Od Rechabeáma po Kýra Veľkého

Obdobie rozdeleného kráľovstva a babylonské zajatie

Po Šalamúnovej smrti (931 pred Kristom) sa  izraelský národ rozdelil. Vznikli dve kráľovstvá, ktoré sa bežne označujú ako „Severné“ a „Južné“.

Južné kráľovstvo bolo územne menšie ako Severné, s hlavným mestom Jeruzalem a vládlo v ňom Dávidovo potomstvo. Tvorili ho pokolenia Júdu a Benjamina. Tieto dve pokolenia vojensky podporovali Rechabeáma, Šalamúnovho syna, ktorý nastúpil na trón po Šalamúnovej smrti. Ostatných desať pokolení sa postavilo proti tvrdým opatreniam Šalamúna a jeho syna (1. kniha kráľov 12:21). Južné kráľovstvo dodržovalo vernosť Dávidovej dynastii. Trvalo do roku 586 pred Kristom, keď bol zbúraný chrám a zničený Jeruzalem.

Severné kráľovstvo tvorilo desať rebelujúcich pokolení. Za svojho kráľa si zvolili Jeroboáma. Jeho hlavým mestom boli striedavo rôzne mestá, naposledy ním bola Samária.¹⁾ Toto kráľovstvo trvalo do roku 722 pred Kristom.

V Biblii sa tieto dve kráľovstvá označujú aj ako „Izrael“ a „Júda“. Označenie „Izrael“ sa väčšinou používa len pre Severné kráľovstvo, zatiaľ čo „Júda“ označuje Južné kráľovstvo.  Meno Izrael bolo pôvodne dané Jakobovi (1. Mojžišova 32:22-32). Už za jeho života sa toto pomenovanie vzťahovalo na všetkých jeho synov (1. Mojžišova 44:7) a od tej doby sa všetkým Jakobovým potomkom hovorilo „Izraelci“. Od doby patriarchov až po vstup do Kanaánu sa pomenovaním „Izrael“ označoval všetok hebrejský národ. V tomto význame sa používalo aj počas Dávidovho a Šalamúnovho kraľovania. Meno Izrael treba interpretovať podľa kontextu.

Niekedy sa Severné kráľovstvo označuje menom „Efraim“, aj keď pôvodne bolo dané jednému z Jozefových synov (1. Mojžišova 41:52). Dôvodom pre toto pomenovanie je, že pokolenie Efraima pri rozdelení kráľovstva zohralo vedúce postavenie. Efraim zaujímal územie na sever od Júdu a Benjamina.

Datovanie udalostí (chronológia)

Podľa zdroja 2) str. 143 sme sa dostali do obdobia starozákonných dejín, ktoré sú pomerne presne datované. Svetská história vďaka archeologickým objavom (vykopávkam) poskytuje zoznamy mien vládcov (eponym^A)) a v nich je zachytený každý rok v asýrskej histórii od r. 891 po rok 648 pred Kristom. Tento záznam umožňuje uviesť dejiny Asýrie do súvisu s históriou Izraela, ako je zaznamenaná v Biblii. Dôležitým dokumentom pre datovanie histórie tohto obdobia je Ptolemaiov  kánon.^B)

Obdobie rozdeleného Šalamúnovho kráľovstva skončilo zbúraním Jeruzalema a tým aj zánikom Južného kráľovstva. Pre porozumenie histórie tohto obdobia sú dôležité tri údaje: v roku 931 pred Kristom  došlo k rozdeleniu Šalamúnovho kráľovstva, v roku 722 pád Samárie a zánik Severného kráľovstva a v roku 586 pád Jeruzalema a zbúranie chrámu a zánik Južného kráľovstva.

Biblický záznam rozdeleného kráľovstva

Hlavným zdrojom informácií obdobia rozdeleného kráľovstva je 1. kráľov 11:1 až 2. kráľov  25:30 a 2. kniha kroník 10:1-36:23. Doplňujúce informácie sa nachádzajú aj v ďalších knihách (Izaiáš, Jeremiáš a ďalší proroci).

Zdrojom podávajúcim súvislý historický záznam Severného kráľovstva je 1. kráľov 11:1 až 2. kráľov 25:30. V ňom sú zahrnuté aj súdobé udalosti Južného kráľovstva. Severné kráľovstvo končí v roku 722 pred Kristom a historický záznam pokračuje v 2. kráľov 18:1-25:30 opisom udalostí, ku ktorým došlo až do pádu Jeruzalema  v roku 586 pred Kristom v Južnom kráľovstve.

Paralelný záznam udalostí Južného kráľovstva od roku 931 do roku 586 pred Kristom je uvedený v 2. kroník 10:1-36:23 a končí odkazom na prepustenie z babylonského zajatia. Perzský kráľ Kýros Veľký vstúpil do mesta Babylon na jeseň v roku 539 pred Kristom a tam sa dal korunovať aj za kráľa Babylonska (Babylónie). Vydal dekrét (Kýrov edikt^C)), ktorým povolil návrat zajatých Izraelcov späť do ich vlasti a postaviť chrám svojmu Bohu: „Takto hovorí Cýrus, perzský kráľ: Hospodin, Boh nebies, mi dal všetky kráľovstvá zeme a on mi naložil, aby som mu vystavil dom v Jeruzaleme, ktorý je v Judsku. Preto kto je kde medzi vami zo všetkého jeho ľudu, Hospodin, jeho Boh, nech je s ním, a nech ide ta hore“ (2 Kronická 36:23). Kýrov edikt bol vydaný pravdepodobne v rokoch 538-537.

Severné kráľovstvo

Zakladateľom Severného kráľovstva bol Jeroboám I, ktorý za vlády Šalamúna bol v jeho službách ako vládny úradník. Keď si však vypočul Achiášovo proroctvo, že bude kráľom desiatich kmeňov, začal sa voči Šalamúnovi správať rebelantsky a ten sa ho v dôsledku toho snažil odstrániť. Jeroboám utiekol do Egypta, kde žil v azyle až do Šalamúnovej smrti.

Izrael, Severné kráľovstvo, sa nevzdalo modlárstva zavedeného Šalamúnom. Za modlárstvo a neposlušnosť  ho stihli Božie tresty.

Posledným vládcom Severného kráľovstva bol  Hošea (731 – 722 pred Kristom). Keď nastúpil na trón, nemal na výber akú politiku bude viesť, lebo bol vazalom asýrskeho kráľa Tilgat-pilnezera. V roku 725 pred Kristom vtrhla asýrska armáda pod vedením kráľa Šalmanazera V. na jeho územie a obľahla opevnené mestá v Samárii. Tri roky Hošea odolával útokom asýrskej armády, ale nakoniec sa v roku 722 pred Kristom vzdal.

To bol koniec Severného kráľovstva. Severné kráľovstvo prestalo existovať ako nezávislý izraelský národ a už nikdy viac ako nezávislé kráľovstvo nebolo obnovené. Izraelčania zo Severného kráľovstva boli odvedení do Asýrie do asýrskeho zajatia a umiestnení v mestách na médskom území. Na ich územie boli privedení presídlenci z iných oblastí. Severné kráľovstvo sa stalo asýrskou kolóniou (provinciou).

Južné kráľovstvo

História Južného kráľovstva bola podobná histórii Severného kráľovstva. Aj keď priamou príčinou rozpadu Šalamúnovho kráľovstva bola daňová politika jeho nástupcu – syna Rechabeáma, ktorý namiesto požiadavky znížiť dane urobil na radu  svojich mladších poradcov pravý opak. Boli tam aj iné príčiny, ktoré priviedli kráľovstvo k rozpadu. Bolo to napätie medzi pokolením Júdu a Efraima (pozri Sudcov 8:1-3, 12:1-6; 2. Samuelova 2:9, 19:42-43). Aj keď Dávid zjednotil izraelský národ do jedného správneho celku, bola tu nespokojnosť pre vysoké dane a práce, ktorými museli ostatné pokolenia prispievať do Jeruzalema. Šalamúnova smrť a zvýšenie daní Rechabeámom boli pre tieto pokolenia príležitosťou, aby sa proti Júdovi vzbúrili.

Ďalším faktorom, o ktorom Biblia jasne hovorí ako o primárnom, bolo Šalamúnovo odpadnutie od viery a modlárstvo (1. kniha kráľov 11:9-13). Kvôli Dávidovi k súdu za modlárstvo a k rozdeleniu došlo až po Šalamúnovej smrti.

Keď Rechabeám upevnil svoje kráľovstvo, on i jeho ľud opustili Hospodina (2. kniha kroník 12:1). Okrem intenzívneho modlárstva a egyptských vpádov dochádzalo aj k bojom medzi Severným a Južným kráľovstvom. Obdobie Rechabeámovej vlády bolo veľmi búrlivé a za jeho vlády toto kráľovstvo rýchle upadalo.

Južné kráľovstvo zaniklo za bezbožného kráľa Cedekiáša (2. kniha kroník 36:11-16) v roku 586 pred Kristom. V tomto roku nechal babylonský kráľ Nabuchodonozor spáliť chrám v Jeruzaleme. Spálil aj mesto a jeho hradby rozboril. Poklady chrámu, poklady kráľove a poklady kniežat vzal a odniesol do Babylona. Všetkých tých, ktorí zostali po meči, presťahoval do Babylona (36:16-21). Toto bola tretia vlna deportácie príslušníkov Južného kráľovstva.

Nasledujúcich približne 700 rokov bolo územie Izraela (Severného a Južného kráľovstva) postupne pod nadvládou Babylončanov, Médov a Peržanov, Grékov a nakoniec Rimanov. V dôsledku týchto udalostí žije všetkých dvanásť kmeňov Izraela, aj keď dnes už majú svoj vlastný štát, ešte stále v rozptýlení uprostred pohanských národov po celom svete.

Susedné kráľovstvá a ich vplyv

V priebehu obdobia existencie Severného a Južného kráľovstva (931 až 586 pred Kristom) sú pre pochopenie histórie izraelského národa veľmi dôležité vzťahy so susednými kráľovstvami. V dôsledku svojej strategickej polohy medzi Egyptom a Mezopotámiou, územím pomenovanom aj ako Úrodný polmesiac, sa obe kráľovstvá nemohli vyhnúť vplyvu okolitých národov, ktorých moc v tejto dobe veľmi vzrástla.

Sýrske kráľovstvo

Severné kráľovstvo susedilo s Aramejským kráľovstvom, ktoré je viacej známe pod pomenovaním  Sýria. Sýria bola na konci deviateho storočia pred Kristom najmocnejším kráľovstvom na území Kanaánu (Palestíny). Viedla vojenské výboje voči obom kráľovstvám (Severnému a Južnému). V susednom Asýrskom kráľovstve nastúpil na trón v roku 745 pred Kristom Tilgat-pilnezer III. a za jeho vlády (745 – 727 pred Kristom) bola Sýria podrobená Asýrii. Damašek bol dobytý v roku 732 pred Kristom. Pádom Damašku skončilo Sýrske kráľovstvo a jeho moc sa už nikdy neupevnila.

Asýrska ríša

V severovýchodnom cípe Úrodného polmesiaca sa pozdĺž riek Tigris a Eufrat a asi 320 km do šírky rozkladalo územie známe ako Asýria. Vzostup moci Asýrie sa podľa niektorých historikov datuje do devätnásteho storočia pred Kristom. Dôležitosť Asýrie v období rozdeleného kráľovstva je nesporne viditeľná podľa toho, že na vrchole svojej moci dostala pod svoj vplyv Sýriu, Izrael, Judsko a dokonca aj Egypt až po Téby. Počas doby asi dva a pol storočia mala značný vplyv v kanaánskej krajine (Palestíne).

Podľa análov Tilgat-pilnezer I. (1114 – 1076 pred Kristom) rozšíril moc svojho národa na západ k Stredozemnému moru a podrobil si slabšie národy v tejto oblasti. Počas nasledujúcich dvoch storočí asýrska moc ustupuje do pozadia, zatiaľ čo Izrael za Dávida a Šalamúna sa stáva dominujúcou mocnosťou v tejto oblasti.

Tilgat-pilnezer III. (745 – 727 pred Kristom) bol vynikajúcim bojovníkom, ktorý priviedol svoj národ k celému radu dobyvateľských úspechov. V Babylone, kde bol pomazaný za kráľa, bol známy ako Fúl (2. kráľov 15:19). Pri dobývaní začal rozdeľovať dobyté územia na  podmanené provincie, aby si tak upevnil moc nad dobytým územím. To robili dobyvatelia už aj predtým, ale on utláčal národy aj tým, že vymieňal veľké skupiny ľudí z dobytých území za zajatcov z nejakej inej odľahlej oblasti. Tým sa poistil proti povstaniam a rebéliám.

Počas vlády Ašurbanipala (asi 668 – 630 pred Kristom) dosiahla Asýrska ríša svojho vrcholného bohatstva a moci. Po smrti Ašurbanipala začalo Asýrske kráľovstvo, ktoré malo nesmierny vplyv na celú oblasť Úrodného polmesiaca, upadať. A z úpadku sa už nikdy nespamätalo. Asýrski vládcovia tohto obdobia neboli schopní odolávať vzrastajúcej moci kráľovstiev Médska a Babylonie. Ninive, ktoré bolo vtedy hlavným mestom Asýrie, padlo v roku 612 pred Kristom. Bitkou pri Chárane (609) a Karchemiši (606) zanikajú stopy po asýrskej nadvláde (Izaiáš 10:5-15). Judské kráľovstvo prežilo asýrske výboje a panovanie.

Babylonská ríša

626 – 539 pred Kristom

Babylonia bola asýrskou provinciou. Babylonskí vládcovia sa pokúšali získať samostatnosť, ale podarilo sa im to až po Ašurbanipalovej smrti. Vodcom v úsilí za babylonskú nezávislosť bol Nebopolasar. To sa mu aj podarilo a Nebopolasar bol 22. novembra roku 626 pred Kristom korunovaný za babylonského kráľa.

V roku 614 vznikla médsko-babylonská aliancia a v roku 612 Médovia a Babylončania spoločne zničili Ninive. Asýria sa spojila s Egyptom. Niekoľko rokov sústreďoval Nebopolasar svoje útoky na asýrske mestá ležiace na severovýchode a pri Eufrate sa vysporiadaval aj s egyptskou armádou, ktorá bojovala po boku Asýrčanov. V roku 609 obsadil Cháran. V ďalších rokoch sa Babylončania a Egypťania viackrát stretli v bojoch pri Eufrate. Babylončania a Egypťania viedli medzi sebou časté boje. Výboje týchto mocností sa dotýkali územia Samárie a Judska, ktoré ležalo uprostred nich.

Nabuchodonozor

605 – 562 pred Kristom

Na jar roku 605 poslal Nebopolasar svojho syna, korunného princa Nabuchodonozora, s babylonskou armádou do bojov proti asýrskej armáde na hornom Eufrate. Nabuchodonozor pripochodoval k mestu Karchemiš. Na pomoc Asýrčanom prišiel egyptský kráľ Necho. Na počiatku leta 605 boli Egypťania pri Karchemiši porazení. Nabuchodonozor prenasledoval egyptskú armádu a do augusta mal vo svojich rukách územie Sýrie a Palestíny a veľa koristi a zajatcov z dobytých a obsadených území.

15. augusta 605 pred Kristom Nebopolasar zomrel. Korunný princ Nabuchodonozor sa ihneď ponáhľal do Babylona. Armádu a zajatcov ponechal na dobytom území (v Palestíne). V deň svojho príchodu 6. septembra 605 bol korunovaný za babylonského kráľa. V Babylone rýchlo upevnil svoju moc a k svojej armáde v Palestíne sa vrátil už ako kráľ Babylonie.

Jehojakim, ktorý bol kráľom v Judsku a od roku 608 bol vazalom faraóna  Necha, kráľa Egypta, sa stal Nabuchodonozorovým poddaným. Poklady z jeruzalemského chrámu a prvá vlna zajatcov, medzi ktorých patrili Daniel a jeho priatelia, boli odvlečené do Babylona (Daniel 1:1-2) Nabuchodonozorom, ktorý bol už kráľom. Ako rok ich odvedenia do Babylona sa uvádza rok 605 pred Kristom. Podľa niektorých zdrojov k tomu došlo už v roku 606 pred Kristom.

Podľa všetkého Jehojakim v ďalších rokoch napriek Jeremiášovmu varovaniu prestal platiť Nabuchodonozorovi tribút.^D) Ten v siedmom roku svojho kraľovania v decembri 598 pred Kristom obsadil Jeruzalem, ktorý sa mu 15. marca 597 pred Kristom vzdal. Jehojakim zomrel 6. decembra 598. Po Jehojakimovi nastúpil na trón 6. decembra 598 jeho syn Jehojachin. Vládol tri mesiace a desať dní a po páde Jeruzalema v marci 597 bol spolu s ostatnými členmi kráľovskej rodiny a desaťtisícami popredných jeruzalemských občanov a zručnými remeselníkmi odvedený do Babylona. Ako bábkový vládca bol na trón dosadený Jehojachinov strýko Cedekiáš.

Cedekiáš po čase odmietol Nabuchodonozorovi poslušnosť. Keď sa Nabuchodonozor v roku 586 pred Kristom vracal z výpravy do Egypta, obkľúčil Jeruzalem a Judské kráľovstvo definitívne kapitulovalo a zaniklo. Ku konečnému pádu Jeruzalema tejto doby došlo 15. augusta 586 pred Kristom. Rozvaliny judského hlavného mesta zbaveného obyvateľov boli opustené. Tak sa za Nabuchodonozora skončila vláda Dávidovej dynastie v Judsku.

Nabuchodonozor, ktorý zdedil silné politicky zabezpečené kráľovstvo, venoval počas svojej vlády veľa úsilia výstavbe Babylona. V  kráse a vznešenosti bol Babylon najveľkolepejším mestom staroveku.

Judsko počas Nabuchodonozora

Babylonská nadvláda a zajatie

Judsko úspešne prežilo expanziu Asýrskej ríše. Rozhodujúcim faktorom trvalej existencie napoly nezávislého kráľovstva, v ktorom na Dávidov trón striedavo zasadali nemravní a spravodliví králi, boli zmluvy, diplomatické manévre, odboj a nadprirodzené Božie zásahy.  Od doby, keď Achaz zabezpečil Júdu zmluvou s Tilgat-pilnezerom III. o nezávislosti (udalosť sa datuje do roku 733 pred Kristom), prekonávalo toto malé kráľovstvo, ktoré bolo striedavo vazalom viacerých kráľov susedných kráľovstiev, jednu vnútornú krízu za druhou.

Počas tridsaťročnej vlády Joziáša vzrástli judské národné nádeje. Vládol v rokoch 640 – 609 pred Kristom, ale zdroj 1) ako pravdepodobné obdobie jeho vlády uvádza roky 638 – 608 pred Kristom, čo potom dobre korešponduje s rokom 605, ktorý bol rokom odvedenia prvých Judejcov do zajatia.

Joziáš sa obrátil k Hospodinovi, urobil náboženské reformy v Judskom kráľovstve. Odstránil modlárstvo v judskej zemi a vrátil ľud k uctievaniu Hospodina. Hospodin sa však už neodvrátil od pále svojho veľkého hnevu pre ohyzdné Manassesovo modlárstvo a povedal: „I Júdu odstránim spred svojej tvári, ako som odstránil Izraela, a zavrhnem toto mesto, ktoré som bol vyvolil, Jeruzalem, i dom, o ktorom som povedal: Moje meno tam bude“ (2. kráľov 23:27). Manasses kraľoval päťdesiatpäť rokov (v rokoch 696 – 642 pred Kristom) a za jeho vlády upadlo Južné kráľovstvo do najtemnejšieho modlárstva (2. kráľov 21:1-17; 2. kroník 33:1-20).

Joziáš sa zaplietol do bitky s egyptskou armádou pri Megide, ktorá pod vedením faraóna Necha išla na pomoc Asýrčanom v ich bojoch s Babylončanmi. Joziáš bol v tejto bitke ranený a na následky zranenia zomrel (2. kniha kráľov 23:29-30; 2. kroník 35:23-24). Ľud dosadil na trón v Jeruzaleme za kráľa Joacháza (2. kniha kroník 36:1-4). Ten vládol len tri mesiace. Keď Egypťania pri Megide porazili Júdu, Necho zosadil Joacháza ako judského kráľa z trónu, zajal ho a odviedol do Egypta, kde Joacház aj zomrel.

Necho ustanovil za kráľa v Judsku Joziášovho syna Eljakima a zmenil mu meno na Jehojakim. Jehojakim vládol v Judsku jedenásť rokov (608 – 598 pred Kr.). Jehojakim zomrel 6. decembra 598. Robil to, čo je zlé v očiach Hospodinových (2. kráľov 23:37). Podľa Knihy Daniel 1:1-3 v treťom roku jeho kraľovania babylonský kráľ Nabuchodonozor odviedol prvých Judejcov do zajatia.

Po Jehojakimovi kraľoval v Jeruzaleme tri mesiace a desať dní jeho syn Jehojachin (nastúpil na trón 6. decembra 598). Robil všetko to zlé, ako jeho otec (24:8). V treťom mesiaci jeho kraľovania prišiel Nabuchodonozor a odviedol ho do zajatia v Babylone (24:10-16). Kráľom v Jeruzaleme urobil jeho strýka Mattaniáša, pričom jeho meno zmenil na Cedekiáš (24:17). Písal sa rok 597 pred Kristom.

Cedekiáš  v Jeruzaleme kraľoval jedenásť rokov (597 – 586 pred Kristom) a robil všetko zlé, ako robil Jehojakim (24:19). V deviatom roku jeho kraľovania prišiel znova Nabuchodonozor so svojím vojskom a obľahol Jeruzalem. Mesto bolo obľahnuté až do jedenásteho roku kráľa Cedekiáša.

Podľa Písma boli hradby prelomené a mesto dobyté v štvrtom mesiaci tohto roka (25:4). Konečný pád Jeruzalema tejto doby sa uvádza 15. augusta 586 pred Kristom. Bolo to v roku, ktorý bol devätnástym rokom kraľovania Nabuchodonozora. Dom Hospodinov bol zničený, múry Jeruzalema rozborené a mesto spálené. Ľud, ktorý pozostal, bol presťahovaný do Babylona. V Judsku bolo ponechaných len niečo málo z chudobného ľudu (25:8-12). Tým skončila v Judsku vláda Dávidovej dynastie.

Územie Judského kráľovstva si na juhu prisvojili Edómci a na severe Samária, ktorá vtedy už bola babylonskou provinciou. Tak zaniklo Judské kráľovstvo.

Deportácia  Júdu a Benjamina

V tejto pasáži predložíme chronológiu deportácie občanov Judska (Južného kráľovstva) do Babylonského zajatia. Za oporné body datovania budeme považovať dátumy nasledovných udalostí:

1. Smrť kráľa Joziáša. Za rok jeho smrti sa považuje rok 608 pred Kristom.

2. Začiatok vlády  Jehojakima – na trón nastúpil podľa všetkého v druhej polovici roku 608 pred Kristom.

3. Korunovanie Nabuchodonozora za babylonského kráľa – 6. september 605 pred Kristom.

4. Pád Jeruzalema po Nabuchodonozorovom obliehaní – 15.  marec 597 pred Kristom.

5. Cedekiášova vzbura a definitívny pád starozákonného Jeruzalema a chrámu – 15. august 586 pred Kristom

K deportácii príslušníkov Judského kráľovstva (Júdu a Benjamina) do babylonského zajatia došlo najmenej v štyroch  vlnách:

1. vlna. Došlo k nej v roku 605 pred Kristom, keď po bitke pri Karchemiši Nabuchodonozor obsadil dobyté územia ešte ako korunný princ. Do zajatia sa vtedy dostali aj Judejci Daniel a jeho priatelia. Podľa zdroja 2) nechal po smrti svojho otca Nabuchodonozor armádu a zajatcov ešte v Palestíne. K svojej armáde sa vrátil po korunovácii a s armádou a zajatcami sa do Babylona vrátil už ako kráľ. Daniel a jeho priatelia boli zajatí v roku 605 počas tretieho roka kráľa Jehojakima a do Babylona deportovaní Nabuchodonozorom už ako babylonským kráľom (Daniel 1:1-2). Za kľúčový údaj považujeme verš Daniel 1:1, t. j., že k obliehaniu Jeruzalema došlo v treťom roku kráľa Jehojakima a mimobiblický údaj korunovania Nabuchodonozora (6. september 605 pred Kristom).

2. vlna. Došlo k nej v roku 597 pred Kristom po páde Jeruzalema za vlády kráľa Jehojachina.

3. vlna. Došlo k nej v roku 586 pred Kristom  po páde Jeruzalema za vlády kráľa Cedekiáša.

4. vlna. O tejto vlne je zmienka v Jeremiášovi  52:30. Došlo k nej počas dvadsiateho tretieho roka vlády Nabuchodonozora, t. j. v roku 582 pred Kristom.

Život v babylonskom exile

Roku 722 pred Kristom bolo 10 severných kmeňov Izraela odvlečených do asýrskeho zajatia (píše sa o tom v 17. kapitole 2. knihy kráľov). Babylonský kráľ Nabuchodonozor tak urobil v štyroch vlnách aj s kmeňom Júdu a Benjamina (píše sa o tom v 2. knihy kráľov 23:26-27, 24:1-4, 25:1-21). Počas vlády Nabuchodonozora sa stali Asýria a všetky jej provincie babylonskými provinciami.

Novým domovom Židov sa stala Babylonia. Zdá sa, že ústredím života židovskej populácie bolo okolie mesta Babylon. Postupne sa zajatcom dostávalo viac slobody a oni sa usadzovali po celej ríši. Spoločným znakom bola túžba po domove. Falošní proroci im predpovedali skorý návrat do vlasti. Jeremiáš však písal zajatcom listy, v ktorých im radil, aby si kupovali domy, sadili vinice a pripravili sa na sedemdesiat rokov v zajatí (Jeremiáš 29).

Keď po páde Jeruzalema v roku 586 upadli nádeje na skorý návrat, zajatci sa zmierili s dlhodobým zajatím, ako im radil Jeremiáš. Zapojili sa do pastierstva, poľnohospodárstva a obchodovania. V tej dobe sa v Babylonii hovorilo aramejsky. Zdá sa, že s tým Židia nemali problém. Z veršov Biblie môžeme dospieť k záveru, že sa so zajatcami zaobchádzalo vľúdne. Z Jeremiáša 29:2 a Ezechiela 8:1 vyplýva, že mali slobodu, aby sa schádzali za náboženskými účelmi. Zdá sa, že Ezechiel mal náboženskú slobodu, aby sa so zajatcami schádzal v širokom rozsahu. Mal svoj dom a so staršími mohol hovoriť slobodne o náboženských otázkach, keď sa s nimi stretával v ich domoch alebo za ním domov prichádzali oni.

Priaznivé zachádzanie so zajatcami môžeme vidieť aj na príbehu Daniela a jeho priateľov. Zachádzanie, ktorého sa dostalo Jehojachinovi a jeho synom v babylonskom zajatí, svedčí tiež o dobročinnom zaobchádzaní, ktoré sa niektorým židovským zajatcom dostávalo.

Jeruzalemskí zajatci, ktorí si boli vedomí svojho vyhnanstva, museli určite trpieť pocitom poníženia a úzkosti. Štyridsať rokov varoval Jeremiáš svojich spoluobčanov pred nevyhnutným trestom, a to, že Jeruzalem bude zničený tak, že sa pri pohľade na jeho trosky zhrozí každý okoloidúci (Jeremiáš 19:8). Napriek týmto varovaniam sa Židia spoliehali na to, že by Boh nedovolil, aby bol jeho chrám zničený. Daniel vo svojej modlitbe priznáva, že sa Jeruzalem vo svete stal príslovečným svojou pohanou (Daniel 9:16). Také utrpenie zajatci, ktorým ležal na srdci osud Izraela, znášali horšie ako fyzické ťažkosti života v exile.

Pokiaľ si babylonskí vládcovia udržiavali medzinárodnú nadvládu, Židia žili v exile v Babylonii. Po páde Jeruzalema v roku 586 pred Kristom sa územia oboch kráľovstiev stali provinciou  Babylonskej ríše. Mnoho Židov sa odsťahovalo do Egypta. Keď bol Babylon dobytý v roku 539 pred Kristom Médmi a Peržanmi, Židom sa dostalo privilégium znova sa ako národ vrátiť na svoje územie. Židovský národ sa však už netešil nezávislému postaveniu, aké mal v dobách Dávidovho a Šalamúnovho kráľovstva. Mnoho Židov sa na svoju rodnú zem už nevrátilo, zostali v rozptýlení. Územie bolo striedavo pod nadvládou iných národov, a to až do roku 1948, keď vznikol novodobý štát Izrael. Kráľovstvo izraelského národa už nebolo obnovené. Zároveň sa naplnilo aj prorocké slovo, že Izrael (Židia) už nikdy viac nebude rozdelený na dve kráľovstvá.

Obe zajatia, asýrske a babylonské, znamenali počiatok rozptyľovania izraelského ľudu medzi pohanské národy sveta. Nastalo to, čo im Boh oznamoval a pred čím ich tým aj varoval (pozri 3. Mojžišovu 26:14-39, hlavne verše 33, 44-46; 5. Mojžišovu 4:27, 28:64; Žalm 44:12; Jeremiáš 9:16, 13:24; Ezechiel 39:28; Zachariáš 7:14). V dobe stavania Babylonskej veže boli ľudia Bohu neposlušní, a preto ich Boh rozptýlil po celej tvári zeme (1. Mojžišova 11:8). Tak sa to udialo aj izraelskému ľudu. Začalo sa to očividným a veľkým asýrskym a babylonským zajatím. K rozptýleniu izraelského ľudu medzi národy sveta dochádzalo aj v ďalších obdobiach jeho histórie. Izraelský ľud aj v dnešnej dobe žije v rozptýlení uprostred pohanských národov po celej zemi. Príde však čas, keď budú Židia spomedzi pohanských národov navrátení do svojej zasľúbenej krajiny  – definitívne skončí rozptýlenie medzi pohanskými národmi.

Zdroje a poznámky

1) J. D. Douglas (vedúci editor) a kol., Nový biblický slovník, Návrat domů, Praha 2017,

        ISBN 978-80-7255-393-8, heslo: Chronologie Starého zákona

2) Samuel J. Schultz, Starý zákon mluví, Czech edition,  1991, Viena, Austria

A) eponymum -yma s. i eponym -u m. /gréc./ lingv. vlastné meno osoby, podľa ktorej sa pomenúva rodina (pokolenie), miesto, vec a pod. (napríklad Štúr a od neho pomenovania Štúrovci, Štúrovo)

B) Klaudios Ptolemaios bol významný grécky učenec. Žil v rokoch 70 – 161 po Kristovi pravdepodobne v egyptskej Alexandrii. Vytvoril kánon, v ktorom sú vymenovaní babylonskí a perzskí vládcovia od roku 747 až po rok 332 pred Kristom. Okrem toho sú v ňom menovaní aj grécki vládcovia Filip a Alexander, egyptskí ptolemaiovskí vládcovia a rímski vládcovia až do roku 160 po Kristovi. Ptolemaiove astronomické, zemepisné, historické a chronologické informácie sú pre súčasných historikov nesmierne dôležité.

C)  edikt -u, m. /lat./ 1. admin. verejná úradná vyhláška, úradné nariadenie (obyč. historické) 2. hist. v starom Ríme a vo feudálnom zriadení jedna z foriem výkonu cisárskej alebo kráľovskej moci

D) tribút -u, m. /lat./ 1. hist. feudálna daň 2. dávky uložené porazenému alebo podrobenému národu 3. admin. určitý poplatok, dávka, daň

Prechod na 3. diel

Prechod na obsah kategórie „Boží ľud“

Prechod na úvodnú stránku – Úvod

Prechod na Najnovšie články na stránke

Umiestnené 19. júla 2025

Od Kýra Veľkého (539 pred Kristom)

po narodenie Ježiša Krista (1 pred Kristom)

A. Médsko, Perzia a kráľ Kýros Veľký

Z kmeňov, ktoré sa usadili na iránskej planine, postupom času do popredia vystúpili Médovia a Peržania.

Za vlády Kýra Veľkého sa Perzia stala medzinárodnou mocnosťou. Kýros sa trónu zmocnil v roku 559 pred Kristom ako médsky vazal (Médsko vládlo Perzii). V tej dobe vládol v Médsku slabý kráľ a Babylonia bola ešte mocnosťou.

V počiatočnom období svojej vlády skonsolidoval Kýros perzské kmene. Potom uzavrel spojenectvo s Babyloniou proti Médsku. Médovia sa stali poddanými Perzie, ale ešte stále hrali dôležitú úlohu (pozri Ester 1:19 a Daniel 5:28 a ďalej).

Keď Kýros premohol Médov, rovnováha síl sa porušila a v nasledujúcich rokoch sa proti nemu vytvorila aliancia Lýdie (staroveký štát v Malej Ázii), Egypta a Babylonie. Došlo k bojom, z ktorých vyšiel víťazne Kýros so svojou armádou. Koncom októbra 539 vstúpil Kýros ako víťaz do mesta Babylon aj napriek tomu, že bolo považované za nedobytné. Kýros sa v ňom usadil ako kráľ. Ako kráľ aj Babylonie vydal edikt, asi v rokoch 538-537, o návrate zajatých Izraelcov späť do Jeruzaleme a o postavení chrám. V roku 530 pred Kristom bol v bitke za riekou Araxes západne od Kaspického mora smrteľne ranený a zomrel.

B. Danielove proroctvá

Danielove proroctvá o Izraeli

V dejinách spásy Božieho ľudu (zo Židov i pohanov), s ktorým bude Boh prebývať v novom Jeruzaleme, zohráva vyvolený zemský Boží ľud, národ Izrael, významnú a výnimočnú úlohu. Tento národ je zemským predobrazom skutočného Božieho ľudu. Preto je Boh tomuto ľudu verný a koná s ním podľa zasľúbení abrahámovskej zmluvy, teda podľa milosti. Presnejšie povedané, koná tak kvôli ostatku Izraela (v každom čase, v každej generácii má Boh v Izraeli zostatok podľa vyvolenia milosti – Rímskym 11:5). Čiže kvôli tým, ktorí sú synmi zasľúbenia (to znamená podľa vyvolenia milosti), koná Boh milostivo s celým Izraelom (ako národom, ako etnikom). Pretože Izrael je zároveň aj pod zákonom (Mojžišovým zákonom ako zmluvou skutkovej poslušnosti, ktorý bol pridaný pre prestúpenia ako pestún vedúci ku Kristovi), tak súčasťou Božieho konania s týmto národom je aj výchova a časné Božie súdy (tresty) za neveru a neposlušnosť. Toto Božie konanie s týmto národom mocne zjavuje a  oznamuje aj prorok Daniel.

Daniel sa nachádza v babylonskom zajatí. Dostáva videnia a známosť o Božích tajomstvách a osude Izraela vo vzťahu k okolitým pohanským kráľovstvám. Z Danielových videní a proroctiev vzhľadom na našu tému, ktorou je Stručná história izraelského národa, vyberáme a tu stručne spomenieme len dve veci: Dĺžka babylonského zajatia a Sedemdesiat „týždňov“ Božích rozhodnutí nad Izraelom.

a) Dĺžka babylonského zajatia

Bol to prorok Daniel, ktorý vyrozumel z kníh počet rokov, o ktorých sa bolo stalo slovo Hospodinovo k prorokovi Jeremiášovi o dĺžke trvania babylonského zajatia. Vyrozumel, že počet týchto rokov je sedemdesiat^A) (Daniel 9:2; Jeremiáš 25:11-12; 2. kroník 36:21). Obdobie zajatia začína rokom 605 (606 až 604 podľa rôznych zdrojov) a končí rokom 537 pred Kristom. Rok 605 pred Kristom zodpovedá odvedeniu prvej vlny zajatcov do Babylona vrátane Daniela a jeho troch priateľov. Rok 537 pred Kristom je rokom príchodu prvej vlny navrátivších sa do Judska (pod vedením Zerubábela a kňaza Józuu) na základe Kýrovho ediktu (výnosu).

Daniel porozumel, že obdobie zajatia sa chýli ku koncu, a modlil sa k Bohu za tri veci: za izraelský národ, za mesto Jeruzalem a za chrám (svätyňu). Všetky tri boli poškvrnené hriechom ľudu a všetky tri boli pod Božím hnevom a súdom. Vydanie Kýrovho ediktu, ktorý Kýros vydal v prvom roku svojho kraľovania v Babylone, pripadá najpravdepodobnejšie na rok 538 pred Kristom. Edikt sa týkal znova-postavenia chrámu v Jeruzaleme a návratu zajatých do zasľúbenej zeme, a tým legitímneho ukončenia sedemdesiatich rokov babylonského zajatia. V tomto datovaní je zaručene spoľahlivá iba dĺžka sedemdesiat rokov Izraelu (Židom, obyvateľom Judska, Južného kráľovstva) vymeraného Božieho súdu babylonského zajatia.

b) Sedemdesiat „týždňov“ Božích rozhodnutí o izraelskom národe

Kým Daniel ešte na modlitbe hovoril a vyznával hriechy svojho ľudu Izraela, priletel anjel Gabriel (verše 9:20-23), aby mu oznámil, že prišiel, aby ho urobil schopným rozumieť tajomstvám a videniu (verše 22-25). Oznámil mu: „Sedemdesiat týždňov je vymerané vzhľadom na tvoj ľud a na mesto tvojej svätosti, uzavrieť prestúpenie a zapečatiť hriech, pokryť neprávosť a priviesť spravodlivosť vekov, zapečatiť videnie i proroctvo proroka a pomazať svätyňu svätých“ (verš 24). „A vedz a rozumej, že odkedy vyjde slovo navrátiť Izraela a vystaviť Jeruzalem až po pomazaného vojvodu, bude sedem týždňov, a šesťdesiatdva týždňov a zase bude vystavená ulica i priekopa, a to sa bude diať v úzkosti časov“ (verš 25). Toto Danielovo proroctvo z deviatej kapitoly je kľúčové pre pochopenie posledných dní tohto veku.

Slovo „týždeň“^B) v Danielovom proroctve neznamená sedem dní bežného týždňa, ale znamená obdobie sedem rokov, čo sa niekedy označuje aj pojmom „týždeň-rok“ alebo aj „Danielov týždeň“. Sedem plus 62 týždeň-rokov je (69 x 7 =) 483 rokov. Máme indície, že roky, ktoré ohlasuje Daniel vo svojom proroctve, sú roky s dĺžkou trvania 360 dní,^C) pričom sa to netýka len posledného týždňa, ale všetkých sedemdesiatich. V prepočte na naše kalendárne roky (solárneho gregoriánskeho kalendára) sa 69 Danielových týždňov rovná 476 rokov (aj 25 dní, ak by sme chceli byť presní na jeden deň).

Šesťdesiaty deviaty týždeň končí ukrižovaním Spasiteľa, Krista („vyťatý pomazaný, a niet mu“ – Daniel 9:26), teda v roku 33 n. l. Od toho sa odvíja, že začiatkom obdobia 69 týždeň-rokov je rok 444 pred Kristom, čo by zodpovedalo návratu  poslednej vlny zajatých na základe Artaxerxovho ediktu.^D)

Šesťdesiaty deviaty týždeň Danielovho proroctva teda končí ukrižovaním Krista v roku 33 n. l. Ako je to s posledným, sedemdesiatym týždňom? Tento týždeň je opísaný takto: „… A mesto i svätyňu skazí ľud vojvodu, ktorý príde a jeho koniec bude ako záplava a vojna až do konca, určené pustošenia. A uzavrie pevnú zmluvu s mnohými za jeden týždeň a v polovici toho týždňa urobí to, že prestane bitná obeť aj obetný dar obilný, a na krídle ohavností ponesie sa pustošiteľ, a to až sa úplná záhuba a to, čo je určené, vyleje na pustošiteľa“ (Daniel 9:26-27). Čiastočne sa toto proroctvo vyplnilo pri zničení Jeruzalema a chrámu v roku 70 Rimanmi pod vedením Títa. Ale v tomto proroctve sú aj prvky, ktoré sa týkajú úplného konca časov, a teda majú súvis s druhým príchodom Krista.

Vieme to aj podľa toho, že verš 24 vysvetľuje, že 70 týždňov je určených na to, aby sa definitívne vyriešila otázka hriechu a spravodlivosti, čo je vyjadrené slovami „uzavrieť prestúpenie a zapečatiť hriech, pokryť neprávosť a priviesť spravodlivosť vekov“. Vieme, že to sa udeje až pri skonaní sveta za druhého Kristovho príchodu. Preto sa sedemdesiaty Danielov týždeň skončí až vtedy. A ak správne rozumieme tomu, že bude trvať sedem rokov, tak to znamená, že sa aj začne v súvislosti s udalosťami bezprostredne predchádzajúcimi druhému Kristovmu príchodu. To znamená, že od konca 69. „týždňa“ po začiatok 70. „týždňa“ je medzera, v ktorej sa časovo odohrávajú dejiny „ratolestí vštepených do dobrej pravej olivy“ (Rímskym kapitola 11). Žijeme v dobe tejto medzery.

Toto Danielovo proroctvo nás v datovaní prenieslo do datovania novozákonnej doby. Dobe medzi znovu-postavením chrámu a zavedením bohoslužby, obnovením mesta  Jeruzalem a jeho hradieb za doby Nehemiáša a narodením Ježiša Krista z Nazareta, Písmo venuje málo pozornosti. Je to obdobie prorockého ticha.

C. Od Kýra po znova-postavenie chrámu

Pod vedením vojvodu Šešbacara (Ezdráš 1:8, 5:14; Šešbacar je perzské meno; hebrejsky je to Zorobábel) vyšli (asi v roku 537 pred Kristom) prví presídlenci z babylonského zajatia s cieľom, aby podľa Kýrovho ediktu (z roku 538 pred Kristom) znovu postavili chrám v Jeruzaleme. Podľa Ezdráša 3:6 po príchode do Jeruzalema hneď začali s obetnou službou, hoci chrám ešte ani nezačali stavať. Podľa verša 8 chrám začali stavať v druhom roku po svojom návrate zo zajatia a príchode do Jeruzalema. Stavba bola viackrát prerušená. Podľa Ezdráša 6:15 (a zdrojov 1– 3) bola stavba ukončená a posvätená v roku 516 pred Kristom, čo bol šiesty rok kraľovania Peržana Dária (522 – 486 pred Kristom). Podľa verša 6:22 však pokračovala stavba (dostavba) chrámu ešte aj v ďalších rokoch na rozkaz Artaxerxa.

Peržan Artaxerxes kraľoval v rokoch 464 – 425 pred Kristom. Múry Jeruzalema boli znova vybudované a chrám bol definitívne dokončený až za Nehemiáša (Nehemiáš 13:11-14). Nehemiáš prišiel do Jeruzalema v roku 444 pred Kristom. Za najpravdepodobnejší rok uvedenia bohoslužby sa v zdroji 1 uvádza rok 433 pred Kristom. Až týmto rokom, alebo rokom posvätenia múrov Jeruzalema (čo bolo asi o dva roky skôr), môžeme považovať stavbu chrámu za ukončenú.

Šalamúnov chrám bol zbúraný v roku 586 pred Kristom. Po vydaní Kýrovho ediktu a návrate Židov pod vedením vojvodu Šešbacara (Zerubábela) bol v Jeruzaleme za kňaza Jozuu po sedemdesiatich rokoch od zbúrania prvého chrámu znova postavený chrám, druhý chrám, ktorý je pomenovaný aj po Zerubábelovi (Zerubábelov chrám). Tento chrám existoval v rokoch 516 pred Kristom až 70 po Kristovi. Jeruzalemskému chrámu sa v dňoch života a služby Ježiša Krista hovorilo aj Herodesov chrám. Pôvodnú Zerubábelovu stavbu totiž kráľ Herodes veľkolepo prestaval. Hoci príprava na prestavbu začala už asi v roku 19 pred Kristom, hrubá stavba bola dokončená asi v roku 4 pred Kristom a celá  prestavba bola dokončená až v roku 64 po Kristovi.

V niektorých zdrojoch sa uvádza, že v roku 19 pred Kristom začala stavba Herodesovho chrámu. V skutočnosti však išlo o rozsiahlu prestavbu Zerubábelovho chrámu a Chrámového návršia. Tento prestavaný druhý chrám bol zbúraný rímskym vojskom v 70. roku po Kristovi. Zostala z neho časť vonkajších hradieb, ktorú poznáme pod pomenovaním Múr nárekov. V dnešných dňoch v Jeruzaleme chrám nestojí.

Chronológia obnovy

Väčšina súčasných biblistov datuje udalosti obnovy Izraela v systéme nášho letopočtu nasledovne (uvedené roky sú roky pred Kristom):

539                       pád Babylona (Daniel 5:30)

539–538               prvý rok vlády Kýra v Babylone, Kýrov edikt (Ezdráš 1:1-4)

537                        Zorobábel a prvá vlna návratu (Ezdráš kapitoly 1-6)

537                        postavenie oltára (Ezdráš 3:1-3)

536                        začiatok výstavby chrámu (Ezdráš 3:8)

536–530                protivenstvo voči obnove za Kýra (Ezdráš 4:1-5)

530–520             pozastavenie výstavby chrámu (Ezdráš 4:24), z toho 530–522 za     Kambysesa a Smerdisa, 522–520 za Dária Veľkého

520                        pokračovanie v prerušenej výstavbe chrámu (Ezdráš 5:2)

520                        udalosti z knihy proroka Haggea (Haggeus 1. kapitola)

516                        chrám dokončený (Ezdráš 6:15)

483–471               udalosti z knihy Ester, kráľ Ahasvér je Xerxes I. Veľký (485–465);

457                        Ezdráš a druhá vlna návratu (Ezdráš kapitoly 7-10) za kráľa Artaxerxa

(Artaxerxes I. Longimanus)

445–444             20. rok kráľa Artaxerxa (Artaxerxes I. Longimanus), mesiac kislev (Nehemiáš 1:1)

444                     20. rok kráľa Artaxerxa (Artaxerxes I. Longimanus), mesiac nísan (Nehemiáš 2:1),  Nehemiáš pred kráľom

444                        Nehemiáš a tretia vlna návratu (Nehemiáš 2:11)

444                        hradby Jeruzalema dokončené za 52 dní (Nehemiáš 6:15), mesiac elúl

444–432                Nehemiáš spravuje Judeu 12 rokov ako vojvoda (Nehemiáš 5:14)

432                       Nehemiáš nejaký čas späť u kráľa Artaxerxa (Nehemiáš 13:6) a následne sa vracia do Jeruzalema (Nehemiáš 13:7-31)   

D. Od Nehemiáša po narodenie Ježiša Krista

(Od Artaxerxa I. po Heroda Veľkého)

Knihami Ezdráš, Nehemiáš a Ester sa v Písme končí viac-menej súvislé rozprávanie o historických udalostiach, ktoré sa udiali so starozákonným národom Izrael. V dobe Zerubábela, Ezdráša a Nehemiáša bol znova postavený chrám, mesto Jeruzalem a jeho hradby. Knihou Nehemiáš a približne rokom 430 pred Kristom končí opis starozákonnej doby. V tomto čase končí aj kniha posledného proroka Starého zákona, proroka Malachiáša. V Malachiášovi 3:1 sa nachádza odkaz na Jána Krstiteľa, čím je preklenuté približne 430-ročné obdobie bez prorockej služby v Izraeli. Z tohto obdobia nemáme o udalostiach v Izraeli v Písme podrobnejší záznam. Výnimkou je len prorocké slovo v knihe Daniel v kapitolách 8 a 11.  

Hoci sa návratom Židov z babylonského vyhnanstva obnovila národná identita, spoločenský a náboženský život, Izrael už viac nenadobudol samostatnosť a autoritu Dávidovho a Šalamúnovho kráľovstva. Existoval pod nadvládou susedných mocností. V tejto nadvláde sa vystriedali Perzská (Médsko-Perzská) ríša, po nej Grécka ríša (Macedónsko-Grécka) s následníckymi menšími ríšami (ovládanými dynastiami Ptolemaiovcov a Seleukovcov) a nakoniec Rímska ríša.  

Po páde Novobabylonskej ríše v roku 539 pred Kristom sa zajatci vracali späť do Judska. Zdá sa, že Peržania zachovali usporiadanie izraelskej krajiny zavedené za nadvlády Babylonie. Judsko spravoval vládca (miestodržiteľ) ustanovený perzským kráľom (Daniel 9:1). Je zrejmé, že Peržania zaručili Judsku náboženskú slobodu a určitú mieru samosprávy. O vzťahoch medzi perzskými vládcami a Izraelcami z tohto obdobia nie sú v Písme podrobnejšie záznamy. Keď sa Perzskej ríše (ríše Achajmenovcov obdobia 550-330 pred Kristom) zmocnil Alexander Veľký okolo roku 330 pred Kristom, Židia sa jednoducho stali poddanými novej ríše.  

Alexander Veľký náhle zomrel v Babylone v roku 323 pred Kristom. Jeho smrťou sa Grécka ríša v nasledujúcich dvadsiatich rokoch rozpadla na štyri menšie nástupnícke ríše, v ktorých sa satrapmi (správcami, vládcami a neskôr kráľmi) stali Alexandrovi velitelia vojska a jeho druhovia. Tieto nástupnícke ríše boli označované aj ako diadochie, kráľovstvá diadochov^E) (Daniel 11:4).

Alexandrova ríša tak pripadla jeho najbližším priateľom a spolubojovníkom. Vznikli nasledovné štyri nástupnícke ríše, diadochie:

1. Seleukova ríša Sýrsko-Babylonská^F) („kráľ severu“, Daniel 11:6-7, 11);

2. Ptolemaiova ríša v Egypte^G) („kráľ juhu“, Daniel 11:5 9 11);

3. Kassandrova ríša, čo bola pôvodná starogrécka krajina Macedónsko-Grécka^H);

4. Lysimachova ríša^CH) (Trácia; v súčasnosti je Trácia časťou južného Bulharska, severovýchodného Grécka a európskej časti Turecka). Tieto ríše postupne dobyli alebo ovládli a k svetovláde sa tým dostali Rimania.

Roku 312 pred Kristom sa Izrael dostáva pod nadvládu gréckych ptolemaiovských kráľov vládnucich v Egypte (v Ptolemaiovej ríši). V roku 198 pred Kristom si Izrael podmanili sýrski Seleukovci. Od roku 175 sa vládcom v Sýrii stal seleukovský kráľ Antiochus Epifanes (*215 – †161 pred Kristom), syn seleukovského kráľa Antiocha III. Veľkého. Vládol po smrti svojho otca od roku 175 až do svojej smrti v roku 161. V roku 167 postavil najvyššiemu gréckemu pohanskému bohu Zeusovi oltár v židovskom jeruzalemskom chráme. Taktiež tam na oltári obetoval sviňu. Tým znesvätil jeruzalemský chrám. Tento čin je z Písma známy ako ohavnosť spustošenia (Daniel 11:31). Rozumieme tomu tak, že toto proroctvo v 11. kapitole Daniela sa jednak sčiastky už vyplnilo (historicky, predobrazne), avšak týka sa najmä konca časov, teda má eschatologický rozmer.

Ako reakcia na znesvätenie chrámu došlo v roku 166 pred Kristom k povstaniu Makabejcov. Viedol ho Júda Makabejský a pod jeho vedením bol Jeruzalem v roku 164 dobytý, chrám očistený a znova posvätený. Túto udalosť si Židia každoročne pripomínajú na sviatok Chanuka (Ján 10:22).^I)

Opis udalostí okolo Makabejského povstania sa nachádza v deuterokánonickej Prvej knihe Makabejcov (nie je súčasťou Tanachu ani protestantských prekladov Písma). Domnievame sa, že na povstanie Makabejcov by sa mohlo vzťahovať proroctvo v Daniel 11:32: „No, ľudia znajúci svojho Boha, sa zmocnia a vykonajú hrdinstvo.“ Podobne ako v proroctve Daniel 11:31 by však išlo o predobrazné historické naplnenie tohto proroctva, pričom konečné naplnenie by sa malo udiať v posledných časoch.

Nástup Rímskej ríše

Postupne sa k moci dostávali Rimania. So železnou tvrdosťou si Rimania vybojovali svetovládu. V roku 146 pred Kristom si Rimania najprv podmanili Grécko (pôvodné územie Grécka, nie celú ríšu Alexandra Veľkého). Ovládnutie Stredomoria Rimanmi zavŕšil sám grécky kráľ Attalos III.,^J) vládca Pergamonu (územie na dnešnom západnom pobreží Turecka), ktorý roku 133 pred Kristom odkázal svoju krajinu vo svojom závete Rímu. Avšak prelom k úplnej svetovláde sa Rimanom podaril až v roku 31 pred Kristom, keď Július Octaviánus, prvý rímsky cisár s prímením Augustus (stručne: cisár Augustus; Lukáš 2:1), porazil v roku 31 pred Kristom v bitke pri Actiu Ptolemaiovskú ríšu, toho času už poslednú existujúcu nástupnícku ríšu Alexandra Veľkého, poslednú diadochiu.  Antonius a jeho manželka Kleopatra^G), posledná ptolemaiovská kráľovná Egypta, spáchali samovraždu počas Octaviánovej invázie do Egypta. Egypt sa stal rímskou provinciou.

Rímsky vojvodca Pompeius^K) v roku 63 pred Kristom dobyl a obsadil Jeruzalem. Odvtedy na území Izraela, ale aj celom území Palestíny vládli Rímom určení panovníci. Z nich najznámejšou v Izraeli bola dynastia Herodesovcov a menovite Herodes Veľký. Za vládcu v Izraeli bol ustanovený Rímom. Na jeruzalemský trón zasadol asi v roku 35 pred Kristom a vystriedal dynastiu Makabejcov (Hasmoneovcov). Viac o Herodesovi Veľkom a jeho dynastii píšeme v ďalšom diely tejto série.   

Poznámky (A –L)

A) To, že Izrael bol vydaný do zajatia v Babylone, bolo Božím trestom za ich bezbožnosť a páchanie hriechov, súčasťou ktorých bolo aj nedodržiavanie „sobotného roku“, úpustu (prepustenia, vyhlásenia slobody) každý siedmy rok podľa Mojžišovho zákona (2. kroník 36:21; Jeremiáš 34:12-22). Izrael porušoval toto prikázanie 490 rokov, teda nedodržal sobotný rok 70-krát. Dĺžku deportácie (zajatia v Babylone) preto stanovil Boh na 70 rokov. A následne aj dĺžka trvania obdobia, v ktorom sa s Izraelom budú diať skutočnosti podľa Božích výnosov, ako to zjavil archanjel Gabriel a prorocky oznámil Daniel, je 70 týždeň-rokov, čiže 70-krát 7 rokov (490 rokov).

B) Hebrejské slovo na tomto mieste znamená „obdobie siedmich“, čo môže byť sedem dní, sedem týždňov či sedem rokov.

C) Rok, ktorý používa Daniel vo svojom proroctve, má 12 mesiacov po 30 dní, teda má 360 dní. Nazvime takýto rok pracovne „staroveký“ alebo „prorocký“ rok. Danielov „prorocký“ rok je zhruba o 5 dní kratší ako kalendárny rok podľa solárneho (gregoriánskeho) kalendára, aký používame my dnes aj na datovanie udalostí pred Kristom (pred naším letopočtom). V Danielovom prorockom roku je 1260 dní 42 mesiacov, čo je tri a pol roka (polovica Danielovho týždňa), pozri Daniel 7:25, 12:7; Zjavenie 11:2-3, 12:6, 12:14, 13:5.

D) Začiatok sedemdesiatich Danielových týždňov je definovaný udalosťou „odkedy vyjde slovo navrátiť Izraela a vystaviť Jeruzalem“. Existuje viacero kráľovských výnosov (príkazov, ediktov, dekrétov), ktoré sa týkajú návratu Židov zo zajatia. Spomeňme aspoň tri: Kýrov edikt (z roku 538 pred Kristom) týkajúci sa znovuvybudovania chrámu (2. kroník 36:22-23; Ezdráš 1:1-2, 6:3 v kontexte 5:17-6:11), Artaxerxov edikt (z roku 457 pred Kristom) týkajúci sa Ezdrášovho návratu za účelom konania bohoslužby (Ezdráš 7:11-27) a Artaxerxov edikt (z roku 444 pred Kristom) týkajúci sa znovuvybudovania Jeruzalema (Nehemiáš 2:5-8). Spomeňme ešte aj Dáriov edikt (Ezdráš 6:1-15).

E) diadochia, všeobecne znamená zastupovanie jedného prvku (veci) nižším prvkom toho istého charakteru (podstaty). V geológii sa týmto pojmom označuje zastupovanie jedného iónu druhým v mriežke minerálu.

       Diadochovia (jedn. číslo diadoch) boli nástupníci Alexandra Veľkého, ktorí si medzi sebou v rokoch 322-301 pred Kristom počas tzv. vojen diadochov rozdelili Alexandrovu (Grécku, Grécko-Macedónsku) ríšu. Boli to predošlí Alexandrovi spoločníci, dôstojníci či generáli, ktorí po smrti Alexandra dostali na starosť jednotlivé provincie. Pôvodne mali pôsobiť len ako správcovia (satrapovia) území, ktoré mal zdediť Alexandrov syn Alexander IV. Aigos. Ale pretože bol ešte len dieťaťom a spoluvládca Filip III. Arrhidaios nebol dostatočne silnou osobnosťou, aby ríšu udržal pohromade, diadochovia sa zmenili na suverénnych vládcov, ktorí medzi sebou začali bojovať o moc. Tí, ktorí dokázali uhájiť svoje územie, poprípade ho rozšíriť, prijali titul kráľa, založili nástupnícke kráľovstvá a vlastné dynastie. 

F) Seleukovci boli dynastiou macedónskeho pôvodu, ktorá ovládala od roku 312 pred Kristom ázijskú časť ríše Alexandra Veľkého. Zakladateľom dynastie bol Seleukos I. Nikator (*358 – †281 pred Kristom). Bol to macedónsky dôstojník Alexandra Veľkého a vedúca osobnosť diadochov.  

       Najväčšia rozloha seleukovskej ríše spadá do druhej polovice 3. storočia pred Kristom. Vtedy zahrňovala oblasti od Malej Ázie (od dnešného Turecka), cez Sýriu, Mezopotámiu, iránske kraje až k povodiu rieky Indus v Indii. Časom od nej odpadávali východné územia, ktoré postupne dobýjali Partovia. Okolo roku 100 pred Kristom sa táto bývalá mohutná ríša scvrkla len na územie dnešnej Sýrie (Iturea). K úplnému zániku seleukovskej ríše došlo v roku 64 pred Kristom, keď sa Sýria (Seleukova ríša) stala rímskou provinciou. Rímske vojská viedol Pompeius.

G) Ptolemaiovci boli kráľovská dynastia, ktorá vládla Egyptu v rokoch 305-31 pred Kristom. Egyptu v tomto období vládli grécki vládcovia a hovorilo sa o ňom ako o helenistickom (gréckom) Egypte. Ich meno je odvodené od Gréka Ptolemaia, jedného z generálov Alexandra Veľkého, ktorý po Alexandrovej smrti bol vymenovaný za správcu (satrapu) Egypta.

       V roku 305 pred Kristom sa vyhlásil za kráľa Ptolemaia I. (neskôr známeho pod prímením Sotér – Spasiteľ). Všetci mužskí panovníci tejto dynastie prijímali meno Ptolemaios. Kráľovné zvyčajne dostávali mená Kleopatra, Arsinoé alebo Berenika. Najznámejšia z nich bola Kleopatra VII., ktorá bola poslednou ptolemaiovskou kráľovnou. V roku 31 pred Kristom po víťaznom vpáde rímskeho vojska vedeného Octaviánom Augustom do Egypta spáchala samovraždu. Seleukovská ríša tým v tomto roku zanikla a Egypt sa stal rímskou provinciou.

H)  Kassander (*358 – †297 pred Kristom)

Bol jeden z diadochov, ktorí bojovali o Alexandrovu ríšu po jeho smrti v roku 323 pred Kristom. Kassander sa neskôr chopil moci tým, že dal zavraždiť Alexandrovho syna a dediča Alexandra IV.  Bol vládcom starogréckeho kráľovstva od roku  305 do roku 297 pred Kristom.

CH) Lysimachos (*360 – †281 pred Kristom)

Počas Alexandrových ťažení v Perzii bol v roku 328 pred Kristom jedným z jeho bezprostredných osobných strážcov. Lysimachos údajne premohol leva holými rukami a následne sa stal jedným z Alexandrových obľúbencov. Po Alexandrovej smrti v roku 323 pred Kristom sa stal v roku 306 pred Kristom vládcom Trácie. Niektoré mince vydané počas Lysimachovho vládnutia mali na jednej strane jeho podobu a na druhej strane podobu leva.

I) Význam slova chanuka je zasvätenie alebo vysvätenie. Udalosť pomenovaná týmto slovom je tiež nazývaná ako Sviatoksvetiel. Pripomína dobu znova zasvätenia druhého židovského chrámu (v roku 165 pred Kristom), ktoré nastalo po jeho znesvätení Antiochom Epifanom v roku 167.

       Sviatok pripomína zázrak, ktorý sa vtedy stal. V chráme bola nájdená iba jedna kanvička oleja a olej, ktorý obsahovala, postačoval na svietenie iba na jeden deň. Svetlo však horelo celých predpísaných osemdní. Počas tejto doby stihli vylisovať nový olej a zároveň ho aj posvätiť.

        Sviatok trvá osem dní a jeho začiatok je datovaný na 25. deň mesiaca kislev, ktorého začiatok podľa gregoriánskeho kalendára spadá do obdobia medzi 3. novembrom a 4. decembrom. Každý rok začiatok oslavy Chanuky pripadá na iný deň. V tomto roku (v roku 2024) to bude 25. december.

J) Attalos I. (*269 – †197 pred Kristom)

Iným menom Sotér, čo znamená Spasiteľ. Bol vládca a neskôr kráľ Pergamonu v rokoch 241 – 197 pred Kristom.

       Attalos III. Filométor (gr. Filométor = Milujúci matku; *171 – †133 pred Kristom) bol posledný pergamský kráľ (od 138 pred Kristom). Bol vnuk Attala I. a priateľ Rimanov. V testamente odkázal všetok svoj majetok Rimanom, ktorí to pochopili doslovne, a po jeho smrti sa Pergamská ríša a postupne i celá Malá Ázia, stali rímskou provinciou.

K) Gnaeus Pompeius Magnus (*106 – †48 pred Kristom)

Známy ako Pompeius alebo Pompeius Veľký bol generál a štátnik Rímskej republiky. Zohral významnú úlohu pri premene Ríma z republiky na cisárstvo. Na začiatku svojej kariéry bol prívržencom a chránencom rímskeho generála a diktátora Sullu. Neskôr sa stal politickým spojencom a napokon nepriateľom Júlia Cézara. Bol trikrát zvolený za konzula (v rokoch 70, 55 a 52 pred Kristom).

       Pompeius, člen senátorskej šľachty, sa ešte v mladosti vydal na vojenskú dráhu. Pompeiove skoré vojenské úspechy mu vyniesli prívlastok Magnus – Veľký, podľa jeho chlapčenského hrdinu Alexandra Veľkého. V rokoch 60 pred Kristom sa v dobe tzv. neskorej rímskej republiky^L) spojil s Krassom a Cézarom do neformálneho politického spojenectva známeho ako prvý triumvirát. Po smrti Krassa (53 pred Kristom) prešiel do politickej frakcie známej ako optimáti – konzervatívnej frakcie rímskeho senátu. Pompeius a Cézar potom začali súperiť o vedenie celého rímskeho štátu, čo nakoniec viedlo k občianskej vojne. Pompeius bol porazený v bitke pri Farsale v roku 48 pred Kristom a hľadal útočisko v ptolemaiovskom Egypte, kde ho zavraždili dvorania Ptolemaia XIII.

L) Neskorá rímska republika je označenie obdobia dejín starovekého Ríma. Ide o poslednú fázu Rímskej republiky, o obdobie krízy republiky a častých občianskych vojen (132 – 31 pred Kristom). Po skončení štátneho zriadenia formy republika nasleduje štátne zriadenie formy cisárstvo. Prvým cisárom sa stal obľúbený vnuk Júlia Cezára Július Octaviánus Augustus (stručne: cisár Augustus; Lukáš 2:1).

Zdroje:

1) J. D. Douglas (vedúci editor) a kol., Nový biblický slovník, Návrat domů, Praha 2017, heslo: Chronologie Starého zákona; ISBN 978-80-7255-393-8

2) Samuel J. Schultz, Starý zákon mluví, Czech edition,  1991, Viena, Austria

3) Joachim Langhammer, Čo bude s týmto svetom?, MSEJK, Bratislava 1997, ISBN 80-88891-09-4

Prechod na 4. diel

Prechod na obsah kategórie „Boží ľud“

Prechod na úvodnú stránku – Úvod

Prechod na Najnovšie články na stránke

Umiestnené: 21. júla 2025 

Od narodenia Ježiša z Nazareta (1 pred Kristom),

po koniec 1. stočia (100 po Kristovi)

A. Datovanie novozákonnej doby 1. storočia

V tomto diely sa v stručnosti pozrime na udalosti novozákonnej éry – obdobia života Pána Ježiša a jeho apoštolov. Je to obdobie 1. storočia n.l. (po Kristovi).

Datovanie predovšetkým počiatku tejto doby sa v jednotlivých zdrojoch značne líši. Preto sme sa rozhodli, že jednotlivým udalostiam priradíme najhodnovernejšie dátumy, ku ktorým sme dospeli na základe preskúmania údajov nám dostupných zdrojov. Preskúmali sme tieto zdroje, ale ako s celkom, teda so všetkým, čo sa v nich v súvislosti s datovaním počiatkov novozákonnej doby uvádza, sa s nimi nedokážeme stotožniť. Sú v nich pasáže a výklady, ktoré nie sú v zhode s učením Písma. Preto sme sa rozhodli v tomto oddiele neuvádzať odkazy na jednotlivé zdroje a ani sme ich nezaradili do zoznamu literatúry za článok, aby sme čitateľa odkazom na príslušný zdroj neuviedli do omylu a na cestu bludu. Preto prosíme čitateľa o pochopenie tohto postupu. Tento postoj vysvetlíme na konkrétnom príklade:  

Ide, napríklad, o situáciu, keď z východu prišli traja mudrci (králi), aby sa poklonili Ježišovi, práve narodenému kráľovi Židov. Do Jeruzalema a následne do Betlehema ich priviedla hviezda, ktorá išla pred nimi. Z Matúšovho evanjelia je zrejmé, že hviezda, ktorá ich viedla, bola nadprirodzený úkaz. V rôznych zdrojoch sa však datovanie tejto udalosti, a tým aj následných udalostí, deje s odvolaním sa na astronomické údaje o konjunkcii planét Jupitera a Saturna v súhvezdí Rýb. V iných sa táto udalosť dáva do súvisu s Halleyho kométou. Oba tieto spôsoby datovania Ježišovho narodenia a interpretácia príbehu Betlehemskej hviezdy sú očividný nezmysel a evidentná snaha nadprirodzený Boží zásah vysvetliť vedecky ako prirodzený jav. A aj ďalšie iné veci alebo tvrdenia, s ktorými sa nemôžeme stotožniť (výklad Danielovho a Joelovho  proroctva a iné).

To, o čo sa s istotou opierame, je poznanie, že náš letopočet (n. l.), čiže systém Anno Domini počítania času, ktorý zostavil mních Dionysius Exiguus v 6. storočí po Kristovi, je správny.

Pre datovanie udalostí počiatku tohto obdobia je dôležitá chronológia života Ježiša Krista. Ide predovšetkým  o tri udalosti: jeho narodenie, začiatok a koniec jeho služby.

Historické pozadie Ježišovho života a služby

Keď sa Ježiš narodil, bola Palestína už od roku 63 pred Kristom pod rímskou nadvládou. Vládli jej Rímom určení panovníci, z ktorých najznámejší bol Herodes Veľký. Kráľom bol menovaný v decembri roku 38 pred Kristom, ale vlády v Jeruzaleme sa ujal až v auguste roka 35 pred Kristom a kraľoval až do svojej smrti. Zomrel  tesne pred Veľkou nocou okolo 20. marca roku 1 po Kristovi vo veku asi 70 rokov. Po jeho smrti došlo k rozdeleniu územia tohto kráľovstva podľa jeho vôle (testamentu) medzi jeho troch synov.

Herodes Archelaos (23 pred Kristom – 16 po Kristovi), pripadlo mu Judsko a Samária. Bol tam tetrarchom (1 po Kristovi – 10 po Kristovi). V desiatom roku jeho zlej vlády bol zosadený a cisár sa rozhodol pre priamu správu tejto oblasti. Dosadil namiesto Archelaosa rímskeho prokurátora, ktorý bol priamo podriadený vládcovi provincie Sýrie. V dobe Ježišovej služby bol týmto prokurátorom Poncius Pilát (v rokoch 26 až 36 po Kristovi).

Herodes Antipas (20 pred  Kristom –  39 alebo 40 po Kristovi). Bol tetrarcha Galilee a Peree. Zastával svoj úrad počas celej Ježišovej služby. Vládol v rokoch 1 po Kristovi až 39 po Kristovi, keď bol zosadený cisárom Caligulom a poslaný do vyhnanstva. Nechal popraviť Jána Krstiteľa a stretol sa s Ježišom pred jeho smrťou.

Herodes Filip (asi 26? pred Kristom – 34? po Kristovi). Po otcovej smrti mu pripadla vláda nad severnou časťou kráľovstva (územie severovýchodne od Galilejského jazera, Iturea, Golanské výšiny, Trachonitis). Keďže jeho manželstvo bolo bezdetné, po jeho smrti boli jeho územia pripojené k provincii Sýria pod správou Herodesa Agrippu I. (po krátkom prerušení priamo rímskou vládou bol judským kráľom až do svojej smrti – kraľoval v rokoch 41–44 po Kristovi). Herodes Agrippa I. (bol vnuk Herodesa Veľkého) dal popraviť Jakuba a uväznil Petra (Skutky 12. kapitola).

Herodes Veľký sa preslávil mnohými veľkolepými stavbami, z ktorých najznámejšia je prestavba druhého jeruzalemského (Zerubábelovho) chrámu. Prestavba niesla pomenovanie Herodesov chrám. Tento chrám zničili v roku 70 po Kristovi Rimania počas potláčania židovského povstania. Dodnes sa z neho zachovala časť západnej časti vonkajšej hradby, ktorá pôvodne obklopovala Chrámovú horu. Nesie pomenovanie Múr nárekov.

Chronológia Ježišovho života a služby

a) Ježišovo narodenie

Ježiš sa narodil pred smrťou židovského kráľa Herodesa Veľkého (Matúš 2:1, 13-15; Lukáš 1:5). Narodil sa 25. decembra roku 1 pred Kristom. V tomto roku prebiehalo podľa nariadenia cisára Augusta v celej rímskej ríši sčítanie ľudu, čo je spoľahlivo doložené archívnym materiálom. K sčítaniu došlo vtedy, keď bol Cyrenius vládcom nad Sýriou (Lukáš 2:1-2). V našom letopočte neexistuje rok nula. Ježiš v roku 1 po Kristovi mal teda jeden rok.

Tu uvedieme, prečo sa počiatok letopočtu nekladie presne do dňa narodenia Ježiša Krista. Je to tým, že od čias Júliusa Cézara (od roku 45 pred Kristom) všetky úpravy kalendára začínajú prvým dňom prvého mesiaca nasledujúceho roka. Dionysius Exiguus, mních, ktorý v 6. storočí zostavil náš letopočet (n.l.), túto skutočnosť zrejme rešpektoval, takže 1. január roku 1 je prvým dňom nášho letopočtu (lat., AD, Anno Domoni, roku Pána), pričom Ježiš sa narodil 25. decembra roku -1 ( 25. decembra v 1. roku pred Kristom).

Ďalšia poznámka sa týka toho, že deň narodenia Ježiša Krista (25. december) nemá nič spoločné s „kultom Slnka v deň zimného slnovratu“, ako tvrdia niektorí kritici a oponenti tohto dátumu Ježišovho dňa narodenia. K stanoveniu dátumu dňa narodenia sa dospelo rozborom evanjelií a starobylých spisov prvých storočí, do čoho patria aj (alebo hlavne) Starožitnosti Jozefa Flávia. Zaviesť tento deň ako kult Slnka bola aktivita cisára Aureliana až v roku 274 po Kristovi.

b) Začiatok Ježišovej služby

Podľa Lukáša a Jána

Ježiš verejne vystúpil až potom, ako začal pôsobiť Ján Krstiteľ. Ten začal službu v 15. roku vlády rímskeho cisára Tibéria. Tibérius sa stal cisárom v deň smrti cisára Augusta, čo sa stalo 19. augusta roku 14 po Kristovi a pätnásty rok jeho vlády začal 19. augusta roku 28 a trval do 19. augusta roku 29. Nevieme presne, kedy Ján začal kázať na púšti, ale bolo to ešte pred 19. augustom roku 29.

Medzi Ježišovým narodením a začiatkom jeho služby leží doba „asi tridsať rokov“ (Lukáš 3:23). Ježiš dosiahol vek 30 rokov 24. decembra roku 30 a jeho verejná služba sa počíta od vodného krstu v rieke Jordán, ktorý vykonal Ján. Ku krstu došlo, ako uvádzajú zdroje, 8. decembra roku 30, teda sa podľa Lukáša dá povedať, že už mal „asi 30 rokov“. Po Ježišovom krste nasledovalo obdobie, ktoré zahrňovalo 40 dní pobytu na púšti, povolanie niektorých učeníkov, svadbu v Galilejskej Káne a krátky pobyt v Kafarnaume (Ján 1:35-49, 2:11-12). Po týchto udalostiach Ježiš počas prvého roka svojej verejnej služby šiel do Jeruzalema sláviť prvú Paschu (Veľkú noc, Ján 2:13) vo svojej službe, ktorá pripadla na 26. marec roku 31 po Kristovi.

c) Koniec Ježišovej služby

Ježiš bol ukrižovaný v dobe pôsobenia judského prokurátora Poncia Piláta, teda určite v niektorom roku v rozmedzí rokov 26–36 po Kristovi. Podľa Jánovho evanjelia Ježiš počas svojej služby mal v Jeruzaleme účasť na troch sviatkoch Paschy. Počas tretej bol ukrižovaný.

Boli to nasledovné Paschy:

Prvá: 26. marca 31 po Kristovi

Druhá: 14. marca 32 po Kristovi

Tretia: 3. apríla (piatok) 33 po Kristovi

Zhrnutie

Dôležitými medzníkmi v živote Ježiša Krista z Nazareta sú:

a) Ježiš sa narodil 25. decembra roku 1 pred Kristom.

b) Verejne začal slúžiť po krste začiatkom decembra roku 30. Mal približne tridsať rokov.

c) Bol ukrižovaný v piatok 3. apríla roku 33 po Kristovi. O dĺžke jeho služby, ktorá trvala asi tri až tri a pol roka, sa usudzuje podľa účasti na troch slávnostiach Veľkej noci.

Chronológia apoštolského obdobia

Apoštolské obdobie začína dňom Letníc, dňom vyliatia Svätého Ducha na asi 120 učeníkov Ježiša Krista zhromaždených v Jeruzaleme. Je pravdepodobné, že udalosti v ranom období vzniku Cirkvi postupovali veľmi rýchle. Ako zdroj datovania a chronológie pre väčšinu historikov slúži Kniha skutkov doplnená údajmi z epištol (apoštolských listov) a zo židovských i svetských prameňov. Podľa údajov z týchto zdrojov je možné načrtnúť datovanie a chronológiu tohto obdobia. Robí sa tak hlavne cez údaje o pôsobení apoštola Pavla: Pavlovo obrátenie, návštevy Jeruzalema, misijné cesty, jeho uväznenie a smrť.

Zo svetských dejín za najistejší dátum tejto doby (s presnosťou jedného roka) je považované obdobie funkcie prokonzula Acháje, ktorú vykonával Gallion (Skutky 18:12). Jeho vláda sa kladie do rokov 51–52 po Kristovi.

Keby bol Gallion do úradu dosadený len krátko pred udalosťou zo Skutkov 18:12, potom by Pavlov pobyt v Korinte mohol spadať do doby medzi jeseň roka 50 a jar 52. To súhlasí s nedávnym príchodom Žida Akvilu a jeho ženy Priscilly z Itálie,  ktorý sa datuje do roku 50.

Ďalšie udalosti tejto doby, ktoré sa považujú za spoľahlivo datované:

Smrť Herodesa Agrippu I. (Skutky 12:20-23) na jar v roku 44 po Kristovi.

Hlad za cisára Klaudia (Skutky 11:28) v rokoch 44–48 po Kristovi.

Vypovedanie Židov z Ríma za cisára Klaudia (Skutky 18:2) v roku 49 po Kristovi.

Úradovanie prokonzula Galliona (Skutky 18:12) – roky 51–52 po Kristovi.

Úradovanie prokonzula Felixa (Skutky 23:26, 24:27) – roky 52–60 po Kristovi.

Úradovanie prokonzula Festa (Skutky 24:27) – roky 60–62 po Kristovi.

Datovanie a chronológia služby apoštola Pavla

Pavol sa obrátil po Štefanovej smrti asi v roku 34. Po svojom obrátení strávil tri roky v oblasti Damašku (Galatským 1:18). Potom navštívil Jeruzalem a zdržal sa tam 15 dní. Potom odtiaľ odišiel do Tarzu. V Tarze a Cilícii kázal asi 5 rokov a potom ho Barnabáš priviedol do Antiochie. Druhýkrát po svojom obrátení navštívil Jeruzalem po 14 rokoch (koniec roka 46 a začiatok 47, keď s Barnabášom priniesli z Antiochie do Jeruzalema finančnú podporu).

Pavol a Barnabáš zaniesli zbierku do Jeruzalema a vrátili sa späť. Po návrate v tomto istom roku odišli z Antiochie na prvú misijnú cestu (začiatkom roka 47). Kázali na Cypre a v mestách južnej Galácie. Potom sa vrátili do Antiochie. Koniec prvej cesty sa datuje na koniec roka 48. Pavol s Barnabášom sa v roku 49 zúčastnili apoštolského rokovania (koncilu) v Jeruzaleme (Skutky 15).

Druhá misijná cesta začala krátko po skončení koncilu v Jeruzaleme ešte v roku 49. Do Korintu Pavol prišiel na jeseň v roku 50 a opustil ho na jar 52. Počiatok úradovania prokonzula Galliona (roky 51–52 po Kristovi) určuje pomerne presne dobu pobytu Pavla v Korinte. Pavol kázal v Korinte celkovo jeden rok a šesť mesiacov (Skutky 18:11). Po udalosti s Gallionom (verš 12) Pavol pobudol v Korinte ešte mnoho dní (verš 18) a potom cez Kenchrey odišiel do Efezu a späť do Antiochie (verše 19-22). Tým sa asi koncom roka 52 alebo začiatkom roka 53 skončila druhá Pavlova misijná cesta.

Tretia misijná cesta (tzv. egejské obdobie) je datovaná do rokov 53–58. Začala v Antiochii v roku 53 a skončila v Jeruzaleme, kam sa Pavol navrátil na jar v roku 58. V Jeruzaleme bol zatknutý a odvedený do Cézarey, kde za prokonzula Felixa bol dva roky väznený v domácom väzení (v rokoch 58–60). Dvojročné Pavlovo väzenie v Cézarei skončilo za úradovania prokonzula Festa, Felixovho nástupcu. Počas jeho  úradovania bol Pavol deportovaný do Ríma. Z Cézarey odišli loďou na jeseň roku 60. Na mori stroskotali a zimu strávili na Malte. Do Ríma prišli na jar alebo v lete roku 61. Ďalšie dva roky Pavol strávil v domácom väzení v Ríme a „kázal kráľovstvo Božie a učil o Pánu Ježišu Kristovi úplne smelo a bez prekážky“ (Skutky 28:31). Týmto konštatovaním a rokom 63 končí Kniha skutkov.

Pavol s najväčšou pravdepodobnosťou bol z väzenia prepustený v roku 63. Po prepustení sa znova horlivo pustil do práce na budovaní cirkvi a upevňovaní zborov. Po nejakej dobe bol opäť uväznený a čakala ho smrť. Pavol zomrel asi v roku 67 počas vlády cisára Nera (vládol v rokoch 54-68 po Kristovi). Traduje sa, že bol popravený. Nevie sa však s istotou, aký bol jeho koniec.

Popavlovské obdobie

Počas apoštolského obdobia sa bohoslužobný život v Jeruzaleme sústreďoval okolo tzv. Herodesovho chrámu. Herodes prestaval druhý jeruzalemský chrám (Zerubábelov) a chrámové návršie. Napriek tomu, že podstatná prestavba chrámu bola dokončená o desať rokov od začiatku prestavby (asi v roku 4 pred Kristom), práce na dokončení pokračovali až do roku 64 po Kristovi. Do tohto už obnoveného chrámu priniesli Jozef s Máriou Ježiša na ôsmy deň po jeho narodení.

Chrám bol zničený v roku 70 po Kristovi rímskym vojskom pod velením Tita Vespaziána, ktorý bol potom v rokoch 79–81 po Kristovi  rímskym cisárom. Mnohých Židov zajali a ako vojnovú korisť odviedli do Ríma. Titus Caesar Vespasianus zomrel prirodzenou smrťou a po ňom vládu v Ríme prevzal jeho mladší brat Domicián.

Cisár Domicián vládol v rokoch 81–96. Počas jeho vlády bol apoštol Ján vo vyhnanstve na ostrove Patmos. Ján zomrel prirodzenou smrťou počas vlády cisára Trajána. Za najpravdepodobnejší dátum jeho smrti sa považuje rok 100 po Kristovi. Smrťou apoštola Jána skončilo apoštolské obdobie.

Nie je k dispozícii ani jedno dielo, ktoré by písomnou formou podávalo históriu Cirkvi od záveru a ukončenia Knihy skutkov do konca prvého storočia. O udalostiach tejto doby máme informácie z jednotlivých kníh novozákonného kánonu a z poznámok v dielach tzv. raných cirkevných otcov. Určenie dátumu a miesta vzniku novozákonných kníh z tejto doby je veľmi problematické, takže je takmer nemožné zostaviť chronologicky správny a presný obraz tejto doby a celého apoštolského obdobia.

Dôležitým medzníkom v Izraeli v poapoštolskom období bolo protirímske povstanie, ku ktorému došlo pod vedením falošného proroka Bar Kochbu v rokoch 132–135 po Kristovi. Rímske vojská na rozkaz cisára Hadriána povstanie kruto potlačili, zničili mesto Jeruzalem a židovské obyvateľstvo rozptýlili. Obe udalosti, zničenie chrámu v roku 70 a potlačenie povstania Bar Kochbu, znamenali definitívne a konečné rozptýlenie židovského obyvateľstva medzi národy sveta.

Ovocie Pavlových misijných ciest

Príchodom do Jeruzalema z  tretej cesty sa skončila najaktívnejšia časť Pavlovej činnosti medzi pohanmi. Pavlova misia medzi pohanmi trvala približne desať rokov. K tomu treba prirátať štyri roky väzenia – dva roky v Cézarei a dva roky v Ríme. Za toto obdobie Pavol vybojoval pre uverivších evanjeliu z pohanov a Židov slobodu od jarma zákonníctva. Vybudoval pevnú reťaz kresťanských zborov od Sýrskej Antiochie až do Macedónska, Acháje a Ilýrie. Vychoval celý rad svojich spolupracovníkov a nasledovníkov, ako boli Lukáš, Timotej, Sílas, Aristarchos, Titus a iní, ktorí boli schopní pokračovať v diele na Božej roli.

Napísal štrnásť epištol, ktoré sú základným dielom v otázkach kresťanskej viery a učenia. Svojimi kázňami položil základ biblického učenia a apologetiky. Napriek prekážkam zo strany nepriateľov v moci Svätého Ducha ukotvil a upevnil Cirkev z pohanov a Židov na pevnom základe Božej milosti.

Záverom o datovaní a chronológii

Ako môžeme porozumieť už i z toho, čo uvádzame v tomto článku, presné (absolútne) datovanie a chronológia udalostí je pre nedostatok sekulárnych a nepresnosť existujúcich zdrojov prakticky nemožná. Čím ďalej do minulosti, tým je nepresnosť datovania na základe sekulárnych zdrojov väčšia a väčšia. Ani Písmo (Biblia) neposkytuje datovanie celej chronológie dejín ľudstva. Niektoré úseky histórie (časové sekvencie) sú biblicky datované spoľahlivo na základe chrono-rodokmeňov (chronogenealógie). Obdobie od stvorenia sveta po patriarchov je datované s presnosťou jedného roka v systéme letopočtu Anno Mundi. Prevod datovania tohto obdobia do systému nášho letopočtu (pred Kristom, pred n. l.) je sprostredkovaný udalosťou, ktorú je možné spoľahlivo datovať aj historicky na základe sekulárnych záznamov. Pre biblických veriacich je pritom povzbudzujúce, že mnohé archeologické a archívne nálezy dokumentujú udalosti tak, ako sú zaznamenané v Biblii.

To, že často nepoznáme presný dátum jednotlivých udalostí v absolútnom zmysle, ich presné umiestnenie na číselnej časovej osi, aj keď by sme si to tak želali, nás nemusí trápiť. Oveľa dôležitejšie ako poznanie dátumu je poznanie a prijatie obsahu biblickej udalosti a zvesti toho, čo táto udalosť pre život jednotlivca znamená. Som presvedčený, že toto je primárny zámer Božieho zjavenia v Biblii tak, ako ho dal zapísať Svätý Duch.

B. Izrael v dobe prvého príchodu Krista

Proroctvá starozákonných prorokov

Starozákonní proroci Izraela a prostredníctvom nich aj celý Izrael poznali, že oni ako národ a aj ako jednotlivci, ale aj ostatné národy, sú v rukách Hospodina. Už dobre vedeli, že je to Boh, v ktorom je záchrana, spasenie, ktorý má záľubu v milosti, spravodlivosti a súde (Jeremiáš 9:24). Je to Boh, od ktorého sa za každých okolností dalo očakávať splnenie jeho sľubov, ale aj varovaní a hrozieb (pozri napr. 5. Mojžišovu kapitoly 5-8, ale najmä 28-30). Izrael ako národ vo svojej histórii prechádzal rôznymi obdobiami súžení, katastrof a súdov. Dialo sa im to za ich neposlušnosť a nevieru. Často sa ocitali pod nadvládou a útlakom okolitých národov. Izrael túžil po vyslobodení, po dni spasenia, po dni záchrany. Skrze prorokov mu bolo oznámené, že príde čas jeho konečnej spásy – Boh im pošle záchranu v osobe muža, svojho služobníka, vyvoleného Mesiáša.

Zostatok Izraela

Izrael ako národ je neposlušný, je tvrdej šije, avšak v každom pokolení (generácii) izraelského národa v každej dobe existujú takí, ktorí veria (majú abrahámovskú vieru alebo po príchode Mesiáša vieru v Krista). Ostatní neveria, sú Bohu neverní a vo svojich srdciach zatvrdení. Tých veriacich v každom čase Božie slovo nazýva „zostatkom Izraela“. Slovo „zostatok“ alebo „ostatok“ označuje tú časť nejakého celku, ktorá ostala, zvýšila, pozostala či prežila. Výraz „ostatok“ však starozákonné texty používajú najmä a špecificky v súvislosti s proroctvami o spáse izraelského národa (napríklad Izaiáš 10:20-22, Jeremiáš 31:7, Zachariáš 8:11-13). Podrobnejšie o ostatku Izraela píšeme v zdroji.¹⁾

Izrael je „Božím ľudom“ v dvojakom zmysle. Celý etnický Izrael ako národ sú „zvláštnym telesným potomstvom Abraháma“. V tomto zmysle sú celé etnikum „vyvoleným Božím národom“ a Boh s nimi ako s jediným národom spomedzi všetkých národov sveta koná ako s Božím ľudom. Izrael (ako etnikum, ako národ) v starozákonnej dobe reprezentuje na zemi Boží ľud. Je to tak aj vtedy, keď sú verní a poslúchajú, je to tak aj vtedy, keď sú neverní, neposlúchajú, voči Bohu sa búria. Je to tak pre zasľúbenia dané Abrahámovi z dôvodu, že ako celé etnikum sú „zvláštnym telesným potomstvom Abraháma“. V tomto národe sú v každej generácii (v každom čase) takí, ktorí sú Bohu verní a poslušní, pričom ich vernosť a poslušnosť pramení z (abrahámovskej) viery, a sú takí, ktorí Boha neposlúchajú, sú mu neverní, pretože majú tvrdé (neobrezané) srdce a tvrdú šiju. Reptajú a voči Bohu sa búria, či už z času na čas, alebo neustále. Ich nevera a neposlušnosť pramení z toho, že nemajú (abrahámovskú) vieru, Bohu neveria. S týmito nevernými Boh nikdy nekoná ako s „pravým Božím ľudom“. Týchto Boh trestá časnými trestami a aj smrťou, za čím nasleduje konečný Boží súd a večné zatratenie (pozri príklad tých pobitých na púšti). Je to zrejmé a očividné v čase putovania z Egypta do zasľúbenej zeme aj v čase prebývania v zasľúbenej zemi v období sudcov, aj v období kráľov a aj v období obnovy po návrate z babylonského vyhnanstva. O izraelskom národe to platí aj v čase príchodu a zemskej služby Pána Ježiša Krista.

Božím ľudom v tom pravom zmysle slova sú len tí z izraelského národa, ktorí sú veriaci, verní a poslušní, čiže „deti Abrahámove podľa viery“, „synovia (a dcéry) zasľúbenia“. Toto je tá časť Izraela, ktorú Písmo často nazýva „ostatok Izraela“. To sú tí, ktorí sú „podľa vyvolenia milosti“. K nim, do koreňa olivy (to je Abrahám), sú vštepené neprirodzené (bez izraelského etnického pôvodu) ratolesti (vetvy), čiže uverivší z pohanov, deti Abrahámove podľa viery, avšak z pohanov. Pravý Boží ľud teda tvoria všetky Abrahámove deti podľa viery.

Z tohto dôvodu musíme byť veľmi pozorní a obozretní, čo sa týka starozákonných proroctiev o Izraeli (Jakobovi), a musíme rozlišovať, či a ako sa týkajú etnického Izraela, či a ako sa týkajú ostatku Izraela a či a ako sa týkajú Cirkvi.

Proroctvá o zasľúbenom Mesiášovi

Starozákonné proroctvá o Izraelu zasľúbenom Mesiášovi sa týkajú rôznych skutočností a aspektov jeho príchodu. Niektoré sa naplnili pri prvom príchode. Niektoré sa pri prvom príchode nenaplnili a naplnia sa až pri druhom príchode.  

Medzi skutočnosti a aspekty prvého príchodu patrí proroctvo o Mesiášovi prichádzajúcom na Sion, resp. prichádzajúcom do Jeruzalema ako Kráľ jazdiaci na osľati: „Plesaj veľmi, dcéra Siona, pokrikuj radostne, dcéra Jeruzalema! Hľa, tvoj kráľ príde k tebe, spravodlivý je a plný spasenia, chudobný a jazdiaci na oslovi, na osľati, žrebcovi oslíc“  (Zachariáš 9:9, pozri aj 2:10-11). Ďalšími sú proroctvá o trpiacom Mesiášovi (Izaiáš 53. kapitola) a proroctvo o dieťati narodenom z panny: „Hľa, panna počne a porodí syna a nazve jeho meno Immanuel“  (Izaiáš 7:14; Matúš 1:22-23).

Medzi skutočnosti a aspekty druhého príchodu patrí aj to, že Mesiáš príde do Jeruzalema a zhromaždí rozptýlený zostatok izraelského národa – hovoria starozákonné i novozákonné proroctvá (napr. Izaiáš 43:5; Ezechiel 11:17, 20:34, 26:25, 39:28!; Matúš 24:29-31, čo sú proroctvá v eschatologickom význame).

Zo všetkých proroctiev týkajúcich sa zasľúbeného Mesiáša sa v ďalšom texte venujeme len jeho príchodu do Jeruzalem jazdiac na osľati a proroctvu o trpiacom Mesiášovi.

Aj keď proroctvá hovorili, že zasľúbený Mesiáš bude trpieť (pozri Izaiáš kapitolu 53), pre izraelský národ to bolo ťažko predstaviteľné. Ich predstava o Mesiášovi-Kráľovi mala iný rozmer ako to, že by Mesiáš mal trpieť a dokonca aj zomrieť. To bolo nepredstaviteľné aj pre jeho učeníkov, ktorí chodili s ním. Keď im Pán hovoril o svojom prichádzajúcom utrpení a smrti v Jeruzaleme (Matúš 16:21), apoštol Peter sa proti tomu kategoricky ohradil: „Vtedy si ho pojal Peter a začal mu dohovárať hovoriac: Milosrdne sebe, Pane; to sa ti nikdy nestane!“ (verš 22)

Zasľúbený Mesiáš prišiel

V plnosti časov poslal Boh svojho Syna, aby zachránil to, čo bolo zahynulo (Matúš 18:11). Ježiš Kristus z Nazareta, cez starozákonných prorokov zasľúbený Mesiáš, prišiel, aby v Jeruzaleme podľa starozákonných Písiem uskutočnil dielo vykúpenia (pozri napr. Izaiáš 49:5-6). Už zo starozákonných proroctiev bolo zrejmé, že spása sa nebude týkať len Izraela, ale aj pohanov: „… a riekol: To je primálo, aby si mi bol služobníkom pozdvihnúť pokolenia Jakobove a navrátiť chránených z Izraela; ale som ťa dal za svetlo pohanom, aby si bol mojím spasením až po koniec zeme“ (Izaiáš 49:6).

Narodil sa z panny menom Mária v Judskom Betleheme za dní kráľa Herodesa (Matúš 2:1). Z toho, čo bolo povedané skrze prorokov, ho poznáme aj pod pomenovaním Ježiš Kristus z Nazareta alebo Nazarejský (Matúš 2:23 a tam uvedené odkazy). Svoju verejnú službu začal, keď mal asi tridsať rokov (Lukáš 3:23). V Jeruzaleme bol ukrižovaný vo svojich tridsiatich troch rokoch, v roku 33 po Kristovi.

V dobe až po Letnice tvorili ľudstvo z Božieho pohľadu dve skupiny ľudí: Židia a pohanské národy.

Naplnenie starozákonného proroctva o príchode Mesiáša

Mesiáš (Kráľ) jazdiaci na osľati

Nemali by sme prehliadať, že Zachariášovo proroctvo (9:9) o príchode Mesiáša, Kráľa Izraela, do Jeruzalema, jazdiac na osľati, sa už počas prvého príchodu Ježiša Krista na zem naplnilo. Píše sa o tom vo všetkých štyroch evanjeliách (Matúš 21:1-11; Marek 11:1-10; Lukáš 19:28-38; Ján 12:12-13).

Na konci svojej pozemskej služby išiel Ježiš Kristus na sviatok Paschy do Jeruzalema. Svojim učeníkom povedal: „… ideme hore do Jeruzalema, a Syn človeka bude vydaný najvyšším kňazom a zákonníkom, a odsúdia ho na smrť a vydajú ho pohanom“ (Marek 10:33). Tak mu to bolo určené, lebo nie je možné, aby prorok zahynul inde než v Jeruzaleme (Lukáš 13:32-33). Udalosti okolo jeho príchodu do Jeruzalema odcitujeme podľa evanjelia Marka, ale tak je to aj v ostatných evanjeliách.

(1) A keď sa blížili k Jeruzalemu, k Betfáge a Betánii pri Olivovom vrchu, poslal dvoch zo svojich učeníkov (2)  a povedal im: Iďte do mestečka, ktoré je tu pred vami, a hneď, keď budete vchádzať do neho, nájdete osľa priviazané, na ktorom ešte nikto z ľudí nesedel; odviažte ho a priveďte. (3)  A keby vám niekto povedal, čo to robíte, povedzte, že ho Pán potrebuje a že ho zase hneď sem pošle. (4)  A odišli a našli osľa uviazané vonku pri dverách, na ceste, vedúcej popri tom dome, a odväzovali ho. (5)  A niektorí z tých, ktorí tam stáli, im hovorili: Čo to robíte, že odväzujete osľa? (6)  A oni im povedali tak, ako im prikázal Ježiš, a nechali ich. (7)  A tak doviedli osľa k Ježišovi a hodili naň svoje rúcha, a sadol si naň. (8)  A mnohí stlali svoje rúcha na cestu, a iní sekali letorasty so stromov a stlali na cestu. (9)  A tí, ktorí išli pred ním a za ním, kričali a hovorili: Hosanna! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom! (10)  Požehnané kráľovstvo nášho otca Dávida, ktoré prichádza v mene Pánovom! Hosanna na výsostiach!

Podľa Matúša 21. kapitola:

(8)  A väčšina zástupu prestierali svoje rúcha na cestu, a zase iní sekali letorasty so stromov a stlali na cestu, (9)  a zástupy, ktoré išli pred ním, a ktoré išli za ním, kričali a hovorili: Hosanna v Synovi Dávidovom! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom! Hosanna na výsostiach!

Podľa Lukáša 19. kapitola:

(37)  … začalo celé to množstvo učeníkov radujúc sa chváliť Boha veľkým hlasom za všetky divy, ktoré videli, (38)  a hovorili: Požehnaný Kráľ, ktorý prichádza v mene Pánovom! Pokoj na nebi a sláva na výsostiach!

Podľa Jána 12. kapitola:

(13) … nabrali palmových letorastov a vyšli proti nemu a volali: Hosanna, požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom, Kráľ Izraelov!

Časť izraelského národa prijala Ježiša Krista z Nazareta ako zasľúbeného Mesiáša a Kráľa, prichádzajúceho jazdiac na osľati. Pri jeho ostatnom príchode do Jeruzalema ho videli prichádzať jazdiac na osľati, a vtedy ho prijali a vyhlásili za Kráľa. Naplnili sa tým starozákonné proroctvá o Izraelu zasľúbenom Mesiášovi a Kráľovi. Ježiš Kristus prijal ich oslavovanie a uctievanie ho ako Kráľa Izraela a Mesiáša. Všimnime si, že Ježiš týchto ľudí a ich vyhlasovanie ho za Kráľa neodmietol na rozdiel od tých, ktorý ho chceli vyhlásiť za kráľa po udalosti, keď urobil zázrak nasýtenia veľkého zástupu z piatich chlebov a dvoch rýb (Ján 6:14-15). Týchto odmietol, lebo to by nebolo podľa proroctva a Božieho plánu – vtedy nejazdil na osľati a neprichádzal do Jeruzalema.

Bola to však len čiastka národa, ktorá Ježiša Krista z Nazareta prijala ako Mesiáša a Kráľa jazdiaceho na osľati. Bol to vyvolený zostatok Izraela tej doby (Rímskym 11:5) – doby medzi narodením Mesiáša z panny a jeho ukrižovaním v Jeruzaleme.

Nie tak vodcovia národa, najvyšší kňazi, farizeji a zákonníci. Tí sa rozhorčovali a hnevali. Ježiš ich však napomenul. „A Ježiš vošiel do chrámu Božieho… A pristúpili k nemu slepí a chromí v chráme, a uzdravil ich. Ale keď videli najvyšší kňazi a zákonníci tie prepodivné veci, ktoré činil, a deti, že kričia v chráme a hovoria: Hosanna v Synovi Dávidovom! hnevali sa a povedali mu: Čuješ, čo títo hovoria? A Ježiš im povedal: Áno. Či ste nikdy nečítali, že z úst nemluvniat a tých, ktorí požívajú prsia, pripravil si si chválu?“ (Matúš 21:12,14-16) Nakoniec vydali stanovisko a oficiálne vyhlásili: „… Nechceme, aby tento kraľoval nad nami,“ (Matúš 27:22; Marek 15:12-15; Lukáš 19:14; pozri aj Ján 18:37, 19:14-15) a rukami pohanov, prostredníctvom Piláta a rímskych vojakov, ho ukrižovali.

Proroctvo Krista o ostatku Izraela

Starozákonné proroctvo o príchode Mesiáša jazdiaceho na osľati sa naplnilo. Národ Izrael ako celok však prichádzajúceho Mesiáša a Kráľa neprijal. Keď Ježiš vchádzal do Jeruzalema, zaplakal nad týmto mestom, tým aj nad celým Izraelom, a vyslovil nové proroctvo o ostatku Izraela:

(37) Jeruzaleme, Jeruzaleme, ty, ktorý vraždíš prorokov a kameňuješ tých, ktorí sú kedy poslaní k tebe, koľko ráz som chcel zhromaždiť tvoje deti, tak ako sliepka zhromažďuje svoje kuriatka pod svoje krídla, ale nechceli ste! (38)  Hľa, zanecháva sa vám váš dom pustý! (39)  Lebo vám hovorím, že ma už odteraz nikdy neuvidíte, až poviete: Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom! (Matúš 23:37-39).

V týchto veršoch tým, ktorí ho neprijali (odmietli) povedal: „že ma už odteraz nikdy neuvidíte, až poviete: Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom!“ To je dôvod, prečo sa po vzkriesení ukazoval len tým, ktorí ho prijali, svojim učeníkom, svojej Cirkvi a nikomu inému.

Pán Ježiš sa znova vráti na túto zem a príde do Jeruzalema. Príde však až vtedy, až Izrael povie: „Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom!“ (Matúš 23:37-39) Nepríde na osľati – toto sa už naplnilo. Apoštol Ján v zjavení videl Pána Ježiša, Kráľa kráľov a Pána pánov, prichádzať jazdiac na bielom koni (Zjavenie 19:11), teda už nie na osľati, ale na bielom koni. Pri jeho druhom fyzickom príchode ho budú predchádzať a sprevádzať mocné znamenia a uvidí ho každý obyvateľ na tejto zemi: „Lebo ako vychádza blesk od východu a ukazuje sa až na západ, tak bude aj príchod Syna človeka… “ (Matúš 24:27-30).

Izrael zavrhol svojho Mesiáša. Božie spasiteľné konanie s týmto národom však neskončilo. Tak oznamuje aj Izaiáš 54:4-10. Príde čas, keď Izrael spozná svojho Mesiáša a prijme ho. Bude to za druhého príchodu Pána Ježiša Krista.  

Trpiaci a ukrižovaný Mesiáš

Trpiaci a usmrtený Mesiáš v starozákonných proroctvách je najobšírnejšie predstavený prorokom Izaiášom. Píše o ňom vo viacerých  kapitolách, najvýstižnejšie asi v kapitole 53.

Pán Ježiš sa na začiatku svojej služby predstavil v Nazarete slovami proroka Izaiáša 61. „A podaná mu bola kniha proroka Izaiáša, a otvoriac knihu našiel miesto, kde bolo napísané: Duch Pánov je nado mnou, a preto ma pomazal zvestovať chudobným evanjelium, poslal ma uzdravovať skrúšených srdcom, vyhlásiť zajatcom prepustenie a slepým návrat zraku, zlomených poslať na slobodu a vyhlásiť rok Pánov príjemný“ (citované podľa Lukáša 4:17-18). Prišiel ako zasľúbený Pán a Kráľ, ako Syn Dávidov. Robil zázraky a divy, aké nikto iný urobiť nemohol. Vodcovia Izraela však o ňom vyhlásili, že: „Tento nevyháňa démonov, iba Belzebúbom, kniežaťom nad démonami“ (Matúš 12:24). Pán Ježiš po tejto udalosti začal svojim učeníkom kázať, že „musí odísť do Jeruzalema a mnoho vytrpieť od starších a od najvyšších kňazov a od zákonníkov a byť zabitý a na tretí deň vstať z mŕtvych“ (Matúš 16:21).

O jeho prvom príchode, službe, ukrižovaní, vstaní z mŕtvych a na nebo vstúpení sa podrobne píše vo všetkých štyroch evanjeliách. Božie deti o tom všetkom dobre vedia, lebo to je predmetom viery ich spasenia a obsahom živej nádeje na jeho druhý príchod.

C. Od ukrižovania po koniec 1. storočia n.l.

Ježiš Kristus vstal z mŕtvych na tretím deň po ukrižovaní: „bol pochovaný a že v tretí deň vstal z mŕtvych podľa písem“ (Lukáš 24:1-3; 1. Korintským 15:4). Ukázal sa svojim učeníkom idúcich do Emaus (Lukás 24:13-15) a potom tým zhromaždeným jedenástim a tým, ktorí boli s nimi (verš 33).   Potom počas štyridsiatich dní svojim apoštolom, ktorým  sa aj zjavoval živý po svojom utrpení mnohými dôkazmi ukazujúc sa im štyridsať dní a hovoriac s nimi o kráľovstve Božom (Skutky 1:3).

Potom, keď už bol dal skrze Svätého Ducha prikázania apoštolom, ktorých si vyvolil, bol vzatý hore do neba (verš 1:2). Počas tých štyridsiatich dní vyučoval iba svojich apoštolov (nie všetkých učeníkov) a aj toto učenie, ktoré im teraz odovzdal, je apoštolským učením, na základe je vybudovaná jeho Cirkev, ktorej základom je sám Pán Ježiš Kristus (Efazským 2:19-22).

Od ukrižovania po Bar Kochbu

 Po ukrižovaní Ježiša Krista postihli Izrael veľké nešťastia. Chrám bol zbúraný, Jeruzalem zničený a ľud rozptýlený. Toto sa udialo v dvoch etapách.

V 70. roku pod vedením rímskeho vojvodcu Títa Vespaziána bol spálený a zbúraný chrám. Mnohých Židov zajali a ako vojnovú korisť odviedli do Ríma.

V rokoch 132 – 135 po Kristovi došlo v Izraeli pod vedením falošného proroka Bar Kochbu k protirímskemu povstaniu. Rímske vojská na rozkaz cisára povstanie kruto potlačili, zničili mesto Jeruzalem a židovské obyvateľstvo rozptýlili. Podrobnejšie o tejto udalosti píšeme v nasledujúcej časti. Obe tieto udalosti znamenali definitívne, konečné rozptýlenie židovského obyvateľstva medzi pohanské národy sveta.

D. Izrael a ľudstvo pred a po Letniciach

Doba prvého príchodu Božieho Syna, Ježiša Krista, sa skončila jeho vzatím na nebo (Skutky 1:9). Na Letnice bol vyliaty Svätý Duch. V Jeruzaleme vtedy vznikla Cirkev, Kristova nevesta, telo Kristovo, a po celom svete sa začalo zvestovať evanjelium milosti Ježiša Krista.

Pred Letnicami tvorili ľudstvo dve skupiny ľudí. Prvú skupinu tvorili Židia a druhú pohania (v novozákonných písmach nazývaní aj „Gréci“). Po Letniciach sú tu už tri skupiny: Židia (ktorí neuverili v Mesiáša), Gréci a cirkev Božia –  „Tak sa chovajte, aby ste neboli urážkou ani Židom ani Grékom ani cirkvi Božej“ (1. Korintským 10:32).

a) Židia

Ako uvádzame v predchádzajúcich dieloch série, Boh si pre svoje zámery s ľudstvom spomedzi všetkých národov vyvolil izraelský národ. Konal s ním zvláštnym spôsobom. Cez starozákonných prorokov im zasľúbil Mesiáša, ktorý k nim príde ako ich Kráľ a Pán. Židia všetkých iných menovali slovami ako: neveriaci, pohania, neobrezaní alebo Gréci – všetky tieto pojmy sú synonymá na označenie „nežidov“ (tých, ktorí nemajú židovský etnický pôvod).

Avšak nie všetci Židia boli aj skutočnými, pravými Židmi v duchovnom zmysle (Rímskym 2:28-29). Nie všetci boli veriacimi v Boha, poslúchajúcimi a podriaďujúcimi sa Božej vôli. Tak to bolo do príchodu Božieho Syna v tele na túto zem, tak to bolo aj počas jeho prvého príchodu a tak to bude aj do času, keď Mesiáš, Ježiš Kristus z Nazareta, príde do Izraela znova. Boh však v každom čase mal v Izraeli  časť národa – zostatok z Izraela –, ktorý mu bol verný a poslušný (Rímskym 11:5).

Ako píšeme vyššie [v pasáži Mesiáš (Kráľ) jazdiaci na osľati], časť izraelského národa pri prvom príchode do Jeruzalema prijala Ježiša Krista z Nazareta, jazdiaceho na osľati, ako svojho Mesiáša a Kráľa. Došlo k tomu ešte pred jeho ukrižovaním, teda ešte pred jeho vstaním z mŕtvych a pred Letnicami. Bol to vyvolený ostatok Izraela na spasenie tej doby.

b) Gréci (pohania)

Títo nemali žiadne poznanie pravého Boha – Boha  Izraela. Okrem Židov do Letníc na svete boli len pohania, ktorí uctievali svoje nepravé rozmanité božstvá. Boh do Golgoty, do ukrižovania Ježiša Krista, resp. do vyliatia Svätého Ducha na Letnice, nechal pohanské národy ísť ich vlastnou cestou. Od Letníc sa obrátil aj k pohanským národom a aj im sa skrze evanjelium zvestuje spasenie z milosti skrze vieru (Skutky 11:17-18, 14:16, 17:30).

c) Cirkev Božia

Po nanebovstúpení Ježiša Krista, presnejšie na Letnice vznikla v Jeruzaleme Cirkev Božia, Cirkev Ježiša Krista, ako to bol Kristus zasľúbil: „… zbudujem svoju cirkev, a nepremôžu jej ani brány ríše smrti“ (Matúš 16:18). Je to zvláštny ľud, ktorý nebol a ani nie je samostatným národom. Pochádza zo Židov i pohanov, ktorí sú skrze vieru v evanjelium Ježiša Krista z Nazareta Svätým Duchom sformovaní v jeden celok, jeden ľud, Boží ľud (Efezských 2:11-22).

Medzi Letnicami a prvým vzkriesením

Prítomná doba, v ktorej sa práve nachádzame, v ktorej žijeme a v ktorej žijú všetky národy sveta, je doba medzi Letnicamia začiatkom posledného, sedemdesiateho Danielovho týždeň-roka (Daniel 9:24), resp. začiatkom celosvetovej Antikristovej ríše. Doba sedemdesiateho Danielovho týždeň-roka je doba, v ktorej dôjde k vytúženému druhému príchodu Pána Ježiša Krista,  k prvému vzkrieseniu mŕtvych a vychváteniu zo zeme živých patriacich Pánovi a iným udalostiam.

Zostatok  Izraela vyvoleného na spasenie v dobe medzi Letnicami a prvým vzkriesením tvoria Židia, ktorí uverili alebo ešte uveria, že ukrižovaný, zomrelý, pochovaný, zmŕtvychvstalý a na nebo vzatý Ježiš Kristus z Nazareta je Izraelu zasľúbený trpiaci Mesiáš (Izaiáš 54. kapitola; Matúš 16:21).

Okrem nich sú v izraelskom národe neposlušní, bezbožní, neveriaci (ateistickí) Židia a časť, ktorá Mesiáša ešte len očakáva.

Izrael po prvom vzkriesení

Podľa Písma (2.Tesalonickým 2:1-4, Matúš 24:21-22 a knihy Zjavenia) k prvému vzkrieseniu z mŕtvych a zo zeme vychváteniu živých patriacich Pánovi dôjde v druhej polovici posledného Danielovho týždeň-roka. Podrobne o tomto píšeme v cykle článkov, ktoré sa nachádzajú na adrese „Vychvátenie Cirkvi“. Po udalosti vychvátenia Cirkvi na zemi zostanú len bezbožní ľudia zo všetkých národov zeme, bezbožní, neveriaci Židia a ostatok Izraela očakávajúci príchod Mesiáša.

Tí, ktorí veria, že im zasľúbený Mesiáš ešte len príde a sna jeho príchod sa  pripravujú. Podľa správ z Izraela sa pripravujú kňazi na svoju kňazskú službu, šijú kňazské odevy a žijú v nádeji, že v Jeruzaleme dôjde aj k postaveniu chrámu Bohu Izraelovmu.

Zdroje

1) J. D. Douglas (vedúci editor) a kol., Nový biblický slovník, Návrat domů, Praha 2017,

    heslo: Chronologie Starého zákona; ISBN 978-80-7255-393-8

2) Samuel J. Schultz, Starý zákon mluví, Czech edition,  1991, Viena, Austria

Prechod na 5. diel

Prechod na obsah kategórie „Boží ľud“

Prechod na úvodnú stránku – Úvod

Prechod na Najnovšie články na stránke

Umiestnené: 21. júla 2025

Od povstania Bar Kochbu (135 po Kristovi),

po vznik štátu Izrael v roku 1948

Izrael v dobe po roku 135 po Kristovi

Úvod

Biblické záznamy o histórii Izraela, Cirkvi a skonania sveta končia listami cirkevným zborom, apoštolom Jánom vo vyhnanstve na ostrove Patmos a opisom videní, ktoré tam dostal – končia knihou Zjavenia. Smrť apoštola Jána sa datuje do roku 100 po Kristovi – Ján zomrel prirodzenou smrťou. Tento rok je považovaný za koniec apoštolskej doby. O ďalšej zemskej histórii Izraela sa dozvedáme už len z mimobiblických záznamov a zdrojov. Tak je to aj v dnešných dňoch, v ktorých sme priamo svedkami a súčasníkmi udalostí, ktoré sa dejú v Izraeli a s Izraelom na medzinárodnej scéne.  Datovanie udalostí robíme  v systéme „nášho letopočtu“ (n.l.) čiže „po  Kristovi“.

O „budúcej histórii“ Izraela, Cirkvi a všetkých pozostávajúcich národov sveta – vlastne „histórii poslednej doby (konca časov)“– môžeme povedať, že pred nami sú dni, v ktorých dôjde k naplneniu ostávajúcich starozákonných a novozákonných proroctiev a videní. Slovo, ktoré Boh povedal skrze svojich prorokov, sa naplní. Jeremiášovi povedal: „… bdejem nad svojím slovom, aby som ho vykonal“ (Jeremiáš 1:12). Sú to proroctvá a videnia hlavne o veľkom či Jakobovom súžení; Antikristovi a jeho celosvetovej ríši; prvom vzkriesení mŕtvych; druhom príchode Pána Ježiša Krista a jeho tisícročnom kráľovstve; súdom pred veľkým bielym trónom; novej zemi, novom nebi a novom Jeruzaleme.

Izrael v rozptýlení

Od ukrižovania po Bar Kochbu

Po ukrižovaní Krista postihli Izrael veľké nešťastia. Chrám bol zbúraný, Jeruzalem zničený a ľud rozptýlený. Toto sa udialo v dvoch etapách.

V 70. roku pod vedením rímskeho vojvodcu Títa Vespaziána bol spálený a zbúraný chrám. Mnohých Židov zajali a ako vojnovú korisť odviedli do Ríma.

V rokoch 132 – 135 došlo v Izraeli pod vedením falošného proroka Bar Kochbu k protirímskemu povstaniu. Rímske vojská na rozkaz cisára Hadriána^A) povstanie kruto potlačili, zničili mesto Jeruzalem a židovské obyvateľstvo rozptýlili. Obe tieto udalosti znamenali definitívne, konečné rozptýlenie židovského obyvateľstva medzi pohanské národy sveta.

Od Bar Kochbu po rok 1948

Z hľadiska počiatku novozmluvnej doby boli významnými medzníkmi v histórii Izraela roky 30-33, 70 a 135. Od roku 135 až do roku 1948 izraelský národ (Židia) nemal vlastnú krajinu (domovinu), v modernom ponímaní vlastný štát. Jeho „dom bol pustý“. Územie štátu Izrael (územie Palestíny) bolo striedavo pod vládou (mandátnou správou, jurisdikciou) Rimanov (roky 63 pred Kristom až 326 po Kristovi), Byzantíncov (326 – 614), Peržanov (614 – 638), Arabov (638 – 1099), križiakov (1099 – 1291), Egypťanov (1291 – 1517), Turkov (1517 – 1917) a Angličanov (1917 – 1948). Významnými udalosťami v novodobej histórii izraelského národa sú: sionistický kongres, Balfourova deklarácia a založenie štátu Izrael.

Sionistický kongres

V dňoch 29. – 31. augusta 1897 sa vo švajčiarskom meste Bazilej konal I. sionistický kongres. Theodor Herzl, židovský právnik z Rakúska,  vyzval na ňom Židov celého sveta, aby sa vrátili na Sion.

Avšak nebolo to také jednoduché. Židia sa nemohli len tak ľahko vrátiť na svoje pôvodné územie do zasľúbenej krajiny, lebo tá sa nachádzala pod tureckou nadvládou ako súčasťou Osmanskej ríše. Osmanská ríša bola vtedy silnou veľmocou. Židia však porozumeli výzve a napriek tomu prichádzali, aj keď spočiatku to bolo len 1 000 až 2 000 navrátilcov ročne. Ich počet postupne narastal. Herzl vyvíjal intenzívnu diplomatickú činnosť pre návrat Židov na Sion.

Theodor Herzl zomrel v roku 1904 vo veku 44 rokov úplne prepracovaný. Avšak Židia sa navracali do zasľúbenej krajiny. Hospodin začal týmto zhromažďovať svoj ľud.

Balfourova deklarácia

Zúrila 1. svetová vojna. Písal sa rok 1917. V tomto období došlo k ďalšiemu dôležitému rozhodnutiu.

V Anglicku žil v tejto dobe ruský Žid menom Chaim Weizmann. Ako doktor chémie vyrobil z obilia acetón, látku, ktorá sa dala použiť na výrobu vysoko explozívnej trhaviny. Jeho vynález prispel k vojenským úspechom Anglicka – Anglicko patrilo k víťazom 1. svetovej vojny. Anglická vláda chcela Dr. Weizmanna odmeniť za jeho zásluhy a opýtala sa ho, čo by si želal. Mal len jedno želanie: požiadal vládu, aby urobila niečo, aby sa Židia mohli vrátiť do svojej zasľúbenej krajiny na územie Palestíny. Angličania s tým súhlasili, lebo Palestína pre nich predstavovala strategický priestor – mala sa stať mostom ku kolóniám v Indii a východnej Ázii.

Za čias lorda Jamesa Arthura Balfoura, ministra zahraničných vecí Veľkej Británie, bolo 2. novembra 1917 vydané vyhlásenie, ktoré do dejín vošlo ako Balfourova deklarácia. Touto deklaráciou bola Židom zaručená v ich starej vlasti Izraeli (Palestíne) národná domovina.

Angličania oslobodili Palestínu od Turkov a 9. decembra 1917 vstúpili ako víťazi do Jeruzalema. O dva dni generál Allenby v Jeruzaleme verejne prečítal Balfourovu deklaráciu. Židom bola otvorená a na dosah ruky cesta k vlastnému štátu.

Anglicko dostalo od vtedajšej Spoločnosti národov Palestínu pod mandátnu správu. Tá trvala 31 rokov. Prvý anglický vysoký komisár bol Žid lord Samuel Herbert. Aj on vyzval všetkých Židov k návratu do Palestíny. Odvtedy sa Židia hromadne vracali na územie svojej pôvodnej vlasti.

Hospodin, Boh Izraela (Jahve), nielen zhromažďuje svoj ľud, ale ho opäť v tejto krajine aj rozmnožuje, ako to zasľúbil cez svojich starozákonných prorokov (Ezechiel 36:37-38).

Založenie štátu Izrael

Počas vlády Adolfa Hitlera bol židovský národ kruto prenasledovaný a zabíjaný. Šesť miliónov Židov dal Hitler v Európe brutálne zlikvidovať. Možnosť utvorenia samostatného židovského štátu sa po 2. svetovej vojne javila doslova ako nevyhnutnosť. Židia, ktorí prežili holokaust, naliehali na jeho vznik spoločne so sionistickým hnutím. Zdalo sa byť zjavné, že jedine vlastný štát im môže zabezpečiť potrebnú ochranu a bezpečnosť.

Cesta k vlastnému štátu a samostatnosti nebola jednoduchá, ale došlo k tomu a 14. mája 1948 bol v Mestskom múzeu v Tel Avive vyhlásený samostatný Izraelský štát. Vyhlásenie o nezávislosti prečítal Dávid Ben Gurion. Týmto dňom, podľa židovského kalendára to bol deň 5. ijara 5708, sa Izraelský štát stal skutočnosťou. Pre krajinu bol nakoniec zvolený oficiálny hebrejský názov Eretz Izrael. Toto pomenovanie nie je geografické, ale skôr poukazuje na vlasť (územie) detí Izraela (Jakoba) v zmysle veršov Józua 11:23. Židia mali opäť svoju vlastnú krajinu, svoju vlastnú domovinu, ako im to Hospodin zasľúbil: „A budete bývať v zemi, ktorú som dal vašim otcom…“ (Ezechiel 36:28).

Prvé kroky Izraela

Prvou krajinou na svete, ktorá uznala Izrael de jure, bol Sovietsky zväz. Moskva a Tel Aviv preto nadviazali diplomatické styky už 17. mája 1948. Izrael napriek všetkým akútnym problémom, ktoré ho sužovali, bol rok po svojom „zrodení“ prijatý do OSN. Stalo sa tak počas rokovania Valného zhromaždenia 11. mája 1949. OSN akceptovala Izrael ako svojho 59. člena.

Návrat Židov z babylonského zajatia späť do zasľúbenej krajiny, stavba chrámu v Jeruzaleme a obnova štátnosti sa uskutočnili podľa proroctiev a z rozkazu Boha Izraelovho a z rozkazu perzskýchkráľov: „A tak stavali starší Židov, a darilo sa im podľa proroctva proroka Haggea a Zachariáša, syna Iddovho. A teda stavali a dokončili z rozkazu Boha Izraelovho a z rozkazu Cýra (Kýra Veľkého), Dária a Artaxerxa, perzského kráľa“ (Ezdráš 6:14). Tak aj vznik štátu Izrael v roku 1948 a novodobé formovanie izraelskej štátnosti sa udialo a deje podľa proroctiev z vôle Boha prostredníctvom svetských autorít a mocností.

Radosť z uskutočnenia odvekého sna už na druhý deň (15. mája 1948) vystriedala nutnosť brániť svoje územie. Prvá zo série arabsko-izraelských vojen – vojna o nezávislosť ‒ vypukla priam v rekordne krátkom čase. Do boja proti Izraelu sa vydali egyptskí, libanonskí, jordánski, sýrski a irackí vojaci.

Hneď po vyhlásení samostatného Izraelského štátu Ben Gurionom, o niekoľko hodín, päť arabských štátov svojimi skvele vyzbrojenými armádami napadlo novozaložený štát Izrael. Ale táto vojna netrvala dlho. O desať mesiacov neskôr si 600 000 Židov vybojovalo víťazstvo. Na podnet OSN musela byť uzavretá zmluva o prímerí, ktorú podpísali na ostrove Rodos.

Izrael v tejto oslobodzovacej vojne vydobyl viac územia, ako mu chceli priznať. Izrael si v tomto zápase nemohol udržať staré mesto Jeruzalem, ktoré sa stalo na 19 rokov rozdeleným mestom. Východná časť Jeruzalema bola k Izraelu pripojená až po šesťdňovej vojne v roku 1967.

Ale ani po podpísaní zmluvy na ostrove Rodos nezavládol mier. Izrael musel aj v ďalších rokoch čeliť vojenským hrozbám a útokom zo strany susedných arabských štátov. V roku 1956 to bola tzv. Suezská kríza. V roku 1967 šesťdňová vojna. Vojna Jom Kipur v roku 1973. V roku 1982 musel Izrael zasiahnuť proti teroristom v Libanone. Teroristické prepady a ostreľovanie trvá až do dnešných dní.

Zvláštnu pozornosť si zasluhuje šesťdňová vojna. Trvala od 5. do 10. júna 1967. V týchto dňoch dobyl Izrael Sinaj, Judsko, Samáriu, pásmo Gazy a Golanské výšiny. Významným dňom pre Jeruzalem bol 7. jún. Za 55 hodín dobyli izraelskí vojaci biblické staré mesto Jeruzalem. Aby ušetrili kresťanské kostoly a arabské mešity, nenasadili ťažké zbrane. Stálo to ale životy a zranenia izraelských vojakov. Cieľ bol však dosiahnutý. Po približne 1 900 rokoch patrilo teraz izraelskému národu zase celé, nerozdelené mesto Jeruzalem s chrámovým vrchom a Múrom nárekov.

Hospodin dal svojmu národu víťazstvo vo všetkých vojnách, ktoré boli rozpútané zo strany jeho susedov. Dostali späť svoju biblickú krajinu od Dána po Beršebu, od Stredozemného mora po Jordán vrátane Jeruzalema. Nedá sa nevidieť, že Boh opäť koná uprostred svojho ľudu. Roky 1897, 1917, 1948 a 1967 sú významnými medzníkmi v dejinách spasenia a v histórii Izraela. Sú významnými rokmi v opätovnom formovaní izraelského národa a štátu. Zhromažďovanie Židov do zasľúbenej krajiny postupuje neustále aj v dnešných dňoch. Podľa proroctiev opäť príde na túto zem Izraelu zasľúbený Mesiáš a náš Pán a Kráľ, Spasiteľ Ježiš Kristus. Príde tak, ako odišiel (Skutky 1:10-11; Zachariáš 14:4). Príde do Izraela a do Jeruzalema. To je biblický dôvod, prečo štát Izrael so svojím starobylým sídlom Jeruzalem nezaniknú. Tu končí naša stručná história izraelského národa.

Palestína ako územie a štát

V prvej časti tejto série sme upozornili, že je potrebné rozlišovať Palestínu ako zemepisné územie a Palestínu ako štát (presnejšie: ako obývanú autonómnu oblasť). Tam sme opísali zemepis a históriu vzniku a pomenovania územia s názvom Palestína.

Na území Palestíny (na území súčasného štátu Izrael) koexistujú dva národy, ktoré sústreďujú na seba celosvetovú pozornosť – Izraelčania a Palestínčania. V pásme Gazy a na Západnom brehu Jordánu získali Palestínčania určitú územnú samosprávu. Dodnes prebiehajú medzinárodné rokovania o vzniku Palestínskeho štátu.

Palestínsky štát vyhlásil v Alžírsku 15. novembra 1988 Jásir Arafat, vodca Organizácie za oslobodenie Palestíny. Za svoje hlavné mesto považuje Jeruzalem. Viac ako 135 členských krajín OSN uznáva Palestínu ako nezávislý štát, ale Izrael a mnohé ďalšie krajiny vrátane Spojených štátov stále považujú toto územie Palestíny za súčasť Izraela.

V ďalších rokoch nasledoval celý rad medzinárodných konferencií a rezolúcií s cieľom ustanovenia štátu Palestína a usporiadania územia a vzťahov medzi štátom Izrael a Palestínčanmi. Táto otázka nie je uzavretá, čoho sme svedkami aj v dnešných dňoch.

Poznámka na záver celej série

Cieľom tejto série piatich článkov o datovaní dôležitých biblických udalostí v histórii Izraela bolo poskytnúť čitateľovi pomôcku v tom, ako sa zorientovať v chronológii týchto udalostí. Jednotlivé dátumy, ktoré sme v tomto datovaní použili, netreba považovať za neomylné. Čísla rokov sa podľa rôznych zdrojov môžu líšiť v závislosti od použitej metódy skúmania Písma, mimobiblických zdrojov a spôsobu výpočtu a niekedy aj výkladového prístupu. Zväčša sa líšia o niekoľko rokov. Rozdiely v datovaní môžu byť spôsobené tým, ako sa jednotlivé metódy výpočtu vysporiadali s používaním rôznych lunisolárnych kalendárov jednotlivými národmi a v jednotlivých etapách dejín týchto národov, ako aj narábaním s prestupnými rokmi (s cieľom synchronizácie lunárneho kalendára so solárnym rokom) či nástupníckymi rokmi panovníkov. Napríklad iný bol babylonský kalendár, iný židovský kalendár pred babylonským zajatím, iný po zajatí. Iný bol židovský civilný kalendár a iný náboženský kalendár. Aj datovanie narodenia Pána Ježiša sa môže podľa rôznych líšiť o niekoľko rokov (od roku 6 po 1 pred Kristom), tiež datovanie jeho ukrižovania (od 30 po 33 n. l.) v závislosti od historického skúmania a spôsobu výpočtu.

Naším cieľom nebolo predložiť absolútne datovanie udalostí s presnosťou jedného roka. Išlo nám o orientačnú historickú chronologickú predstavu o čase a následnosti jednotlivých biblických udalostí. Rozdiely v rôznych prístupoch datovania a o niečo sa líšiace čísla rokov pri tom všetkom nemajú dopad na porozumenie evanjelia a cesty spásy, porozumenie dejinám spásy ani žiadne doktrinálne dopady na vieru v Spasiteľa, ukrižovaného a vzkrieseného Krista. Domnievame sa však, že poznanie toho, ako sa dejiny spásy odvíjali v behu histórie (aj keď len s určitou obmedzenou presnosťou), môže byť pre čitateľa budujúce a povzbudením v jeho viere.

Zdroje (1-3) a poznámky (A)

1) J. D. Douglas (vedúci editor) a kol., Nový biblický slovník, Návrat domů, Praha 2017,

        ISBN 978-80-7255-393-8

       a) heslo: Chronologie Starého zákona

       b) heslo:  Chrám

2) Samuel J. Schultz, Starý zákon mluví, Czech edition,  1991, Viena, Austria

3) Joachim Langhammer, Čo bude s týmto svetom?, MSEJK, Bratislava 1997, ISBN 80-88891-09-4

A)Hadrián alebo (po latinsky) Hadrianus, celým menom Publius Aelius Traianus Hadrianus. V rokoch 117 až 138 rímsky cisár z Nervovsko-antoninovskej dynastie.

Prechod na obsah kategórie „Boží ľud“

Prechod na úvodnú stránku – Úvod

Prechod na Najnovšie články na stránke

Umiestnené: 22. júla 2025

Od stvorenia sveta  po rozdelenie Šalamúnovho kráľovstva

Úvodné poznámky

História Izraela, predovšetkým jeho rané obdobie až do prvej polovice druhého storočia po Kristovi,  je zemepisne viazaná na oblasť tzv. Úrodného polmesiaca. Táto oblasť rozkladajúca sa od Perzského zálivu a tiahnuca sa územím Mezopotámie pozdĺž nížin riek Tigrisu a Eufratu a potom ďalej na juhozápad územím Kanaánu k úrodnej nížine Nílu je považovaná za kolísku starovekých civilizácií. Keď sa patriarchovia izraelského národa objavili koncom  3. tisícročia pred Kristom na scéne dejín,^A)-B) mezopotámske a egyptské kultúry už písali svoju tristoročnú históriu. Kanaán bol zemepisným centrom formovania izraelského národa a jeho novovznikajúceho štátneho útvaru. Podľa záznamu v 1. knihe Mojžišovej sa tieto starobylé civilizácie, počínajúc Abrahámom narodeným v  Mezopotámii a končiac Jozefom v Egypte, prelínajú (1. Mojžišova kapitoly 12-50). Začneme tým, že si vysvetlíme zemepisné pojmy Kanaán, Filištína a Palestína.

Kanaán, Kanaánci

Kanaán je vlastné meno a pomenováva ľudí aj krajinu.¹⁾

Je to vlastné meno Noachovho vnuka. Jeho otcom bol prostredný Noachov syn Cham (Sem, Cham, Jafet). Pre neprávosť jeho otca Noach nad Kanaánom vyriekol kliatbu (1. Mojžišova 9:18-19,  22-27). Od neho pochádza pomenovanie územia i ľudí. Jeho rodokmeň je uvedený v  1. Mojžišovej 10:15-18.

Kanaánci je pomenovanie ľudí žijúcich na území Kanaánu. Obyvatelia tohto územia boli rozličnej národnosti a jazykov a žili v mestských štátoch. Kanaánci sa zaoberali hlavne obchodom. Vyplývalo to z ich polohy – nachádzali sa uprostred medzi Mezopotámiou a Egyptom. Obyvatelia lepšie prosperujúcich kanaánskych námorných mestských štátov v severnejších častiach stredomorského pobrežia boli vonkajšiemu svetu známi ako Feničania. Toto pomenovanie súvisí s purpurovým farbivom, ktoré títo Kanaánci extrahovali z morských mäkkýšov a používali pri výrobe odevov, hlavne kráľovských rób. Pomenovanie Feničania v doslovnom význame znamená „purpuroví ľudia“. V dôsledku toho sú slová „Kanaánec“ a „Feničan“ rovnakého kultúrneho, zemepisného a historického významu. Všetci obyvatelia Kanaánu sú Kanaánci, pričom ďalšie pomenovania ako Jebuzejci (pôvodní obyvatelia na území Jeruzalema) alebo Feničania iba podrobnejšie opisujú, z ktorej časti Kanaánu pochádzajú.

Náhorná planinasa rozkladá pozdĺž pobrežia Stredozemného mora s prístavnými mestami Sidón a Týr, ktoré boli strediskami obchodu. Bola to bohatá pobrežná oblasť.

Vrchovina sa rozkladá medzi údolím Jordánu a náhornou planinou. Je najdôležitejším územím tejto oblasti. Tvoria ju tri hlavné lokality: Galilea, Samária a Judsko. Dosahuje nadmorskú výšku v rozmedzí 600 až 1 200 m. n. m. Táto oblasť má úrodnú pôdu vhodnú k pestovaniu vína, hrozna, olív, orechov a ďalších plodín a tiež úrodné pastviny. Galilejské kopce od Samárie oddeľuje Jizreelské údolie. Toto údolie bolo v biblických dobách svojou polohou strategicky veľmi dôležité, a ako uvádza Písmo, bude  aj v budúcich dobách.

Údolie Jordánu na sever od Galilejského jazera siaha do vzdialenosti 65 km až k hore Hermon. Na juhu siaha k najjužnejšiemu bodu Mŕtveho mora, ktoré je zhruba 400 m pod hladinou mora.

Východná rovina je územie na východ od údolia Jordánu.

Keď sa Abrahám presídlil do Kanaánu (v roku 2 095 pred Kristom – mal 75 rokov, keď vyšiel z Cháranu, 1. Mojžišova 12:4), bolo toto územie mostom spojujúcim Egypt a Mezopotámiu. Preto nie je prekvapujúce, že sa na tomto území nachádzalo zmiešané obyvateľstvo. Kanaánske mestá ako Jericho,  Týr, Sidón, Gaza a iné boli už osídlené pred príchodom patriarchov do Kanaánu.

Filištína, Filištínci

Filištínci²⁾ odvodzujú svoj pôvod od Chamovho syna Micraima (1. Mojžišova 10:6, 13-14; 1. kniha kroník 1:12). Patrili medzi tzv. morské národy. Podľa Knihy Ámos (9:7), prv ako sa usadili na území Kanaánu a prišli do styku s Izraelitmi, pôvodne bývali v Kaftore, ktorého lokalita nie je istá. Niektoré mimobiblické zdroje Kaftor lokalizujú na ostrovy Egejského mora, iné na pobrežie či vnútrozemie Malej Ázie (dnešné Turecko). Filištínci sa neskôr usadili v Kanaáne, ale neboli považovaní za Kanaáncov.  

Územie obývané Filištíncami (v doslovnom prepise Starého zákona Pilištíncami či Pelištínmi) bolo známe ako „krajina Filištíncov“ alebo „Filištína“ a z týchto názvov vzniklo starogrécke pomenovanie Palestína.

Filištínci sa prevažne usadili na náhornej planine. Usudzuje sa, že prevahu nad okolitými kmeňmi (národmi) na území Kanaánu mali v tom, že poznali tajomstvo tavenia železa.²⁾ Boli údajne prví, ktorí túto technológiu na území Kanaánu (Palestíny) ovládali. Ostatné národy tohto územia vrátane Izraelitov vtedy ešte nepoznali železo, zotrvávali pri používaní bronzu.

Palestína

Názov Palestína^1),2) sa pôvodne vzťahoval na lokalitu územia Kanaánu obývanú  Filištíncami. Postupne sa tak nazvalo celé územie Kanaánu. Dnes treba rozlišovať pomenovania: zemepisné územie Palestína a obývanú autonómnu oblasť nazvanú Palestína.

Dôležité biblické udalosti ranej histórie Izraela, o ktoré sa pri datovaní budeme opierať, sú hlavne: vstup Abraháma do Kanaánu, štyristo tridsať rokov pobytu Izraelitov v Egypte, rozpad Šalamúnovho kráľovstva a zánik Severného a Južného kráľovstva, sedemdesiat rokov babylonského zajatia, Kýrov (559 – 530 pred Kristom),  Dáriov (522 – 486 pred Kristom) a Artaxexov (464 – 425 pred Kristom) edikt a Danielovo proroctvo o sedemdesiatich týždeň-rokoch Božích rozhodnutí o izraelskom národe.

Od stvorenia sveta po Abraháma

Začiatok pobytu Abraháma v Kanaáne (Abrahámovej doby) pripadá na rok 2 095 pred Kristom.^B) Kvôli celkovému obrazu a systematickému výkladu sa stručne dotkneme aj počiatkov dejín ľudstva.

Otázky o pôvode života, ľudstva a všetkých vecí odpradávna zamestnávali ľudskú myseľ. V prvých jedenástich kapitolách 1. Mojžišovej knihy sú uvedené základné fakty týkajúce sa pôvodu človeka a vzniku vesmíru. V písomných záznamoch o tom, ako Boh konal s človekom, nás tieto kapitoly privádzajú do ďalekej minulosti, ďaleko za hranice toho, čo bolo odhalené a potvrdené historickými a vedeckými výskumami. Biblickí veriaci tento záznam prijímajú ako prvotný a jediný autentický záznam Božieho stvorenia a ranej histórie ľudstva. Tieto kapitoly sú základom celého zjavenia zachyteného v Starom a Novom zákone. V období, ktoré sa v nich opisuje, nachádzame štyri udalosti, ktoré významne ovplyvnili históriu ľudstva: stvorenie sveta; pád človeka do hriechu a jeho následky; potopa sveta – Boží súd nad ľudstvom; nové začiatky ľudstva a  stavba veže v Bábeli (Babylone), od ktorej sa odvíja pôvod národov. Vzhľadom na našu tému je potrebné venovať im aspoň krátku pozornosť.

Od tohto odseku začíname s datovaním udalostí starozákonnej doby. Dátum, číselný údaj, ktorý jednotlivým udalostiam pripisujeme, ako na to upozorňujeme aj v prvej časti, je potrebné brať orientačne ako najpravdepodobnejší údaj, že vtedy príslušná udalosť nastala.

Stvorenie sveta

(1. Mojžišova 1:1 – 2:25)

Pri datovanie udalostí starozákonného obdobia dejín ľudstva prijímame datovanie vychádzajúce z mazoretského textu. Tiež prijímame, že datovanie cez chrono-genealógie je presné, lebo biblický záznam je bez medzier. Jeden z výpočtov založených na masoretskom texte kladie narodenie Abraháma do roku 2 170 pred Kristom. To kladie datovanie  začiatku potopy do roku 2 522 pred Kristom (Abrahám sa narodil 352 rokov po Noachovej potope) a datovanie začiatku stvorenia, ktoré trvalo šesť dní, do roku 4 178 pred Kristom.

Nemáme však detailné zemepisné údaje o tomto období. Je nepravdepodobné, že niekedy bude presne lokalizovaný Eden a budú zmapované pôvodné rieky a krajiny. Nie je záznam o tom, k akým zemepisným zmenám došlo po vyhnaní Adama a Evy z raja a po Noachovej celosvetovej potope. Sú to dôležité otázky, ktoré trápia ľudskú zvedavosť, ale dôležitejšie, ako poznať odpovede na ne, je, aby sme si uvedomili, čo sa v záznamoch o udalostiach tohto počiatočného obdobia histórie ľudstva hovorí a aký to má význam a dopad na život jednotlivca.

Pád do hriechu a jeho následky

(1. Mojžišova 3:1 – 6:10)

Dejiny ľudstva začínajú Adamom. Adam bol stvorený a bol prvým človekom zo všetkých ľudí. Pred ním na zemi nebolo žiadneho človeka – predka, ktorého by bol potomkom. Od neho (a Evy) pochádza celé ľudstvo. Vieme to bezpečne z Písma, ktoré okrem iných udalostí oznamuje, že v dôsledku Adamovho pádu do hriechu všetci musíme raz zomrieť. Písmo túto skutočnosť jasne zjavuje: „Preto ako skrze jedného človeka vošiel hriech do sveta a skrze hriech smrť, a tak prešla smrť na všetkých ľudí, pretože všetci zhrešili“ (Rímskym 5:12). Smrť svedčí o našom pôvode. Keby sa našiel človek, ktorý by nemusel zomrieť, tak by nepochádzal z Adama. Taký človek splodený z muža a ženy sa však až do dnešných dní nenašiel, takého jednoducho niet.

Adam, ako Bohom stvorená bytosť, bol bez hriechu, žil v spoločenstve so svätým Bohom a vo svete, v ktorom nebolo hriechu. V tretej kapitole 1. Mojžišovej je však oznámené, že Adam zhrešil a stratil spoločenstvo s Bohom. Odvtedy všetci jeho potomkovia, celé ľudstvo, každý človek, ktorý sa narodil a narodí z muža a ženy, nesie následky Adamovho hriechu – nemá spoločenstvo s Bohom, je hriešnik a podlieha smrti (Žalm 51:7; Rímskym 3:123, 6:23; 1. Korintským 15:22).

Ľudstvo sa množilo a spolu s ním narastal aj ľudský hriech, zloba a vzbura. Dosiahli takých rozmerov, že sa Boh rozhodol zahladiť ľudstvo a zničiť svet vodami potopy.

Potopa sveta – Boží súd nad ľudstvom

(1. Mojžišova 6:11 – 8:19)

Noach (Noe) a jeho rodina – Noach, jeho traja synovia (Sem, Cham a Jafet) a ich manželky (spolu osem ľudí) – našli milosť v Božích očiach a cez nich aj ľudstvo (ľudská rasa). Spolu s nimi aj ostatné tvorstvo – všetci dostali milosť na nový začiatok vďaka Božej zmluve s Noachom. Boh opäť dáva ľuďom príkaz množiť sa a zaplniť zem na Božiu slávu. K začiatku potopy došlo v roku 2 522 pred Kristom a trvala približne jeden rok. Na konci potopy Noachova archa bezpečne pristála na vrchoch horstva Ararat (verš 8:4).

Nové začiatky ľudstva a  stavba veže v Bábeli (Babylone)

(1. Mojžišova 8:20 – 11:32)

Po potope Boh s Noachom a jeho potomstvom uzavrel zmluvu a povolal ich k tomu, aby sa znova plodili, osídlili a naplnili zem. Dúha na nebi sa stala trvalým znamením tejto večnej zmluvy. Namiesto poslušnosti zaplniť zem a osláviť Boha si ľudstvo zvolilo oslávenie samého seba zhromaždením sa na jedno miesto na rovine v zemi Šineár (Sumer, Babylonia; 11:2), vybudovaním si veľkého mesta a veže siahajúcej až do nebies (11:4). Ľudstvo sa tým opäť rozhodlo ísť svojou vlastnou cestou, cestou neposlušnosti,  bezbožnosti a modlárstva. Boh musel znova zasiahnuť, aby ľudstvo išlo podľa jeho zámeru. Zmiatol ich reč. Tým došlo k rozptýleniu ľudstva po celej tvári zeme a k vzniku národov (1. Mojžišova 11:7-9). Celá zem bola zaľudnená potomkami troch Noachových synov (9:19). Ich rodokmene sú uvedené v 1. Mojžišovej 10:1-32 a sú v nich uvedené oblasti, ktoré osídlili jednotlivé rodiny/kmene, z ktorých vzišli národy. 

Sem bol najstarší Noachov syn. Spolu s najmladším bratom Jafetom sa mu dostalo Noachovho požehnania (1. Mojžišova 9:26-29). Cez jeho rodovú líniu vedie rodokmeň Ježiša Krista (Lukáš 3:23-38). Jeho potomkom bol aj Térach a jeho syn Abrahám.  

Cham bol prostredný Noachov syn. Nad jeho štvrtým synom Kanaánom vyslovil Noach kliatbu (1. Mojžišova 9:25-27). Kanaán sa usadil na východnom pobreží Stredozemného mora a ďalej vo vnútrozemí smerom na východ (10:19).

Jafet bol najmladší Noachov syn (10:2-5). V literatúre sa uvádza, že on a jeho synovia sa usadili vo vnútrozemí v blízkosti Čierneho a Kaspického mora a na západ až do Španielska.

Abrahám a národ Izrael

Boh mal stále v úmysle zachovať ľudstvo a mať svoj ľud. Spomedzi všetkých ľudí si pre svoje ciele vyvolil Abraháma. Dal mu zasľúbenie, že v ňom budú požehnané všetky čeľade zeme. Izraelský národ má svoj pôvod v Abrahámovi. Boh dal Abrahámovi a po ňom aj Izákovi a Jakobovi (Izraelovi) aj zasľúbenia, ktoré sa týkajú špecificky izraelského národa. Podrobne sa o nich píše v publikácii Peter Vajda, Zmluva zasľúbení (podnadpis: Abrahámovo potomstvo), vydavateľstvo Solas, 2017 (a v sérii článkov v Solas pod názvom „Izrael v dejinách spásy“; 1. – 6. časť je publikovaná v Solas číslo 57 a 7. až 9. časť v nasledujúcich  číslach).

Abrahám

(1. Mojžišova 11:23 – 25:1-11)

Abrahám sa narodil v roku 2 170 pred Kristom, 352 rokov po potope. Jeho rodným domovom bol Úr Chaldejský (1. Mojžišova 11:27) – dnes je to lokalita na území juhovýchodného Iraku. Bol to významný mestský štát, mesto v južnej Mezopotámii. Mezopotámia bola krajina v povodí riek Eufrat a Tigris. Rodina pod vedením Téracha, Abrahámovho otca, vyšla z Úru Chaldejov a bývali v Chárane (11:31). Odtiaľto potom Abrahám odišiel po smrti otca do krajiny Kanaán (12:4-5).

Abrahámovi bolo sedemdesiatpäť rokov, keď vyšiel z Cháranu (verš 4). Do Kanaánu vstúpil v roku 2 095 pred Kristom. Na základe tohto dátumu je obdobie pobytu patriarchov v Kanaáne  (Abraháma, Izáka, Jakoba a jeho dvanástich synov – ktorí sú otcovia dvanástich pokolení – Rúbena, Simeona, Léviho, Júdu, Dána, Naftaliho, Gáda, Asera, Izachára, Zabulona, Jozefa a Benjamina; Skutky 7:8) určené na 215 rokov. Jakob s rodinou prišli do Egypta v roku 1 880 pred Kristom. Doba pobytu Izraela v Egypte bola 430 rokov (2. Mojžišova 12:40-41) a východ z egyptského zajatia je datovaný na rok 1 450 pred Kristom (15. storočie pred Kristom).

Izrael v Egypte

Keď prišiel hlad na celý Egypt a Kanaán a veľké súženie, udalosti sa odohrali tak, že Jakob (vo veku 130 rokov, 1. Mojžišova 47:9) s celou svojou rodinou v počte sedemdesiat duší, ktoré pošli z Jakobovho bedra, odišli z Kanaánu dolu do Egypta (1. Mojžišova 46:27) a tam ich usídlili v zemi Góšen (47:6). Jakobova smrť v roku 1863 pred Kristom (49:33, čítaj od verša 28) sa považuje za koniec obdobia patriarchov (patriarchov Abraháma, Izáka a Jakoba).²⁾

Potomkovia Abraháma, Izáka, Jakoba a jeho dvanástich synov žili v cudzej krajine, v Egypte, presne 430 rokov. Z Egypta vyšli presne toho dňa, ako sa dokončilo 430 rokov (2. Mojžišova 12:41). Pod Mojžišovým vedením vyšli z egyptského otroctva a po štyridsaťročnom putovaní po púšti vošli pod Józuovým vedením do zasľúbenej krajiny a obsadili ju. Územie si rozdelili podľa nariadenia Hospodina.

Osídlenie Kanaánu

Izrael, dvanásť Jakobových pokolení, vstúpil na územie Kanaánu okolo roku 1 410 pred Kristom. Izrael ako Boží vyvolený národ bol reálne pripravovaný k životu v Kanaáne (5. kniha Mojžišova). Počas štyridsiatich rokov putovania po púšti, počas ktorých vymieralo neveriace pokolenie, sa neuskutočňovala obriezka na znamenie zmluvy s Hospodinom (Józua 5:1-9). Tento obrad bol po prechode Jordánu obnovený a novej generácii sa ním pripomenula zmluva a Boží sľub, že ich zavedie do krajiny „oplývajúcej mliekom a medom“. Vstupom do zasľúbenej krajiny začalo aj slávenie Paschy a prestalo dodávanie manny. Ľud od tejto chvíle mal jesť plody zeme zasľúbenej krajiny (verše 10-12). Náboženským centrom Izraela sa stalo mesto Sílo (Józua 18:1). Tu sa dokončilo rozdelenie krajiny medzi Jakobove pokolenia.

Zo štrnástej kapitoly Knihy Józua sa usudzuje, že dobývanie a obsadzovanie Kanaánu trvalo sedem rokov. Je možné, že Józua zomrel krátko po tomto období alebo ešte žil ďalších dvadsať, tridsať rokov, pričom prísne napomínal ľud, aby sa báli Hospodina. Ľud to slávnostne sľúbil (Józua 24:1-28). Józua zomrel vo veku 110 rokov (24:29). Po Józuovej smrti ľud dodržal svoj sľub len dovtedy, kým nevymrela generácia, ktorá zažila Józuu (zdroj 2, str. 87-94).

Obdobie vlády sudcov

Boje Izraelčanov s Kanaáncami pokračovali aj po smrti Józuu, pretože Kanaánci neboli z územia zasľúbenej krajiny úplne odstránení.^C) Izraelčania vernosť Hospodinovi (Jehovovi), Bohu Izraela, nezachovali a uctievali božstvá Kanaáncov. Za to ich stihli súdy vo forme útokov a útlaku zo strany okolitých národov, medzi ktorými žili. Keď však volali k svojmu Bohu, vzbudil im vodcov (sudcov), pod vedením ktorých dosahovali slobodu, ktorá im však vydržala len dovtedy, kým sa opäť nevrátili k modloslužbe, k uctievaniu kanaánskych božstiev. O tomto období sa hovorí, že každý v Izraeli si robil, čo uznal za správne.

Toto obdobie je z hľadiska chronológie ťažko popísať, chronológia tohto obdobia je neistá. Jediný pevný časový údaj, ktorý preklenuje toto obdobie, je uvedený v 1. knihe kráľov, v ktorej je uvedené, že od vyjdenia z egyptského zajatia až do štvrtého roku kraľovania Šalamúna uplynulo 480 rokov (rok vyjdenia približne 1 450 pred Kristom; 1. kráľov 6:1). Do týchto rokov zapadá pôsobenie sudcov (Otniel, Ehúd, Debora a Barák, Gedeón… Samson), kňaza Éliho, proroka Samuela, Saula – prvého kráľa Izraela, kráľa Dávida a štyri roky kraľovania Šalamúna. Podľa úvah v zdroji 2) str. 97 pripadá na sudcov od Otniela po Samsona približne obdobie rokov 1 400 – 1 060 pred Kristom.

V období sudcov nemal Izrael žiadne hlavné mesto, ktoré by slúžilo ako politické sídlo. Sílo, ktoré bolo za Józuu vystavané ako náboženské centrum (Józua 18:1), takým bolo ešte aj za Éliho (1. Samuelova 1:3). Stále neexistovalo ústredie, v ktorom by mohol slúžiť sudca. Sudcovia sa preto ujímali moci podľa toho, ako si to vyžadovala aktuálna miestna alebo národná situácia. Situácia so sudcami bola otázna, lebo keď sudca zomrel, nemal po sebe okamžitého nástupcu. Biblický záznam tohto obdobia nachádzame v Knihe  sudcov a Knihe Rút.

Od Samsona po Šalamúna

Hlavným nepriateľom izraelských kmeňov po vstupe do zasľúbenej krajiny boli neskôr Filištínci. Filištínske kmene sídlili na území Kanaánu už v čase patriarchu Abraháma, keď v Geráre kraľoval Abimelech (1. Mojžišova 26:1). Päť mestských štátov sa stalo filištínskymi pevnosťami: Aškalon, Ašdód, Ekrón, Gaza a Gát (1. Samuelova 6:17). Filištínci zápasili hlavne s Feničanmi o výnosný námorný obchod. Za Samsona,  Éliho, Samuela a Saula hrozili zaujať územia obsadené Izraelom. Päť filištínskych na sebe nezávislých mestských vládcov sa príležitostne spojovalo za vojenskými a politickými účelmi proti Izraelu.

Významnými osobnosťami tohto obdobia boli: Éli, Samuel, Saul, Dávid a Šalamún. Najdôležitejšou udalosťou bol vznik Izraelského kráľovstva. Doba Éliho a Samuela je obdobím prechodu od vlády sudcov k sformovaniu kráľovstva. V Knihe sudcov nie je síce o nich zmienka, ale hovorí sa o nich v úvodných kapitolách 1. knihy Samuelovej 1:8:22, ktoré sú úvodom k rozprávaniu o prvom izraelskom kráľovi. Éli súdil Izraela štyridsať rokov (1. Samuelova 4:18) a Samuel súdil Izraela po všetky dni svojho života (7:15).

Éli a jeho príbeh

Príbeh Éliho vytvára pozadie Samuelovej služby. Ako hlavný kňaz zodpovedal za bohoslužby a obete vo svätyni v Síle. K nemu prichádzali Izraelčania pre rady v náboženských a občianskych záležitostiach.

Za Éliho dosiahlo izraelské náboženstvo najväčší úpadok. Nepodarilo sa mu vychovať svojich synov tak, aby si vážili Jahveho, Boha Izraela – „boli synmi beliála, nepoznali Hospodina“ (1. Samuelova 2:12).  Za jeho jurisdikcie prevzali na seba kňazské povinnosti a využívali ľudí, ktorí prišli Bohu obetovať a uctievať ho. Znesväcovali svätyňu svojimi podlosťami a zhýralosťami bežnými v kanaánskom náboženstve.

Do tohto rozporuplného a problematického prostredia bol prinesený ako dieťa Samuel a zverený do starostlivosti Éliho. Samuel, zasvätený Bohu a podporovaný zbožnou matkou, vyrastal v prostredí svätyne a odolával bezbožným vplyvom Éliho synov.

Éliho nedbalosť vyprovokovala Boží súd a podľa proroctva jeho synovia mali zomrieť a na ich miesto nastúpiť verný kňaz (1. Samuelova 2:27-36). Tieto prorocké slová sa naplnili rýchlo a neočakávane. Došlo k boju medzi Izraelčanmi a Filištíncami. Izraelčania prehrávali boj a rozhodli sa, že zo Síla prinesú na bojisko truhlu zmluvy, najsvätejší predmet v Izraeli predstavujúci prítomnosť Boha Izraela. S truhlou prišli aj obaja Éliho synovia. To bol hlboký náboženský poklesok, lebo si mysleli, že truhla, fyzický predmet, ich ochráni pred porážkou. Tým chceli Boha prinútiť, aby im slúžil. To však nedosiahli a utrpeli zdrvujúcu porážku. Truhla zmluvy padla do zajatia, Éliho synovia boli zabití, a keď sa o tom dozvedel Éli, zrútil sa a zomrel.

Pre Izrael to bol osudový deň. Podľa všetkého Filištínci svätyňu v Síle, ktorá predtým zjednocovala všetky izraelské kmene a aj samotné mesto, celkom rozbúrali. O niekoľko storočí neskôr Boh skrze proroka Jeremiáša varoval obyvateľov Jeruzalema, aby nevkladali svoju dôveru do budovy chrámu (Jeremiáš 7:12-24, 26:6-9). Rovnako ako sa Izraelčania v dobe Éliho spoliehali, že truhla zmluvy im zabezpečí ochranu a víťazstvo, tak aj Jeremiášova generácia sa spoliehala, že Jeruzalem ako mesto, kde prebýva Boh, nemôže padnúť do rúk pohanov. Prorocké slovo upriamuje ľud, aby sa podíval na zrúcaniny Síla a zobral si z nich historické ponaučenie. Archeologické nálezy uvádzajú, že Sílo bolo zničené v jedenástom storočí pred Kristom.

Samuel a jeho príbeh

Samuel v dejinách Izraela zaujíma výnimočné postavenie. Bol posledným sudcom. Ako sudca uplatňoval na celom izraelskom území občiansku a náboženskú jurisdikciu. Získal si veľký rešpekt a autoritu. Bol považovaný za najväčšieho proroka od doby Mojžiša. Hoci nepochádzal z Áronovho pokolenia, ktorému prislúchala kňazská služba a úrad najvyššieho kňaza, viedol bohoslužbu ako najvyšší kňaz.

Keď Éli zomrel a hrozil útok Filištíncov, Izraelčania sa obracali na Samuela ako na vodcu. Samuel unikol zbúraniu svätyne v Síle a usadil sa v Ráme, kde postavil oltár. Ráma sa však nestala náboženským či občianskym centrom izraelského národa. Samuel vykonával kňazské povinnosti a obetoval v Micpe, Ráme, Gilgale, Betleheme a inde na izraelskom území, kde to bolo potrebné. V tejto funkcii pôsobil aj potom, ako štátne záležitosti prevzal kráľ Saul.

Za súdnymi povinnosťami musel každoročne dochádzať do Bétela, Gilgala a Micpy (1. Samuelova 7:15-17). Z toho je možné usudzovať, že pred tým, ako určité povinnosti preniesol na svojich synov Joela a Abiáša (8:1-5), na svojich obchôdzkach krajiny navštevoval aj vzdialené mestá ako Beer-šeba.

Samuelovi patrí zásluha, že očistil Izrael od kanaánskych modloslužieb (1. Samuelova 7:3 a ďalej). V Micpe sa ľudia opakovane zhromažďovali k modlitbe, pôstu a obetiam.

Postupne však starší Izraela nadobudli presvedčenie, že najlepšie v boji proti filištínskej agresii bude, keď budú mať kráľa (8:1-6). Samuel to sprvu odmietal, ale na Boží pokyn tejto požiadavke ustúpil (8:7-9).^D)

Samuel nevedel, koho si Boh vyberie za kráľa, ale keď prišiel k nemu po radu Saul, ktorý hľadal stratené oslice, porozumel, že ním má byť Saul z pokolenia Benjamina. Pochopil, že úrad kráľa je svätým poverením. Po víťaznej bitke nad Amóncami Samuel zhromaždil celý Izrael do Gilgala a verejne prehlásil Saula za kráľa nad celým Izraelom.

Počiatočné úspechy prvého izraelského kráľa však nemohli zakryť jeho slabosti. Saulovo kraľovanie v dôsledku jeho podozrievavosti, nenávisti a neposlušnosti Bohu skončilo neslávne a neúspechom. Aj keď si ho za kráľa vybral Boh a modliaci sa prorok Samuel ho pomazal, nebol schopný si uvedomiť, že základnou nutnosťou v posvätenom a výnimočnom poverení, ktoré mu zveril Boh, totiž aby spravoval jeho dedičstvo, bola poslušnosť. Za najpravdepodobnejší posledný rok Saulovho kraľovania sa udáva rok 1 011 pred Kristom. Kráľom, ktorého si namiesto Saula Boh vyvolil, sa stal Dávid z Júdovho pokolenia.

Dávidovo kraľovanie

(*1040 – †970 pred Kristom)

V dobe Saulovej smrti a po nej bol izraelský národ vnútorne značne rozdelený podľa jednotlivých pokolení. Za necelých desať rokov po Saulovej smrti sa celý Izrael zjednotil v podpore Dávida, ktorý začal svoje kraľovanie z malého kráľovstva na území Júdu. Začal kraľovať asi vo veku 30 rokov. Kraľoval 40 rokov.  V Hebrone kraľoval 7 rokov  a v Jeruzaleme 33 rokov (1. kniha kráľov 2:11; 1. kniha kroník 3:4). V dôsledku jeho vojenských úspechov, priateľského konania a zmlúv sa pod jeho kontrolu postupne dostalo územie od hraníc Egypta a Akabského zálivu až po horný Eufrat. Toto územie tvorilo Izraelské (Dávidovo) kráľovstvo za Dávidovho života. Medzinárodný rešpekt a uznanie, ktoré Dávid získal Izraelu, zotrvali až do posledných rokov Šalamúnovho kraľovania.

Nový kráľ sa vyznamenal aj ako náboženský vodca, pretože to bol muž podľa Božej vôle. Aj keď mu bolo odopreté priame postavenie chrámu, značne sa zaslúžil o jeho výstavbu. Pod jeho vedením kňazi a leviti efektívne zorganizovali k bohoslužbe celý národ. Dávidovo kraľovanie podrobne opisuje Druhá kniha Samuelova, Prvá kniha kráľov a Prvá kniha kroník.

Dávid za hlavné mesto zjednoteného Izraela zvolil Jeruzalem. Bolo to mesto, ktoré pre svoju strategickú polohu nebolo priamo vystavené útokom nepriateľa. Ako kanaánska pevnosť, v ktorej sídlili Jebuzejci, dlho odolávalo izraelským útokom. Za Józuu nebolo obsadené. Dobyli ho až Dávidovi bojovníci. Jeruzalem obsadili a Jebuzejcov vyhnali. Dávid sa tu usadil, mal tu svoj palác z cédrového dreva a táto pevnosť sa stala známa ako „Dávidovo mesto“ (1. kniha kroník 11:7).

Dávid túžil postaviť dôstojný príbytok pre bohoslužby Bohu Izraela. Prostredníctvom proroka Nátana Boh Dávidovi oznámil, že stavba chrámu bude odložená až do doby, keď na tróne bude pevné postavenie zaujímať jeho syn (čítaj 1. knihu kroník 17:1-15). Boh tak uistil Dávida, že jeho nasledovníkom bude jeho syn a že ho nečaká rovnaký osud ako Saula. Dosah tohto sľubu daného Dávidovi ďaleko presahuje dobu a pôsobenie Šalamúnovho kraľovania. Sľub jasne znel, že Dávidov trón mal existovať raz a navždy, a preto z Dávidovho semena nevzišiel len Šalamún. Aj keď Dávidovi potomkovia páchali zločiny a hriechy a Boh ich okamžite odsúdil a potrestal, svoj sľub daný Dávidovi neodvolal a od jeho potomstva neodňal svoju milosť (Žalm 89).

Žiadne pozemské kráľovstvá alebo dynastie netrvali večne. Večne netrval ani Dávidov pozemský trón. Po prepustení izraelského národa z babylonského zajatia Izrael už viac nemal zemských kráľov. Bola to príprava na príchod kráľa z výsosti, Božieho Syna, ktorého mal Izrael prijať pri jeho príchode. Zasľúbenie, ktoré Dávid dostal, sa však týkalo večného trónu. Dávid tomu rozumel aj veril. A verili tomu aj mnohí z Izraela, ktorí Krista počas jeho zemskej služby oslovovali a titulovali „Syn Dávidov“. Zasľúbenie o kráľovskom semene, ktoré dostal Dávid, je obdobné ako zasľúbenie o semene, ktoré dostal Abrahám. Aj s Dávidom uzavrel Boh zmluvu charakteru milosti podobne ako s Abrahámom (Žalmy 89:4; Jeremiáš 33:20-22). Uistenie, ktoré sa dostalo Dávidovi prostredníctvom proroka Nátana, sa spája so sľubmi o Mesiášovi zo starozákonnej doby. Boh postupne napĺňal svoj počiatočný sľub z rajskej záhrady, že konečné víťazstvo nad Satanom príde skrze semeno ženy (1. Mojžišova 3:15). Plné zjavenie Mesiáša prišlo cez prorokov v nasledujúcich storočiach.

Na konci svojho života Dávid na verejnom zhromaždení ustanovil za svojho nasledovníka na tróne Šalamúna. Šalamún bol verejne korunovaný a uznaný za kráľa (1. kniha kroník 28:1-8). Zatiaľ čo Dávidovo kraľovanie charakterizovali boje, kraľovanie jeho syna Šalamúna charakterizoval mier. Doba kraľovania Dávida trvala 40 rokov (1. kniha kráľov 2:11) a datuje sa do rokov 1 011 – 971 pred Kristom.

Šalamúnovo kraľovanie

Počiatok kraľovania Šalamúna je v Biblii stanovený vzhľadom na vyjdenie Izraela z Egypta. Šalamún začal kraľovať v roku 971 pred Kristom. Štyristoosemdesiat rokov po vyjdení z Egypta, v štvrtom roku kraľovania Šalamúna, začali stavať prvý chrám Bohu Izraela (1. kráľov 6:1). Chrám bol postavený, dokončený a posvätený.

Šalamúnovu vládu charakterizoval mier a blahobyt. Dávid kráľovstvo vybudoval a Šalamún žal ovocie jeho práce. Po Dávidovej smrti  upevnil Šalamún svoje postavenie na tróne tým, že sa zbavil všetkých sprisahancov a opozície (1. kniha kráľov 2:12).

Šalamún začal kraľovať pomerne mladý. Podľa všetkého nemal ešte ani tridsať rokov, najskôr asi len okolo dvadsať (1. kniha kroník 29:1). Šalamún pociťoval, že pre svoj úrad kráľa nad Izraelom potrebuje Božiu múdrosť (1. kniha kráľov 3:7). V Gibeóne priniesol Bohu veľkú obeť a v noci vo sne sa mu zjavil Boh a dal mu uistenie, že jeho žiadosti o múdrosť vyhovie. Okrem bystrého rozumu dostal aj sľub, že pod podmienkou poslušnosti dostane aj veľké bohatstvo a dlhý život (1. kniha kráľov 3:3-15).

Koniec Šalamúnovho kraľovania je tragický. Zdá sa priam neuveriteľné, že štyridsaťročná vláda izraelského kráľa (1. kniha kráľov 11:42), ktorý dosiahol Božím požehnaním vo svojej dobe vrcholu múdrosti, bohatstva, slávy a medzinárodného uznania, skončí neúspechom. Ku koncu svojho života sa Šalamún obrátil k cudzím bohom. Tým sa celý Izrael znova dostal na cestu modloslužby, za čo ho stihli Božie súdy. Prostredníctvo proroka Ámosa bolo Izraelu pripomenuté: „Len vás som poznal zo všetkých čeľadí zeme, preto navštívim na vás všetky vaše neprávosti“ (Ámos 3:2). Micheáš oznamuje: „Počujte, vrchy, pravotu Hospodinovu, i vy, pevné skaly, základy zeme, lebo Hospodin má pravotu so svojím ľudom a s Izraelom rieši spor“ (Micheáš 6:2).

Modlárstvo nemohlo byť Šalamúnovi tolerované. Boží hnev (1. kráľov 11:9-13) Šalamúnovi oznámil pravdepodobne prorok Achiáš (verš 29). V dôsledku Šalamúnovej neposlušnosti malo byť izraelské kráľovstvo rozdelené. Dávidovo potomstvo malo aj naďalej vládnuť nad časťou kráľovstva kvôli sľubu, ktorý Boh dal Dávidovi, s ktorým uzavrel zmluvu, a kvôli Jeruzalemu, ktorý si Boh vyvolil (verš 13). Boh svoj sľub neporušil, aj keď Šalamún prišiel o svoje požehnanie a Božiu priazeň. Kvôli Dávidovi nemalo byť kráľovstvo rozdelené počas Šalamúnovho života, ale mier a bezpečnosť kráľovstva mali byť ohrozené už na konci jeho vlády. K tomu aj došlo zo strany okolitých národov, ale najvážnejším a konkrétnym faktorom rozkladu kráľovstva sa ukázal jeden zo Šalamúnových služobníkov, Nebátov syn Jeroboám, ktorý pozdvihol ruku na kráľa (príbeh je opísaný vo veršoch 11:26-40). Šalamún sa usiloval Jeroboáma zabiť, ale ten utiekol do Egypta a  tam u Šišaka našiel až do Šalamúnovej smrti azyl.

Šalamúnovo kráľovstvo vydržalo problémy až do konca jeho života. Bolo rozdelené až po jeho smrti. K obom udalostiam došlo v roku 931 pred Kristom.  

Poznámky

A) Noachova/Noeho potopa začala v roku 2 522 pred Kristom, Abrahám sa narodil v roku 2 170 pred Kristom, Izák v roku 2070 pred Kristom, Jakob v roku 2010 pred Kristom. Izrael odišiel dolu do Egypta v roku 1 880 pred Kristom a vyšiel z neho v roku 1 450 pred Kristom.

B) Poznámka k datovaniu podľa systému „pred naším letopočtom“ (pred n. l.; pred Kristom).

Náš letopočet začína rokom 1 n. l. (po Kristovi). Doba „pred naším letopočtom“ končí rokom 1 pred n. l. (pred Kristom alebo v inom označovaní sa pred číselný údaj dáva znamienko „-“). V pohľade na číselnú časovú os systému „náš letopočet“ je to rok „-1“. Pán Ježiš Kristus sa narodil 25. decembra v roku „-1“. Udalosť stvorenia sveta na číselnej časovej osi  systému „pred naším letopočtom“ má číselný údaj „-4178“ (došlo k nej v roku 4178 pred n. l.; pred Kristom). Čím má udalosť, ku ktorej došlo pred naším letopočtom (pred n. l.), na číselnej časovej osi v absolútnej hodnote väčšie číslo, tým nastala skôr – táto udalosť predchádza udalosť s  číslom v absolútnej hodnote menším. Ešte jeden príklad: Abrahám sa narodil v roku „-2170“ a 75 rokov mal v roku „-2095“ (vtedy vyšiel z Cháranu a odišiel do Kanaánu).

       S udalosťami, ktoré nastali v „našom letopočte“, teda po roku 1 n. l., je to presne naopak. Čím má udalosť na číselnej časovej osi väčšie číslo, tým ide o neskoršiu udalosť voči udalosti s menším číslom.

       Rovnako je to aj s obdobiami ako storočie či tisícročie. Príklad: Jakob s rodinou prišli dolu do Egypta v roku 1 880 pred n. l., čiže začiatkom druhého tisícročia pred n. l. Dávid začal kraľovať asi v roku 1 011 pred n. l., teda na konci druhého tisícročia.

C) Božie zasľúbenie o zasľúbenej krajine Kanaán neznelo tak, že Izrael bude krajinu zdieľať s pohanmi a neustále s nimi bojovať. Naopak, v krajine mali byť slobodní od nepriateľov a oddýchnuť si. To je prepojené na Božie zasľúbenie o odpočinku a o Božej vlasti. Realita pobytu izraelského národa v Kanaáne je však úplne iná. Neustále bojujú s nepriateľskými okolitými pohanskými národmi. Pohanské národy žijúce v Kanaáne boli tak veľmi hriešne, že Boh sa rozhodol ich úplne zahladiť a zem dať Izraelitom. Nástrojom tohto Božieho súdu bol práve izraelský národ. K úplnému zahladeniu však nedošlo. Zo zemského pohľadu to bolo pre zlyhanie Izraela. Z pohľadu Božej zvrchovanej vôle to bola súčasť jeho zámeru. Izraelčania v zemi museli neustále zvádzať boje s pohanskými susedmi a pohanskí susedia im boli zvodom a osídlom, pre ktoré Izrael upadal do modlárstva, robiac tak ako oni. Zvyšky pohanských národov Boh ponechal v zemi na skúšku, či Izrael obstojí a zostane verný a poslušný. Neustále boje s okolitými národmi im zase mali pripomínať, že ešte nevošli do odpočinku a že ešte nie sú v tej pravej vlasti, ktorú im Boh zasľúbil, ktorou je nebeská vlasť (pozri Židom kapitolu 11).

D) Izrael ako národ nemal mať (zemského) kráľa, ale priamo byť pod vládou Boha. Izraelčania chceli mať kráľa tak ako okolité národy. To však bola hriešna túžba. Napriek tomu Boh pristúpil na to, aby kráľa mali, aj keď to bola ich zlá žiadosť. Boh v tom mal svoj zvrchovaný zámer. Veď koniec koncov Dávid bol predobraz Krista ako kráľa a Kristus je konečným naplnením úradu kráľa Božieho ľudu a počas zemskej služby je nazvaný Syn Dávidov, pretože má prevziať Dávidov trón. To, že mať ľudského kráľa v Izraeli nebol dobrý nápad, sa ukázalo na celej histórii Izraela v dobe kráľov, lebo králi boli často a v rôznej miere bezbožní, neposlušní, modlárski, čím opakovane priviedli súd na celý národ, čo vyvrcholilo zajatím a po zajatí už (zemského) kráľa nemali.

Zdroje

1) J. D. Douglas (vedúci editor) a kol., Nový biblický slovník, Návrat domů, Praha 2017, ISBN 978-80-7255-393-8

       a) heslo: Chronologie Starého zákona

       b) heslá: Kanaán a Palestína

2) Samuel J. Schultz, Starý zákon mluví, Czech edition,  1991, Viena, Austria

Prechod na 2. diel

Prechod na obsah kategórie „Boží ľud“

Prechod na úvodnú stránku – Úvod

Prechod na Najnovšie články na stránke

Umiestnené 18. júla 2025