Alebo iný hovorí: „Ja som sa narodil v kresťanskej rodine, moji rodičia sú kresťania a tak aj ja som kresťan“. Alebo preto, že ho jeho rodičia dali pokrstiť alebo preto, že prevádza rôzne náboženské alebo modlitebné aktivity je považovaný, alebo sa sám považuje za kresťana. A aj iné ďalšie argumenty počúvame od ľudí, ktorí sa považujú za kresťanov.

Mnohí sú presvedčení, že vďaka vykonávaniu rôznych náboženských činností sú, alebo sa stanú, kresťanmi. Vykonávanie týchto činností však človeka neurobí  kresťanom. Ale ak toto teda ešte nie je kresťanstvo, tak čo kresťanstvo potom je?

Ako už samotné slovo kresťan, kresťanstvo, naznačuje, toto pomenovanie súvisí s menom Ježiša Krista. Datuje sa, že toto označenie vzniklo v Antiochii (Sýria). Tam prišli Ježišovi učeníci z Jeruzalema. Títo všade po ceste rozprávali o svojej viere a rovnako tak aj v Antiochii. Kázali hlavne tu žijúcim Grékom. Títo ich počúvali a mnohí z nich uverili a obrátili sa k Ježišovi Kristovi. Založili zbor, pravidelne sa stretávali a vyučovali sa Božiemu slovu. A Božie slovo ovplyvnilo každodenný život týchto veriacich, takže oni inak mysleli, hovorili a jednali. Ich život sa zmenil, stali sa inými a to až tak, že ostatní ľudia si to všimli a divili sa aká zmena to u nich nastala. Ich život niesol znaky niečoho nového, novej kvality.

Pretože títo ľudia všade hovorili o Ježišovi Kristovi, hovorili a konali tak, ako on učil a kázal, napodobňovali ho svojim spôsobom života, ostatní si pre nich vymysleli meno „kristovci“. Meno „kristovci“ pochádza teda od slova „Kristus“. Tak boli spočiatku v Antiochii označovaní ľudia, ktorí verili v Ježiša Krista, hovorili o ňom ako učil a žil a podľa toho ich súčasníci poznali, že aj oni žijú podobne ako Ježiš Kristus.Poznali, že sú to nasledovníci Krista – a nie niekoho a ničoho iného -, čiže sú kristovci.

V Antiochii nasledovníkov Krista, Kristových učeníkov, Kristových nasledovníkov  teda označovali pomenovaním „kristovci“.  Traduje sa, že odtiaľ pochádza dnešné pomenovanie „kresťan“, „kresťanstvo“. Samotné slovo „kresťan“ a „kresťania“ však nevyjadruje skutočnosť nasledovania Ježiša Krista.  Zo samotného totho slovo nevieme „o čo ide“. Takým je len slovo „kristovec“, „kristovci“. Slovo „kresťan“ v slovenčine je technický pojem, ktorý už vyžaduje doplňujúce vysvetlenie, čo toto slovo významom určuje či znamená – pri použití tohto slova treba dodatočne vysvetliť „o čo ide“. Toto je, podľa histórie, jedno z možných vysvetlení slova „kresťan“, „kresťanstvo“.

Iné vysvetlenie sa opiera o akt krstu – o slovo „krst“. Tí, ktorí uverili v evanjelium Ježiša Krista na znamenie svojej viery sa dávajú „pokrstiť“.  Pritom ale pod biblickým krstom sa rozumie symbolické ponorenie celého veriaceho pod hladinu vody.

Nech je historicky správne ktorékoľvek vysvetlenie slova „kresťan“, „kresťanstvo“, obe vysvetlenia majú jedno spoločné: Toto pomenovanie súvisí s vierou v Pána Ježiša Krista. Súvisí s vierou v Božieho Syna, Ježiša Krista z Nazareta, ktorý prijal ľudské telo, aby zaplatil za hriech človeka. Keď však používame slovo kresťan a kresťanstvo, bolo by veľmi potrebné jasne vysvetliť (definovať), čo pod týmto slovom rozumieme a čo ním označujeme, lebo pod pláštik „kresťanstva“ sa podsúva veľa „nekresťanského“.

Kresťania sa svojim vonkajším vzhľadom ničím nelíšia od iných ľudí. Nenarástli im krídla a aj dážď prší a slnko svieti na nich rovnako ako na iných ľudí. A predsa! Je tu niečo, podľa čoho ich možno identifikovať.

Je to ich vnútorný postoj. Kresťan uveril, že Boh je a že je živý. Úprimne hľadal a našiel cestu k Bohu a v pokore srdca sa vrátil späť k svojmu Stvoriteľovi. Obracia sa k Bohu ako k svojmu nebeskému Otcovi. Má k nemu postoj rešpektu a úcty. Má s Bohom živý vzťah. Kresťanstvo je výrazom tohoto postoja.

Kresťanstvo je životný štýl. A to je to, podľa čoho je kresťan najlepšie rozpoznateľný. Kresťan uveril v Ježiša Krista a svojim životom sa snaží naplniť jeho slová a žiť tak, ako žil Ježiš. Šesťdesiat šesť kníh Biblie – zapísané Božie slovo – je zdrojom jeho poznania a štandardom pre jeho život. U kresťana je zhoda slov a skutkov. Kresťan miluje Ježiša Krista a túto lásku dokumentuje svojim životom.

Reálny, existujúci, žijúci kresťan má nedostatky, chyby a dopúšťa sa omylov. Ale! Má silu vstať a znovu kráčať. Nečerpá zo svojho, nejde vlastnou silou. Zdrojom jeho sily, lásky, pokoja, radosti je Ježiš Kristus. Kresťan nie je dokonalý, ale je nasmerovaný, otočený k Ježišovi Kristovi. Kráča s očami upretými na tento cieľ. Nie je dokonalý, ale smeruje k dokonalosti. Smeruje k večnému životu a je otočený tvárou tam, kde je Ježiš Kristus. A to je tretia charakteristika kresťana a kresťanstva.

1. Základ kresťanského života

Myslíme si, že takmer pre všetko v našom živote potrebujeme nejaký základ. Naše konanie sa musí o niečo opierať. Pri posudzovaní, pri prijímaní nových názorov, pri jednaní s ľuďmi vždy sa opierame o nejaké normy, vždy vychádzame zo základných predpokladov ktorým dôverujeme, na ktoré sa opierame a na ktoré sa odvolávame, že to tak je. Náš život, náš spoločenský pohyb a vzťah k prirodzenému a nadprirodzenému svetu vychádza práve z toho, čo sme do nášho života prijali ako normu, pravdu, o ktorú sa ďalej opierame, vychádzame z tejto pravdy a dôverujeme jej, že je pravdou bez ohľadu na meniace sa vonkajšie či vnútorné okolnosti. Potrebujeme vychádzať zo správnych predpokladov ako v materiálnom, tak aj v duchovnom živote, lebo len tak naše úvahy a závery z nich urobené budú v zhode s materiálnou či duchovnou skutočnosťou.

Náš pozemský život je niečo ako stavanie budovy. Tak ako pri stavaní budovy najprv potrebuje položiť dobrý a pevný základ, aby sa budova nezrútila, tak je tomu aj s našim duchovným životom, tak je tomu aj v kresťanstve. Čo je dobrý základ pre budovu, dom, to nám povedia inžinieri-stavbári. Čo je základom kresťanského života o tom nám hovorí Biblia. Ľudia všeobecne by mali poznať Bibliu – a menovite predovšetkým všetci tí, ktorí sa prehlasujú za kresťanov.

V Biblii máme na rôznych miestach život kresťana prirovnaný k budovaniu alebo stavaniu budovy. Základy sú prvou a najdôležitejšou časťou budovy. Určujú maximálnu výšku a váhu budovy. Slabý základ – slabá a malá budova. Medzi základom a budovou je úzky vzťah. Tak tomu je aj v duchovnom živote. Človek sa nadchne pre krásne myšlienky kresťanstva, ale ak nepoloží dobrý alebo žiaden základ, jeho duchovná budova sa nakláňa a často aj zrúti. Z nadšenia, zo zápalu ostane často len zrúcanina sľubov, modlitieb, často nesplnených a nedosiahnutých zámerov. A dôvod zlyhania je jeden: je to základ, ktorý nebol položený riadne a nemohol uniesť budovu, ktorá mala byť na ňom postavená.

Čo je Bohom určený základ pre život s nim?

Biblia nám na túto otázku dáva jasnú odpoveď: „..iný základ nemôže nikto položiť mimo toho, ktorý je položený, ktorým je Ježiš Kristus“. Ježiš Kristus je základ, základný kameň, ktorý pre našu duchovnú stavbu dal sám Boh. Pravý základ kresťanského života je Ježiš Kristus sám – nič iného a nikto iný. Nemôže ním byť žiadny obrad, ceremoniál, filozofia alebo niečo iné, ale len sám Ježiš Kristus. Len on je tou pravou skalou, pravým a skutočným základom a len v ňom a skrze neho je spasenie našich životov. A len na tomto základe budovaný život je životom s Bohom, Božou stavbou.

2. Rozpoznanie falošného základu – značky na bludných cestách

Často prichádzajú za nami ľudia a hovoria nám o potrebe dať si do poriadku náš vzťah s Bohom. To je správna a dobrá pripomienka, užitočné napomenutie. Ide ale o to, čo nám ponúkajú ako správnu cestu, čo nám ponúkajú ako riešenie pre náš život. A pre človeka vyvstáva otázka, ako rozpoznať, či to, čo nám hovoria a ponúkajú, je naozaj tou správnou cestou, ktorá nás naozaj privedie k Bohu. Rozpoznať to môžeme podľa odpovedí na tri nasledovné otázky:

1. Kto je Ježiš Kristus?

Biblická odpoveď: Ježiš Kristus je Boh. Stal sa človekom a zomrel na kríži za hriechy ľudstva. Vstal z mŕtvych a je živý.

2. Čo je Biblia?

Biblická odpoveď: Je to zapísané Božie slovo. Všetko, čo potrebujeme vedieť o Bohu, o Ježišovi Kristovi, o našej ceste k spáse sa môžeme dozvedieť len a len z Biblie pozostávajúcej so šesťdesiatich šiestych kníh – a iba prostredníctvom nej. Niet iného zdroja.

3. Ako môžeme byť spasení?

Biblická odpoveď: Spasenie je z milosti, nie zo skutkov. Je to dar.  Spasení sme jedine vierou v Ježiša Krista. Z milosti a jedine vierou. Žiaden ľudský skutok nie je dostatočný k tomu, aby sme sa dostali do neba.

Toto sú tri najdôležitejšie otázky a podľa odpovedí na ne sa už dá zorientovať, či ide o biblické spoločenstvo alebo nie. Okrem tohto ľudia zo siekt a kultov tvrdia, že oni sú tí praví a jedine oni majú pravé poznanie a učenie o ceste spasenia. Všetkých ostatných popierajú, znevažujú a odmietajú.

Falošné učenia, spoločnosti, ktoré ponúkajú falošný základ, nesprávnu cestu, vám aspoň na jednu z týchto otázok dajú inú ako uvedenú odpoveď. Môžu popierať božstvo Pána Ježiša Krista a jeho nadprirodzené narodenie z panny. Môžu vám hovoriť, že spasený môžete byť zo skutkov alebo kombináciou milosti a vlastných skutkov. Možno vám budú popierať Bibliu ako Božie slovo a tvrdiť, že Biblia je len ľudské slovo a jedine ich učenie je to správne a pravdivé – alebo, že len ich preklad Biblie je správny.

Budú vás presviedčať, že jedine oni sú tým pravým spoločenstvom (cirkvou), v ktorom nájdete svoje spasenie. Povedané inými slovami: Budú tvrdiť, že ich cirkev (spoločenstvo) je spásonosné. Budú tvrdiť, že v ich cirkvi sú nazhromaždené poklady milosti, z ktorých pre svoje spasenie budete môcť čerpať, ak sa stanete členom ich cirkvi. Toto sú hlavné značky bludných ciest.

Veríme, že:  Jediným, Bohom určeným základom pre spasenie človeka je Ježiš Kristus, ktorý sa stal človekom a zomrel za naše hriechy. Vierou v neho môžeme dosiahnuť odpustenie našich hriechov a byť spasený tak, ako nám o tom dáva výpoveď Biblia, ktorá je zapísaným Božím slovom.

Súvisiaci článok: Budova kresťanskej viery. Píšeme v ňom o tom, ako položiť do svoj života základ, ktorým je Ježiš Kristus.

evanjelium – dobrá správa

Život s Bohom V článku sa píše o uverení v evanjelium, prijatí Ježiša Krista a položení základu pre život, pre život s Bohom.

Cesta spasenia hriešnika Z cyklu Malé úvahy o veľkých veciach

Istota Božieho súdu Článok z archívu.

Dobrá správa v článkoch Michaela Steedmana

Dobrá správa v článkoch iných autorov

Ďalšie články s dobrou správou:

Neodchádzajte z Jeruzalema

svedectvá

Cesta k Bohu Moje svedectvo o obrátení a znovuzrodení.

Svedectvo o obrátení Petra V. Článok a audio.

Kto je taký ako náš Boh? Svedectvo jednej mamičky o našom Bohu.

Kam smeruje môj život? Hľadal som zmysel života.

Moje svedectvo Uveril som v Ježiša Krista ako svojho osobného Spasiteľa.

Osobné svedectvo Svedectvo Prof. Johna Hartnetta o obrátení sa k Bohu.

Som fyzik Prehhovor Prof. Johna Hartnetta k jeho prednáškam na konferencii v Žiline.

Linka na svedectvá o obrátení k Bohu uložené v archíve.

V prvej kapitole listu Rímskym čítame, že človek je súdený už len samotným faktom stvorenia, lebo podľa stvorenia by mal človek byť schopný uvedomiť si, že existuje Boh a Boha uctievať. Dôsledkom toho, že človek tak nerobí, je ľudská nemorálnosť. V druhej kapitole tohto listu sa Pavol presúva od svedectva prírody k samotnému človekovi a jednoduchým spôsobom usviedča a privádza všetkých ľudí pod Božie odsúdenie. Tejto téme z druhej kapitoly listu Rímskym sa venujeme v tomto článku.

Úvod

To, čo odsudzuje každého človeka v kapitole dva, je predovšetkým jeho súdenie druhých (odsudzovanie, kritizovanie) a tiež jeho vlastné svedomie. Pavol v tejto kapitole prehlasuje, že aj vo vnútri človeka je sudca. Jednak nás teda súdi príroda, ale tak isto aj my sami seba súdime. Uvidíme, že Pavol v tejto kapitole tvrdí oveľa viac než len to, že sme hriešnici a že už len kvôli tomuto nášmu postaveniu pred Bohom si zaslúžime spravodlivé Božie odsúdenie.

       Viem, že toto nie je zvesť plná šťastia a radosti, ale Pavol preto, aby mohol predložiť dobrú správu evanjelia, chce, aby človek chápal a poznal svoje skutočné postavenie pred svätým Bohom. Častokrát je táto správa ťažká, aby ju človek prijal (strávil), a to preto, lebo o sebe zmýšľa oveľa lepšie, než aký v skutočnosti je. Môžeme niekoho primať k tomu, aby uznal, že je hriešnik – veď predsa všetci robíme chyby a nikto nie je dokonalý – ale to, čo ľuďom bráni prijať spasenie, je, že svoje hriechy nepovažujú za nič také strašné a veľké, za čo by si zaslúžili úplné Božie odsúdenie.

       Hovorili sme s ľuďmi na ulici a jeden mladý muž povedal: „Áno, pácham hriechy, ale to nie je nič také, o čo by sa Boh nejako veľmi zaujímal. To sú len také malé hriechy.“ Vyznanie nedokonalosti je jedna vec, ale priznať, že táto nedokonalosť si zaslúži večné odsúdenie, je druhá vec. To je ale práve to, o čom Pavol chce čitateľov a poslucháčov presvedčiť v druhej kapitole listu Rímskym. Začneme hneď prvým veršom: „Preto si neomluviteľný, ó, človeče, každý, kto súdiš, lebo v čom súdiš iného, sám seba odsudzuješ, lebo robíš to isté sám ty, ktorý súdiš“ (2:1).

Istota Božieho súdu

Keď Pavol začína druhú kapitolu slovami: Preto si neomluviteľný – odkazuje sa na posledný verš prvej kapitoly (1:32) a na tých, ktorí, dobre poznali právo Božie. Ty, človeče, vieš, že Boh je spravodlivý, a preto nemáš výhovorky. Pavol vo všeobecnosti upozorňuje každého človeka, že je bez akejkoľvek výhovorky. Hovorí mu: „Nemáš nič, čím by si sám seba obránil.“ Žiadnej výhovorky nemáš preto, lebo ty súdiš iných. Človek, na ktorého Pavol ponajprv útočí, je človek morálny – „dobrý človek“. Dôvod, kvôli ktorému sme ho nazvali „dobrým človekom“, je ten, že rozoznáva dobré od zlého. Jeho dobrota nie je v tom, že nie je alkoholik, alebo že nemláti svoju ženu a nerobí ani iné zlé veci. Preto, že je takým morálnym človekom, tak ukazuje prstom na niekoho iného. Čo z neho robí morálneho človeka? O sebe je presvedčený, že je morálny preto, lebo nepije, ale ten druhý je nemorálny preto, lebo pije. Boh mu na to hovorí, že v tej chvíli už nemá žiadnu výhovorku.

       Ak si niekedy kritizoval skutky iného človeka, a ak v čomkoľvek súdiš iného človeka a povieš „to, čo on urobil, je zlé“ bez ohľadu na to, aké to bolo otrasné, Pavol ti hovorí, že hneď, vo chvíli, keď to urobíš, keď vynesieš svoj súdny výrok, stávaš sa vinný. Hovorí, že je to preto, lebo čokoľvek, čo súdiš, robíš aj ty sám. Všetci môžeme o Hitlerovi povedať: „To, čo ten človek urobil, je zlé, strašné, veď to je horšie, ako čo robí zviera.“ Pritom ty si nespôsobil druhú svetovú vojnu, nesnažil si sa ani vyhladiť židovský národ, ale tento istý hriech prebýva v tvojom srdci. Aj keď si nikoho nezavraždil, tak si nenávidel, a preto hneď, ako sa stávaš sudcom a kvôli nejakému hriechu ukážeš prstom na niekoho iného, tak ti Písmo hovorí: „Dobre, ale teraz si vinný aj ty!“

       Verš dva hovorí o dvoch veciach: „A vieme, že súd Boží je podľa pravdy na tých, ktorí robia také veci.“ Tou prvou je istota Božieho súdu a druhou to, že Božie odsúdenie je podľa pravdy. Hovorí: Vieme, že existuje Boží súd. Preto, že to vieme, mali by sme sa pripraviť na stretnutie s naším Stvoriteľom. Prečo by sme sa mali pripraviť na toto stretnutie? Dôvod je veľmi jednoduchý a praktický – lebo vieme, že všetci ľudia sa s ním musia stretnúť. Písmo o tom svedčí s nespochybniteľnou istotou (pozri napr. Rímskym 3:1-19). Denne sa pripravujeme na budúce udalosti. Je to úchvatné, že denne robíme praktické veci, aby sme predišli nepríjemným situáciám. Napr. kúpeme alebo sprchujeme sa preto, lebo zo skúsenosti vieme, že ak to neurobíme, neskôr budeme zapáchať. Umývame si zuby preto, lebo prakticky vieme, že ak to nebudeme robiť, tak príde deň, keď nám zuby povypadávajú. Tieto veci vieme a tak ich denne prakticky vykonávame, ale veľmi často úplne ignorujeme to, čo nevyhnutne príde, a tým je Božie odsúdenie v deň, keď sa stretneme s Bohom tvárou v tvár. Ľudia sa však deň čo deň správajú tak, ako keby toto vôbec nebola pre nich dôležitá otázka, ako keby o toto vôbec nešlo.

       Počas evanjelizácie na ulici sme sa rozprávali so skupinou mužov. Jedného z nich som sa opýtal: „Čo urobíš, keď sa stretneš s Bohom?“ Odpovedal mi: „Vieš čo, to je podivná otázka. My tu nezvykneme len tak posedávať a hovoriť o takýchto postranných, nepodstatných otázkach pre celý ten čas, čo tu žijeme.“ Pýtam sa: „Teda to je nepodstatná otázka? Ale toto je otázka na celý náš život a dôvod našej existencie.“ Jediný dôvod, prečo si teraz tu, je kvôli tomu dňu, keď nakoniec zomrieš a stretneš sa s Bohom, lebo cieľom existencie človeka bolo priniesť Bohu slávu. Človek sa však teraz dostal už do bodu, kde hovorí, že toto je nepodstatná otázka a že sú tu vážnejšie veci, o ktoré sa treba starať. Pritom je veľmi dôležité, čo máme v zozname svojich vecí na prvom mieste. Potrebujeme mať na pamäti a uvedomiť si skutočnosť tohto života, a to preto, lebo často za skutočnosť považujeme iba to, čo môžeme vidieť, ale to, čo je „ešte viac skutočné“, je to, čo nie je možné vidieť – a to je Boh. On je skutočnosť a zdroj celého vesmíru. A tak po prvý raz vidíme, že Boží súd je nevyhnutný. Je to realita, skutočnosť, ktorej neunikneme.

Boží súd je podľa pravdy

Človek má na všetko skreslený pohľad, a to kvôli hriechu. Boh ale nie je nijako zasiahnutý touto chorobou a jeho súd je vždy správny, pravdivý. Ak vznikne otázka, či je pravda to, čo hovorí Boh, alebo to, čo hovorím ja človek, tak má pravdu Boh, lebo ja človek som teraz už hriešne stvorenie. To je to, čo sa Pavol snaží povedať každému človekovi: „Boh ťa bude súdiť a bude ťa súdiť podľa pravdy.“ Nevynesie súd na základe tvojej rasy, ani na základe tvojej životnej úrovne, nebude ťa súdiť podľa tvojej národnosti, ale bude to súd podľa jeho pravdy, podľa Božieho slova. To je to ďalšie, čo by sme mali držať na pamäti.

Pred Božím súdom niet úniku

Pavol hovorí: „A či to myslíš, ó, človeče, ktorý súdiš tých, ktorí páchajú také veci, a sám robíš to isté, že ty ujdeš súdu Božiemu?“ (verš 3). Pavol tým hovorí: „Pozri sa, dobre, teda ty môžeš súdiť dobré a zlé. Dobre, ty sa teda pozrieš na hromadnú vraždu a povieš: To je zlé, to si zaslúži odsúdenie.“ Ďalej hovorí: „Ak ty môžeš súdiť iných a ty sám si hriešny, myslíš si, že ty sám ujdeš svätému Bohu, ktorý ťa bude súdiť? Ty si myslíš, že sa Boh chystá nejako prehliadnuť to, čo si urobil?“ Vedie človeka k tomu, aby si uvedomil, že: „Nie je žiadny únik a žiadne výhovorky pred tým, k čomu máš prísť. Keď ty, nedokonalý človek, môžeš súdiť to, čo je správne alebo nesprávne, o koľko viac dokonalý Boh môže súdiť teba.“ Je obrovský rozdiel medzi Božím zákonom (súdom) a ľudským zákonom. V ľudskom zákone sú oblasti, cez ktoré sa dá uniknúť. Sú v ňom diery.

       Niekto sa môže nejakým spôsobom vyhnúť tomu, čo urobil, alebo sa aj nikdy ani nemusí prísť na to, čo človek urobil. Nesmierne množstvá ľudí spáchali zločiny a nikdy neboli chytení preto, že nepoznáme všetko. Nevieme sa dopátrať pravdy o každej situácii, a tak ľudia môžu uniknúť zodpovednosti za svoje zlé skutky pred svetským zákonom. Pred Bohom to tak ale nie je. Pred ním niet žiadneho úniku. Čítame: „lebo všetci ľudia stoja nahí pred tým, ktorý bude súdiť živých aj mŕtvych.“ Tvoj hriech nebude ani neobjavený, ani neodkrytý Bohom. Na rozdiel od ľudského zákona Boh hriech neprehliadne, ani naň len tak nepozabudne.

       Druhou vecou je, že podľa ľudského zákona môžeme spáchať zločin na jednom mieste, potom sa presunúť na iné miesto, a dostať sa spod vplyvu, spod účinnosti zákona štátu, v ktorom bol zločin spáchaný. Niekto spáchal nejaký zločin napr. v Spojených štátoch a neskôr ho objavili napr. v Taliansku, ale v Taliansku zákony USA neplatia a Taliansko ho do USA nechce vydať, a tak tento človek je už mimo súdnictva USA a odsúdenia. Človek má teda možnosť spáchať zločin a presťahovať sa niekde inde. Ale u Boha to takto nie je. Žalmista hovorí: „Kam by som zašiel od tvojho ducha? Alebo kam by som utiekol pred tvojou tvárou? Keby som vystúpil na nebesia, tam si ty; keby som si postlal v hrobe, hľa, i tam si. Keby som vzal krídla rannej zory, aby som zaletel a býval pri najďaľšom mori, i tam by ma sprevadila tvoja ruka, a pochytila by ma tvoja pravica“ (Žalm 139:7-10). Neexistuje miesto, kde neplatí Boží zákon. Pre človeka neexistujú žiadne zadné vrátka, ani žiadny únik pred Bohom a jeho súdom.

       Aj v štvrtej knihe Mojžišovej v 14-tej kapitole Boh hovorí ľuďom, kto on je naozaj. Hovorí: „Ja som Hospodin, ja som Boh plný milosti a milosrdenstva. Ten, ktorý je pripravený odpúšťať, dávajúc milosrdenstvo tisícom“ (verše 17-18). Ale na konci tohto veľkého úvodu k Božiemu charakteru je uvedené: „… ktorý však nijakým činom nenechá bez trestu vinného…“ (verš 18). Tým hovorí: „Nie je žiadny spôsob, ako by vinník predo mnou utiekol.“ V Božom zákone nie je žiadna poznámka alebo klauzula, ktorá by umožnila niekomu vinnému utiecť cez dieru v zákone. Jediný spôsob, ako človek môže uniknúť pred Božím súdom, je ten, že sa dostane z väzenia tým, že uverí v evanjelium Ježiša Krista. Ale inak je Božie odsúdenie večné a neexistuje pred ním žiadny únik.

Božia všeobecná milosť

Určite sanikto nebude hádať, že keď Adam a Eva zhrešili, Boh ich hneď mohol hodiť do hlbín pekla. On ale ukázal svoju milosť – dovolil im žiť. Každý človek sa narodil s Adamovou prirodzenosťou. Ak by Boh chcel byť už vo chvíli jeho narodenia úplne spravodlivý, ak by nemal žiadnu trpezlivosť a zhovievavosť, tak má právo odsúdiť každé novonarodené dieťa na celú večnosť. Žiaden človek nemá právo existovať. Že tomu tak nie je, je len Božia dobrota. Ľudia sa pýtajú: „Ako môžem vedieť, že je Boh dobrý? Ako to vieš ty?“ Tiež sa veľmi často pýtajú: „Ak je Boh taký dobrý, prečo teda hladujú ľudia v Afrike, prečo sa tam s nimi tak zle nakladá?“ Dôsledok toho, že Boh je dobrý, je ten, že väčšina z ľudí na svete nehladuje, a že ešte aj ty sa každý deň môžeš tešiť z dobrého jedla. Pred tým, než si bol zachránený, zaslúžil si si len a len súd, a aj napriek tomu si mal strechu nad hlavou, mal si si čo obliecť a nehladoval si, a to všetko len vďaka Božej dobrote, a k tomu ešte pripočítaj, že aj tento deň ešte stále dýchaš.

       Pre človeka, ktorý nie je znovuzrodený, ktorý neučinil pokánie zo svojich hriechov, je práve prejavom Božej dobroty a milosti to, že môže žiť ešte ďalšiu chvíľu. Dôvod, prečo mu je dovolené žiť, spočíva v očakávaní, že bude činiť pokánie zo svojich hriechov („Neodkladá Pán váhajúc so zasľúbením, ako ho niektorí majú za takého, ktorý váha a odkladá; ale zhovieva vzhľadom na nás, pretože nechce, aby niektorí zahynuli, ale aby všetci prišli ku pokániu“ – 2. Petrov 3:9). Pavol formou otázky vo verši štyri hovorí: „Ty tým všetkým pohŕdaš. Pohŕdaš Božou dobrotivosťou. Pozeráš sa na Božiu dobrotu, ale pozeráš sa na ňu zhora, ako keby si bol lepší ako On.“ Človeka sa pridŕža obrovská pýcha a postoj, že si nejako zaslúži Božiu dobrotu a Božiu zhovievavosť, že má na ne akoby nejaké právo.

       Boh však ukázal a ešte stále ukazuje svoju milosť každému jednému človekovi na tomto svete. V tomto všetkom vidíme doktrínu o všeobecnej Božej milosti.

Nikto si nezasluhuje spasenie

Pri pouličnej evanjelizácii mi jeden človek, s ktorým sme sa zhovárali, povedal: „Vieš, to, čo vy tu hovoríte, jednoducho nie je pre mňa. Ja mám iné ciele, pred sebou mám iný program a na starosti mám iné veci.“ Jeho priateľ, ktorý bol s ním a tiež počúval svedectvo evanjelia, ho prerušil a pripomenul mu: „Teraz už musíme ísť na párty.“ Rozmýšľal som o tom, ako tento človek môže vedieť, že má pred sebou ešte ďalší deň života? Boh mu môže zobrať život kedykoľvek. Je arogantné povedať: „Toto nie je pre mňa, ja mám teraz veci, ktoré sú pre mňa dôležitejšie.“ Ale to len ukazuje pravdu Pavlovho prehlásenia, že človek pohŕda Božou dobrotou. Takéhoto človeka nachádzame v podobenstve evanjelia podľa Lukáša (kapitola 12), ako si žije svoj život a zhromažďuje bohatstvo úrody. Hovorí si: „Viem čo urobím! Zborím svoje sýpky a postavím si väčšie.“ A pritom vo svojom živote úplne ignoruje Boha. Božie slová na jeho adresu sú: „A Boh mu povedal: Blázne, tejto noci požiadajú tvoju dušu od teba, a to, čo si nahotovil, čie bude? Tak je to s tým, kto si zhromažďuje poklady a nie je bohatý v Bohu“ (Lukáš 12:20-21).

       Človek popiera a zapiera Boha, buduje svoj vlastný život, ale pritom si vôbec neuvedomuje, že Boh už predurčil deň, v ktorom každý človek príde na jeho súd (Skutky 17:31). Ak máme vo svojich mysliach nejakú pochybnosť o tom, či sme alebo nie sme znovuzrodení, tak už by sme ďalej nemali pohŕdať Božou dobrotou, ale mali by sme si uvedomiť, že nám dovolil žiť až po túto chvíľu a urobil všetko len preto, aby nám zjavil seba. Mali by sme činiť pokánie a odvrátiť sa od svojich ciest späť k nemu.

       U veriaceho človeka je toto princíp, ktorý ho motivuje ísť ďalej a motivuje ho aj k službe. To, čo mňa motivuje viac ako čokoľvek iné, je, že si uvedomujem, čo som si zaslúžil. Každý jeden z veriacich v evanjelium Ježiša Krista bol raz dieťa hnevu a naším otcom bol diabol. Boh nám aj napriek tomu dovolil žiť, a to aj napriek tomu, že veľkú časť života sme Boha odmietali a chodili po svojich cestách. Častokrát by ma on bol mohol odsúdiť aj za málo, ale miloval ma a mal so mnou trpezlivosť. Rovnako tak aj s ostatnými.

       Viem, že Ježiš Kristus zomrel za mňa. Dôvod, prečo mu teraz chcem slúžiť, je ten, že si uvedomujem, že si zaslúžim spasenie práve tak, ako každý iný – čo znamená, že si ho vôbec nezaslúžim. Zaslúžil som si len odsúdenie a hnev. Nebolo žiadneho dôvodu, prečo by ma Boh mal zachrániť, lebo deň čo deň som ním pohŕdal, ale on bol trpezlivý a bol ku mne dobrý. Zachránil ma a ešte mi dal aj dobrý život, lásku a milosť. Preto, že Ty si mi dal všetko, čo ja môžem teraz dať Tebe? Čím Ti môžem slúžiť? Máme motiváciu pre službu a tou je Božia dobrota.

       „Ale podľa svojej tvrdosti a nekajúceho srdca hromadíš sebe hnev na deň hnevu a zjavenia spravodlivého súdenia Boha“ (verš 5). Tu, vo verši 5, je uvedený dôvod, prečo sa človek správa tak, ako sa správa. Pavol hovorí: „Človeče, ty si zatvrdil srdce proti Bohu. Nechceš činiť pokánie a kvôli tomuto všetkému si uskladňuješ, zhromažďuješ Boží hnev.“ Vždy, keď odmietneš ponúknutú Božiu dobrotu, vždy, keď sa ráno zobudíš a odmietaš ho, si do svojich zásob pridávaš malý kúsok hnevu voči sebe. Nakoniec bude na teba Boží hnev vyliaty podľa toho, koľko si si ho nazhromaždil.

       Táto situácia je podobná situácii s ľuďmi, ktorých vídame na ulici, ako chodia s vozíkmi a zbierajú papier, kartóny. Zbierajú, pridávajú kus po kuse, ich zbierka sa zvyšuje, množstvo im narastá až s tým nakoniec prídu do zberne a za to, čo nazhromaždili, dostanú peniaze.

       Pavol hovorí, že „to je to, čo robíš práve teraz. Ty si len zbieraš Boží hnev. Na konci potom dostaneš za to mzdu a podľa množstva, ktoré si si nazbieral, ti bude vyplatené.“ Božie odsúdenie je v súlade s Božou milosťou a dobrotou, ktoré ľudia odmietli. Je podľa pravdy a v súlade s tým, čo kto urobil a koľko Božej dobroty človek odmietol.

Podľa tvojich skutkov

Odplata na súde, súdny výmer, bude stanovený podľa tvojich skutkov: „ktorý odplatí jednému každému podľa jeho skutkov“ (verš 6). Bude to podľa toho, čo si (u)robil.

       Nie sme súdení podľa svojho pôvodu či rodiny, do ktorej sme sa narodili. Žid nemôže povedať: „Preto, že som sa narodil ako Žid, patrím k židovskému národu a som potomkom Abraháma, nebudem súdený.“ Boh hovorí: „Je to podľa toho, čo robíš.“ A tiež hovorí: „a síce tým, ktorí v trpezlivosti dobrého skutku hľadajú slávu a česť a neporušiteľnosť – večným životom, a svárlivým a tým, ktorí neposlúchajú pravdy, ale poslúchajú neprávosť, bude prchlivosť a hnev; súženie a úzkosť na každú dušu človeka, ktorý robí zlé, na dušu Žida predne, i Gréka. Ale sláva i česť i pokoj každému, kto robí dobré, Židovi predne, i Grékovi“ (verše 7-10). Tento text Písma je často nesprávne chápaný. Tí, ktorí chcú dokázať a z Písma ukázať, že musíme konať dobré skutky, aby sme sa dostali do neba, poukazujú práve na tieto verše. Potvrdzujú ich argument: „Vidíš? Tu čítame, že to je v trpezlivom konaní dobrých skutkov. Tí, ktorí robia dobré skutky, dostanú večný život.“ Pritom im ale úplne uniká celý zmysel a kontext tohto textu. Pavol tu neurčuje žiadne prostriedky pre získanie ospravedlnenia. Pavol hovorí o prostriedkoch Božieho súdu. Hovorí: „Toto sú pravidlá spravodlivosti.“ Je pravda, že ak si znovuzrodený, potom budeš v trpezlivom zotrvávaním hľadať slávu a česť. Nie svoju slávu a ani nie svoju česť, ale Božiu. Vieme, že toto nás nezachraňuje a ani nezachráni, lebo spasenie a všetko, čo so spasením súvisí, je z viery a z milosti. Ale dôkazom a ovocím ospravedlnenia je to, že konáme dobré skutky.

       Zlí (neospravedlnení, nespasení) robia niečo úplne iné, a to sú „tí, ktorí sú svárliví a ktorí neposlúchajú pravdy.“ Slovo svárlivý podľa niektorých prekladov označuje tých, ktorí vyvolávajú rozpor, čo znamená, že hľadajú svoju vlastnú cestu k Bohu. Boh stanovil cestu spasenia, ale oni k nemu hľadajú inú cestu. Boh povedal „len skrze Krista“, ale oni s tým nesúhlasia, sú s Božou požiadavkou v rozpore a hovoria: „Ja to urobím a zvládnem skutkami.“ Tí, ktorí dobrovoľne, vedome bojujú proti evanjeliu Ježiša Krista a hovoria: „Nie, cesta len skrze Ježiša Krista nie je správna cesta. Ja mám svoje vlastné predstavy o tom, ako sa to má urobiť.“ Boh im na to hovorí, že ich odsúdenie bude väčšie. Pavol vlastne hovorí: „Rob všetky dobré veci, ktoré Božia spravodlivosť požaduje a to je to, čo vyžaduje Boží zákon. Ak to nerobíš, budeš odsúdený.“

       Vo veršoch 11 a 12 Pavol predkladá ďalšiu myšlienku o Božom odsúdení: „… Boh nehľadí na osobu. Lebo všetci, ktorí hrešili bez zákona, bez zákona i zahynú. A všetci, ktorí hrešili pod zákonom, budú zákonom odsúdení.“ Tu predovšetkým hovorí, že Boh nemá žiadnych miláčikov – Boh je nestranný, je nezaujatý. Boh si o tebe nemyslí, že si lepší ako niekto iný, alebo ako všetci ostatní. Ťažko to chápeme preto, lebo sme sústredení sami na seba. Prečo je to tak, že si každý básnik myslí, že jeho básne sú tie najlepšie? Prečo si každý maliar myslí, že jeho obrazy a jeho umenie je práve to najlepšie? Prečo si rodič myslí, že jeho dieťa je krajšie, lepšie a múdrejšie ako deti všetkých iných? Je to preto, lebo veľmi milujeme sami seba a sme úplne zamestnaní len sami sebou – toto vedie priamo k Božiemu odsúdeniu.

       Pred tým než sme dosiahli spasenie, sme si mysleli, že aj keď Boh bude súdiť každého iného podľa svojho vysokého štandardu, vo svojom srdci má zvláštne miesto práve pre mňa, a to práve preto, lebo vidíme seba v lepšom svetle ako všetkých ostatných. Tak to ale nie je – Boh nehľadí na osobu, pre všetkých má rovnaký meter. Židom hovorí: „Pred súdnou stolicou nie ste ničím zvláštnym len preto, že ste potomkami Abraháma.“ Pohanom zase hovorí: „Preto, že nie ste z Abrahámovho potomstva, neznamená to, že utečiete Božiemu súdu.“

       Pavol ďalej hovorí, ako bude súd prebiehať, podľa čoho bude Boh súdiť: „Lebo všetci, ktorí hrešili bez zákona, bez zákona i zahynú. A všetci, ktorí hrešili pod zákonom, budú zákonom odsúdení“ (verš 12). Teda všetci, ktorí hrešili pod zákonom, budú zákonom odsúdení a zahynú.

       Mnohí ľudia na základe verša 12 hovoria: „Všetci tí, ktorí nikdy nepoznali úplné Božie požiadavky, pôjdu do neba.“ Úplne im unikla podstata toho, o čom Pavol hovorí. Pavol sa v tejto druhej kapitole nikoho nesnaží oslobodiť. Pavlov cieľ je každého priviesť pod odsúdenie. Hovorí: „Tebe nebol daný žiadny zákon? Ak ti nebol daný zákon, potom budeš súdený bez zákona.“ V ďalších veršoch hovorí, ako bude súd prebiehať: „Lebo nie poslucháči zákona sú spravodliví u Boha, ale činitelia zákona budú ospravedlnení. Lebo keď pohania, nemajúci zákona, prírodou robia to, čo požaduje zákon, tí teda nemajúc zákona sami sebe sú zákonom, ako takí, ktorí ukazujú dielo zákona napísané vo svojich srdciach, o čom spolu svedčí aj ich svedomie, ako spolu svedčia aj ich myšlienky, ktoré sa navzájom obviňujú alebo aj vyhovárajú“ (verše 13-15).

       Pavol v skutočnosti hovorí, že „človek bude súdený podľa toho poznania, ktoré dostal a prijal“, ale samotné poznanie alebo nepoznanie nikoho neoslobodí. Božie odsúdenie bude rôzne, ale bude, len Židia a pohania budú odsúdení iným spôsobom. Pre Žida, ktorý bol pod zákonom, bude odsúdenie zákonom, ktorý poznal. Pohania, tí, ktorí nemali zákon a nemali zákonom zjavenú Božiu vôľu, sú si zákonom sami sebe. Je v ich vnútri, majú ho v sebe, majú ho vrodený. Pavol sa pýta: „Prečo pohania, ktorí nemajú zákon, robia práve tie veci, ktoré sú napísané v zákone?“ Človek, bez ohľadu na to, aký je skazený, vie, že je zlé napríklad niekoho zavraždiť. Vie to zo svojej prirodzenosti: „Lebo keď pohania, nemajúci zákona, prírodou robia to, čo požaduje zákon, tí teda nemajúc zákona sami sebe sú zákonom“ (verš 14).

       Okrem toho, ľudia v každej civilizácii, v každej spoločnosti a v každej komunite majú svoje zákony a pravidlá spolunažívania. Vedia, lebo si to tak stanovili, že ak si privlastnia niečo, čo im nepatrí, je to zlé. Aj keď nemajú Bibliu, tak vedia, že krádež je zlá. Boh k tomu hovorí: „Preto, že to vedia a vo svojej spoločnosti si ustanovili pravidlá, ktoré potom porušia, sú potom súdení zákonom, ktorý si sami stanovili.“

       Boh tým, ktorým nebol otvorene (zjavne) daný Boží zákon, hovorí: „Tvoje vlastné svedomie ťa odsúdi.“ Toto všetci dobre poznáme ešte z doby pred tým, než sme boli spasení. Ako je napríklad možné to, že ešte skôr, než som bol spasený, som vedel, že klamstvo je zlá vec, že je to hriech? Ako to, že som sa vo svojom vnútri cítil odsúdený za to, čo som urobil? Bolo to preto, že ma súdila moja vlastná prirodzenosť. Moje svedomie a moje myšlienky. Žid bude súdený zákonom a tí, ktorí sú bez zákona, ktorí sa nenarodili alebo nežili v rodinách kresťanov, ktorí nepočuli evanjelium, budú súdení svojím svedomím a všetkým tým, čo si sami stanovili v svojich mysliach, a potom to následne porušili – a to urobil každý jeden človek. Preto Boh cez Pavla hovorí: „Všetci sú vinní a všetci budú odsúdení.“ Tí, ktorí sú bez zákona, budú odsúdení bez neho – ale odsúdení. Tí pod zákonom budú odsúdení zákonom – ale tiež odsúdení. Kedy k tomu dôjde? To je uvedené vo verši 16: „v deň, keď bude Boh súdiť skryté veci ľudí podľa môjho evanjelia skrze Ježiša Krista.“

Aký cieľ sleduje Pavol vo veršoch 1 až 16?

Pavlovým cieľom je upozorniť, že Boží súd prichádza a je skutočný. Je podľa pravdy a niet pred ním žiadneho úniku. Príde na teba práve podľa toho milosrdenstva, ktoré si odmietol. Ak si svárlivý, alebo hľadáš svoje JA, tak podľa toho budeš aj odsúdený. A tento súd bude s každým jedným človekom.

       Toto nie je príliš radostné posolstvo. Je to pokorujúce, ale má spôsobiť, aby si si uvedomil, kým naozaj si. Polož si otázku: „Kto som naozaj?“ Bez Ježiša Krista si v úplnom, priamom rozpore s Bohom a zaslúžiš si jeho súd. Pavol sa snaží ukázať neveriacemu človeku: „Prestaň si myslieť, že si na tom pred Bohom dobre.“

       V cirkvi sa dnes udomácnila zlá doktrína a prax: „Prestaňte hovoriť ľuďom, že sú hriešnici. Robte a hovorte len tak, aby sa každý cítil dobre. Veď nakoniec všetci sme Božie deti.“ Toto je dnešná filozofia, ale Pavol hovorí: „To tak nie je, toto nie je pravda.“ Nie všetci sme Božie deti. Ak zomrieš bez pokánia, bez toho, aby si sa znovu narodil, tak na teba príde Božie odsúdenie („… ten, kto neverí, už je odsúdený, lebo neuveril v meno jednorodeného Syna Božieho“ – Ján 3:18). Ak si už spasený, raduj sa tomu, že Rímskym 2 sa ťa už netýka, že na teba sa už nevzťahuje žiadny súd („Kto verí v neho [v Ježiša Krista], nebude odsúdený…“, „Lebo tak miloval Boh svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nikto, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život“ – Ján 3:18 a 16).

       Ak si uveril v Ježiša Krista, podľa tvojich skutkov už Boh nebude súdiť všetok ten hriech, ktorý si spáchal, lebo On je verný odpustiť každý z tvojich hriechov, ale bude verný pamätať si všetko dobré, čo si urobil. A to je tá najlepšia zmluva a obchod, o akých som kedy počul. Boh povie: „Zabudnem na všetko, čo si robil proti mne a dám ti čisté svedomie. Vymažem celý tvoj záznam a celý tvoj sklad môjho hnevu bude odstránený. Namiesto toho začnem zbierať všetky dobré veci, ktoré si urobil, a nikdy sa ti to nestratí. Namiesto toho, aby som ťa súdil za to zlé, čo si urobil, odmením ťa za to dobré, čo si urobil v mojom mene.“

       Mali by sme byť pokorní a milovať jeden druhého preto, lebo Boh vylial svoju milosť na nás skrze Ježiša Krista a odstránil súd, ktorý sme si zaslúžili. Ak dnes nevieš, či si zachránený, necítil by som sa na tvojom mieste pohodlne a spokojne, ale padol by som pred Bohom a prosil ho o odpustenie. Popros ho o milosť a milosrdenstvo aj ty.

Jesse Pirschel

25. 4. 1999

Článok z archívu

V Adamovi všetci zhrešili a nemajú slávy Božej (Rímskym 5:12, 10:23). Boh poslal svojho Syna v podobnosti tela hriechu, aby odsúdil hriech v tele (Rímskym 8:3). Ľudia pred Golgotou očakávali Spasiteľa a teraz sa už celé pokolenia dívame späť na kríž, kde zomieral Ježiš Kristus za hriech ľudstva. Tam sa stala milosť hriešnemu ľudstvu. Spasení sme z milosti skrze vieru, nie zo skutkov, ako je to napísané v Písme (Efezským 2:8-9).

Narodili sme sa hriešni a preto hrešíme. Kráčame týmto svetom plní hriechu a čím ďalej, tým viac sme obťažení hriechom a odlúčenosťou od Boha, lebo naše hriechy sú prekážkou medzi nami a Bohom. Kráčame životom odvrátení od Boha a Boha ani nehľadáme. Boh je však milostiví a pripravil záchranu pre človeka – poslal sem na zem svojho Syna, ktorého poznáme pod menom Ježiš Kristus z Nazareta. On prišiel na zem v ľudskom tele a Boh na ňom potrestal naše hriechy. Správe o tom, evanjelium Ježiša Krista, sa teraz zvestuje po celom svete. Každému, kto uverí v toto evanjelium, Boh odpúšťa jeho hriechy a počíta ho za spravodlivého, za spravodlivého z viery v Ježiša Krista a duchovne ho znova zrodí.

Ospravedlnenie z viery v sebe zahŕňa dve veci:

1) Boh človeku odpúšťa všetky jeho hriechy a človek už nemusí žiť v pocite viny, strachu zo smrti a večného zahynutia.

2) Boh prehlasuje uverivšieho v evanjelium Ježiša Krista za spravodlivého, pripočítava mu spravodlivosť Kristovu. Spravodlivosť tohto človeka je presne taká, ako spravodlivosť Božieho Syna.

Toto je ospravedlnenie z viery – a toto si každý, kto uveril v Ježiša Krista, musí privlastniť vierou, lebo je to Boží dar. Pretože spasenie, ako hovorí Biblia, je dar a je dokonalé, úplné a definitívne, treba ho tak aj prijať – zdarma, ako dar. Niet čo k nemu pridávať, dopĺňať či vylepšovať alebo zdokonaľovať a už vôbec nie snažiť sa zaslúžiť si ho.

Aký je profil hriešnika a čo sa uverením v evanjelium v živote človeka zmení?

V závere našej úvahy môžeme povedať: Hriešnik je človek, ktorý žije bez poznania Boha, odvrátený od Boha, obrátený k nemu chrbtom, žijúci v duchovnej tme a smerujúci do večného zatratenie. Kráča životom preč od svetla, ktoré má za chrbtom a pred sebou len tiene a tmu. Ale keď sa obráti od tmy k svetlu, k Bohu, svetlo je pred ním a tma a zatratenie za ním. Teraz kráča k Bohu a jeho profil je teraz nasledovný: Umytý krvou Ježiša Krista, Bohom ospravedlnený, Božie dieťa, Boží milovaný, znova zrodený, nové stvorenie v Kristovi, občan nebeského kráľovstva a iné samé dobré veci.

Ako má znovuzrodený ďalej žiť? Čítať Božie slovo, rozmýšľať nad ním, upravovať svoj život podľa neho. Premieňať sa obnovením mysle. Nežiť už viac spôsobom starého človeka. Vyzliecť svoj starý spôsob života a obleč žiť život človeka stvoreného podľa Boha v spravodlivosti a svätosti pravdy.

Umiestnené:  27. 9. 2024

V histórii ľudstva je niekoľko medzníkov, ktoré výrazným a nezabudnuteľným spôsobom poznamenali život človeka a ľudstva ako takého. Jedným z nich je deň ukrižovania Ježiša Krista – v jeho obeti Boh riešil hriech ľudstva. Následne takým bol aj tretí deň po ukrižovaní, kedy Boh vzkriesil svojho Syna v moci Svätého Ducha. Bol to deň, na ktorý pripadala Slávnosť prvého snopu, kedy sa pred Hospodina prinášal prvý snop z novej úrody. Vzkriesenie Ježiša Krista v tento deň je aj symbolické vyjadrenie toho, že on je, ako hovorí Písmo, vo všetkom prvý (Kolosenským 1:18): „a on je hlavou tela, cirkvi, ktorý je počiatkom, prvorodeným z mŕtvych, aby on bol vo všetkom prvý.“

Po svojom vzkriesení štyridsať dní vyučoval svojich učeníkov o Božom kráľovstve. Na štyridsiaty deň po svojom vzkriesení bol v sláve vzatý do neba a sadol si po pravici Otca (Marek 16:19).

Pri svojom odchode do slávy, ktorú mal prv u Otca, prikázal svojim učeníkom, aby zostali v Jeruzaleme a čakali na zasľúbenie Otcovo: „A hľa, ja posielam zasľúbenie svojho Otca na vás, a vy buďte v meste Jeruzaleme, dokiaľ nebudete odiati do moci z výsosti.“ (Lukáš 24:49; pozri tiež Skutky 1:2-9).

Učeníci poslúchli, vrátili sa do Jeruzalema, kde spoločne vo vrchnej dvorane jednomyseľne zotrvávali na modlitbách a v prosbách (Skutky 1:12:14), až prišiel päťdesiaty deň po vzkriesení Pána Ježiša Krista. Bol to deň Letníc, deň Slávnosti prvých chlebov (prvotín). V tento deň sa naplnilo Otcovo zasľúbenie – bol zoslaný (vyliaty) Svätý Duch. Tento deň je ďalším zo spomínaných medzníkov – je to deň vzniku Cirkvi ako Tela Kristovho. Cirkev je živý organizmus, do ktorého patria všetci znovuzrodení veriaci v Ježiša Krista – je tvorená tými, ktorých Písmo označuje tiež ako nové stvorenie v Kristovi (2. Korintským 5:17). Do tohto dňa sa ľudstvo delilo na dve skupiny: na Židov a pohanov. Od tohto dňa Letníc sa ľudstvo delí na tri skupiny: nespasených Židov, pohanov a Cirkev, kde už niet ani Žida ani pohana (1. Korintským 10:32, Galatským 3:28, Kolosenským 3:11). Cirkev – to je ľud zavolaný evanjeliom, vykúpený vierou v Ježiša Krista a jeho dielom spásy a zjednotený Svätým Duchom do jedného spoločenstva ako údy Tela Kristovho.

Svet sa vznikom Cirkvi v Jeruzaleme zmenil. Od tohto dňa a udalosti vyliatia Svätého Ducha Cirkev zvestuje Evanjelium Ježiša Krista a každý, kto uverí v toto evanjelium, je spasený. Je to Cirkev, ktorá po stáročia zvestuje túto dobrú správu.

Koráb záchrany Záchrana dnešných dní. (65)

Nebezpečenstvo chamtivosti Zlá vlastnosť je chamtivosť. (64)

Veľkosť bláznovstva Príbeh akoby z dnešných dní. (64)

Len jedno je potrebné Ježiš je náš učiteľ. Mária si vybrala dobrú čiastku.(63)

Kvas pokrytectva Pokrytectvo je maskou identity. (63)

Milovať svojho blížneho Podstatou biblických vzťahov je láska. (62)

Viac ako len dobrý Samaritán Príbeh o dobrom Samaritánovi vyučuje. (62)

Ako získať večný život, Úvaha nad otázkou, ktorá je pre každého z nás životne dôležitá. (61)

Snaha ospravedlniť seba, Obstojí sebaospravedlňovanie pred spravodlivým Bohom? (61)

Podstata silnej viery Viera v evanjelium je podstatou našej spásy. (40)

Božia spravodlivosť Náš Boh je spravodlivý Boh (39)

Ježiš, pravý Mesiáš Ježiš Kristus z Nazareta je náš Spasiteľ, Boh a Pán. (38)

Stavba na pevných základoch Dobrá stavba potrebuje dobrý základ, (37)

Falošní proroci Zvod a klamstvo je charakteristikou porušeného sveta. (36)

Ako sa správať k ostatným Robme iným to, čo chceme, aby iní robili nám. (35)

Priestranná a tesná brána Pre vstup do večnosti sú len dve cesty a len dve brány. (34)

Verný, milujúci Otec Máme Otca, ktorý nás verne miluje. (33)

Proste a dostanete Zasľúbenie, ktorého sa treba pridŕžať. (33)

Psy a svine Nejde o zvieratá. Ide o niečo iné. (33)

Nesúďte Úvaha o vzťahu k iným. (32)

Slepý povedie slepého Podobenstvo o náboženských ľuďoch. (31)

Starosti života Nestarostiť sa o zajtrajší deň. (31)

Poklad v nebesiach Kde je náš poklad, tam je naše srdce. (29)

Sviecou tela je oko Sviecou tela je oko. A čo je sviecou duše? (29)

Ježiš: Syn Márie, Syn Boží Je vždy Bohom a stal sa aj človekom. (28)

Odpúšťať a prijať odpustenie Milosť odpúšťania. (27)

Cestovný lístok,

Rozhodujúca voľba

Prvé vlastné dieťa sme nikdy nemali mať. To bol záver lekára. Ale Boh je ten, ktorý má vždy posledné slovo. Skoro po desiatich rokoch manželstva sa nám narodil syn. Po tomto synovi som mala nechcený potrat a nemala som istotu, či ešte po takom zákroku otehotniem. Ale Boh, ktorý všetko riadi, nám dal aj po tejto skúsenosti druhého syna. Chceli sme mať aj tretie dieťa. Tak som sa modlila o dievča. Boh nám dal dievča. O nej vám chcem niečo napísať, ako sa Boh oslávil.

Už ako malé bábätko mala iné pohyby ako deti predtým. Ako polročná nereagovala na svoje nohy, ako desaťmesačná skoro ani nevedela, že ich má a čo sa s nimi robí a čo s nimi robiť. Všetko od jej narodenia som konzultovala s lekármi. „Všetko je v poriadku, neporovnávajte to s inými deťmi, nerobte paniku, čo chcete, aby vám už polročná chodila?…“ Keď sme prišli v tomto období na neurologické vyšetrenie, lekárka povedala: „Kde ste boli doposiaľ, stav je veľmi zlý, dieťa je zanedbané. Možno sa naučí chodiť, ale chôdza bude postihnutá. Ako to, že chodíte na rehabilitácie od narodenia dieťaťa a mňa ste obišli? Neurológ doporučuje cvičenia“. Primárka na rehabilitácii jednoducho toto vyšetrenie vynechala. Nepokladala to za dôležité.

Vedela som, že veci nie sú so Zuzkou v poriadku. Ale to, čo mi lekárka za tú krátku chvíľu povedala, ma úplne zlomilo. Väčšiu bolesť som počas svojho života asi ani nezažila. Boh dovolil, aby na nás zabudli?!  Len ťažko som vyšla z ambulancie a potom prišiel plač, ktorý sa nedal ovládnuť. Mysľou mi prebehol Zuzkin aj môj ďalší život. Prešla som však len kúsok cesty a Boh mi poslal svojho anjela, ženu, kresťanku a tá upriamila môj pohľad nie na veľký problém, ale na veľkého Boha.

Prišla som domov. Opäť nastala veľká bolesť duše. Nič som skoro nevnímala, ani to, že mám aj iné deti a povinnosti. Večer som čítala Bibliu a modlila som sa: „Bože, ak ma Ty nepozdvihneš, ak mi Ty nepomôžeš s touto bolesťou duše, zlomí ma to!“ Otvorila som s nádejou Bibliu a pokračovala v čítaní tam, kde som naposledy skončila. V ten večer som čítala veľmi dlho. Prišla som k miestu, o ktorom som si myslela, že už mi nič nové nemôže povedať:  „A zanechajúc zástup vzali ho so sebou tak, ako bol na lodi. A boli s ním aj iné lode. Vtedy povstala veľká búrka od vetra a vlny sa tak valili do lode, že sa až naplňovala. A on bol v zálodí a spal na poduške. A zobudili ho a povedali mu: „Učiteľu, či nedbáš, že hynieme?“ A prebudiac sa pokarhal vietor a povedal moru: „Mlč, umĺkni!“ A prestal vietor, a nastalo veľké ticho. A povedal im: „Čo ste takí bojazliví? Či ešte nemáte viery“  (Marek 4:36–41).

V ten večer to bol pre mňa iný príbeh. Cítila som sa presne na tej lodi a hovorila som to, čo aj učeníci: „Nedbáš Pane, že hyniem?“ To, čo povedal Pán Ježiš učeníkom, bolo pre mňa osobne: „Čo si taká bojazlivá? Či ešte nemáš viery?“ To bol zlomový bod v tejto situácii. Hovorím si: „Veď naozaj, čoho sa bojím. Veď toľkokrát mi Boh pomohol, povzbudil, odpovedal….Čoho sa vlastne bojím? Veď Bohu sa nič nevymklo z rúk.“

Z môjho srdca „spadol kameň“ a ja som pocítila radosť. Urobila som v ten večer rozhodnutie: „Budem tomuto môjmu veľkému Bohu veriť!“ Vždy, keď som sa za Zuzku modlila, tak som prosila Pána Boha, aby sa cez ňu oslávil. Celý ten čas som sa cítila ako v „balóniku“, chránená od bolesti, zranení… To On, môj Boh urobil. Veriť Bohu je veľmi oslobodzujúce.

Absolvovali sme niekoľko pobytov v rehabilitačnom centre, kde ma pripravovali aj na to, že chôdza nebude nikdy pekná. Boli to zvláštne týždne. Týždne veľkej Božej blízkosti a duchovnej posily. Rehabilitačné centrum, kde sme boli, je miesto veľkej bolesti. Chodia tam deti malé i veľké, tie, ktoré sa nikdy samé nenajedia, neuchopia hračku do svojich rúk, nepovedia nikdy: Mama! Tata! ani Ľúbim ťa… Boh mi tu pripravil veľa príležitostí hovoriť o ňom. Ubolené matky chceli počúvať. Veď už všetko možné vyskúšali. Homeopatiu, akupunktúru, veštkyne, indiánskych šamanov, uzdravovateľov, jogínov aj spanie s ružencom.

Milý ocko, milá mama, ďakuj každý deň Pánu Bohu, že máš zdravé dieťa a nes na modlitbách tých, ktorí zdravé dieťa nemajú.

Dnes má Zuzka tri roky a chodí úplne sama. Taký je môj Boh! Je to moja skúsenosť s Bohom a nemusí to v takejto situácii platiť rovnako pre každého. Boh je však zvrchovaný a robí to, čo On chce. Jeho plány sú však pre nás o pokoji, a nie o zle. V tejto situácii som sa o Bohu naučila toto:

Boh má vždy posledné slovo.

Boh je ten, ktorý otvára a zatvára život.

Boh má všetko pod kontrolou a nič sa mu nevymyká z rúk.

Boh riadi veci a môže všetko.

Boh dáva svojim deťom útechu a nádej.

Boh dopúšťa, ale neopúšťa v súžení.

Boh je živý a hovorí aj v 21. storočí.

Boh uzdravuje, je ľútostivý a dobrý.

Chvála mu za to!

(september 2007)

Po rokoch

Čas plynie… aj mojim deťom – darom od Boha „s červenými mašličkami“ – roky pribudli. Zuzka má už päť, Michal sedem a Samuel desať. Zuzka skáče, behá… je chtivá učiť sa nové veci. Dobieha svojich rovesníkov v reči, lebo až v troch rokoch začala hovoriť. Keď ju pozorujem, môžem sa tešiť a vidieť Božiu moc.

Deti rastú. Prichádzajú nové situácie, nové starosti a nové problémy. Opäť  začal kolotoč chodenia po lekároch. Michal a Samuel dlhší čas trpeli bolesťami hlavy. Dnes už viem po skúsenostiach so Zuzkou, že lekár lieči a Boh uzdravuje. Keď chodím po lekároch, myslím na kráľa Azu. Biblia o ňom hovorí: „No, ani vo svojej  nemoci  nehľadal Hospodina, ale lekárov“.

Pri našich chlapcoch sa zatiaľ nevie skutočná diagnóza. Lekár povedal, aké všetky vyšetrenia máme deťom dať urobiť. Zdalo sa mi to opäť veľký problém, veľa času stráveného po lekároch, plno neistoty. Bola som znova ubolená a zdrvená. Ale Boh opäť v tejto situácii zasiahol a konal. Zasiahol svojím, zvláštnym spôsobom.

Predchádzajúce svedectvo, príbeh so Zuzkou, som napísala a poslala do redakcie. Redakcia príslušného časopisu ho uverejnila a stalo sa aj to, že svedectvo prevzal a uverejnil aj iný kresťanský časopis. 

Jedno popoludnie sa vrátil zo svojej služby domov manžel a položil mi na stôl niekoľko výtlačkov tohto iného kresťanského časopisu s tým, že mi ich posiela moja priateľka a odišiel za svojimi ďalšími povinnosťami. Utrápená som listovala v časopise a zrazu som našla v ňom svoje vlastné svedectvo príbehu so Zuzkou a o Bohu, ktorý ma posilnil. Nadpis bol: „Kto je taký ako náš Boh?“

Bolo pre mňa veľmi zaujímavé v tomto rozpoložení čítať svoje vlastné svedectvo o Bohu, písané približne pred tromi rokmi. Čítala som niekoľkokrát koniec svedectva, čo som sa naučila o Bohu pri Zuzkinej chorobe. Boh ma nanovo potešil, povzbudil a upriamil môj pohľad na neho. Vtedy som uvidela problém s chlapcami menší, ako sa mi doteraz zdal. Boh mi poslal tento časopis s mojím vlastným svedectvom do tejto mojej novej situácie v pravý čas.

Jedna priateľka mi v tomto istom období rozprávala svoju skúsenosť z turistiky: „Keď som bola na kopci, ten dom dolu bol malý. Keď som zišla z kopca dole, dom bol obrovský“. Môj pohľad na problém chlapcov sa mi zdal ako „obrovský dom“. Uvedomila som si, že ako Božia žena mám na výber. Môžem i v tejto veci veriť veľkému Bohu, ktorý vidí môj problém z inej perspektívy, „zhora“. Znova môžem vyznávať, že „veriť Bohu je veľmi oslobodzujúce“. Ponechala som teda problém Bohu a stala sa pozorovateľkou jeho zámerov.

Lekár odporučil magnetickú rezonanciu. Bežne, pokiaľ to nie je vážny prípad, je doba čakania na vyšetrenie 3-6 mesiacov. Zdalo sa mi to príliš dlho vzhľadom na to, že diagnóza nie je potvrdená a chlapci užívajú lieky. Keď som ich išla na vyšetrenie objednať, prišiel mi na myseľ verš z Príslovia: „Srdce kráľovo v ruke Hospodinovej je ako potôčiky vôd, kamkoľvek chce, ta ho nakloní“.  Začala som sa modliť: „Pane, aj srdce lekára, ak Ty chceš  a je to pre chlapcov dobre, si môžeš nakloniť“.

Lekár vyšiel z ambulancie a povedal mi, že vyšetrenie prichádza do úvahy najskôr až o tri mesiace. Poprosila som ho, či by to predsa nešlo skôr, lebo ich liečia, ale presná diagnóza nie je určená. Jeho odpoveď bola: „Dobre, pani, príďte o tri týždne. Chlapci však budú musieť vydržať 20 minút bez pohnutia hlavy a preto odporúčame urobiť to pod narkózou“. Narkózu som odmietla. Verila som, že tento môj Boh má v moci deťom podržať hlavu bez pohnutia 20 minút.

Doma sme nacvičovali tri týždne 20 minút ležať na zemi bez pohnutia hlavy. Ani jedenkrát to nevydržali. Prišiel deň nášho termínu. Cirkev sa úpenlivo modlila. Michal vošiel do tunela, kde bol hluk, ako keď je v činnosti zbíjačka. Rozlúčila som sa s ním: „Keď ti bude ťažko alebo dlho, volaj k Pánu Bohu“.

Michal po 20 minútach vyšiel vysmiaty: „Mama, dokázal som to! Modlil som sa v tuneli a Pán Ježiš mi pomohol“. Mal novú skúsenosť s Pánom Ježišom. Potom vošiel Samuel. Z hluku bol trochu vystrašený. Ja som si naplánovala, že sa počas doby vyšetrenia budem modliť. Boh mi však tento čas naplánoval trochu inak.   

V čakárni už sedelo dievča, ktoré ako dieťa chodilo k nám domov na detský klub. Vtedy sme mali túžbu deti z nášho paneláku učiť o Bohu. Dnes má toto dievča 30 rokov. Je veľmi vážne chorá a čaká ju neľahká budúcnosť. Sedela v čakárni, počúvala o Bohu, o nádeji pre život. Keď som jej všetko dôležité povedala, lekárka zavolala moje meno a dala mi výsledky. Medzi iným povedala: „Pani, nedávali sme tomu šancu, že to deti vydržia bez pohnutia. Michal vôbec nepohol hlavou a Samko dvakrát, ale bolo to také minimálne, že to nenarušilo vyšetrenie“.

Mohla som jej povedať, že Boží ľud sa modlil a bol to Boh, ktorý držal ich hlavy. Bežne sa na výsledky čaká 2 týždne, ale Boh pripravil aj to, že výsledky sme mohli mať v ten istý deň. Vyšetrenie nepotvrdilo Samuelovu predbežnú diagnózu, i keď stále nepoznáme príčinu jeho bolestí. Chvála Bohu za to! Samuel hľadá Boha a túži po zmenenom živote – aspoň tak to vyznáva. Ak ho tieto veci majú priviesť k Bohu, chcem to s Božou pomocou niesť a dôverovať mu.

Michalovi nenašli nič z toho, čo si lekár myslel, ale našli mu tam nejakú cystu. Neviem, čo to znamená a aké to má dôsledky, ale môžem veriť Bohu, že keď mu hlavu držal v tuneli vo svojich rukách, drží i túto cystu. Som vďačná Bohu, že chlapcov, i mňa, posilnil a preniesol cez toto obdobie. Chcem veriť tomuto veľkému Bohu tak ako pri Zuzke. Veď On dokonale pozná každého z nás. „Niktorá moja kosť nie je ukrytá pred tebou, ktorý som učinený v skrytosti, utkaný som v hlbinách zeme. Tvoje oči videli môj trup…“ (Žalm 139:15).

Keď som čakala na narodenie Michala, prosila som Boha o slovo do tej situácie, aby moja myseľ bola upriamená na neho. On to učinil:

„Pozdvihujem svoje oči k horám, odkiaľ prichádza moja pomoc. Moja pomoc je od Hospodina, ktorý učinil nebesia i zem“ (Žalm 121:1-2).

Vaša Katarína

(2009)

V určitom období svojho života som naliehavo hľadal zmysel života. Kládol som si otázky: Prečo som tu? Som tu náhodou? Kam smeruje môj život? Cítil som v sebe vnútorný nepokoj, napätie, nervozitu. Občas som upadal do beznádeje a depresií. Život sa mi stával stále prázdnejší, monotónnejší so striedajúcimi sa svetlými a tmavými stránkami a plný neriešiteľných problémov. Bál som sa staroby a smrti. Začal som si stále viac uvedomovať ľudskú malosť a konečnosť. Chcel som si čo najviac predĺžiť život cvičením jogy a správnym stravovaním. Prostredníctvom jogy som chcel získať vnútorný pokoj a vyrovnanosť. Stal som sa vegetariánom, rekreačným športovcom a podľa dostupných informácií, ktoré si veľakrát navzájom odporovali, snažil som sa viesť zdravý spôsob života. Vytvoril som si vlastný systém triedenia informácií a tým aj svoj vlastný pohľad (filozofiu) na život. Ale stále viac som sa dostával do začarovaného kruhu, do otroctva týchto smerov a výsledok môjho snaženia bol veľmi malý – to vidím až teraz, s odstupom času.

       O Bohu som počul od detstva. Moja matka je síce „veriaca“, a tým istým spôsobom sa snažila vychovávať aj mňa, ale nikdy nevstúpila do úzkeho vzťahu s Bohom. Otec bol ateista. Ja sám som mal o Bohu veľmi skreslenú predstavu, bol pre mňa veľmi ďaleko, i keď som prešiel niektorými náboženskými úkonmi ako krstom, čiastočnou výučbou náboženstva, birmovkou. Obracal som sa k Nemu iba v ťažkých chvíľach svojho života s tým, že som ihneď zabúdal na Neho. Prakticky pre mňa neexistoval. V podvedomí som mal predstavu, že On je veľmi ďaleko – v nebi – a ja tu na zemi. V náboženstve som videl väčšinou iba príkazy a zákazy: to smieš, to nesmieš, to je hriech; ak budeš robiť toto, dostaneš sa do neba, prípadne do pekla.

       Joga ma stále viac a viac približovala k východným filozofiám a náboženstvám. V tomto období sa začínam zaujímať o psychotroniku. Tu spoznávam reálnu existenciu duchovnej oblasti, ktorá je veľmi blízko mňa. Postupne prichádzam k vnútornému presvedčeniu, že existuje Boh – stvoriteľ celého sveta. Začínam si stále častejšie klásť otázku: „Ktoré náboženstvo (alebo náboženstvá) majú pravdu a ako to mám zistiť z toľkých desiatok rôznych, a pritom veľmi rozdielnych a protirečiacich, smerov?“ Dostal som sa do niektorých kritických situácií, ako napr. ťažko vyzerajúca dopravná nehoda, ktorá dopadla bez vážnejších zranení a pritom očití svedkovia hovorili, že to bol „zázrak“. Ja som však Boha aj naďalej ignoroval, nevnímal, nepočul.

       Pri svojom hľadaní prichádzam aj k Biblii. Tu nastáva najväčší zlom v mojom živote. V Biblii objavujem Boha – tvorcu sveta, ktorý ma miluje úžasnou láskou. Chce mi pomáhať a prichádza ku mne v podobe svojho Syna Ježiša Krista. Uvidel som úžasnú lásku Boha Otca a jeho Syna Ježiša Krista, ktorý aj kvôli mne prišiel na túto zem a dobrovoľne podstúpil opovrhnutie, prenasledovanie, nenávisť, zlobu až po smrť na kríži, aby som mohol v ňom mať život večný. On, svätý, spravodlivý… .

       Vtedy som uvidel svoju hriešnosť v plnej nahote. Predtým som si myslel, že mám vysokú morálku. Teraz som uvidel, že je to inak. Uvidel som svoju odlúčenosť od Boha, i tu úžasnú nádej v osobe Ježiša Krista. Prijal som túto milosť. Vyznal som svoje hriechy a poprosil som Pána Ježiša, aby vstúpil do môjho života a stal sa mojím záchrancom a Pánom. Ježiš Kristus sa stal v tom okamžiku mojím Pánom a Spasiteľom a ja som nadobudol vnútornou istotou, pokoj a radosť. Postupne som si uvedomil, že som sa stal Božím dieťaťom, a že ani v najťažších chvíľach života nebudem sám.

       Na tento okamih môjho života nikdy nezabudnem. Odvtedy kráčam ruka v ruke s Ježišom Kristom, ktorý ma miluje. Nedá sa to výstižne opísať slovami, lebo lásku je potrebné prežívať osobne.

František Černobila

A toto je svedectvo, že Boh nám dal večný život, a tento život je v jeho Synovi. Kto má Syna, má život, kto nemá Syna Božieho, nemá života. Toto som napísal vám veriacim v meno Syna Božieho, aby ste vedeli, že máte večný život (1. Jánov 5:11-13).

Ak vyznávame svoje hriechy (Jemu) On je verný a spravodlivý, aby nám odpustil hriechy a očistil od všetkej neprávosti (1. Jánov 1:9).

Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, ja vám dám odpočinutie! Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som krotký a pokorný v srdci a nájdete si odpočinutie duši, lebo moje jarmo je lahodné a moje bremä ľahké! (Matúš 11:28-30)

      V škole som sa dobre učil a myslel som si, že si v živote vystačím s vlastnými silami. Vždy som sa snažil u ľudí dobre sa zapísať, a to väčšinou preto, lebo potom som si mohol dovoliť aj menšie priestupky bez následkov. Ale nerobil som si žiadne výčitky. Mal som veľa priateľov a bol som medzi nimi pre svoje schopnosti uznávaný. Počas štúdia na vysokej škole sa tieto priateľstvá, samozrejme, najlepšie utvrdzovali pri alkohole a podobných veciach. Vôbec som nerozmýšľal nad tým, ako žijem a čo robím. Jednoducho som to chcel robiť.

       Počas základnej vojenskej služby som si začal uvedomovať, že môj život nesmeruje tam, kam by som chcel, že nevyužívam svoje schopnosti tak, ako by som mohol. To ma začalo znepokojovať. V tom čase začali byť populárne rôzne psychotronické a okultné metódy. Dostal som sa k takejto literatúre a to vo mne vyvolalo vieru, že tu niečo ešte musí byť. Nejaká vyššia moc, ktorá nás ovláda a ktorá nám dáva silu a určité schopnosti. Ešte stále som odmietal Boha a ani som nechcel o ňom vedieť. Rozhodol som sa, že sa budem venovať Silvovej metóde, pretože sa mi zdala najprijateľnejšia pre moje chápanie.

       Po vojne som nastúpil do zamestnania v Žiline a keďže som nechcel každý deň dochádzať, ubytoval som sa na internáte. Dostal som sa na izbu k jednému mladému mužovi. Keď som prišiel prvýkrát na izbu, on tam nebol, ale hneď som si všimol knihy na jeho poličke – Bibliu a rôznu kresťanskú literatúru. To vo mne vyvolalo pochybnosti, ako s ním budem vychádzať. Predstavoval som si, že sa bude päťkrát denne modlievať a venovať sa neviem akým náboženským obradom. Ale keď sme sa stretli, mal som úplne iný dojem. Bol to celkom normálny mladík, vyzeral veselo a šťastne. Aj on si všimol moju “duchovnú” literatúru a hneď mi začal svedčiť o Bohu. Nie takým spôsobom, ako som si doteraz predstavoval, ale ako o milujúcom Otcovi, ktorý sa dobre stará o svoje deti. Bol som trochu prekvapený, ale Boha som ešte stále neprijal. Ale už som ho ani neodmietal. Občas som si požičal nejakú kresťanskú knihu a so záujmom som si ju prečítal. Najviac ma lákalo to, že na tomto človeku bolo niečo, čo som chcel aj ja – istota a radosť zo života. Začal som si tiež uvedomovať niečo, čo som si dovtedy ani nepripustil – skutočnosť, že som hriešny. A že s týmto hriechom sám nemôžem nič urobiť, len poprosiť Krista, ktorý za moje hriechy zomrel, aby ma od nich očistil.

       V tom čase sa konala jedna evanjelizácia. Nikdy by ma nenapadlo ísť na takúto akciu. Teraz som však šiel a dokonca sám. Aj keď tam hovorili v podstate len to, čo som už vedel od svojho spolubývajúceho, zaujali ma svedectvá ľudí – ako Kristus zmenil ich životy. Keď na konci zaznela výzva, nech vystúpia tí, ktorí chcú prijať Ježiša Krista ako svojho osobného Spasiteľa, vystúpil som aj ja. Až som sa čudoval, ako som to mohol urobiť. Ale to už Boh pracoval na mne.

       Naozaj začal postupne meniť môj život a ja som nikdy neoľutoval svoje rozhodnutie. Zanechal som starý spôsob života, aj Silvovu metódu a rozhodol sa žiť pre Boha. Chvíľu mi síce trvalo, kým som sa zbavil všetkých starých zvykov, ale teraz viem, že sa už nikdy nechcem vrátiť späť. Boh naozaj zmenil môj život a umožnil mi využívať moje schopnosti na jeho dielo a jeho slávu. A navyše teraz viem, že ma čaká večný život v jeho kráľovstve so všetkými ľuďmi, ktorí takisto prijali zástupnú obeť Ježiša Krista a sú preto mojimi bratmi a sestrami.

Peter Fraňo