Zásady postupu pri štúdiu, výklade a vyučovaní Písma

Apoštol Pavol v liste Korintským dôrazne upozorňuje, že každé svedectvo – hovorené alebo zapísané slovo – má stáť na dvoch alebo troch svedkoch (zdrojoch, veršoch): „Toto po tretie idem k vám. Na ústach dvoch svedkov a troch bude stáť každé slovo“ (2. Korintským 13:1). Toto je prvý predpoklad, prvá požiadavka pravdivosti učenia, ktoré má byť brané za biblické. Biblické učenie je postavené najmenej na dvoch a troch veršoch Písma – to je nutná, no nie postačujúca podmienka jeho biblickosti. Preto apoštoli súčasne upozorňujú, aby sme všetko skúmali, lebo falošní proroci už vyšli do sveta (Skutky 17:11; 20:28–32; 1. Tesalonickým 5:20–21; 1. Jánov 4:1).

Kritériá biblickosti učenia

Naša povinnosť je skúmať pravdivosť učení, obzvlášť v týchto posledných časoch. V tomto oddiele predkladáme kritériá, ktoré umožnia posúdiť a rozhodnúť, či dané učenie je, alebo nie je biblické.

Držíme presvedčenie, že Biblia (39 kníh Starého a 27 kníh Nového zákona – celý kánon Písma) je vdýchnutá Bohom: „Každé písmo, vdýchnuté Bohom…“ (2. Timotejovi 3:16). Všetkých 66 kníh kánonu je pravdivým Božím zapísaným slovom. Na tomto presvedčení sú postavené kritériá, ktoré umožňujú rozhodnúť, ktoré učenie, výklad alebo doktrína je pravdivá – čiže biblická. Pri ich stanovení vychádzame z verša:

Každé dobré danie a každý dokonalý dar zostupuje zhora od Otca svetiel, u ktorého nieto zmeny, alebo nejakého obratu zatônenia.

Jakob 1:17

Týmto veršom je oznámené, že všetko, čo prichádza od Boha, je dobré a dokonalé, lebo u neho niet zmeny ani obratu zatônenia. Celé zapísané Božie slovo je pravdivé, lebo Boh je pravda a z jeho úst vychádzajú len pravdivé slová. Pisatelia kníh a listov Písma boli pri písaní vedení Svätým Duchom (2. Petrov 1:21).

Prvé kritérium: biblické učenie nesmie odporovať ani jednému veršu Písma

Pravdivé, čiže biblické učenie nie je v rozpore ani s jedným veršom Písma.

To je kritérium v negatívnom zmysle – hovorí, akým učenie nemá byť.

Druhé kritérium: biblické učenie musí byť v súlade s celým Písmom

Biblické učenie musí byť v súlade (v harmónii) s kontextom, kapitolou, knihou a celým Písmom.

Len také kresťanské učenie môžeme považovať za pravdivé a správne – čiže za biblické –, ktoré neodporuje ani jednému veršu z kánonu Písma, ale je v harmónii s kontextom, kapitolou, knihou a celým Písmom.

Ak nejaké učenie odporuje čo len jednému veršu z kánonu Písma, treba ho nekompromisne odmietnuť – je nepravdivé, nebiblické, falošné. Tohto kritéria sa treba pevne držať, lebo aj falošné učenia sa odvolávajú na Písmo a o sebe prehlasujú, že sú pravdivé. Toto kritérium odhaľuje každé učenie takým, akým v skutočnosti je.

Z toho vyplýva aj kritérium pre odhalenie falošného učenia: Učenie, ktoré protirečí čo len jednému veršu z kánonu Písma, je falošné učenie. Stačí jediný verš, s ktorým je v rozpore.

Poznámka: Vyššie uvedené kritérium pravdivosti sa vzťahuje aj na každý preklad Písma. Ak vo výtlačku Písma objavíme verš, ktorý odporuje iným veršom toho istého prekladu alebo posolstvu celého Písma, treba si ho korigovať, aby bol v súlade s celým učením Písma. Preto je pri štúdiu Božieho slova užitočné a rozumné používať viacero prekladov a porovnávať medzi nimi.

Ďalšie kritérium: skúmanie dôsledkov učenia

Niekedy nevieme ihneď rozhodnúť o správnosti počutého alebo zapísaného učenia – najmä vtedy, keď učenia na prvé počutie znejú ľúbivo a pravdivo, ale nie sme si ich pravdivosťou celkom istí. V takomto prípade treba preskúmať dôsledky príslušného učenia. Toto kritérium vyplýva z princípu príčinnosti.

Každé slovo, každé tvrdenie, každé učenie má dôsledok. Dôsledky, ktoré z neho vyplývajú, musia byť v zhode s učením Písma. Ak sú všetky dôsledky v zhode s Písmom, učenie môžeme považovať za pravdivé (biblické). Ak nie je čo len jeden dôsledok v zhode s Písmom – čo len s jedným veršom alebo s jedným čiastkovým učením –, treba ho odmietnuť ako falošné.

Ak sa dôsledky učenia nezhodujú s Písmom, treba preskúmať príčinu nezhody. Môže ísť o niektorý z týchto dôvodov:

1. Učenie nie je postavené iba na veršoch vzatých z Písma – aspoň jeden predpoklad nie je z kánonu Písma.
2. Učenie je postavené iba na jednom verši.
3. Aspoň jeden z veršov, na ktorých je učenie postavené, nie je správne interpretovaný (nesprávna exegéza).
4. Nebol dodržaný postup tvorby učenia podľa zákonov logiky – došlo k porušeniu logického postupu tvorby záverov z predpokladov (premís).

V takýchto prípadoch učenie kategoricky odmietneme, alebo – ak je to možné a užitočné – pristúpime ku korekcii učenia. Na stránkach Slovo viery na nebiblické a falošné učenia upozorňujeme v kategórii „Kontradikcie“.

Učenie, ktoré protirečí samo sebe, treba odmietnuť

Nie je nič neobvyklé, že existujú učenia, výklady či vyučovanie, ktoré si protirečia samé sebe. Obsahujú vnútorný protiklad – a také treba bez váhania odmietnuť. Učenie alebo slogan, ktorý protirečí sám sebe, je nezmysel. Platí to úplne všeobecne pre akékoľvek kresťanské či nekresťanské učenie alebo vyhlásenie.

Ilustrujú to dva príklady. Prvým je tvrdenie: „Marienka je manželka starého mládenca.“ Starý mládenec sa vyznačuje tým, že nemá manželku – výrok je teda nezmyselný. Druhým je okrídlený slogan: „Boh nenávidí hriech, ale miluje hriešnika.“ Vnútorné protirečenie spočíva v tom, že hriech a hriešnik sú od seba neoddeliteľné – jeden bez druhého neexistujú, lebo hriešnosť je charakteristická vlastnosť hriešnika.

Rozpoznávanie nebiblických a falošných učení má svoju dôležitosť a závažnosť. Boží ľud má stáť v pravde a svetle a šíriť iba pravdu a svetlo Božieho slova a evanjelia. Pravda je o pravde a svetlo je o svetle, lebo v Bohu niet žiadneho obratu zatônenia. Boh sa nemení – je ten istý včera i dnes i naveky (Židom 13:8).

Šírenie učenia, ktoré nie je v zhode s Písmom, je v skutočnosti protirečenie Bohu – a toho by sa Boží ľud vykúpený krvou Božieho Baránka nemal dopúšťať. Nevesta by nemala protirečiť svojmu Ženíchovi.

Písmo vykladá samé seba

Verš alebo text Písma, ktorým sa zaoberáme, vykladáme pomocou iných veršov Písma. Nevykladáme ho svojou skúsenosťou ani skúsenosťou iných. Nevykladáme ho pomocou vedeckých, filozofických alebo iných ľudských poznatkov. Nevykladáme ho na základe výrokov ľudí, aj keby boli akýmikoľvek autoritami – svetskými či cirkevnými. Nevykladáme ho na základe vlastnej fantázie – čo si my myslíme, žeby dané miesto Písma malo znamenať. Každý výklad, každé učenie Písma musí stáť len na Písme samom.

Nový zákon vykladá Starý zákon – nie naopak

Čo sa týka vzťahov medzi Starým a Novým zákonom, treba zastávať nasledovný postoj: Starozákonné písma by sme mali čítať očami, počúvať ušami a vnímať mysľou starozákonných pisateľov (prorokov) – a celé Písmo vnímať Kristovou mysľou, čítať očami, počúvať ušami a oznamovať jazykom novozákonných pisateľov.

Táto dôležitá zásada, že Nový zákon vykladá Starý zákon a nie naopak, je odvodená z verša:

Kým za dávna mnoho ráz a mnohým spôsobom hovorieval Boh otcom v prorokoch, za týchto posledných dní nám hovoril v Synovi…

Židom 1:1–3

 Lebo ako v Adamovi všetci zomierajú, zrovna tak i v Kristovi všetci budú oživení.

1. Korintským 15:22

Prečo všetci ľudia zhrešili – Adamova dedičná hriešna prirodzenosť

V šiestom dni sedemdňového stvoriteľského týždňa Boh povedal: „Učiňme človeka na svoj obraz a podľa svojej podoby…“ (1. Mojžišova 1:26). Adam bol stvorený na Boží obraz, ako čistý, nevinný, bezhriešny. Takými boli aj s Evou až do pádu do hriechu. Neposlušnosťou Božiemu príkazu nejesť ovocie zo stromu poznania dobrého a zlého duchovne zomreli, stratili spoločenstvo s Bohom a stali sa smrteľnými.

Z nevinných bytostí sa stali hriešne bytosti – stalo sa im to, pred čím ich Boh varoval –, lebo pádom do hriechu sa zmenila ich prirodzenosť na hriešnu prirodzenosť. S takouto prirodzenosťou sa narodili už všetky ich deti a rodí sa aj všetko ich ďalšie potomstvo, všetko ľudstvo. Každý človek splodený z muža a ženy sa rodí s touto hriešnou, adamovskou prirodzenosťou. Všetci Adamovi potomkovia sa rodia už na Adamov obraz a zomierajú tak, ako zomrel Adam (1. Mojžišova 5:1–4). Takými boli už ich prvé deti, Kain a Ábel, ktoré sa im narodili až po vyhnaní z rajskej záhrady (1. Mojžišova 3:22–24 až 4:1–2). Kain bol prvý človek, ktorý sa narodil s hriešnou prirodzenosťou.

Každý človek sa teda rodí už ako hriešnik a je smrteľný, podlieha smrti. Ak zomrie v tomto stave, jeho duša skončí v zatratení, v ohnivom jazere (Zjavenie 20:15).

Čo hovorí Písmo o hriešnej prirodzenosti všetkých ľudí

To, že všetci Adamovi potomkovia sa rodia ako hriešnici s hriešnou Adamovou prirodzenosťou, je učenie Písma. Je to uvedené otvorene v nasledovných veršoch:

Rímskym 3:9 – Všetci ľudia sú pod hriechom

V Rímskym 3:9 je uvedené, že všetci ľudia, Židia i pohania, sú pod hriechom. To znamená, že svojou prirodzenosťou všetci ľudia sú hriešnici, vládne im hriech a smrť. Z tohto stavu niet žiadnej výnimky a tak je to s každým človekom už od jeho narodenia – tak to vyznáva aj kráľ Dávid v Žalme 51:7. Dôkazom toho, že sa všetci ľudia rodia s hriešnou prirodzenosťou, je, že všetci ľudia podliehajú smrti už od svojho narodenia – zomierajú všetky vekové kategórie vrátane novorodencov.

Rímskym 3:10–18 – Profil hriešnika

Vo veršoch 10–18 je uvedená charakteristika každého Adamovho potomka:

10 ako je napísané: Nieto spravodlivého ani jedného;
11 niet toho, kto by rozumel, niet, kto by vážne hľadal Boha;
12 všetci sa odchýlili, napospol stali sa neužitočnými; niet toho, kto by činil dobro, niet ani jedného.
13 Ich hrdlo otvorený hrob; svojimi jazyky hovorili lesť, jed ľútych hadov pod ich rtami;
14 ktorých ústa sú plné kliatby a horkosti;
15 ich nohy rýchle vyliať krv;
16 skrúšenie a bieda je na ich cestách,
17 a cesty pokoja nepoznali.
18 Niet bázne Božej pred ich očami.

Rímskym 3:10–18

Rímskym 5:12–14 – Smrť ako dôkaz hriešnej prirodzenosti

Vo veršoch Rímskym 5:12–14 je uvedené, že dôkazom toho, že všetci ľudia sa rodia s hriešnou prirodzenosťou, je skutočnosť, že všetci zomierajú – počínajúc novorodencami, aj keď títo ešte nestihli spáchať žiaden konkrétny hriech:

12 Preto ako skrze jedného človeka vošiel hriech do sveta a skrze hriech smrť, a tak prešla smrť na všetkých ľudí, pretože všetci zhrešili –
13 Lebo aj do zákona bol hriech na svete, ale hriech sa nepripočíta, keď nieto zákona.
14 Ale smrť jednako kraľovala od Adama až po Mojžiša i nad tými, ktorí nehrešili podobným prestúpením ako Adam…

Rímskym 5:12–14

Teda to, že už od Adama ľudia zomierajú, je svedectvom, že všetci sa rodia ako hriešnici, sú pod vládou smrti a preto musia zomrieť. Adam je hlavou ľudstva a všetci sme rodom z Adama – sme splodení na jeho podobu a podľa jeho obrazu (1. Mojžišova 5:3) –, v ňom sme všetci zhrešili.

V prvej časti verša Rímskym 5:18 je povedané, že výrok o dôsledku Adamovej neposlušnosti Božiemu príkazu sa vzťahuje na všetkých jeho potomkov – niet z toho výnimky.

Písmo vo verši 1. Korintským 15:22 oznamuje, že v Adamovi všetci zomierajú. Byť v Adamovi znamená mať Adamovskú prirodzenosť, čiže byť v stave pomenovanom: hriešnik. V tomto stave sa nachádzajú všetci ľudia prichádzajúci na svet. Sám sa z tohto stavu nedokáže dostať ani jeden človek. Z tohto stavu človeka môže dostať iba Boh: „ktorý nás učinil schopných k podielu na lóse svätých vo svetle, ktorý nás vytrhol z moci temnosti a premiestnil do kráľovstva Syna svojej lásky, v ktorom máme vykúpenie skrze jeho krv, odpustenie hriechov“ (Kolosenským 1:12–14).

Kto pôjde do neba? Biblická odpoveď

Všetci, ktorí celý svoj pozemský život prežijú v Adamovi – žijú ho ako hriešnici s hriešnou prirodzenosťou –, do neba nepôjdu. Pre odpoveď na otázku Kto pôjde do neba? sa obrátime na Písmo.

Podmienka vstupu do neba: znovuzrodenie

Pán Ježiš vysvetlil Nikodémovi, že k tomu, aby sa človek dostal do nebeského kráľovstva, sa musí znova narodiť, lebo „čo sa narodilo z tela, je telo“ (Ján 3:6) a „telo a krv nemôžu zdediť kráľovstvo Božie“ (1. Korintským 15:50). Všetci ľudia sú splodení a narodení z muža a ženy – sú telo a krv –, a preto sa musia narodiť znova, aby sa dostali do neba:

Amen, amen ti hovorím. Ak sa niekto nenarodí znova, nemôže vidieť kráľovstvo Božie.

Ján 3:3

Amen, amen ti hovorím, že ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do kráľovstva Božieho.

Ján 3:5

Čo je znovuzrodenie a ako prebieha

Znovuzrodenie je proces, v ktorom hriešnik dostáva novú prirodzenosť. Je to Božie dielo – nikto sa sám nemôže znova zrodiť. Znovuzrodením hriešnik prechádza zo smrti do života. Boh ho preniesol z Adama do Krista (Kolosenským 1:12–14; 1. Korintským 15:22). Kto je v Kristovi, je novým stvorením. V Kristovi existujú iba tí, ktorí sú nové stvorenie, a iba títo pôjdu do neba.

Stručná a podrobná odpoveď: kto pôjde do neba

Stručná odpoveď znie: Do neba pôjdu iba tí, ktorí patria Pánovi. Podrobnejšia odpoveď je: Do neba pôjdu iba tí – či sú živí, alebo sú už mŕtvi –, ktorí počas svojho života uverili spasiteľnou vierou evanjeliu Ježiša Krista. Urobili pokánie zo svojich hriechov, mŕtvych skutkov a svojej hriešnosti. Vyznali a prijali Ježiša Krista z Nazareta ako svojho Pána a Spasiteľa. Títo sa stali novým stvorením v Kristovi, a iba títo pôjdu do neba.

Lebo sám Pán s veliteľským povelom, s hlasom archanjela a s trúbou Božou zostúpi z neba, a mŕtvi v Kristu vstanú najprv; potom my živí ponechaní budeme razom s nimi vychvátení v oblakoch v ústrety Pánovi do povetria. A takto budeme vždycky s Pánom.

1. Tesalonickým 4:16–17