každej udalosti priradiť časový údaj, v ktorom sa odohrala. V histórii boli zostavené viaceré kalendáre (kalendárové systémy). Napríklad: juliánsky kalendár, gregoriánsky kalendár, židovský kalendár a  ďalšie iné.

       Pretože nepoznáme okamih, v ktorom začal existovať čas, nepoznáme okamih stvorenia času a priestoru, bolo v plynúcom čase potrebné na číselnej osi stanoviť bod, okamžik, vzhľadom na ktorý sa budú datovať všetky udalosti, čiže vzhľadom na ktorý sa bude udávať čas výskytu každej udalosti. To sa aj udialo. Rôzne národy, ale aj náboženstvá, si zvolili jednu udalosť, ktorá sa im udiala v ich histórii, vzhľadom na ktorú udávajú čas ostatných udalostí. Takto usporiadanému systému datovania hovoríme letopočet. Viaceré národy alebo náboženstvá si vytvorili vlastný letopočet. Z histórie poznáme viacero letopočtov, napríklad: grécky letopočet, rímsky letopočet, náš letopočet (kresťanský), moslimský a iné letopočty. Letopočty nie sú založené na astronomických javoch. 

Keď to zhrnieme, môžeme povedať: Udalosti datujeme v letopočtoch a v kalendároch – každý v tom svojom. Každý spôsob datovania je relatívny. Relatívny preto, lebo je určovaný vzhľadom na nejakú konkrétnu udalosť. O absolútnom datovaní by sme mohli hovoriť vtedy, keď sme datovali vzhľadom na okamih počiatku stvorenia neba a zeme. Ten však nepoznáme.

Astronomické obdobia

Sú nimi: Astronomický rok, astronomický mesiac a astronomický deň. Rok, mesiac a deň sú bežné slová nášho slovníka bez toho, aby sme si uvedomovali, ako sú zavedené. Pre datovanie udalostí našich dejín potrebujeme poznať, ako boli ustanovené a ich časové rozpätie, čím myslíme ich „časovú dĺžku“,  či interval v súčasne platných a používaných jednotkách SI sústavy, a to v sekundách, minútach a hodinách. Čiže, potrebujeme poznať definície týchto pojmov.

Základná jednotka času – 1 sekunda

Čas je jednou zo základných veličín Medzinárodnej sústavy jednotiek (SI) a 1 sekunda je jeho základnou jednotkou. SI sústava sa používa vo fyzika a všeobecne vo vede a technike, ale aj v bežnom život bez ohľadu na to, či si to uvedomujeme alebo nie.

       1 sekunda v SI sústave je definovaná veľmi presne (nie približne) javom z atómovej fyziky: 1 sekunda je doba trvania 9,192631770.10⁹ (= 9 192 631 770) periód elektromagnetického žiarenia vyžiareného pri prechode medzi dvomi hladinami veľmi jemnej štruktúry základného stavu atómu cézia (¹³³Cs). Uvedený počet periód je úplne presné číslo, nie zaokrúhlené, a to je veľmi dôležitý fakt, ktorý nesmieme prehliadnuť. 1 sekunda je definovaná tiež na základe prírodného javu, javu z mikrosveta.

       Céziové atómové hodiny sú najpresnejšie hodiny na svete. Výpočty ukázali, že odchýlka do 1 sekundy by u nich mohla nastať až za dobu milión rokov.

       Toľko k základnej jednotke času. V ďalšom texte sa posunieme k astronomickému popisu času.

Deň

V astronómii sa hovorí o dvoch typoch dňa. Pre každú planétu existujú dva typy dňa: siderický deň a solárny deň. Venujeme im patričnú pozornosť, lebo pojmy deň, mesiac a rok, ako sú používané v Písme a historických záznamoch, sú odvodené z astronomických javov. Ale aj tu je 1 sekunda základnou jednotkou času, ako je zavedená v SI sústave.^A)

Siderický (hviezdny)  deň

Je to doba (čas), za ktorú sa Zem otočí o 360° (o 1 otočku) vzhľadom na vzdialené hviezdy. Trvá približne 23 hodín 56 minút 4,0916 sekundy (23,9344699 hodín). To znamená, že po siderickom dni zemský pozorovateľ vidí hviezdy na oblohe na rovnakom mieste ako deň predtým.

       Všeobecne: 1 siderický deň je doba 1 otočky planéty vzhľadom na vzdialené hviezdy. Na každej planéte deň trvá rôzne dlhú dobu.

Solárny (slnečný)  deň

1 solárny deň je doba 1 otáčky planéty vzhľadom na nadhlavnú pozíciu hviezdy (nadhlaník alebo aj zenit).^B) Pre nás, pre našu Zem, tou hviezdou je Slnko. Povedané jednoducho: Solárny deň je doba (čas) medzi dvoma po sebe nasledujúcimi poludniami – teda, keď je Slnko najvyššie na oblohe. Trvá približne 24 hodín – to je náš bežný deň a 24 hodín je jeho priemerná doba. Takýto deň – deň odvodený od astronomického javu – a jeho 24 hodinovú dĺžku (trvanie), máme brať do úvahy a používať pri výklade Písma a nie „inakší deň“ (deň, ako nejaké nesmierne dlhé obdobie). Konkrétny, aktuálny, práve prebiehajúci solárny deň nesie pomenovanie pravý solárny deň.

       Pravý solárny deň: Skutočná doba medzi dvoma poludniami sa počas roka mierne mení kvôli eliptickej dráhe Zeme a  sklonu zemskej osi. Preto sa dĺžka solárneho dňa počas roka mení v intervale: 24 hodín ± 30 sekúnd, teda v intervale od 23 hodín 59 minút 30 sekúnd do 24 hodín 0 minút 30 sekúnd. To je čas, ktorý ukazujú slnečné hodiny.

Rozdiel medzi siderickým a solárnym dňom

Rozdiel medzi nimi zaokrúhlene je 4 minúty.

Dôvod rozdielu: Naša Zem okolo Slnka putuje po eliptickej dráhe a rotuje okolo vlastnej osi v smere svojho pohybu. Tým, že sa Zem okrem otáčania okolo svojej osi a pohybuje sa aj okolo Slnka, nasledujúci deň sa musí otočiť o trochu viac než 360°, aby sme Slnko mali opäť v nadhlavníku, ako v predchádzajúci deň. Preto je solárny deň na našej Zemi dlhší ako siderický deň.

       Ak planéta okolo svojej osi rotuje v opačnom smere v akom sa pohybuje okolo svojej hviezdy, potom na nej je solárny deň kratší ako siderický deň.

Mesiac

(časová jednotka)

Mesiac, ako časová jednotka, je doba (čas) 1 obehu Mesiaca okolo Zeme. Jej veľkosť (číselný údaj) závisí od spôsobu merania, čiže: závisí od toho, voči ktorému astronomickému objektu, alebo podľa akého astronomického javu pohyb Mesiaca meriame. Rozlišujeme nasledovné astronomické mesiace:

1. Siderický (hviezdny) mesiac je doba (čas) 1 obehu Mesiaca okolo Zeme voči vybranej vzdialenej hviezde. Trvá 27 bežných dní 7 hodín 43 minút 11,5 sekúnd (1 bežný deň má 24 hodín). Po jednom obehu vidíme vybranú hviezdu voči Mesiacu na tom istom mieste. Približná hodnota: 27,3217 bežných dní.

2. Tropický mesiac je stanovený vzhľadom na jarný bod. Je to doba 1 obehu Mesiaca od jarného bodu späť k jarnému bodu.^C) Je to tiež priemerný čas medzi po sebe nasledujúcimi momentmi (časmi), keď Mesiac prechádza z južnej nebeskej pologule na sever (alebo naopak). Je to analogická situácia ako s tropickým rokom. Pretože sa jarný bod po rovníku (vzhľadom na rovník) posúva smerom na západ, je tropický mesiac o 7 sekúnd kratší ako siderický mesiac. Jeho priemerná dĺžka je 27,321582 bežných dní. Trvá 27 bežných dní 7 hodín 43minút 4,5 sekúnd. Približná hodnota: 27,3216 bežných dní.

3. Synodický mesiac je doba, ktorá uplynie medzi dvoma po sebe idúcimi tými istými fázami Mesiaca. Po tejto dobe je Mesiac v tom istom postavení voči Slnku. Je dlhší ako siderický mesiac. Trvá 29 bežných dní 12 hodín 44 minút 2,8 sekúnd. Približná hodnota: 29,5306 bežných dní.

4. Anomalistický mesiac je doba medzi dvoma po sebe idúcimi prechodmi Mesiaca perigeom (najbližším bodom k Zemi na jeho dráhe). Trvá 27 dní 13 hodín 18 minút 33,7 sekúnd. Približneá hodnota: 27,5546 bežných dní.

5. Solárny mesiac (presnejšie: kalendárny mesiac v solárnom kalendári). Solárny mesiac je administratívne v solárneho roka na 12 častí, aby solárny kalendár zodpovedal ročným obdobiam.Nie je priamo viazaný na astronomický cyklus ako lunárny mesiac. Dĺžka solárnych mesiacov v dňoch v solárnom roku je stanovená dohodou na: 28, 30 a 31 dní. 

Rok

Solárny (slnečný, tropický) rok

Solárny rok je doba medzi dvoma prechodmi stredu slnečného kotúča jarným bodom^C). Solárny rok trvá 365 bežných dní 5 hodín 48 minút 45,4 sekundy (31 556 925,4 sekúnd), čo je 365,242 192 129 násobný bežný slnečný deň. Povedané zjednodušene: Je to doba jedného obehu Zeme okolo Slnka. Tento rok je základom pre tvorbu kalendárov.

        Slovo tropický pochádza z gréckeho slova tropos, čo znamená obrat. Obratník Raka a obratník Kozorožca^D) predstavujú najsevernejšie a najjužnejšie miesta na zemskom povrchu, v ktorých zemský pozorovateľ ešte vidí Slnko v nadhlavníku. Zmienené obratníky sú myslené kružnice na zemi, nad ktorými keď sa nachádza Slnko, predmety, napríklad kolmo do zeme zapichnutá palica, v tom okamihu nevrhajú žiaden tieň.

Siderický (hviezdny) rok

Siderický rok je doba, za ktorú Zem obehne Slnko vzhľadom na vzdialené hviezdy. Presná dĺžka: 365 dní 6 hodín 9 minút 9,5 sekúnd,  čo je  365,25636 násobný bežný slnečný deň.

Rozdiel medzi solárnym a siderickým rokom

Rozdiel je spôsobený precesiou zemskej osi^E), v dôsledku čoho sa posúva jarný bod. Rozdiel medzi nimi je 20 minút a 24 sekúnd, čo je približne 0,01417 násobný bežný slnečný deň.

Poznámky: a) Slnečný rok sa často pletie so svetelným rokom. Rozdiel medzi nimi je v tom, že slnečný rok je jednotka času, zatiaľ čo svetelný rok je jednotka vzdialenosti. Svetelný rok je vzdialenosť, ktorú urazí svetlo za dobu jedného bežného svetelného raka, čo je približne 9,46 bilióna kilometrov. Svetlo zo Slnko dorazí na Zem za 8 minút a 20 sekúnd.

                b) Slnečný rok si netreba zamieňať ani so slnečným cyklom, čo je 11-ročná periodická zmena aktivity Slnka (slnečných škvŕn).

Lunárny rok

Lunárny rok je rok založený na fázach Mesiaca, teda nie na obehu Zeme okolo Slnka. Lunárny rok je doba, za ktorú uplynie 12 mesačných cyklov, t.j. 12 x doba, ktorá uplynie od jednej fáze po tú istú nasledujúcu fázu Mesiaca, napríklad, od jedného novu po nasledujúci nov Mesiaca.  

       Lunárny rok má 12 lunárnych synodických mesiacov (12 mesačných cyklov). Jeho dĺžka je 354,36706 bežných slnečných dní, a to je 354 bežných slnečných dní 8 hodín 48 minút 34 sekúnd.

       Približné hodnoty: 1 lunárny synodický mesiac trvá približne 29,53 bežných dní. 1 lunárny rok trvá približne 354 bežných dní. Lunárny rok je približne o 11 dní kratší ako slnečný rok, ktorý má 365,25 dní. To spôsobuje posun začiatku lunárneho roka oproti solárnemu roku. Začiatok každého roka lunárny rok začína o 11 dní skôr ako solárny rok. Preto v systéme datovania (len) podľa lunárnych rokov niet „zimných“ alebo „letných“ mesiacov. V takomto datovaní sa každý z lunárnych mesiacov môže v priebehu času ocitnúť v rôznom ročnom období.

Poznámky

A) V SI sústave 1 rok má 365 dní.  1 deň má 24 hodín, čo je 1 440 minút, čo je 86 400 sekúnd. 1 hodina má 60 minút, čo je  3 600 sekúnd. 1 minúta má 60 sekúnd.

B) nadhlaník – myslený bod na oblohe priamo nad hlavou pozorovateľa. Iné pomenovanie: zenit.

C) Jarný bod, rovnodennosť a slnovrat

Jarný bod je myslený bod na oblohe, v ktorom sa Slnko nachádza v deň jarnej rovnodennosti (20.-21. marca). Vtedy Slnko prechádza z ponad južnej pologule nad severnú pologuľu.

       Jarná a jesenná rovnodennosť sú dni v roku, v ktorých deň a noc trvajú približne rovnako dlho (asi 12 hodín) na celej Zemi. Jarná rovnodennosť nastáva 20.-21. marca. Začína sa jar. Deň (svetlá časť dňa) sa začína predlžovať. Jesenná rovnodennosť nastáva 22.-23. septembra. Začína sa jeseň. Deň (svetlá časť dňa) sa začína skracovať. V roku 2026 nastane 23. septembra o 2:04 hod.

       Slnovrat je astronomický jav. Vtedy Slnko dosiahne svoju najsevernejšiu alebo najjužnejšiu polohu na oblohe vzhľadom na Zem. Tento jav je spôsobený sklonom zemskej osi (obežnej dráhy) voči rovine, v ktorej obieha okolo Slnka. Sklon osi činí 23,44°, zaokrúhlene 23,5°. Tento náklon spôsobuje existenciu ročných období. Existujú dva slnovraty:

       a) Letný slnovrat  Nastáva okolo 21. júna. V tento deň je Zem najbližšie k Slnku. Vtedy je  z celého roka deň (svetlá časť dňa) najdlhší a noc (tmavá časť dňa) najkratšia. Na severnej pologuli sa začína astronomické leto. Od tohto dňa (21. júna) sa deň (svetlá časť dňa) skracuje.

       b) Zimný slnovrat Nastáva okolo 21. decembra. V tento deň je Zem najďalej od Slnka Vtedy je z celého roka deň najkratší a noc najdlhšia. Na severnej pologuli sa začína astronomická zima. Od tohto dňa sa deň predlžuje.

       Perihélium je bod na obežnej dráhe Zeme okolo Slnka. V tomto bode je Zem najbližšie k Slnku. V tomto bode sa Zem pohybuje najrýchlejšie. Deň, v ktorom je Zem v tomto bode, je dňom letného slnovratu.

       Afélium je bod na obežnej dráhe Zeme okolo Slnka. V tomto bode je Zem najďalej od Slnka. V tomto bode sa Zem pohybuje najpomalšie. Deň, v ktorom je Zem v tomto bode, je dňom zimného slnovratu.

       Keď ide o objekty obiehajúce okolo Zeme, napríklad Mesiac, používajú sa pojmy: perigeum a apogeum.

D) Obratník Raka sa nachádza na severnej pologuli. Je to rovnobežka nachádzajúca sa na zemepisnej šírke 23,5° severne od rovníka, a je to najsevernejšie miesto, kde môže byť Slnko kolmo nad hlavou. K tomu dochádza počas letného slnovratu (okolo 21. júna). Takým mestom v Európe je Almería v Španielsku a obratník ďalej prechádza južnou časťou Malty a Krétou blízko mesta Heraklión.

       Obratník Kozorožca sa nachádza na južnej pologuli. Je to rovnobežka nachádzajúca sa na zemepisnej šírke 23,5° južne od rovníka. Prechádza cez známe mesto Sao Paulo v Brazílii Je to najjužnejšie miesto, kde môže byť Slnko kolmo nad hlavou. K tomu dochádza počas zimného slnovratu (okolo 21. decembra).

       Pásmo medzi obratníkmi je pomenované ako tropické pásmo (trópy). Nad ním je subtropické pásmo. Väčšia časť Európy sa nachádza v subtropickom pásme.

       Na severnej pologuli subtropické začína na obratníku Raka a končí na severnom polárnom kruhu, ktorý leží na 66,5° severnej šírky. Na južnej pologuli subtropické pásmo začína na obratníku Kozorožca a končí na južnom polárnom kruhu, ktorý leží na 66,5° južnej šírky. Nad nimi sa nachádza už iba polárne pásmo, ktoré končia na póloch, t.j. na 90°.

E)  Zem sa otáča okolo svojej osi, ale táto os nemieri voči hviezdam stále presne tým istým smerom. Pomaly sa otáča a v priestore opisuje kužeľ. Tento jav sa menuje precesia zemskej osi. Jedna celá otočka trvá približne 26 000 rokov.

Uverejnené: 26. marca 2026

Prechod na Predslov

Prechod na 2. diel 

Prechod na Najnovšie články na stránke

Prechod na úvodnú stránku – Úvod

Séria článkov o určovaní časov, dní a rokov

Letopočty a kalendáre

Vysvetlenie pojmov

Prehľad letopočtov a kalendárov

Úvod

V predchádzajúcom diely sme uviedli, že súčasťou datovania, ako systematického umiestňovania udalostí na časovú os, je aj ustanovenie a umiestnenie nejakej jednej konkrétnej udalosti na časovú os, vzhľadom na ktorú sa potom všetky ďalšie udalosti datujú. Táto udalosť je potom počiatkom pre určovanie času výskytu všetkých udalostí. Takto zavedenému systému hovoríme letopočet. To sa v histórii národov a náboženstiev aj udialo. Pretože národy či náboženstvá si za počiatok určovania času zvolili udalosti, ktoré sa odohrali v ich vlastnej histórii, vzniklo značné množstvo letopočtov. Je zrejmé, že letopočet nezávisí od astronomického objektu, či javu. Je to voľba, samostatné a nezávislé rozhodnutie príslušného národa alebo náboženstva.Asi najznámejšími letopočtami u nás sú: náš letopočet, letopočet grécky, rímsky a židovský.

       Stanovenie počiatku na časovej osi, od ktorého sa počíta čas – stanovenie letopočtu  –, ešte nie je pre datovanie postačujúce. Ďalej je treba stanoviť, ako sa v rámci príslušného letopočtu bude určovať čas udalostí, čiže určiť spôsob ich umiestňovania na časovú os v rámci príslušného letopočtu. Inými slovami: na časovej osi treba vyznačiť časové úseku v jednotkách času, obyčajne v rokoch, mesiacoch a dňoch. Konkrétnemu systému vyznačených úsekov na časovej osi hovoríme kalendár alebo kalendárový systém. Kalendáre (kalendárové systémy) sa zostavujú vzhľadom na astronomické objekty a javy.

       To isté povedané inými slovami: Kalendárom sa udalostiam v príslušnom letopočte priraďuje dátum, čo je časová vzdialenosť príslušnej udalosti na časovej osi od počiatku vo zvolených jednotkách  času (rokoch, mesiacoch, hodinách, poprípade iných jednotkách). Stručne: Kalendár je spôsob určenia dátumu konkrétnej udalosti, napríklad, dátum narodenia a pod. V kalendároch sa čas (dátum) určuje vzhľadom na druh kalendára a letopočet (podrobnejšie nižšie). O jednotkách času sme pojednali v 1. diely tejto série.  

Letopočty

Pretože nepoznáme okamih stvorenia neba a zeme, nepoznáme ani okamih stvorenia času a priestoru –  nevieme, kedy začal plynúť čas. Inými slovami: nepoznáme počiatok časovej osi, nepoznáme jej vlastný bod vyznačujúci čas „0 sekúnd“. Preto si počiatok (bod „nula sekúnd“) musíme stanoviť sami, aby sme potom vzhľadom naň mohli na časovú os jednotlivé udalosti v plynúcom čase umiestňovať.  

       Toto, ako píšeme vyššie, sa aj udialo. Rôzne národy, ale aj náboženstvá, si zvolili jednu udalosť, ktorá sa im udiala v ich histórii, vzhľadom na ktorú udávajú čas ostatných udalostí. Tým ale vznikol značný počet odlišných systémov letopočtov a datovania, čo spôsobilo mnohé nedorozumenia, komplikácie a chaos v bežnom, ale aj v náboženskom živote. Nuž, neposlúchli sme svojho Stvoriteľa hneď na začiatku, a tak sme si narobili starosti a trápenia aj v tomto smere.    

       Keď to zhrnieme, môžeme povedať: Udalosti datujeme v letopočtoch a kalendároch – každý v tom svojom. Každý spôsob datovania je relatívny. Relatívny preto, lebo je určovaný vzhľadom na nejakú konkrétnu, ale ľubovoľne zvolenú udalosť. O absolútnom datovaní by sme mohli hovoriť vtedy, keď sme datovali vzhľadom na okamih počiatku stvorenia neba a zeme. Ten však nepoznáme presne a spoľahlivo – viac v nasledujúcom diely.

       Letopočet je často pomenovaný aj ako éra. Letopočtov je väčší počet. Uvedieme iba niektoré z nich. V zátvorke uvádzame počiatok príslušného letopočtu vzhľadom na náš letopočet (označený ako n.l.) a významnú udalosť, ktorá je v danom letopočte počiatkom datovania:

Náš letopočet  (narodenie Ježiša Krista)

Rímsky letopočet (753 pred n.l.; založenie mesta Rím)

Grécky letopočet (776 pred n.l.; prvá olympiáda)

Židovský letopočet (3 761 pred n.l.; stvorenie sveta podľa Biblie)

Islamský letopočet (622 n.l; podľa udalosti  arabsky pomenovanej „hidžra“)

Seleukovský letopočet (312 n.l.; Seleucus I. Nicator ovládol Babylon)

Stručne o niektorých  letopočtoch

Náš letopočet – pojednáme nižšie a podrobnejšie.

     Rímsky letopočet  Počiatkom je rok založenie mesta Rím, k čomu podľa legendy malo dôjsť v roku 753 pred n.l. Založili ho bratia Romulus a Rémus.

     Grécky letopočet  Začína rokom 776 pred n.l. Počiatkom je prvý rok gréckej prvej olympiády. V starom Grécku sa olympijské hry konali každé štyri roky a začínali prvým novom Mesiaca po letnom slnovrate. Letopočet sa začal počítať od 1. júla 776 pred n.l.

     Židovský letopočet  Počiatkom tohto letopočtu je prvý deň stvoriteľského týždňa. Je to počiatok stvorenia sveta, ku ktorému malo dôjsť v roku  3 761 pred n.l. Roky v tomto letopočte sa označujú ako Anno Mundi (skrátene AM), čo je latinský výraz, ktorý znamená „v roku sveta“ alebo „od stvorenia sveta“ alebo aj „v roku Zeme“. 

     Islamský letopočet  Počiatok je stanovený na rok 622 n.l.  Podľa islamskej tradície    v tomto roku došlo k presunu (arabsky „hidžra“) Mohameda z Mekky do Mediny. Táto udalosť sa považuje za veľmi významnú v histórii islamského náboženstva.

     Seleukovský letopočet (kalendár) V auguste 312 Seleucus I. Nicator ovládol Babylon a vznikla jedna zo štyroch diadochií, nástupníckych ríš celosvetovej ríše Alexandra Veľkého. Po dobytí Seleukovskej diadochie Rimanmi v roku 63 pred n.l. sa prestal používať v štátnych dokumentoch, ale v bežnom živote a niektorých východných regiónoch sa používal aj v našom letopočte. V židovstve sa používal ako v bežnom živote, tak aj v právnych dokumentoch do 10. až 12. storočia n.l.

Náš letopočet (skratka n. l.)

Roky v tomto letopočte sa počítajú od narodenia Ježiša Krista a označujú sa ako: pred n.l. (pred našim letopočtom) a n.l. (nášho letopočtu). Tiež ako: a) pred Kr. (pred Kristom), čo znamená: pred narodením Krista, b) po Kr. (po Kristovi), čo znamená: po narodení Krista. Rok nula v našom letopočte neexistuje.

Latinské označenie: a) Ante Christum natum (ACN), čo znamená: pred narodením Krista, b) Anno Domini (AD), čo znamená: v roku Pána.

Anglické označenie: Before Christ/After Christ (BC/AC), čo znamená: pred narodením Krista/po narodení Krista

Niektorí autori pred príslušný rok dávajú znamienko plus „+“, čo znamená, že ide roky n.l. (po Kr.). Keď ide o roky pred n.l. (pred Kr.),  pred číselný údaj pridávajú znamienko „-“.

Zavedenie letopočtu

Náš letopočet počítania času, čiže systém Anno Domini, zostavil mních menom Dionysius Exiguus v 6. storočí nášho letopočtu. Žil v Ríme (*470? n.l – †544? n.l.). V roku 525 dostal od pápeža Jána I. úlohu chronologicky usporiadať všetky cirkevné sviatky a udalosti a najmä stanoviť dátum Veľkej noci. Zostavil tzv. veľkonočné tabuľky. Náš letopočet (Anno Domini) zaviedol ako súčasť svojej práce pri určovaní veľkonočných sviatkov.

     V tej dobe sa roky často počítali podľa vlády cisárov, najmä podľa Diokletcánovho letopočtu a platil aj juliánsky kalendár. Dionýzius rok 532 AD priradil k prvému roku vlády cisára Diokleciána  (rok 248 podľa dovtedajšieho kalendára) a rok 525 AD k roku konzulátu Probusa Juniora. Dionýzius Exigus vytvoril praktický a symbolický systém počítania rokov – a náš letopočet (Anno Domioni) sa postupne stal celosvetovým štandardom.

     V našom letopočte niet rok nula. Je zavedený tak, že v roku 1 n.l. mal Ježiš Kristus 1 rok. Podľa cirkevnej tradície sa Ježiš Kristus narodil 25. decembra roku 1 pred n.l.

     V dejinách kresťanstva sa uvádzajú rôzne dátumy narodenia Pána Ježiša Krista. Niektorí autori datovania umiestňujú narodenie Pána do roku 4 až 6 pred n.l. Vychádzajú pritom hlavne z datovania vlády Herodesa Veľkého. Štúdie, urobené v predchádzajúcich dvoch storočiach, ktoré vychádzajú z astronomických údajov, rímskeho,  gréckeho a židovského kalendára a predovšetkým sabatických rokov, potvrdzujú správnosť zavedenia systému náš letopočet Dionýziom Exigusom a datovania narodenie a ukrižovanie Ježiša Krista v ňom.

     Datovanie narodenia nášho Pána je veľmi zložité a náročné, lebo údajov okolo jeho narodenia nie je veľa. Okrem toho, datovanie starodávnych udalostí je samo o sebe veľmi komplikované. Príčina je v tom, že v minulých dobách si jednotlivé národy vytvárali svoje vlastné  systémy počítania času (letopočty a kalendáre). Obyčajne sa datovalo podľa doby vládnutia dynastií panovníkov, doby a rokov jednotlivých vládcov, ktoré sa často zveličovali alebo podľa významných udalostí (grécke počítanie času podľa olympiád). Dokonca nielen národy, ale v rámci nich aj jednotlivé mestské štáty mali svoje vlastné kalendáre.  

     Nech to zoberieme z akéhokoľvek uhla pohľadu, stále zostáva faktom, že dokážeme robiť len relatívne datovanie, čo ale pre praktický život je úplne postačujúce. Letopočet a kalendár sú vždy len otázkou dohody (úzu). Volí sa počiatok letopočtu a v ňom sa ešte volí aj systém počítania času (kalendár mesačný, slnečný alebo mesačno-slnečný).

     Dionýzius Exigus nezanechal vysvetlenie ako dospel k záveru ustanoviť náš letopočet tak, ako ho ustanovil. Štúdie o narodení a ukrižovaní Pána Ježiša Krista, urobené v poslednej dobe, však potvrdzujú správnosť ním zavedeného nášho letopočtu a dátumu narodenia a ukrižovania Pána Ježiša Krista.  Z týchto mne dostupných informácií o datovaní som pre seba urobili definitívne rozhodnutie. Náš letopočet zavedený Dionýziom Exiguom a udalosti v ňom datované podľa Gregoriánskeho kalendára považujem za správny systém počítania času a určovania dátumu udalostí. Tohto systému datovania sa pridŕžam od  konca roka 2023: v roku 1 n.l. Ježiš Kristus mal 1 rok a v roku 33 n.l. bol ukrižovaný.

Kalendáre

 

Kalendár a hodinky sú pre človeka každodennou a najpraktickejšou vecou pre určovania dátumu a času. Počet dní v každom kalendári musí byť celé číslo.

     Kalendár je systém organizovania dní do týždňov, mesiacov a rokov. Kalendár je prostriedok na určovanie období v roku a všeobecne aj pre datovanie a chronológiu dejín ľudstva. Rok v nich sa delí na ročné obdobia, mesiace, týždne a  dni. Ročné obdobia a mesiace zvyčajne majú svoje vlastné pomenovanie.  Dni, týždne, mesiace a roky v kalendároch musia byť celé čísla, aj napriek tomu, že sú odvodené z astronomického roka, mesiaca a  dňa, ktoré nie sú celé čísla,  

     V kalendároch, na rozdiel od astronomických období akými sú lunárny mesiac, slnečný rok, sa hovorí o kalendárnych mesiacoch a kalendárnych rokoch. Zosúladiť koncepciu kalendárneho mesiaca s lunárnym mesiacom a kalendárneho roka so solárnym rokom predstavuje určitý problém, s ktorým sa systém kalendárov musel nejako vysporiadať.

     Kalendárom sa na časovej osi v rámci príslušného letopočtu vymedzujú úseky (či body) vo zvolených časových jednotkách. Pretože kalendáre sú zostavované podľa astronomických objektov (Slnko a Mesiac) a astronomických javov (obeh Zeme okolo Slnka; obeh Mesiaca okolo Zeme; fáze Mesiaca), preto máme tri druhy kalendárov: slnečný (solárny), mesačný (lunárny) a lunárno-solárny kalendár. Niektoré kalendáre sú pomenované podľa autorít, ktoré ich zaviedli (ustanovili ich používanie, uzákonili). Napríklad, gregoriínsky kalendár zaviedol pápež Gregor XIII. pápežskou bulou.

     Často sa slovom kalendár súčasne myslí aj sám letotopočet. Napr. keď sa povie „podľa rímskeho kalendára“ rozumie sa tým dátum (časový údaj) určený podľa rímskeho spôsobu počítania času v rímskom letopočte. Nie je to presné, lebo v rámci jedného letopočtu sa môže používať viacero typov kalendárov. Napríklad, v rámci nášho letopočtu sa bežne používa gregoriánsky kalendár a juliánsky kalendár. 

Druhy kalendárov

Lunárny kalendár  

je založený na lunárnom synodickom mesiaci, čo je doba, ktorá uplynie medzi dvoma po sebe idúcimi tými istými fázami Mesiaca. Každý lunárny mesiac trvá rovnako dlhú dobu, a to 29,5306 bežných dní, približne 29,5 bežného dňa. Keďže lunárny mesiac trvá približne 29,5 dňa. Kalendárne mesiace v lunárnom kalendári majú striedavo 29 a 30 dní spolu 354 dní. Definíciu základných pojmov a jednotiek času sme urobili v 1. diely.

     Rok v lunárnom kalendári (lunárny kalendárny rok) má 12 kalendárnych mesiacov. Dvanásť lunárnych synodických mesiacov spolu predstavuje 354,36707 bežných dňa (354 dní, 8 hodín, 48 minút a 34 sekúnd). Rok v lunárnom kalendári je preto o 11 dní kratší ako solárny rok. To spôsobuje posun začiatku lunárneho roka oproti solárnemu roku. Začiatok každého roka lunárny rok začína o 11 dní skôr ako solárny rok. Preto v lunárnom kalendári niet „zimných“ alebo „letných“ mesiacov. Každý z lunárnych mesiacov sa môže v priebehu času ocitnúť v ľubovoľnom ročnom období. Tento cyklus má periódu približne 33 rokov.

Solárny kalendár

Solárny kalendár je kalendár založený na obehu Zeme okolo Slnka. Je to najpresnejší a dnes najpoužívanejší spôsob merania času v bežnom živote. Je založený na solárnom (slnečnom) roku. Solárny rok trvá 365 bežných dní 5 hodín 48 minút 45,4 sekundy (31 556 925,4 sekúnd), čo je 365,242192 129 násobný bežný slnečný deň. Povedané zjednodušene: Je to doba jedného obehu Zeme okolo Slnka.  

       Kalendárne mesiace v solárnom kalendári, ktorých je 12, nezodpovedajú lunárnym mesiacom. Mesiace v solárnom kalendári sú zavedené tak, aby súčet ich trvania v dňoch zodpovedal trvaniu solárneho roku v dňoch, čo je 365 dní v bežnom roku a 366 v priestupnom roku. Kalendárne mesiace preto majú striedavo 30 a 31 dní, pričom jeden mesiac (február) má 28 dní v bežnom roku a 29 dní v priestupnom roku.

       Fázy Mesiaca v solárnom kalendári nezodpovedajú fixne rovnakým dňom v mesiaci (ako je to v lunárnom kalendári), ale sa pohybujú v rámci kalendárneho solárneho mesiaca. V solárnom kalendári sa nemenia ročné obdobia – v každom roku začínajú v tom istom dni, čo je veľká výhoda tohto kalendára.

Luni-solárny kalendár

Luni-solárny kalendár je kalendár, ktorý kombinuje fázy Mesiaca (mesiace) s obehom Zeme okolo Slnka (roky a ročné obdobia). Je založený na lunárnom mesiaci a pevnom počte 12 mesiacov v roku, podobne ako lunárny kalendár. To platí o bežnom roku. Aby tento kalendár bol v súlade so solárnym rokom, raz za dva či tri roky (v tzv. v priestupnom roku) sa pridával extra trinásty tzv. priestupný mesiac (nie deň, ale celý mesiac). To sa robí 7x za 19 rokov (čo je tzv. Mesačný cyklus). Luni-solárny kalendár je teda kombinácia lunárneho a solárneho kalendára. V tomto kalendári mesiace idú podľa Mesiaca a roky podľa Slnka a preto sa pre dorovnanie na slnečný rok (slnečný cyklus) občas pridáva jeden mesiac.

Juliánsky kalendár

Juliánsky kalendár zohral významnú úlohu v reformovaní počítania času v staroveku. K reforme došlo v roku 46 pred n.l. Dal ho zostaviť vtedy v Rímskej republike vládnuci Július Cézar. Zostavenie tohto kalendára sa spája s menom alexandrijského astronóma Sosigéna. Sosigenes z Alexandrie bol grécky astronóm pôsobiaci v Ptolemaiovskom Egypte v 1. storočí pred n.l. Pôsobil ako poradca Júliusa Cézara pri reforme rímskeho kalendára.

       Reforma prebiehala v roku 46 pred n.l. Výsledkom reformy bol kalendár, ktorý nesie meno Júliusa Cézara a poznáme ho pod pomenovaním juliánsky kalendár. Do praxe bol zavedený Júliusom Cézarom s platnosťou od 1. januára 45 pred n.l. Na základe juliánskeho kalendára vznikol dnešný gregoriánsky kalendár.

       Juliánsky kalendár je solárny kalendár. Rok v juliánskom kalendári má počas troch rokov 365 dní (to je normálny alebo bežný rok) a každý štvrtý rok má 366 dní (toto je priestupný rok). Priemerný rok v tomto štvorročnom cykle má 365,25 dní. Priemerný solárny (slnečný) rok má však 365,2422 dní. To znamená, že 1 rok v juliánskom kalendári je dlhší ako 1 rok v solárnom kalendári a je dlhší o 11 minút a 14 sekúnd.

       Táto odchýlka spôsobuje, že solárny rok (solárny kalendár) predbieha juliánsky rok (juliánsky kalendár). Povedané jednoduchšie: Slnko (príroda) predbieha juliánsky kalendár. Nastal deň jarnej rovnodennosti (21. marec), ale juliánsky kalendár ukazuje, že jarná rovnodennosť ešte len príde.^A),  Pre rok 2026 by jarná rovnodennosť podľa juliánskeho kalendára mala nastať až o 13 dní  neskôr, čiže až o 13 dní neskôr ako ona bola už nastala dňa 21. marca. (Článok je napísaný a uverejnený 6. apríla 2026)

       Odchýlka o 11 minút a 14 sekúnd za 1 rok sa nabaľuje s každým rokom. To spôsobuje, že juliánsky kalendár nesleduje ročné cykly, ako ony skutočne nastávajú v prírode (a v solárnom roku a v podľa solárneho kalendára). Ročné obdobia (podľa Slnka, v prírode) nastávajú skôr, ako ich oznamuje juliánsky kalendár. K odchýlke juliánskeho kalendára od solárneho roka o jeden deň dochádza za 128 rokov, čo je približne o 3 dni za 400 rokov. Juliánsky kalendár sa nezhoduje predovšetkým s dátumom jarnej rovnodennosti, čo je dôležité pre stanovenie Veľkej noci.^B) Tento nedostatok je odstránený v gregoriánskom kalendári.

Gregoríánsky kalendár

V 16. storočí n.l. odchýlka juliánskeho kalendára od solárneho roka bola 10 dní vzhľadom na rok 325 n.l. V tomto roku bol na Nicejskom koncile dátum jarnej rovnodennosti stanovený na 21. marec. Nesúlad odstránil pápež Gregor XIII., ktorý zreformoval juliánsky kalendár. Uskutočnil to tak, že nariadil, aby po 4. októbri 1582 ihneď nasledoval 15. október. Tým odstránil prebytočných 10 dní.  

       To by ale nebolo postačovalo na zosúladenie juliánskeho kalendára so solárnym (slnečným) rokom. Ďalšia úprava spočívala v tom, že tisícročia môžu byť priestupnými rokmi iba vtedy, keď sú deliteľné číslom 400 bezo zbytku. Takže roky 1700, 1800, 1900 neboli priestupné, ale obyčajné roky – február v nich mal namiesto 29 len 28 dní (rok 2000 bol už priestupný rok, ako si to aj pamätáme). Tým sa dosiahla lepšia zhoda kalendárneho roka s astronomickým solárnym rokom.  

       Jarná rovnodennosť sa v gregoriánskom kalendári neposúva dozadu oproti astronomickej – nenastáva neskôr. Jarná rovnodennosť v gregoriánskom kalendári nastáva v rovnakom dni (21. marca). Odchýlka juliánskeho kalendára v roku 1900 dosiahla 13 dní. Rok juliánskeho kalendára je dlhší, preto Vianoce podľa gregoriánskeho kalendára sa slávia skôr o 13 dni oproti Vianociam podľa juliánskeho kalendára. Rovnako aj Nový rok. V tomto roku 25. december 2025 juliánskeho kalendára pripadol na 7. január 2026 gregoriánskeho kalendára. Silvester 2025 juliánskeho kalendára slávili 13. januára 2026 gregoriánskeho kalendára.

Poznámky

A) Jarná a jesenná rovnodennosť sú dni v roku, v ktorých deň a noc trvajú približne rovnako dlho (asi 12 hodín) na celej Zemi. Jarná rovnodennosť nastáva 20.-21. marca. Začína sa jar. Deň sa začína predlžovať. Jesenná rovnodennosť nastáva 22.-23. septembra. Začína sa jeseň. Deň sa začína skracovať.

B) Pascha a Veľká noc aich ustanovenie

Židovská Pascha, hebr. Pesach (ušetrenie, vynechanie), je Hospodinom ustanovená slávnosť. Je to spomienka na východ Izraelitov z Egypta (2. Mojžišova 12. kapitola).

Ustanovenie Paschy

Slávnosť Baránka

Nisan bol Izraelu ustanovený za prvý mesiac roka (2. Mojžišova 12:2). Ním v Izraeli začína jar aj náboženský rok.

       V 10. deň mesiaca nisan si každá domácnosť mala vybrať bezchybného baránka (verš 3-5). Baránka mali opatrovať do 14. dňa tohto mesiaca (verš 6).

       Večer 14. nisana medzi oboma večernými časmi^C) mali baránka zabiť (verš 6) a jeho krvou potrieť veraje a horný prah dverí na dome, v ktorom budú baránka jesť (verš 7). Jeho mäso mali jesť pečené na ohni spolu s nekvasenými chlebmi a horkými bylinkami (verš 8-9). Mali ho jesť tak, aby z neho do rána nezostalo nič, a to, čo by zostalo sa malo spáliť na ohni (verš 10).

       Baránka mali jesť s prepásanými bedrami, obuvou na nohách, palicou v ruke a narýchlo, lebo to je pesach Hospodinovo <Pesach Hospodinovo = (ušetrujúce) preskočenie Hospodinovo, čiže slávnosť baránka> (verš 11). V tú noc Hospodin prešiel Egyptom a pobil prvorodených Egypťanov, ale „prešiel“ (hebr. pesach) ponad domy Izraelitov označené krvou baránka – odtiaľ názov Pascha.

Ustanovenie dňa (dátumu) Paschy

Slávnosť Pesach sa má sláviť v mesiaca nisan v deň, v ktorom nastane spln Mesiaca. Spln Mesiaca v mesiaci nisan nastáva v 14. – 15. dni, najčastejšie v 15. deň. Židovský kalendára je lunárny. Riadi sa astronomickým Mesačným cyklom, ktorý priemerne trvá 29,5 dňa. V židovskom kalendári mesiace majú 30 dní (Nisan, Siván, Av, Tišri, Ševat) alebo 29 dní (Ijár, Tamuz, Elul, Tevet, Adar (v bežnom roku)). Priestupný rok má 13 mesiacov (pridáva sa mesiac Adar II).

       Doba 12. mesiacov bežného židovského lunárneho kalendára sa nezhoduje s dobou 12. mesiacov solárneho kalendára. Židovský kalendár je preto pohyblivý, aby sa dosiahla zhoda so solárnym kalendárom. To je dôvod, prečo v židovskom kalendári je zavedený bežný rok a priestupný rok, v ktorom sa pridáva Adar II.  

       V židovstve sú dva kalendárne systémy: Náboženský rok začína mesiacom nisan (náš marec-apríl) a Občiansky rok, začína mesiacom tišri (náš september-október). Fázy Mesačného cyklu (deň v mesiaci): nov – 1. deň; prvá štvrť – 7. deň; spln –14.-15. deň; tretia štvrť  – 22. deň; koniec cyklu – 29.-30. deň.

       Mesiac nisan bol Izraelu ustanovený za prvý mesiac roka a je to prvý jarný mesiac. Pascha musí byť slávená vždy v tomto mesiaci a to v deň, v ktorom je Mesiac v splne. Preto pohyblivý židovský kalendár musí nastavený tak, aby boli splnené menované podmienky na slávnosť Paschy. To je dosiahnuté nasledovne:

       Deň 1. nisan pripadá na nov toho cyklu Mesia, v ktorom spln je prvým splnom po jarnej rovnodennosti. Deň v Izraeli začína po západe Slnka. Inými slovami:

   a) Deň 1. nisan je deň totožný s novom, ktorý je najbližšie k prichádzajúcemu dňu jarnej rovnodennosti tak, aby spln (14. nisan) bol už dňom po jarnej rovnodennosti.

   b) Pesach (14. nisan) musí byť v deň, v ktorom nastane prvý spln Mesiaca po jarnej rovnodennosti.

Sviatok Paschy v Izraely v roku 2026

Prvý jarný spln Mesiaca nastal 2. apríla ráno o 5 hodín a 11 minút ráno. Pretože v Izraeli začína deň západom Slnka, 14. nisan začal 1. apríla večer po západe Slnka a skončil 2. apríla západom Slnka.  Sviatok tohoročnej Paschy sa preto viazal na 1. apríla 2026.

Pascha je viacdňový sviatok a v Izraeli trvá 7 dní:

   Prvý deň  je Veľký sviatok (seder) a začína sederovou večeru. Je to hlavný sviatok a pripomína sa ním odchod z Egypta.

   Druhý – šiesty deň je sviatočným obdobím, ale počas neho sa aj pracuje. V celom tomto sedemdňovom období sa neje kvasený chlieb (týždeň nekvasených chlebov).

   Siedmy deň je slávnostná bohoslužba v synagóge a západom Slnka končí Pascha (týždeň nekvasených chlebov).

Ako sú ustanovené Veľkonočné sviatky?

V kresťanstve sú Veľkonočné sviatky tiež pohyblivým sviatkom. Sú určené tak, že je pevne ustanovený (definovaný) dátum Veľkonočnej nedele, a to nasledovne: Veľkonočná nedeľa je prvá nedeľa po prvom jarnom splne. Prvý jarný spln je prvý spln Mesiaca prvý spln po jarnej rovnodennosti^A).

       V dnešnom roku, v roku 2026, prvý jarný spln pripadol na štvrtok 2. apríla a tak Veľkonočnou nedeľou bola nedeľa 5. apríla.

C) Význam výrazu medzi dvoma večermi časmi

 Tento výraz sa vzťahuje na rozdelenie večera na dve časti v Izraeli.

       Prvý večer nastáva, keď sa Slnko už skláňa k západu – začína byť bližšie k západu ako k poludniu. To je čas približne o 15,00 hod.

       Druhý večer nastáva pri západe Slnka. Slnko zašlo za horizont. Nastal súmrak, deň prechádza do noci. 

Uverejnené: 6. apríla 2026 

Prechod na Prológ

Prechod  na 3. diel

Prechod na Najnovšie články na stránke

Prechod na úvodnú stránku – Úvod

Úvod

Z hľadiska autority a dôveryhodnosti delíme datovacie metódy na biblické a mimobiblické. Biblická metóda vychádza z údajov zapísaných v Písme. Mimobiblické metódy sú založené na ľudských možnostiach a schopnostiach skúmania, akými sú archeologický výskum, historický výskum a podobne. Vzhľadom na pravdivosť a neomylnosť Písma ako Božieho slova (striktne vzaté to sa týka pôvodných spisov) je biblické datovanie nadradené mimobiblickému datovaniu. Ak vznikne nesúlad medzi biblickým a mimobiblickým datovaním, biblické datovanie treba považovať za pravdivé a dôveryhodné a treba hľadať spôsoby, ako opraviť mimobiblické datovanie danej udalosti. Biblia má najvyššiu prioritu aj ako zdroj pre datovanie. O datovaní, zdrojoch a prostriedkoch, sme písali v predchádzajúcich dieloch. Pre účely tohto článku si stručne pripomenieme, aké sú ciele datovania.

Cieľom datovania udalostí je spoľahlivé a čo najpresnejšie určenie dátumu, kedy k danej udalosti došlo, čo potom umožní lepšie porozumenie jej významu. Alebo inými slovami: cieľom je spoľahlivé umiestnenie príslušnej udalostí na časovú os. K tomu je potrebné mať zdroj, ktorý takúto identifikáciu umožní. Takými zdrojmi sú biblické genealógie (rodokmene) a chronogenealógie (chronorodokmene)^A), archeologické vykopávky, archívne materiály a ich kombinácie.¹⁾ Údaje získané archeologickým výskumom sú niekedy doplňované datovaním prostredníctvom prirodzenej rádioaktivity niektorých chemických prvkov.

Metódy datovania

Biblická metóda datovania

Je založená na poznaní a údajoch, zdrojom ktorých je zapísané Božie slovo, písma Starého a Nového zákona (kánon). Dejiny ľudstva v období od stvorenia po potopu je možné datovať len biblicky. Toto datovanie je veľmi presné vďaka zapísaným chronorodokmeňom.^A) Na základe chronorodokmeňov vieme presne datovať aj obdobie od potopy po smrť Jakoba (Izraela), teda obdobie patriarchov. Datovanie na základe biblických chronorodokmeňov po smrť Jakoba sa deje v systéme počítania rokov od stvorenia sveta, teda v systéme letopočtu Anno Mundi („rokov sveta“, AM). Prepočtu na náš letopočet (n.l, pred Kr.) sa venujeme nižšie. Pravdivosť (dôveryhodnosť) a bezchybnosť tohto datovania sa odvíja od pravdivosti a neomylnosti zapísaného Božieho slova. Stopercentná neomylnosť Božieho slova sa vzťahuje na pôvodné spisy (autografy). Otázky prepisov, opisov, kopírovania a prekladov sa dotkneme tiež nižšie.

       Je dôležité uvedomiť si, že obdobie od stvorenia po potopu je možné datovať len biblicky. Mimobiblické datovanie tohto obdobia možné nie je, pretože akékoľvek zdroje z tohto obdobia, ktoré by mohli poslúžiť pre archeologický či historický výskum, boli zničené globálnou katastrofickou potopou za dní Noacha. Mimobiblické datovanie obdobia patriarchov, najmä starovekej Mezopotámie a Egypta pred rokom 2 000 pred Kr., je mimoriadne nedôveryhodné a nepresné z dôvodov, ktoré opíšeme nižšie.

       Písmo obsahuje chronorodokmene len po Jozefa. Pre neskoršie generácie uvádza len rodokmene. Rodokmene neposkytujú údaje na časovej osi. Slúžia na relatívne datovanie, nie na absolútne datovanie. K datovaniu prispievajú údaje o rokoch panovania judských a izraelských kráľov. K datovaniu udalostí izraelského národa v systéme nášho letopočtu (pred Kristom a po Kristovi) prispieva aj mimobiblické datovanie. Dôveryhodnosť a presnosť takéhoto datovania je len taká, aká je dôveryhodnosť a presnosť dátumu určeného historickým či archeologickým výskumom. Užitočnými sú najmä tie udalosti, ktoré dokážeme dôveryhodne a pomerne presne datovať mimobiblickými metódami a stotožniť či skorelovať s biblickými udalosťami a údajmi.

Mimobiblické metódy datovania

Sú založené na archeologickom alebo historickom výskume. Archeologický výskum je založený na vykopávkach. Vykopávky je potrebné interpretovať a datovať. Ide preto o nepriamu metódu datovania s množstvom nejednoznačností. Vykopané nálezy sa datujú tak, že je snaha ich korelovať (zosúladiť) s dovtedy známou históriou či inými archeologickými nálezmi.

       Je snaha používať aj metódy datovania založené na fyzikálnych princípoch, ako napríklad pomocou rádioaktívneho rozpadu prvkov, najmä uhlíka. Tieto metódy sú však málo spoľahlivé, často poskytujú veľmi nepresné, zavádzajúce alebo nejednoznačné výsledky.

       Súčasťou vykopaných nálezov môžu byť aj písomné záznamy (v rôznych často dovtedy nepoznaných jazykoch) zaznamenané na rôznych nosičoch, ako kamenné dosky či múry budov (maľby či rytiny), hlinené doštičky, papyrus a podobne). Tieto záznamy nie sú vždy nevyhnutne pravdivé. Napríklad záznamy bojujúcich strán, dvoch národov, zaznamenané jednou aj druhou stranou často vykazujú nezrovnalosti. Sumerské záznamy o panovaní kráľov v starovekej Mezopotámii obsahujú nafúknuté obdobia a zbožšťovanie kráľov, čím vykazujú nedôveryhodný zdroj datovania obdobia spred 2 000 rokov pred Kr. Aj datovanie raných egyptských dynastií je tu veľmi otázne. Nafukujú sa obdobia ich panovania, čím posúvajú dynastie akoby žili ďaleko pred potopou –  a to je zrejmý nezmysel.

       Historické metódy datovania sú založené na nájdených zachovaných písomnostiach, ktoré obsahujú aj časové údaje, teda na kronikách zapísaných historikmi. Lepšia situácia pre mimobiblické datovanie nastáva pre obdobie bližšie (mladšie) ako 2 000 pred Kr. Mnohí archeológovia či historici sa pokúšajú zosúladiť archeologické či historické údaje  s biblickými údajmi, aby získali čo najpresnejšie historické datovanie. Približne pre obdobie od roku 620 pred Kr. sa za dôležitý vzťažný zdroj datovania považuje Ptolemajov kánon^B) a ďalšie klasické zdroje, ktoré sú v jednotlivostiach doplňované z babylonských tabuliek a egyptských papyrusov. Rozdielnosti medzi nimi niekedy nepresahujú rozpätie jedného roka a v niektorých prípadoch sa dátum líši len v rozmedzí jedného týždňa alebo je dokonca zhodný.

       Uvádza sa, že spoľahlivé datovanie máme od roku 1 400 pred Kristom vďaka údajom z Mezopotámie z obdobia Asýrie. Asýrčania každoročne menovali (ustanovili) úradníka (limmu)²⁾ a jeho menom sa označoval rok jeho úradu. K príslušnému menu (roku) sa často priraďovali i významné udalosti, napríklad mená kráľov a začiatok ich kraľovania alebo ich vojenské ťaženia a pod. Vznikla tak séria sekvencií overených udalostí. Napríklad k zatmeniu Slnka v roku takéhoto úradníka menom  Bur-Sagala došlo 15. júna 763 pred Kristom, čím je fixovaná séria rokov a udalostí od roku 892 až do roku 648 pred Kristom a s doplňujúcim materiálom až od roku 911 pred Kristom.

       Pomocou záznamov týchto úradníkov (limmov) a eponymov (zoznamov kráľov s menami a dobou ich panovania) sa v asýrskych dejinách historici dostávajú takmer k roku 2 000 pred Kr. s najväčšou možnou chybou jedného storočia, ktorá sa znižuje až na jedno desaťročie v dobe od 1400 do 1 100 pred Kr. Babylonské záznamy vládcov a historické rozprávania o kontaktoch medzi asýrskymi a babylonskými panovníkmi pomáhajú datovať históriu oboch kráľovstiev medzi rokmi 1 400 až 800 pred Kr.

       Zodpovedné údaje z rozmedzia rokov 2 100 až 1 200 pred Kr. sa získavajú z egyptských prameňov. Obsahujú zoznamy kráľov, datovanie súdobých pamiatok, záznamy o pohraničnom styku s Mezopotámiou a inými krajinami i niekoľko astronomických úkazov s  dátumom a menom vtedajšieho panovníka. Vďaka tomu sa obdobie rokov 2 134 – 1 786 dá datovať s chybou maximálne desať rokov a podobne aj obdobie rokov 1 552 – 1 070 pred Kr.

       Obdobie od zhruba 2 000 pred Kr. po potopu (asi 2 500 pred Kr.) sa nedá spoľahlivo mimobiblicky datovať. Z pohľadu biblického svetonázoru (pravdivosti a neomylnosti Písma) je zrejmé, že staroveké civilizácie (národy) majú svoj počiatok až po celosvetovej katastrofickej potope za dní Noacha (Noeho, približne 2 500 pred Kr.) a špecificky po zmätení jazykov v Bábeli (približne 2 400 pred Kr.). Akákoľvek udalosť spojená so starovekými civilizáciami sekulárne datovaná na dátum skorší ako 2 500 pred Kr. je nielenže málo dôveryhodne datovaná, ale je datovaná zaručene nesprávne.

       Archeologické objavy sa dopĺňajú rádioaktívnym datovaním, ktoré však je veľmi nespoľahlivé a pre biblickú chronológiu máločo užitočné. Presné (absolútne) datovanie udalostí, najmä  dávnej minulosti, pomocou rádiometrického datovania je neriešiteľný problém. Potešujúce však je, že mimobiblické zdroje, najmä archeológia, postupne odkrývajú a potvrdzujú existenciu viacerých udalostí a faktov tak, ako sú zaznamenané v Biblii. Pre biblického veriaceho v evanjelium však táto skutočnosť nie je podstatná, lebo jeho viera je darom od Boha a opiera sa o Písmo, nie o iné zdroje. Veríme tak, ako uvádza Písmo a v moci zjavuje Svätý Duch.

       Mezopotámska a egyptská chronológia pomáha datovaniu objavov na území Izraela a biblických udalostí. Pre to je užitočné porovnanie histórie (udalostí) hebrejských kráľovstiev s Asýriou a Babyloniou. Odkryté série vrstiev svedčiace o ľudskom osídlení starovekého Kanaánu^C) často obsahujú datovateľné predmety, ktoré sa dajú spojiť s odpovedajúcimi dátami z mezopotámskych a egyptských zdrojov.  Udalosti zo Šalamúnovej doby je možné datovať s chybou desať rokov, ktorá klesá takmer k nule v dobe pádu Jeruzalema a Judského (Južného) kráľovstva v roku 586 pred Kr.

       Do datovania vnášajú nepresnosť aj kalendárne výpočty kraľovania jednotlivých kráľov. Podľa tzv. nástupnického systému sa časť kalendárneho roka, ktorá uplynula od nástupu panovníka na trón po najbližší Nový rok, nezapočítavala ako prvý rok jeho vlády, ale ako „nástupný rok“ (pripisovala sa do rokov vlády jeho predchodcu). Prvý rok kraľovania v tomto systéme sa teda počítal od najbližšieho Nového roku (od prvého dňa prvého mesiaca najbližšieho nového roka). Avšak v nenástupníckom systéme počítania rokov kraľovania sa časť roka medzi nástupom a najbližším Novým rokom chápala už ako prvý rok vlády a druhý sa počítal od najbližšieho Nového roka. Pre správne porozumenie chronologických údajov v knihách kráľovských a Paralipomenon (kroník) je zvlášť dôležité vedieť, akého spôsobu počítania sa používalo.

       Podobne ako s nástupníckym a nenástupníckym systémom pri datovaní je to aj s informáciou, že ten a ten kráľ urobil niečo v prvom alebo v tom a tom roku svojho  kraľovania. Vysvetlenie na príklade: Kýros vstúpil do Babylona v októbri 539 pred Kr. ako víťaz a dobyvateľ a stal sa tam kráľom. V prvom roku svojej vlády vydal dekrét (edikt) o návrate Židov do Jeruzalema. Nepoznáme však presný dátum (deň) vydania dekrétu. Bolo to ešte v kalendárnom roku 539 pred Kr. alebo až v roku 538 pred Kr.? Do datovania to vnáša možnú nepresnosť (chybu) jedného roka. Podobne je to aj s údajmi o izraelských kráľoch a iných vládcoch dávnych vekov, keď sa uvádza, že niečo urobili v tom a tom roku svojho vládnutia. Táto nepresnosť sa hromadí (kumuluje) v reťazci datovania podľa doby vládnutia.

Biblická chronológia od stvorenia po patriarchov

Zdroje biblického datovania

Pre datovanie starozákonnej doby ako hlavné zdroje datovania sa používajú tri texty Starého zákona ⁵⁾: masoretský text, Septuaginta (označovaná aj ako LXX) a Samaritánsky Pentateuch.

       Masoretský text používajú protestantské preklady (anglický preklad kráľa Jakuba, Bible kralická, Roháčkov preklad atď.), pretože ho považujú za najdôveryhodnejší zdroj starozákonných textov. Prepisovači zvaní masoreti štandardizovali  hebrejský (a miestami aramejský) text, ktorý pôvodne pozostával len zo spoluhlások – zaviedli preň vokalizačný systém. Kvôli výslovnosti doplnili do textu samohlásky (vokalizačné znaky). Nie sú známe spisy, ani ich pôvod, ktoré pri prepisoch používali. Masoretský text vznikal prepismi počas viacerých storočí. Najstarší dochovaný známy úplný masoretský text je z roku 1008 n. l. (po Kr.).

       Septuaginta je grécky preklad Starého zákona, ktorý vznikol v treťom storočí pred n. l. (pred Kristom). Tento preklad bol po svojom vzniku značne rozšírený. Používali ho najmä Židia žijúci v cudzích krajinách, ktorí už bežne nehovorili hebrejsky, ale používali gréčtinu. Septuaginta sa v niektorých pasážach líši od masoretského textu.

       Samaritánsky Pentateuch (päť kníh Mojžišových) je hebrejská verzia piatich Mojžišových kníh, ktorá vznikla v prvom storočí pred Kristom v Samárii, na území a v prostredí, kde žilo zmiešané pokolenie Židov a asýrskych presídlených zajatcov z iných národov.

       Textové rozdiely medzi Septuagintou a masoretským textom sa týkajú aj biblickej chronológie. Podľa Septuaginty žil Matuzalem ešte 14 rokov po potope, čo, samozrejme, je zjavná chyba, ktorá vznikla pri prepise či preklade.

       Pri datovaní udalostí v systéme letopočtu „AM“ (Anno Mundi), čiže „od stvorenia sveta“, vychádzame z toho, že stvorenie sveta a stvorenie Adama spadajú do roku 1 AM. Adam zomrel roku 930 AM, Noach sa narodil v roku 1056 AM, potopa nastala o 600 rokov neskôr, teda v roku 1 656 AM. Abrahám sa narodil, keď mal Térach 1 30 rokov,^D) čiže 352 rokov po potope, v roku 2 008 AM.

       Tieto údaje o rokoch máme z Písma, z rodokmeňov uvedených v 1. knihe Mojžišovej (Genezis). Významné starozákonné udalosti datuje priamo samotné Písmo tým, že uvádza takzvané „chronorodokmene“. Rodokmeň uvádza rodovú líniu bez umiestnenia na časovú os. Chronorodokmene uvádzajú, kedy sa dotyčný predok, významný Boží muž, narodil, koľko mal rokov, keď sa mu narodil syn či synovia (spravidla, ale nie výhradne prvorodený syn), koľko rokov žil po splodení syna a koľkých rokov sa dožil (koľko mal rokov, keď zomrel). Chronorodokmene umiestňujú rodokmene na časovú os a spojito prepájajú jednotlivé pokolenia z hľadiska času. Príkladom sú chronorodokmene v 1. Mojžišovej 5 a 11. Keďže chronorodokmene, ktoré sú v Písme zapísané, sú súvislé a nemajú medzery, vieme podľa nich datovať významné udalosti v systéme letopočtu AM. V 1. Mojžišovej 5 je zapísaný chronorodokmeň od Adama až po Noacha a jeho synov. V 1. Mojžišovej 11 je zapísaný chronorodokmeň od Noachovho syna Sema až po Abraháma. 

       Abrahámovi sa narodil zasľúbený syn Izák, keď mal sto rokov, v roku 2 108 AM (1. Mojžišova 21:5). Abrahám sa dožil 175 rokov, zomrel v roku 2 183 AM (1. Mojžišova 25:7). Izákovi sa narodili dvojičky Ezav a Jakob, keď mal 60 rokov (1. Mojžišova 25:26). Jakob sa teda narodil v roku 2 168 AM. Izák sa dožil 180 rokov (1. Mojžišova 35:28), zomrel v roku 2 288 AM. Jakob sa dožil 147 rokov (1. Mojžišova 47:28), zomrel v roku 2 315 AM. Jozef, Jakobov syn, sa dožil 110 rokov (1. Mojžišova 50:22 a 26), zomrel v roku 2 369 AM. Pre obdobie po Jozefovi už Písmo neobsahuje súvislé chronorodokmene, ale iba rodokmene.^E) 

       Aby sme mohli spoľahlivo datovať stvorenie sveta (ktoré sa udialo v 6 dňoch) v systéme nášho letopočtu pred Kristom, musíme vedieť v tomto systéme spoľahlivo datovať narodenie Abraháma, čím nám vznikne matematický prepočet medzi datovaním v systéme AM a datovaním v systéme letopočtu „pred Kristom“. Jeden z výpočtov⁴⁾ založených na masoretskom texte kladie narodenie Abraháma^F) do roku 2 170 pred Kr. To kladie datovanie^G)  začiatku potopy do roku 2 522 pred Kr. a datovanie stvorenia do roku 4 178 pred Kr.

Datovanie narodenia Abraháma

K datovaniu narodenia Abraháma⁴⁾ v systéme letopočtu „pred Kristom“ napomáha niekoľko chronologických údajov z Písma. Výstavba Šalamúnovho chrámu začala 480 rokov po vyjdení z Egypta (1. Kráľov 6:1), čo bolo v štvrtom roku vlády kráľa Šalamúna, čiže v roku 970 alebo 971 pred Kr. Tým datujeme exodus izraelského národa z Egypta do roku 1 450 pred Kr. (1450 = 970 + 480). Izraelský národ prebýval v Egypte 430 rokov (2. Mojžišova 12:40). Izraelský národ teda odišiel dole do Egypta v roku 1 880 pred Kristom (1880 = 1450 + 430). Jakob (Izrael) mal 130 rokov, keď odišli dolu do Egypta (1. Mojžišova 47:9). Izák mal 60 rokov, keď sa mu narodil Jakob (1. Mojžišova 25:26). Abrahám mal 100 rokov, keď sa mu narodil Izák (1. Mojžišova 21:5). Spočítaním týchto časových intervalov pre narodenie Abraháma dostaneme rok 2 170 pred Kr. Z toho vyplýva datovanie potopy na 2 522 pred Kr. a datovanie stvorenia na 4 178 pred Kr.

       Ak by sme pre biblické datovanie použili iné texty písem Starého zákona než masoretský text, o ktorých však existujú viaceré indície, že sú zaťažené chybami pri prepise či preklade, dospeli by sme k najskoršiemu možnému dátumu stvorenia (v prípade použitia Septuaginty), a to približne roku 5 400 pred Kr. Podľa židovského kalendára (datovanie v rokoch v AM), k stvoreniu sveta došlo v roku 3 761 pred Kr.

Dátum význačných udalostí

Uvádzame dátum význačných udalostí podľa našich úvah a datovania. Tieto dátumy treba považovať za oporné body datovania v našich ďalších článkoch. Údaje sú uvádzané v rokoch gregoriánskeho kalendára  v systéme náš letopočet.

Stvorenie sveta (1. deň stvoriteľského týždňa): 4 178  pred Kr.

Narodenie Noacha (Noeho): 3 122 pred Kr.

Začiatok potopy: 2 522  pred Kr.

Narodenie Abraháma: 2 170 pred Kr.

Narodenie Izáka: 2 070 pred Kr.

Narodenie Jakoba: 2 010 pred Kr.

Príchod Jakoba do Egypta: 1 880 pred Kr.

Východ Izraela z Egypta: 1 450 pred Kr.

Vstup Izraela do Kanaánu: 1 410 pred Kr.

Poznámky (A-G) a zdroje (1-5)

A) Slovníkový význam pojmov:

a) chronológia -ie ž. /gréc./ usporiadanie javov, dejov, udalostí podľa časového poradia (ich umiestnenie na časovú os); časová postupnosť; časové poradie

Súvisiace slová:

chrono- i chron- /gréc./ prvá časť zložených slov s významom čas, časový, časomer, časomerný a pod.

chronologicky /gréc./ usporiadaný z hľadiska časového sledu, časovej postupnosti

chronologický /gréc./ zostavený v časovom slede; zachovávajúci časový postup

chronologizácia /gréc./ radenie, usporiadanie, zaradenie, umiestnenie dačoho na časovú os; zostavenie udalostí podľa časovej postupnosti

b) genealógia -ie ž. /gréc./ –  rodokmeň /slov./ náuka zaoberajúca sa štúdiom dejín rodov; rodopis, rodokmeň (jednotlivca, rodiny, rodu)

c) chronogenealógia – chronorodokmeň /slov./ rodokmeň z hľadiska celkového času; rodokmeň umiestnený na číselnej časovej osi

B) Klaudios Ptolemaios bol významný grécky učenec. Žil v rokoch 70–161 po Kristovi pravdepodobne v egyptskej Alexandrii. Vytvoril kánon, v ktorom sú vymenovaní babylonskí a perzskí vládcovia od roku 747 až po rok 332 pred Kristom. Okrem toho sú v ňom menovaní aj grécki vládcovia Filip a Alexander, egyptskí ptolemajovskí vládcovia a rímski vládcovia až do roku 160 po Kr. Ptolemajove astronomické, zemepisné, historické a chronologické informácie sú pre súčasných historikov nesmierne dôležité.

C) Názvom Palestína bolo pomenované pôvodne územie Kanaánu. Vznik tohto pomenovania sa datuje do druhého tisícročia pred Kristom do obdobia, keď sa do Kanaánu dostali filištínske kmene a usadili sa tam. Názov Palestína sa pôvodne vzťahoval k územiu nepriateľov Izraela, k Filištíncom. Postupne sa tak nazvalo celé územie Kanaánu.

D) V chronorodokmeni po potope čítame, že (1. Mojžišova 11:26): „A Térach žil sedemdesiat rokov a splodil Abrama, Náchora a Hárana“. To sa na prvý pohľad javí tak, že Abrahám sa narodil svojmu otcovi, keď mal Térach 70 rokov. Pozorným štúdiom však zistíme, že Abrahám sa narodil svojmu otcovi, keď mal Térach 130 rokov. Vyplýva to (130 = 205 – 75) z toho, že Abrahám mal 75 rokov, keď vyšiel z Chárana po Térachovej smrti, ktorý zomrel vo veku 205 rokov (1. Mojžišova 11:32, 12:4 a Skutky 7:4).

E) Rodokmene, na rozdiel od chronorodokmeňov, nie sú zasadené na časovú os. V Písme nachádzame dva druhy rodokmeňov: typu otec-syn a predok-potomok.  Rodokmene predok-potomok sú typu „predok ten a ten splodil rodovú líniu, ktorá vyústila do potomka toho a toho“. Príkladom je rodokmeň v Matúšovi 1:1-17, ktorý je členený do troch sekvencií (skupín) po 14 predkoch. Toto členenie (táto forma), táto schéma je úmyselná a nepredstavuje skutočnú súvislú rodovú líniu. Rodokmeň Ježiša v Matúšovi 1:1-17 je selektívny a nespojitý. Vieme to z písem Starého zákona, ktoré uvádzajú rovnakú rodovú líniu. Napríklad v Matúšovi 1:8 nachádzame, že Jorám splodil Oziáša. Avšak v písmach Starého zákona sa dočítame (2. Kráľov 8:25, 11:2, 14:1, 14:21), že kompletná rodová línia od Joráma (Jehoráma) po Oziáša (Azariáša) bola Jehorám–Achaziáš–Joas–Amaziáš–Azariáš (Uziáš). V rodovej línii vo verši Matúš 1:8 sú teda vypustené (chýbajú) tri generácie od Joráma po Oziáša. Text v tomto verši „Jorám splodil Oziáša“ treba chápať tak, že Jorám splodil rodovú líniu, ktorá vyústila do potomka Oziáša (v starozákonných textoch známeho ako Uziáš či Azariáš), či inak povedané, Jorám splodil prapravnuka Oziáša. Toto (selektívnosť a neúplnosť rodových línií) však nikdy neplatí o chronoodokmeňoch, pretože v chronoodokmeňoch sú číselné časové údaje.

F) K datovaniu narodenia Abraháma⁴⁾ v systéme letopočtu pred Kristom napomáha niekoľko chronologických údajov z Písma. Výstavba Šalamúnovho chrámu začala 480 rokov po vyjdení z Egypta (1. Kráľov 6:1), čo bolo v štvrtom roku vlády kráľa Šalamúna, čiže v roku 970 alebo 971 pred Kristom. Tým datujeme exodus izraelského národa z Egypta do roku 1 450 pred Kristom (1450 = 970 + 480). Izraelský národ prebýval v Egypte 430 rokov (2. Mojžišova 12:40). Izraelský národ teda odišiel dole do Egypta v roku 1880 pred Kristom (1880 = 1450 + 430). Jakob (Izrael) mal 130 rokov, keď odišli dolu do Egypta (1. Mojžišova 47:9). Izák mal 60 rokov, keď sa mu narodil Jakob (1. Mojžišova 25:26). Abrahám mal 100 rokov, keď sa mu narodil Izák (1. Mojžišova 21:5). Spočítaním týchto časových intervalov pre narodenie Abraháma dostaneme rok 2170 pred Kristom. Z toho vyplýva datovanie potopy na 2522 pred Kristom a datovanie stvorenia na 4178 pred Kristom.

G) Ak by sme pre biblické datovanie použili iné texty písem Starého zákona než masoretský text, o ktorých však existujú viaceré indície, že sú zaťažené chybami pri prepise či preklade, dospeli by sme k najskoršiemu možnému dátumu stvorenia (v prípade použitia Septuaginty), a to približne roku 5400 pred Kristom.

1) J. D. Douglas (vedúci editor) a kol., Nový biblický slovník, Návrat domů, Praha 2017,

    heslo: Chronologie Starého zákona; ISBN 978-80-7255-393-8

2) Samuel J. Schultz, Starý zákon mluví, Czech edition,  1991, Viena, Austria

3) Židovský kalendár – december 2023

https://calendar.zoznam.sk/jewish_calendar-sk.php

4) Hasel, G.F.: The meaning of the chronogenealogies of Genesis 5 and 11, Origins 7(2):53–70

https://www.grisda.org/origins-07053

5) Jonathan Sarfati: Biblical chronogenealogies, Journal of Creation 17(3):14–18, CMI,

https://creation.com/biblical-chronogenealogies

Uverejnené: 8. apríla 2026 

Prechod na Prológ

Prechod  na 4. diel

Prechod na Najnovšie články na stránke

Prechod na úvodnú stránku – Úvod

Protestantská misia

Článok je venovaný pohľadu na cirkev 19. storočia.

Je spracovaný ako výber zo zdroja A) v 2. častiach.

Úvod

Historik Kenneth S. Latourette poukazuje na to, že: „Prvýkrát vo svojich dejinách kresťanstvo uplatnilo svoj potenciál a stalo sa naozaj svetovo rozšíreným náboženstvom. V tomto prekonalo úspechy každého iného náboženstva.“ Počas tohto veľkého kresťanského storočia mala podľa neho každá protestantská krajina na misijnom poli svojich zástupcov a hlavnou hybnou silou kresťanstva bol protestantizmus.

Španielsky koloniálny systém v Latinskej Amerike sa v súvislosti s napoleonskými vojnami rozpadol v rokoch 1810 až 1824, ale v iných častiach sveta (Ázii, Afrike, Oceánii a na Blízkom východe) kresťanská misia postupovala ruka v ruke s expanziou európskeho vplyvu a moci. Kresťanstvo sa šírilo hlavne tromi spoločenskými skupinami: 1. diplomatmi, 2. obchodníkmi a 3. misionármi.

Nové chápanie misie

Oddelenie cirkvi od štátnej moci a vytlačenie náboženstva do súkromnej sféry osvietenstvom mali vplyv aj na celé misijné pôsobenie. Misionári boli síce aj naďalej pod ochranou svojej krajiny ako jej občania, ale ich misia na anektovaných územiach už nebola súčasť štátnej politiky. „Sekulárne“ a „náboženské“ záujmy sa uberali každé svojou vlastnou cestou, hoci ešte nejakú dobu trvalo, kým sa táto nová situácia a jej dôsledky prejavila naplno. Napr. pietistickí misionári hallskej misie¹⁾ stále ešte úspešne „slúžili dušiam aj telu“, ale čoskoro sa prejavil tlak, ktorý v roku 1727 viedol k rozhodnutiu zaoberať sa len „náboženskou sférou“ a „občiansku“ ponechal na starosť štátu. Vplyv racionalizmu viedol na európskom kontinente k tomu, že na konci 18. st. bola kresťanská misia v očiach svetskej verejnosti (hlavne vzdelaneckej) takmer celkom zdiskreditovaná.

Americkí metodisti, baptisti a presbyteriáni okolo r. 1800 takmer zdvojnásobili počty svojich členov. Evanjelikáli boli plní optimizmu a okolo r. 1817 sa vec misie stala vášňou amerických cirkví. Jeden historik sa vyjadril, že „zahraničná misia sa stala novou ortodoxiou evanjelikalizmu“. Evanjelikálne misie pritom často dávali väčší dôraz na otázky spásy ako na zlepšenie časných podmienok domorodého obyvateľstva. Takéto chápanie misijného poslania v mnohom predstavovalo opozíciu k cirkevnému životu a mysleniu západného kresťanstva, ktoré do veľkej miery podľahlo racionalizmu a osvietenskému mysleniu.

V 19. storočí misijné úsilie nadobudlo nové formy. V podstate išlo o štyri formy: 1. Medzinárodná misia (napr. Londýnska misijná spoločnosť). 2. Denominačná misia Každá denominácia zorganizovala svoju vlastnú misiu, ktorá bola riadená a podporovaná iba svojou denomináciou. 3. Misia viery, ktorej prototypom bola Čínska vnútrozemská misia založená v r. 1865 Hudsonom Taylorom. V rámci nej boli hlavne mladí ľudia vyzývaní, aby sa bez výhrad vydali do služieb misie bez záruky finančnej podpory dôverujúc Pánovi, že sa o nich postará. 4. Špecializovaná misia Tieto misie obyčajne slúžili určitej skupine ľudí, ako napr. Židom, Eskimákom, vojakom, sirotám, poprípade postihnutým rôznymi nemocami (hluchým, slepým, malomocným a pod.).

Výrazným činiteľom v misijnom úsilí boli biblické spoločnosti. Tieto sa venovali hlavne prekladom, vydávaniu a distribúcii Biblií. Prvé takéto spoločnosti vznikli začiatkom 19. storočia (1804, 1809, 1816).

Dôležité misijné polia

Veľké kresťanské devätnáste storočie prinieslo plejádu veľkých misionárov, ktorých množstvo sa nedá porovnať so žiadnym iným obdobím v kresťanskej histórii. V ďalšom spomenieme oblasti hlavného misijného  kresťanského pôsobenia, pričom si nerobíme nárok na vyčerpávajúcu štúdiu tejto témy.

India Indický subkontinent bol v 19. storočia takmer celý pod britskou správou. V Indii sa protestantizmus stretol s vyspelou starovekou kultúrou a s väčším množstvom jazykov, ako mala celá Európa dohromady. Okrem toho tu bolo prítomné (hlavne na juhu) aj kresťanstvo sýrskeho typu, odvodzujúce svoj pôvod od apoštola Tomáša. Ďalej tu jestvovalo rímskokatolícke náboženstvo a uniati (sýrska cirkev pripojená k rímskokatolíckej a uznávajúca pápeža za najvyššiu hlavu cirkvi). Napriek veľkým prekážkam počet protestantov vzrástol z niekoľkých stoviek na asi milión v r. 1914. Obrátení pochádzali hlavne z menších miestnych náboženstiev (animizmus²⁾). Hinduizmus³⁾ na kresťanské misijné pôsobenie reagoval vlastnou obnovou a misijným úsilím.

       Misia v Indii je pozoruhodná tým, že tam pracovalo niekoľko mimoriadnych misionárskych priekopníkov. Výsledkom ich úsilia bolo aj založenie anglickej univerzity s cieľom pripravovať Indov na zápas s hinduizmom pomocou Biblie a európskej vzdelanosti. Ich práca zahrňovala aj vzdelávací a sociálny program.

Barma Do r. 1914 boli evanjeliom zasiahnuté všetky hlavné národnosti (kmene) krajiny. Noví kresťania pochádzali hlavne z animistických náboženských skupín obyvateľstva, nakoľko Barmčania boli hinduistami.

Čína Predstavovala jednu z najvyspelejších svetových civilizácií a silne ovplyvňovala okolité krajiny. Svoju krajinu považovali za „krajinu stredu“ a spoločenské usporiadanie bolo udržované predovšetkým učením konfucianizmu⁴⁾. Na začiatku 19. storočia Číňania odmietli diplomatické a obchodné kontakty so Západom, ale v priebehu tohto storočia podľahli jeho politickému, vojenskému a kultúrnemu tlaku. Cudzinci si však v Číne vyslúžili pomenovanie „cudzí diabli“ a to všetko veľmi sťažovalo prácu kresťanských misionárov.

       Zvláštnu pozornosť medzi ostatnými misionármi si zasluhuje Hudson Taylor (1832-1905), zakladateľ Čínskej vnútrozemskej misie (CIM), založenej na princípe misie viery. Viedol prísne disciplinovaný osobný život a jeho zásadou bolo všetko očakávať od Boha. Do Číny odcestoval v roku 1853. Pre zdravotné problémy sa na čas musel vrátiť do Anglicka, kde sa horlivo modlil za prinavrátenie zdravia a tiež o ďalších pracovníkov pre misiu. Po návrate do Číny (1866) misijná práca rýchlo rástla a veľké množstvo nových pracovníkov vstúpilo do misijnej služby. Na konci storočia polovica všetkých evanjelikálnych misionárov v Číne pracovala v rámci CIM, čo bolo potvrdením princípov, ktoré Taylor považoval za základ misijnej práce – predovšetkým totálna závislosť na Bohu vo všetkých veciach, finančných aj duchovných.

Japonsko Katolicizmus (katolícka viera) sa prostredníctvom jezuitov dostalo do Japonska už v r. 1549. Napriek výnosom proti katolíckej viere sa katolicizmus rýchlo šíril, a tak to bolo až dovtedy, kým sa Japonsko neuzavrelo pred vonkajším svetom a nezačalo s krvavým prenasledovaním katolicizmu ako importovaného náboženstva. V 19. storočia bol podobne ako na Čínu aj na Japonsko vyvíjaný silný európsky tlak, aby sa otvorilo obchodu. Pod vplyvom tohto tlaku sa dvere do Japonska začali od roku 1853 postupne otvárať. Japonci začali horúčkovito preberať západné technické výdobytky – železnicu, továrne, parné lode, telegraf, tlač a pod. Vybudovali armádu podľa západného vzoru a uzavreli výhodné obchodné zmluvy, takže postupne začali konkurovať Západu. V Japonsku pôsobili dvaja významní misionári, ktorých tu spomenieme.

       James Hepburn (1815-1911) – americký presbyterián, ktorý pricestoval do Japonska v r. 1859, keď sa Japonsko otvorilo vonkajšiemu svetu. Začal štúdiom jazykov a pracoval ako lekár. Počas tridsiatich rokov svojho pôsobenia vyučoval prvých japonských medikov, bol priekopníkom oftalmológie⁵⁾ a naučil Japoncov vyrábať a používať mydlo. V rokoch 1861-1888 so spolupracovníkmi preložil do japončiny Bibliu a neskôr vydal aj biblický slovník. Svojimi tichými a láskavými spôsobmi si získal srdcia Japoncov a dostal meno „priateľ národa“.  

       Guido Verbeck (1830-1898) do Japonska pricestoval z Holandska a mal moravské pietistické pozadie. Pracoval ako učiteľ, prekladateľ, diplomat, poradca vlády a ovplyvňoval tak Japoncov v prospech kresťanstva a západného životného štýlu. Jeho úspechy boli fenomenálne – bol rodeným lingvistom a vynikajúco zvládol japonský jazyk. Roku 1869 sa stal riaditeľom budúcej Japonskej cisárskej univerzity. Bol to pedagóg, evanjelista, rečník, prekladateľ, vynikajúci štátnik a pokorný kresťanský pracovník. Dostal najvyššie japonské vyznamenanie: Rad vychádzajúceho slnka. Keď zomrel, usporiadali mu štátny pohreb.

Kórea Podľa všetkého sa katolicizmus (katolícka viera) do Kórey dostala prostredníctvom útočiacich japonských armád okolo r. 1592. Jeho trvalá prítomnosť v Kórei, ktorú zabezpečili katolícki misionári pôsobiaci v Číne, sa však počíta až od roku 1770. Roku 1857 rímskokatolícky veľvyslanec v Ríme predniesol správu, že v Kórei je okolo 15 000 katolíkov.

       Prvý protestantský misionár Robert Thomas prišiel do Kórey s čínskymi Bibliami r. 1866. Pri pokuse vstúpiť do krajiny bol zavraždený, ale svojmu vrahovi ešte stihol dať Bibliu a tento sa neskôr obrátil a stal sa kresťanom. Po kórejsko-americkej zmluve z r. 1884 v Kórei založil modernú protestantskú misijnú prácu Horace Allen, ktorý pôsobil ako lekár a otvoril dvere pre iných tým, že slúžil kráľovskej rodine. Po ňom prišli v r. 1885 do Kórey dvaja misionári z rôznych denominácií: Horace Underwood (1859-1916), nazvaný „otec kórejského presbyterianizmu“, a Henrich Appenzeller, metodista. Spolu položili základy dvoch najväčších kórejských cirkví.

Južný Pacifik Na začiatku 19. st. mali národy a kmene na ostrovoch Pacifiku spoločnú nejakú formu primitívneho animistického náboženstva²⁾. Kontakty s ľuďmi zo Západu boli protirečivé. Na jednej strane do života týchto národov priniesli zaujímavé a užitočné predmety a kultúru, ale na druhej strane aj zbrane, otrokárstvo a neznáme choroby. Tradičné kultúry sa začali rozpadávať, došlo k vnútorným vojnám a zníženiu počtu pôvodného obyvateľstva. Prví misionári boli väčšinou protestanti z Británie, Austrálie a Nového Zélandu. Snažili sa zabrániť medzikmeňovým vojnám. Postarali sa o ukončenie kanibalizmu a presadzovali monogamné manželstvá.

Sumatra Ludwig Nommensen (1843-1918), „apoštol Batakov“ z Dánska, prežil od r. 1863 na Sumatre 56 rokov. Vynikal osobnou odvahou, jednoduchou vierou a schopnosťou vytvárať nové priateľstvá. Cirkev Batakov⁶⁾, ktorí boli predtým lovcami lebiek, založil na princípe batackého tradičného sociálneho usporiadania (systému). Pripravoval domorodých evanjelistov a učiteľov s presvedčením, že veľký národ môže byť oslovený jedine prostredníctvom vlastných kresťanských pracovníkov. V čase jeho smrti mala cirkev Batakov 180 000 pokrstených členov a práve toľko návštevníkov bohoslužieb, 510 škôl, 788 učiteľov – kazateľov, 2 200 starších a 34 ordinovaných pastorov.

Blízky východ a severná Afrika Veľká časť tejto oblasti bola „kresťanským územím“ až do doby moslimských výbojov, ktoré kulminovali tureckým panstvom vo východnej Európe. Nachádzali sa tu najstaršie cirkvi, ktoré si zachovali niekdajšie patriarcháty. Európske záujmy v tejto oblasti reprezentovalo Francúzsko (na začiatku storočia v Egypte, neskôr v Alžírsku, Tunisku a Maroku). Veľká Británia spravovala Cyprus a ku koncu storočia okupovala Egypt. Rusko bojovalo na Balkáne a Taliansko v Abesínii.

       Uprostred týchto sekulárnych záujmov sa prejavili prúdy kresťanskej obnovy. Protestantské misie boli nasmerované na oživenie tradičných cirkví v nádeji, že tieto budú potom misijne aktívne medzi moslimami. Väčšina tradičných cirkví ich však odmietla a menšina sformovala evanjelikálne cirkvi protestantského charakteru.

Afrika južne od Sahary V tejto oblasti sa nachádzalo najviac národov a kmeňov s tzv. primitívnou kultúrou. Tu bol aj najväčší konflikt so západnou kultúrou, ktorý sa od konca 15. storočia až do 19. storočia najviac prejavoval  v obchodovaní s otrokmi. Medzikmeňové vojny, hony na otrokov a desivé plavby cez Atlantik zanechali po sebe dedičstvo nenávisti a strachu. Misia v tejto časti Afriky bola úzko spojená s geografickým a národopisným prieskumom.

       V 19 storočia vplyv západného kresťanstva v Afrike nebol až taký negatívny ako v predchádzajúcich storočiach. V Amerike bolo zrušené otrokárstvo a tým aj hony na otrokov. No napriek všetkým pozitívnym vplyvom západnej civilizácie (lieky, písmo, Biblia, školstvo) sa tu prejavoval aj imperializmus a honba za ľahkým zbohatnutím.

 Misionári 19. storočia

Misionári 19. storočia boli takmer bez výnimky ľuďmi hlbokého presvedčenia a súcitu. Verili, že pohania sú bez poznania Ježiša Krista stratení. Neľutovali žiadnu námahu, aby priniesli evanjelium strateným a umierajúcim prv ako bude neskoro.

Stretávali sa s nezáujmom, podozrievaním, nepriateľstvom a nezriedka boli väznení. Ich domácnosti boli často vyrabované, domy spálené, kostoly znesvätené a životy ohrozené. Mnohí z nich sa domov vrátili s narušeným zdravým a ďalší predčasne zomreli na tropické nemoci. Stovky misionárov zomreli ako martýri viery. Ich zvesť bola odmietaná, boli nevítaní a nežiaduci a takmer v každej krajine museli mnoho rokov čakať na výsledky svojej práce. Boli však odhodlaní a vytrvalí a po rokoch sa dočkali, aj keď nie všetci, ovocia svojej práce.

Úspechy misie devätnásteho storočia

Misionári okrem zvestovania evanjelia bojovali aj proti rôznym sociálnym nešvárom svojich čias, ako napr. v Indii proti manželstvám detí, usmrcovaniu vdov, chrámovej prostitúcii, nedotknuteľnosti kást. V Afrike proti polygamii, obchodu s otrokmi a iným. Bolo to podobné v každom regióne ich misijného pôsobenia.

Súčasťou misijnej práce a služby bolo zakladanie škôl, nemocníc a rôznych zdravotníckych zariadení. Veľkú pozornosť venovali sirotám zakladaním sirotincov a leprosárií – zariadení slúžiacich k izolovaniu chorých na lepru (malomocenstvo). Slúžili spodine spoločnosti, ktorá bola vylúčená spomedzi svojich súkmeňovcov. Bojovali proti hladu, povodniam, moru a nákazám.

Na konci 19. storočia sa evanjelium doslovne dostalo až na „koniec sveta“. Historik Latourette napísal: „Nikdy predtým sa v rovnakom časovom období kresťanstvo ani žiadne iné náboženstvo nerozšírilo do takej veľkej oblasti, ako sa to stalo po prvýkrát v devätnástom storočí.“

Zdroje (A) a poznámky (1-6)

A) Pavel Hanes, Dejiny kresťanstva, vydalo Združenie evanjelikálnych cirkví v SR, Banská Bystrica 2016, A4, 429 strán, ISBN 80-88945-01-1. V článku sú, so súhlasom autora, použité texty z 52. kapitoly, str. 384-391. 

1) Hallská misia Počiatok systematických protestantských misií, podľa internetového zdroja Drahomír Suchánek, Václav Drška: Cirkevní dějiny, Novověk (vyd. Grada, 2018, str. 407), sa spája s aktivitami dánskeho kráľa Fridricha IV., ktorý sa v roku 1704 rozhodol pre svoju obchodnú osadu v indickom Tranquebare zabezpečiť duchovnú starostlivosť. Pretože nemal k dispozícii svojich vlastných pastorov, povolal misionárov z nemeckého Halle. Títo do Indie pricestovali v r. 1706 a napriek značným ťažkostiam sa ujali práce a začali tak systematickú misijnú prácu medzi miestnym obyvateľstvom.

2) Animizmus(lat. anima – duša) je náboženské myslenie, v ktorom sa všetkému živému i neživému pripisuje vlastná životná sila (duša). Podľa animizmu je tá istá duša zároveň princípom myslenia, ako aj organického života. Animizmus je prírodné náboženstvo vyznávané niektorými domorodými kmeňmi v Afrike, Amerike a v Ázii. Ide v ňom o zduchovnenie, zosobnenie prírodných síl a javov.

3) Hinduizmus, podľa zdroja je slovo, ktoré pochádza z perzského HINDU, čo znamená Ind, indický. Slovo začali používať cudzinci na označenie súhrnu všetkých náboženských prúdov na území Indie. Okolo roku 1200 po Kr. chceli moslimskí dobyvatelia urobiť rozdiel medzi vlastnou vierou a vierou indického národa, a preto použili pojem HINDUIZMUS. Podobne aj v 16. storočí kresťanskí misionári akceptujú toto slovo preto, aby odlíšili vieru, ktorú prinášajú, od tej, ktorú majú domáci obyvatelia. Dnes toto označenie používame bežne, ale nie vždy je správne chápaný jeho význam. HINDUIZMUS neoznačuje jeden náboženský prúd, ale je sumárnym označením pre všetky domáce náboženské tradície v Indii. Ide o geografické označenie.

4) Konfucianizmus= konfuciánstvo je filozofický smer – jedna z dvoch vetví osobitného čínskeho polonáboženského kultu univerza a občianskych cností; prúd čínskej filozofie spájaný s osobou Konfucia, ktorý už nezastáva vieru vo viacerých bohov, vyhýba sa metafyzickým otázkam, pestuje skôr občiansky kult a moralistické normovanie vlastností užitočných pre štát. Vytvoril rôzne právne a filozofické školy.

       V učení konfucianizmu zaujíma ústredné miesto koncepcia „žen“ (ľudskosť), ktorá je systémom ideí „čžu“ (oddanosti vladárovi), „i“ (zachovávania povinnosti), „siao“ (synovskej úcty).

5) Oftalmológia alebo očné lekárstvo je odbor medicíny, ktorý sa zaoberá prevenciou, diagnostikou a liečbou ochorení oka.

6) Batacká kresťanská protestantská cirkev je najväčšia protestantská cirkev v Indonézii. Teologicky sa hlási k luteránstvu. Cirkev má viac ako 4 milióny členov, predovšetkým z batackých národov. Vznikla v dôsledku pôsobenia nemeckej misie (Rýnska misijná spoločnosť), začatej v roku 1861. Organizačne sa ustanovila ako samostatná štátom uznaná denominácia roku 1931. Sídlo cirkvi sa nachádza v Tarutungu na Severnej Sumatre.

Prechod na pokračovanie článkom Kresťanstvo 20. storočia – 1. časť

Prechod na články z priečinka dejiny

Prechod na úvodnú stránku – Úvod

Prechod na Najnovšie články na stránke

Umiestené: 8. decembra 2025

Predtým bolo hlavným mestom tejto ríše mesto Assúr, podľa ktorého bol nazvaný aj rovnomenný štát (Asýrska ríša). V roku 625 pred Kristom začala moc a vplyv Asýrskej ríše upadať a v roku 612 spolu s inými mestami bolo zničené aj Ninive. K tomu dopomohlo aj rozvodnenie rieky Tigris, ktorej vody podvrátili veľkú časť jeho hradieb. Mesto zdanlivo zmizlo zo zemského povrchu. Až francúzsky konzul M. Botta odkryl v roku 1843 v 18 m vysokom pahorku veľký palác s množstvom komnát a siení, ktorých steny boli obložené sadrovými a alabastrovými doskami s množstvom fresiek a ornamentov. Podarilo sa rozlúštiť aj klinové nápisy na nich.

Podľa archeologických objavov a vykopávok bolo Ninive zrejme obklopené vysokými hradbami v nepravidelnom štvoruholníku: severná strana o dĺžke 2 300 m, západná 4 500 m, južná 1 000 m a východná kruhovite zakrivená o dĺžke 5 200 m – dohromady mali hradby dĺžku 13 000 m (13 km). Hradby boli vysoké 10-15 m a na nich sa v pravidelnej vzdialenosti nachádzali veže vysoké 40-50 m.

Biblické vzťahy medzi Izraelom a Ninivčanmi (Asýrčanmi) sú v Biblii spomenuté na viacerých miestach: 4. Mojžišova 24:22-24; Žalm 83:9; Jonáš – kapitoly 1 a 3-4 (porovnaj s Matúš 12:41 a Lukáš 11:30); Izaiáš 37:33 a 37. Z prorokov to boli hlavne Nahum a Sofoniáš, ktorí prorokovali skazu tohto mesta (Nahum 1:1 a 8-9, 3:18-19; Sofoniáš 2:13-15). Biblické zmienky o obyvateľoch Ninive sú zapísané v Nahum 3:1-4; Ezechiel 23:12. Ozdoba stien miestností je popísaná v Ezechiel 23:14-15.Vykopávky a rozlúštenie nápisov na stenách palácov významne pomohli k upevneniu historických údajov o Asýrskej a Babylonskej ríši. Nápisy na stenách popisujú činy kráľov. Najviac vychvaľúci je popis Senacheribových výprav a jeho víťazstiev. Z tohto popisu sa dozvedáme aj o judských kráľoch. Tieto archeologické objavy tiež potvrdzujú historickú pravdivosť biblického záznamu.

Umiestnené: 25. novembra 2024.

Počiatky ľudstva

História ľudského rodu začína stvorením prvého človeka Adama a následne aj jeho manželky Evy. Na prebývanie im Boh vytvoril komfortné prostredie – záhradu (raj) na východ od Édena. Z Édena vytekala rieka, ktorá zavlažovala záhradu a potom sa odtiaľ delila na štyri hlavné toky (1. Mojžišova 2:8-18): Píšon, Gichon, Hidekel (Tigris) a Eufrates (Eufrat). V rajskej záhrade sa Adam s Evou tešili kompletnému zaopatreniu až do chvíle, kým na hadov zvod nezjedli zakázané ovocie zo stromu poznania dobrého a zlého. Tým sa opustili neposlušnosti, hriechu a z rajskej záhrady boli vyhnaní. Od vtedy si človek už musí všetko živobytie zaobstarávať v potu tváre sám.

       Ľudia sa množili a spolu s tým sa rozmáhal aj hriech, ktorý nadobudol takých rozmerov, že sa Boh rozhodol vodami potopy zahladiť človeka z tváre zeme (1. Mojžišova 6:7). Milosť v jeho očiach našiel iba Noach a jeho rodina, spolu osem ľudí a s nimi aj páry zemských zvierat a vtákov. Hospodin svoj úmysel aj uskutočnil. Po potope na zemi zostali len tí, ktorí boli v Noachovej arche.

       Ľudstvo dostalo nový začiatok. Od troch Noachových synom Sema, Chama a Jafeta bola znovu zaľudnená zem (verše 9:18-19, 10:32). „A celá zem bola jedného jazyka a jednakých slov“ (11:1). Ľudia sa mali rozptýliť po celej tvári zeme, ale namiesto to sa sústredili na jednom mieste, v zemi Sineára^A), čo je širšie pomenovanie Mezopotámie^B) (čo je územie medzi Tigrisom a Eufratom).

        Ľudia sa tým opäť vydali cestou neposlušnosti. Namiesto poslušnosti a oslavy Boha sa rozhodli osláviť seba. Rozhodli sa vystavať mesto Bábel (mesto Babylon) a vežu, ktorá by siahala až do neba, a učiniť si meno, aby neboli rozptýlení po celej tvári zeme (11:4). Tým chceli vstúpiť vo svojej vlastnej sile a schopnosti do sféry prebývania Boha. Chceli dosiahnuť to, čo im nepatrilo, lebo: „Nebesia sú nebesia Hospodinove, a zem dal synom človeka“ (Žalm 115:16). A tak opäť prišiel na ľudstvo trest. Tento raz vo forme zmätenia jazykov a vzniku národov. Vďaka tomuto Božiemu zásahu a rôznorodosti jazykov, ktorým si navzájom nerozumeli, sa ľudia rozptýlili po tvári celej Zeme (11:7-9).

Celosvetové ríše

Po zmätení jazykov v Bábeli a následnom rozptýlení sa dejiny ľudstva odvíjajú v podobe štátov (mestské štáty), kráľovstiev či ríš. História doteraz pozná štyri svetové zemské ríše: Babylonskú, Perzskú, Grécku a Rímsku ríšu. Podľa proroctiev proroka Daniela a Knihy Zjavenia v celej histórii ľudstva na tejto starej zemi budú existovať len tieto štyri zemské ríše a jedno tisícročné nebeské kráľovstvo Ježiša Krista. Tieto štyri menované zemské celosvetové ríše sú obrazne predstavené v Danielovom proroctve v druhej kapitole ako nádherná postava v Nabuchodonorovom sne. Všetky štyri ríše sa na scéne ľudských dejín objavili a zanikli. V súčasnosti tieto ríše neexistujú.

       V siedmej kapitole knihy Daniela štvrté zviera, ktoré by malo predstavovať Rímsku ríšu, je opísané zvláštnym spôsobom. Ríša, ktorú v Danielovom sne v siedmej kapitole predstavuje štvrté zviera, na scéne dejín ľudstva ešte nebola, ešte len príde. Pričom to bude ríša, ktorá bude svojim charakterom a spôsobmi zlúčenina všetkých štyroch predchádzajúcich, už zaniknutých ríš. Na jej čele bude stáť silný a krutý vládca obdarovaný nadprirodzenou mocou a vládou (Daniel 7:17, 23). Vieme to z Písma a poznáme ho pod pomenovaním Antikrist (1. Jánov 2:18) – ide o Antikristovu ríšu.

       Antikrist bude zvádzať do vzbury proti Bohu celý svet. Zvedie mnohých, ale nie všetkých. Jeho vláda, ako antikrista (Božieho nepriateľa), bude trvať tri a pol roka. Antikrist spolu so svojím pomocníkom, falošným prorokom, bude odstránený a jeho ríša zanikne. Tým zaniknú aj všetky zemské kráľovstva (ríše, štáty). Stane sa to pri druhom príchode Pána Ježiša Krista. Po tomto na celej zemi zavládne vláda Kristovho tisícročného kráľovstva­.       

       Pretože podľa proroctiev Antikristova ríša bude akousi zmesou či konglomeráciou predchádzajúcich štyroch už zaniknutých ríš. Považujeme za užitočné na tieto ríše (Babylonskú, Perzskú, Grécku a Rímsku) urobiť stručný historický pohľad, krátky exkurz^C). Urobíme tak v nasledujúcich štyroch článkoch tohto cyklu o zemských svetových ríšach. A potom sa budeme venovať proroctvám o Antirkistovi a jeho ríši, ktorá bude poslednou zemskou ríšou.

Datovanie starozákonnej a novozákonnej doby

Pri štúdiu dejín sa nezaobídeme bez datovania udalostí, t. j. ich umiestneniu na časovú os. Datovanie predstavuje problém, a to najmä vtedy, keď ide o zosúladenie rôznych sekulárnych (svetských, ateistických) zdrojov s Písmom. Náš princíp, aj čo sa týka datovania, je: biblické informácie sú nad všetkými ostatnými zdrojmi.

       Nemôžeme sa vyhnúť otázke datovania starozákonnej doby, lebo prvé tri celosvetové ríše vznikli, existovali aj zanikli v tejto dobe. Štvrtá, Rímska ríša, sa za celosvetovú považuje až od roku 31 pred našim letopočtom (pred n. l.) a prakticky celá jej história je dostatočne spoľahlivo zmapovaná a zaznamenaná.

       Čo sa týka textu Starého zákona, existujú tri hlavné zdroje^D) z ktorých sa pri prekladoch a štúdiu vychádza. Sú nimi: masoretský text, Septuaginta (označovaná aj ako LXX) a Samaritánsky Pentateuch.

       Masoretský text používajú protestantské preklady, pretože ho považujú za najdôveryhodnejší zdroj starozákonných textov. Protestantské preklady Písma, ako anglický preklad kráľa Jakuba, Bible kralická, Roháčkov preklad atď., pochádzajú z tohto zdroja. Prepisovači zvaní masoreti štandardizovali hebrejský (a miestami aramejský) text, ktorý pôvodne pozostával len zo spoluhlások – zaviedli preň vokalizačný systém. Kvôli výslovnosti doplnili do textu samohlásky (vokalizačné znaky). Nie sú známe spisy, ani ich pôvod, ktoré pri prepisoch používali.

       Masoretský text vznikal prepismi počas viacerých storočí. Najstarší dochovaný známy úplný masoretský text je z roku 1008 n. l..

       Septuaginta je grécky preklad Starého zákona, ktorý vznikol v treťom storočí pred n. l. (pred Kristom). Tento preklad bol po svojom vzniku značne rozšírený. Používali ho najmä Židia žijúci v cudzích krajinách, ktorí už bežne nehovorili hebrejsky, ale používali gréčtinu. Septuaginta sa v niektorých pasážach líši od masoretského textu.

       Textové rozdiely medzi Septuagintou a masoretským textom sa týkajú aj biblickej chronológie. Podľa Septuaginty žil Matuzalem ešte 14 rokov po potope, čo, samozrejme, je zjavná chyba, ktorá vznikla pri prepise či preklade.

       Samaritánsky Pentateuch (päť kníh Mojžišových) je hebrejská verzia piatich Mojžišových kníh tradovaných Samaritánmi písaná v hebrejčine (len samohlásky). Vznikla v prvom storočí pred Kristom v Samárii, na území a v prostredí, kde žilo zmiešané pokolenie Židov a asýrskych kolonizátorov (presídlených asýrskych zajatcov z iných národov).

Datovanie na stránkach Slovo viery

Naše datovanie vychádza z masoretského textu.^D) Pre datovanie starozákonnej doby sme ako oporné časové body prijali niekoľko udalostí, ktorých umiestnenie na časovej osi považujeme za správne.

     a) Predovšetkým „náš letopočet“ (skratkami a slovne: n. l.; alebo: po Kristovi – po Kr.; alebo: A. D. = Anno Domini – Rok Pána) považujeme za správny. „Náš letopočet“ bol zostavený v 6. storočí mníchom Dionysiusom Exiguusom vzhľadom na deň narodenie Ježiša Krista. Ježiš sa podľa neho narodil 24. decembra roku 1 pred n. l. Jeden rok mal 24. decembra roku 1 n. l. V letopočte niet rok 0.

     b) Používame gregoriánsky kalendár^F) v ktorom obyčajný (nepriestupný) rok má 365 dní. Ak by sme použili iný kalendár, v texte príslušného článku to bude jasne uvedené.

     c) Z knihy Daniel a Zjavenie Jána vyplýva, že používali kalendár, v ktorom  rok mal  360 dní, 12 mesiacov a mesiac 30 dní. To spôsobuje nepresnosti a číselný nesúlad (nesúlad v počtoch) pri umiestňovaní starozákonných udalostí na číselnú os podľa systému gregoriánskeho (aj juliánskeho) kalendára.

Datovanie vybraných starozákonných udalostí

Za starozákonnú dobu považujeme obdobie od stvorenia sveta po narodenie Pána Ježiša Krista. Číslo v zozname uvádza rok príslušnej udalosti vzhľadom na „náš letopočet“, čiže: pred našim načim letopočtom (pred n. l.), pred Kr. (pred Kristom), pred A. D. (pred rokom Pána).

4 178 – sem patrí prvý deň sedemdňového stvoriteľského týždňa. Ak by sme pre biblické datovanie použili iné texty písem Starého zákona než masoretský text, o ktorých však existujú viaceré indície, že sú zaťažené chybami pri prepise či preklade, dospeli by sme k najskoršiemu možnému dátumu stvorenia (napríklad v prípade použitia Septuaginty) približne do roku 5 400 pred Kristom.

2 522 – Noachova celosvetová potopa. Noach mal 600 rokov

2 170 – narodenie Abraháma. Narodil sa 352 rokov po potope

2 095 – Abrahám vo veku 75 rokov odchádza do Kanaánu

2 070 – narodenie Izáka

2 010 – narodenie Ezava a Jakoba

1 880 – Jakob a jeho dom prišli do Egypta. Jakob mal 130 rokov. Jakob zomrel vo veku 147 rokov

1 450 – východ izraelského národa z Egypta. Izrael bol v Egypte celkom 430 rokov. Z Egypta vyšli presne v deň, v ktorom uplynulo presne 430 rokov

1 410 – Izrael vstúpil do Kanaánu

    970 – započala výstavba chrámu v Jeruzaleme. K tomu došlo 480 rokov po východe z Egypta a v 4. roku kraľovania Šalamúna

    930 – smrť Šalamúna a rozpad kráľovstva na Severné kráľovstvo (na Izrael či Samáriu, ktoré tvorilo 10 kmeňov) a Južné kráľovstvo (Judea, ktoré tvorili kmene Júdu a Benjamina)

    722 – rok zániku Severného kráľovstva a odvlečenie 10 izraelských kmeňov do asýrskeho zajatia

    605 – kráľom Babylonskej sa stáva Nabuchodonozor. Prvá vlna deportácie Júdejcov  do babylonského zajatia. Patril k nim Daniel a jeho traja priatelia

    586 – Dom Hospodinov bol zničený, múry Jeruzalema rozborené a mesto spálené. Ľud, ktorý ozostal po meči, bol presťahovaný do Babylona. V Judsku bolo ponechaných len niečo málo z chudobného ľudu (25:8-12). Tým skončila v Judsku vláda Dávidovej dynastie

   539 – Pád Babylonskej ríše. Koncom októbra 539 vstúpil  Peržan Kýros ako víťaz do mesta Babylon aj napriek tomu, že mesto  bolo považované za nedobytné. Počiatok celosvetovej vlády Perzie. Kýros vydal edikt o návrate deportovaných Židov späť do Jeruzalema a povolil výstavbu chrámu a mesta. V datovaní babylonského zajatia sme istý len v tom, že zajatie trvalo presne  sedemdesiat rokov.

 444 – 20. rok kráľa Artaxerxa (Artaxerxes I. Longimanus). Nehemiáš pred kráľom, tretia vlna návratu Židov z babylonského zajatia 

  330 – skončila celosvetová vláda Perzkej ríše. Zmocnil sa jej Alexander Veľký. Tento rok (až tento rok) je rokom nástupu celosvetovej vlády Gréckej ríše, ktorá trvala nepretržite do roku 31 pred n. l.

   323 – Alexander Veľký náhle zomiera v meste Babylon. Jeho smrťou sa grécka ríša rozpadá na štyri nástupnícke ríše – diadochie –, ale stále to bla celosvetová vláda Grécka – Gréckej ríše

      31 – zanikla posledná diadochia (grécky Ptolemaiovský Egypt). Tým zanikla aj celosvetová vláda Grécka a začala celosvetová vláda Rímskej ríše

Datovanie vybraných novozákonných udalostí

Novozákonné obdobie začína narodením Pána Ježiša Krista. Teda rokom 1 n. l. (po Kr.; po Kristovi; A. D; roku Pána).

      1 – prvý rok Pána Ježiša Krista (narodil sa 24. decembra roku 1 pred n. l. – v roku, v ktorom prebiehalo podľa nariadenia cisára Augusta v celej rímskej ríši sčítanie ľudu)

     30 – začala verejná služba Ježiša Krista

     33 – Ježiš Kristus ukrižovaný, pochovaný a vzkriesený počas tretej účasti na Pasche. Na sviatok Letníc v Jeruzaleme vznikla Cirkev. Začalo apoštolské obdobie

     47 – Pavel s Barnabášom odišli začiatkom roka z Antióchie na prvú misijnú cestu. Koniec prvej cesty sa datuje na koniec roka 48

     49 –  koncilu v Jeruzaleme (Skutky 15). Pavel s Barnabášom sa v roku 49 zúčastnili apoštolského koncilu v Jeruzaleme

     50 – druhá Pavlova misijná cesta. Skončila koncom roka 52 alebo začiatkom roka 53

     53 – tretia Pavlova misijná cesta. Skončila na jar 58 v Jeruzaleme 

      58 – Pavel dva roky väznený v Cezarei (56-58)

      61 – Pavel v Ríme, dva roky v domácom väzení (jar 61 – 63). Po prepustení sa znova horlivo pustil do práce na budovaní cirkvi a upevňovaní zborov. Po nejakej dobe bol opäť uväznený a čakala ho smrť

     67 – smrť apoštola Pavla, zomrel v Ríme. Zomrel počas vlády cisára Nera, ktorý vládol v rokoch 54-68  n. l.

      70 – zničenie chrámu v Jeruzaleme Chrám bol zničený rímskym vojskom pod velením Tita Vespaziána, ktorý bol potom v rokoch 79–81 n. l. rímskym cisárom. Zomrelo mnoho Židov a veľké množstvo bolo odvedené do Ríma ako vojnová korisť.  Titus Caesar Vespasianus zomrel prirodzenou smrťou a po ňom vládu v Ríme prevzal jeho mladší brat Domicián. Cisár Domicián vládol v rokoch 81–96. Počas jeho vlády bol apoštol Ján vo vyhnanstve na  ostrove Patmos. 

   100 – Počas vlády cisára Trajána zomrel apoštol Ján – zomrel prirodzenou smrťou. Jeho smrť sa datuje do roku 100.  Smrťou apoštola Jána skončilo apoštolské obdobie

   132 – v Izraeli po vedením falošného proroka Bar Koby vzniklo protirímske povstanie. Trvalo tri roky

   135 – Rímske vojská na rozkaz cisára Hadriána povstanie kruto potlačili, zničili mesto Jeruzalem a židovské obyvateľstvo rozptýlili. Obe tieto udalosti znamenali definitívne, konečné rozptýlenie židovského obyvateľstva medzi pohanské národy sveta.

     Od roku 135 až do roku 1948 izraelský národ (Židia) nemal vlastnú krajinu (domovinu), v modernom ponímaní vlastný štát. Jeho „dom bol pustý“. Územie štátu Izrael (územie Palestíny) bolo striedavo pod vládou (mandátnou správou, jurisdikciou) Rimanov (roky 63 pred Kristom až 326 po Kristovi), Byzantíncov (326 – 614), Peržanov (614 – 638), Arabov (638 – 1099), križiakov (1099 – 1291), Egypťanov (1291 – 1517), Turkov (1517 – 1917) a Angličanov (1917 – 1948). Významnými udalosťami v novodobej histórii izraelského národa sú: sionistický kongres (29. – 31. augusta 1897), Balfourova deklarácia (2. novembra 1917) a založenie štátu Izrael (14. mája 1948 bol v Mestskom múzeu v Tel Avive vyhlásený samostatný Izraelský štát).

   306 –  v Rímskej ríši začal vládnuť cisár Konštantín (306-337), ktorý kresťanstvo ustanovil ako štátne náboženstvo

   395 – Rímska ríša sa rozpadla na dve ríše (na dve časti): Západorímsku, ktorej ústredím (hlavným mestom) bol Rím a Východorímsku (čiže Byzanciu, Byzantskú ríšu) s hlavným mestom Konštantinopol (slovenský názov: Carihrad)

    476 – zanikla Západorímska ríša. Tento rok sa považuje tiež za koniec staroveku

1 453 – Konštantínopol padol do rúk osmanským Turkom. Zanikla Výchororímskam ríša (Byzancia, Byzantská ríša). Byzantská ríša (trvala v rokoch 395 – 1497) seba považovala za neprerušeného pokračovateľa Rímskej ríše.

1 914 – vznikla prvá svetová vojna. Bol to globálny vojenský konflikt, ktorý trval od  28. júla 1914 do 11. novembra 1918

1 918 – rozpad Rakúsko-Uhorska. Vznik Československej republiky, štátneho útvaru Čechov, Slovákov a národnostných menšín.

1 939 ­– vznikla druhá svetová vojna. Počiatok sa datuje na 1. septembra 1939 a koniec na 8. mája 1945

1 993 – 1. januára 1993 vznikla samostatná Slovenská republika. Česká a Slovenská federálna republika sa pokojnou cestou po vzájomnej dohode rozdelila na dva samostatné štátne útvary: Českú republiku (Česko) a Slovenskú republiku (Slovensko).

      Vzniku samostatných republík predchádzalo schválenie ústavného zákona o rozpade Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR). Federálne zhromaždenie ČSFR ho prijalo 25. novembra 1992 a platnosť nadobudol o polnoci z 31. decembra 1992 na 1. januára 1993.

Zdroje a poznámky

1. O zemi “Sineár” je zmienka v knihách Jozua 7:21; Izaiáš 11:11; Zachariáš 5:11 – ako synonymum pre Babyloniu;  https://cs.wikipedia.org/wiki/%C5%A0ine%C3%A1r
2. Z gr. “Medziriečie”, dnešný Irak. Územie sa rozdeľovalo na niekoľko častí: na severe Asýria, v strednej časti Babylonia a na juhu Sumer.
3. Vysvetlenie slova exkurz (hľadaj pod: ex-)
4. Jonathan Sarfati: Biblical chronogenealogies, Journal of Creation 17(3):14–18, CMI,https://creation.com/biblical-chronogenealogies
5. Náš letopočet počítania času, čiže systém Anno Domini (A.D. – Rok Pána), zostavil mních menom Dionysius Exiguus v 6. storočí nášho letopočtu. Žil v Ríme a okolo roku 525 dostal od pápeža Jána I úlohu chronologicky usporiadať všetky cirkevné udalosti. „Náš letopočet“ (Anno Domini) vytvoril ako vedľajší produkt svojej práce pri určovaní veľkonočných sviatkov.
6. Gregoriánsky kalendár

Tento kalendár je pomenovaný podľa rímskeho pápeža Gregora XIII. Bol prijatý v roku 1582 a používa sa dodnes. V skutočnosti je to len upravený juliánsky kalendár. Jeho cieľom bolo uviesť do súladu kalendárny (juliánsky) a slnečný (astronomický tropický) rok. Gregor XIII. zrušil rozdiel nadbytočných desiatich dní juliánskeho kalendára pomocou pápežskej buly, v ktorej nariadil, aby po štvrtku 4. októbra 1582 nasledoval hneď piatok 15. októbra 1582.

     V gregoriánskom kalendári, rovnako ako v juliánskom, sú obyčajné (nepriestupné) roky s dĺžkou 365 dní a priestupné roky s dĺžkou 366 dní. Cieľom pridávania jedného dňa (29. február) raz za každé 4 roky je zosúladiť kalendárny rok (juliánsky aj gregoriánsky) so slnečným (astronomickým tropickým) rokom. Rozdiel medzi gregoriánskym a juliánskym kalendárom je v spôsobe, v systéme pridávania jedného dňa raz každé štyri roky, čo je zbytočne veľa.

     Aby sa zabránilo vzniku nadbytočných dní, ako to bolo v prípade juliánskeho kalendára, gregoriánsky kalendár nepridáva priestupný deň (29. február) raz za každé 4 roky. V gregoriánskom kalendári sa menia počas každých 400 rokoch 3 priestupné roky na obyčajné roky. V praxi je to urobené tak, že roky na konci storočia sú priestupné iba vtedy, ak sú deliteľné číslom 400 bez zbytku (takým je rok 1600, 2000 atď.). Rok 1700, 1800 a 1900 preto nebol priestupným (a priestupným nebude ani rok 2100). V týchto rokoch február mal namiesto 29 len 28 dní. Gregoriánsky kalendár je v lepšej zhode s astronomickým rokom ako kalendár juliánsky.

     Gregoriánsky kalendár so svojím systémom pridávania priestupných dní pracuje s dĺžkou solárneho (slnečného) roka 365,2425 dňa, čo sa od astronomického roka odlišuje iba o 0,0003 dňa. Táto odchýlka narastie na rozdiel jedného dňa až o 3600 rokov (niektoré zdroje uvádzajú 3300 rokov). V súčasnosti je medzi kalendárom juliánskym a gregoriánskym rozdiel 13 dní, pričom gregoriánsky kalendár v dátume predbieha juliánsky. Tento rozdiel je platný pre obdobie rokov 1900 – 2099. Ak napr. podľa gregoriánskeho kalendára máme v týchto rokoch 7. januára, tak podľa juliánskeho máme 25. decembra. Preto na 7. januára pripadá 1. vianočný sviatok niektorých cirkví východnej ortodoxie. Tak je to napríklad v cirkvách: Jeruzalemský patriarchát, cirkev Arménska, Ruska, Srbska, Macedónska, Gruzínska a staroorientálna cirkev Sýrie, cirkev Koptská, Eritrejská a Etiópska.

     Súčasný rozdiel medzi juliánskym a gregoriánskym kalendárom (13 dní) potrvá do 1. marca 2100, kedy sa navýši na 14 dní. V roku 2100 február v gregoriánskom kalendári namiesto 29 bude mať len 28 dní – v juliánskom 29.

Prechod na úvodnú stránku – Úvod

Prechod na pokračovanie článkom Babylonská ríša (v príprave)

Prechod na Najnovšie články na stránke

Umiestnené: 17. 6. 2025

Upravené: 28. 6. 2025 doplnením textu do oddielu „Datovanie starozákonnej a novozákonnej doby“

Sklamané nádeje

Ak históriu meriame významnými udalosťami, potom 20. storočie sa z hľadiska našich úvah začína rokom 1914, vypuknutím Prvej svetovej vojny, ktorá výrazným spôsobom oddeľuje dobu, ktorá jej predchádzala, od doby, ktorá po nej nasledovala.  Životné podmienky a chápanie života po vojne sa oproti predvojnovému obdobiu tak veľmi zmenili, že sa zdá, akoby išlo o dve veľmi vzdialené epochy^A).

Dvadsiate storočie dostalo veľa prívlastkov, z ktorých každý vystihuje niektorú jeho charakteristickú črtu. Takými sú napr.: „vek obáv a nepokoja“, „vek ideológií“, „vek más“, „relativistický svet“, „vek vedecko-technickej revolúcie“, „postkresťanská éra“ atď. [Výraz „postkresťanská éra“ v tomto ponímaní treba chápať ako pomenovanie doby, v ktorej sa kresťanstvo, ktoré bolo približne do konca 19. storočia dominujúcim svetonázorom v západnom svete – a predovšetkým v našom európskom priestore -, dostalo do pozadia a do popredia sa dostali tri nižšie vymenované ideológie. Treba ho brať ako terminus technicus, a nie ako paralelu alebo ekvivalent či synonymum výrazu postmoderna.]

Iný spôsob, ako je možné charakterizovať 20. storočie, je výpočet ideológií typických pre túto dobu. Napr. historik Arnold Toynbee vyslovil myšlienku, že v tejto dobe boli veľké svetové náboženstvá nahradené tromi postkresťanskými ideológiami, ktorými sú: 1. nacionalizmus¹⁾, 2. komunizmus²⁾ a 3. individualizmus³⁾. Tieto tri nové ideológie prijímali v tomto storočí charakteristické znaky náboženskej viery a každá z nich má svoje posvätné symboly, ceremónie, inšpirované diela, dogmy, svätých a charizmatických vodcov.

Za najdôležitejšie myšlienkové prúdy tohto obdobia sa považujú: 1) nihilizmus⁴⁾, 2) sekularizmus⁵⁾, 3) rasizmus⁶⁾ a 4) totalitarizmus⁷⁾. Postup zosvetštenia v devätnástom storočí, urýchlený marxizmom⁸⁾, darvinizmom⁹⁾ a pozitivizmom¹⁰⁾, podkopal základy západného kresťanského myslenia. Vedecký materialistický socializmus (komunizmus) Karola Marxa dostal v 20. st. pod svoj vplyv veľkú časť ľudstva.

Myšlienkový svet človeka 20. storočia najviac ovplyvnili tri osobnosti: fyzik Albert Einstein, psychológ  Sigmund Freud a filozof Karol Marx. Všetci traja predstavovali pre bežného človeka dvadsiatych rokov to isté posolstvo: svet nie je taký, akým sa zdá byť. Zmyslom, ktoré vytvárajú vnemy o materiálnom svete a dávajú základ pre vzťahy k ľudskej spoločnosti, sa nedá veriť. Marxistické a freudovské učenie rovnakou mierou, ale každé po svojom, podryli existujúci vysoko vyvinutý zmysel osobnej zodpovednosti a povinnosti voči ustálenému a objektívne platnému právnemu poriadku civilizácie devätnásteho storočia. Ľudia si z Einsteina odvodili, že všetky hodnoty vo vesmíre sú relatívne.

Keď svet vstúpil do nového storočia, mnohí hlásali, že prichádza nový svet – alebo priam kráľovstvo Božie. Niektorí predpovedali, že 20. storočie bude storočím pokoja a bohatstva. Boli však aj takí, ktorí poukazovali na to, že zlo spôsobené priemyselnou revolúciou a urbanizáciou ďaleko prevyšuje výhody, ktoré prinášajú. V pohľade na budúcnosť boli nové ideológie rovnako pesimistické ako optimistické. Budúcnosť dala skôr za pravdu pesimistom.

Už v prvej polovici tohto storočia došlo k spoločenským búrkam v doteraz nepredstaviteľnom rozsahu. Hybnou silou v nich bolo jednak sebavedomie moderného človeka a úsilie štátov o zväčšovanie svojej moci a jednak snaha vykorisťovaných a utláčaných vrstiev o spravodlivé usporiadanie spoločnosti.

Prenasledovanie kresťanov

Neočakávaným fenoménom 20. storočia sa stal návrat k prenasledovaniu kresťanstva, ktoré množstvom obetí prekonalo aj najväčšie prenasledovania z čias Rímskej ríše, a to aj napriek proklamovanej tolerancii a slobode svedomia európskym osvietenstvom. O totálnu prestavbu spoločnosti sa v 20. storočí pokúsili dva totalitné systémy: politicky pravičiarsky fašizmus vychádzajúci z filozofie Nietzscheho (kult rasy) a politicky ľavičiarsky komunizmus vychádzajúci z filozofie Marxa (kult proletariátu). Obe tieto ideológie s cieľom zabezpečiť šťastnú budúcnosť svojich občanov v štátoch, kde boli pri moci, zaviedli totalitný systém¹¹⁾.

Zámerom totalitných systémov (režimov) je vyformovať typ človeka, ktorému chýba zmysel pre individuálnu slobodu. Totalitné politické systémy sú smrteľným nepriateľom náboženstva a osobitne kresťanstva, ktoré považujú za konkurenta v nároku na myslenie a lojalitu občana.

Prenasledovanie kresťanov v sovietskom Rusku (Sovietskom zväze)

Pre väčšinu cirkví nepriniesla prvá svetová vojna a doba po nej, výraznejšie zmeny. Výnimkou boli len cirkvi v revolučnom Rusku, zvlášť pravoslávna cirkev. Táto bola veľmi úzko spojená s cárskym režimom a revolučný boj sa obrátil aj proti nej a jej predstaviteľom, kňazom a mníchom^B). 

Rusko bolo prvým štátom, kde boli do praxe uvedené Marxove teórie o vývoji spoločnosti s cieľom dosiahnuť dokonalú beztriednu spoločnosť. Marxova filozofia, ktorej snahou bolo zmeniť svet, bola upravená a rozpracovaná na ruské zaostalé pomery Vladimírom Iľjičom Uľjanovom – Leninom (1870-1924) a dostala oficiálny názov marxizmus-leninizmus. Je to akási heréza a paródia kresťanstva, lebo podľa tejto ideológie je prvotným hriechom súkromné vlastníctvo, zachraňujúcou mocou (záchrancom) robotnícka trieda a eschatologickým naplnením budúca komunistická spoločnosť.

Po páde cárskej vlády vo februári r. 1917 dostala ruská pravoslávna cirkev prvýkrát od čias Petra Veľkého možnosť usporiadať svoje pomery bez zasahovania štátu. V novembri 1917 nastal boľševický prevrat vedený V. I. Leninom. Nový režim hneď v decembri znárodnil všetku pôdu, vrátane cirkevnej. Na začiatku r. 1918 bola cirkev formálne oddelená od štátu. Z úradov boli odstránené všetky náboženské predmety. Štát prestal cirkev finančne podporovať a zrušil vyučovanie náboženstva v školách. Kňazi a iní cirkevní zamestnanci boli vyhlásení za prisluhovačov buržoázie a boli zbavení práv. Cieľom bolo oslabiť cirkev, ale nevytvárať martýrov. Boľševici zo začiatku predpokladali, že náboženstvo zanikne samo od seba, lebo tak to malo byť podľa marxistickej teórie, ktorá učí, že je len dôsledkom spoločenských pomerov.

V ďalších rokoch komunisti vystupňovali prenasledovanie, lebo zistili, že marxistické zákony vývoja spoločnosti fungujú akosi pomaly. Prenasledovanie dosiahlo vrchol v tridsiatych rokoch päťročným plánom, počas ktorého sa mali odstrániť všetky náboženské symboly z kostolov, malo sa skončiť vzdelávanie nových kňazov, mala byť odstránená všetka literatúra s náboženským obsahom a tiež náboženská výchova z rodiny. Tisíce kňazov a veriacich bolo uväznených alebo prenasledovaných počas Stalinovej kolektivizačnej kampane.

Ku koncu tridsiatych rokov sa prenasledovanie zmiernilo a počas Hitlerovej vojny proti Sovietskemu zväzu sa vzťahy k cirkvi upravili k lepšiemu na základe boja proti spoločnému nepriateľovi. Roku 1944 bol predovšetkým z popudu vlády sformovaný Zväz evanjelických kresťanov, v ktorom boli združené všetky evanjelikálne cirkvi.

Prenasledovanie kresťanov v nacistickom Nemecku

Nemecký typ fašizmu (nacizmus) získal vplyv v prostredí dezilúzie, ekonomických problémov a odporu proti ponižujúcim mierovým podmienkam, ktorými sa pre Nemecko skončila Prvá svetová vojna. Fašizmus mal zložitý ideový pôvod a politický vplyv získal najprv v Taliansku, neskôr v Rakúsku, Španielsku, Portugalsku a  Maďarsku. V Nemecku bol spopularizovaný prostredníctvom Hitlerovej knihy Mein Kampf. Rozvíja v nej úvahy o nadradenosti ľudu (Volk) reprezentovaného árijským národom Germánov. Jednota ľudu je vyjadrená vodcom (Führer), ktorý má absolútnu moc. Najväčším nepriateľom nacizmu je komunizmus, za ktorým sa, podľa nacizmu, skrýva pôvodca všetkého zla – Žid. Preto, keď Hitler rozpútal Druhú svetovú vojnu (1939-1945), dal do pohybu strašidelnú mašinériu na vyvražďovanie Židov. Kresťanstvo je podľa neho najťažší úder, aký kedy zasiahol ľudstvo. Boľševizmus je jeho nelegitímne dieťa a oboje je výmyslom Židov.

Po nástupe Adolfa Hitlera (1889-1945) k moci r. 1933 sa nacistický režim snažil vytvoriť jednotnú nemeckú cirkev založenú na jednotných princípoch národného socializmu (nacizmu), ktorej viera mala byť zakorenená v „božskej skutočnosti germánskeho národa“. Nielen protestantskí „Nemeckí kresťania“, ale aj katolícki biskupi podporovali nový režim a Hitler uzavrel s Vatikánom konkordát (1933). Proti Hitlerovi a „Nemeckým kresťanom“ stál Núdzový zväz farárov (Pfarrer Notabund) založený luteránskym farárom Martinom Niemöllerom a Vyznávajúca cirkev (Die Bekennende Kirche) s Barmenským vyhlásením zostaveným Karolom Barthom. Opoziční farári boli zatýkaní a posielaní do koncentračných táborov. Roku 1937 bol uväznený aj Martin Niemöller (1892-1984), ktorý sa stal symbolom odboja. Na aktívnom odboji proti Hitlerovi sa zúčastnil aj významný luteránsky teológ Dietrich Bonhoeffer (1906-1945), ktorého dal Hitler tesne pred koncom vojny popraviť (9. apríla).

 Vyznávajúca cirkev vyšla zo stretu s národným socializmom napriek prenasledovaniu lepšie než iné inštitúcie a organizácie (univerzity, odborové hnutia). Dedičstvom ostali príbehy tých, ktorí trpeli a  svoje príbehy mohli vyrozprávať.

Prenasledovanie kresťanov v komunistickej Číne

Komunistická strana pod vedením Mao Ce-Tunga (1983-1976) sa v Číne dostala k moci v r. 1949. Všetci misionári boli označení za imperialistov, čo bolo najhorším komunistickým obvinením. Do roku 1952 boli takmer všetci nútení krajinu opustiť. Proti čínskym kresťanom, najmä proti tým, ktorí mali kontakty s misionármi zo zahraničia, boli vedené „sebakritické súdy“, pri ktorých sa súdení mal sám obviniť a priznať k vine. Týmto spôsobom mali byť vykorenení všetci „nakazení imperialistickým jedom“. Celé obyvateľstvo, ale špeciálne kazatelia boli podrobení nútenej indoktrinácii (k slepému a odovzdanému prijímaniu vládnucej komunistickej ideológie – maoizmu). Cirkev bola násilne „osamostatnená“ (spod zahraničného vplyvu) a tie zbory, ktoré sa priznali a „kajali“ z imperialistickej minulosti, boli považované za „znovuzrodené“, a tak hodné spolupráce s novou vládou.

Prenasledovanie kresťanov dosiahlo vrchol počas „kultúrnej revolúcie“ v rokoch 1966-1969. Maove Červené gardy mali príkaz zničiť všetko, čo zaváňalo „starým myslením“. Boli zrúcané cirkevné budovy, pálená kresťanská literatúra, kresťania verejne ponižovaní a fyzicky napádaní. Mnohí boli poslaní do pracovných táborov, iní zahynuli martýrskou smrťou. Každé náboženstvo bolo vyhlásené za ilegálne.

Napriek teroru skrytá cirkev prežila, a dokonca sa rozšírila do oblastí, kde predtým kresťania neboli. Po celej krajine vznikali malé skupinky veriacich, stretávajúce sa tajne po domoch. Rast čínskej cirkvi vyplýva z porovnania počtu protestantov a katolíkov v roku 1949 (1 812 000 protestantov a 3 300 000 rímskych katolíkov) s rokom 1992 (63 000 000 protestantov a 12 000 000 katolíkov).

Teologické prúdy

Osvietenstvo bolo začiatkom netušeného rozvoja vedy, čo sa prejavilo už v druhej polovici devätnásteho storočia a v plnej miere v dvadsiatom storočí. Obrovský rozvoj vedy vniesol do života jednotlivca a spoločnosti veľké zmeny. Z jednej strany obohatil život a odstránil veľkú nevedomosť, povery a biedu, z druhej strany priniesol nebezpečenstvo zneužitia výsledkov vedy proti samému človeku. Veľmi rýchlo sa menil spôsob života jednotlivca a spoločnosti.

Na život cirkví nemali tieto zmeny spočiatku nápadný vplyv. Vďačne sa prijímali objavy vedy a technické vymoženosti, a to najmä vtedy, keď prispievali k odstráneniu biedy a  uľahčeniu života. Náznakom budúcich ťažkostí bolo odcudzovanie sa viere a životu cirkvi predovšetkým u ľudí z radov intelektuálov/inteligencie. Účasť na živote cirkvi prestáva byť ľuďom samozrejmosťou a stáva sa vecou osobného presvedčenia a rodinnej tradície.

Môžeme povedať, že dvadsiate storočie bolo obdobím hlbokej rozpoltenosti medzi veľkým optimizmom viery v človeka a v jeho neobmedzené schopnosti potvrdzované úspechmi vedy a techniky a pesimizmom z tragických skúseností svetových vojen, globálneho ohrozenia života a neúspechu (a neschopnosti) nájsť náhradu za náboženstvo v nejakej ucelenej filozofii. Istota viery v nadprirodzeno, formovaná stáročiami, sa u mnohých zmenila na pochybnosti, alebo sa úplne stratila. Ateizmus (tak po teoretickej, ako aj po praktickej stránke) v duši človeka (tak jedinca, ako aj celej spoločnosti) vytvoril pocit prázdnoty a priniesol psychické problémy, ktoré vo vyspelých západných krajinách viedli k vzniku nového „duchovenstva“ – psychológov a psychoanalytických poradcov. Zosvetštení ľudia prestali reagovať na duchovné oslovenie. Patrí k paradoxom 20. st., že keď sa zdalo, že každé náboženstvo je už prekonané, došlo k obnove pohanskej spirituality a návratu k starobylým božstvám.

V takýchto intelektuálnych a duchovných podmienkach vznikali filozofické a teologické prúdy snažiace sa poskytnúť skôr útechu alebo úľavu, ako vysvetľovanie zmyslu ľudskej existencie. Niektorí myslitelia sa vzdali nádeje na ucelený systém a zdôrazňovali dôležitosť subjektívneho poznania jednotlivcom. Iní rozvíjali svetské utópie akýmsi napodobňovaním kresťanského učenia o budúcich veciach (podľa zdroja A, str. 401).

Rozdrobenosť a rozdielnosť spoločenstiev hlásiacich sa ku kresťanstvu s postupujúcou históriou narastá a prehlbuje sa. Túto smutnú skutočnosť vidíme práve (alebo aj) v tom, že sa dôsledne neuplatňujú princípy sformované protestantskými sola (sola scriptura, sola fide, sola gratia, solus Christus a soli Deo gloria; pozri články z: ARCHÍV – kompletné čísla Solas  – čísla 37, 39, 41, 42, 43). Biblické princípy sola nie sú vo východiskových predpokladoch jednotlivých cirkví a ich učení.  Alebo ak tam aj sú, nie sú jedinými predpokladmi; popri nich sú za východiská vzaté ešte aj prvky rôznych filozofií alebo myšlienkových prúdov. Tým je porušený princíp jedine (sola). Výsledkom sú rôzne teologické systémy, resp. učenia, ktoré stoja jednak proti sebe, a v konečnom dôsledku nie sú v zhode ani s Písmom. A ako ďalší dôsledok tejto skutočnosti vidíme návrat niektorých cirkví do stavu z obdobia pred protestantskou reformáciou (15.-16. storočia), čoho prejavom je aj súčasná ekuména, verejne celosvetovo etablovaná 31. októbra 1997. 

Archeologické objavy

V 19. storočí došlo aj k tomu, že príbehy z Biblie sa nepovažovali za historicky spoľahlivé. Archeologické objavy od r. 1925 to však zmenili. Rýchlo sa zhromažďovali archeologické nálezy a údaje podporujúce pravdivosť príbehov doby patriarchov tak, ako ich predkladá Biblia. Takými sú objavy uskutočnené od r. 1929 v Ras Šamra v Sýrii na mieste starovekého mesta Ugaritu. Nájdený archeologický materiál vrhol svetlo na život, mýty a náboženské praktiky Kanaáncov. Texty z vykopávok v Mari na rieke Eufrat osvetlili históriu Blízkeho východu od čias prvých patriarchov až po dobytie Kanaánu. Tieto nálezy znamenali, že sa zmenila nepriaznivá mienka o pravdivosti biblických príbehov.

Mimoriadne významnou udalosťou v tomto smere bol v roku 1947 objav tzv. zvitkov od Mŕtveho mora. Ich objav je zaujímavým príbehom. Beduínsky chlapec hľadal stratenú ovcu medzi jaskyňami Qumranu (Kumránu) severozápadne od Mŕtveho mora. Zbadal tam viacero nádob vysokých asi 60 cm, ktoré obsahovali kožené zvitky zabalené do plátna. Takto objavil knižnicu, ktorá podľa všetkého patrila židovskej asketickej náboženskej komunite Esénov. Zvitky sú datované do 1. st. pred Kr. a do doby Ježiša Krista. Týmto spôsobom sa do rúk biblických historikov dostali starozákonné texty, ktoré boli o 1 000 rokov staršie než ktorýkoľvek dovtedy známy biblický text. Tieto a iné ďalšie objavy priviedli historikov a archeológov k tomu, aby s väčšou istotou používali Bibliu aj ako prameň historických svedectiev.   

Zdroje

A) Pavel Hanes, Dejiny kresťanstva, vydalo Združenie evanjelikálnych cirkví v SR, Banská Bystrica 2016, A4, 429 strán, ISBN 80-88945-01-1. Zdroj je používaný so súhlasom autora. V článku použité texty sú z 54. kapitoly, str. 397-407. 

B) Štěpán Šoltés, Dějiny křeťanské církve, Kalich, Praha 1999, ISBN 80-7017-204-5

Poznámky

Vysvetlenie hesiel 1) – 10)  je podľa publikácie:  Samo Šaliga a kol., Veľký slovník cudzích slov, vyd. SAMO, Bratislava – Prešov 2003, INSB 80-89123-02-3

1) nacionalizmus –mu m. /lat./  1. ideológia a politika sledujúca záujmy celého národa, bojujúca proti cudzej nadvláde, cudzej moci vo vlastnom národe, štáte, krajine a pod. 2. vedomie príslušnosti k určitému národu, vlastenectvo

2) komunizmus –mu m. /lat/ filoz. svetonázor, učenie založené na marxizme-leninizme, na dialektickom a historickom materializme; polit. štátne zriadenie sovietskeho centralistického, totalitného typu s jedinou vládnucou politickou (komunistickou) stranou

3) individualizmus  -mu m. /lat./ 1. odb. nadraďovanie jednotlivca nad skupinu ľudí, nad kolektív; uplatňovanie (sebeckých) záujmov jednotlivca bez ohľady na záujmy kolektívu, spoločnosti, celku 2. filoz. kladné, pozitívne zdôrazňovanie významu jednotlivca (v spoločnosti, kolektíve, v dejinách)

4) nihilizmus -mu m. /lat./ úplné popieranie, odmietanie všetkých ustálených hodnôt a zásad spoločenských, mravných a pod.

5) sekularizácia -ie ž. /lat./ cirk. 1. zosvetštenie 2. prevod cirkevného majetku do vlastníctva štátu;    poštátnenie 3. prepustenie rehoľnej osoby z rehole alebo kláštora

    sekularizmus -mu m. /lat./ zosvetštenie; ideologický či obecný svetonázorový postoj založený na  oddelení náboženstva od všetkých ostatných sfér; neuznávanie nadprirodzeného (transcendentného)

6) rasizmus -mu m. /arab. – franc./ diskriminačná teória hlásajúca nerovnocennosť ľudských rás (spájaná súčasne s genocídou „menejcennej“ rasy)

7) totalitarizmus  -mu m. /lat./ polit. totalizmus – vládnuci systém opierajúci sa o násilím vynútenú jednotu, napr. fašizmus, komunizmus. Pozri aj poznámku 11.

8) marxizmus -mu m. /podľa vlast. m./ polit. 1. filozofická, ekonomická, politická teória K. Marxa  2. svetonázor robotníckej triedy založený na dialektickom a historickom materializme

9) darvinizmus  -mu m. /podľa vlast. m./ učenie, ktoré vysvetľuje vznik a vývoj organizmov a vznik druhov prirodzeným výberom

10) pozitivizmus -mu m. /lat./ filoz. smer vo vede a filozofii, podľa ktorého všetko poznanie vychádza z toho, čo je dané, skutočné, pozitívne; čo je pozitívne dané (v zmysle vedecky, zmyslovo vnímateľné)

11) Totalitný systém je charakterizovaný nasledujúcimi vlastnosťami (črtami; zdroj A, str. 399):

      a. Oficiálnou ideológiou, ktorá pokrýva všetky dôležité stránky ľudskej existencie. Očakávanie dokonalého stavu ľudstva v krátkej budúcnosti.

      b. Masovou politickou stranou, ktorú vedie diktátor, alebo malá skupina totálne odovzdaná straníckej ideológii – kontroluje takmer všetky oblasti života.

      c. Politickou políciou, ktorá využíva všetky technické a psychologické prostriedky proti všetkým „nepriateľom režimu“. Myslenie totalitného systému je nastavené tak, že vyžaduje neustály boj proti „nepriateľom“.

      d. Monopolom na ovládanie masovokomunikačných médií, prostredníctvom ktorých manipuluje a ovláda verejnosť.

      e. Úplnou kontrolou ekonomiky a všetkých bojových prostriedkov (armády).  

Prechod na 2. časť

Prechod na články z priečinka protestantská reformácia

Prechod na úvodnú stránku – Úvod

Prechod na Najnovšie články na stránke

Umiestené: 22. augusta 2025

Poreformačné obdobie – všeobecná charakteristika

V 16. storočí došlo k vzniku protestantizmu, protestantského hnutia. Konkrétne je to rok 1517, ktorý je považovaný za počiatok protestantskej reformácie.

Keď hovoríme o protestantskom hnutí, máme na mysli cirkvi (spoločenstvá), ktorých vznik je spojený s úsilím o obrodu vtedajšej (katolíckej) cirkvi v snahe priviesť ju v učení a praxi späť k jej ranému obdobiu a k pokračovaniu v apoštolskej línii biblickej viery a praxe. Protestantské hnutie predstavujeme hlavne cez päť protestantských, avšak výlučne a nespochybniteľne biblických princípov známych pod označením sola – jedine, iba: solus Christus, sola scriptura, sola gratia, sola fide a soli Deo gloria^A-a). Všetkých päť sola stále považujeme za Boží dar Cirkvi a reformátorom a za stále platné biblické princípy pre učenie, kázanie, myslenie a život Božieho ľudu.

V článku Kresťanstvo 20. storočia – 1. časť: Sklamané nádeje sme sa venovali spoločenským pomerom a udalostiam tejto doby, na pozadí ktorých existovali, žili, pracovali a slúžili kresťanské cirkvi a spoločenstvá. V tomto článku si všimneme, ako sa zachovalo (či udržalo) učenie a viera, ktoré za svojho života predložili otcovia reformácie (Luther, Zwingli, Kalvín).

Pre potreby tohto článku budeme používať pojmy: „raná reformácia“ a „poreformačné obdobie“. Výrazom „raná reformácia“ rozumieme to obdobie reformácie, v ktorom otcovia reformácie boli ešte nažive. Pod výrazom „poreformačné obdobie“ máme na mysli obdobie, ktoré začalo plynúť po období „ranej reformácie“ – teda obdobie po smrti otcov reformácie v Nemecku a Švajčiarsku (Luther, Zwingli a Kalvín). V poreformačnom období v práci otcov reformácie pokračovali ich žiaci a nasledovníci. Pripomíname, že protestantskú reformáciu s jej zámerom „priviesť cirkev v učení a praxi späť k jej ranému obdobiu a k pokračovaniu v apoštolskej línii biblickej viery a praxe“ nepovažujeme za ukončenú. Zotrvávame v hlásení sa k mottu či sloganu: „Cirkev reformovaná a stále sa (Božím slovom) reformujúca“ (lat.: Ecclesia reformata et semper reformanda est). Toto poreformačné obdobie v našom ponímaní pretrvá dodnes.

Z historického pohľadu protestantská reformácia prebiehala v dvoch prúdoch, a to ako nemecká reformácia (Martin Luther) a švajčiarska reformácia (Ulrich Zwingli a Ján Kalvín). V rámci švajčiarskej reformácie sa hovorí aj o tzv. radikálnej reformácii alebo o treťom prúde reformácie, ktorú tvorili anabaptisti (novokrstenci)^A). Za celosvetovú protestantskú reformáciu sa však považujú oba (resp. všetky) prúdy reformácie, nemecká a švajčiarska, dohromady.

Cirkvi v poreformačnom období^B)

V pozadí života a učenia cirkví poreformačného obdobia sú nasledovné skutočnosti.

Prvou je, že Luther prišiel s novým biblickým pohľadom, ale svoje učenie a myšlienky neusporiadal do prehľadného systému (teológie). V dôsledku toho si mohli jeho prívrženci, ale aj odporcovia vybrať z jeho myšlienok to, čo sa im v danej situácii práve hodilo. Niektoré jeho myšlienky bolo možné interpretovať rôznym spôsobom.

Druhou je vnútorná duchovná stagnácia reformačných cirkví a niektoré neuzavreté a nevyjasnené spory medzi jednotlivými reformačnými prúdmi – a niektoré z nich trvajú až dodnes. Predovšetkým sú to otázky ohľadom predestinácie, predurčenia (Kalvín, Zwingli), spory o pochopenie Kristovej prítomnosti vo Večeri Pánovej (Luther, Zwingli, Kalvín), krst novorodeniatok (Luther, Zwingli, Kalvín, anabaptisti) atď. Žiaľ, reformačné prúdy si nenašli k sebe cestu, nenašli spoločnú reč a chýbalo im aj spolunažívanie v učení (modus vivendi^C)). Reformačné prúdy sa stále viac a viac trieštili, rozchádzali a vyhraňovali sa jeden voči druhému v otázkach učenia a vierovyznania. Tak je to, žiaľ, až do dnešných dní^D).

Treťou skutočnosťou bol vnútorný vieroučno-teologický a vonkajší politicko-ekonomický tlak stredovekej majoritnej cirkvi (RKC) na cirkvi reformačné. Neujasnená teologická orientácia v učení medzi jednotlivými reformačnými prúdmi na jednej strane a neustále odrážanie protireformačných útokov na strane druhej, zapríčinili určitú neprehľadnú situáciu vo vnútri reformačných cirkví, a to viedlo aj k ich stagnácii. Vzniklo silné nebezpečenstvo, že biblické reformačné dôrazy sa rozplynú v mocensko-politickom a vieroučnom chaose. Práve to si silne uvedomili poreformační teológovia a chopili sa príležitosti povedať svoje slovo s cieľom zachovať reformačné učenie.

Hlavné odkazy ranej reformácie

Poreformačné obdobie z hľadiska učenia (teológie, vierovyznania) sa delí na luteránske (nemecká reformácia) a reformované (švajčiarska alebo aj kalvínska reformácia). Pritom oba prúdy reformácie sa dopĺňajú a až oba dohromady a len spolu tvoria (celosvetovú) protestantskú reformáciu. Toto sa nesmie stratiť a zísť z mysle autorít, kazateľov, učiteľov a veriacich dnešných dní.

Za hlavné odkazy ranej reformácie veriacim budúcich generácií môžeme považovať nasledovné tri:

1. Prvý sa týka dôrazu na Božie slovo (sola scriptura – jedine Písmo).

2. Druhý zdôrazňuje vieru a milosť (sola fide et gratia – jedine vierou a milosťou). 

3. Tretí sa vzťahuje na myslenie podľa, či v rámci zjavenej biblickej viery.

Božie slovo (Písmo, Biblia) bolo v ranej reformácii zdôraznené ako zvrchovaná autorita, ako prvá a posledná norma (norma normujúca) určujúca život cirkvi, spoločnosti i jednotlivca. Taký postoj zastával hlavne Luther s jeho sola scriptura (pozri A-b). Reformátori Božie slovo ako absolútnu normu spojili s bezpodmienečnou poslušnosťou Písmu. Reformácia upozornila na jedinečnosť Božieho slova (Písma), z ktorého hovorí sám Boh k hriešnemu človeku a k svojmu ľudu (Cirkvi). Božie slovo hovorí k človeku, v ňom a cezeň sa môže stretnúť s večným a zvrchovaným zjaveným Bohom – takéto pochopenie funkcie Písma presadzovalo celé rané reformačné hnutie.

Viera sa vnímala ako jediný prostriedok (spôsob), ktorým človek môže prijať Božiu milosť a Božie spasenie. Reformátori vieru vnímali ako ukotvenú v spasiteľnom Božom konaní v Ježišovi Kristovi, ako je ono obsiahnuté v Božom zapísanom slove. Takže Božie konanie, Božie slovo a spasiteľnú vieru v Ježiša Krista nie je možné od seba oddeliť.

Autoritu Božieho slova nezdôrazňovala len nemecká a švajčiarska reformácia, ale aj jej vetvy v ďalších krajinách. Je možné konštatovať, že všetky reformačné prúdy zdôrazňovali a podčiarkli dôležitosť spasiteľnej viery, ktorá sa vo všetkom opierala o pravdu Božieho slova (Písma). S tým išiel ruka v ruke dôraz na jedinečnosť Božieho slova pre vznik viery, duchovný rast a misijné pôsobenie cirkvi vo svete.

Kalvínska reformácia, oproti ostatným reformačným prúdom, zvlášť zdôrazňovala zvrchovanosť Boha a Božieho slova vo všetkých oblastiach života cirkvi, spoločnosti a jednotlivca. Uctievanie a chvála Boha má byť životným štýlom všetkých ospravedlnených (spasených). V tomto reformačnom prúde, okrem iného, ako napr. vyvolenie k spasiteľnej viere (spaseniu), bola podrobne rozpracovaná otázka kázne a cirkevného poriadku, ktoré sa najviac zvýraznili puritánmi v Anglicku.

V poreformačnom období sa protestantské učenie ustálilo a sformovalo do piatich sola (pozri vyššie a zdroj A). To, čo chceme znova zdôrazniť aj v tomto článku je, že týchto päť sola nie sú ľudským čiže teologickým dielom otcov reformácie, resp. ich pokračovateľov, ale boli im dané ako Božie zjavenie a dar Cirkvi, ako večne platné nemenné Božie biblické princípy. Za také ich považujeme neustále, teda aj dnes. Sú základnou normou spasenia a života v posvätení. Tak ako v dobe ranej reformácie boli smernicou pre obnovu cirkvi 15.–16. storočia, aj dnes sú základnou normou biblickej viery a učenia cirkvi a jednotlivcov. Akýkoľvek odklon od týchto princípov, resp. ich nerešpektovanie vedie k odklonu od pravdy, zjavenej Písmom, k bludom a herézam – k ceste a spôsobom, ktoré boli protestantskou reformáciou, ako celkom, odmietnuté.

Je potrebné, aby myslenie cirkevného spoločenstva a jednotlivca bolo formované týmito princípmi a v medziach týchto princípov. V cirkvi dokáže len kázané Božie slovo osloviť jednotlivca, vrátiť ho späť na cestu viery, ak z nej zišiel. V kázaní protestantských cirkví musí ísť vždy o to, aby počúvajúci osobne prežíval vplyv a pôsobenie Božieho slova na jeho svedomie, aby Božiemu slovu bol daný priestor na duchovný rast a upevňovanie viery počúvajúceho, a on aby nechal len ním formovať svoje myslenie.

Pri pohľade späť do histórie musíme konštatovať, že namiesto toho, aby sa rozdiely a nezhody medzi jednotlivými prúdmi reformácie v poreformačnom období odstraňovali, naopak, ešte viac narastali. Uspokojivé riešenie vzniknutých biblicko-teologických problémov sa dodnes nenašlo. Hľadanie ich riešenia privádzalo k vzniku nových učení (teológií). V poreformačnom období vznikali vieroučné vyznania, učenia, systematické teológie, cirkvi a spoločenstvá, ktoré nadväzovali na ranú reformáciu. Ich  cieľom bolo prehĺbenie, spresnenie či doplnenie učenia cirkví a prúdov ranej reformácie, alebo priamo snaha o odstránenie nedorozumení medzi nimi.

V poreformačných teológiách však, žiaľ, z veľkej časti dochádzalo aj k prekrytiu alebo preberaniu myšlienok svetských filozofií a tieto teológie sa tak svojou podstatou stali v skutočnosti protibiblické. Tak je to napr. v tzv. liberálnej teológii alebo s infiltráciou myšlienok existencionalizmu do cirkevných spoločenstiev. Niektoré teológie naopak priniesli a rozvinuli myšlienky, ktoré v ranej reformácii neboli rozvinuté. Takým bol napr. pietizmus alebo metodizmus. Zvláštnu, aj keď iba malú pozornosť v ďalšom texte venujeme tzv. evanjelikálnej teológii, evanjelikalizmu.

Evanjelikálna teológia, evanjelikalizmus

Výraz evanjelikálna teológia či evanjelikalizmus neoznačuje, podľa zdroja B-b), nejaký jednotný teologický systém, ale rôznorodosť duchovných prebudeneckých kresťanských (evanjelikálnych) prúdov (prebudení), ktoré postupom času našli k sebe cesty a spoločné dôrazy v učení. Patria sem aj letničné a charizmatické prebudenia, ktoré sa postupne formovali do organizovanej cirkvi. Napriek istým teologickým odlišnostiam cítia, že v podstatných veciach patria do jednej veľkej spoločnej rodiny, ktorú k roku 2010 (podľa zdroja B-b) tvorilo viac ako 150 miliónov kresťanov po celom svete.

K evanjelikálnej tradícii sa hlásia, podľa zdroja B-c), najmä cirkvi vychádzajúce z tradície metodizmu, baptizmu a pietizmu, ale aj iné. Za otca moderného evanjelikálneho hnutia je označovaný anglikánsky teológ a biblista John R. W. Stott (zdroj B-d).

V súčasnej dobe sú evanjelikálne cirkvi rozšírené po celom svete. Na každom kontinente majú však odlišný kultúrny, politický a tradično-náboženský kontext, z ktorého vyplýva aj ich vzťah k iným cirkvám. Vo väčšine sveta majú evanjelikálne cirkvi svoje teologické semináre, kde vzdelávajú a vychovávajú svojich kazateľov, učiteľov a misionárov.

V učení (teologicky) nadväzuje evanjelikalizmus na niektoré dôrazy protestantskej reformácie, ktorými sú: ospravedlnenie z milosti a viery (sola gratia et fide), starocirkevné vyznania viery (B-g), Božia trojica, verné zvestovanie Božieho slova, zasľúbenia dané v Kristovi, Biblia ako jediná autorita cirkvi a života veriacich – týmto ale nie sú vymenované všetky nadväznosti na reformáciu.

Evanjelikálne kresťanstvo (podľa zdroja B-e)

V skratke je možné povedať, že evanjelikalizmus je evanjelijné kresťanstvo, ktoré kladie dôraz na:

– vrcholnú autoritu Písma ako Božieho Slova

– vieru v zástupnú smrť a vzkriesenie Ježiša Krista, prostredníctvom ktorého sa hriešny človek zmieruje s Bohom

– potrebu vedomého obrátenia od hriechov k Bohu a znovuzrodenia zo Svätého Ducha  

– život zasvätený poslušnosti Kristovi, zvestovaniu evanjelia a pomoci blížnym aj v medzicirkevnej spolupráci.

„Evanjelikálny“ v modernom chápaní je všeobecný prívlastok, ktorý neoznačuje nejakú cirkevnú skupinu, ale formu kresťanskej viery, ktorú môžeme nájsť v rôznych cirkvách a cirkevných skupinách. Tento prívlastok neoznačuje detaily, ale len základné teologické učenia kresťanstva. Zároveň zdôrazňuje tie prvky kresťanstva, ktoré nevyjadruje ani jedno doteraz používané slovo. Náš prívlastok „prebudenecký“ je mu, zdá sa, obsahom najbližšie, ale chýbajú mu niektoré dôrazy, ktorými história obohatila predovšetkým anglo­saský protestantizmus (napr. snaha celý svet podriadiť panstvu Ježiša Krista, sociálne dôrazy, politické reformy, masové evanjelizačné hnutia ap.)  

V dnešnom chápaní tento pojem vynecháva formu cirkevnej organizácie, formu bohoslužieb, učenie o krste, predurčení alebo o Svätom Duchu, aby sme menovali aspoň niektoré. Preto praktizujúci kresťan nevystačí len s tým, že ostane „evanjelikál“, ale musí svoju „evanjelikálnu“ vieru realizovať v nejakej konkrétnej cirkvi, ktorá určitým spôsobom odpovedá na tieto a ďalšie otázky.

 Pojem zdôrazňuje životne dôležité (nevyhnutné pre spásu) veci kresťanstva. A práve tieto slovo „evanjelikálny“ vyjadruje.

Poznámky a zdroje

A) Zdroje, na ktoré sa odkazujeme v tejto položke (a – e), sa nachádzajú v priečinku: ARCHÍV – kompletné čísla Solas

      a) Päť sola, päť princípov protestantskej reformácie, Solas číslo 37, zima 2017, str. 2-3

     b) Martin Luther a nemecká reformácia, Solas číslo 39, leto 2018, str. 2-5; Sola scriptura, str. 5- 11 a Sola scriptura a neomylnosť Písma, str. 12-18

     c) Ulrich Zwingli a reformácia v nemeckom Švajčiarsku, Solas číslo 40, leto 2018, str. 2-6

     d) Radikálna reformácia – Anabaptisti, Solas číslo 41, zima 2018, str. 2-5

     e) Ján Kalvín a reformácia vo francúzskom Švajčiarsku, Solas číslo 42, jar 2019, str. 2-7

B) V článku používame zdroje:

     a) Pavel Hanes, Dejiny kresťanstva, vydalo Združenie evanjelikálnych cirkví v SR, Banská Bystrica 2016, A4, 429 strán, ISBN 80-88945-01-1

     b) Ján Liguš, Teologické systémy, Banská Bystrica 2010, 212 strán, ISBN 978-80-8083-985-7

    c) Evanjelikálne hnutie, https://sk.wikipedia.org/wiki/Evanjelik%C3%A1lne_hnutie

     d) https://www.ekumena.sk/Clenovia/evenjelikal.htm

     e) https://www.pdf.umb.sk/2002/edit/KETM/imagess/Evanjelik%C3%A1lne%

         20kres%C5%A5anstvo.html alebo

     f) https://www.zec.sk/

     g) Pozri preambulu stanov združenia na adrese https://www.zec.sk/stanovy/

C) modus vivendi (lat. doslova spôsob života) je výraz, ktorý zhŕňa (vyjadruje) podmienky bytia, spolunažívanie. V medzinárodnom práve sa ním vyjadruje dohoda medzi dvoma štátnymi subjektmi, ktorá má byť v budúcnosti definitívne potvrdená medzinárodnou zmluvou. V prenesenom zmysle slova označuje tento výraz spôsob spolužitia, ktorý nie je založený na právnom podklade, ale na realite spoločného života či práce. Je to aj dočasná zhoda polemizujúcich strán.

D) Pritom však stále zachovávali spoločný základ: spasenie z milosti skrze vieru v osobu a dielo Ježiša Krista (Efezským 2:8-9). Aj napriek tomuto podstatnému faktu, lebo spasení sme skrze vieru, a nie skrze učenie, nedokázali spolupracovať a spolu existovať.

E) V našom priestore ide o Združenie evanjelikálnych cirkví na Slovensku (pozri poznámku F) a evanjelikálna teológia sa vyučuje na Univerzite Mateja Bela, Pedagogickej fakulte, Katedre teológie a katechetiky. Vo výchovnom systéme Českej republiky sú, podľa B-b), evanjelikálne cirkevné semináre zaradené na úroveň vyšších odborných škôl (VOŠ).

F) Medzi evanjelikálne cirkvi na Slovensku sa zaraďujú Bratská jednota baptistov, Evanjelická cirkev metodistická, Cirkev bratská, Apoštolská cirkev (tiež sa zaraďuje medzi letničné hnutie). Tieto štyri cirkvi tvoria Združenie evanjelikálnych cirkví na Slovensku a evanjelikálnu teológiu spoločne vyučujú na spomenutej Univerzite Mateja Bela. V slovenskom kontexte možno medzi evanjelikálne cirkvi rátať aj Cirkev adventistov siedmeho dňa a Kresťanské zbory (pozri zdroje B-f a g).

Prechod na 3. časť

Prechod na články z priečinka protestantská reformácia

Prechod na úvodnú stránku – Úvod

Prechod na Najnovšie články na stránke

Umiestené: 22. augusta 2025