Biblia

Predslov ku kategórii „Biblia“ Vyznanie a rady neznámeho autora ako predslov k tejto kategórii.

Účel štúdia Biblie

Vezmi a čítaj

Biblia – kniha napísaná pre mňa Predslov autora k článkom cyklu „Činnosť Božieho slova“. 

I. diel Biblia – Božie slovo, Prológ V tomto sedemdielnom cykle píšeme o činnosti Božieho slova v životoch tých, ktorých základom života je Ježiš z Nazareta.

II. diel Autorita Božieho slova Autorita píšem Starého a Nového zákona. Článok zo sedemdielneho cyklu „Činnosti Božieho slova“.

III. diel Viera, znovuzrodenie a duchovná výživa Článok zo sedemdielneho cyklu „Činnosť Božieho slova“.

IV. diel  Telesné uzdravenie a duchovné osvietenie Článok zo sedemdielneho cyklu  „Činnosť Božieho slova“

V. diel Víťazstvo nad hriechom a Satanom Článok so sedemdielneho cyklu „Činnosť Božieho slova“.

VI. diel Očistenie a posvätenie Rola Božieho slova v procese očistenia a posvätenia. Článok so sedemdielneho cyklu „Činnosť Božieho slova“.

VII. diel Naše zrkadlo a náš Sudca Článok zo sedemdielneho cyklu „Činnosť Božieho slova“.

Písmo vyučuje

Predslov k článkom „Písmo vyučuje“ Ako čítať, vykladať a vyučovať Písmo.

Kto pôjde do neba? Obsahom článku je odpoveď na položenú otázku.

Smrť Dávidovho syna Kam odišiel Dávidov syn?

Kráľ Dávid zostal doma Ako o tejto udalosti vyučuje Písmo.

Na pohľad ako Syn človeka Výklad proroctva z veršov Daniel 7:13-14 v troch dieloch – 1. diel. (Písmo vyučuje)

Mária, nedotýkaj sa ma Výklad proroctiev z veršov Daniel 7:13-12 v troch dieloch – 2. diel (Písmo vyučuje)

Daná mi je každá moc Výklad proroctiev z veršov Daniel 7:13-12 v troch dieloch – 3. diel

Článok zo sedemdielneho cyklu  „Činnosť Božieho slova“

V predchádzajúcom článku (I. diel – Prológ) sme uviedli, že Božie slovo je najvyššou autoritou, skrze ktorú Boh hovorí k svojmu ľudu. V tomto diely sa budeme tejto téme venovať podrobnejšie¹⁾.

       Začneme textom veršov Ján 10:34-36. Tu Pán Ježiš hovorí k Židom a obhajuje svoje prehlásenie, že je Boží Syn, ktoré Židia napadli a odmietali. Kristus sa dovoláva Starého zákona, ktorý označuje výrazom: „váš zákon

       „Ježiš im odpovedal: Či nie je napísané vo vašom zákone: Ja som povedal: Bohovia ste? Ak teda tých nazval bohmi, ku ktorým sa stalo slovo Božie, – a Písmo nemožno zrušiť – vy hovoríte tomu, ktorého posvätil Otec a poslal na svet, vraj rúhaš sa, pretože som povedal: Syn Boží som?“ (Ján 10:34-36)

       Pán Ježiš vo svojej odpovedi sám použil dvoch pomenovaní (titulov) pre označenie Biblie, ktoré sa odvtedy stále používajú. Prvým je: „Božie slovo“ a druhým „Písmo“. Obe pomenovania majú svoj význam, obe hovoria o dôležitosti Biblie.

       Keď hovorí, že Biblia je „Božie slovo“ tak hovorí, že pravda zjavená v nej nemá pôvod u ľudí, ale  u Boha. Aj keď bolo viacero ľudí a rôznym spôsobom používaných k tomu, aby Božie slovo doručili ľuďom, títo ľudia boli jednoducho len nástrojmi v Božích rukách. V žiadnom prípade posolstvo Biblie svoj pôvod nemá v ľuďoch, ale len a výhradne v Bohu samom.

       Keď používa titul „Písmo“, hovorí o Bohom vymedzený rozsah Biblie. Výraz Písmo doslovne znamená: „to, čo bolo zapísané“. Biblia neobsahuje úplný záznam toho, čo Boh k svojim služobníkom od veku (v celej histórii) hovoril. Potrebujeme rozumieť, že aj keď je Biblia naprosto pravdivá a autoritatívna, je tiež selektívna. Jej posolstvo je určené ľuďom a je vyjadrené slovami a pojmami, ktorým ľudia môžu rozumieť. Jej ústrednou témou a zámerom je dobro človeka. Zjavuje predovšetkým podstatu a dôsledky hriechu a cestu vyslobodenia človeka z hriechu a jeho dôsledkov skrze vieru v Ježiša Krista.

       Z tohto pohľadu si uvedomme význam slov Pána Ježiša z Jána 10:35. Nielenže dáva svoju osobnú pečať hlavným titulom Biblie – „Božie slovo“ a  „Písmo“, ale tiež dáva svoju pečať na naprostú autoritu Biblii, keď hovorí: „a Písmo nemožno zrušiť“. Tento krátky a stručný výraz v sebe obsahuje všetky prehlásenia o najvyššej a božskej autorite, ktoré ú a môžu byť o Biblii urobené. Výrazom „Písmo nemožno zrušiť“ je povedané všetko o najvyššej autorite Biblie, o jej autoritatívnej nadradenosti nad všetkým ostatným zjavením.

       Biblia zjavuje, že pri jej zostavení a napísaní bol zvrchovaný neviditeľný vplyv, ktorým bol Boh spojený s duchom a mysľou ľudí, ktorí zapisovali Božie slovo, Bibliu a zaisťoval ich vedenie. Ten neviditeľný vplyv je Svätý Duch – vlastný Boží Duch (2. Patrov1:21; 2. Timotejovi 3:16). On viedol Božích služobníkov v uložení Božieho slova vo forme písaného textu Biblie. A je to ten istý Svätý Duch, ktorý, keď si čítame Bibliu, berie literami zapísané Božie slovo a v našom duchu ho premieňa na živú tvorivú Božiu silu. Ďakujeme milostivému Bohu, že nám v znovuzrodení okrem nového srdca a nášho nového ducha a dal nám na prebývanie aj svojho Svätého Ducha, ktorý nám teraz  oživuje zapísané biblické texty. Taká je aj moja skúsenosť. Píšem o tom v článku „Biblia – kniha napísaná pre mňa“²⁾.  

       V Žalmoch často nachádzame zvrchovanosť autority Božieho slova vyjadrenú výrazmi ako: „Tvoje slovo stojí na veky“; „Tvoje slovo je pravda“ a pod. Tak tomu je v Žalme 119: „Hospodine, tvoje slovo stojí na veky na nebesiach. Tvoja pravda na pokolenie a pokolenie…“ (verše 89-90); „Sumou tvojho slova je pravda…“ (verš 160).

       Biblia je večné Božie slovo. Nie je len vecou časnosti, ale aj večnosti. „Nebo a zem pominú, ale moje slová nikdy nepominú“ hovorí náš Pán Ježiš Kristus v Matúš 24:35. Rovnako oznamuje aj v kázni na hore: „Nedomnievajte sa, že som prišiel zrušiť zákon alebo prorokov: neprišiel som zrušiť, ale naplniť“ (Matúš 5:17). Výraz „zákon a proroci“ bol všeobecne používaný k pomenovaniu starozákonných písem ako celku ¹⁾.

       A pokračoval: „Lebo amen vám hovorím, že dokiaľ nepominie nebo a zem, ani len jediné jota alebo jeden puntík nepominie zo zákona, dokiaľ sa všetko nestane“ (verš 18). Výraz „zákon“ bol používaný k označeniu piatich Mojžišových kníh, alebo tiež aj k označeniu celého Starého zákona¹⁾.

       Slovo „jota“ v pôvodine zhruba odpovedá nášmu apostrofu¹⁾. Slovo „puntík“ označuje malú vlnku nad písmenom alebo rožtek v rohu hebrejského písmena, keď slúži k odlíšení tohto písmena od iného písmena veľmi podobného tvaru. Kristus tu hovorí, že originálny hebrejský text¹⁾  je tak originálny a autoritatívny, že ani najmenšia časť textu, menšia než čiarka, nemôže byť zmenená alebo odstránená. To dôrazné a silné potvrdenie absolútnej presnosti a autority starozákonných písiem samotným Božím Synom.

       Kristus v priebehu celého svojho pozemského vyučovania dôsledne zachovával tento postoj k starozákonným písmam. Napríklad, v Matúšovi 19:3-9 čítame, že keď k nemu prišli farizeji s otázkou o manželstve a rozvode, odpovedal im odkazom na popis stvorenia človeka v prvých kapitolách knihy Genezis (1. kniha Mojžišova): „A on odpovedal a riekol im: Či ste nečítali, že ten, ktorý ich učinil, od počiatku učinil ich muža a ženu“ (verš 4).

       Keď sadúceovia položili Ježišovi otázku, Matúš 22:31-32, o vzkriesení mŕtvych, odpovedal im odkazom na opis situácie Mojžiša pri horiacom kry, ktorý sa nachádza v druhej knihe Mojžišovej. Rovnako ako farizeom i sadúceom Kristus dáva odpoveď vo forme otázky: „ A o zmŕtvychvstaní mŕtvych či ste nečítali, čo vám je povedané od Boha, ktorý povedal: Ja som Boh Abrahámov, Boh Izákov a Boh Jakobov? Boh nie je Bohom mŕtvych, ale živých“.  Cituje tu z knihy Exodus 3:6. Keď cituje tieto slová, ktoré boli napísané vzhľadom na tú dobu pred päťnástimi storočiami, hovorí im: „či ste nečítali, čo vám je povedané od Boha“. Kristus sa teda nedíva na Mojžišove knihy ako na historický dokument o minulosti, ale ako na živé, aktuálne a autoritatívne posolstvo ľudu svojej doby. Päťnásť storočí neubralo Mojžišovmu záznamu životnosť, presnosť ani autoritu.

       Kristus nielenže v celom svojom pozemskom učení zdôrazňoval nespochybniteľnú a úplnú presnosť starozákonných písiem, ale zdôrazňoval ich naprostú autoritu nad celým priebehom vlastného pozemského života. Od jeho narodenia až do smrti a vzkriesenia bolo všetko v jeho živote riadené zásadou: „aby sa naplnilo“. To, čo sa malo naplniť, bolo niektoré dôležité miesto Starého zákona. Uvedieme pre  ilustráciu také udalosti:

       Narodenie z panny; narodenie v Betleheme; útek do Egypta; život v Nazarete; pomazanie Svätým Duchom; jeho služba v Galilei; uzdravovanie nemocných; odmietnutie jeho učení a zázrakov Židmi; používanie podobenstiev; bol zradený priateľom; bol opustený svojimi učeníkmi; bol nenávidený bez príčiny; bol odsúdený so zločincami; jeho odev bol rozdelený losom;  keď žíznil, bol mu ponúknutý ocot; jeho telo bolo prebodnuté, ale kosti mu neboli zlámané; bol pochovaný v hrobe bohatého; tretieho dňa vstal z mŕtvych. Tento zoznam určite nie je vyčerpávajúci. O každej z nich bolo napísané, že sa stala, aby sa naplnilo Písmo Starého zákona. Celý pozemský život Ježiša bol v každom ohľade a v každej situácii ovládaný a riadený absolútnou autoritou starozákonných písiem.

       To boli starozákonné písma. Teraz sa od Starého zákona obrátime k Novému zákonu a budeme sa zaujímať, aká autorita je pripísaná jemu.

       Pán Ježiš počas svojej pozemskej služby nenapísal ani jedno slovo a nezanechal po sebe žiadnu písomnú pamiatku. Výnimkou bola len situácia, keď písal prstom na zem v prítomnosti ženy pristihnutej pri cudzoložstve. Napriek tomu svojim učeníkom prikazuje odovzdať záznam o jeho službe a kázaní všetkým národom na celej zemi: „A tak iďte, čiňte učeníkmi všetky národy krstiac ich vo meno Otca i Syna i Svätého Ducha učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skonania sveta. Amen“ (Matúš 28:19-20). Aj z verša Matúš 23:34 vyplýva, že záznam jeho služby má byť zachovaný písomnej forme.

       Nad toto Ježiš zabezpečil, aby jeho učenie bolo zachované v nezmenenom obsahu. O tomto zabezpečení čítame v Ján 14:26 „Ale Tešiteľ, Svätý Duch, ktorého pošle Otec v mojom mene, ten vás naučí všetkému a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal“. Podobne aj v 16:13.-15. Okrem tohto, z týchto veršov môžeme rozumieť, že sú to opatrenia pre presnosť záznamu týkajúce sa minulosti aj  opatrenia, týkajúce sa budúcnosti. Opatrenia pre minulosť sú v slovách: „pripomenie vám všetko, čo som vám povedal“. Opatrenia pre budúcnosť: „uvedie vás do každej pravdy… aj budúce veci vám bude zvestovať“.

       Z týchto veršov vidíme, že presnosť a autorita Nového zákona, tak ako aj Starého zákona, nezáleží na ľudskom faktore (pozorovaní alebo porozumení), ale na vyučovaní, vedení a riadení Svätým Duchom. Písma Starého a Nového zákona sú vdýchnuté Bohom – apoštol Pavol to pripomína Timotejovi (2. Timotejovi 3:16-17).

       Aj apoštoli Pána Ježiša tomu takto rozumeli a v takejto autorite zborom svoje listy posielali. Apoštol Peter v 2. Petrov 3:1-2 píše: „Toto vám, milovaní, píšem už druhý list, v ktorých to listoch upomínaním povzbudzujem vašu čistú myseľ, aby ste pamätali na slová, ktoré predpovedali svätí proroci, a na svojich apoštolov prikázanie Pána a Spasiteľa…“. Tu apoštol Peter kladie písma starozákonných prorokov a prikázania Kristových apoštolov vedľa seba a s rovnakou autoritou.

       Ďalej vo veršoch 15 a 16 tejto kapitoly apoštol Peter uznáva a potvrdzuje Božiu autoritu listov apoštola Pavla – hovorí: „A zhovievavosť nášho Pána považujte za spasenie, ako vám aj náš milovaný brat Pavel písal podľa jemu danej múdrosti, ako aj vo všetkých listoch, keď v nich hovorí o tomto, v ktorých sú niektoré ťažko pochopiteľné veci, ktoré neučení a neupevnení prekrúcajú ako aj ostatné písma na svoje vlastné zatratenie“. Petrove slová ukazujú, že ešte za Pavlovho života ostatní apoštoli uznávali, že Pavlove listy majú plnú autoritu ostatných písiem Biblie. Pri tom apoštol Pavol osobne nepoznal Ježiša počas jeho pozemskej služby. Presnosť a autorita Pavlovho osobného vyučenia zborov a jeho listov záležala výhradne na nadprirodzenej inšpirácii a zjavení Svätého Ducha. Toto platí aj o Lukášovi, ktorý nemal titul apoštol, nepatril medzi dvanástich.

       V závere môžeme na základe výpovedí písem Starého a Nového zákona konštatovať, že dokonalá presnosť a autorita Starého a Nového zákona nie je postavená na premenlivých a omylných schopnostiach ľudských bytostí, ale na Božom nadprirodzenom vedení a zjavení Svätým Duchom. Z tohto poznania máme tiež porozumenie, že Starý a Nový zákon sa navzájom potvrdzujú a doplňujú a vytvárajú súvisle, kompaktné, úplné a ku všetkému dostatočné Božie zjavenie.

Zdroje

1) Zoznam literatúry, položka  27 a) Kniha I: Základy víry, str.20 – 26

2) Prechod na článok „Biblia – kniha napísaná pre mňa“

Prechod na úvodnú stránku – Úvod

Prechod na I. diel – Prológ

Prechod na pokračovanie III. dielom

Prechod na Najnovšie články na stránke

Umiestnené: 25. 5. 2025

Telesné uzdravenie

Božie slovo je mnohostranné a podivuhodné vo svojej činnosti. Dáva nielen zdravie a silu vnútornému človeku, ale poskytuje aj telesné uzdravenie.

       V Žalme 107:20 čítame, že  Boh posiela ľuďom svoje slovo, aby ich uzdravoval a vyslobodzoval z ich mnohej záhuby. V Izaiášovi Hospodin oznamuje o účinku a sile svojho slova: „Lebo ako prší dážď a padá sneh s neba a viacej sa ta nenavracia, ale napája zem a činí ju plodnou a úrodnou, takže vydáva semeno sejúcemu, a chlieb jediacemu, tak bude moje slovo, ktoré vyjde z mojich úst; nenavráti sa ku mne prázdne, ale vykoná to, čo sa mi ľúbi, a podarí sa mu to, na čo ho pošlem“ (Izaiáš 55:10-11).

       O telesnom uzdravení skrze Božie slovo hovoria verše v Prísloví 4: 20-22 „Môj synu, pozoruj na moje slová; nakloň svoje ucho k mojim rečiam. Nech neodídu od tvojich očí; ostríhaj ich prostred svojho srdca. Lebo sú životom tým, ktorí ich nájdu, a celému ich telu lekárstvom“. To je zasľúbenie. Boh zasľubuje svojim deťom telesné uzdravenie svojim slovom, ktoré je celému telu – žiadna časť tela nie je vylúčená – ako liekom, tak aj uzdravením (lekárstvom). Boh sa zaviazal poskytnúť oboje: liek aj zdravie – a tým prostriedkom je jeho Božie slovo.

       V Božom slove je Boží život, život Boha samého, ktorým sa napĺňa každá potreba ducha, duše i tela a je to dané tým, ktorí Božie slovo vierou prijímajú. To je ďalší príklad toho, čo sme už prv uviedli, že vo svojom slove je Boh sám a že prostredníctvom svojho slova vstupuje do života tých, ktorý mu veria, dôverujú a poslúchajú.

       Keď nám v bežnom živote lekár predpíše liek, súčasne s tým povie ako máme liek používať, aby spôsobil žiadaný účinok, ktorým je uzdravenie. Tak je to aj s Boží slovom. V prísloví 4:20-22 máme súčasne uvedené aj pokyny, ako máme Božie „lekárstvo“  užívať.

       Prvý pokyn: pozoruj na moje slová. To je pokyn, ako máme čítať Božie slovo. Máme ho čítať  s čo najväčším sústredením a porozumením. Celú našu bytosť, bez rozpoltenia, otvoriť pre jeho vstup do nášho vnútra. Keď čítame alebo študujeme Bibliu, malo by to byť tak, ako  Pán Ježiš o modlení sa odporučil svojim učeníkom: vojsť do svojej komôrky a zavrieť dvere.       

       Druhý pokyn: nakloň svoje ucho. Tento pokyn hovorí o prístupe k Božiemu slovu v pokore. Musíme byť ochotný v pokore sa nechať od Boha poučiť. Určite nie tak, ako Žalm 78:41 hovorí o izraelskom národe, že ako sa zachovali, keď putovali z Egypta do Kanaánu: „A znova a znova pokúšali silného Boha a Svätému Izraelovmu vymeriavali hranice“. Keď pristupujeme k Bohu a jeho slovu, musíme odložiť svoje predstavy a myšlienky a v plnej pokore a tichosti prijať to, čo On nám hovorí a prikazuje.

       Tretí pokyn: nech neodídu od tvojich očí – hovorí sa tu o Božom slove a reči. Ak máme prijať úžitok telesného uzdravenia zasľúbeného v Božom slove, je nutné, aby sme mali obe oči bez odvrátenia uprené na Hospodinovo zasľúbenie – znamená to, prijať zasľúbenie bez zapochybovania. Ak pochybujeme, apoštol Jakub nás varuje: „Ale nech prosí vo viere nič nepochybujúc; lebo ten, kto pochybuje, podobá sa morskej vlne, hnanej a zmietanej vetrom. Lebo nech sa nedomnieva taký človek, že dostane voľačo od Pána. Muž dvojakej mysle je nestály na všetkých svojich cestách“ (Jakub 1:6-8).

       Jakub tu odkrýva, prečo často zlyhávame v otázke uzdravenia, hoci uzdravenie je zasľúbené, je platné, lebo ho zasľúbil pravdivý Boh. To, čo je v Božom slove zasľúbené, patrí v plnosti a plným právom nám Božím deťom a je na nás, čo a koľko si zo zasľúbení vierou načrieme a privlastníme.   

       Uvedené tri pokyny vstupujú do vnútra našej bytosti cez „bránu ucha“ a „bránu oka“ a smerujú do centra našej bytosti, ktorým je v Písme nazvané naše „srdce“. Štvrtý pokyn znie: ostríhaj ich prostred svojho srdca – a ostríhať máme Božie slovo a reč. Vo verši 23 je uvedená dôležitosť srdca pre celý ľudský život: „Nado všetko, čo treba strážiť, strež svoje srdce, lebo z neho pochádza život“. Môžeme povedať, že čo je v našom srdci, to riadi celý náš život a všetko, čo prežívame. 

       V závere tohto oddielu si ešte pripomenieme verš Židom 4:12, ktorému sme sa venovali v predchádzajúcom III. diely: „Lebo slovo Božie je živé a účinné a ostrejšie nad každý meč dvojsečný, a prenikajúce až do rozdelenia duše a ducha, kĺbov a špikov a spôsobné posúdiť myšlienky a mysle srdca“.

       Tento verš dobre zapadá aj do témy tohto dielu. V celej ľudskej bytosti niet oblasť či  miesto kam by Božie slovo nepreniklo. Zasahuje do duše, ducha, srdca, mysli a do každej časti nášho fyzického tela.

       Božie slovo je ako semeno, ktoré keď je zasiate do nášho srdca, prináša večný život a pre tento nový život je v ďalšom potrebnou výživou. Pre naše telá prináša uzdravenie; osvecuje naše mysle a dáva nám múdrosť.

       Je to teda v značnej miere našou vecou, ako a či prijímam Božie slovo so starostlivosťou a pozornosťou – či ho vpúšťame bránou nášho ucha i bránou oka tak –, aby prebývalo a riadilo naše srdce a bolo našim životom a celému telu lekárstvom. Určite dobre urobí ten, kto príjme slová žalmistu:

Okúste a viďte, že: dobrý je Hospodin; blahoslavený muž, ktorý sa utieka k nemu.

Žalm 34:9

Duchovné osvietenie

Predivné sú tvoje svedectvá, preto pozoruje moja duša na ne. Otvorenie tvojich slov osvecuje; robí prostých rozumnými.

Žalm 119:129-130

Sme presvedčení, že v dnešnej dobe niet pochybnosti o potrebe dobrého vzdelania viac než kedykoľvek v histórii. V každej oblasti ľudskej činnosti sa požaduje primeraná kvalifikácia. Svetské vzdelanie však nie je to isté ako „svetlo“ a „rozum“, ktoré prináša Božie slovo. Niet takého vzdelania, ktoré by ich mohlo nahradiť. Žiadne svetské vzdelanie to nedokáže.

       Nespochybniteľne svetské vzdelanie je veľmi potrebné a veľmi užitočné. Vysoko vzdelaná myseľ je dobrý a užitočný nástroj – ako ostrý nôž -, ale ako môže byť zneužitý nôž, tak môže byť zneužitá aj myseľ. Rovnako môže byť zneužité aj svetské vzdelanie. Myslím si, že pre toto nie je potrebné uvádzať príklady. Prítomná doba je plná udalostí, za ktorých ľudský život vyhasína práve v dôsledku špičkových technológií.

       Všetci na tento svet prichádzame duchovne slepí. Žije tu, študujeme, vzdelávame sa, hľadáme múdrosť tohto sveta a myslíme si, že v nej je naša sloboda.  Rastieme v poznaní a pritom sa neustále nachádzame v duchovnej tme, z ktorej sa nevieme dostať – vyslobodenie z nej s poznaním neprichádza. Je to zúfalo beznádejný stav, ale nie každý jeden si svoj život  takto uvedomuje.

        Sami sa nevieme vyslobodiť zo svojej biedy, nejde to. Nech si dávame čo najlepšie predsavzatia, nedokážeme ich uskutočniť. Neúspešné pokusy a o nápravu, o zmenu života, nám ukazujú našu vlastnú bezmocnosť. Je to Boh, ktorý vyslobodzuje z tmy. Posiela nám svoje slovo vo zvesti evanjelia. Je to Božie slovo, ktoré zasvieti do našej tmy a zasvieti nám Kristus, skrze ktorého sme vyslobodení.

       S týmto svetlom okamžite prišiel do môjho pokoj, radosť, istota odpustenia hriechov a vedomie Božej prítomnosti. Každý, kto prežil tento prechod z tmy do Božieho svetla vie o čom píšem.

Zdroje

1) Zoznam literatúry, položka  27 a) Kniha I: Základy víry, str.34 – 40

Prechod na úvodnú stránku – Úvod

Prechod na I. diel – Prológ

Prechod na pokračovanie V. dielom

Prechod na Najnovšie články na stránke

Umiestnené: 16. 6. 2025

(Článok zo sedemdielneho cyklu  „Činnosť Božieho slova“)

Vo svojom srdci som ukryl tvoju reč, aby som nezhrešil proti tebe.

Žalm 119:11

Predloženú tému začíname slovami žalmistu. Všeobecne sa má za to, že je ním Dávid, ktorý je považovaný za starozákonného služobníka, ktorý najjasnejšie rozumel autorite a moci Božieho slova. Vo verši Žalm 119:11 Dávid ukladá Božie slovo na najbezpečnejšie a najdôležitejšie miesto ľudskej bytosti, kde si človek ukladá najvzácnejšie veci^A) .

       Na inom mieste Dávid hovorí o ochrannej moci Božieho slova: „Čo do skutkov človeka, riadil som sa slovom tvojich rtov; ja som sa vystríhal ciest ukrutníka“ (Žalmy 17:4). Tu máme radu čo sa týka „ľudských skutkov“ čiže našej činnosti a vzťahov k Bohu a ľuďom. Niektoré z činností, ktoré praktizujeme a vzťahov, ktoré udržujeme, sú pred Bohom obstojné a prijateľné. Niektoré však sú nebezpečné, lebo sa v nich skrývajú osídla Božieho nepriateľa a zhubcu – Satana.

       Často počujeme otázky: „Môže kresťan  robiť to a to… (tancovať, fajčiť, hrať karty a pod.)“ Tieto otázky sa nedajú rozsudzovať podľa spoločenského zvyku, podľa tradície (aj tej cirkevnej), ale podľa Božieho slova. V takýchto situáciách sa treba obrátiť napríklad k miestam v Božom slove ako: „A tak teda buď jete buď pijete buď čokoľvek robíte, robte všetko na slávu Božiu“ (1. Korintským 10:31); „A všetko, čokoľvek robíte slovom alebo skutkom, všetko robte v mene Pána Ježiša ďakujúc Bohu a Otcovi skrze neho“ (Kolosenským 3:17).

       Tieto dve miesta hovoria o všeobecných zásadách, ktorými sa máme riadiť vo všetkom, čo ako kresťania robíme, alebo sa chystáme robiť. Podľa nich: 1. Všetko máme činiť na Božiu slávu a 2. Všetko máme činiť v mene Pána Ježiša Krista a pritom ďakovať Bohu skrze neho. To znamená, že všetko čo môžeme činiť Bohu na slávu a v mene Pána Ježiša je dobré a Bohom prijateľné a všetko, čo nemôžeme činiť Bohu na slávu a v mene Pána Ježiša je zlé a škodlivé.

       Písmo veľmi jasne učí, že kresťan so svojim telom – pretože bolo Kristovou krvou vykúpené z moci a panstva Satana, zhubcu –, má zachádzať ako s chrámom Svätého Ducha, a preto ho máme zachovávať čisté a sväté (1. Korintským 3:16-17, 6:19-20; 1. Tesalonickým 4:3-8). Dnes už dobre vieme, že fajčenie poškodzuje naše telo. Tak aj nadmerné a náruživé užívanie alkoholu, ktoré naviac je aj príčinou mnohých dopravných nehôd.

       Keď svoj praktický život riadime podľa spomenutých zásad Božieho slova, nedáva nám to len víťazstvo nad hriechom. Je tiež účinnou zbraňou dávajúcou aj víťazstvo nad samotným Satanom. V Efezským 6:17 apoštol Pavel prízvukuje: „Vezmite… meč Ducha, ktorým je slovo Božie“.  Božie slovo je našim mečom v duchovnom boji, ktorý vedieme proti silám mocnosti temnosti. Ostatné prostriedky, ktoré Pavel v tejto pasáži spomína, sú obranné. Jediná útočná zbraň, ktorú máme, je Božie slovo. Nie je preto prekvapivé, že sa v celej histórii Cirkvi Satan veľmi usiluje znevážiť Božie slovo a všemožne sa usiluje zabrániť ľuďom – spaseným i nespaseným –, poznať Božiu pravdu, vôľu, autoritu a moc Božieho slova. S blížiacim sa koncom tohto sveta jeho úsilie v tomto smere len narastá, čoho nakoniec sme sami svedkami. Napríklad, jeden jeho v súčasnosti asi najrozšírenejší „produkt zvodu do hriechu“ je učenie o vychvátení Cirkvi pred začiatkom prichádzajúceho posledného zo sedemdesiatich „týždňov“ Izraelu vymeraných trestov^B).

       Najlepším príkladom v zahnaní Satana Božím slovom je Pán Ježiš Kristus. Je to príbeh o pokúšaní Pána Ježiša Satanom opísaný v Lukášovi 4:1-13. Tam čítame, že Ježiš po vodnom krste v Jordáne bol Duchom privedený na púšť. Tam po štyridsiatich dňoch zlačnej a bol troma zvodmi pokúšaný Satanom. Vo všetkých troch pokušeniach porazil Satana tou istou zbraňou – mečom zapísaného Božieho slova. Svoju odpoveď vždy začal slovami: „Je napísané…“ – a potom citoval z Písma.

       Situácia s pokúšaním Pána Ježiša na púšti je pre nás dobrou lekciou, ktorú by sme si všetci mali osvojiť. Žiadna iná naša duchovná výzbroj, alebo skúsenosť, nenahradí meč Svätého Ducha, ktorým je Božie slovo a jeho hlboké poznanie. Toto je rovnako platné a dôležité pre všetkých uverivších v evanjelium Ježiša Krista a to bez ohľadu na ich vek a pohlavie. Božie slovo je potrebné hlásať a vyučovať tak, ako ho máme dané a zapísané bez zjednodušovania a prispôsobovania veku poslucháčov. Svätý Duch používa na usvedčenie, spasenie a budovanie len to slovo, ktoré on dal zapísať a to je rovnaké bez ohľadu na vek a pohlavie. Za biblické vyučovanie a duchovný rast je zodpovedný miestny zbor. Nenahradí ho žiadna iná inštitúcia. To je pravda a skutočnosť prevzatá z ranej cirkvi.

       Svet speje ku svojmu koncu. Spolu s tým Cirkev stojí pred veľkou výzvou: Obstáť v skúškach, ktoré prídu na celý svet a zachovať vieru až do konca. Hlboká znalosť Božieho slova je k tomu nevyhnutne potrebná.

Zdroje a poznámky

A) Zoznam literatúry, položka  27 a) Kniha I: Základy víry, str. 41-46

B) Učeniam o vychvátení Cirkvi je na stránke Slovo viery venovaný cyklus článkov pod názvom Vychvátenie Cirkvi. Nachádza sa v kategórii „Posledné časy“ v podkategórii „vychvátenie Cirkvi“.

Prechod na úvodnú stránku – Úvod

Prechod na I. diel – Prológ

Prechod na pokračovanie VI. dielom

Prechod na Najnovšie články na stránke

Umiestnené: 9. júla 2025

(Článok zo sedemdielneho cyklu  „Činnosť Božieho slova“)

Východzím textom pre tému „Očistenie a posvätenie Božím slovom“ sú verše:

„… Kristus miloval cirkev a vydal sám seba za ňu, aby ju posvätil očistiac ju kúpeľom vody, slovom, aby si ju postavil pred seba slávnu, cirkev, nemajúcu škvrny alebo vrásky alebo niečoho takého, ale aby bola svätá a bezchybná“ (Efezským 5:25-27).

Verše hovoria o dvoch procesoch: o očistení a o posvätení. Oba procesy sú úzko spojené, ale nie sú totožné. Rozdiel medzi nimi je nasledovný: Čo je posvätené je absolútne čisté. Čo je čisté, ešte nemusí byť posvätené. Inými slovami: Je možné byť čistý i bez posvätenia, ale nie je možné byť posvätený bez očistenia.^A)

       Apoštol Pavel v týchto veršoch hovorí, že len tí veriaci, ktorí prešli procesom očistenia a posvätenia budú patriť k ľudu, ktorý je pomenovaný „Kristova nevesta“. Kristova nevesta je charakterizovaná slovami: slávna cirkev, nemajúca škvrny alebo vrásky alebo niečoho takého.  

       Prostriedok, ktorý užíva Kristus k očisteniu a posväteniu Cirkvi, svojej nevesty, je omytie kúpeľom vody, slovom. Teda Božie slovo je tým prostriedkom, ktorý Kristus používa k očisteniu svojej nevesty a pôsobenie Božieho slova je prirovnané ku kúpeľu v čistej vode. Ešte pred ukrižovaním svojim učeníkom povedal: „Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám hovoril“ (Ján 15:3). Môžeme rozumieť, že Božie slovo je účinný prostriedok duchovného očistenia.

       Povedľa Božieho slova existujú aj ďalšie prostriedky duchovného očistenia. O jednom hovorí apoštol Ján vo veršoch: „…keď chodíme vo svetle, ako je on vo svetle, máme obecenstvo jeden s druhým, a krv Ježiša Krista, jeho Syna, očisťuje nás od každého hriechu“ (1. Jánov 1:7). Apoštol Ján hovorí o očistnej moci Kristovej krvi. Medzi očistením preliatou Kristovou krvou a zapísaným Božím slovom je úzky vzťah. V tomto článku sa očistnej moci preliatej Kristovej krvi na kríži a ani ďalším prostriedkom, nevenujeme. Tu pozornosť sústreďujeme len na očistenie a posvätenie zapísaným Božím slovom.

       Slovom posvätenie, ako už aj samo slovo naznačuje, je označený proces, ktorým sa niečo alebo niekto stáva svätým. Pritom to, čo je sväté, je v každom ohľade čisté, bezúhonné, mravné a oddelené pre Boha na zvláštne posvätné účely. V procese posvätenia sa pre dosiahnutie či zabezpečenie stavu svätosti používajú rôzne činitele či prostriedky. Podľa Nového zákona sumárne sú nimi: Svätý Duch; Božie slovo, oltár obete, krv Kristova a viera v Krista. V ďalšom texte sa venujeme iba otázke, akú rolu v procese posvätenia hrá Božie slovo.

       Proces posvätenia má dve stránky: negatívnu a pozitívnu. Negatívna stránka spočíva v oddelení sa od hriechu, sveta a od všetkého nečistého. Pozitívna stránka spočíva v tom, že sa staneme účastníkmi Božej vlastnej prirodzenosti.  

       S negatívnou stránkou sa stretávame cez príkazy a zákazy typu: „nerob to a to“. Máme tendenciu si z Božieho slova viac vyberať takéto príkazy pred príkazmi typu: „urob toto alebo toto“. Napríklad vo verši Efezským 5:18 máme tendenciu klásť väčší dôraz na negatívne „neopíjajte sa vínom“, ako pozitívne „plňte sa Duchom“.

       Svätosť je niečo viac než len zdržanie sa od hriechu a nečistoty. Napríklad, v Židom 12:10 je uvedené, že Boh ako náš nebeský Otec nás, svoje deti kázni s cieľom, aby sme dostali „podiel na jeho svätosti“.

       A tiež 1. Petrovom 1:15- čítame: „ale podľa toho Svätého, ktorý vás povolal, aj sami buďte svätí, v každom obcovaní. Pretože je napísané: Buďte svätí, lebo ja som svätý!“ Svätosť je charakteristickou vlastnosťou a črtou Božej nemennej prirodzenosti. My, jeho deti, máme byť účastníkmi tejto časti jeho večnej prirodzenosti. Očistenie od hriechu, práve tak ako oddelenie sa od hriechu je etapou v procese posvätenia, ale to ešte  nie je celým procesom.

       Božie slovo hrá svoju rolu  ako v negatívnej, tak aj v pozitívnej stránke procesu posvätenia. Apoštol Pavel píše: „Prosím vás teda bratia, pre rôzne milosrdenstvo Božie, žeby ste ta dali svoje telá v živú obeť svätú a ľúbu Bohu, rozumnú to vašu svätoslužbu. A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale sa premeňte obnovením svojej mysli, aby ste skúšali, čo je vôľa Božia, to, čo je dobré, ľúbe a dokonalé!“ (Rímskym 12:1-2)

       Podľa Pavlovej inštrukcii máme najprv vydať svoje telá ako živú obeť na Boží oltár. Oltár posväcuje to, čo je naň položené (Matúš 23:19). Ďalším krokom je nepripodobňovať sa svetu, t.j. oddeliť sa od márnosti a hriechu. Ďalej nasleduje premena obnovením svojej mysli, čo znamená, že je potrebné naučiť sa myslieť v nových pojmoch a hodnotách. A potom poznať Božiu vôľu pre svoj život. Poznanie Božej vôle, zjavenie Božej vôle je dané len obnovenej mysli. Stará neobnovená myseľ nemôže nikdy poznať dobrú dokonalú Božiu vôľu.

       Práve pri obnovení mysli sa citeľne prejavuje vplyv Božieho  slova. Keď Božie slovo čítame, študujeme a rozjímame o ňom, premieňa celý náš spôsob myslenia. Jednak nás vnútorne obmytím očisťuje a tiež nás oddeľuje od všetkého, čo je nečisté a bezbožné. Učíme sa myslieť o veciach a hodnotiť ich tak, ako o nich myslí Boh. Keď budeme inak myslieť, budeme tiež inak konať a žiť. Naše vonkajšie životy sa menia v súlade s našimi novými vnútornými myšlienkovými pochodmi. Už nemáme túžbu pripodobňovať sa svetu, lebo sa premieňame, alebo už sme premenení vo svojich mysliach.

       Nepripodobňovať sa svetu je však len negatívna stránka posvätenia. Ak nemáme byť pripodobnený svetu, čomu sa máme pripodobniť? Na túto otázku odpovedá Božie slovo skrze apoštola Pavla: „Lebo ktorých predzvedel, tých aj predurčil za súpodobných obrazu svojho Syna, aby on bol prvorodeným medzi mnohými bratmi“ (Rímskym 8:29). Tu je uvedená pravá kladná stránka procesu posvätenia: byť pripodobnení Kristovmu obrazu. Nestačí, aby sme neboli pripodobnení svetu, aby sme nemysleli a nehovorili ako svet a nerobili veci, ktoré robí svet. To je len negatívna stránka – nebyť niečím, niekým, nerobiť niečo. Potrebujeme však byť niekým. Máme myslieť a hovoriť ako Kristus, robiť veci, ktoré by robil on sám.

       Pozitívna stránka posvätenia a rola Božieho slova v ňom je zhrnutá v nasledovných veršoch: „ako máme všetko jeho božskej moci, darovanej k životu a k pobožnosti, pravou známosťou toho, ktorý nás povolal vlastnou slávou a hrdinskou cnosťou, čím sú nám darované preveľké a predrahé zasľúbenia, aby ste sa tým stali účastnými božskej prírody uniknúc porušeniu, ktoré je na svete v zlej žiadosti“ (2. Petrov 1:3-4).

       V týchto veršoch je uvedené, že Božia moc nám už dala všetko, čo potrebujeme k životu a pobožnosti. Nepotrebujeme viac, lebo sme už dostali všetko, čo potrebujeme. Potrebujeme len používať to, čo sme už dostali, čo už máme.

       Toto úplné Božie zaopatrenie je nám dané skrze „preveľké a predrahé zasľúbenia“ jeho vlastného  Božieho slova. Božie zasľúbenia teda v sebe obsahujú všetko, čo  k životu a pobožnosti budeme kedy potrebovať. Zostáva na nás, aby sme tieto zasľúbenia svojou osobnou vierou prijali a uplatňovali.

       Výsledok prijatia a uplatnenia Božích zasľúbení je negatívny aj pozitívny. Negatívny je v tom, že unikneme „porušeniu, ktoré je na svete v zlej žiadosti“. Pozitívny je v tom, že sa staneme „účastnými božskej prírody (prirodzenosti)“. To je úplný proces posvätenia – ako negatívny: únik z porušenia sveta aj pozitívny: účasť na Božej vlastnej prirodzenosti, Božej vlastnej svätosti.  

       Najdôležitejšie pritom je, aby sme si uvedomili že ako negatívne, aj  pozitívne je nám dostupné skrze  zasľúbenia Božieho slova. V akej miere prijímame a uplatňujeme dané zasľúbenia Božieho slova, v takej miere prežívame skutočné biblické posvätenie. Každé zasľúbenie Božieho slova, ktoré vierou uchopíme, nás povznesie nad svetské porušenie a udelí nám ďalšiu mieru účasti na Božej prirodzenosti, na Božom živote.

Zdroje

A) Zoznam literatúry, položka  27 a) Kniha I: Základy víry, str. 47-52

Prechod na úvodnú stránku – Úvod

Prechod na I. diel – Prológ

Prechod na pokračovanie VII. dielom

Prechod na Najnovšie články na stránke

Umiestnené: 10. júla 2025

(Článok zo sedemdielneho cyklu  „Činnosť Božieho slova“)

Božie slovo – naše zrkadlo

Lebo ak je niekto poslucháčom slova a nie činiteľom, ten sa podobá mužovi,

ktorý pozerá svoju prirodzenú tvár v zrkadle.

Jakub 1:23  

Keď čítame Bibliu, stáva sa nám zrkadlom zjavujúcim duchovný stav nášho vnútorného človeka. Táto činnosť Božieho slova je popísaná v Jakubovi 1:23-25. Pritom v predchádzajúcich dvoch veršoch nás apoštol upozorňuje, že ak má Božie slovo v nás spôsobiť svoj účinok máme ho predovšetkým prijať a to prijať ho v tichosti, čo znamená s pokorou, čiže so správnym nastavením srdca a mysle; a potom máme byť „činiteľmi tohto slova, nielen  jeho poslucháčmi“. To znamení, že keď sa k nám dostane Božie slovo, máme ho bezprostredne uskutočňovať v každodennom živote. Jakub  nás varuje, že ak tak neurobíme, budeme klamať sami seba – budeme sa považovať za učeníkov Pána Ježiša, ale nebudeme zakúšať žiaden z jeho praktických účinkov a požehnania, o ktorých Biblia hovorí. Dá sa to povedať nasledovne: Božie slovo prakticky pracuje v tých, ktorí ho prakticky uplatňujú.

       Jakub to ďalej vysvetľuje: „Lebo ak je niekto poslucháčom slova a nie činiteľom, ten sa podobá mužovi, ktorý pozerá svoju prirodzenú tvár v zrkadle. Lebo sa videl a odišiel a hneď zabudol, aký bol. Ale ten, kto dobre nazrel v dokonalý zákon, v zákon slobody, a zotrval pri tom, ten, pretože nie je iba zábudlivým poslucháčom, ale činiteľom skutku, ten bude blahoslavený vo svojom konaní“ (verše 23-25).

       Jakub prirovnáva činnosť božieho slova k zrkadlu. Rozdiel medzi nimi je v tom, že hmotné zrkadlo ukazuje to, čo Jakub nazýva „prirodzená tvár“, teda naše prirodzené telesné rysy a náš vonkajšie vzhľad. Naproti tomu, keď sa dívame do zrkadla Božieho slova, nevidíme tam náš vonkajší vzhľad, ale svoju vnútornú podstatu a stav. Božie slovo zjavuje tie vnútorné veci, ktoré žiadne hmotné zrkadlo  a žiadne dielo ľudskej múdrosti zjaviť nemôže – zjavuje poznanie, ku ktorému žiadnym iným poznaním nemôžeme dospieť. Niekto kedysi povedal: „Pamätajte, že keď si čítate Bibliu, vaša Biblia tiež číta vás“.

       Biblia je zrkadlo nášho vnútorného človeka – našej duše a ducha. Ale ako aj u iných činností zapísané Božie slovo, aj tu je výsledok, ktorý v nás spôsobí, do značnej miery závislý na našej reakcii. Keď sa dívame do hmotného zrkadla, robíme to preto, aby sme následne jednali podľa toho, čo v ňom uvidíme, čo nám zrkadlo ukáže. Ak zistíme, že máme neupravené vlasy, učešeme sa; ak zistíme, že máme špinavú tvár, umyjeme sa; ak vidíme, že máme v neporiadku odev, upravíme sa a pod. Ak máme mať úžitok zo zrkadla Božieho slova, musíme jednať podobne. Ak zjavuje stav duchovnej nečistoty, musíme bez meškania hľadať očistenie, ktorého sa nám dostane skrze  krv Kristovu a pod. Iba vtedy, keď bez odkladania prakticky jednáme podľa toho, čo nám zrkadlo Božie slova zjavuje, prijmeme odpustenie, očistenie, uzdravenie a všetky ostatné požehnania, ktoré Boh pre nás pripravil. Nezabudnime, že ten, ktorý môže skrze svoje zapísané slovo zjaviť našu duchovnú biedu, môže ju úplne odstrániť skrze osobu svojho živého slova – Pána Ježiša Krista.

        Zrkadlo Božieho slova zjavuje nielen naše nedostatky a nepríjemné veci našej osoby, ale aj veci príjemné. Ukazuje tiež stav, do ktorého spejeme vierou v Krista. Neukazuje len rúcho naše vlastnej spravodlivosti bez Krista, ale aj nepoškvrnené rúcho Kristovej spravodlivosti do ktorého nás oblieka Boh pri ospravedlnení. Nezjavuje len porušenosť a nedokonalosť „starého človeka“, ale tiež svätosť a dokonalosť „nového stvorenia v Kristu“. Keď sa po uverení v evanjelium podívame do tohto zrkadla, uvidíme tam, ako nás vidí Boh v Kristu – vidí tam stvorenie s odpustenými hriechmi, očistené, ospravedlnené – vidí tam nás ako nové stvorenie v Kristu Ježišovi tak, ako ho popisuje apoštol Pavel v 2. liste Korintským v 5. kapitole. Píše tam: „Takže ak je niekto v Kristovi, je novým stvorením; drievne pominulo, hľa, všetko je nové. Ale to všetko z Boha, ktorý nás zmieril sám so sebou skrze Ježiša Krista…“ (verše 17-18) Nielenže staré veci pominuli, ale všetko je nové, keď nás zmieril so sebou.

       Vo verši 21 oznamuje: „Lebo toho, ktorý nepoznal hriechu, učinil za nás hriechom, aby sme my boli spravodlivosťou Božou v ňom“. Píše tu o úplnej zámene: Kristus bol našou hriešnosťou učinený namiesto nás hriechom, aby sme my Božou spravodlivosťou boli učinení spravodlivými v ňom. Božia spravodlivosť je spravodlivosť bez kazu a poškvrny; spravodlivosť, ktorá nikdy nepoznala hriech. To je spravodlivosť, ktorú nám pripočítal, dal, Boh v Kristu. Potrebujeme sa dobre dívať do Božieho zrkadla, aby sme tam uvideli seba tak, ako nás vidí v Kristu Ježišovi Boh.

       Aj v 2. liste Korintským 3:18 Pavel píše o potrebe veriacich dívať sa do Božieho zrkadla, keď píše: „No, my všetci odostretou tvárou vzhliadajúc sa v sláve Pánovej sťa v zrkadle meníme sa na ten istý obraz, od slávy v slávu, ako od Ducha Pánovho“.  Aj Pavel, podobne ako Jakub, píše o zrkadle Božieho slova. Nehovorí, že toto zrkadlo nám veriacim zjavuje naše hriechy, ktoré boli v Kristu odstránené a viac už nemajú byť pripomínané, ale namiesto nich zjavuje slávu Pánovu na nás. Pavel tu píše, že je to Boží Duch, ktorý nás mení na obraz Božej  slávy. Tu, ako aj na iných miestach Písma nachádzame, že Boh ustanovil, aby jeho slovo a Duch pracovali vždy spolu a v harmónii. Práve vtedy, keď hľadíme do zrkadla Božieho slova, Boží Duch nás premieňa do podoby toho, čo zrkadlo zjavuje.  

       Aj  v 2. liste Korintským 4:17-18  apoštol Pavel hovorí o dívaní do zrkadla Božieho slova: „Lebo terajšie kratučké ľahké nášho súženia nám pôsobí prenesmierne veľkú večnú tiaž slávy, keď nehľadíme na veci, ktoré sa vidia, ale na veci ktoré sa nevidia. Lebo veci, ktoré sa vidia, sú dočasné; ale tie, ktoré sa nevidia, sú večné.“ Pavel v týchto veršoch učí, že verné a víťazné znášanie terajších dočasných súžení môže v nás veriacich spôsobiť veľkú večnú slávu, avšak iba vtedy, „keď nehľadíme na veci, ktoré sa vidia, ale na veci ktoré sa nevidia“ – to znamená, keď sa nedívame na veci dočasné ale na veci večné. Ak odvrátime zrak od večných vecí, súženie v nás už nebude spôsobovať ten dobrý želateľný výsledok. Tie večné veci nachádzame iba v zrkadle Božieho slova – to je to zrkadlo, do ktorého sa máme neustále a uprene dívať.         Božie slovo v tomto smere predkladá ako vzor tohto stanoviska a postupu príbeh Mojžiša. „Vierou opustil Egypt nebojac sa zúrivého hnevu kráľovho, lebo ako čo by bol videl neviditeľného, zotrval“ (Židom 11:27). Bolo to Mojžišovo videnie večného neviditeľného Boha a Spasiteľa svojho ľudu, ktoré mu dalo vieru a odvahu znášaš všetky utrpenia a ťažkosti a víťaziť nad ním. Takýto istý pohľad a videnie môže i nám dnes dať rovnakú vieru i odvahu. Takéto videnie nachádzame v podivuhodnom duchovnom zrkadle Božieho slovo, ktoré nám Boh dal i pre tento účel. Tajomstvo premieňajúcej milosti spočíva v tom, ako zachádzame s Božím zrkadlom. Pri správnom zachádzaní Boží Duch spôsobuje v našich životoch napĺňanie účinkov Božie ho slova ako ich nachádzame zapísané v Biblii a píšeme o nich aj tomto cykle.

Božie slovo – náš Sudca

V závere pojednáme o tom, ako Božie slovo zasahuje do našich životov ako náš Sudca.

V celej Biblii sa jasne uvádza, že úrad Sudca a právomoc súdiť patrí výlučne samotnému zvrchovanému Bohu. Napríklad v Starom zákone sa píše: v 1.Mojžošovej 18:25 Abrahám hovorí Hospodinovi: „… Či azda sudca celej zeme neučiní súdu?“ „Lebo Hospodin náš sudca, Hospodin náš zákonodarca, Hospodin náš kráľ, on nás spasí“ (Izaiáš 33:22).

       V Novom zákone  v Jánovi 3:17 Kristus hovorí: „Lebo neposlal Boh na svet svojho Syna, aby súdil svet, ale aby bol svet spasený skrze neho“. „Pán vie vytrhnúť pobožných z pokušenia a nespravodlivých dochovať trestaných ku dňu súdu“ (2. Petrov 2:9). Z týchto, ale aj z iných miest môžeme rozumieť, že Boh nemá záľubu v smrti bezbožníka, ale má záujem prejavovať milosť a spasenie.

       Na prvom mieste právo súdiť patri zvrchovaným a večným právom Bohu Otcovi. Tak píše apoštol Peter v 1. liste Petrovom 1:17 „A ak Otcom nazývate toho, ktorý bez ohľadu na osobu súdi podľa toho, aký je čí skutok…“. Tu je uvedené, že súd všetkých ľudí prináleží Bohu Otcovi. V 5. kapitole Jána Kristus zjavuje, že Otec sa rozhodol všetok súd zveriť Synovi, aby všetci ctili Syna tak, ako ctia Otca (verše 22-23). A opäť o tom hovorí vo veršoch 26-27: „Lebo ako má Otec život sám v sebe, tak dal aj Synovi, aby mal život sám v sebe. A dal mu právo a moc konať i súd, pretože je Synom človeka“. Úrad sudcu bol týmto prenesený s Otca na Syna. Tým sú povinní všetci ľudia preukazovať rovnakú česť Bohu Synovi ako Bohu Otcovi. Tým, že Kristus má dve prirodzenosti, Božiu i ľudskú a je Boží Syn a zároveň i Syn človeka, bude môcť pri súde podľa svojho uváženia a vlastnej skúsenosti brať ohľad na všetky slabosti a pokušenia ľudského tela.

         Ani Syn však nemá záľubu v súde a ponecháva autoritu súd na Božie slovo: „A keby niekto počul moje slová a neuveril by, ja ho nesúdim, lebo som neprišiel nato, aby som súdil svet, ale aby som spasil svet. Kto mnou pohŕda a neprijíma mojich slov, ten má, kto by ho súdil – slovo, ktoré som hovoril, to ho bude súdiť v posledný deň; lebo ja som nehovoril sám od seba, ale ten, ktorý ma poslal, sám Otec, mi prikázal, čo mám povedať a čo hovoriť. A viem, že jeho prikázanie je večný život. Čo teda ja hovorím, ako mi povedal Otec, tak hovorím“ (Ján 12:47-50). To znamená, že konečná autorita súdu je ponechaná Božiemu slovu, ktoré je nestrannou, nezaujatou, nezmeniteľnou Božou súdnou normou vzhľadom na ktorú sa jedného dňa budú všetci ľudia zodpovedať.

Zdroje

1) Zoznam literatúry, položka  27 a) Kniha I: Základy víry, str.53 – 58

Prechod na úvodnú stránku – Úvod

Prechod na I. diel – Prológ

Prechod na Najnovšie články na stránke

Umiestnené: 13. 6. 2025