Kým za dávna mnoho ráz a mnohým spôsobom hovorieval Boh otcom v prorokoch, za týchto posledných dní nám hovoril v Synovi

Židom 1:1 

Boh, v ktorého veríme a vyznávame, dáva o sebe vedieť skrze stvorený svet, svojich prorokov, ale hlavne sa nám dal poznať skrze svojho Syna, ktorého poslal na svet v ľudskom tele. Dokážeme o ňom vedieť a pochopiť ho, ale len do takej miery, do akej sa nám on sám zjavuje všeobecne v prírode, v dejinách ľudstva alebo v osobe svojho Syna a zapísaného Božieho slova.   

Od nás, svojich milovaných detí očakáva, že ho budeme, svojho nebeského Otca, usilovne hľadať a snažiť sa mu porozumieť skrze stvorenstvo, jeho zapísané slovo alebo v osobnej skúsenosti s ním. Náš Boh je živý Boh – vidí, počuje, hovorí a koná. Byť s ním, prežívať život v jeho prítomnosti, je najväčším požehnaním a radosťou pre tých, ktorí sa k nemu utiekajú. Boh chce, aby sme ho hľadali a poznávali. Nech sú pre nás v tomto úsilí povzbudením jeho vlastné slová: 

Hospodin pozrel z nebies na synov človeka, aby videl, či je niekto medzi nimi rozumný, hľadajúci Boha. (Žalm 14:2 )

Hľadajte Hospodina, dokiaľ ho možno nájsť! Volajte na neho, dokiaľ je blízko! (Izaiáš 55:6 )

Takto hovorí Hospodin: Nech sa nechváli múdry svojou múdrosťou, ani nech sa nechváli udatný muž silný svojou silou, nech sa nechváli bohatý svojím bohatstvom! Ale týmto nech sa chváli ten, kto sa chváli: že rozumie a zná mňa, že ja som Hospodin, ktorý činím milosť, súd a spravodlivosť na zemi, lebo v tých veciach mám záľubu,  hovorí Hospodin. (Jeremiáš 9:23-24) 

A tak poznajme a žeňme sa poznať Hospodina; jeho východ stojí pevne ako svitanie rána  a príde nám ako dážď, ako jarný dážď, ktorý zvlažuje zem. (Ozeáš 6:3) 

Žeňme sa poznať Hospodina. Poslúchnime múdre rady prorokov. Milujeme nášho Boha a čím viac ho budeme poznať, tým viac ho budeme milovať. Poznávajme ho aj cez jeho vlastnosti. V článkoch tohto priečinka si ich postupne pripomenieme: láska, hnev, spravodlivosť…

Tieto udalosti treba uchopiť a mať na pamäti predovšetkým vtedy, keď sa zaoberáme datovaním, lebo sú aj kľúčom k porozumeniu, kedy nastane okamih vychvátenia Cirkvi – hovoríme o relatívnom datovaní.

Ale my súc synmi dňa buďme triezvi oblečúc si pancier viery vezmúc za prilbu nádej spasenia, lebo vás nepostavil Boh cieľom hnevu, ale aby sme nadobudli spasenie skrze nášho Pána Ježiša Krista.

1. Tesalonickým 5:8-9

Boží hnev – téma, o ktorej sa málo hovorí. Tejto téme sa vyhýbajú kazatelia aj poslucháči. Žiaducejšie je kázať aj počúvať o príjemnejších veciach ako o hneve. Lenže Písmo učí aj o Božom hneve, a to dosť dôrazne. Preto sa tejto téme nesmieme vyhýbať. Potrebujeme poznať aj túto vlastnosť, tento atribút nášho Boha rovnako, ako všetky ostatné.

 Hnev je vlastnosť aj ľudských bytostí. Apoštol Pavel píše o hneve Božím detí slovami: „Hnevajte sa a nehrešte; slnko nech nezapadá nad vaším rozhnevaním sa“ (Efezským 4:26). Porozumieť Božiemu hnevu začneme na ľudskej rovine. 

Ľudský hnev

V „Krátkom slovníku slovenského jazyka“ je pojem „hnev“ vysvetlený nasledovne: 1. je to pocit a prejav prudkého rozčúlenia, pobúrenia, rozhorčenia 2. nepriateľstvo, odpor.

Podľa tohto výkladu hnev je emócia, ktorá vzniká v duši živej bytosti.^A) Výsledkom je nepriateľstvo, odpor či reakcia voči tomu, kto alebo čo, je príčinou hnevu. Prejavy hnevu obvykle narušujú vzťahy medzi ľuďmi a nakoniec môžu jedinca viesť do izolácie od spoločnosti a bolestnej osamelosti. Pri veľkom hneve často dochádza fyzickému napadnutiu, alebo k zvadám, kriku, urážkam, vyhrážam a pod.  

O hneve učia predovšetkým psychológovia. Od nich sa o hneve môžeme naučiť veľa užitočného. Ďalší text je krátky výber z ich poučení o hneve:¹⁾

„Hnev je prirodzená emócia, ktorú zažívame všetci, a je preto úplne normálne hnevať sa. Hnev patrí medzi najintenzívnejšie prirodzené emócie. Naše telo túto emóciu prežíva a dáva to najavo cez rôzne signály. Máme zrýchlený tep, zvýšený krvný tlak, môžeme cítiť návaly energie či potrebu pohybu – pripravuje nás na reakciu vo forme útoku či úteku. V takom prípade by sme sa mali najprv zastaviť a zistiť, čo je príčinou hnevu a čo nám hnev naznačuje, na čo nás upozorňuje. 

Zdravý primeraný hnev naznačuje, že niečo nie je v súlade s našimi potrebami alebo sú narušené naše hranice. V takomto prípade ide o reakciu na aktuálnu situáciu a má pre nás veľký význam, pretože nám oznamuje, že nám niečo prekáža, ohrozuje nás alebo zasahuje do našej identity. Cieľom hnevu je podnietiť nás, aby sme sa usilovali zmeniť situáciu, v ktorej sa nachádzame.

Ak pochopíme, čo stojí za touto emóciou, môžeme primerane reagovať. Hnevu môžeme nechať voľný priechod, potlačiť ho alebo odložiť.

Potláčanie nastáva, keď hnev vôbec neprežívam alebo ho popieram. Potlačený hnev nám môže spôsobiť zdravotné problémy. Okrem iných sa môže prejaviť aj v podobe depresívnych pocitov, ako je smútok či bezmocnosť. Zo vzniknutým hnevom aj pre tento jeho aspekt treba jednať – riešiť situáciu, ktorá ho vyvolala.

Odloženie hnevu nie je potláčanie emócií, ale zdravé narábanie s nimi. Dávame si čas, aby sme sa na situáciu pozreli s chladnou hlavou a vzniknutú situáciu riešili neskôr a s úvahou.“ (Koniec poznámok z internetu)

Hlavné aspekty ľudského hnevu

Hnev je prirodzená a dôležitá vlastnosť ľudskej bytosti. Je to obranný mechanizmus, ktorý nám signalizuje, že z prostredia, v ktorom sa nachádzame, dochádza k útoku na naše presvedčenie v otázkach svetonázoru, morálky, sociálnych potrieb, financií a pod. Povedané jednoducho: Hnev naznačuje, že v niečom bola prekročená naša „červená čiara“, ktorou sme sa ohraničili.

Hnev v nás vzniká samovoľne ako reakcia na situáciu, ktorá prišla z vonku. Alebo aj vtedy, keď my sami hodnotíme okolnosti a situácie ku ktorým dochádza v našom okolí  a to aj bez toho, aby sa nás priamo týkali. Tento druhý prípad je menej bolestivý a je aj menej náročný na riešenie. V tomto prípade si hnev riešime len „sami so sebou“. Prioritným cieľom hnevu je zmeniť situáciu, v ktorej sa nachádzame!

Veľmi dôležité je, aby sme s hnevom jednali, čo znamená, aby sme riešili situáciu, v ktorej sme sa ocitli, ku ktorej došlo vplyvom nášho okolia, a aby sme riešenie neodkladali. Toto je vlastne aj inštrukcia apoštola Pavla, ktorý nás vo veršoch 1. Tesalonickým 5:8-9 upriamuje k dvom veciam: aby sme v hnevom jednali uvážlivo, a aby sme riešenie vzniknutej situácie neodkladali, ale ju vyriešili čo najskôr.

Neriešený hnev má na našu osobnosť zhubné dôsledky, ubližuje nám, a ak sa hneváme bezdôvodne, bezdôvodne si ubližujeme sami sebe. Môže vyvolať zdravotné problémy a čo je tiež dôležité, podstatne narúša, alebo priam zničí vzťahy s inými ľuďmi a okolím. Urobíme veľmi múdro, ak poslúchneme rady apoštola Pavla a nedovolíme, aby nad naším hnevom zapadlo slnko. 

Boží hnev

 Hlavnou charakteristikou Božieho hnevu je nezmeniteľný postoj svätého a spravodlivého Boha k hriechu. Hnev je vlastnosť nášho Boha, bez ktorej by nebol spravodlivým. Je jeho trvalou vlastnosťou akou je aj jeho láska a ďalšie vlastnosti. Dokážeme ho opísať ľudskými slovami a pochopiť aj z ľudskej, možno priam vlastnej skúsenosti, keď sme boli káznení. Izrael Božiemu hnevu takto aj porozumel. Starozákonní Boží proroci oznamovali ľudu ich stav neposlušnosti voči Bohu. Volali ľud k náprave, k pokániu a varovali pred Božím hnevom a jeho súdmi. Varovali aj pred dňom Hospodinovho hnevu, ktorý má prísť na celý svet na konci časov, pri skonaní sveta. 

Hriech nás oddelil od svätého Boha. Všetci sa rodíme ako hriešnici a Boží hnev  spočíva na každom z nás.  Písmo oznamuje, že niet spravodlivého ani jedného. Sme nespravodliví a bezbožní ako jednotlivci i ako celé národy. Naše hriechy vo všetkých svojich podobách útočia na Božiu svätosť. Odpoveďou na túto skutočnosť je Boží hnev (Rímskym 1:18-32). Každý jeden hriešnik – alebo, ako hovorí Písmo: každý kto je v Adamovi (1. Korintským 15:22) –, je Boží nepriateľ a Boží hnev zostáva na ňom. Svojou vrodenou prirodzenosťou sme deťmi hnevu (Efezským 2:3) a nádobami jeho hnevu (Rímskym 9:22). Odplatou hriešnikovi za jeho hriešnosť je večná smrť, čo je večné odlúčenie od Boha. Nuž, nie je radostnou perspektívou stráviť večnosť v zatratení. Božou vlastnosťou však nie je len hnev, ale aj láska, milosť, spravodlivosť a ďalšie, ktoré Boh o sebe zjavuje.

Pretože na svete nebolo ani jedného spravodlivého, Boh poslal svojho jediného Syna, aby svojou smrťou  zaplatil za naše hriechy. Ježiš Kristus v poslušnosti Otcovi naplnil jeho vôľu. Zomrel za naše hriechy, bol pochovaný a na tretí deň vstal z mŕtvych. Toto evanjelium sa od vtedy zvestuje po celom svete: „Za hriech je zaplatené!“ Kto tomuto evanjeliu uverí zmieri sa s Bohom a Boží hnev je z neho sňatý (2. Korintským 5:20-21). Kto neuverí, Boží hnev zostáva na ňom (Ján 3:36). 

Posledné časy a Hospodinov hnev  

 Žijeme posledné časy. Doba skonania sveta je na dosah ruky. Starozákonní proroci o tejto dobe hovorili ako o dni Hospodinovom, ako o dobe tmy a jeho pomsty, ako o dobe katastrof a Hospodinovho hnevu. Súčasne ale aj oznamovali, že Boží ľud, svätí Najvyšších, budú v tomto dni zachránení (napríklad Jeremiáš 30:7). Hospodinov hnev, jeho súdy a tresty, prídu na celu zem. Bude to strašná doba a treba seba aj iných na ňu pripraviť.  

Zo starozákonných proroctiev Danielovo proroctvo zapísané v 2., 7., 9. a 12. kapitole je kľúčom pre porozumenie prichádzajúcej doby. Na Daniela sa odvolal Pán Ježiš, keď svojim apoštolom odpovedal na otázku o jeho príchode a skonaní sveta (Matúš 24:3). Starozákonné proroctvá o Hospodinovom dni sú rozpracované a vysvetlené v novozákonných písmach a Hospodinov deň  je v nich pomenovaný ako deň Pánov^B) (Skutky 2:20; 1. Korintský 5:5; 1. Tesalonickým 5:20; 2. Petrov 3:10). Píše sa o ňom najmä vo veršoch: Matúš 24. kapitola, 1. Korintským 15:51-52, 1. Tesalonickým 4:13-18, 2.Tesalonickým 2:1-4 a v Zjavení Jána kapitolách 6 – 18. V týchto miestach sú opísané a vysvetlené oba aspekty starozákonných proroctiev: 1. súdy, pomsta a hnev z jednej strany (jeden aspekt) a 2. záchrana Božieho ľudu v tomto dni z druhej strany (druhý aspekt). Sústredíme sa na Hospodinov (Jahveho) hnev, lebo je hlavnou témou tohto článku. 

Baránkov hnev a Boží hnev

Apoštol Ján dostal proroctvo o dni Pánovom, ktoré mu po svojom anjelovi poslal Ježiš Kristus (Zjavenie 1:1). Vo videní videl Baránka stáť uprostred trónu (Zjavenie 5:6). Bola mu podaná kniha zapečatená siedmymi pečaťami, ktoré nikto nemohol rozlomiť a otvoriť knihu, iba Baránok. Rozlomením každej jednej pečate bolo odhalené dovtedy zahalené tajomstvo o posledných časoch alebo jednotlivých dobách, ktoré si Otec uložil vo svojej vlastnej moci (Skutky 1:7). Pečate a trúby oznamujú udalosti dňa Pánovho ­(dňa Kristovho – v preklade prof. Roháčka), ktorý podľa apoštola Pavla nastane potom, ako sa syn hriechu a zatratenia (Antikrist) posadí do chrámu v Jeruzaleme (2. Tesalonickým 2:3-4; tiež Daniel 9:27) ^{B), C)}.

Baránkov hnev

Pečate a trúbenie siedmych anjelov na siedmych trúbach sú dobou vylievania Baránkovho hnevu. Tomu porozumeli tí, ktorí sa skryli v jaskyniach a volali ku skalám, aby ich skryli pred tvárou toho, ktorý sedí na tróne a pred hnevom Baránka (6:16-17)^B). V tejto dobe to bude Baránok, ktorý bude vylievať hnev na celú zem. Jeho hnev však nedopadne na jeho ľud. Nedopadne na tých, ktorí mu patria – Ženích nevyleje svoj hnev na svoju Nevestu. Cirkev bude v tejto dobe ešte na zemi, ale Baránkov hnev na ňu nedoľahne.^D)  V tejto dobe, v prebiehajúcom dni Pánovom, Cirkev bude zachránená počas hlasu siedmej trúby siedmeho anjela. Vtedy dôjde k zo zeme vychváteniu živých a vzkrieseniu mŕtvych patriacich Pánovi (1. Tesalonickým 4:3-10; Zjavenie 10:9, 11:15). Títo všetci sú Nevestou Baránkovou, títo sú Cirkvou Ježiša Krista (Matúš 16:18).

Boží hnev

K stretnutiu Pána s Cirkvou dôjde v povetrí, v ponebeských oblastiach a potom spolu odídu do nebies, kde budú zotrvávať počas celej doby na zem vylievania siedmych čiaš Božieho hnevu. Vylievanie siedmych čiaš Božieho hnevu nastane ihneď po siedmej trúbe, ihneď po vychvátení Cirkvi. Cirkev bude v nebesiach počas celej doby vylievania siedmych čiaš a takto bude uchránená od Božieho hnevu, ako jej to bolo zasľúbené (1.Tesalonickým 1:10; Rímskym 5:9 a iné miesta). Dôležité pre nás je, že Cirkev počas celej doby vylievania Božieho hnevu na zemi nebude!

Po vyliatí siedmej čaše Božieho hnevu Pán Ježiš spolu so svojou manželkou Cirkvou, zostúpi z nebies na zem. V bitke pri Harmagedone porazí Antikrista a jeho vojsko, čím dôjde ku skonania sveta. Vtedy zaniknú všetky zemské kráľovstvá a už nikdy viac žiadneho zemského kráľovstva nebude.

Tým skončí aj posledný Danielov „týždeň“. Pán Ježiš vstúpi do Jeruzalema jazdiac na bielom koni a dôjde k zhromaždeniu po celom svete rozptýleného zachráneného ostatku Izraela.

Krátke zhrnutie

Druhá polovica posledného sedemročného Danielovho týždňa bude starozákonnými prorokmi predpovedaným dňom Hospodinovým – Jakobovym súžením. Hnev bude najprv vylievať Baránok – a budú to udalosti oznámené pečaťami a trúbami siedmych anjelov. Potom bude na zem vyliaty  Boží hnev ako sedem čiaš hnevu. Bitka pri Harmagedone bude dňom pomsty silného Boha a ukončením dejín sveta (Zjavenie 6:10, 11:15, 18). 

Porozumenie posledným časom

 Kľúčom porozumenia posledným časom je uchopenie zjavenia Písma  o dvoch, ktorí sa hnevajú (Zjavenie 6:16). Najprv to bude Baránok (stojaci uprostred trónu – Zjavenie 5:6, 6:16-17), ktorý svoj hnev vyleje na celú zem, ale tých, ktorí mu patria sa jeho hnev netýka, na týchto jeho hnev nedoľahne. Druhým je Boh (sediaci na tróne – Zjavenie 6:16), ktorý vyleje svoj hnev na zem ako sedem čiaš hnevu. Vylievanie siedmych čiaš je doba vylievania Božieho hnevu. Tomuto hnevu Cirkev unikne tým, že si ju Ženích už prv – ešte pred vyliatím Božieho hnevu počas trúbenia siedmej trúby –, zoberie zo zeme k sebe do nebies. Boží hnev bude vyliaty na všetkých ostatných, ktorí zostali na zemi.

Poznámky (A-D)  a zdroje (1)

A) Zastávame stanovisko trojzložkovej ľudskej bytosti, ktorými sú: telo, duša a duch. Emócie vznikajú v duši.

 B) O dni Pánovom píšeme v článku na adrese Deň Pánov 

C) O druhom príchode píšeme v článku Druhý príchod Pána Ježiša Krista 

D) Príklad toho, že Boh si uprostred katastrof vie zachrániť svoj ľud, berieme z doby pobytu izraelského národa v Egypte. Na celý Egypt prišla hustá tma, ale všetci synovia Izraela mali svetlo vo svojich bydliskách (2. Mojžišova 10:22-23).  

1) Podľa článkov uverejnených na internete pod heslom „hnev“.

(Článok zo sedemdielneho cyklu  „Činnosť Božieho slova“)

Vo svojom srdci som ukryl tvoju reč, aby som nezhrešil proti tebe.

Žalm 119:11

Predloženú tému začíname slovami žalmistu. Všeobecne sa má za to, že je ním Dávid, ktorý je považovaný za starozákonného služobníka, ktorý najjasnejšie rozumel autorite a moci Božieho slova. Vo verši Žalm 119:11 Dávid ukladá Božie slovo na najbezpečnejšie a najdôležitejšie miesto ľudskej bytosti, kde si človek ukladá najvzácnejšie veci^A) .

       Na inom mieste Dávid hovorí o ochrannej moci Božieho slova: „Čo do skutkov človeka, riadil som sa slovom tvojich rtov; ja som sa vystríhal ciest ukrutníka“ (Žalmy 17:4). Tu máme radu čo sa týka „ľudských skutkov“ čiže našej činnosti a vzťahov k Bohu a ľuďom. Niektoré z činností, ktoré praktizujeme a vzťahov, ktoré udržujeme, sú pred Bohom obstojné a prijateľné. Niektoré však sú nebezpečné, lebo sa v nich skrývajú osídla Božieho nepriateľa a zhubcu – Satana.

       Často počujeme otázky: „Môže kresťan  robiť to a to… (tancovať, fajčiť, hrať karty a pod.)“ Tieto otázky sa nedajú rozsudzovať podľa spoločenského zvyku, podľa tradície (aj tej cirkevnej), ale podľa Božieho slova. V takýchto situáciách sa treba obrátiť napríklad k miestam v Božom slove ako: „A tak teda buď jete buď pijete buď čokoľvek robíte, robte všetko na slávu Božiu“ (1. Korintským 10:31); „A všetko, čokoľvek robíte slovom alebo skutkom, všetko robte v mene Pána Ježiša ďakujúc Bohu a Otcovi skrze neho“ (Kolosenským 3:17).

       Tieto dve miesta hovoria o všeobecných zásadách, ktorými sa máme riadiť vo všetkom, čo ako kresťania robíme, alebo sa chystáme robiť. Podľa nich: 1. Všetko máme činiť na Božiu slávu a 2. Všetko máme činiť v mene Pána Ježiša Krista a pritom ďakovať Bohu skrze neho. To znamená, že všetko čo môžeme činiť Bohu na slávu a v mene Pána Ježiša je dobré a Bohom prijateľné a všetko, čo nemôžeme činiť Bohu na slávu a v mene Pána Ježiša je zlé a škodlivé.

       Písmo veľmi jasne učí, že kresťan so svojim telom – pretože bolo Kristovou krvou vykúpené z moci a panstva Satana, zhubcu –, má zachádzať ako s chrámom Svätého Ducha, a preto ho máme zachovávať čisté a sväté (1. Korintským 3:16-17, 6:19-20; 1. Tesalonickým 4:3-8). Dnes už dobre vieme, že fajčenie poškodzuje naše telo. Tak aj nadmerné a náruživé užívanie alkoholu, ktoré naviac je aj príčinou mnohých dopravných nehôd.

       Keď svoj praktický život riadime podľa spomenutých zásad Božieho slova, nedáva nám to len víťazstvo nad hriechom. Je tiež účinnou zbraňou dávajúcou aj víťazstvo nad samotným Satanom. V Efezským 6:17 apoštol Pavel prízvukuje: „Vezmite… meč Ducha, ktorým je slovo Božie“.  Božie slovo je našim mečom v duchovnom boji, ktorý vedieme proti silám mocnosti temnosti. Ostatné prostriedky, ktoré Pavel v tejto pasáži spomína, sú obranné. Jediná útočná zbraň, ktorú máme, je Božie slovo. Nie je preto prekvapivé, že sa v celej histórii Cirkvi Satan veľmi usiluje znevážiť Božie slovo a všemožne sa usiluje zabrániť ľuďom – spaseným i nespaseným –, poznať Božiu pravdu, vôľu, autoritu a moc Božieho slova. S blížiacim sa koncom tohto sveta jeho úsilie v tomto smere len narastá, čoho nakoniec sme sami svedkami. Napríklad, jeden jeho v súčasnosti asi najrozšírenejší „produkt zvodu do hriechu“ je učenie o vychvátení Cirkvi pred začiatkom prichádzajúceho posledného zo sedemdesiatich „týždňov“ Izraelu vymeraných trestov^B).

       Najlepším príkladom v zahnaní Satana Božím slovom je Pán Ježiš Kristus. Je to príbeh o pokúšaní Pána Ježiša Satanom opísaný v Lukášovi 4:1-13. Tam čítame, že Ježiš po vodnom krste v Jordáne bol Duchom privedený na púšť. Tam po štyridsiatich dňoch zlačnej a bol troma zvodmi pokúšaný Satanom. Vo všetkých troch pokušeniach porazil Satana tou istou zbraňou – mečom zapísaného Božieho slova. Svoju odpoveď vždy začal slovami: „Je napísané…“ – a potom citoval z Písma.

       Situácia s pokúšaním Pána Ježiša na púšti je pre nás dobrou lekciou, ktorú by sme si všetci mali osvojiť. Žiadna iná naša duchovná výzbroj, alebo skúsenosť, nenahradí meč Svätého Ducha, ktorým je Božie slovo a jeho hlboké poznanie. Toto je rovnako platné a dôležité pre všetkých uverivších v evanjelium Ježiša Krista a to bez ohľadu na ich vek a pohlavie. Božie slovo je potrebné hlásať a vyučovať tak, ako ho máme dané a zapísané bez zjednodušovania a prispôsobovania veku poslucháčov. Svätý Duch používa na usvedčenie, spasenie a budovanie len to slovo, ktoré on dal zapísať a to je rovnaké bez ohľadu na vek a pohlavie. Za biblické vyučovanie a duchovný rast je zodpovedný miestny zbor. Nenahradí ho žiadna iná inštitúcia. To je pravda a skutočnosť prevzatá z ranej cirkvi.

       Svet speje ku svojmu koncu. Spolu s tým Cirkev stojí pred veľkou výzvou: Obstáť v skúškach, ktoré prídu na celý svet a zachovať vieru až do konca. Hlboká znalosť Božieho slova je k tomu nevyhnutne potrebná.

Zdroje a poznámky

A) Zoznam literatúry, položka  27 a) Kniha I: Základy víry, str. 41-46

Cyklus článkov o proroctve vo veršoch „Daniel 7:13-14“ v troch dieloch

1. diel

 13) Videl som v nočných videniach a hľa, s nebeskými oblakmi prichádzal ktosi na pohľad ako Syn človeka a prišiel až ku Starodávnemu dňov, a dali mu priblížiť sa pred neho.

14)  A bolo jemu dané panstvo i sláva i kráľovstvo, a slúžili mu všetky národy a ľudia a jazyky; jeho panstvo je večným panstvom, ktoré nepominie, a jeho kráľovstvo je také, ktoré nebude zničené.

Daniel 7:13-14

Predslov k cyklu

 Danielovo proroctvo zapísané v siedmej kapitole sa týka posledných časov a skonania sveta. V obrazoch mu boli zjavené udalosti poslednej doby. Bolo mu zjavené, že na konci časov budú na svete vedľa seba existovať štyri kráľovstvá (ríše), predstavené ako štyri zvieratá (Daniel 7:3-6, 17). Najväčšia pozornosť v Danielovom videní je venovaná štvrtému zvieraťu, ktoré je hrozné, strašné a veľmi silné s desiatimi rohmi. Zviera predstavuje ríšu (kráľovstvo), na čele ktorej bude stáť malý roh, na ktorom boli oči človeka a ústa, ktoré vraveli veľké veci (verše 7-8).  

       Daniela najviac zaujímalo práve štvrté zviera, ktoré bolo rozdielne od nich od všetkých, ktoré žralo a krúšilo a ostatok šliapalo svojimi nohami (verš 19). Tiež chcel vedieť aj o desiatich rohoch, ktoré boli na jeho hlave, a o tom inom, ktorý bol vystúpil, a padli pred ním tri, o tom rohu, ktorý to mal oči a ústa, ktoré vraveli veľké veci, a bol na pohľad väčší ako jeho druhovia (verše 20). Výklad dostal  a nachádza sa vo veršoch 16-17 a 23-27. 

       Všeobecne sa prijíma, že malý roh štvrtého zvieraťa je Antikrist a samotné štvrté zviera je jeho ríša, ktorá bude akýmsi spojenectvom, konglomerátom, či úniou desiatich kráľovstiev (štátov; desať rohov). Na konci posledných časov dominujúcim celosvetovým kráľovstvom, dominujúcou vládnucou mocnosťou bude Antikristova ríša (štvrté zviera). Popri nej budú existovať ešte tri kráľovstvá (ríše) predstavená prvými troma zvieratami. Táto doba a tieto udalosti sú ešte len pred nami.

Úvod

Syn človeka

Výraz Syn človeka ako pomenovanie sa v Písme prvýkrát vyskytuje práve v tejto siedmej kapitole knihy Daniela. Pomenovanie Syn človeka sa vzťahuje na Ježiša Krista. On sám o sebe takto hovoril a nachádzame to na viacerých miestach Písma, napríklad aj v 24. kapitole Matúša vo veršoch 27, 30, 39, 44. O sebe hovoril ako o tretej osobe.

Syn človeka pred Starodávnym dňov

V tomto Danielovom proroctve sú pozoruhodné dva verše a uvádzajú sa v nich tri pozoruhodné veci. Tieto dva verše sú pozoruhodné tým, že vybočujú z kontextu proroctva o Antikristovi a jeho dobe:

13)  Videl som v nočných videniach a hľa, s nebeskými oblakmi prichádzal ktosi na pohľad ako Syn človeka a prišiel až ku Starodávnemu dňov, a dali mu priblížiť sa pred neho.

14)  A bolo jemu dané panstvo i sláva i kráľovstvo, a slúžili mu všetky národy a ľudia a jazyky; jeho panstvo je večným panstvom, ktoré nepominie, a jeho kráľovstvo je také, ktoré nebude zničené“ (Daniel 7:13-14).

Tieto dva verše nijako nezapadajú do doby Antikrista a udalostí rokov jeho vlády.  A to je to, na čo v tomto článku zameriavame pozornosť.

       Vec je v tom, že keď nastane Antikristova doba, Pán Ježiš Kristus k Bohu – k Starodávnemu dňov, ako píše Daniel vo verši 13 –, nebude ešte len prichádzať, lebo on tam už dávno bude sedieť. Sedí tam stále, už od vzatia do neba a teda sedí tam aj v dnešnej dobe („… navždy sa posadil po pravici Božej“ Židom 10:12). Zo zeme natrvalo odišiel k Otcovi na štyridsiaty deň po vzkriesení. Do neba odišiel na nebeskom oblaku (Skutky 1:3 a 9) ako to píše aj Daniel vo verši 7:13. Odišiel z pred očí jeho apoštolov a vtedy, ako to vieme povedať dnes, Antikristova doba – doba malého rohu –, bola v nedohľadne.

       Z pohľadu súčasnej doby Pán Ježiš sedí na tróne po pravici Otca (Starodávneho dňov), ale Daniel píše, že videl syna človeka ešte len prichádzať k Starodávnemu dňov, nie sedieť ho tam. Verš 13 vyvoláva dve otázky: 

Prvá otázka znie: Čo bolo účelom príchodu Syna človeka k Starodávnemu dňov?

Druhou je otázka: Kedy nastala udalosť opísaná vo verši Daniel 7:13? To sú prvé dve veci.

Tretia vec je v tom, že Synovi človeka bolo dané panstvo i sláva i kráľovstvo, a slúžili mu všetky národy a ľudia a jazyky; jeho panstvo je večným panstvom, ktoré nepominie, a jeho kráľovstvo je také, ktoré nebude zničené (Daniel 7:14). Daniel oznamuje, že Synovi človeka bolo dané panstvo i sláva i kráľovstvo a toto všetko dostal ako súdne rozhodnutie súdneho tribunálu, ktorý zasadol v nebesiach a podľa všetkého predsedal mu Starodávny dňov – verše 9 a 10.

        Ak mu všetko to, čo uvádza verš 7:14 bolo ešte len prisúdené vtedy, keď sa Syn človeka priblížil k Starodávnemu dňov, máme tu tretiu otázku: Komu patrilo kráľovstvo pred tým, ako bolo odovzdané Synovi človeka? Toto sa ale z Danielovho proroctva ani z iných starozákonných proroctiev, nedá vyrozumieť. Starozákonné Písma na tieto otázky nedávajú odpoveď. Obraciame sa preto k písmam Nového zákona.

       Na prvé dve otázky odpovieme v nasledovnom diely, v článku pod názvom: „Mária, nedotýkaj sa ma“. Na tretiu odpovieme v treťom diely pod názvom „Daná mi je každá moc“.

Seriál v piatich dieloch

Od povstania Bar Kochbu (135 po Kristovi),

po vznik štátu Izrael v roku 1948

Izrael v dobe po roku 135 po Kristovi

Úvod

Biblické záznamy o histórii Izraela, Cirkvi a skonania sveta končia listami cirkevným zborom, apoštolom Jánom vo vyhnanstve na ostrove Patmos a opisom videní, ktoré tam dostal – končia knihou Zjavenia. Smrť apoštola Jána sa datuje do roku 100 po Kristovi – Ján zomrel prirodzenou smrťou. Tento rok je považovaný za koniec apoštolskej doby. O ďalšej zemskej histórii Izraela sa dozvedáme už len z mimobiblických záznamov a zdrojov. Tak je to aj v dnešných dňoch, v ktorých sme priamo svedkami a súčasníkmi udalostí, ktoré sa dejú v Izraeli a s Izraelom na medzinárodnej scéne.  Datovanie udalostí robíme  v systéme „nášho letopočtu“ (n.l.) čiže „po  Kristovi“.

O „budúcej histórii“ Izraela, Cirkvi a všetkých pozostávajúcich národov sveta – vlastne „histórii poslednej doby (konca časov)“– môžeme povedať, že pred nami sú dni, v ktorých dôjde k naplneniu ostávajúcich starozákonných a novozákonných proroctiev a videní. Slovo, ktoré Boh povedal skrze svojich prorokov, sa naplní. Jeremiášovi povedal: „… bdejem nad svojím slovom, aby som ho vykonal“ (Jeremiáš 1:12). Sú to proroctvá a videnia hlavne o veľkom či Jakobovom súžení; Antikristovi a jeho celosvetovej ríši; prvom vzkriesení mŕtvych; druhom príchode Pána Ježiša Krista a jeho tisícročnom kráľovstve; súdom pred veľkým bielym trónom; novej zemi, novom nebi a novom Jeruzaleme.

Izrael v rozptýlení

Od ukrižovania po Bar Kochbu

Po ukrižovaní Krista postihli Izrael veľké nešťastia. Chrám bol zbúraný, Jeruzalem zničený a ľud rozptýlený. Toto sa udialo v dvoch etapách.

V 70. roku pod vedením rímskeho vojvodcu Títa Vespaziána bol spálený a zbúraný chrám. Mnohých Židov zajali a ako vojnovú korisť odviedli do Ríma.

V rokoch 132 – 135 došlo v Izraeli pod vedením falošného proroka Bar Kochbu k protirímskemu povstaniu. Rímske vojská na rozkaz cisára Hadriána^A) povstanie kruto potlačili, zničili mesto Jeruzalem a židovské obyvateľstvo rozptýlili. Obe tieto udalosti znamenali definitívne, konečné rozptýlenie židovského obyvateľstva medzi pohanské národy sveta.

Od Bar Kochbu po rok 1948

Z hľadiska počiatku novozmluvnej doby boli významnými medzníkmi v histórii Izraela roky 30-33, 70 a 135. Od roku 135 až do roku 1948 izraelský národ (Židia) nemal vlastnú krajinu (domovinu), v modernom ponímaní vlastný štát. Jeho „dom bol pustý“. Územie štátu Izrael (územie Palestíny) bolo striedavo pod vládou (mandátnou správou, jurisdikciou) Rimanov (roky 63 pred Kristom až 326 po Kristovi), Byzantíncov (326 – 614), Peržanov (614 – 638), Arabov (638 – 1099), križiakov (1099 – 1291), Egypťanov (1291 – 1517), Turkov (1517 – 1917) a Angličanov (1917 – 1948). Významnými udalosťami v novodobej histórii izraelského národa sú: sionistický kongres, Balfourova deklarácia a založenie štátu Izrael.

Sionistický kongres

V dňoch 29. – 31. augusta 1897 sa vo švajčiarskom meste Bazilej konal I. sionistický kongres. Theodor Herzl, židovský právnik z Rakúska,  vyzval na ňom Židov celého sveta, aby sa vrátili na Sion.

Avšak nebolo to také jednoduché. Židia sa nemohli len tak ľahko vrátiť na svoje pôvodné územie do zasľúbenej krajiny, lebo tá sa nachádzala pod tureckou nadvládou ako súčasťou Osmanskej ríše. Osmanská ríša bola vtedy silnou veľmocou. Židia však porozumeli výzve a napriek tomu prichádzali, aj keď spočiatku to bolo len 1 000 až 2 000 navrátilcov ročne. Ich počet postupne narastal. Herzl vyvíjal intenzívnu diplomatickú činnosť pre návrat Židov na Sion.

Theodor Herzl zomrel v roku 1904 vo veku 44 rokov úplne prepracovaný. Avšak Židia sa navracali do zasľúbenej krajiny. Hospodin začal týmto zhromažďovať svoj ľud.

Balfourova deklarácia

Zúrila 1. svetová vojna. Písal sa rok 1917. V tomto období došlo k ďalšiemu dôležitému rozhodnutiu.

V Anglicku žil v tejto dobe ruský Žid menom Chaim Weizmann. Ako doktor chémie vyrobil z obilia acetón, látku, ktorá sa dala použiť na výrobu vysoko explozívnej trhaviny. Jeho vynález prispel k vojenským úspechom Anglicka – Anglicko patrilo k víťazom 1. svetovej vojny. Anglická vláda chcela Dr. Weizmanna odmeniť za jeho zásluhy a opýtala sa ho, čo by si želal. Mal len jedno želanie: požiadal vládu, aby urobila niečo, aby sa Židia mohli vrátiť do svojej zasľúbenej krajiny na územie Palestíny. Angličania s tým súhlasili, lebo Palestína pre nich predstavovala strategický priestor – mala sa stať mostom ku kolóniám v Indii a východnej Ázii.

Za čias lorda Jamesa Arthura Balfoura, ministra zahraničných vecí Veľkej Británie, bolo 2. novembra 1917 vydané vyhlásenie, ktoré do dejín vošlo ako Balfourova deklarácia. Touto deklaráciou bola Židom zaručená v ich starej vlasti Izraeli (Palestíne) národná domovina.

Angličania oslobodili Palestínu od Turkov a 9. decembra 1917 vstúpili ako víťazi do Jeruzalema. O dva dni generál Allenby v Jeruzaleme verejne prečítal Balfourovu deklaráciu. Židom bola otvorená a na dosah ruky cesta k vlastnému štátu.

Anglicko dostalo od vtedajšej Spoločnosti národov Palestínu pod mandátnu správu. Tá trvala 31 rokov. Prvý anglický vysoký komisár bol Žid lord Samuel Herbert. Aj on vyzval všetkých Židov k návratu do Palestíny. Odvtedy sa Židia hromadne vracali na územie svojej pôvodnej vlasti.

Hospodin, Boh Izraela (Jahve), nielen zhromažďuje svoj ľud, ale ho opäť v tejto krajine aj rozmnožuje, ako to zasľúbil cez svojich starozákonných prorokov (Ezechiel 36:37-38).

Založenie štátu Izrael

Počas vlády Adolfa Hitlera bol židovský národ kruto prenasledovaný a zabíjaný. Šesť miliónov Židov dal Hitler v Európe brutálne zlikvidovať. Možnosť utvorenia samostatného židovského štátu sa po 2. svetovej vojne javila doslova ako nevyhnutnosť. Židia, ktorí prežili holokaust, naliehali na jeho vznik spoločne so sionistickým hnutím. Zdalo sa byť zjavné, že jedine vlastný štát im môže zabezpečiť potrebnú ochranu a bezpečnosť.

Cesta k vlastnému štátu a samostatnosti nebola jednoduchá, ale došlo k tomu a 14. mája 1948 bol v Mestskom múzeu v Tel Avive vyhlásený samostatný Izraelský štát. Vyhlásenie o nezávislosti prečítal Dávid Ben Gurion. Týmto dňom, podľa židovského kalendára to bol deň 5. ijara 5708, sa Izraelský štát stal skutočnosťou. Pre krajinu bol nakoniec zvolený oficiálny hebrejský názov Eretz Izrael. Toto pomenovanie nie je geografické, ale skôr poukazuje na vlasť (územie) detí Izraela (Jakoba) v zmysle veršov Józua 11:23. Židia mali opäť svoju vlastnú krajinu, svoju vlastnú domovinu, ako im to Hospodin zasľúbil: „A budete bývať v zemi, ktorú som dal vašim otcom…“ (Ezechiel 36:28).

Prvé kroky Izraela

Prvou krajinou na svete, ktorá uznala Izrael de jure, bol Sovietsky zväz. Moskva a Tel Aviv preto nadviazali diplomatické styky už 17. mája 1948. Izrael napriek všetkým akútnym problémom, ktoré ho sužovali, bol rok po svojom „zrodení“ prijatý do OSN. Stalo sa tak počas rokovania Valného zhromaždenia 11. mája 1949. OSN akceptovala Izrael ako svojho 59. člena.

Návrat Židov z babylonského zajatia späť do zasľúbenej krajiny, stavba chrámu v Jeruzaleme a obnova štátnosti sa uskutočnili podľa proroctiev a z rozkazu Boha Izraelovho a z rozkazu perzskýchkráľov: „A tak stavali starší Židov, a darilo sa im podľa proroctva proroka Haggea a Zachariáša, syna Iddovho. A teda stavali a dokončili z rozkazu Boha Izraelovho a z rozkazu Cýra (Kýra Veľkého), Dária a Artaxerxa, perzského kráľa“ (Ezdráš 6:14). Tak aj vznik štátu Izrael v roku 1948 a novodobé formovanie izraelskej štátnosti sa udialo a deje podľa proroctiev z vôle Boha prostredníctvom svetských autorít a mocností.

Radosť z uskutočnenia odvekého sna už na druhý deň (15. mája 1948) vystriedala nutnosť brániť svoje územie. Prvá zo série arabsko-izraelských vojen – vojna o nezávislosť ‒ vypukla priam v rekordne krátkom čase. Do boja proti Izraelu sa vydali egyptskí, libanonskí, jordánski, sýrski a irackí vojaci.

Hneď po vyhlásení samostatného Izraelského štátu Ben Gurionom, o niekoľko hodín, päť arabských štátov svojimi skvele vyzbrojenými armádami napadlo novozaložený štát Izrael. Ale táto vojna netrvala dlho. O desať mesiacov neskôr si 600 000 Židov vybojovalo víťazstvo. Na podnet OSN musela byť uzavretá zmluva o prímerí, ktorú podpísali na ostrove Rodos.

Izrael v tejto oslobodzovacej vojne vydobyl viac územia, ako mu chceli priznať. Izrael si v tomto zápase nemohol udržať staré mesto Jeruzalem, ktoré sa stalo na 19 rokov rozdeleným mestom. Východná časť Jeruzalema bola k Izraelu pripojená až po šesťdňovej vojne v roku 1967.

Ale ani po podpísaní zmluvy na ostrove Rodos nezavládol mier. Izrael musel aj v ďalších rokoch čeliť vojenským hrozbám a útokom zo strany susedných arabských štátov. V roku 1956 to bola tzv. Suezská kríza. V roku 1967 šesťdňová vojna. Vojna Jom Kipur v roku 1973. V roku 1982 musel Izrael zasiahnuť proti teroristom v Libanone. Teroristické prepady a ostreľovanie trvá až do dnešných dní.

Zvláštnu pozornosť si zasluhuje šesťdňová vojna. Trvala od 5. do 10. júna 1967. V týchto dňoch dobyl Izrael Sinaj, Judsko, Samáriu, pásmo Gazy a Golanské výšiny. Významným dňom pre Jeruzalem bol 7. jún. Za 55 hodín dobyli izraelskí vojaci biblické staré mesto Jeruzalem. Aby ušetrili kresťanské kostoly a arabské mešity, nenasadili ťažké zbrane. Stálo to ale životy a zranenia izraelských vojakov. Cieľ bol však dosiahnutý. Po približne 1 900 rokoch patrilo teraz izraelskému národu zase celé, nerozdelené mesto Jeruzalem s chrámovým vrchom a Múrom nárekov.

Hospodin dal svojmu národu víťazstvo vo všetkých vojnách, ktoré boli rozpútané zo strany jeho susedov. Dostali späť svoju biblickú krajinu od Dána po Beršebu, od Stredozemného mora po Jordán vrátane Jeruzalema. Nedá sa nevidieť, že Boh opäť koná uprostred svojho ľudu. Roky 1897, 1917, 1948 a 1967 sú významnými medzníkmi v dejinách spasenia a v histórii Izraela. Sú významnými rokmi v opätovnom formovaní izraelského národa a štátu. Zhromažďovanie Židov do zasľúbenej krajiny postupuje neustále aj v dnešných dňoch. Podľa proroctiev opäť príde na túto zem Izraelu zasľúbený Mesiáš a náš Pán a Kráľ, Spasiteľ Ježiš Kristus. Príde tak, ako odišiel (Skutky 1:10-11; Zachariáš 14:4). Príde do Izraela a do Jeruzalema. To je biblický dôvod, prečo štát Izrael so svojím starobylým sídlom Jeruzalem nezaniknú. Tu končí naša stručná história izraelského národa.

Palestína ako územie a štát

V prvej časti tejto série sme upozornili, že je potrebné rozlišovať Palestínu ako zemepisné územie a Palestínu ako štát (presnejšie: ako obývanú autonómnu oblasť). Tam sme opísali zemepis a históriu vzniku a pomenovania územia s názvom Palestína.

Na území Palestíny (na území súčasného štátu Izrael) koexistujú dva národy, ktoré sústreďujú na seba celosvetovú pozornosť – Izraelčania a Palestínčania. V pásme Gazy a na Západnom brehu Jordánu získali Palestínčania určitú územnú samosprávu. Dodnes prebiehajú medzinárodné rokovania o vzniku Palestínskeho štátu.

Palestínsky štát vyhlásil v Alžírsku 15. novembra 1988 Jásir Arafat, vodca Organizácie za oslobodenie Palestíny. Za svoje hlavné mesto považuje Jeruzalem. Viac ako 135 členských krajín OSN uznáva Palestínu ako nezávislý štát, ale Izrael a mnohé ďalšie krajiny vrátane Spojených štátov stále považujú toto územie Palestíny za súčasť Izraela.

V ďalších rokoch nasledoval celý rad medzinárodných konferencií a rezolúcií s cieľom ustanovenia štátu Palestína a usporiadania územia a vzťahov medzi štátom Izrael a Palestínčanmi. Táto otázka nie je uzavretá, čoho sme svedkami aj v dnešných dňoch.

Poznámka na záver celej série

Cieľom tejto série piatich článkov o datovaní dôležitých biblických udalostí v histórii Izraela bolo poskytnúť čitateľovi pomôcku v tom, ako sa zorientovať v chronológii týchto udalostí. Jednotlivé dátumy, ktoré sme v tomto datovaní použili, netreba považovať za neomylné. Čísla rokov sa podľa rôznych zdrojov môžu líšiť v závislosti od použitej metódy skúmania Písma, mimobiblických zdrojov a spôsobu výpočtu a niekedy aj výkladového prístupu. Zväčša sa líšia o niekoľko rokov. Rozdiely v datovaní môžu byť spôsobené tým, ako sa jednotlivé metódy výpočtu vysporiadali s používaním rôznych lunisolárnych kalendárov jednotlivými národmi a v jednotlivých etapách dejín týchto národov, ako aj narábaním s prestupnými rokmi (s cieľom synchronizácie lunárneho kalendára so solárnym rokom) či nástupníckymi rokmi panovníkov. Napríklad iný bol babylonský kalendár, iný židovský kalendár pred babylonským zajatím, iný po zajatí. Iný bol židovský civilný kalendár a iný náboženský kalendár. Aj datovanie narodenia Pána Ježiša sa môže podľa rôznych líšiť o niekoľko rokov (od roku 6 po 1 pred Kristom), tiež datovanie jeho ukrižovania (od 30 po 33 n. l.) v závislosti od historického skúmania a spôsobu výpočtu.

Naším cieľom nebolo predložiť absolútne datovanie udalostí s presnosťou jedného roka. Išlo nám o orientačnú historickú chronologickú predstavu o čase a následnosti jednotlivých biblických udalostí. Rozdiely v rôznych prístupoch datovania a o niečo sa líšiace čísla rokov pri tom všetkom nemajú dopad na porozumenie evanjelia a cesty spásy, porozumenie dejinám spásy ani žiadne doktrinálne dopady na vieru v Spasiteľa, ukrižovaného a vzkrieseného Krista. Domnievame sa však, že poznanie toho, ako sa dejiny spásy odvíjali v behu histórie (aj keď len s určitou obmedzenou presnosťou), môže byť pre čitateľa budujúce a povzbudením v jeho viere.

Zdroje (1-3) a poznámky (A)

1) J. D. Douglas (vedúci editor) a kol., Nový biblický slovník, Návrat domů, Praha 2017,

        ISBN 978-80-7255-393-8

       a) heslo: Chronologie Starého zákona

       b) heslo:  Chrám

2) Samuel J. Schultz, Starý zákon mluví, Czech edition,  1991, Viena, Austria

3) Joachim Langhammer, Čo bude s týmto svetom?, MSEJK, Bratislava 1997, ISBN 80-88891-09-4

A)Hadrián alebo (po latinsky) Hadrianus, celým menom Publius Aelius Traianus Hadrianus. V rokoch 117 až 138 rímsky cisár z Nervovsko-antoninovskej dynastie.

Prechod na obsah kategórie „Boží ľud“

Prechod na úvodnú stránku – Úvod

Prechod na Najnovšie články na stránke

Umiestnené: 22. júla 2025

Základ pre život v biblickej viere

Hľa, kladiem na Sione uholný kameň vyvolený, drahocenný… 

1. Petrov 2:6

Predslov

Ľudský život je často pripodobnený k budovaniu a stavbe. Je to dobrá ilustrácia a použijeme ju aj v tomto článku, v ktorom píšeme o človeku, ktorý hľadal východisko zo svojho biedneho života. Počul, že existuje Boh a ľudia v jeho kráľovstve prežívajú radosť, pokoj a tešia sa na život vo večnosti. Začal hľadal Boha a cestu k nemu a už toto hľadanie bol počiatok jeho nového života. A prišiel aj čas jeho rozhodnutia postaviť si novú budovu svojho života.

Úvod

Každá budova je postavená na nejakom základe, tak je to aj so životom, ktorý je žitý s Bohom, so životom žitým v biblickej viere. Najprv potrebujeme pre takýto život položiť základ, a potom na tomto základe ďalej budujeme – nesieme sa k dokonalosti (Kolosenským 2:6-7; Židom 6:1; Júda 20).

Ako fyzická budova, ktorá má dlho vydržať a uniesť nepriazeň počasia a iných okolností, potrebuje pevný základ, tak aj človek, ktorý sa obracia k Bohu a vstupuje do života s nám, potrebuje svoju novú životnú budovu postaviť na dobrý, pevný základ a na tomto základe vybudovať celý svoj ďalší život.

Budova postavená na slabých a plytkých základoch sa časom zrúti, rozpadne. Stane sa z nej hromada rozvalín. Podobne je to aj so životom ľudí, ktorí svoj život nepostavili na pevný a dobrý duchovný základ. Stroskotajú vo svojom živote a jediným dôvodom ich zlyhania je základ viery, ktorý nebol dobre položený a nemohol uniesť budovu života vo viere a v posvätení, ktorá mala byť na ňom vybudovaná.

Takto to priamo vyučuje Pán Ježiš Kristus v podobenstve o rozumnom človeku a človeku bláznovi (Matúš 7:24-27). Rozumný človek postavil svoj dom na skale – tento dom obstál, nezrútil sa, lebo stál na pevnom, dobrom základe. Dom druhého človeka neodolal, zrútil sa práve preto, že nemal dobrý základ, bol postavený na piesku.

Čo je Bohom určený základ pre život s ním? 

Na túto otázku Písmo skrze apoštola Pavla dáva priamu odpoveď, a tá je: „Podľa milosti Božej, ktorá mi je daná, ako múdry staviteľ položil som základ…“ (1. Korintským 3:10). Tým základom, o ktorom tu apoštol Pavol hovorí, je Ježiš Kristus: „Lebo iný základ nemôže nikto položiť mimo toho, ktorý je položený, ktorým je Ježiš Kristus.“ (1. Korintským 3:11). Týmto Bohom určeným základom je osoba, vykupiteľská obeť a dielo Pána Ježiša Krista. Žiaden iný základ, na ktorom by obstála budova (stavba) života s Bohom, života v biblickej viere, neexistuje, a preto nie je možné iný základ ani položiť. Budova viery, ktorá by bola postavená na inom základe ako na Ježišovi Kristovi, neobstojí – zrúti sa, zlyhá. Pavol tu o položení základu a o stavaní na tomto základe hovorí vo všeobecnom zmysle budovania života, teda o budovaní života biblickej viery jednotlivca, aj biblického spoločenstva.

Tento základ, na iných miestach pomenovaný aj ako uholný kameň, je rozhodujúci, lebo od neho sa odvíja všetko ostatné: „Preto je aj napísané v Písme: Hľa, kladiem na Sione uholný kameň vyvolený, drahocenný, a ten, kto verí naň, nebude zahanbený“ (1. Petrov 2:6). Peter sa pritom odkazuje na nasledovný starozákonný text: „Preto takto vraví Hospodin, Pán: Ajhľa, ja kladiem na Sione kameň, kameň osvedčený, vzácny uholný kameň, pevne založený: Kto verí (v neho), nebude zahanbený!“ (Izaiáš 28:16 – podľa prekladu ECAV).

Starý aj Nový zákon potvrdzujú túto životne dôležitú skutočnosť biblickej viery: Jediným skutočným základom života biblickej viery je Ježiš Kristus sám. Nie je ním nikto iný a nič iného. Nie je ním žiadna iná osoba, žiadna denominácia, žiadne spoločenstvo, žiaden cirkevný obrad či úkon. Je ním len Ježiš Kristus a žiadny iný základ pre spasenie a získanie večného života nikým ani položený byť nemôže, lebo len on je Bohom vyvoleným a určeným základným (uholným) kameňom pre život vo viere v živého Boha.

Potvrdenie toho, kto je základom budovy biblickej viery, nachádzame aj v Starom zákone. Napríklad žalmista Dávid vyznáva: „Hospodin je mojou skalou… mojím bralom, ku ktorému sa utiekam, mojím štítom a rohom môjho spasenia, mojou vysokou pevnosťou.“ (Žalm 18:3). Podobne aj v Žalme 62 Dávid robí opäť podobné vyznanie viery: „Len na Boha, mlčiac, očakáva moja duša; od neho je moje spasenie. Len on je mojou skalou a mojím spasením, mojím vysokým hradom, nepohnem sa veľmi“ (Žalm 62:2-3). V tomto vyznaní pokračuje ďalej aj vo veršoch 6 až 8 tohto žalmu: „Len očakávaj mlčky, moja duša, na Boha… Len on je mojou skalou a mojím spasením… nepohnem sa. Na Bohu je založená moja spása, a od neho je moja sláva; skala mojej sily, moje útočište je v Bohu.“

Žalmista vyznáva, že základom jeho spasenia je len Boh. Len Hospodin (Jahve) je jeho skalou, na ktorej keď stojí, tak sa nepohne. Svoje vyznanie zdôrazňuje slovom „len“, tzn. „jedine“. Jedine Hospodin, jedine Boh je skalou, základom a pevnosťou spasenia – nikto iný, len Hospodin. V týchto veršoch sú prepojené slová skala (ako základ) a spasenie. Oboje, základ viery a spasenie, je možné nájsť len v jednej osobe a tou je Ježiš Kristus sám.

Toto vyznanie môžeme rovnako nájsť aj v prehlásení apoštola Petra, keď na Letnice hovorí k Izraelitom o Ježišovi Kristovi Nazaretskom: „To je ten kameň, opovrhnutý vami staviteľmi, ktorý sa stal hlavou uhla (základom spasenia). A nieto v inom nikom spasenia, lebo ani nieto iného mena pod nebom, ktoré by bolo bývalo dané niekomu medzi ľuďmi, v ktorom by sme mali byť spasení“ (Skutky 4:11-12). Len tá budova viery, ktorá je postavená na Pánovi Ježišovi Kristovi, je budovou, ktorá stojí pevne a nepohne sa.

Ako môže človek položiť do svojho života základ, ktorým je Ježiš Kristus?

Všetci ľudia sa rodia hriešni a hrešia. V Adamovi všetci ľudia zhrešili a nemajú slávy Božej (Rímskym 3:23). Vo svojich hriechov sú stratení, a preto aj všetci potrebujú byť spasení, vyslobodení zo svojich hriechov, zachránení zo svojho hriešneho postavenia pred Bohom.

Keď hovoríme o Bohom určenom základe pre spasenie, o Ježišovi Kristovi a jeho diele, tak si potrebujeme uvedomiť, že spasenie je Božie dielo a je to dielo dokonalé a dokončené (Židom 10:14). Boh pre záchranu človeka teda urobil všetko potrebné skrze svojho Syna. Človek však musí pripravenú spásu osobne prijať vierou. Človek potrebuje Božiemu dielu uveriť, privlastniť si skutočnosť spasenia v Ježišovi Kristovi za svoju.

Pavol podľa prvej časti verša 1. Korintským 3:10 („…ako múdry staviteľ položil som základ…“) kladie základ spasenia pre iných – kladie základ spasenia (skalu spasenia) do života iných tým, že im zvestuje evanjelium – evanjelium milosti Ježiša Krista. V rovnakom zmysle je to povedané aj vo verši 1. Korintským 1:27. Apoštol Pavol bol Bohom vyvolenou nádobou niesť evanjelium hlavne pre pohanov (napr. Skutky 18:9-10; Rímskym 11:13; Galatským 2:7-8). Boh povoláva svojich služobníkov, ustanovuje ich, vyzbrojuje a posiela zvestovať evanjelium spasenia z milosti skrze vieru v osobu a dielo Ježiša Krista z Nzareta – klásť základ spasenia, ktorým je Ježiš Kristus (Skutky 1:7-8).

Povedané stručne: Položiť Boží základ do svojho života znamená uveriť v osobu a dielo Ježiša Krista. Uveriť, že Ježiš Kristus na kríži zomrel aj za moje hriechy a vstal z mŕtvych. Uveriť v Ježiša Krista ako osobného Spasiteľa a prijať ho ako svojho Pána.

V druhej časti verša „…Ale nech každý hľadí, ako naň stavia.“ (1. Korintským 3:10) už čítame, že človek tento základ spasenia vo svojom živote potrebuje mať, potrebuje ho do svojho života položiť a ďalej potom na ňom stavať. Je samozrejmé, že k tomu, aby ktokoľvek mohol na tento základ stavať, najprv ho musí vo svojom živote mať položený. Položiť tento základ do svojho života človek urobí tak, že uverí v evanjelium Ježiša Krista. Tak pre svoju spásu vo svojom živote musí urobiť každý jednotlivec a tento základ, ktorý je už Bohom ustanovený a zvestovaný evanjeliom, do svojho života musí uložiť sám. Zodpovednosť uveriť v Ježiša Krista, položiť ho do svojho života ako základ svojej viery, je na každom jednom človeku.

Ako sme už uviedli, základom spasenia (skalou) je osoba Ježiša Krista a jeho dielo a len on je pevným základom, pevným základným kameňom budovy života v biblickej viere, života s Bohom. Položiť do svojho života tento základ, túto základovú skalu Božej stavby spasenia, Biblia označuje aj synonymickými výrazmi: prijať Ježiša Krista (Kolosenským 2:6) a uveriť v Ježiša Krista. 

Synonymickými výrazmi s predchádzajúcimi sú aj výrazy prijať evanjelium alebo uveriť v evanjelium Ježiša Krista tak, ako ho oznamuje Biblia, a ako ho zvestovali apoštoli Pána Ježiša Krista (napr. 1. Korintským 15:1-4). Aj dnes všetky tieto výrazy pre nás znamenajú jedno a to isté: uveriť v Ježiša Krista – uveriť, že on je Boží Syn, a čo a ako o ňom hovorí Božie slovo. Následne pre tých, ktorí uverili evanjeliu, platí: „Ale všetkým, ktorí ho prijali, dal právo a moc stať sa deťmi Božími, tým, ktorí veria v jeho meno“  (Ján 1:12).

Po tom, čo sme si doteraz v skratke povedali, už rozumieme, že spasiteľná (zachraňujúca) viera je viera v Spasiteľa Ježiša Krista a jeho dielo:

„Lebo ste milosťou spasení skrze vieru, a to nie zo seba, je to dar Boží, nie zo skutkov, aby sa niekto nechválil“ (Efezským 2:8-9).

„Tak teda viera z počutia a počutie skrze slovo Božie“ (Rímskym 10:17 a 9 – hovorí o tom celá desiata kapitola Listu Rímskym, hlavne verše 9-17; Skutky 8:12-14). Pán Ježiš povedal (Matúš 7:24-27), že ten, kto čuje jeho slová a činí ich, je ako ten, kto postavil svoj dom na skale. Položiť do svojho života ten správny základ, ktorým je Ježiš Kristus a zároveň aj na ňom stavať znamená počuť slová Pána Ježiša – slová evanjelia ukrižovaného a vzkrieseného Krista – a veriť im.

Záverom pripomenieme aj tú skutočnosť, že nie všetci pre svoj život položili za základ viery Pána Ježiša Krista. Prorok Izaiáš hovorí a sa pýta: „Ale nie všetci poslúchli evanjelium. Lebo Izaiáš hovorí: Pane, kto uveril našej zvesti?“ (Rímskym 10:16). Nie všetci príjmu evanjelium. Nie všetci uveria tejto dobrej zvesti. Počujú, ale neuveria. Mnohí sa pohoršia (Matúš 11:6), evanjelium Ježiša Krista odmietnu a idú svojou cestou, idú podľa svojej vôle a svojich predstáv o spasení. Najčastejšie je to predstava spasenia z konania dobrých skutkov. Takto však spasený nikto byť nemôže, lebo všetky skutky nespaseného, teda hriešneho človeka, sú ako ohyzdné rúcho (Izaiáš 64:6). Ich stavba, postavená na základe vlastných skutkov alebo akomkoľvek inom základe okrem toho, ktorým je Ježiš Kristus, veľmi rýchlo schátra a sa rozpadne.

Blahoslavení sú všetci, ktorí sa utiekajú k nemu

Žalm 2:12

Umiestnené: 12. apríla 2025

Ak sa obrátime na Bibliu, potom sa môžeme dozvedieť o Bohu oveľa viac, než len to, že existuje. V Biblii Boh zjavil ľudskému pokoleniu všetko, čo o ňom potrebujeme vedieť, a všetko, čo od nás požaduje. Všetky knihy Biblie majú svoj pôvod v Bohu. Pisatelia, ľudia, boli „nesení“ Svätým Duchom takým spôsobom, že napísali presne to, čo Boh plánoval napísať. Slová, ktoré napísali, sú slovami, ktoré Boh chcel, aby boli zapísané. To, že slová pisateľov sú Božími slovami, nijako nevylučuje to, že pisatelia pri písaní použili vlastné nadanie a vlastnú osobnosť. Biblia nie je ľudským slovom, ale Božím slovom. To znamená, že nemusíme sedieť a dumať nad tým, aký je Boh. Nemusíme si nič domýšľať. On nám v Písme ukázal samého seba.

Duch

Boh nám hovorí, že je Duch (Ján 4:24). Na rozdiel od nás nemá telo. Je neviditeľný – nikto ho nikdy nevidel, ani ho nemôže vidieť (1. Timoteovi 6:15–16). Nie je možné vnímať ho zmyslami, odvážiť ho, či ho pomerať. Pravdou je, že niekedy čítame o jeho očiach, jeho ušiach, jeho ústach, a tak ďalej. Avšak to je len spôsob, ako Boh umožnil našim úbohým mysliam pochopiť, že vidí všetky veci, počuje modlitby svojho ľudu a dáva sa poznať. Boha si nemožno predstaviť, vyobraziť ani nijako inak stvárniť a on sám nám zakazuje, aby sme sa pokúšali nejako ho zobraziť (Exodus 20:4).

Pritom si musíme uvedomiť, že Boh je osobný Duch. Inými slovami, nesmieme si o ňom myslieť, že je Niečím, čo nedokážeme opísať. Musíme o ňom zmýšľať ako o Niekom. Má mená. Najznámejším z nich je „Jehova“ alebo „Hospodin“. Toto meno je verziou hebrejského mena „Jahve“, ktoré sa v slovenských bibliách obyčajne prekladá ako „Hospodin“. Boh s ľuďmi komunikuje. Viacerí ľudia sa stali známymi ako Boží „priatelia“ (Exodus 33:11; Jakubov 2:23). Od úplne prvej strany Biblie čítame, že Boh hovorí, a takto to pokračuje až po poslednú stranu. Znova a znova sa učíme, že je možné Boha poznať. Nebolo by to možné, ak by bol Boh iba silou alebo pôsobením, ktoré by sme nedokázali popísať.

Veľmi veľký

Pretože Boh je Duch, nie je v ničom nijako obmedzený a neexistuje žiadna osoba alebo vec, ktorá by sa mu podobala alebo sa k nemu dala prirovnať (Izaiáš 40:18).

Čo sa týka priestoru, je všade (1. Kráľov 8:27; Žalm 139:7–10). „Či azda ja nevyplňujem nebies i zeme?, hovorí Hospodin“ (Jeremiáš 23:24). Boh sa nachádza na všetkých miestach v každom časovom okamihu a neexistuje miesto, kde by nebol prítomný. Nemôžeme rozmýšľať tak, že na nejakom konkrétnom mieste vo vesmíre nájdeme len časť Boha. Nachádza sa tam celý Boh. Je tam prítomný v celej svojej majestátnosti a sláve a v úplnosti svojej existencie. Toto platí o všetkých miestach v každom čase. Ako je to možné? Naše smrteľné mysle to nedokážu pochopiť. Konečný (v čase a priestore obmedzený) človek nedokáže pochopiť nekonečnosť. Ostáva nám len veriť tomu, čo nám Boh o sebe zjavil, čo o sebe prehlásil, a pokloniť sa v zbožnom úžase.

Čo sa týka času, Boh je večný (Izaiáš 40:28; Habakuk 1:12). „Od veku na vek si ty silný Boh!“ (Žalm 90:2). Iba on sám je nesmrteľný; nesmrteľnosť má sám v sebe a zo seba (1. Timoteovi 6:16). Obýva večnosť a jeho rokom niet konca (Izaiáš 57:15; Židom 1:11–12). Aj toto je mimo nášho chápania. Všetko má svoj počiatok v ňom, ale on sám nemá počiatok. On je, vždy bol a vždy bude. To je to, čo vyjadruje starobylý výrok: „svet bez konca“, ktorý sa často používa na niektorých bohoslužbách. V Bohu niet nijakej zmeny: nikdy v ňom neexistovala žiadna zmena ani nikdy nebude, pretože zostáva stále ten istý (Malachiáš 3:6; Jakubov 1:17). Všetky veci sú závislé na ňom, ale jeho vlastná existencia nezávisí od ničoho a nikoho iného než neho samotného. On je prameňom svojej vlastnej existencie. Preto jedným z jeho mien je „Živý Boh“ (Zjavenie 7:2). Toto je aj dôvod, prečo Mojžišovi oznámil svoje meno ako „Som, ktorý som“ (Exodus 3:14).

Čo sa týka poznania, Boh vie a pozná všetko (Žalm 139:2–5; 1. Jánov 3:20). Jeho poznanie je nekonečné, „jeho rozumnosti nieto počtu“ (Žalm 147:5). My sa musíme učiť krok za krokom a naše poznanie je vždy malé. Čo sa týka Boha, pri ňom sa nedá hovoriť o učení sa. On vždy pozná všetko tak, ako to v skutočnosti je. Jeho poznanie a rozumnosť nemá hraníc. Pre nás zostáva tajomstvom, ako to tak môže byť. Pre Boha však nič nie je tajomstvom. Neexistuje nič, čomu by nerozumel v plnosti. Neexistuje nič, o čom by nevedel, čo by zanedbal; nič, v čom by si bol neistý. To samozrejme znamená, že ho nemožno podviesť ani oklamať.

Čo sa týka moci, učiní čokoľvek, čo sa mu zapáči (Žalm 135:6; Daniel 4:34). „Náš Boh činí všetko, čo chce“ (Žalm 115:3). O tom, čo sa mu ľúbi učiniť, rozhoduje vo svojej vlastnej prirodzenosti. Pretože je svätý, nikdy sa nemôže rozhodnúť odchýliť sa od toho, čo je čisté a správne. Pretože je dokonalý v každom ohľade, nikdy sa nemôže rozhodnúť zmeniť sa. Akákoľvek zmena by bola zmenou k lepšiemu alebo k horšiemu. Ak by sa zmenil k lepšiemu, znamenalo by to, že ešte nebol dokonalý. Ak by sa zmenil k horšiemu, stal by sa menej dokonalým. Pravdou je, že Boh sa niekedy rozhodne zmeniť spôsob, akým zaobchádza s ľuďmi, ale to je preto, že zmena nastala na strane ľudí, a nie preto, že by zmena nastala v ňom. Každá jedna vec, ktorú si zaumieni vykonať, sa stane (Izaiáš 46:10). Pretože len on sám je Boh a všetky ostatné bytosti sú jeho stvorením, nie je možné odolať jeho vôli (Rímskym 9:19; Daniel 4:34). Všetko v tomto vesmíre, nech je to akákoľvek drobnosť, slúži jeho zámeru. Každá vec, aj tá najmenšia, naplní účel, ktorý Boh pre ňu určil a naplánoval (Efezským 1:11).

Jedinečný

To, o čom sme doposiaľ hovorili, nám prezrádza, aký je Boh sám v sebe. Avšak nestačí povedať, že Boh je osobný Duch, ktorý je všade, ktorý je večný, vševediaci a všemocný. Aký je tento Boh? Čo za Boha je tento Boh?

Je svätý. „Boh je svetlo, a niet v ňom nijakej tmy“ (1. Jánov 1:5). Jeho charakter je dokonalý. Je čistý a úplne slobodný od zlých a nečestných motívov, myšlienok, slov a činov. Je však veľmi ťažké vysvetliť presne to, čím svätosť je. Nebeské bytosti obklopujúce Boží trón sú úplne slobodné od akejkoľvek nečistoty, a predsa sa nedokážu pozerať na Božiu majestátnosť. Navzájom na seba volajú v neustávajúcom úžase: „Svätý, svätý, svätý Hospodin Zástupov…“ (Izaiáš 6:3). Niet divu, že Boh je opísaný ako „veličenstvený v svätosti“ (Exodus 15:11). Je to svätosť, ktorá ho vyčleňuje a činí jedinečným ako toho, kto je úplne odlišný od všetkých stvorených bytostí, ktoré učinil (Žalm 99:3; Izaiáš 40:25). Ako sa môže človek priblížiť k takémuto Bohu? (Žalm 24:3.) Je „pričistých očí“, než aby hľadel na zlé, a nemôže sa dívať na trápenie (Habakuk 1:13).

Je spravodlivý. „Hospodin je spravodlivý vo všetkých svojich cestách“ (Žalm 145:17) a v tom sa nikdy nemení (Sofoniáš 3:5). Jeho vláda nad tvorstvom je pevne založená na dvoch pilieroch – pilieroch spravodlivosti a súdu (Žalm 97:2). Vždy činí to, čo je správne a spravodlivé. Každý výrok, ktorý vynesie, je oprávnený, a nie je možné vyčítať mu žiaden súd či Boží trest, pretože je neoblomne a neomylne spravodlivý (Genezis 18:25; Žalm 51:4). Aké upokojujúce je to, že práve on a len on sám bude súdiť svet. Posledný súd bude spravodlivý. Na tom súde sa nestane žiadna chyba. Nikto od Boha nedostane ani viac, ani menej, než si zaslúži (Žalm 96:13).

Je milujúci. „Boh je láska“ (1. Jánov 4:8, 16). On je „Hospodin, silný Boh ľútostivý a milosrdný, dlho zhovievajúci a veľký čo do milosti a pravdy“ (Exodus 34:6); Boh „milosti a milosrdenstva“ (Žalm 51:3); „zhovievajúci a veľký čo do milosti“ (Joel 2:13; Jonáš 4:2); ktorý „má záľubu v milosti“ (Micheáš 7:18). Aké je to úchvatné! Svätý Boh, ktorý je nekompromisne spravodlivý, je láska. Jeho spravodlivosť požadovala moje potrestanie a táto požiadavka bola uspokojená, keď nevinný Zástupca zomrel namiesto mňa (1. Petrov 3:18). Jeho láska plánovala moje spasenie, a preto poslal Spasiteľa na smrť (1. Jánov 4:10). Láska a spravodlivosť nie sú protiklady. V Bohu sa nachádza oboje. Ako lásku, tak aj spravodlivosť nachádzame v Božom čine na kríži.

Je dobrý. „Hospodin je dobrý ku všetkým“ (Žalm 145:9). „Ty si dobrý a činíš dobre“ (Žalm 119:68). Človek vo svojej prirodzenosti dáva prednosť tomu, aby na Boha nemyslel, aby si zvolil svoju vlastnú cestu. Človek sa vzpiera myšlienke, že Boh by mal mať vládu nad ľudským životom, a preto si radšej volí uctievanie niečoho, čo si sám vyberie. A predsa je Boh každý deň dobrý k takýmto ľuďom, ktorí sú vskutku jeho nepriateľmi, a činí im dobre. „Hoci aj nenechal seba bez svedectva činiac dobre, dávajúc nám dažde z neba a úrodné časy, naplňujúc nás pokrmom a naše srdcia veselosťou“ (Skutky 14:17). Dozrievanie úrody, obživa pre zvieratá a všetko ostatné dobro v tomto vesmíre pochádza od neho (Žalm 85:13,104:24–31; Jakubov 1:17). Avšak najväčší dôkaz jeho dobroty môžeme vidieť v tom, ako zaobchádza s tými svojimi nepriateľmi, ktorí sa vzdali svojho postoja nenávisti a obrátili sa k nemu s prosbou o odpustenie a milosť. „Lebo ty, Pane, si dobrotivý a hotový odpustiť a máš mnoho milosti pre všetkých, ktorí volajú na teba“ (Žalm 86:5).

Je múdry. „Nech je meno Božie požehnané od veku až na veky, lebo jeho je múdrosť a sila“ (Daniel 2:20). Keď vidíme krásu a harmóniu Božieho stvorenstva a zložitosť dizajnu aj toho najmenšieho tvora, cítime potrebu povedať: „Aké mnohé a veľké sú tvoje skutky, Hospodine! Všetky si múdre učinil! Zem je plná tvojho imania“ (Žalm 104:24). Zručnosti a schopnosti, ktoré ľudia uplatňujú a rozvíjajú, samotná existencia poznania a chápania ľudí, to, že všetko, čo sa deje, a spôsob, akým sa to deje, uskutočňuje Božie ciele, plány a jeho preduloženie – to všetko je výsledkom Božej múdrosti (Izaiáš 28:23–29, 31:2; Daniel 2:21). Jeho múdrosť a rozumnosť sú nekonečné a úplne mimo našej moci preskúmať ich a porozumieť im. „Ó, hlbino bohatstva a múdrosti a známosti Božej! Aké nevyspytateľné sú jeho súdy a nevystihnuteľné jeho cesty! Lebo kto poznal myseľ Pánovu? Alebo kto kedy bol jeho radcom, aby sa bol s ním radil? Alebo kto mu dal prv niečo, aby mu to bolo odplatené? Lebo z neho, skrze neho a pre neho je všetko, Jemu sláva na veky. Ameň.“ (Rímskym 11:33–36).

Nepochopiteľný

Vidíme, že to, čo Boh o sebe hovorí, je dostatočne zrozumiteľné. Všetko je však príliš úžasné, než aby to ľudská myseľ mohla pochopiť. Nedokážeme tomu porozumieť, pretože jeho myšlienky a cesty sú tak veľmi vysoko nad našimi (Izaiáš 55:8–9). Dokážeme pochopiť, čo je pravda, ale nedokážeme vysvetliť, ako to tak môže byť. Naše mysle sú príliš ohraničené. Len Boh chápe Boha. Dokáže niektorý človek vysvetliť, ako je to možné, že Boh existuje ako osobná bytosť a nemá telo? Dokážeme pochopiť, ako sa môže v každom čase nachádzať celý Boh všade? Rozumieme naozaj tomu, že Boh nemá počiatok, a že sa nijako nemení? Nie je to tak, že naše mysle sú zmätené, keď sa pokúšame rozmýšľať o tom, že Boh je vševediaci? Ako môže činiť všetko, čo sa mu zaľúbi, bez toho, aby bol sebecký? Ako môže byť súčasne dokonale svätý, spravodlivý, milujúci, dobrý a múdry?

Nie je možné odpovedať na žiadnu z otázok o Bohu, ktorá obsahuje slová „ako je to možné“. Naše smrteľné mysle sú na to prislabé. Avšak otázky obsahujúce slovíčko „ako to je“, môžu byť zodpovedané priamo a jasne, pretože Boh v Písme zjavil odpovede na ne. Sme schopní študovať a sme schopní tvrdiť to, čo povedal Boh. Sme schopní povedať, aká je pravda. Ale nie sme schopní vysvetliť, ako to tak môže byť. Sme premožení tým, čo sa učíme. Čím viacej o tom uvažujeme, tým viac si uvedomujeme, že neexistuje žiadna iná vhodná reakcia na to, čo čítame, okrem jednej – a síce stať sa úctivým uctievačom.

Redakčne skrátená prvá kapitola knihy Stuart Olyott „Traja sú jedno“ (podtitul: Čo Biblia učí o Trojici), vydavateľstvo Ordo salutis, Bratislava 2004. Publikované s láskavým súhlasom vydavateľstva. Publikácia je nedostupná. Článok z archívu.