Koráb záchrany Záchrana dnešných dní. (65)

Nebezpečenstvo chamtivosti Zlá vlastnosť je chamtivosť. (64)

Veľkosť bláznovstva Príbeh akoby z dnešných dní. (64)

Len jedno je potrebné Ježiš je náš učiteľ. Mária si vybrala dobrú čiastku.(63)

Kvas pokrytectva Pokrytectvo je maskou identity. (63)

Milovať svojho blížneho Podstatou biblických vzťahov je láska. (62)

Viac ako len dobrý Samaritán Príbeh o dobrom Samaritánovi vyučuje. (62)

Ako získať večný život, Úvaha nad otázkou, ktorá je pre každého z nás životne dôležitá. (61)

Snaha ospravedlniť seba, Obstojí sebaospravedlňovanie pred spravodlivým Bohom? (61)

Podstata silnej viery Viera v evanjelium je podstatou našej spásy. (40)

Božia spravodlivosť Náš Boh je spravodlivý Boh (39)

Ježiš, pravý Mesiáš Ježiš Kristus z Nazareta je náš Spasiteľ, Boh a Pán. (38)

Stavba na pevných základoch Dobrá stavba potrebuje dobrý základ, (37)

Falošní proroci Zvod a klamstvo je charakteristikou porušeného sveta. (36)

Ako sa správať k ostatným Robme iným to, čo chceme, aby iní robili nám. (35)

Priestranná a tesná brána Pre vstup do večnosti sú len dve cesty a len dve brány. (34)

Verný, milujúci Otec Máme Otca, ktorý nás verne miluje. (33)

Proste a dostanete Zasľúbenie, ktorého sa treba pridŕžať. (33)

Psy a svine Nejde o zvieratá. Ide o niečo iné. (33)

Nesúďte Úvaha o vzťahu k iným. (32)

Slepý povedie slepého Podobenstvo o náboženských ľuďoch. (31)

Starosti života Nestarostiť sa o zajtrajší deň. (31)

Poklad v nebesiach Kde je náš poklad, tam je naše srdce. (29)

Sviecou tela je oko Sviecou tela je oko. A čo je sviecou duše? (29)

Ježiš: Syn Márie, Syn Boží Je vždy Bohom a stal sa aj človekom. (28)

Odpúšťať a prijať odpustenie Milosť odpúšťania. (27)

Cestovný lístok,

Rozhodujúca voľba

V určitom období svojho života som naliehavo hľadal zmysel života. Kládol som si otázky: Prečo som tu? Som tu náhodou? Kam smeruje môj život? Cítil som v sebe vnútorný nepokoj, napätie, nervozitu. Občas som upadal do beznádeje a depresií. Život sa mi stával stále prázdnejší, monotónnejší so striedajúcimi sa svetlými a tmavými stránkami a plný neriešiteľných problémov. Bál som sa staroby a smrti. Začal som si stále viac uvedomovať ľudskú malosť a konečnosť. Chcel som si čo najviac predĺžiť život cvičením jogy a správnym stravovaním. Prostredníctvom jogy som chcel získať vnútorný pokoj a vyrovnanosť. Stal som sa vegetariánom, rekreačným športovcom a podľa dostupných informácií, ktoré si veľakrát navzájom odporovali, snažil som sa viesť zdravý spôsob života. Vytvoril som si vlastný systém triedenia informácií a tým aj svoj vlastný pohľad (filozofiu) na život. Ale stále viac som sa dostával do začarovaného kruhu, do otroctva týchto smerov a výsledok môjho snaženia bol veľmi malý – to vidím až teraz, s odstupom času.

       O Bohu som počul od detstva. Moja matka je síce „veriaca“, a tým istým spôsobom sa snažila vychovávať aj mňa, ale nikdy nevstúpila do úzkeho vzťahu s Bohom. Otec bol ateista. Ja sám som mal o Bohu veľmi skreslenú predstavu, bol pre mňa veľmi ďaleko, i keď som prešiel niektorými náboženskými úkonmi ako krstom, čiastočnou výučbou náboženstva, birmovkou. Obracal som sa k Nemu iba v ťažkých chvíľach svojho života s tým, že som ihneď zabúdal na Neho. Prakticky pre mňa neexistoval. V podvedomí som mal predstavu, že On je veľmi ďaleko – v nebi – a ja tu na zemi. V náboženstve som videl väčšinou iba príkazy a zákazy: to smieš, to nesmieš, to je hriech; ak budeš robiť toto, dostaneš sa do neba, prípadne do pekla.

       Joga ma stále viac a viac približovala k východným filozofiám a náboženstvám. V tomto období sa začínam zaujímať o psychotroniku. Tu spoznávam reálnu existenciu duchovnej oblasti, ktorá je veľmi blízko mňa. Postupne prichádzam k vnútornému presvedčeniu, že existuje Boh – stvoriteľ celého sveta. Začínam si stále častejšie klásť otázku: „Ktoré náboženstvo (alebo náboženstvá) majú pravdu a ako to mám zistiť z toľkých desiatok rôznych, a pritom veľmi rozdielnych a protirečiacich, smerov?“ Dostal som sa do niektorých kritických situácií, ako napr. ťažko vyzerajúca dopravná nehoda, ktorá dopadla bez vážnejších zranení a pritom očití svedkovia hovorili, že to bol „zázrak“. Ja som však Boha aj naďalej ignoroval, nevnímal, nepočul.

       Pri svojom hľadaní prichádzam aj k Biblii. Tu nastáva najväčší zlom v mojom živote. V Biblii objavujem Boha – tvorcu sveta, ktorý ma miluje úžasnou láskou. Chce mi pomáhať a prichádza ku mne v podobe svojho Syna Ježiša Krista. Uvidel som úžasnú lásku Boha Otca a jeho Syna Ježiša Krista, ktorý aj kvôli mne prišiel na túto zem a dobrovoľne podstúpil opovrhnutie, prenasledovanie, nenávisť, zlobu až po smrť na kríži, aby som mohol v ňom mať život večný. On, svätý, spravodlivý… .

       Vtedy som uvidel svoju hriešnosť v plnej nahote. Predtým som si myslel, že mám vysokú morálku. Teraz som uvidel, že je to inak. Uvidel som svoju odlúčenosť od Boha, i tu úžasnú nádej v osobe Ježiša Krista. Prijal som túto milosť. Vyznal som svoje hriechy a poprosil som Pána Ježiša, aby vstúpil do môjho života a stal sa mojím záchrancom a Pánom. Ježiš Kristus sa stal v tom okamžiku mojím Pánom a Spasiteľom a ja som nadobudol vnútornou istotou, pokoj a radosť. Postupne som si uvedomil, že som sa stal Božím dieťaťom, a že ani v najťažších chvíľach života nebudem sám.

       Na tento okamih môjho života nikdy nezabudnem. Odvtedy kráčam ruka v ruke s Ježišom Kristom, ktorý ma miluje. Nedá sa to výstižne opísať slovami, lebo lásku je potrebné prežívať osobne.

František Černobila

A toto je svedectvo, že Boh nám dal večný život, a tento život je v jeho Synovi. Kto má Syna, má život, kto nemá Syna Božieho, nemá života. Toto som napísal vám veriacim v meno Syna Božieho, aby ste vedeli, že máte večný život (1. Jánov 5:11-13).

Ak vyznávame svoje hriechy (Jemu) On je verný a spravodlivý, aby nám odpustil hriechy a očistil od všetkej neprávosti (1. Jánov 1:9).

Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, ja vám dám odpočinutie! Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som krotký a pokorný v srdci a nájdete si odpočinutie duši, lebo moje jarmo je lahodné a moje bremä ľahké! (Matúš 11:28-30)

Otvorením železničnej trate Liverpool – Manchester sa vo Veľkej Británii začala epocha železníc. Rozvoj železničnej dopravy sa spája s menom vynálezcu parnej lokomotívy Georgom Stephensonom, ktorý svoje konštrukcie zdokonaľoval a v októbri roku 1829 zvíťazil so svojou lokomotívou Rocket v súťaži vypísanej železničnou spoločnosťou Liverpool – Manchester. Trať dlhú 70 míľ (113 km) zvládla Stephensonova „Rocket” rýchlosťou 56 km/h, o 30 km rýchlejšie než požadované súťažné podmienky. George Stephenson si odniesol víťazný pohár.

Elektrické lokomotívy sú povestné svojou rýchlosťou. Dlhé roky držali rýchlostný rekord 331 km/h z roku 1955 francúzske železnice. „TGV-Atlantique” dokázal ísť 18. mája 1990 na špeciálne upravenej trati rýchlosťou 513,3 km/h. Tri písmenká tu symbolizujú rýchlosť: TGV = Train á Grande Vitese, vysoko-rýchlostný vlak. Na takmer 800 kilometrov z hlavného mesta Paríž do prístavného mesta Marseille potrebuje vlak TGV presne tri hodiny.

Za 200 rokov histórie železníc sa veľa zmenilo. Železnice v Európe, Ázii, Amerike, Afrike, Austrálii a na Novom Zélande sa stali chýrnymi svojimi odvážnymi konštrukciami mostov, viaduktov a tunelov. Jedno sa však nezmenilo. Ako pred 200 rokmi, tak aj dnes každý cestujúci musí mať platný cestovný lístok.

Sprievodca vlaku nemá za úlohu prezerať si tvár, oblek alebo batožinu cestujúceho. Zaujíma sa len o cestovný lístok, či je platný, či má cestujúci právo na miesto vo vlaku.

Ak niekto cestuje vlakom a nemá cestovný lístok alebo má neplatný, pri príchode sprievodcu je znepokojený. Ale poctivý  cestujúci, ktorý má pravý, platný cestovný lístok, je pokojný. Preukáže sa ním a nik mu nebude upierať miesto vo vlaku.

Podobne aj na ceste do večnosti musíme mať pravý, platný cestovný lístok, ak chceme dosiahnuť cieľ – nebesá. Tento cestovný lístok musí obstáť pred skúškou jasného svetla Božieho slova. Podľa tohto svetla neplatí nič iné ako „krv Baránka Božieho”. To je to jediné, čo ti môže dať plné právo na Božiu slávu. „, krv Ježiša Krista, jeho Syna, očisťuje nás od každého hriechu” (1. Jánov 1:7).

Mnohí ľudia sa nazdávajú, že ich bezúhonný život je tým cestovným lístkom, ktorý im dáva nárok na miesto v nebi. Iní sa odvolávajú na svoje dobré skutky a na svoje milosrdenstvo preukazované iným. Milý čitateľ, vari sa nechceš aj ty dopustiť takéhoto omylu? Nuž ihneď sa vzdaj dôvery v takýto chybný základ a obráť sa k Pánovi Ježišovi Kristovi. Len On sám je schopný spasiť. Nedôveruj nijakému inému útočisku. Nehľadaj nijakú inú zásluhu. Nikdy neodpočívaj, pokým nie si schopný so zlomeným srdcom, ale s radostným uspokojením povedať: Boh mi už viac nepočíta žiadny hriech. On ma zbavil vín vo svojej milosti. Čo bolo treba, vykonal Kristus. Som večne spasený a žijem v Božej blízkosti.

Opäť voľby! Áno, tak sa často hovorí, veď v tomto demokratickom veku sa zdá, že k voľbám rôzneho druhu dochádza stále častejšie. Voľby, či už do parlamentu, do obecných zastupiteľstiev alebo do iných orgánov, stali sa súčasťou bežného života občanov moderného štátu. Pri takýchto príležitostiach často počuť slová „rozhodujúce“, „kritické“, „mimoriadne závažne“ atď., ktoré sa používajú, aby sa v mysliach voličov vyvolali dojem, že nastávajúce voľby majú viac ako obyčajný význam.

Z histórie dobre vieme, že niektoré voľby nemali taký závažný význam, aký sa predpokladal, a na druhej strane zasa niektoré hlasovania mali za následok mimoriadne veľké zmeny, niekedy k lepšiemu, niekedy k horšiemu. V histórii však je zaznamenaná jedna voľba, ktorá vyniká nad všetky iné svojou závažnosťou, lebo hoci k nej došlo pred 2000 rokmi, predsa jej následky prenikajú stáročiami a trvajú až do súčasnej doby. Nikdy, ani pred ňou ani po nej, nebolo voľby, ktorá by sa svojím významom dala porovnať s touto voľbou. Uskutočnila sa okolo roku 30 nášho letopočtu. Miestom jej konania bolo mesto Jeruzalem a konala sa v dobe židovských sviatkov Paschy. Vrchný dozor nad ňou mal rímsky miestodržiteľ Pontský Pilát. Cieľom tejto voľby bolo rozhodnúť, ktorého z dvoch väzňov prepustiť na slobodu. Osoby, medzi ktorými sa rozhodovalo, boli:

1. Ježiš Kristus, Syn Boží, Kráľ Židov a Knieža pokoja, ktorý prechádzal Judskom, Samáriou a Galileou a pritom kázal, vyučoval a uzdravoval.

2. Barabáš, význačný väzeň, o ktorom sa hovorí ako o zbojníkovi, povstalcovi a vrahovi.

Toto bola voľba skutočne nesmierne závažná s ďalekosiahlymi dôsledkami. Pred voličmi stáli iba dve osoby, takže po jednej stránke vec bola veľmi jednoduchá. Ale závažnosť otázky, o ktorú išlo, bola úžasná. V podstate to bola voľba medzi právom a krivdou, dobrom a zlom, pokojom a násilím, poriadkom a zmätkom. Keď nakoniec nastal okamih rozhodnutia, priviedol Pilát Ježiša Krista a dav jednohlasne skríkol: „Ber si tohto a prepusť nám Barabáša!“ Váhavo a nerozhodne sa Pilát ďalej pýtal: „Čo mám teda urobiť s Ježišom, ktorého volajú Kristom?“ A z davu zaznela jednomyseľná odpoveď: „Ukrižuj, ukrižuj ho!“ Osudná voľba! Zbojníkovi, povstalcovi a vrahovi dali v svojej voľbe prednosť pred Ježišom Kristom, o ktorom rímsky miestodržiteľ tri razy vyhlásil, že na ňom nijakej viny nenachádza.

Od oného roku uplynuli stáročia, ale zlé dôsledky tejto voľby, ktorá nemá sebe rovnú, nikdy nikto neodstránil: násilnosti, krádeže, vraždy, vydierania, únosy, nepokoje v jednotlivých krajinách a medzi národmi, to všetko je na dennom poriadku. Zlatý vek mieru, ktorý tak často opisujú básnici, po ktorom ľudstvo toľko túži a ktorý politici sľubujú ako by už bol predo dvermi, nikdy nenastal. Prečo? Lebo trvalý mier a pokoj nemôže nastať v svete, čo zavrhol a ukrižoval Knieža pokoja. Vari je Boh ľahostajný k tejto voľbe, ktorá sa vykonala v ten smutný a slávnostne vážny deň v Jeruzaleme? Nijakým činom! Ten, ktorému ľudia prisúdili kríž a hrob, bol povýšený a oslávený a teraz sedí na pravici Majestátu na výsostiach, pričom očakáva čas, keď mu budú jeho nepriatelia položení pod nohy ako podnožka. Áno, prichádza deň jeho korunovania ako Kráľa nielen nebies, ale aj tejto zeme, lebo Boh sám tak rozhodol, že Pán Ježiš Kristus musí kraľovať. Potom, keď sa to uskutoční, nastane pokoj, blahobyt a bezpečnosť, ale skôr nie! Toto tvrdenie nie je založené na výmysloch alebo fantázii, ale na spoľahlivom Božom slove, slove pravdy – svätom Písme.

Celosvetové panovanie spravodlivosti a mieru nastane vtedy, keď vláda spočinie na pleciach Bohom ustanoveného Kráľa. Teraz sa možno v tvojej mysli vynorí otázka: Prečo sa uskutočnenie tohto nanajvýš príťažlivého výhľadu tak dlho odkladá? Nech nám dajú odpoveď sväté Písma. „Nemešká Pán so zasľúbením, ako to niektorí pokladajú za meškanie, ale je zhovievavý voči vám. Nechce totiž aby niektorí zahynuli, ale aby všetci dospeli k pokániu“ (2. Petrov 3:9). Predtým než sa na zemi bude môcť nastoliť požehnaná vláda Pána Ježiša, prídu na tento bezbožný svet hrozné búrky spravodlivého hnevu Božieho. Jedno beda bude nasledovať za druhým a každé nasledovné bude tvrdšie než všetky predchádzajúce. O súde sa hovorí, že je to Božie podivné a neobyčajné dielo (Izaiáš 28:21), ale keď on bude požadovať účty od sveta, ktorý zavrhol jeho Syna, bude konať rýchlo, no s neodolateľnou mocou. Pred týmito súdmi nebude úniku. Teraz teda Boh čaká, aby aj teba neprikvačili pohromy, ktoré drvivo dopadnú práve na túto zem. Áno, Boh dáva ľuďom príležitosť uznať nespravodlivosť rozsudku sveta nad Pánom Ježišom, a už mnohí sa uchopili výsady tohto jeho milostivého ohľadu. Tí, ktorí tak urobili, vyhlásili zreteľne, že sú teraz na Pánovej strane, a majú blažené uistenie, že nech budú búrky súdov akokoľvek veľké či hrozné, oni nikdy nezahynú, ani na súd neprídu, lebo „nieto nijakého odsúdenia tým, ktorí sú v Kristu Ježišovi“ (Rímskym 8:1).

Milý čitateľ, ty sa nastávajúcich volieb možno zúčastníš alebo nezúčastníš, ale nech bude akokoľvek, pamätaj, že večné blaho tvojej duše závisí od toho, ako odpovieš na otázku, ktorá natoľko zmiatla Pontského Piláta: „Čo teda mám urobiť s Ježišom, ktorého volajú Kristom?“ Pokor sa pred ním ako pred svojím Pánom, vyznaj mu svoje hriechy a spoľahni vierou na neho, lebo práve za všetky tvoje hriechy on prelial svoju drahú krv. Len toto je správna voľba a správna odpoveď na túto otázku.

Neprehliadni a nezanedbaj túto tak životne dôležitú záležitosť! Odkladanie je nebezpečné. Veľké a večné požehnania sú v tvojom dosahu teraz. Už zajtra môže byť neskoro, „lebo nevieš, čo splodí deň“ (Príslovia 27:1). „Boh teda prehliadol časy nevedomosti, ale teraz zvestuje ľuďom, všetkým všade, aby činili pokánie, pretože ustanovil deň, v ktorom bude súdiť celý svet v spravodlivosti v osobe muža, ktorého určil nato, a podáva všetkým ľuďom vieru vzkriesiac ho z mŕtvych.“ (Skutky 17:30-31). „Kto verí v neho, nebude odsúdený, ale ten, kto neverí, už je odsúdený, lebo neuveril v meno jednorodeného Syna Božieho“(Ján 3:18).

Matúš 6:25-32 a 34

Pri čítaní Kázne na hore, do ktorej tento text Písma patrí, je pre nás dôležité vždy mať na pamäti, komu bola kázeň v prvom rade určená. V modlitbe Pána je zase potrebné zdôrazniť fakt, že nie každý má právo volať (nazývať) Boha svojím Otcom.

       Všetci sme Božie stvorenia, ale nie každý z nás je pravým, ozajstným Božím dieťaťom. Písmo učí, že predtým, než by sme mohli nazvať Boha „Otcom“,musíme zažiť duchovné obrátenie. Niekedy sa to nazýva aj nové narodenie, prostredníctvom ktorého vstupujeme do nového duchovného vzťahu s Otcom.

       Pri čítaní vyššie citovanej pasáže Písma ste si možno všimli, ako Ježiš kladie dôraz na dôležitý rozdiel medzi veršami 31 a 32. Pán tam hovorí: „Nestarajte sa teda a nehovorte: Čo budeme jesť? alebo: Čo budeme piť? alebo: Čím sa zaodejeme? Lebo to všetko hľadajú pohania, a veď váš nebeský Otec vie, že to všetko potrebujete.“ Vidíme, ako Ježiš hovorí o dvoch kategóriách ľudí: tých, ktorí považujú Boha za svojho nebeského Otca, a tých, ktorí sú v Písme opísaní ako „pohania“. Skutočným (pravým) veriacim hovorí: Nemusíte sa trápiť a znepokojovať sa o tieto veci, pretože máte Otca v nebesiach, ktorý sa o vás stará. Trápením a znepokojovaním sa správate, ako keby ste boli pohania, ktorí nemajú milujúceho a starostlivého Otca v nebesiach. Pre nich je prirodzené znepokojovať a trápiť sa, pretože nemajú osobný vzťah s Bohom; nikdy sa znova duchovne nenarodili, nikdy sa neobrátili, takže sú bez kontaktu s Pánom.

       Nemali by sme teraz rozmýšľať o slove „pohan“ ako o slove vzťahujúcom sa len na primitívnych ľudí, ktorí veria v mnohých bohov alebo modly. Neuvažujme ani len o tých, ktorí si hovoria ateisti. Nie, pohania sú v tomto kontexte tí, ktorí nemajú žiaden osobný vzťah s Pánom, aj keď o sebe tvrdia, že sú zbožní.

       Aká je vlastne charakteristika týchto ľudí? Jednou zo zrejmých vlastností týchto ľudí je, že rozprávajú, zaujímajú a znepokojujú sa takmer výlučne pre také veci, ako sú potraviny, nápoje a oblečenie.Inými slovami, to sú ich horizonty a málokedy pozerajú a vidia za ich obzor. Stačí sa v novinovom stánku pozrieť na nejaký časopis a vidíme, že tieto slová stále platia aj v dnešnej dobe. Nie je pravdou, že väčšina ľudí sa skutočne zaujíma len o materiálne veci? Aj keď pripustíme,že mnohé z týchto vecí sú zaujímavé, užitočné a istým spôsobom nás určite uspokojujú, môžu mať pre našu dušu neblahé následky. Ale koľko ľudí si nájde čas na čítanie Biblie v snahe nájsť a pochopiť to, čo ich Boh chce naučiť prostredníctvom svojho Svätého slova?

       Toto je kontext, v ktorom k nám Pán Ježiš hovorí. Veriacim hovorí: Nebojte, nestrachujte sa o svoje telesné, materiálne potreby, pretože máte Otca v nebi, ktorý má o vás oveľa väčší záujem, než má o zvieratá a rastliny a napriek tomu zaopatruje ich potreby úžasne a pravidelne. Tak prečo by nemal zaopatrovať aj vás? Neveriacim Ježiš hovorí: Vidno, že ste pohania a nie ste praví kresťania podľa toho, ako sa mimovoľne ženiete za materiálnymi, hmotnými vecami, ako keby duchovné skutočnosti neexistovali. Aké drsné bude ale pre týchto ľudí prebudenie v deň posledného súdu, keď zistia, že všetky hmotné (materiálne) veci, ktorými sa obklopovali a o ktoré sa starali, boli úplne nedostatočné pre ich prípravu na večnosť.

       Nuž, zatiaľ sme hovorili len v negatívnom zmysle, ale teraz chceme stručne hovoriť o pozitívnej stránke Ježišovho učenia. V skutočnosti vo verši 33 (Matúš 6) nájdeme tieto slová: „Ale hľadajte najprv kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť, a to všetko (ostatné) vám bude pridané.“ Čo znamená hľadaťnajprv kráľovstvo Božie?

       Znamená to, že nebeským veciam musíme dať absolútnu prednosť; musíme chcieť, aby nad našimi životmi a životmi ostatných vládol jedine Pán. Ide o rovnaký princíp, aký nachádzame, keď skúmame modlitby Pána, kde čítame: „Príď kráľovstvo Tvoje, buď vôľa Tvoja.“ To znamená, že by sme si mali želať úplné odovzdanie, podriadeniesaPánovi v každom aspekte nášho života. Je to aj tvoja túžba, drahý čitateľ? Otázkou v tomto prípade nie je, či si to už dosiahol, pretože to nie je jednoduché. Ak ti ale táto túžba chýba, musíš sa vážne sám seba pýtať, či si vôbec kresťanom.

       Čo potom znamená hľadať Božiu spravodlivosť? Nuž, vysvetlenie je celkom jednoduché. Keď už Boh daroval človeku spasenie, jeho cieľom je, aby túto osobu privádzal každý deň k dokonalosti. Pán chce, aby sa jeho deti viac a viac podobali Kristovi v spôsobe, akým žijú svoje životy. Typickou črtou skutočného, pravého veriaceho je túžba byť viac a viac svätým, čistým, láskavým, ohľaduplným, viac verným, poctivým. Takže to, čo Ježiš hovorí, je, aby sme namiesto starostí a obáv o materiálne veci svoju pozornosť zamerali na nebo a na duchovné skutočnosti. Naším prianímmusí byť to, aby bol Boh, náš Kráľ, v našom živote a v živote druhých vyvýšený a poctený. Kresťan musí mať na pamäti, že jeho skutočným domovom je nebo a svoj život na tejto zemi by mal žiť vo svetle tejto skutočnosti. Čím sa myslí, že bude hľadať Božiu spravodlivosť, to jest žiť život, ktorým bude Krista viac velebiť a uctievať a sám túžiť po tom, aby bol jemu zo dňa na deň viac a viac podobný.

       Čo sa stane, keď bude človek najprv hľadať Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť? Zistí, že Boh bude rovnako zabezpečovať aj jeho dočasné, pozemské potreby. Nenabádame azda k tomu, aby sme si teraz ľahli a nechali všetko na Boha? Vôbec nie! Samotný akt hľadania jeho kráľovstva a jeho spravodlivosti naznačuje, že je človek zaneprázdnený činením Božej vôle. Rozmýšľajme o Pánovi Ježišovi. Nikto nehľadal Božie kráľovstvo viac ako on a nikto nežil spravodlivejší život ako on. Ale musíme tiež dodať, že nikto nežil rušnejší a zaneprázdnenejší život ako on.

       Možno o tom už viete, že ste doteraz žili pre materiálne veci tohto života a preto spadáte pod Ježišovu definíciu pohana. Aký zmysel má honba a starosť o materiálne veci v živote, ak Boha stále ignorujete, ignorujete jeho kráľovstvo a jeho spravodlivosť? Čo zo všetkého najviac potrebujete, je, aby ste boli v správnom vzťahu s Pánom. Musíte sa obrátiť k Bohu s priznaním, že ste sa príliš venovali materiálnym veciam tohto života a nie potrebám vašej duše. Nezaujímali ste sa o to, či ste Bohom poznaní, nestarali ste sa o to, aby ste sa mu podvolili, umožnili mu vládnuť vo vašom živote, radšej ste žili sami pre seba. Vo vašej situácii existuje len jedno riešenie; musíte prosiť Pána, aby vám odpustil všetky vaše hriechy a prevzal kontrolu nad vaším životom. Dobrou správou je, že Ježiš zomrel na kríži práve pre takých ľudí, ako ste vy. Poproste ho, aby vás zachránil práve teraz.

„Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde moľ a hrdza kazí, a kde sa zlodeji prekopávajú a kradnú; ale si zhromažďujte poklady v nebi, kde ani moľ, ani hrdza nekazí, a kde sa zlodeji neprekopávajú ani nekradnú; lebo kde je váš poklad, tam bude i vaše srdce.“

Matúš 6:19-21

Pozrime sa do najúžasnejšej a najkrajšej kázne, ktorá bola kedy kázaná – do slávnej „kázne na hore“. Kazateľom bol, samozrejme, Pán Ježiš Kristus a určená bola predovšetkým jeho učeníkom. Zástup ostatných ľudí však stál len o kúsok ďalej. Ako sme videli už aj pri iných príležitostiach, odkaz bol určený predovšetkým tým, ktorí majú blízky a osobný vzťah s Ježišom Kristom. Zároveň však aj tí, ktorí tento vzťah doteraz nemajú, môžu z neho načerpať úžitok.

       Pasáž, ktorú budeme rozoberať, je na zamyslenie a obzvlášť vhodná pre tých, ktorí žijú v konzumnej spoločnosti, akou je aj tá naša. Pasáž je o zhromažďovaní pokladov: kde by sme mali poklady zhromažďovať a kde by sme ich naopak zhromažďovať nemali. Za poklady môžu byť považované všetky veci, ktoré uchvacujú, okupujú našu myseľ a dávajú zmysel nášmu životu.

       Prvou otázkou, ktorú sa musíme pýtať sami seba, je: Čo sú naše poklady? Všetky veci, ktoré zaberajú, zamestnávajú našu myseľ a dávajú zmysel nášmu životu možno považovať za poklady. Ďalšia otázka súvisiaca s prvou: Aké sú naše skutočné hodnoty?

       Začnime teda s negatívnym vyhlásením. Ježiš povedal: „Nezhromažďujte si poklady na zemi“. Výraz „poklady na zemi“ alebo tiež „pozemské poklady“ nás núti premýšľať o peniazoch a majetku. Výraz tiež zahŕňa všetko, čo má pre nás jednotlivcov na tomto svete určitú hodnotu. Okrem majetku alebo vlastníctva niečoho sem môžeme zahrnúť zábavu a šport, prácu, dovolenku, voľnočasové aktivity, ale aj naše ambície. Tieto veci môžu byť samé osebe správne a v poriadku, všetko však záleží na dôraze a dôležitosti, ktoré im prisudzujeme.

       Ak v našom živote kladieme najväčší dôraz na tento materiálny svet, musíme prísť k záveru, že náš skutočný poklad zhromažďujeme v tomto živote, tu na zemi. Ježiš nám však hovorí: „Nerobte to!“

       Hneď nato nám vysvetľuje, čo sa stane s pokladmi na tejto zemi. Pozemské poklady môžu byť zničené, alebo nám ich niekto môže ukradnúť. Premýšľajme o drahých šatách. Čo sa s nimi stane, keď sa k nim raz dostanú mole? Mole do nich vyhryzú diery a šaty zostanú poškodené, a tým nepotrebné. V takom stave ich môžete rovno vyhodiť. A teraz sa zamyslime nad novučkým autom. Čo sa s ním stane po určitom čase, ak bude ponechané napospas poveternostným vplyvom? Začne hrdzavieť a rozpadať sa. Keď sa tak stane, jeho hodnota rýchlo klesne. Skončí na smetisku a stane sa odpadom.

       Nakoniec sa zamyslime nad zámkom plným pokladov. Čo sa stane s týmto vzácnym majetkom, ak sa k nemu dostanú zlodeji? Zaiste si ho vezmú so sebou. Dokonca ho možno prepašujú do cudziny a pravdepodobne nikdy nevrátia.

       Čo nás tu učí Pán Ježiš týmito tromi ilustráciami – obrazom molí, hrdze a zlodejov? Pripomína nám, že všetko na tomto svete je predurčené na zánik. Nič nemôže trvať večne. Dokonca aj keď niektorú vec z nášho majetku prežijeme, ani jednu z nich si nebudeme môcť zobrať so sebou, keď budeme opúšťať tento svet. Egyptskí faraóni bývali kedysi pochovávaní aj s predmetmi vybranými z majetku, ktorý vlastnili. Aké absurdné to však bolo! Načo sú nám pozemské veci, keď sme už raz mŕtvi? Tam, kam pôjdeme, si ich predsa nemôžeme vziať so sebou.

       To, čo som vám povedal o majetku, platí samozrejme aj pre všetky naše pozemské aktivity. Jedného dňa ich budeme musieť všetky zanechať. Ako povedal Jób: „Nahý som vyšiel zo života svojej matky a nahý sa ta navrátim“ (Jób 1:21).

       Takže, pozreli sme sa na Ježišove negatívne vyhlásenie: „Nezhromažďujte si poklady na zemi“. Teraz nadišiel čas, aby sme porozmýšľali nad jeho pozitívnym vyhlásením: „Ale si zhromažďujte poklady v nebi, kde ani moľ, ani hrdza nekazí, a kde sa zlodeji neprekopávajú ani nekradnú.“

       To, čo nám tu Pán Ježiš hovorí, je, že na rozdiel od zemských pokladov, ktoré sú dočasné, nebeské poklady sú trvalé, večné. Takže, čo znamená v praxi zhromažďovať poklady v nebi?

       Pasáž, ktorá nám môže v tomto pomôcť, sa nachádza v Pavlovom liste Kolosenským v tretej kapitole, kde sa píše: „A tak ak ste vstali z mŕtvych s Kristom, hľadajte veci, ktoré sú hore, kde sedí Kristus po pravici Boha; na to myslite, čo je hore, nie na to, čo je na zemi.“ (3:1-2). To neznamená, že by sme mali žiť s hlavou v oblakoch, zabudnúc na to, čo sa deje vo svete okolo nás. To vôbec nie! Znamená to, že nech robíme na tomto svete čokoľvek, mali by sme to robiť vo svetle večnosti. Všetko, čo robíme, by sme mali robiť tak, aby sme sa tým páčili Bohu, aby sme tým Boha potešili – a nielen pre uspokojenie samých seba. To znamená, že naše peniaze a majetok by mali byť použité na veci a potreby, ktoré sú naozaj dôležité. Nemali by sme plytvať ani hromadiť pozemské veci zo sebeckých dôvodov a nemali by sme vždy chcieť to najväčšie a najlepšie. Peniaze môžu byť napríklad použité na pomoc tým, ktorí trpia a potrebujú ich, na šírenie evanjelia v našej krajine, alebo aj kdekoľvek inde. Auto môže byť použité nielen pre naše vlastné pohodlie, ale napríklad aj na prepravu chorých alebo starších osôb. Predtým, než budeme o niečom rozhodovať, si musíme položiť otázky: Aké sú moje skutočné motívy? Je to skutočne to, čo Boh chce, aby som urobil? Ak si vyberiem práve túto cestu, bude to na jeho slávu a česť? Stručne povedané, všetko, čo vykonáme s myšlienkou/zámerom, aby sa On oslávil, je pokladom zhromaždeným v nebi.

       Teraz musíme byť veľmi opatrní. Nehovorím, že toto je spôsob, ako sa dostať do neba. Nechcem vzbudiť dojem, že keď zmeníme naše priority a budeme viesť menej sebecký spôsob života, Boh nás odmení tým, že nám ponúkne miesto v nebi. Nie, ako som už povedal predtým, kázeň na hore bola určená predovšetkým skutočným veriacim, ktorí už majú svoje miesto v nebi. Prišli k Bohu so svojimi hriechmi a beznádejou a prosili ho o milosť, aby sa nad nimi zľutoval. Vložili svoju dôveru v Ježiša Krista a on im za to dal večný život. Dal im dar zadarmo, len na základe toho, čo pre nich vykonal na kríži. To je jediná cesta, ako získať večný život a miesto v nebi zadarmo, ako dar. Ale len čo človek dostane dar spasenia a večného života a je v pravom vzťahu s Bohom, bude chcieť robiť Bohu radosť a začne zhromažďovať poklady v nebi.

       Ako som už povedal skôr, táto pasáž z Písma je na zamyslenie. Možno si niekto z čitateľov hovorí sám pre seba: „Aby som bol úprimný, všetky moje poklady sú pozemské, dočasné a po smrti budú bezcenné. Zanedbával som najdôležitejšiu vec v mojom živote a nie som pripravený stretnúť sa so svojím Stvoriteľom.“ Môj priateľ, ak máš vo svojom srdci túžbu zanechať za sebou všetko, čo potupuje a zneucťuje Boha a chceš byť ihneď s ním, vyzývam ťa k pokániu zo svojho hriechu. Pozývam ťa, aby si na svoju spásu a záchranu vložil svoju dôveru v Ježiša Krista. Iba vtedy, keď takto učiníš, môžeš začať zhromažďovať poklady v nebi, „kde moľ a hrdza nekazí, a kde sa zlodeji neprekopávajú a nekradnú. Lebo kde je tvoj poklad, tam bude tiež tvoje srdce“.

„Sviecou tela je oko. Keby teda bolo tvoje oko prosté, celé tvoje telo bude svetlé; ale keby bolo tvoje oko zlé, celé tvoje telo bude tmavé. Ak teda svetlo, ktoré je v tebe, je tmou, aká veľká bude sama tma?“

Matúš 6:22-23

Význam týchto Ježišových slov nemusí byť hneď zrejmý. Čo má na mysli, keď hovorí „Sviecou tela je oko“ a „svetlo, ktoré je v tebe, je tmou“? Očividne používa obrazný jazyk, aby vyjadril duchovnú pravdu. Preto sa najskôr vynasnažím vysvetliť, aký je doslovný význam týchto slov. Potom sa pokúsim vyvodiť duchovnú pravdu, ktorú chce Ježiš vyjadriť.

       V prvom rade, v akom kontexte môžeme tvrdiť, že sviecou tela je oko? Samozrejme nie v tom, že by oko bolo nejakým spôsobom zdrojom svetla. Skôr v tom, že keď svetlo dopadne do oka zvonka, tak dokážeme vidieť a vďaka videniu získavame informácie, ktoré potrebujeme, aby sme mohli konať. Tak napríklad, ak kráčame krajinou a zbadáme mláku, môžeme sa jej vyhnúť. Ak jeme a niekto nám podáva jedlo, vidíme ho, natiahneme ruku a vezmeme si ho. Alebo ak pracujeme v kancelárii a niekto nám dá dokument, môžeme ho prečítať a rozhodnúť sa, ako konať. Počas dňa mnohokrát, keď naše oči niečo uvidia, následne okamžite posielajú správu do mozgu, aby ostatné časti tela mohli vykonať primeranú činnosť. Takýmto spôsobom môžeme oči vnímať ako sviecu nášho tela.

       Ježiš ďalej pokračuje „…ale keby bolo tvoje oko zlé, celé tvoje telo bude tmavé.“ Inými slovami, ak si predstavíme, že sú naše oči choré, aký vplyv to bude mať na celé naše telo? Bude to znamenať, že oči sa už viac nebudú správať ako svieca, už viac nebudú posielať jasné správy do mozgu a iných častí tela, následkom čoho zostanú v tme. Už viac nebudú schopné reagovať na situácie, ako by mali, pretože nebudú vedieť, čo sa deje. Očná choroba určite obmedzí schopnosť viesť bežný život a mimovoľne môže priviesť do nebezpečných situácií.

       Ak je toto doslovný význam Ježišových slov, aké je potom duchovné ponaučenie, ktoré nám chce dať? Čo je okom duše, ducha človeka? Väčšina biblických komentátorov považuje za oko duše myseľ človeka.

       Pokúsme sa pochopiť spojitosť medzi fyzickým okom a ľudskou mysľou. Tak ako naše fyzické oči osvetľujú našu fyzickú existenciu a pomáhajú nám udržiavať kontakt s okolím, rovnako aj duchovné oko, myseľ, osvecuje náš vnútorný život, vedie nás morálne i duchovne a umožňuje nám mať vzťah s Bohom v nebesiach. V akom zmysle môže naše duchovné oko, naša myseľ, ochorieť? Ak uchopíme tento verš v kontexte, myslím, že nám to bude jasné. Ježiš práve hovoril o ľuďoch, ktorí si zhromažďujú poklady skôr na zemi ako v nebi. Takíto ľudia uvažujú v materiálnych hraniciach, myslia na veci tohto života a upriamujú na ne svoje srdcia. A tak Ježiš hovorí, že ak je vaša myseľ, vaša túžba zameraná iba na tento život a na veci pozemského života, potom je vaša myseľ chorá. Vaše videnie je hmlisté a skreslené, nevidíte veci v ich skutočných súvislostiach. Výsledkom bude, že svoj život budete žiť v tme alebo hmle.

       Kedy je oko duše (alebo teda myseľ) zdravé? Odpoveď na túto otázku opäť vyplýva z kontextu nášho verša. „Nezhromažďujte si poklady na zemi; ale si zhromažďujte poklady v nebi,“ hovorí Ježiš. Inými slovami, myseľ je zdravá vtedy, keď je zameraná na záležitosti neba, keď človek uprednostňuje a dáva na prvé miesto v rebríčku svojich hodnôt skutočnosti neba. Ak prvoradým záujmom vo vašom živote budú záležitosti večnosti a to, aby ste tešili Boha každým spôsobom, vtedy uvidíte veci v ich správnom pomere. Pochopíte, že záležitosti večnosti sú skutočne dôležité. Vo svetle večnosti nezáleží na tom, či sme alebo nie sme bohatí, alebo úspešní, alebo fyzicky zdraví v tomto živote. Nezdravé oko nefunguje; nemôže vidieť, o koľko je dôležitejšie, aby sme boli bohatí v nebeských veciach, ako mať hojnosť v tomto svete.

       A teraz stručne zhrniem niektoré myšlienky, o ktorých sme uvažovali. Ľudské oko je ako svieca tela; očami vidíme veci také, aké sú v skutočnosti a podľa toho konáme. Ak je však naše oko choré, všetko je skreslené a nemáme jasnú predstavu o tom, čo je okolo nás. Podobne je to aj s mysľou, ktorá je sviecou duše. Keď je naša myseľ zameraná na skutočnosti večnosti, vidíme veci jasne a veciam tohto sveta prisudzujeme ich skutočnú hodnotu.

       Ak sú naše mysle zamerané na veci tohto sveta a pozemského života, na všetko pozeráme skreslene. Namiesto toho, aby sme boli osvecovaní, sa naše duše nachádzajú v temnote a neuvedomujeme si duchovné skutočnosti.

       V tejto súvislosti si vypočujme poučenie apoštola Pavla, ktoré napísal kresťanom do zboru vo Filipách. „A ostatne, bratia, všetko, čo je pravdivé, čo je počestné, čo je spravodlivé, čo je mravne čisté, čo je ľúbe, čo je dobropovestné, ak je nejaká ctnosť a ak nejaká chvála, o tom premýšľajte.“ Spomenuté vlastnosti sú známkami zdravej mysle, pretože len takáto myseľ je zameraná na veci, ktoré potešujú a ctia Boha.

       Hoci slová, nad ktorými sme uvažovali, sú povzbudením pre skutočných veriacich, majú aj určité využitie u tých, ktorí ešte nie sú zmierení s Bohom. Priateľu, ktokoľvek si a čokoľvek si zažil vo svojom živote, ak nemáš správny vzťah s Bohom, tak potom musím povedať, že tvoje oči sú chronický choré. Tvoja myseľ je zatemnená, takže nie si schopný vnímať duchovné skutočnosti. Apoštol Pavol vyjadruje tento stav v liste do zboru v Efeze: „zatemnení v rozume súc odcudzení životu Božiemu pre nevedomosť, ktorá je v nich, pre zatvrdenie ich srdca“. Aký je teda liek na túto vážnu chorobu očí? Čo robiť, aby človek začal vidieť veci jasne a v správnom pomere?

       Všimnime si, ako Pavol spája dve veci – „zatemnení v rozume súc odcudzení životu Božiemu“. Je potrebné zmierenie. Potrebuješ hľadať Boha a prosiť ho, aby ťa vrátil naspäť k sebe. Toto sa stalo možným vďaka obeti Ježiša Krista na kríži. Skrze pokánie a vieru v Spasiteľa sa môžeš zmieriť s Bohom. Keď sa tak stane, choroba očí bude uzdravená a ty začneš vidieť veci v ich správnom pomere. Tvoje srdce bude zamerané na Krista, tvojho Spasiteľa. A nebo sa stane pre teba skutočným domovom a všetko, čo ponúka tento svet, sa stane oveľa menej dôležitým.

       Písmo Sväté hovorí o Ježišovi Kristovi ako o niekom, kto mal dve prirodzenosti, to znamená, že ten, kto bol a je vždy Bohom, sa stal aj človekom. Aj napriek tomu, že nikdy nebudeme schopní pochopiť, ako sa to udialo, môžeme odhaliť dôvod, prečo bolo nutné, aby bol Ježiš Bohom a zároveň človekom.

Potom v šiestom mesiaci bol poslaný anjel Gabriel od Boha do galilejského mesta, ktorému je meno Nazaret, k panne, zasnúbenej mužovi, ktorému bolo meno Jozef, z domu Dávidovho, a meno panny bolo Mária. A keď vošiel k nej anjel, povedal: Raduj sa, obdarená milosťou! Pán s tebou, ty požehnaná medzi ženami! A ona vidiac ho zľakla sa nad jeho rečou a rozmýšľala, aký to má byť pozdrav. Ale anjel jej povedal: Neboj sa, Mária, lebo si našla milosť u Boha a hľa, počneš v živote a porodíš syna a nazveš jeho meno Ježiš. Ten bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho. A Pán Boh mu dá trón Dávida, jeho otca, a bude kraľovať nad domom Jakobovým až na veky, a jeho kráľovstvu nebude konca.

Lukáš 1:26-33

Anjel Gabriel oznámil zvesť o narodení Jána Krstiteľa, ktorý sa mal stať zvestovateľom Ježiša Krista. Kňaz Zachariáš sa dozvedel, že jeho žena Alžbeta porodí toto dieťa. Všimli sme si, aký pochybovačný bol Zachariáš, pretože on a jeho manželka boli starí a Alžbeta bola neplodná.

      Prešlo šesť mesiacov a Gabriel je poslaný s inou zvesťou, ktorá sa, po ľudsky povedané, zdala ešte nepravdepodobnejšia. Mal ísť k mladej panne, aby jej povedal, že aj ona bude mať dieťa. Pravdaže, meno panny bolo Mária a bola v tom čase zasnúbená s tesárom Jozefom. Niet divu, že sa Mária zľakla tejto nečakanej návštevy a najmä pozdravu anjela: Raduj sa, obdarená milosťou! Pán s tebou. Mária dostala obrovskú výsadu: mala sa stať matkou dávno zasľúbeného a dlho očakávaného Mesiáša.

      Jej bezprostredná reakcia bola zmätočná; jednoducho nevedela, čo si má o slovách anjela myslieť. Potom jej Gabriel vysvetlil cieľ svojho zjavenia sa. Prečítajme si ešte raz prvú časť jeho zvesti: počneš v živote a porodíš syna a nazveš jeho meno Ježiš. V istom zmysle nie je v týchto slovách nič mimoriadne. Rovnako ako akákoľvek nastávajúca matka aj ona by otehotnela, porodila dieťa a dala by mu meno. Ako uvidíme, počatie bolo, samozrejme, zázračné, ale od momentu počatia cez nasledujúcich deväť mesiacov tehotenstva až po samotný pôrod nebolo v tomto procese nič výnimočné. Rovnakým procesom prechádza každá matka.

      Toto je veľmi dôležitý fakt, pretože je nevyhnutné, aby sme pochopili, že Ježiš bol človekom úplne. V skutočnosti iba niekto, kto bol plne človekom, mohol urobiť to, čo Ježiš urobil pre ľudstvo. Prečo je to tak? Preto, lebo jedine niekto, kto bol plne človekom, mohol priniesť spásu iným ľudským bytostiam. Bol to človek (Adam), ktorý upadol do hriechu, sú to ľudské bytosti, ktoré sú hriešne, a tak to musel byť človek, ktorý prišiel spasiť hriešnikov. Adam bol zástupcom celého ľudstva, keďže všetci sme jeho a Evinými potomkami. Ježiš sa mal stať zástupcom nového ľudského rodu – všetkých tých, ktorí sú spasení.

      A tak, aby mohol byť skutočným zástupcom tohto nového ľudského rodu, Ježiš musel byť človekom a musel prejsť všetkým, čím prechádzajú iné ľudské bytosti. Preto je medzi narodením a smrťou Ježiša Krista obdobie 33 rokov. (Ak sa o tomto chcete dozvedieť viac, odporúčam vám prečítať si druhú kapitolu Listu Židom v Novom zákone). Ježiš bol skutočným ľudským bábätkom a vyrástol, aby sa stal skutočným človekom, aby zažil všetko, čo zažívajú iní muži i ženy, až na jednu obrovskú výnimku: Jeho život bol bez hriechu! To je zásadný rozdiel medzi životom Adama a všetkých nás, ktorí z neho pochádzame, na jednej strane, a životom Ježiša Krista na druhej strane. Tam, kde Adam zlyhal, Ježiš uspel. Bol to dokonalý život Ježiša, ktorý mu poskytol potrebné osvedčenie, aby sa mohol stať Spasiteľom hriešnikov. Bol skutočnou ľudskou bytosťou v plnom zmysle slova, ale on jediný bol dokonalou ľudskou bytosťou.

      Prichádzame k druhému výroku anjel a: Ten bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho. Už len to, že Ježiš bol dokonalou ľudskou bytosťou, by ho dostatočne kvalifikovalo na veľkého človeka, ale On bol veľký aj v inom zmysle. Bol veľký, pretože bol Synom Najvyššieho. Inými slovami, mal jedinečný vzťah s Bohom; naozaj môžeme povedať, že výraz „Syn Najvyššieho“ má rovnaký význam ako najznámejší výraz „Syn Boží“, ktorý nachádzame vo verši 35.

       Nie je prekvapujúce, že Mária bola dosť zmätená týmto zjavením. Nepochybovala o tom, že to, čo jej povedal anjel, je pravdivé, ale nevedela pochopiť, ako môže mať dieťa, keď je panna, preto ho požiadala o vysvetlenie. Vysvetlenie je tajomné a myslím, že ho nikdy nedokážeme úplne pochopiť. Anjel povedal: Svätý Duch príde na teba, a moc Najvyššieho ti zatôni, a preto aj to splodené sväté bude sa volať Syn Boží. To znamená, že počatie tohto dieťaťa sa uskutoční zázračným konaním Svätého Ducha.

       Je životne dôležité, aby sme pochopili význam skutočnosti, že narodenie tohto dieťaťa je odlišné od narodenia akéhokoľvek iného dieťaťa. Bolo to absolútne nevyhnutné, pretože ak by bol Ježiš skutočným fyzickým synom Jozefa, zdedil by hriech Adama – inými slovami narodil by sa do tohto sveta s dedičným hriechom tak ako my. A to by ho prirodzene diskvalifikovalo, nemohol by sa stať Spasiteľom hriešnikov. A tak Pán Ježiš Kristus ako vtelený Boh mal čistú bezhriešnu podstatu a ako skutočný človek žil život bezhriešnej poslušnosti od začiatku až do konca. Ako dokonalý človek mohol Ježiš Kristus zastupovať iné ľudské bytosti a zaplatiť za ich hriechy. Ako Boh mal dokonalú, večnú podstatu, čo znamenalo, že bol schopný zabezpečiť večný život.

       Ak si myslíme, že toto zvláštne narodenie bola celkom nová myšlienka, prečítam vám slová, ktoré boli prorokované storočia predtým a ktoré nájdeme v siedmej kapitole knihy Izaiáš. Hľa, panna počne a porodí syna a nazve jeho meno Immanuel.

       Chápete, čo to znamená pre vás a pre mňa? Znamená to, že máme niekoho, kto je schopný úplne vyriešiť beznádejný problém hriechu. Hriech, to nie je len naše zlé správanie; náš hriech je súčasťou našej prirodzenosti, je súčasťou našej bytosti i všetkých ľudí na svete a dôsledkom nášho hriechu je smrť, odsúdenie a peklo. Ale v osobe Ježiša Krista Boh dal niekoho, kto prišiel zachrániť mužov a ženy od tohto údelu. Ježiš, táto požehnaná osoba, žil dokonalý ľudský život na mieste hriešnikov (medzi hriešnikmi), ako Boh však mohol zaistiť večný život. Pre koho to robí? Pre všetkých, ktorí v neho veria – a jedine v neho – na svoju spásu. Spásu človek nikdy nemôže dosiahnuť kvôli svojej hriešnej prirodzenosti a hriešnemu konaniu, ale bola dosiahnutá čistým a nepoškvrneným Synom Božím. Verte v Spasiteľa, verte v neho samotného, a budete naveky spasení.

„a odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom… Lebo ak odpustíte ľuďom ich poklesky, odpustí aj vám váš nebeský Otec; ale ak vy neodpustíte ľuďom ich pokleskov, neodpustí ani váš Otec vašich pokleskov“

(Matúš 6:12, 14-15).

V tomto článku sa chceme zamyslieť nad druhou polovicou verša Matúš 6:12 „… ako aj my odpúšťame svojim vinníkom“.Toto je jediná časť modlitby Pánovej, ktorú Pán Ježiš komentuje. Prečo je teda také dôležité, aby sme odpúšťali svojim vinníkom? Ježiš hovorí: „Lebo ak odpustíte ľuďom ich poklesky, odpustí aj vám váš nebeský Otec; ale ak vy neodpustíte ľuďom ich pokleskov, neodpustí ani váš Otec vašich pokleskov.“ Inými slovami, vyzerá to tak, že iba vtedy môžeme očakávať odpustenie od Boha, ak my sami odpustíme tým, ktorí zhrešia proti nám.

       Vo svete je celkom bežné, že ľudia prechovávajú voči blízkym nevraživosť po celé roky, dokonca aj po celé generácie. Som presvedčený, že sme sa už všetci stretli v správach s informáciou o tom, ako osoba z jedného klanu vykonala krvnú pomstu (vendetu) voči niekomu z nepriateľského klanu. Často sa takéto zločiny vykonávajú opakovane v štýle oko za oko, zub za zub, takže dokonca aj malé deti sa stávajú obeťami nenávisti súperiacich gangov. To je samozrejme extrémny príklad neochoty odpustiť, pretože v tomto prípade posudzujeme správanie zločincov. Avšak som si istý, že všetci poznáme, čo to znamená prechovávať voči niekomu zlobu, ktorá môže prerásť do postoja hlboko zakoreneného nepriateľstva.

       Musím zdôrazniť, že Ježišove slová sa tu vzťahujú na tých, ktorí sú skutoční veriaci, na tých, ktorí vstúpili do osobného vzťahu s Pánom skrze vieru v Ježiša Krista. Ak si skutočne veriaci, potom si musíš uvedomiť, že Boh berie veľmi vážne postoj neodpustenia zo strany jeho detí. Takýto postoj bude prekážkou v modlitbách a vytvorí bariéru medzi tebou a tvojím nebeským Otcom. Oberie ťa o radosť a vnútorný pokoj. Možno práve prechádzaš obdobím duchovnej prázdnoty, kedy je modlitba zápasom a zdá sa, že Boh je veľmi vzdialený. Samozrejme, tento stav možno vysvetliť množstvom dôvodov, ale z nich nemožno vylúčiť ten, že existuje niekto, kto sa proti tebe previnil a ty mu nie si ochotný odpustiť. To je niečo, čo treba dať do poriadku ihneď, aby sa nenarušil tvoj prístup k Otcovi v nebesiach.

       Musím však zdôrazniť, že ak niekto proti tebe zhrešil, ale nepreukazuje ochotu činiť pokánie a požiadať o odpustenie, tak prísne vzaté, takému človeku sa odpustiť ani nedá. Nemôžeš skutočne odpustiť niekomu, kto neuzná svoj hriech. Neznamená to však, že voči tomuto človeku máme prechovávať zlobu či nenávisť, alebo nepriateľský postoj, ale v každom prípade v srdci máme mať OCHOTU a TÚŽBU odpustiť mu. Prejavíš ju tak, že sa budeš k dotyčnému kvôli Kristovi ďalej správať láskavo a priateľsky a budeš sa modliť, aby Pán zmenil jeho srdce.

       Ak však neodpustíš niekomu, kto činil pokánie a požiadal ťa o odpustenie, potom sa môžeš nachádzať v naozaj vážnom stave. Vysvetlím prečo. Skutočný veriaci je niekto, kto vie, čo to znamená, že mu bolo odpustené. Je to niekto, kto spoznal skazenosť svojho srdca, pretože Duch Svätý mu to ukázal. Taký človek spoznal, že jeho život je oveľa horší, než si kedy predstavoval. Až do momentu, keď ho Duch začal usviedčať, videl svoje hriechy len tak, že sa porovnával – obvykle vo svoj prospech! – s inými ľuďmi. Ale potom prišiel Duch Svätý a ukázal mu, že to, na čom naozaj záleží, nie je to, aký je jeho život v porovnaní s inými ľuďmi, ale aký je jeho život v porovnaní s Božou dokonalou spravodlivosťou a svätosťou. A potom začal chápať a cítiť, že jeho stav je z ľudského hľadiska skutočne zúfalý.

       Uvedomil si, že hriech nebol prítomný iba v jeho skutkoch, ale aj v slovách; bol prítomný nielen v slovách, ale aj v myšlienkach. Skutočne, hriech bol nielen v jeho skutkoch, jeho slovách a jeho myšlienkach, ale v samotnom jeho srdci, v jeho prirodzenosti! Tam je koreň jeho problému, v skazenosti srdca. Áno, bol skrz na skrz hriešnik a nemal prostriedok, ako sa z tejto situácie dostať, ako sa napraviť. A predsa existovala cesta, ako napraviť svoj vzťah s Bohom, cesta spasenia, ktorá je mimo neho a nie z jeho ľudskej sily. Videl, že Pán Ježiš prišiel, aby zaplatil dlh – dlh nevyčísliteľných rozmerov – za všetkých, ktorí činia pokánie a veria v neho. Dokonalý Syn Boží zomrel na kríži, aby dal úplné odpustenie všetkým skutočne kajúcim sa hriešnikom. A keď sa hriešnik obrátil na Spasiteľa so zlomeným srdcom v jednoduchej viere, viere jedine v neho, zakúsil oslobodenie od obrovského bremena hriechu a viny. Stal sa z neho človek, ktorému bolo odpustené, človek s novým srdcom, novou prirodzenosťou. A teraz sa ťa spýtam, priateľ môj, ako môže človek, ktorý zažil také nádherné odpustenie všetkých hriechov, odmietnuť odpustiť inému človeku, akokoľvek by sa ten voči nemu previnil? Teraz už chápeš, prečo považujem za veľmi závažné, ak neodpustíme inému človeku? Vzbudzuje to pochybnosti, či ti bolo vôbec niekedy odpustené. Nabádam každého, kto sa v takomto stave nachádza, aby sa preskúmal, či je skutočný veriaci.

       Alebo snáď niekto len sám seba zavádza a predstavuje si, že je v správnom vzťahu s Bohom, zatiaľ čo v skutočnosti to nie je pravda? Možno nikdy neprosil Pána z hĺbky srdca, aby mu odpustil a dal novú prirodzenosť. Možno je stále vo svojich hriechoch a pod Božím hnevom. Jedným zo znakov, že to tak je, je skutočnosť, že existuje človek alebo možno osoby, ktorým nebol ochotný odpustiť. Ak je to tvoj prípad, choď teraz k Pánovi a popros ho, aby ti v Kristovi odpustil. Ak to urobíš čestne a úprimne, potom pre teba nebude ťažké odpustiť tým, ktorí sa voči tebe previnili. Len jeden pohľad na kríž ti pripomenie, ako veľa bolo práve tebe odpustené. Možno až teraz po prvý raz skutočne pochopíš slová, ktoré si zrejme už veľakrát opakoval: „a odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom“.